Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_BA-6S-101-2018.pdf
PDF · 130.98 KB
Case nature
Area
Subarea
BA-6S/101/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov senátu Mgr. Pavla Ištóka a JUDr. Iny Šingliarovej v právnej veci žalobcu: Guarding s.r.o., so sídlom Trnavská cesta 100, Bratislava, zastúpený advokátkou JUDr. Zuzanou Bartovou, Farská 25, Nitra, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PO/BEZ/2018/3438, O-107/2018 zo dňa 16.04.2018, takto
rozhodol:
I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Inšpektorát práce Bratislava (ďalej len Inšpektorát práce ) vykonal v dňoch 20.10.2016 až 26.4.2017 u žalobcu inšpekciu práce zameranú na kontrolu nelegálneho zamestnávania a dodržiavania pracovnoprávnych a mzdových predpisov. O tejto inšpekcii práce bol vyhotovený Protokol č. IBA-19-52-2.3/P-E24,25-17 zo dňa 26.04.2017 (ďalej len protokol zo dňa 26.04.2017). Kontrolovaným obdobím bol január až september 2016. Pri výkone inšpekcie bolo zistené, že žalobca ako zamestnávateľ dohodol so zamestnancami A. B., C. D., a E. F. druh práce „samostatný bezpečnostný pracovník“ a dohodol s A. B. a E. F. základnú mesačnú mzdu vo výške 380 Eur a s C. D. skrátený úväzok so mzdou vo výške 202,50 Eur. Žalobca taktiež nepredložil doklady k poskytovaniu cestovných náhrad zamestnancovi C. D. ktoré boli požadované žiadosťami o predloženie dokladov zo dňa 24.03.2017, 10.04.2017, 12.04.2017, 20.04.2017 a 21.04.2017. Na základe zistení Inšpektorát práce nariadil žalobcovi odstrániť zistené nedostatky do 30 dní od prevzatia protokolu, uložil mu prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin a predložiť Inšpektorátu práce písomnú informáciu o prijatých opatreniach do 3 dní po uplynutí lehoty na ich prijatie. Splnomocnený zástupca žalobcu podpisom potvrdil prevzatie protokolu dňa 26.04.2017
2. Dňa 24.05.2017 sa žalobca písomne vyjadril k Protokolu zo dňa 26.04.2017 a uviedol, že zaradenie zamestnancov do stupňa náročnosti práce je v súlade so zákonom č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákonník práce) a Prílohou č. 1 k Zákonníku práce, nakoľko vykonávajú len pomocné práce. Zároveň uviedol, že kontrola cestovných príkazov a zúčtovania cestovných náhrad nespadá do rozsahu kontrolnej činnosti Inšpektorátu práce.
3. Inšpektorát práce doručil dňa 28. 09. 2017 žalobcovi upovedomenie o začatí správneho konania zo dňa 12. 09. 2017, v ktorom oznámil žalobcovi začatie správneho konania vo veci uloženia pokuty pre
podozrenie zo spáchania správneho deliktu podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o inšpekcii práce). Inšpektorát práce zároveň vyzval žalobcu aby sa v lehote 8 dní od doručenia upovedomenia písomne vyjadril.
4. Žalobca sa podaním zo dňa 05.10.2017, doručeným Inšpektorátu práce dňa 09.10.2017, vyjadril, tak že cestovné príkazy a vyúčtovania cestovných náhrad C. D. nepredložil nakoľko kontrola cestovných príkazov a zúčtovania cestovných náhrad nespadá do rozsahu kontrolnej činnosti inšpekcie práce.
