Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Tos-52-2024.pdf
PDF · 87.12 KB
Case nature
Area
Subarea
3Tos/52/2024
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov JUDr. Ladislava Révesa a Mgr. Kristíny Ferencziovej, v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., v konaní o návrhu odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 28.02.2024, sp. zn. 12PP/7/2024, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 27.03.2024 v Trnave takto
rozhodol:
Podľa § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku sťažnosť odsúdeného A. B., nar. XX. XX. XXXX v C., z a m i e t a.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením Okresný súd Trnava rozhodol podľa § 66 ods. 1 písm. b), ods. 2 Trestného zákona tak, že zamietol návrh odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom C., D. XXXX/XX, t. č. v ÚVTOS a ÚVV Leopoldov, o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 2T/40/2011 zo dňa 20.05.2011, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 2T/40/2011 zo dňa 23.09.2013, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4To/134/2013 zo dňa 13.02.2014. Okresný súd napadnuté uznesenie odôvodnil v rozsahu č.l. 35-37 spisu. Proti tomuto uzneseniu zahlásil, ihneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí, sťažnosť odsúdený A. B. (č. l. 34 spisu), ktorú bližšie písomne odôvodnil vlastnoručným podaním (č. l. 39-40 spisu). Odsúdený vo vlastnoručnom odôvodnení sťažnosti namietal (skrátene), že okresný súd neakceptoval rozhodnutia Ústavného súdu Sr a Ústavného súdu ČR, ktoré vo svojej žiadosti doplnil. Mal za to, že s poukazom na tieto rozhodnutia súd neprihliadol, lebo ak áno, nebola by mu vytýkaná jeho kriminálna minulosť, ako aj správanie sa vo výkone trestu. Dôvodil, že v súčasnej dobe, je na inej úrovni, chodí do práce, dodržuje ústavný poriadok ako aj pokyny príslušníkov. K hodnoteniu riaditeľa uviedol, že určité negatívne a kolísavé správanie mal, avšak určité veci pochopil až neskôr. K tomu dodal, že mu zostáva 8 mesiacov, snaží sa byť oporou pre svoju matku, ktorá sa psychicky zrútila, preto žiadal o podmienečné prepustenie na slobodu. Poukázal na to, že je ochotný prijať aj opatrenia, napr. vo forme monitorovacieho náramku, ako aj podmienku, ktorú by mu súd uložil. Zároveň žiadal súd o celkové posúdenie jeho podmienečného prepustenia slobodu. Čestne vyhlásil, že v prípade podmienečného prepustenia na slobodu bude riadne viesť život a bude dodržiavať všetky podmienky, ktoré mu súd uloží. Prokurátorka prítomná na verejnom zasadnutí sa vzdala práva na podanie sťažnosti (č. l. 34 spisu). Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku, pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia. Krajský súd v Trnave na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 192 ods. 1 Trestného poriadku správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým odsúdený podal sťažnosť, ako i konanie, ktoré predchádzalo tomuto výroku a tak zistil, že sťažnosť podala oprávnená osoba v zákonom stanovenej lehote, avšak nie je dôvodná.
