Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_23Co-21-2023.pdf
PDF · 137.02 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/21/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr. Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v sporovej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. XXXX/ XX, E., zast.: Roman Kvasnica a partneri s.r.o., Žilinská cesta 130, Piešťany, IČO: 36 866 598, proti žalovaným: 1. A. E. F., nar. XX.XX.XXXX, G. XXX, 2. H. I., nar. XX.XX.XXXX, I. XXXX/XX, E., o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 24.11.2022, č. k. 22C/36/2020 -237, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
– 11 – 23Co/21/2023
Krajský súd 23Co/21/2023 -- v Trnave IČS: 2520200834 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne v znení neskôr pripustených zmien, ktorou sa domáhala určenia výlučného vlastníctva k nehnuteľnosti zapísanej Okresným úradom Piešťany, katastrálnym odborom, na liste vlastníctva (ďalej len „LV“) č. XX, pre kat. úz. C. J. F., a to pozemku parc. č. 61 o výmere 370 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvoria, parcela registra „C“ evidovanej na katastrálnej mape, o veľkosti 1/1 k celku (výrok I), žalovaným priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výroky II a III).
2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav takto:
3. Žalobkyňa ako kupujúca uzatvorila dňa 07.07.1999 kúpnu zmluvu s predávajúcimi K. L. a C. I., L. M., predmetom ktorej bol prevod spoluvlastníckych podielov predávajúcich k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX pre kat. úz. C. J. F. ako pozemky s parc. č. 58, 60, 63, 64, 215 a ako dom so súp. č. XX postavený na pozemkoch s parc. č. 63 a 64, ktoré vlastnil predávajúci K. L. v podiele 36/96- ín titulom dedenia z roku 1997 a v podiele 12/96-ín titulom oprávnenej držby na základe notárskeho osvedčenia o oprávnenej držbe od 01.07.1998 do 01.07.2008 a predávajúca C. I. v podiele 48/96-ín titulom dedenia z roku 1997, a k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XX pre kat. úz. C. J. F. ako parc. č. 61, zastavaná plocha o výmere 370 m2, a to bez udania výšky spoluvlastníckych podielov. Spoluvlastníkmi pozemku zapísaného na LV č. XX v kat. úz. C. J. F., bez akejkoľvek bližšej špecifikácie veľkosti spoluvlastníckych podielov, sa stali obaja predávajúci dedením, a to C. I. dedením po svojom bratovi A. M., zomr. XX.XX.XXXX a K. L. dedením po svojej matke K. L., L. M., zomr. XX.XX.XXXX. V oboch osvedčeniach o dedičstve je ako predmet dedenia uvedená aj nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XX ako parc. č. 61 - dvor vo výmere 370 m2 s tým, že matka K. L. tento pozemok vlastnila podľa A2 ako vlastníčka zapísaná na LV č. XXX a brat C. I. bol spoluvlastníkom pozemku v čase smrti podľa A1 a 2 ako jeden z vlastníkov zapísaných na LV č. XX K. XXX. Ani v jednom z dedičských rozhodnutí
nie je spoluvlastnícky podiel poručiteľov uvedený presnou veľkosťou spoluvlastníckeho podielu a nie sú konkretizovaní ani vlastníci nehnuteľností zapísaných na LV č. XX pre kat. úz. C. J. F.. Podľa čl. III kúpnej zmluvy zo 07.07.1999 žalobkyňa ešte pred podpísaním kúpnej zmluvy zaplatila predávajúcim celú kúpnu cenu 80 000 Sk za všetky prevádzané nehnuteľnosti, každému z predávajúcich pomerne podľa výšky ich spoluvlastníckych podielov. Návrh na vklad vlastníckeho práva podali všetci traja účastníci kúpnej zmluvy dňa 09.07.1999. K návrhu na vklad bol okrem zmluvy a ďalších listín pripojený aj znalecký posudok č. 159/98 vyhotovený znalkyňou Ing. Elenou Gašparovou, ktorá určila cenu prevádzaných nehnuteľností, vrátane pozemku s parc. č. 61 v kat. úz. C. J. F., sumou 104.850 Sk. Okresný úrad v Piešťanoch, katastrálny odbor povolil vklad 05.10.1999 pod č. V 1371/99, pod položkou výkazu zmien 129/99. Katastrálny úrad nevyzval účastníkov zmluvy na odstránenie nedostatkov alebo na upresnenie kúpnej zmluvy v časti veľkosti spoluvlastníckych podielov predávajúcich k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XX pre kat. úz. C. J. F. a vklad povolil, keďže podkladom pre zápis vlastníckeho práva žalobkyne nebola iba kúpna zmluva a znalecký posudok, ale aj výpisy z LV č. XXX K. N. XX pre kat. úz. C. J. F., pričom z výpisu z LV č. XX platného v čase uzavretia kúpnej zmluvy, ako aj v čase podania návrhu na vklad je zrejmé, že nehnuteľnosť zapísaná na tomto LV ako parcela registra C KN č. 61 o výmere 370 m2 je v spoluvlastníctve vlastníkov zapísaných na LV č. XX v podiele 0/0 titulom zmeny 124/98 a vlastníkov zapísaných na LV č. XXX v podiele 0/0 titulom zmeny 124/98. Po povolení vkladu katastrálny úrad zasielal žalobkyni LV č. XXX aj LV č. XX pre kat. úz. C. J. F., avšak zásielka sa vrátila katastrálnemu úradu s oznámením pošty, že adresát na adrese doručenia nebýva. Z obsahu katastrálneho spisu nie je možné zistiť, čo bolo obsahom listov vlastníctva zasielaných žalobkyni, akým spôsobom vyznačil katastrálny úrad vlastníctvo žalobkyne a v akom podiele k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XX pre kat. úz. C. J. F.. Strany sporu sa nevyjadrovali k osobám vlastníkov zapísaných na LV č. XX pre kat. úz. C. J. F. v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy, ktorí podľa stavu v katastri nehnuteľností