5. Inšpektorát práce následne vydal rozhodnutie č. 2017/831 zo dňa 27.12.2017, ktorým žalobcovi uložil pokutu vo výške 1.500,00 €, za to, že
– v období január až september 2016 zamestnancom A. B., C. D. a E. F., ktorí mali uzatvorené dohody o hmotnej zodpovednosti a pracovali na pozícii samostatný bezpečnostný pracovník, neposkytoval mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce ich pracovného miesta, nakoľko poskytovaná mzda nedosahovala pre stupeň náročnosti práce ich pracovného miesta, nakoľko poskytovaná mzda nedosahovala výšku minimálneho mzdového nároku pre druhý stupeň náročnosti práce, čo v roku 2016 bolo 486,00 € čím porušil § 120 ods. 1 Zákonníka práce a tým naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce,
– v určenej lehote do 24.04.2017 neposkytol Inšpektorátu práce pri inšpekcii práce vykonávanej u žalobcu v období od 20.10.2016 do 26.04.2017 na požiadanie všetky podklady a informácie potrebné na výkon inšpekcie práce uvedené v emailových žiadostiach o doplnenie podkladov zo dňa 24.03.2017, 10.04.2017, 12.04.2017, 20.04.2017 a 21.04.2017, a to cestovné príkazy a zúčtovania cestovných náhrad C. D., za mesiace január až september 2016, čím porušil § 16 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce a tým naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce.
6. V odôvodnení rozhodnutia Inšpektorát práce uviedol, že žalobca pracovné zmluvy s dotknutými zamestnancami uzatvoril spolu s dohodami o hmotnej zodpovednosti. Práca samostatného bezpečnostného pracovníka nie je výkonom prípravných, pomocných či manipulačných prác spadajúcich do prvého stupňa náročnosti práce, čo je zrejmé už zo samotného názvu pozície – označenie „samostatný“ , taktiež aj z prílohy č. 2 k pracovným zmluvám vyplýva, že zamestnanci prácu vykonávali v zmysle zákona o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti, išlo fakticky o strážnu službu, pričom osoba vykonávajúca takúto činnosť musí byť držiteľom preukazu odbornej spôsobilosti na takúto prácu, čo vylučuje zaradenie do prvého stupňa náročnosti práce. Zamestnanci mali uzavreté aj dohody o hmotnej zodpovednosti, čo podľa prílohy č. 1 k Zákonníku práce znamená zaradenie do druhého stupňa náročnosti práce. 7. Nakoľko žalobca v stanovenej lehote nepredložil k zamestnancovi C. D. cestovné príkazy a zúčtovania cestovných náhrad, konštatoval porušenie § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce. 8. Pri úvahe o výške pokuty postupoval podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce a prihliadal na preventívne pôsobenie sankcie, závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť jeho následkov, počet kontrolovaných zamestnancov, či ide o ojedinelý výskyt nedostatku alebo opakované zistenie toho istého nedostatku alebo prvé zistenia. Prijal záver, že závažnejším správnym deliktom vzhľadom na záujem, proti ktorému delikt smeruje, je porušenie § 120 ods. 1 Zákonníka práce, pretože ide o zásah do ústavného práva zamestnancov na odmenu za prácu. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) v prípade porušenia povinnosti vyplývajúcich z pracovnoprávnych predpisov môže inšpektorát práce uložiť pokuty až do 100 000,00 €. Ako zistený závažnejší nedostatok vyhodnotil zásah do práva na odmenu za vykonanú prácu. V neprospech žalobcu zohľadnil, že porušenie sa týkalo troch zamestnancov zo štyroch kontrolovaných, ako aj skutočnosť, že protiprávny stav – neposkytovanie mzdy – trval deväť mesiacov, čo sťažilo dotknutým zamestnancom možnosť realizovať každodenné životné potreby. Rozdiel vo vyplatenej mzde tak nemohli realizovať pre potreby svoje, svojej rodiny a domácnosti, prípadne ich ďalej zhodnocovať. Nepriamy dopad vyhodnotil vo vzťahu k tretím subjektom a štátu, keďže títo mohli byť na strane prijímateľa takýchto platieb. V neprospech žalobcu bolo zohľadnené aj to, že žalobca nevykonal nápravu tak, ako mu to Inšpektorát práce nariadil v protokole do 30 dní t.j. do 26.05.2017. Negatívny následok – rozdiel na nevyplatenej mzde predstavuje 1800,00 €, bolo potrebné pripočítať aj sumu odvodov a daní, ktoré neboli realizované. Čo rovnako zohľadnil ako priťažujúcu okolnosť. V neprospech žalobcu bolo zohľadnené aj porušenie povinnosti predložiť Inšpektorátu práce požadované doklady