Po preskúmaní spisového materiálu krajský súd konštatuje, že okresný súd po obdržaní návrhu odsúdeného A. B. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody postupoval procesne bez akýchkoľvek pochybností, keď vo veci určil termín verejného zasadnutia na 28.02.2024, kde mal odsúdený možnosť vyjadriť sa k svojmu správaniu vo výkone trestu odňatia slobody, vykonal všetky dôkazy, ktoré sú potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody a rozhodol spôsobom, ktorý si osvojil aj krajský súd. Vo svojom uznesení okresný súd v súlade s ustanovením § 176 ods. 2 Trestného poriadku rozviedol všetky zákonné a právne skutočnosti, na základe ktorých mal za to, že návrhu odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je možné vyhovieť. Podľa § 66 ods. 1 Trestného zákona, súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a a) ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody, b) ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody, c) ak ide o osobu odsúdenú za zločin, ktorá nebola pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody; súd zároveň nariadi kontrolu technickými prostriedkami. Podľa § 66 ods. 2 Trestného zákona, pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva. Z vyššie citovaných ustanovení § 66 Trestného zákona vyplýva, že súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť z výkonu trestu po splnení jednak formálnej podmienky, a to zákonom stanovenej doby výkonu trestu, a jednak po splnení dvoch materiálnych podmienok, ktorými sú splnenie povinností a správanie odsúdeného, ktorými preukázal polepšenie a tiež skutočnosť, že sa od odsúdeného môže očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Na základe vykonaného dokazovania dospel okresný súd k správnemu záveru, že u odsúdeného bola splnená formálna podmienka na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody - vykonal potrebnú časť z výmery uložených trestov, a to dňa 17.10.2019, avšak nebola splnená ani jedna materiálna podmienka, nakoľko odsúdený svojim správaním vo výkone trestu nepreukázal žiadne výrazné polepšenie a tiež nemožno od neho bezpečne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Pokiaľ ide o splnenie prvej z dvoch materiálnych podmienok predpokladaných v ust. § 66 ods. 1 Trestného zákona, t. j. preukázanie polepšenia plnením svojich povinností a svojim správaním vo výkone trestu, prvostupňový súd správne skonštatoval, že odsúdený túto podmienku nesplnil. K jeho odôvodneniu ešte sťažnostný súd dopĺňa, že z hodnotenia poskytnutého Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov nevyplývajú skutočnosti, ktoré by svedčali o polepšení odsúdeného. Správanie odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia nebolo vždy na požadovanej úrovni, síce v správaní odsúdeného počas adaptačnej fázy neboli zaznamenané výraznejšie nedostatky, postupne však v jeho správaní prišlo k negatívnym zmenám, jeho správanie malo kolísavý charakter, opakovane porušoval ústavný poriadok (spal prikrytý počas dňa na lôžku, nenastúpil na kontrolu početného stavu, nadväzoval nedovolené kontakty, prechovával nepovolené veci, nechal sa tetovať, poškodil majetok štátu v správe ústavu, úmyselne sa sebapoškodil, správal sa arogantne a drzo voči personálu a neuposlúchol príkazy personálu, užíval lieky nepredpísané a nepovolené lekárom, opakovane nemal pri sebe preukaz odsúdeného a odmietol sa ním identifikovať). Z dôvodu sústavného porušovania ústavného poriadku bol umiestnený do oddielu s bezpečnostným režimom a z dôvodu opakovaného porušovania ústavného poriadku mu bol zmenený spôsob výkonu trestu na maximálny stupeň stráženia, pričom ani v ústave na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia nebolo jeho správanie uspokojivé, naďalej porušoval ústavný poriadok, užíval lieky nepredpísané a nepovolené lekárom, nechal sa tetovať, nadväzoval nedovolené kontakty a mal verbálny konflikt s inými odsúdenými, drzo a arogantne vystupoval voči personálu a odmietal splniť príkazy personálu. Z dôvodu sústavného porušovania ústavného poriadku bol umiestnený do oddielu s bezpečnostným režimom a po čiastočnej stabilizácii jeho správania bol umiestnený do diferenciačnej skupiny „C“. Počas výkonu trestu bol odsúdený síce 6-krát disciplinárne odmenený, avšak uvedený počet disciplinárnych odmien v pomere k dĺžke dosiaľ vykonaného trestu (menej ako jedna odmena