mali byť spoluvlastníkmi pozemku parcely registra C KN č. 61 spolu s vlastníkmi zapísanými na LV č. XXX. Podľa LV č. XX pre kat. úz. C. J. F. po vyznačení zmeny 129/99, teda po zápise vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy zo 07.07.1999, zaslaného súdu Okresným úradom Piešťany, katastrálnym odborom, je táto zmena vyznačená tak pri vlastníkoch zapísaných na LV č. XX, už v podiele 1/2, aj pri vlastníkoch zapísaných na LV č. XXX, už podiele 1/2. Konkrétne mená a priezviská, príp. názvy spoluvlastníkov neboli na LV č. XX zapísané až do ukončenia registra obnovenej evidencie pozemkov (ďalej len „ROEP“) v roku 2008. Na tomto LV nie je vyznačená zmena 124/98, predchádzajúca zmene 129/99, napriek tomu, že zmena 124/98 bola vyznačená v LV č. XX pre kat. úz. C. J. F., ktorý tvoril prílohu návrhu na vklad vlastníckeho práva žalobkyne na základe kúpnej zmluvy zo 07.07.1999. Po prepísaní údajov z LV č. XX pre kat. úz. C. J. F. po ukončení ROEP pod C 23/08 boli ako spoluvlastníci pozemku s parc. č. 61 evidovaní v katastri nehnuteľností 1. C. I., L. M., nar. XXXX, v podiele 24/96- ín s poznámkou, že bola vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, X. K. L., nar. XXXX, v podiele 24/96-ín s poznámkou, že bol vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX K. X. O. B. a C. B., L. P., obaja spolu v podiele 1/2. Spoluvlastnícky podiel k predmetnému pozemku vo veľkosti 1/2, pôvodne zapísaný na meno manželov O. B. a C. B., bol neskôr zapísaný titulom L. XXX/XX a L. XXX/XX v 1/4 v prospech O. B. a v 1/4 v prospech D. D., L. B. titulom dedenia v roku 2014. D. D., L. B. sa neskôr stala spoluvlastníčkou predmetného pozemku v podiele 1/2 k celku a následne na základe kúpnej zmluvy z 10.09.2018 previedla svoje spoluvlastnícke právo k predmetnému pozemku obom žalovaným každému rovným dielom, teda každému po 1/4 z celku. Vklad spoluvlastníckeho práva žalovaných 1 a 2 bol povolený 13.09.2018 pod č. V-2684/2018. Spoluvlastnícky podiel K. L., nar. XXXX k pozemku s parc. č. 61 nadobudol dedením A. L., čo vyplýva z chronológie zmien na LV č. XX pre kat. úz. C. J. F.. Tento svoj spoluvlastnícky podiel predal žalovaným 1 a 2 na základe kúpnej zmluvy z 28.09.2018. Vklad vlastníckeho práva bol povolený 29.10.2018 pod č. V 2899/2018, a to v prospech oboch žalovaných, u každého v podiele po 12/96-in k celku. Na základe troch postupných zmluvných prevodov spoluvlastníckych práv sa stali žalovaní 1 a 2 podielovými spoluvlastníkmi pozemku zapísaného na LV č. XX pre kat. úz. C. J. F. ako parcela registra C KN č. 61, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 370 m2, každý v spoluvlastníckom podiele po 1/2 z celku, ktorým svedčí toto spoluvlastnícke právo aj podľa stavu v katastri nehnuteľností.
4. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa § 137 písm. c) , § 151 ods. 1 a 2 2 , § 185 ods. 1 a 2 2 2 , § 215 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP “), § 37 ods. 1 , § 41 , § 122 ods. 1 až 3, § 126 ods. 1 , § 130 ods. 1 a 2 2 2 2 , § 133 ods. 2 , § 134 ods. 1 až 4, § 136 ods. 1 a 2 2 2 2 2 2 2 , § 137 ods. 1 a 2 2 2 2 2 2 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ “), § 42 ods. 2 písm. c) a § 42 ods. 4 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), takto:
5. Keďže žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorej vlastnícke právo podľa stavu katastra nehnuteľností svedčí žalovaným 1 a 2, osvedčila dostatočným spôsobom svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Súd prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 07.07.1999 uzatvorenej medzi žalobkyňou a predávajúcimi. Kúpna zmluva je neurčitá v časti týkajúcej sa veľkosti spoluvlastníckych podielov predávajúcich k predmetnému pozemku, zapísanému na LV č. XX pre kat. úz. C. J. F., keďže predávajúci na základe tejto zmluvy mali v úmysle previesť svoje spoluvlastnícke práva k tomuto pozemku bez udania výšky spoluvlastníckych podielov a žalobkyňa ako kupujúca mala nadobudnúť spoluvlastnícky podiel k tomuto pozemku bez udania výšky spoluvlastníckeho podielu do svojho vlastníctva. V zmluve teda nie je uvedené, že by sa mala žalobkyňa stať výlučnou vlastníčkou celého pozemku s parc. č. 61, zapísaného na LV č. XX pre kat. úz. C. J. F.. S odkazom na § 37 ods. 1 OZ skonštatoval, že zmluva je v tejto časti od začiatku absolútne neplatná pre neurčitosť predmetu zmluvy. Katastrálny úrad napriek tomu povolil vklad vlastníckeho práva žalobkyne aj k tomuto spornému pozemku s parc. č. 61, teda na základe neplatnej časti zmluvy. Podkladom pre zápis vlastníckeho práva žalobkyne k spornému pozemku nebola len samotná kúpna zmluva a znalecký posudok na určenie ceny predvádzaných nehnuteľností, ale aj výpisy z listov vlastníctva týkajúce sa prevádzaných nehnuteľností, pričom na LV č. XX pre kat. úz, C. J. F. boli v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy, ako aj ku dňu podania návrhu na vklad zapísané dve skupiny vlastníkov, a to vlastníci zapísaní v LV č. XX v podiele 0/0, o ktorých sa žiadna strana nevyjadrila, o ktoré konkrétne osoby malo ísť, a vlastníci zapísaní na LV č. XXX v podiele 0/0, ktorými boli v danom čase predávajúci K. L. a C. I.. Aj keď z obsahu spisu z konania o návrhu na vklad na základe kúpnej zmluvy zo 07.07.1999 