Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-278-2019.pdf
PDF · 107.8 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/278/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne A. N.ej, nar. X.X.XXXX, bytom N. XX, zastúpenej JUDr. Frederikou Birkovou, advokátkou, Košice, Rosná 5, proti žalovanej B. Furinovej, rodenej Kollárovej, nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX, zastúpenej Vojčík & Partners s.r.o., Košice, Rázusova 28, IČO: 36 866 563, o zaplatenie sumy 8.410 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 15C/830/2016-129 z 31.5.2019 Okresného súdu Košice-okolie
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v zamietavej časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala zaplatenia istiny vo výške 7.000 € s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 12.9.2015 do zaplatenia.
Z r u š u j e rozsudok v zamietavej časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala zaplatenia istiny vo výške 1410 € s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 12.9.2015 do zaplatenia a v súvisiacom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom žalobu žalobkyne zamietol a žalovanej priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 100 %.
2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobkyňa pôvodne od žalovanej domáhala zaplatenia sumy 8.898,40 € s príslušenstvom tvrdiac, že je právnou nástupkyňou svojej nebohej dcéry Y.. W. N., ktorá v minulosti na podklade zmluvy o pôžičke zo dňa 1.11.2010 požičala žalovanej sumu 11.598,40 € a z tejto bola vrátená len čiastka 2.700 €. Vzal do úvahy obranu žalovanej, ktorá namietala, že jej nie je zrejmé, na základe akej zmluvy daná pohľadávka mala vzniknúť a pre úspech v spore nepostačuje iba poukaz na osvedčenie o dedičstve po nebohej Y.. W. N., keďže tento samotný nárok nezakladá a žalobkyňa nepreukázala reálne poskytnutie ňou uvádzaných finančných prostriedkov. Reprodukoval ďalej obsah vyjadrení strán sporu a poukázal na to, že uznesením zo dňa 23.2.2018 uplatnil sudcovskú koncentráciu v zmysle ust. § 149 a § 150 CSP. Uviedol, že žalobkyňa svoj nárok odvodzovala od osvedčenia o dedičstve zo dňa 11.2.2016, v zmysle ktorého po svojej nebohej dcére zdedila pohľadávku vo výške 11.598,40 € a táto mala vzniknúť zmluvou o pôžičke zo dňa 1.11.2010, ktorú v celosti žalovaná nesplatila a uhradila iba 2.700 €. Po ďalšej citácii vyjadrení strán reprodukoval podstatný obsah výpovedí svedkov Ľ. Ž., W. I. X. B. Ž. X. uviedol, že predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby zostala suma 8.410 €. Právne vec posúdil podľa § 460, § 470 ods. 1 a § 657 Občianskeho zákonníka a charakterizoval znaky zmluvy o pôžičke, ktorá je reálnou zmluvou, pri ktorej sa vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Za jedinú nespornú skutočnosť označil fakt, že žalovaná v niekoľkých splátkach vrátila časť pôžičky vo výške 2.700 € nebohej dcére žalobkyne a po jej smrti aj samotnej žalobkyni a preukázané bolo i to, že dňa 7.12.2010 na účet W. Ž. (matky žalovanej) bola vložená nebohou dcérou žalobkyne suma 7.000 € a v ten istý deň nebohá na účet žalovanej vložila sumu 1.800 €. Z preukazovaných finančných
súm, ktoré mali byť podľa žalobkyne poskytnuté žalovanej nebral do úvahy čiastky prevedené jej na účet dňa 16.9.2010 a 13.10.2010, a to s poukazom na rozpory vo vyjadreniach samotnej žalobkyne, podľa ktorej tieto prostriedky mali byť poskytnuté priamo z úveru a nie je tak zrejmé, prečo sú uplatňované platby uvedené vo výpise pred dátumom 7.12.2010, keď tieto čiastky už mali byť aj uhradené. Svedkyňa Ľ. Ž. tiež potvrdila, že od nebohej dcéry žalobkyne si požičala sumu 300 € a tiež sumu 2 x 94,20 €, ktoré boli pripísané na jej účet, avšak ďalšia suma 7.000 € síce tiež bola prevedená na jej účet, avšak peniaze boli poskytnuté žalovanej. Z