za rok), z tohto potom nie je možné ustáliť, že by odsúdený svojou aktivitou vybočoval z radu, síce režimovo prispôsobených, avšak priemerných väzňov. Disciplinárny trest má aktuálne evidovaný jeden zo dňa 28.02.2018 za drzé a arogantné správanie sa a odmietnutie splnenia príkazu príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže. V súhrne potom možno uzavrieť, že jeho správanie je napriek dlhšiemu a opakovanému výkonu trestu odňatia slobody kolísavé, čo nesvedčí o polepšení sa odsúdeného, teda o vnútornej zmene v jeho hodnotovej orientácii. Pokiaľ ide o splnenie druhej podmienky, túto súd objasňuje a skúma komplexnejšie. Posudzuje všetky okolnosti súvisiace s osobou odsúdeného, jeho osobné a charakterové vlastnosti, celkový postoj k spoločenským normám, prostredie, v ktorom žil, celý doterajší život, povahu a charakter trestnej činnosti, pre ktorú je vo výkone trestu s jediným cieľom, či všetky tieto skutočnosti umožňujú prijať prognózu, že v prípade prepustenia na slobodu povedie riadny život, t.j. život v súlade s právnymi, morálnymi a etickými normami spoločnosti. Pokiaľ teda ide o druhú materiálnu podmienku v zmysle ust. § 66 ods. 1 Trestného zákona a síce, že je od odsúdeného možné dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, ani túto podmienku krajský súd nepovažuje za splnenú. Ak u odsúdeného nenastalo v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody žiadne polepšenie, tak nemožno podľa názoru krajského súdu dospieť k záveru o splnení druhej materiálnej podmienky, nakoľko polepšenie odsúdeného je esenciálnou zložkou vyvodenia predpokladu, či odsúdený bude schopný viesť po jeho prepustení z výkonu trestu odňatia slobody riadny život. Od odsúdeného teda nemožno dôvodne očakávať vedenie riadneho života v budúcnosti, pokiaľ nemožno konštatovať jeho polepšenie sa už počas výkonu trestu. Je potrebné poukázať na to, že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody neexistuje právny nárok, daný postup je na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život a že tu nie je pre spoločnosť riziko recidívy, pričom takou okolnosťou je aj predchádzajúci spôsob života odsúdeného. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody treba vždy zhodnotiť osobu odsúdeného a celý jeho doterajší život, vrátane jeho správania pred spáchaním trestného činu, správania, ktoré viedlo k jeho spáchaniu ako aj správania vo výkone trestu odňatia slobody. Tieto okolnosti pritom nemožno hodnotiť izolovane, ale je nutné ich posudzovať vo vzájomných súvislostiach. Očakávanie správania sa odsúdeného v budúcnosti je možné vyvodiť z objektívnych okolností, ktoré sa už stali a ktoré musí súd logicky vyhodnotiť. Ohľadne správania sa odsúdeného v budúcnosti súd pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení vyvodzuje iba predpoklady, pretože logicky nemôže vedieť, čo sa v budúcnosti skutočne stane. Správanie sa odsúdeného v minulosti má v tomto prípade rozhodujúci význam pri určení pravdepodobnosti jeho správania sa v budúcnosti. Samotnou okolnosťou, ktorá má nepochybne veľký význam, je teda predchádzajúci spôsob života odsúdeného, vrátane jeho prípadnej trestnej činnosti, pričom pozitívna prognóza budúceho správania sa odsúdeného je nutným predpokladom pre rozhodnutie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Pokiaľ ide o sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti, na ktoré poukázal aj okresný súd v napadnutom uznesení, tieto sú aj podľa názoru krajského súdu zjavné. Ako už bolo uvedené, odsúdený má v registri trestov tri záznamy za rôznorodú trestnú činnosť (majetkovú, násilnú), pričom z tohto ďalej rezultuje, že mu boli opakovane ukladané nepodmienečné tresty, dokonca bol aj podmienečne prepustený, avšak v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia sa neosvedčil a tak mu bol nariadený zvyšok trestu. V tomto prípade početná recidíva odsúdeného nepochybne svedčí v prospech záveru okresného súdu, že predchádzajúce trestné stíhania, odsúdenia ani predchádzajúce výkony nepodmienečného trestu odňatia slobody na odsúdeného zjavne nemali požadovaný preventívny a resocializačný účinok, keďže mu nezabránili v ďalšom páchaní trestnej činnosti. Aktuálne preto v jeho prípade aj podľa názoru krajského súdu naďalej prevažuje legitímna potreba ochrany spoločnosti pred ním ako páchateľom trestnej činnosti. K sťažnostným námietkam odsúdeného Pokiaľ ide o námietky odsúdeného uplatnené v sťažnosti, k týmto krajský súd v prvom rade uvádza, že podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody znamená podstatnú zmenu spôsobu jeho výkonu a preto by táto možnosť mala byť umožnená len odsúdenému, u ktorého je reálny predpoklad, že uložený trest splnil svoj účel aj bez potreby celkového výkonu tohto trestu v ústave na výkon trestu odňatia slobody. Súd preto musí skúmať všetky okolnosti svedčiace o možnostiach prevýchovy odsúdeného, ako aj jeho správanie vo výkone trestu odňatia slobody. Ak teda odsúdený v sťažnosti spochybňoval záver okresného súdu o nesplnení prvej materiálnej podmienky tým, že v súčasnej dobe je jeho správanie sa na inej úrovni, chodí do práce, dodržuje ústavný poriadok ako aj pokyny príslušníkov, k tomu krajský súd uvádza, že hoci sa správanie odsúdeného po jeho premiestení do diferenciačnej skupiny ,,C“ neskôr stabilizovalo a odsúdený si vytvoril aj priestor na