nevyplýva, ako presne katastrálny úrad vyznačil zmenu v osobách vlastníkov na LV č. XX pod položkou zmeny 129/99, podľa súdu prvej inštancie z obsahu spisu možno dospieť k záveru, že katastrálny úrad povolil vklad v tejto časti iba preto, že veľkosť spoluvlastníckych podielov oboch skupín spoluvlastníkov, uvedených iba s odkazom na dva rôzne listy vlastníctva, bola u oboch skupín 0/0. Súd prvej inštancie skonštatoval, že dobrá viera nadobudnutia vlastníckeho práva je jednou z kumulatívnych zákonných podmienok každého vydržania podľa § 134 OZ , pričom je rozhodujúca pre začatie plynutia vydržacej doby. Subjektívne presvedčenie držiteľa o jeho vlastníctve veci nemôže byť samo osebe podkladom pre vydržanie, pokiaľ toto presvedčenie nie je vyvolané okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosť držby veci alebo práva, predovšetkým od spôsobilého nadobúdacieho titulu. Vlastnícke právo k pozemku vydržaním nemožno získať „iba“ samotným nepretržitým viac ako 10-ročným užívaním pozemku bez toho, aby omyl držiteľa o tom, že mu vlastnícky patrí predmetná nehnuteľnosť, bol ospravedlniteľný. Omyl žalobkyne je neospravedlniteľný, pretože už zo samotnej zmluvy je zrejmé, že žalobkyňa si bola vedomá, že predávajúci jej predali síce celé svoje spoluvlastnícke podiely, avšak v neurčenej výške, ktoré mala žalobkyňa nadobudnúť do svojho spoluvlastníctva, a nie do výlučného vlastníctva. Z výpisu z LV č. XX pre kat. úz. C. J. F., ktorý bol pripojený k návrhu na vklad do katastra nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo 07.07.1999, muselo byť žalobkyni zrejmé, že na základe tejto zmluvy nemôže reálne nadobudnúť žiadne vlastnícke právo k predmetnému pozemku, pretože podľa tohto LV bola veľkosť spoluvlastníckych podielov všetkých skupín vlastníkov tam uvedených s odkazom na vlastníkov zapísaných na LV č. XX a LV č. XXX, u oboch v podiele 0/0. Napriek tomu, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam sa vo všeobecnosti nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností, žalobkyňa v danom prípade „nadobudla“ neurčitú časť zo spoluvlastníckych podielov vo veľkosti 0/0, a preto sa nemohla stať riadnou vlastníčkou, ani spoluvlastníčkou predmetného pozemku na základe zmluvy. Na tom nič nemení ani neskoršie vyznačenie položky výkazu zmien 129/99 pri oboch skupinách spoluvlastníkov predmetného pozemku, z ktorých vlastníci zapísaní na LV č. XX už mali byť spoluvlastníkmi v podiele 1/2 a vlastníci zapísaní na LV č. XXX už mali byť spoluvlastníkmi v podiele 1/2. Z takéhoto zápisu nie je možné zistiť, ani vyvodiť, že by obidva spoluvlastnícke podiely vo veľkosti 1/2 mali byť vo vlastníctve žalobkyne na základe tejto položky výkazu zmien 129/99, pod ktorou bola vyznačená zmena vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy zo 07.07.1999, vklad povolený pod č. V 1371/99. Súd prvej inštancie skonštatoval, že je síce pravda, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP ), to však neznamená, že súd vyhovie žalobe o určenie vlastníckeho práva, ak z obsahu listinných dôkazov je nepochybné, že žalobca sa nemohol stať vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti ani na základe riadneho zápisu do katastra nehnuteľností, ani vydržaním. Žalobkyňa nepreukázala dostatočným spôsobom začiatok plynutia vydržacej doby, pretože už pri uzatváraní kúpnej zmluvy mohla a mala vedieť, že nenadobúda celú nehnuteľnosť, ale práve naopak, že nadobudnutie spoluvlastníctva je neurčité. Dobrú vieru nemôže v takomto prípade odvodzovať ani od zaplatenia kúpnej ceny, ktorá v danom prípade zakladá iba nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu zodpovedajúcemu zaplatenej kúpnej cene
za predmetný pozemok. Podľa súdu prvej inštancie neobstojí ani argumentácia žalobkyne, že žalovaní nepopreli vydržanie predmetného pozemku žalobkyňou za obdobie počas vydržacej doby, pretože už na pojednávaní 01.03.2022 žalovaný 1 namietol dobromyseľnosť žalobkyne s tým, že táto neužíva predmetnú nehnuteľnosť sama, pretože táto slúži ako spoločný dvor. Aj z LV č. XX pre kat. úz, C. J. F. ku dňu uzatvorenia kúpnej zmluvy bolo nepochybné, že pozemok mal viacerých spoluvlastníkov, nielen spoluvlastníkov zapísaných v LV č. XXX, ktorými boli v danom čase práve predávajúci K. L. a C. I., ale aj spoluvlastníkov zapísaných v LV č. XX, o osobách ktorých sa strany vôbec nevyjadrovali. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne ani obhliadkou predmetnej nehnuteľnosti, pretože vykonanie týchto dôkazov by neprispelo k zisteniu skutkového stavu v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie vo veci. Keďže žalobkyňa dostatočným spôsobom nepreukázala, že zápisom do katastra nehnuteľností nadobudla výlučné vlastníctvo k celému predmetnému pozemku, a nepreukázala ani existenciu dobrej viery o tom, že jej tento pozemok vlastnícky patrí v celosti, a že ho tak nadobudla vydržaním uplynutím 10-ročnej vydržacej doby, súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. Ďalšie argumenty strán sporu považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v tomto spore plne úspešným žalovaným 1 a 2 priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v plnom rozsahu, keď v konaní nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP .
6. Včasným odvolaním sa žalobkyňa domáhala zmeny napadnutého rozsudku tak, že odvolací súd žalobe vyhovie, alebo zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietla, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa je vlastníčkou spornej nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy zo dňa 07.07.1999, ktorej účastníkmi boli žalobkyňa ako kupujúca a C. I., L. M. a K. L. ako predávajúci, a ktorá bola Správou katastra Piešťany zavkladovaná dňom 05.10.1999, pričom musela byť na LV č. XX pre kat. úz. C. J. F. vykonaná i zmena v osobe vlastníka na žalobkyňu, inak by kataster nemal dôvod zasielať žalobkyni LV č. XXX aj LV č. XX (so spornou parcelou), oba pre kat. úz. C. J. F., bez vykonania zmeny. Z uvedeného vyplýva, že kúpna zmluva musela byť zavkladovaná ako celok (žalobkyňa nadobudla všetky nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy do jej výlučného vlastníctva ako súčet všetkých spoluvlastníckych podielov) a muselo dôjsť k riadnemu vykonaniu zmien na oboch listoch vlastníctva v prospech žalobkyne. Chybou katastra, ktorá nemôže byť na ujmu žalobkyni, došlo k stavu aký je, resp. ktorý viedol k tomuto sporu. Na ujmu žalobkyne nemôže byť ani skutočnosť, že žalobkyni nebola doručená kúpna zmluva spolu s listami vlastníctva, pretože žalobkyňa už bývala práve v kúpených nehnuteľnostiach. Najpodstatnejšie skutočnosti v tomto spore sú, že: (i) bola uzatvorená kúpna zmluva, ktorej predmetom bola riadne identifikovateľná nehnuteľnosť (vrátane rovnakého listu vlastníctva, čísla parcely, jej výmery ako aj druhu); (ii) predmetnú nehnuteľnosť zdedili predávajúci; (iii) pri tejto nehnuteľnosti bola slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne prejavená vôľa predávajúcich túto nehnuteľnosť predať a slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne prejavená vôľa kupujúcej túto nehnuteľnosť kúpiť; (iv) kupujúca riadne zaplatila kúpnu cenu za všetky nehnuteľnosti, ktoré tvorili predmet kúpnej zmluvy, vrátane nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto sporu; (v) od uzatvorenia kúpnej zmluvy nebola žalobkyňa rušená v oprávnenej držbe a túto vykonávala nepretržite do roku 2018, resp. 2019, kým nebola predaná žalovaným; (vi) dňom 01.08.2014 došlo k stotožneniu listu vlastníctva; (vii) po stotožnení listu vlastníctva spornú nehnuteľnosť zdedili po predávajúcich právni predchodcovia žalovaných, ktorí im túto predali, napriek tomu, že táto už bola kúpnou zmluvou žalobkyni právnymi predchodcami žalovaných predaná; (viii) ani po stotožnení listu vlastníctva a ani po zdedení nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalovaných nebola žalobkyňa žiadnym spôsobom rušená v jej oprávnenej držbe; (ix) sporná nehnuteľnosť nikdy nebola a ani nie je spoločným dvorom. V kúpnej zmluve je jednoznačne slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne prejavená vôľa predávajúcich predať všetky nehnuteľnosti tvoriace predmet kúpnej zmluvy a slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne prejavená vôľa kupujúcej kúpiť všetky nehnuteľnosti tvoriace predmet kúpnej zmluvy a zaplatiť za všetky tieto nehnuteľnosti kúpnu cenu, ktorú i riadne zaplatila. V prípade nejasnosti o vôli a úmysle konajúcich osôb, čo žalobkyňa vylučuje, žalobkyňa odkázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.07.2012, sp. zn. 3Cdo/81/2011 . Tvrdí, že vôľa a úmysel konajúcich osôb ako účastníkov kúpnej zmluvy bola (a je) vždy slobodná a vážna, určitá a zrozumiteľná. Nestotožňuje sa so záverom súdu, že kúpna zmluva je pre neuvedenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu prevádzanej nehnuteľnosti v tejto časti absolútne neplatná pre jej neurčitosť podľa § 37 ods. 1 OZ . K posudzovaniu a k interpretácii kúpnej zmluvy ako právneho úkonu žalobkyňa odkázala na nález Ústavného súdu SR
z 03.07.2008, sp. zn. I. ÚS 242/2007 . Žalobkyňa odmieta ničím neodôvodnený záver súdu o tom, že správa katastra povolila vklad tejto časti iba preto, že veľkosť spoluvlastníckych podielov oboch skupín spoluvlastníkov, uvedených iba s odkazom na dva rôzne listy vlastníctva, bola u oboch skupín 0/0. Súd tým, že nedobromyseľnosť založil výlučne na neplatnosti kúpnej zmluvy, konal v rozpore s nálezom Ústavného súdu SR zo 14.11.2018, č. k. II. ÚS 484/2015 -46, pretože vylúčil nadobudnutie vlastníctva vydržaním pre prípad neplatnosti kúpnej zmluvy, čo je v rozpore i s rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 28.02.1995, sp. zn. 3Cdo/117/94 (R 44/1996), podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním. Žalobkyňa nadobudla spornú nehnuteľnosť na základe riadnej písomnej zmluvy, ktorá bola zavkladovaná, túto nerušene a pokojne celú užívala sama, pričom v žiadnom prípade nešlo o spoločný dvor, tak ako to tvrdil žalovaný 1. Parcela bola vždy označená ako „pozemok, na ktorom je dvor“, čo vyplýva i z čísel jej označenia spôsobu využívania (č. 13104 na základe prílohy č. 2 k vyhláške č. 79/1996 Z. z. , resp. č. 18 na základe prílohy č. 2 vyhlášky č. 461/2009 Z. z. ), pričom stále išlo a ide len o ten istý druh pozemku „zastavaná plocha a nádvorie“, predtým označované aj ako „dvor“. Ak by išlo o spoločný dvor, parcela by musela mať označenie spôsobu využívania ako číslo 13105 (príloha č. 2 vyhlášky č. 79/1996 Z. z. ), resp. číslo 19 (príloha č. 2 vyhlášky č. 461/2009 Z. z. ), čo sa však nikdy nestalo. Žalobkyni nie je zrejmé, na čom súd prvej inštancie založil záver, že ak má nehnuteľnosť viacerých spoluvlastníkov, tak musí ísť o spoločný dvor a z čoho bez akéhokoľvek racionálneho zdôvodnenia dospel k záveru, že ROEP bol ukončený v roku 2008, pričom ani po tejto zmene nedošlo k zmene listu vlastníctva, druhu pozemku, čísla parcely a dokonca ani k zmene jej výmery, čo je absolútne nezvyčajné. Ak súd dospel k záveru, že právni predchodcovia žalovaných zdedili spoluvlastnícke podiely, a tieto boli vo vlastníctve (minimálne v podiele 1/2 k celku) predávajúcich, ktorí predávali žalobkyni celú nehnuteľnosť, nemohol súd dospieť k záveru, že kúpna zmluva bola