uvedeného vyvodil, že je takto preukázaná vôľa nebohej požičať finančné prostriedky svedkyni Ž. a nie žalovanej. Ak by sa malo jednať o pôžičku v prospech žalovanej, tak finančné prostriedky by boli pripísané priamo na jej účet a nie na účet svedkyne - tretej osoby Ľ. Ž.. V tomto kontexte posudzoval výpoveď svedkýň Ľ. Ž. a W. I. a pokladal ich za účelové a nedôveryhodné. Za podstatné považoval, že v ten istý deň boli zaslané nebohou na dva rôzne účty, účet žalovanej a účet svedkyne dve rôzne sumy. Osobitne sa ešte venoval výpovediam svedkov Ľ. Ž. X. M. Ž., ktorý nemal vedomosť o tom, aby si jeho dcéra - žalovaná požičiavala vyššiu sumu. Mal za to, že podľa výsledkov dokazovania k odovzdaniu peňazí dlžníčke (žalovanej) nedošlo, a teda zmluvu o pôžičke nemožno považovať za platnú pre neodovzdanie finančných prostriedkov a opäť zvýraznil fakt, že v ten istý deň boli samostatne prevedené dve rôzne sumy na dva rôzne účty. Upozornil, že žalovaná v konaní vzniesla i námietku premlčania, keďže sa jednalo o pôžičku, ktorá mala byť poskytnutá v priebehu roka 2010 až 2011 a žaloba bola podaná na súd až 10.10.2016 a v prípade, ak pôvodný veriteľ zomrel a pohľadávka prešla dedičským konaním na dediča poručiteľa, výzvou nového veriteľa, v danom prípade dediča začína plynúť premlčacia doba, keďže ani deň splatnosti, resp. vrátenia pôžičky nebol preukázaný. Na základe týchto skutočností žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a žalovanej priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 100 %.
3. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa, navrhla ho zmeniť a priznať jej sumu 8.410 € s príslušenstvom uplatniac pritom odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Pokladala za preukázané, že jej nebohá dcéra požičala žalovanej finančné prostriedky v celkovej výške 11.110 €, a to na základe ústnej zmluvy a z tejto čiastky žalovaná vrátila 2.700 €. Z výpisov z účtu jej nebohej dcéry je zrejmé, že pôžička bola realizovaná postupne, a to dňa 16.9.2010 vo výške 1.000 €, dňa 13.10.2010 vo výške tiež 1.000 €, dňa 7.12.2010 v sume 1.800 €, dňa 15.3.2011 v sume 310 €, a to všetko priamo na účet žalovanej vedený v Tatrabanke a dňa 7.12.2010 jej nebohá dcéra previedla žalovanej sumu 7.000 €, a to na účet jej matky. Bolo tak preukázané, že predmet pôžičky žalovanej bol odovzdaný. Žalovaná podľa nej nepoprela, že došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, nepreukázala jej celé vrátenie a súhlasila s tvrdením, že z pôžičky vrátila sumu 2.700 €. Z dokazovania, predovšetkým z výpovedí svedkov W. I. X. Ľ. Ž.X. vyplynulo, že žalovaná si požičala od jej dcéry Y.. W. N. aj sumu 7.000 € v celosti a keďže mala finančné problémy a dlhy, táto suma bola poukázaná na účet jej matky. Účet svedkyne Ž. bol iba miestom, kde bola poskytnutá pôžička žalovanej.
4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uplatnený nárok pokladala za neopodstatnený a nepreukázaný v celom rozsahu. Citovala z vyjadrení žalobkyne prednesených v priebehu súdneho konania, osobitne na pojednávaní dňa 14.9.2018 a bola toho názoru, že žalobkyňa si v svojich tvrdeniach viackrát odporovala, a zrejme až po zaslaní jej zhrňujúceho stanoviska zo dňa 11.2.2019 si uvedomila, že si skutkovo odporuje a preto svoje tvrdenia pozmenila. Nakoľko podľa žalobkyne na poskytnutie pôžičky boli použité peňažné prostriedky získané nebohou zo zmluvy o úvere uzavretej so Slovenskou sporiteľnou je nutné brať do úvahy iba sumy, ktoré mali byť z účtu nebohej poskytované od 7.12.2010 a preto platby zo 16.9.2010, 13.10.2010 a 9.11.2010 nemožno brať do úvahy. Medzi stranami nebolo sporné, že v roku 2011 vrátila sumu 2.700 €. Keďže nebohá poznala číslo jej účtu, v prípade pôžičke v sume 7.000 €, by tieto prostriedky nepoukazovala na účet tretej osoby - svedkyne Ž., ale priamo jej.