získanie disciplinárnych odmien, tak v tomto jeho správaní podľa názoru krajského súdu nie je možné vidieť skutočné polepšenie, ale odsúdený sa tým len formálne prispôsobil podmienkam vo výkone trestu. Svedčí o tom aj celkovo nízky počet získaných disciplinárnych odmien. Hoci polepšenie odsúdeného sa neodvíja len od počtu disciplinárnych odmien, v tomto prípade možno konštatovať, že odsúdený nijako svojou aktivitou nevybočuje z radu, síce režimovo prispôsobených, avšak priemerných väzňov. Krajský súd uvádza, že správanie odsúdeného je už pomerne dlhé obdobie bez disciplinárnych trestov, dokonca možno uviesť, že aktuálne je na požadovanej úrovni, avšak rozhodne nie je možné prehliadnuť skoro osemročné obdobie, kedy dochádzalo k opakovaným porušeniam poriadku. Krajský súd si preto nemôže osvojiť argumentáciu odsúdeného, podľa ktorého si vytvoril akýsi paušál dobrého správania sa, ktorý následne uplatnil po prípadoch porušovania ústavného poriadku, na ktoré sa pre potreby podmienečného prepustenia nebude prihliadať. Nanajvýš nemožno opomenúť ani fakt, že síce jeho prístup k plneniu a pracovných povinností a pracovná morálka vo výkone trestu bola prevažne na dobrej úrovni, avšak v jednom prípade bol z práce vyradený z dôvodu nespokojnosti poskytovateľa prác jeho pracovnými výkonmi. V rámci vyhodnocovania splnenia prvej materiálne podmienky je potrebné zohľadniť aj len čiastočné plnenie cieľov stanoveného programu zaobchádzania a čiastočné splnenie podmienok na podmienečné prepustenie. Zároveň krajský súd zdôrazňuje, že dobrodenie zákona v podobe možnosti podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody je viazané na pomerne prísne formálne a materiálne podmienky a len v prípade spoľahlivého zistenia, preukázania ich splnenia môže (nemusí) byť odsúdený podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, inak uložený trest vykoná. Je preto vecou odsúdeného, aby si svojím správaním a plnením si svojich povinností vo výkone trestu odňatia slobody, teda svojím aktívnym prístupom vytvoril podmienky počas celého výkonu trestu pre svoje podmienečné prepustenie. Uvedené tak možno uzavrieť s tým, že krajský súd v celom rozsahu zdieľa názor okresného súdu, že náprava a celkové pozitívne pôsobenie na osobu odsúdeného je v súčasnosti možné len počas jeho pobytu vo výkone trestu odňatia slobody, pričom podmienečným prepustením odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody (ani s nariadenou kontrolou technickými prostriedkami ako navrhol odsúdený v odôvodnení sťažnosti) by nebol naplnený jeden zo základných účelov trestu, ktorým je ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov. Krajský súd predmetný záver vyslovil po komplexnom posúdení všetkých relevantných faktorov, teda nielen s poukazom na trestnú minulosť odsúdeného, ale primárne s poukazom na správanie sa odsúdeného počas pobytu vo výkone trestu, no zohľadnil tiež závažnosť spáchanej trestnej činnosti, za ktorú je vo výkone trestu, tiež výsledky kvalifikovaného prognózovacieho nástroja (Crime Risk Assesment), ktorý ustálil, že resocializačná prognóza sa u odsúdeného javí ako menej priaznivá a tiež hodnotenie riaditeľa ÚVTOS, z ktorého vyplynulo, že odsúdený len čiastočne preukazuje splnenie podmienok na podmienečné prepustenie a neodporučil ho podmienečne prepustiť. U odsúdeného tak nejde o situáciu opisovanú v sťažnosti, že by jeho návrh na podmienečné prepustenie mal byť súdmi zamietnutý výhradne len na základe trestnej minulosti. Podľa § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku, nadriadený orgán zamietne sťažnosť ak nie je dôvodná. Z vyššie uvedených dôvodov aj krajský súd má za to, že u odsúdeného nie sú splnené zákonné podmienky na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody v zmysle § 66 ods. 1 písm. b), ods. 2 Trestného zákona, preto v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku, sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietol.
Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustní ďalší riadny opravný prostriedok.