neplatná z dôvodu neurčitosti podielov. Ak by žalobkyňa nenadobudla celú nehnuteľnosť na základe zavkladovanej celej kúpnej zmluvy (tejto nebolo správou katastra nič vytýkané, či vo forme prerušenia, zastavenia alebo zamietnutia návrhu na vklad), tak musela nadobudnúť k tejto nehnuteľnosti minimálne spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2 k celku dňom 05.10.1999 a zvyšný spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2 k celku vydržaním dňom 06.10.2009, a to ešte pred samotným stotožnením listu vlastníctva, o čom žalobkyňa nemohla a ani nevedela, a to ani v roku 2009 a vôbec nie v roku 1999. K možnosti vydržania vlastníckeho práva k spoluvlastníckeho podielu žalobkyňa poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 01.05.2006, sp. zn. 2Cdo/27/2005 (ZSP 39/2006). O riadnej identifikácii a riadnej evidencii nehnuteľnosti nemala vedomosť v tom čase ani Správa katastra Piešťany, čo nemôže byť na ujmu žalobkyne a nemožno jej vytýkať nedostatočnú opatrnosť. U žalobkyne neexistovali do roku 2018, resp. do roku 2019 ani žiadne pochybnosti o tom, že jej nehnuteľnosť nepatrí, a vlastnícke právo vykonávala subjektívne pre seba ako i objektívne, navonok, bez rušenia jej oprávnenej držby, a to už od uzatvorenia, Správou katastra Piešťany ako celok zavkladovanej kúpnej zmluvy. Za porušenie rovnosti strán a princípov, na ktorých je založený Civilný sporový poriadok , žalobkyňa považuje záver súdu v bode 65. a 64. napadnutého rozsudku, podľa ktorého mohla a mala vedieť, že nenadobúda celú nehnuteľnosť. Záver súdu o popretí skutkového tvrdenia žalobkyne žalovaným 1 (žalovaný 2 nepoprel tvrdenia žalobkyne vôbec) je vnútorne rozporný z dôvodu, že súd vytýka žalobkyni nepreukázanie začiatku plynutia vydržacej doby (túto žalobkyňa tvrdí a riadne preukazuje, a to od uzatvorenia kúpnej zmluvy, resp. najneskôr od zavkladovania kúpnej zmluvy ako celku) a pri žalovanom 1 sa stotožní s nešpecifikovaným obdobím užívania údajne spoločného dvoru počas vydržacej doby, pričom žalovaní vstúpili do právneho vzťahu k spornej nehnuteľnosti až v roku 2018, resp. 2019, teda dávno po uplynutí vydržacej doby a po nadobudnutí vlastníctva žalobkyňou. Domnienky a predpoklady nie sú výslovným ani účinným popretím, skutkové tvrdenie žalobkyne o vydržaní teda ostalo nesporné. I v prípade výslovného popretia, ani jeden zo žalovaných neuviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach (§ 151 ods. 2 CSP ), čím sa „popretie“ stalo neúčinným. Žalovaný 1 len tvrdil a ničím nepreukázal (to sa nestalo ani po doručení administratívneho spisu V 1371/99), že žalobkyňa bola upovedomená katastrálnym úradom o nedostatku zmluvy v časti predmetného pozemku, čo by malo preukazovať, že nemohla byť dobromyseľná v presvedčení, že jej vlastnícky patrí a že neužívala predmetný pozemok sama, pretože ide o spoločný dvor (čo tiež nie je pravdou). Z uvedeného vyplýva, že záver súdu o popretí vydržania predmetného pozemku žalobkyňou za obdobie počas vydržacej doby, nie je správny, pretože ani na pojednávaní 01.03.2022 žalovaný 1 nenamietol (výslovne a následne účinne nepoprel) dobromyseľnosť žalobkyne. Ak by chcel žalovaný 1 účinne poprieť dobromyseľnosť, musel by túto časovo uviesť, čo sa nestalo. Ak by žalobkyňa nenadobudla vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy zavkladovaním, nadobudla by ho viac ako 19, resp. 9 rokov pred tým než žalovaní vôbec o týchto nehnuteľnostiach vedeli. To, že nejde ani o spoločný dvor je zrejmé, pričom žalobkyňu nikto vo výkone jej vlastníckeho práva nerušil a ani jej vlastnícke právo nebolo
nikým a nikdy spochybnené. Dokonca súd na pojednávaní 06.09.2022 skonštatoval, že „…žalovaná strana nepoprela tvrdenia žalujúcej strany o možnom vydržaní vlastníckeho práva žalobkyňou. Rovnako nenavrhla doplnenie dokazovania za účelom odstránenia nezrovnalostí pri zápise vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností po ROEP v prospech osôb odlišných od žalobkyne, teda tak, ako keby k žiadnemu prevodu práva v prospech žalobkyne nedošlo…“, čo je v zjavnom rozpore nielen s logikou, ale najmä so záverom v bode 65. napadnutého rozsudku, kde podľa súdu už na pojednávaní 01.03.2022 žalovaný 1 namietol dobromyseľnosť žalobkyne. Vo vzťahu k pojednávaniu 06.09.2022 žalobkyňa poukázala na ďalšie závery súdu, a to k doplneniu predbežného právneho posúdenia veci a k vykonávaniu dôkazov, ktoré preukazujú absolútnu zmätočnosť rozhodnutia a jeho samotného odôvodnenia. Z uvedeného je zrejmé, že ani súd sa nedokáže orientovať v evidencii na katastri a v celom katastrálnom konaní, v ktorom žalobkyňa nadobudla spornú nehnuteľnosť, a napriek tomu bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu založil svoje rozhodnutie v neprospech žalobkyne na nesplnení si jej bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vyžadovať od každého. Ani teraz, nieto ešte v roku 1999, nemožno od kohokoľvek vyžadovať (bežnú, normálnu) opatrnosť v skutkovom a právnom stave (a v podstate v evidenčnom chaose) aký bol v evidencii nehnuteľností v roku 1999 a neskôr (i počas celej vydržacej doby), pričom o celom tomto stave sa žalobkyňa mohla najskôr dozvedieť, a aj dozvedela, až v tomto súdnom spore (teda až v roku 2022). Prekvapujúce je rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie vo vzťahu k dôkazom, keď na jednej strane je sám súd zmätený z obsahu listinných dôkazov katastra ako i zo skutkového stavu, a na strane druhej v bode 64. napadnutého rozsudku uvádza, že „…je síce pravdou, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné (§151 ods. 1 CSP ), to však neznamená, že súd vyhovie žalobe o určenie vlastníckeho práva, ak z obsahu listinných dôkazov je nepochybné, že žalobca sa nemohol stať vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti ani na základe riadneho zápisu do KN, ani vydržaním…“. Predmetné, nespornosť tvrdení žalobkyne, je vo vnútornom rozpore s ďalšou konštatáciou súdu na pojednávaní 06.09.2022, na ktorom uviedol, že „…nakoľko podľa § 185 CSP súd môže vykonať iba dôkazy, ktoré sú stranami navrhnuté, a žalovaní 1 a 2 žiadnym spôsobom nereagovali na listiny doručené súdu z OÚ, katastrálny odbor, pričom strany nenavrhli ani ich doplnenie, resp. vysvetlenie postupu katastrálneho úradu, súd nevykoná žiadne ďalšie dôkazy, pretože nejde ani o situácie podľa § 185 ods. 2 a 3 CSP , kedy súd môže výnimočne vykonať dôkazy aj bez návrhu.