5. Žalobkyňa vo vyjadrení k stanovisku žalovanej trvala na podanom odvolaní a zopakovala, že sa domáha vrátenia pôžičky pozostávajúcej zo súm reálne pripísaných na účet žalovanej v období od 16.9.2010 do 15.3.2011 a tak je irelevantné tvrdenie žalovanej, že predmetom konania je iba vrátenie pôžičky poskytnutej od 7.12.2010, teda od uzavretia zmluvy o úvere. Priamo výpismi z účtov bolo preukázané, že na účet žalovanej bola skutočne pripísaná suma 4.110 € a pri vrátenej čiastke 2.700 € uniesla dôkazné bremeno minimálne v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 1.410 €. Trvala i na tom, že aj suma 7.000 € bola riadne požičaná žalovanej a odovzdaná na účet tretej osoby Ľ. Ž., ktorý bol dohodnutý ako miesto, kde má byť pôžička poskytnutá a táto mala byť splatená do roku 2015.
6. Žalovaná v odvolacej duplike trvala na potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správneho, keď konajúci súd nebral do úvahy finančné prostriedky pripísané na jej účet pred dátumom 7.12.2010, keď podľa samotnej žalobkyne pôžička mala byť poskytovaná z úveru od Slovenskej sporiteľne. Trvala i na tom, že sumu 7.000 € si od nebohej nepožičala a žalobkyňa sa snaží dezinterpretovať vôľu nebohej v jej neprospech a takto sa bezdôvodne obohatiť.
7. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné len čiastočne, a preto rozsudok v zamietavej časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala zaplatenia istiny vo výške 7.000 € s príslušenstvom potvrdil a zrušil ho len v zamietavej časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala zaplatenia istiny vo výške 1.410 € s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 12.9.2015 do zaplatenia a v súvisiacom výroku o trovách konania a iba v tejto časti vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP).
9. Žalobkyňa podané odvolanie odôvodnila tým, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré dôvody zodpovedajú odvolacím dôvodom upraveným v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
10. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 ods. 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
11. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
12. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prevažnej časti uplatneného nároku (o zaplatenie 7.000 € s príslušenstvom) rozhodol správne a v tejto časti uplatnené odvolacie dôvody nie sú dané. Súd prvej inštancie v časti nároku o zaplatenie 7.000 € s príslušenstvom správne vyhodnotil vykonané dokazovanie, urobil z neho priliehavé právne závery a opodstatnene dospel k názoru o nepreukázaní poskytnutia pôžičky vo výške 7.000 € zo strany právnej predchodkyne žalovanej a v tejto časti odvolací súd poukazuje na presvedčivé odôvodnenie preskúmavaného rozsudku.
13. Nie je sporné, že žalobkyňa ako právna nástupkyňa nebohej Y.. W. N. (zomrelej XX.X.XXXX) - svojej dcéry sa od žalovanej domáhala po čiastočnom späťvzatí žaloby zaplatenia sumy 8.410 € s príslušenstvom (viď zápisnicu o pojednávaní z 13.12.2018 - č.l. 86 spisu) tvrdiac, že Y.. W. N. v minulosti žalovanej poskytla postupne pôžičku v žalovanej výške a táto nebola vrátená.
14. Pre úspech v spore, ako to správne vyhodnotil prvoinštančný súd, musela žalobkyňa bez pochybností preukázať, že jej právna predchodkyňa so žalovanou uzavrela zmluvu o pôžičke a že na jej podklade aj došlo k reálnemu plneniu v prospech dlžníčky.
15. Podľa § 657 Obč.zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
16. Zmluva o pôžičke je tradične považovaná - ako z toho správne vychádzal súd prvej inštancie - za zmluvu reálnu, teda že ku zmluve o pôžičke nedochádza len na základe dohody strán, ale aj skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi.
17. V sporovom konaní, pre ktoré platí zásada dispozičná a prejednacia, je zásadne vecou účastníkov konania tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, pretože v sporovom konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v úplne inom smere. Každá zo sporových strán musí v závislosti na hypotéze právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v ich prospech (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom smerovalo k záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon tu vymedzuje tzv. dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, keďže je určované výsledkom vykonaného dokazovania. Procesný zmysel dôkazného bremena vyniká predovšetkým v takej dôkaznej situácii, keď aktívni účastníci bezozbytku splnili svoju povinnosť tvrdenia, aj povinnosť dôkaznú. Jeho pravým cieľom je umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v tých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, v spore podstatná, nebola (v zmysle, že spravidla ani byť nemohla) dokázaná, teda v prípadoch, kedy výsledok hodnotenia dôkazov neumožňuje súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. Aj v týchto prípadoch (tzv. dôkaznej núdze) musí súd rozhodnúť v neprospech toho účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.