“, čo znamená, že ani neexistujú žiadne tvrdenia žalobkyne rozporné so skutočnosťou. Napadnutý rozsudok je nespravodlivý, nezákonný a nepredvídateľný, celé konanie pred súdom je porušením práva na zákonný a spravodlivý proces a práva vlastniť majetok, s porušením základných zásad a princípov, z ktorých vychádza Civilný sporový poriadok , a jeho odôvodnenie je vnútorne rozporné, zmätočné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné najmä preto, že odôvodnenie rozsudku je zjavne protirečivé a riadne neodôvodňuje rozhodnutie súdu, súd porušil princíp rovnosti sporových strán a princíp kontradiktórnosti, nevyhodnotil vykonané dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a vôbec sa nezaoberal zjavnými rozpormi, ktoré majú „potvrdzovať“ správnosť jeho rozhodnutia, je nezistiteľné, ako súd dospel k záveru, že žalovaní výslovne popreli tvrdenia žalobkyne o dobromyseľnosti s následným uvedením vlastných skutkových tvrdení, najmä kedy nemala byť žalobkyňa dobromyseľná, súd si zároveň zmätočne osvojil nesprávne, i to neúčinne popreté tvrdenie o nedobromyseľnosti žalobkyne a o nemožnosti užívania nehnuteľnosti žalobkyňou výlučne jej osobou, pretože ide údajne o spoločný dvor, ktorý ním nikdy nebol. Súd interpretoval kúpnu zmluvu arbitrárne, minimálne v rozpore s princípom spravodlivosti, kúpna zmluva bola katastrom zavkladovaná bez výhrad ako celok, bez akýchkoľvek výziev na jej opravu alebo doplnenie, katastrálne konanie nebolo ani prerušené, ani zastavené a návrh na vklad nebol ani zamietnutý pre jej neplatnosť. Súd pre prípadnú neplatnosť právneho úkonu vylúčil možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním a svojimi nesprávnymi závermi poprel i účel a zmysel inštitútu vydržania.
7. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP ) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP ), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP ) bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP , a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
8. Žalobkyňa svojím odvolaním o. i. namieta, že súd prvej inštancie postupoval nepredvídateľne a jeho rozhodnutie je zmätočné a prekvapivé. Argumentuje v podstate tým, že odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa zisteného skutkového stavu, najmä listinných dôkazov súvisiacich s katastrom nehnuteľností, je v rozpore s tým, ako súd vyhodnotil skutkový stav na pojednávaní a ako vec predbežne posúdil.
9. Zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky vyplýva aj zákaz nepredvídateľného postupu súdu v konaní a tzv. prekvapivých rozhodnutí. Jedno z pravidiel civilného procesu, ktoré cieľom je podporiť predvídateľnosť postupu súdu a predísť prekvapivým rozhodnutiam už na prvej inštancii, obsahuje § 181 ods. 2 CSP . Podľa tohto ustanovenia súd na pojednávaní určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná a tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. Toto pravidlo má dosah tak na skutkovú stránku veci (teda z hľadiska toho, čo je v konaní sporné a má byť predmetom dokazovania), ako aj na jej právne posúdenie. Nevyplýva však z neho priamo, že by súd mal byť viazaný tým, ako sa vyjadrí k skutkovej, či právnej stránke veci. Takúto viazanosť nemožno vyvodiť ani z iných ustanovení Civilného sporového poriadku . Ak však má byť účelom cit. ustanovenia zaručenie práva na súdnu ochranu, postup súdu, ktorý je v rozpore s týmto účelom, a nie je včas napravený, môže predstavovať aj porušenie práva na súdnu ochranu.
10. Otázke zásahu do práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy pre porušenie ustanovenia § 181 ods. 2 CSP sa venoval aj Ústavný súd SR v uznesení z 06.07.2022, č. k. IV. ÚS 374/2022 , v ktorom zaujal postoj, že zmena predbežného právneho posúdenia súdom prvej inštancie od jeho konečného právneho posúdenia veci nemá za následok zásah do práva na súdnu ochranu, keďže sporovú stranu nediskvalifikuje z možnosti uplatňovať svoje procesné práva priznané Civilným sporovým poriadkom v ďalšom konaní pred odvolacím súdom. Ústavný súd sa však v tomto rozhodnutí nevyjadroval k situácii, keď súd prvej inštancii zmení svoj názor na skutkový stav a potrebu vykonania dokazovania, najmä na to, ktoré skutkové tvrdenia sú sporné a ktoré nesporné. Hoci to priamo z cit. rozhodnutia ústavného súdu nevyplýva, možno konštatovať, že nápravu v súvislosti s prekvapivým právnym posúdením veci možno na odvolacom súde dosiahnuť jednoduchšie, než nápravu súvisiacej so skutkovými závermi súdu prvej inštancie. Pre odvolacie konanie totiž platí neúplný apelačný princíp, ktorý výrazným spôsobom obmedzuje možnosť strany uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (§ 366 CSP ), tzv. novoty. Novotou však nie je uplatnenie novej právnej argumentácie za nezmeneného skutkového stavu, teda hoci aj takej, ktorá na súd prvej inštancie použitá nebola. V tom možno vidieť aj vymedzenie prvoradej úlohy odvolacieho súdu, ktorou tak nie je vykonávať dokazovanie v rozsahu, v akom ho vykonáva súd prvej inštancie, ale preskúmať jeho postup a rozhodnutie. V kontexte potreby doplniť dokazovanie pred odvolacím súdom treba potom zdôrazniť aj to, že vykonanie dokazovania na odvolacom súde podlieha aj požiadavke účelnosti [§ 389 ods. 1 písm. c) CSP ]. Odvolateľ má preto nepochybne menší priestor na nápravu zlyhania súdu prvej inštancie pred odvolacím súdom, než na nápravu predbežného právneho posúdenia veci. Odvolací súd preto uzatvára, že porušenie § 181 ods. 2 CSP po skutkovej stránke, teda odklon súdu prvej inštancie od predbežných skutkových záverov treba posudzovať prísnejšie, než odklon od predbežného právneho posúdenia veci.
11. V civilnom sporovom konaní, ktoré sa riadi zásadou kontradiktórnosti, sa kladie dôraz na povinnosť strán prednášať pravdivé a úplné tvrdenia o rozhodujúcich skutočnostiach a navrhovať dôkazy. Dokazovanie v sporovom konaní súd ex offo vykonáva len celkom výnimočne. Bez návrhu strany na vykonanie dokazovania spravidla nebude možné overiť jej tvrdenie, ktoré sa považuje za sporné. Navyše právna úprava podčiarkuje procesnú diligenciu strán v súvislosti so skutkovými tvrdeniami a navrhovaním dôkazov aj sudcovskou, či zákonnou koncentráciou konania. Táto sa pritom netýka prednášania právnej argumentácie k právnemu posúdeniu veci. Ak sa vyžaduje od strán aktívny a obozretný postup, pokiaľ ide o skutkový stav veci, nemožno bagatelizovať ani úlohu súdu usmerňovať strany v tejto ich snahe. Práve takéto usmernenia dáva súd nepriamo tým, že na pojednávaní uvedie, čo považuje za nesporné a čo za sporné. Nesporné skutočnosti sa nedokazujú, preto strana nemá povinnosť navrhovať dôkazy na ich preukázanie (ibaže má súd závažné pochybnosti, avšak vtedy je už na ňom, aby vyvinul aktivitu – § 186 ods. 2 CSP ). Ak súd označí určitú skutočnosť za nespornú, nepochybne tým dáva najavo, že rozhodnutie nebude závisieť od dôkazov, ktoré sa tejto skutočnosti týkajú, a teda ani od dôkaznej aktivity či pasivity strany v tejto súvislosti. Podobne to platí aj v prípade sporných skutočností. Určenie okruhu sporných skutočností umožní stranám zamerať svoje procesné úkony na ich dokazovanie, teda sa od nich očakáva, že prednesú dôkazné návrhy, ktoré vo výsledku odstránia spornosť dotknutej skutočnosti, teda umožnia súdu vyhodnotiť ju ako preukázanú, alebo naopak ako nepreukázanú. Samozrejme, ako už bolo naznačené vyššie, súd nie je viazaný tým, ako okruh sporných a nesporných skutočností vymedzil. Vzhľadom na všetky nároky, ktoré sa na strany kladú v civilnom sporovom konaní práve v súvislosti s dokazovaním vrátane obmedzeného priestoru na dokazovanie na odvolacom súde je však nanajvýš žiaduce, aby súd prvej inštancie poskytol stranám možnosť reagovať na prípadný odklon od predbežných skutkových záverov, najmä od toho, čo súd
považuje za sporné a čo za nesporné, aby mohli strany predniesť prípadné dôkazné návrhy ešte na súde prvej inštancie, nie až v odvolacom konaní, kde je ich prípustnosť obmedzená § 366 CSP .
12. Odvolací súd preto dospel k záveru, že ak súd prvej inštancie zmení svoj názor na to, čo je v konaní nesporné a čo sporné, a pred rozhodnutím vo veci nevytvorí strane, v neprospech ktorej zmena vyznieva, priestor na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v reakcii na túto zmenu, poruší právo strany na spravodlivý súdny proces.
13. Zo spisu vyplýva, že súd prvej inštancie na pojednávaní 06.09.2022, ktoré potom odročil na vyhlásenie rozsudku, konštatoval, že „…žalovaná strana nepoprela tvrdenia žalujúcej strany o možnom vydržaní vlastníckeho práva žalobkyňou. Rovnako nenavrhla doplnenie dokazovania za účelom odstránenia nezrovnalostí pri zápise vlastníckeho práva do KN po ROEP v prospech osôb odlišných od [žalobkyne], teda tak, ako keby k žiadnemu prevodu práva v prospech [žalobkyne] nedošlo…“ (zápisnica z pojednávania, č. l. 196). Na poslednom pojednávaní 24.11.2022 súd prvej inštancie za prítomnosti právneho zástupcu už len formálne skončil dokazovanie a vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol. Právnemu zástupcovi žalobkyne zároveň odovzdal písomné vyhotovenie rozsudku. V bode 65 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie v súvislosti s tvrdeniami žalobkyne o vydržaní však uviedol, že „neobstojí ani argumentácia žalujúcej strany, že by žalovaní nepopreli vydržanie predmetného pozemku žalobkyňou za obdobie počas vydržacej doby, pretože už na pojednávaní dňa 01.03.2022 [žalovaný 1] namietol dobromyseľnosť žalobkyne s tým, že táto neužíva predmetnú nehnuteľnosť sama, pretože táto slúži ako spoločný dvor.“
14. Súd prvej inštancie na pojednávaní 06.09.2022 tiež uviedol, že „nakoľko podľa § 185 CSP súd môže vykonať iba dôkazy, ktoré sú stranami navrhnuté, a žalovaní… žiadnym spôsobom nereagovali na listiny doručené súdu z OÚ, katastrálny odbor, pričom strany nenavrhli ani ich doplnenie, resp. vysvetlenie postupu katastrálneho úradu, súd nevykoná žiadne ďalšie dôkazy, pretože nejde ani o situácie podľa § 185 ods. 2 a 3 CSP , kedy súd môže výnimočne vykonať dôkazy aj bez návrhu“ (zápisnica z pojednávania, č. l. 197). Následne, po záverečnej reči žalobcu, súd prvej inštancie vyhlásil uznesenie, ktorým toto pojednávanie odročil na účely vyhlásenia rozsudku. Napokon vyhlásil napadnutý rozsudok, ktorý odôvodnil okrem iného tak, že „…je síce pravdou, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP ), to však neznamená, že súd vyhovie žalobe o určenie vlastníckeho práva, ak z obsahu listinných dôkazov je nepochybné, že žalobca sa nemohol stať vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti ani na základe riadneho zápisu do KN, ani vydržaním…“ (bod 64 napadnutého rozsudku).
15. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že napadnutý rozsudok je prekvapivý, pretože je v ostrom protiklade s tým, ako súd prvej inštancie prezentoval svoj zhrnutie sporných a nesporných skutočností a dokazovania na pojednávaní 06.09.2022, ktoré bezprostredne predchádzalo vyhláseniu rozsudku. Súd prvej inštancie v bodoch 64 a 65 napadnutého rozsudku fakticky zmenil svoje konštatovanie o tom, čo je v konaní nesporné a čo sporné. Ako odvolací súd vysvetlil vyššie, zmena tohto predbežného záveru je prípustná, avšak obsahom práva strany na spravodlivý súdny proces je, aby súd prvej inštancie poskytol strane, v neprospech ktorej zmena vyznieva, možnosť uplatniť prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany v odpovedi na túto zmenu. Pretože súd prvej inštancie tak neurobil a vo veci rozhodol, konal nepredvídateľne a vydal prekvapivé rozhodnutie.
16. Keďže súd prvej inštancie žalobkyni nevytvoril potrebný priestor na reakciu, nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva (právo vyjadriť sa k zmene predbežného záveru, prípadne uplatniť prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany) v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. V dôsledku toho je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP . Pretože náprava takéhoto pochybenia nie je v odvolacom konaní možná (pozri bod 10 tohto uznesenia), odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil [§ 389 ods. 1 písm. b) CSP ] a vec vrátil (§ 391 ods. 1 CSP ) súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
17. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 CSP ) vo veci samej vychádzať z vyššie vyslovených právnych názorov odvolacieho súdu, najmä z toho, že strana má pred podstatným odklonom od predbežných záverov, ktoré súd stranám prezentuje podľa § 181 ods. 2 CSP v súvislosti so skutkovým stavom veci a potrebným dokazovaním, právo na vytvorenie priestoru na reakciu formou uplatnenia prípadných prostriedkov procesného útoku alebo procesnej obrany. Vzhľadom na
protirečivé postoje, ktoré súd prvej inštancie zaujal k týmto otázkam v prvoinštančnom konaní, bude však jeho prvoradou úlohou nanovo určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Na tento účel dôsledne vyhodnotí prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strany uplatnili, najmä ich skutkové tvrdenia v súvislosti s povahou spornej nehnuteľnosti ako spoločného dvora a bude dbať na skutočnosti vyplývajúce z verejných registrov, najmä pozemkovej knihy a katastra nehnuteľností. Existencia spoločných dvorov je historicky spojená so spôsobom užívania stavieb patriacich viacerým vlastníkom postavených na pozemkoch, ktoré tvorili so spoločným dvorom ucelenú jednotu. Na spoločný dvor sa nazeralo ako na vec patriacu do spoluvlastníctva viacerých osôb, avšak s tým, že spoluvlastnícky podiel na spoločnom dvore bol spojený so stavbou, a nie s konkrétnym vlastníkom. Z takejto koncepcie vychádzal aj spôsob evidovania spoločného dvora v pozemkovej knihe, ktorý sa neskôr prevzal aj do evidencie nehnuteľností vedenej podľa zákona č. 22/1964 Zb. Zápis spoločného dvora do evidencie nehnuteľností sa vykonával tak, že na spoločný dvor sa založil samostatný list vlastníctva bez uvedenia spoluvlastníckych podielov k tomuto dvoru a vyznačil sa v ňom len odkaz na ďalšie listy vlastníctva, na ktorých sa evidovali stavby prináležiace k spoločnému dvoru. Súčasná právna úprava nevymedzuje spoločný dvor ako predmet občianskoprávnych vzťahov s osobitným režimom – ide o vec v spoluvlastníctve viacerých osôb. Ani pokiaľ ide o zápis spoločného dvora do katastra nehnuteľností neexistuje právna úprava, ktorá by spoluvlastnícky podiel na spoločnom dvore ponímala tak, ako zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov chápe spoluvlastnícky podiel na pozemku zastavanom bytovým domom, resp. na priľahlom pozemku. Súčasná právna úprava evidovania nehnuteľností (katastrálny zákon) neumožňuje evidovať pozemky bez určenia konkrétneho vlastníka a jemu prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu. Vzhľadom na zmeny právnej úpravy a spôsobu evidencie nehnuteľností správne orgány na úseku katastra pri zápisoch doručených verejných a iných listín a pred vydaním listu vlastníctva priebežne dopĺňajú spoluvlastnícke podiely ku konkrétnym podielovým spoluvlastníkom spoločných dvorov na listy vlastníctva podľa právnej domnienky upravenej v § 137 ods. 2 OZ (ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké). V prejednávanej veci listinné dôkazy (výpis z listu vlastníctva č. XX, č. l. 179; kúpna zmluva zo 07.07.1999, č. l. 151; a list vlastníctva č. XX, č. l. 131) spolu s vyjadrením žalovaného 1 na pojednávaní 01.03.2022, naznačujú, že v prípade spornej parcely reg. „C“ č. 61 v k. ú. C. J. F. ide o spoločný dvor. Súd prvej inštancie (po vyššie uvedenom postupe) preto opätovne zhodnotí nielen tieto dôkazy, ale aj všetky ostatné vykonané dôkazy (v ich jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej súvislosti § 191 CSP ), a v spojení s nespornými skutkovými tvrdeniami strán (§ 151 ods. 1 CSP ), o ktorých nemá dôvodné pochybnosti (§ 186 ods. 2 CSP ), ustáli rozhodný skutkový stav. Takto zistený skutkový stav podrobí novému právnemu posúdeniu, najmä vyhodnotí, či je sporná kúpna zmluva – ak sa týka spoločného dvora – aj napriek § 137 ods. 2 OZ a opísanému spôsobu evidencie spoločných dvorov neplatná podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 41 OZ . Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/29/2009 pritom nie je správnym východiskom, pretože sa zaoberá určením rozsahu ťarchy zaťažujúcej vec, a nie spoluvlastníckymi podielmi. Ak však súd prvej inštancie dospeje k tomu, že sporná kúpna zmluva je (čiastočne) neplatná, bude sa venovať splneniu podmienok na vydržanie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti (v celosti alebo v časti) podľa § 134 v spojení s § 130 ods. 1 a 2 OZ . Svoje závery potom v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 CSP a bude dbať na to, aby bolo jeho odôvodnenie presvedčivé. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP ).
18. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.
Poučenie:
– 2 – 23Co/21/2023
Krajský súd 23Co/21/2023 -- v Trnave IČS: 2520200834 Proti tomuto uzneseniu nie je dovolanie prípustné.