18. Z hypotézy hmotnoprávnej normy uvedenej v ust. § 657 Obč.zákonníka, ktorá vymedzuje obsah povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti veriteľa vyplýva, že v spore o vrátenie požičaných peňazí má žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že dlžník požičané peniaze riadne a včas nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre veriteľa (žalobcu) vyplýva dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva o pôžičke bola uzavretá a že na základe nej odovzdal žalovanému finančné prostriedky. Ak neunesie veriteľ (žalobca) bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno v tomto smere, musí rozhodnutie súdu vyznieť v jeho neprospech a súd sa už nemusí ďalej zaoberať pravdivosťou tvrdení, ktoré sú súčasťou procesnej obrany žalovaného dlžníka a za týmto účelom vykonávať dokazovanie.
19. Súd prvej inštancie, ako už bolo uvedené správne vychádzal z predpokladu, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno nesie v prípade sporu o vrátenie pôžičky veriteľ, na ktorom je aby preukázal, že k uzavretiu zmluvu o konkrétnej pôžičke došlo, že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že tento predmet pôžičky riadne a včas nevrátil.
20. Podstatnú časť zvyšku uplatneného nároku - 7.000 € s príslušenstvom podľa výsledkov dokazovania mala predstavovať pôžička poskytnutá žalovanej dňa 7.12.2010. Nie je sporné, že suma 7.000 € bola W. N. dňa 7.12.2010 prevedená na účet matky žalovanej Ľ. Ž. (viď doklad o bankovej operácii zo 7.12.2010 na č. l. 46 spisu so správou pre príjemcu/špecifikáciou platby Ž. Ľ.). Z dokazovania pritom vyplynulo, že W. N. peniaze - pôžičky poskytovala tak žalovanej, ako aj jej matke Ľ. Ž.. V deň 7.12.2010 okrem vkladu na účet Ľ. Ž.X. separátne W. N. previedla na účet žalovanej aj sumu 1.800 € (viď výpis z účtu na č. l. 44). Nebolo zo strany žalobkyne ani vykonaným dokazovaním uspokojivo vysvetlené, prečo pôžička poskytnutá v ten istý deň 7.12.2010 by mala byť reálne vyplatená dlžníčke - žalovanej dvomi odlišnými spôsobmi (cestami) a prečo by poskytovateľka pôžičky väčšiu časť sumy previedla tretej osobe, pokiaľ poznala číslo účtu žalovanej. Správne tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prípade sumy 7.000 € s príslušenstvom nebolo preukázané, aby nebohá W. N. dňa 7.12.2010 uzavrela so žalovanou právne perfektnú zmluvu o pôžičke a aby na jej základe v prospech dlžníčky došlo k reálnemu plneniu. V tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a aj dostatočne odôvodnený.
21. Vo zvyšku nároku (o zaplatenie istiny 1.410 € s príslušenstvom) však odôvodnenie rozsudku nespĺňa všetky nároky naň kladené a nemožno ho pokladať za dostatočné a uspokojivé.
22. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva (konkrétne právo účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Tým je naplnený dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.
23. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
24. Rozsudok musí obsahovať odôvodnenie v súlade s cit. § 220 ods. 2 CSP, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie, je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými námietkami strany sporu. V odôvodnení sa súd, rozhodujúci o uplatnenom nároku, musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie musí preto obsahovať stručný a jasný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku. Odôvodnenie má byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.
25. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nepreskúmateľný je rozsudok vtedy, ak dôvody neobsahuje, alebo sú nezrozumiteľne podané. Odôvodnenie musí byť úplné v zmysle, že sa vyporiada so všetkými otázkami riešenými v konaní a musí byť v súlade s výrokom.
26. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Rovnako Ústavný súd SR už opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
27. Pri uplatnenej sumy 1.410 € s príslušenstvom súd prvej inštancie neposkytol stranám konania a ani odvolaciemu súdu dostatočné dôvody, pre ktoré žalobu zamietol a svoje úvahy obmedzil na minimálnu mieru. Podľa údajov zdokumentovaných v spise pritom právna predchodkyňa žalobkyne v dňoch 16.9.2010, 13.10.2010, 7.12.2010 a 15.3.2011 mala postupne priamo na účet žalovanej previesť sumu 4.110 € a v zmysle zhodného tvrdenia strán vrátila z požičanej sumy len 2.700 €.
28. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o zvyšku uplatneného nároku, posúdiť, či v tejto časti došlo k reálnemu naplneniu zmluvy o pôžičke ako aj to, či a v akom rozsahu došlo k jej vráteniu a svoju úvahu v dostatočnej miere primerane aj odôvodniť. Za predpokladu preukázania čo i len zvyšku nesplatenej pôžičky sa súd prvej inštancie bude musieť vysporiadať aj so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovanej, citovať právne predpisy, ktoré pritom bude aplikovať (v preskúmavanom rozhodnutí takáto citácia absentuje) a znovu vo veci rozhodnúť.
29. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).