potrebné na výkon inšpekcie, v dôsledku nepredloženia ktorých nebolo možné poskytnúť ochranu kontrolovanému zamestnancovi , ohľadne jeho nárokov. 9. Ako poľahčujúce okolnosti Inšpektorát práce zohľadnil skutočnosť, že ostatné doklady žalobca predložil, a nepredloženie vyžiadaných dokladov vyhodnotil ako ojedinelý výskyt. 10. Inšpektorát práce poukázal na individuálnu prevenciu a represívnu zložku, ktoré musí uložená pokuta plniť ako aj potrebu ochrany zamestnancov, v spojení so skutočnosťou že žalobca zamestnáva viac ako 100 zamestnancov, ktorým sa uložením pokuty poskytne preventívna ochrana pred prípadným protiprávnym konaním žalobcu v budúcnosti. V prospech žalobcu bola vyhodnotená skutočnosť, že išlo o prvé zistenie porušenia povinností a za primeranú výšku sankcie považoval sumu 1 500,00 €, vzhľadom na závažnosť a následok zistených porušení, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, mal za to efektívnu preventívnu funkciu bude plniť pokuta na spodnej hranici zákonnej sadzby. 11. Proti rozhodnutiu Inšpektorátu práce č. 2017/831 zo dňa 27.12.2017 podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. PO/BEZ/2018/3438, O-107/2018 zo dňa 16.04.2018 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 12. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že Inšpektorát práce preukázal, že žalobca porušil v dotknutom období svoje povinnosti voči zamestnancom a voči Inšpektorátu práce. Stotožnil sa zo závermi ohľadne skutočnosti, že zamestnanci vykonávali práce samostatne, nevykonávali práce zodpovedajúce prvému stupňu náročnosti práce, žalobca im teda zúčtoval a následne vyplatil mzdu zodpovedajúcu minimálnej mzde, čo predstavuje mzdu v prvom stupni náročnosti práce. Inšpekcia práce predstavuje dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy. Ochrana zamestnancov sa presadzuje s ohľadom na všetky pracovnoprávne predpisy, teda aj s ohľadom na zákon č. 283/2022 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o cestovných náhradách). Žalobca bol povinný predložiť inšpektorátu práce na požiadanie aj doklady týkajúce sa cestovných príkazov a cestovných náhrad. Konštatovanie inšpektorátu práce o porušení vo výroku uvedených povinností tak vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. K samotnej výške pokuty žalovaný uviedol, že zo skutočností a záverov Inšpektorátu práce uvedených v odôvodnení rozhodnutia vyplýva, že sankcia zodpovedá významu chráneného záujmu, ktorým je dosiahnutie účelu vykonanej inšpekcie práce , neodporuje zásade premietnutej v § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len Správny poriadok alebo SP). Výška sankcie bola prvostupňovým orgánom náležite odôvodnená s prihliadnutím na zákonné kritéria vyplývajúce z § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, pričom jeho voľná úvaha, ktorou zhodnotil priťažujúce a poľahčujúce okolnosti sa neprieči obsahu spisu a ani zásadám logického myslenia.
II. Žaloba
13. Žalobca včas podanou žalobou, doručenou pôvodne Krajskému súdu v Bratislave dňa 19.06.2018, žiadal rozhodnutie žalovaného č. PO/BEZ/2018/3438, O-107/2018 zo dňa 16.04.2018 ako aj rozhodnutie Inšpektorátu práce č. 2017/831 zo dňa 27.12.2017 zrušiť a vec vrátiť orgánu verejnej správy prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.
14. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie je podľa názoru žalobcu nezákonné z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP), teda z dôvodu, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
15. Nesprávne právne posúdenie odôvodnil žalobca tým, že porušenie povinnosti podľa § 120 ods. 1 Zákonníka práce uznáva, toto však napravil a zamestnancom rozdiel v mzde doplatil do výšky zodpovedajúcej druhému stupňu náročnosti ich práce.
16. Náprava nebola vykonaná do 26.05.2017 z dôvodu presvedčenia žalobcu, že zamestnanci nevykonávali práce patriace do druhého stupňa náročnosti práce. V uvedenom zmysle sa vyjadril aj k protokolu zo dňa 24.05.2017.
17. Priťažujúca okolnosť spočívajúca v dopade na kúpyschopnosť zamestnancov a nižší príjem podnikateľských subjektov, je podľa názoru žalobcu vnímaná žalovaným a Inšpektorátom práce prehnane a dramaticky, za rovnakých okolností by potom mal ako poľahčujúcu okolnosť posudzovať, že rozdiel mzdy zamestnanci nemohli vynaložiť na alkohol, tabakové výroky a hazardné hry. Rozdiel
v mzde mesačne predstavoval len cca 80,00 € a 40,00 €. Inšpektorát práce mal preto posudzovať rozsah rozdielu vo vyplácanej mzde jednotlivo, na toho ktorého zamestnanca mesačne.
18. Samotná skutočnosť, že zamestnanci mali uzavreté dohody o hmotnej zodpovednosti, nemôže byť bez ďalšieho dôvodom na zaradenie do druhého stupňa náročnosti práce, hoci ich práca spĺňala všetky charakteristiky prvého stupňa náročnosti práce.
19. Napriek skutočnosti, že zamestnanci vykonávali pomocné práce, bol ochotný doplatiť im rozdiel medzi prvým a druhým stupňom náročnosti práce, aby Inšpektorát práce vzhliadol v tomto jeho konaní len poľahčujúce okolnosti a snahu zabezpečiť zamestnancom najvyšší mzdový komfort.
20. Žiaden zamestnanec zaradenie do prvého stupňa náročnosti práce nenamietal, čo svedčí o tom že skutočne vykonávali práce zodpovedajúce prvému stupňu náročnosti.
21. Žalobca ďalej namietal, že cestovné náhrady nepatria pod kontrolnú činnosť Inšpektorátu práce s poukazom na ust. § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce s tým, že ak mal zákonodarca na mysli oprávnenie inšpektorátov práce dohliadať na vyplácanie cestovných náhrad, uvedené by výslovne v demonštratívnom výpočte uviedol, keďže v ňom uviedol kolektívne vyjednávanie, čo je výlučne pracovnoprávny predpis.
22. Predmetom inšpekcie práce bolo šesť kontrolovaných skutočností, pričom sankcionované boli len dve z nich. Žiadny z dotknutých zamestnancov nikdy nenamietal výšku vyplácanej mzdy a tiež nikdy nerozporoval výšku vyplatených náhrad, čo mali žalovaný a Inšpektorát práce vyhodnotiť ako poľahčujúcu okolnosť.
23. Ani jeden zo zistených nedostatkov nedosiahol úroveň závažnosti porušení uvedených v § 19 ods. 3 zákona o inšpekcii práce, napriek tomu mu však bola sankcia uložená na dolnej úrovni sadzby pokuty, ktorú je možné uložiť za závažné porušenia povinností.
24. Žalobca uviedol, že závažnosť zisteného porušenia § 120 ods. 1 Zákonníka práce a následky sú minimálne, konanie žalobcu nebolo úmyselné. Žalobca zamestnáva 154 zamestnancov, pričom vo vzťahu k žiadnemu inému nebolo zistené porušenie pracovnoprávnych predpisov, ide o ojedinelý výskyt nedostatkov a prvé porušenie pracovnoprávnych predpisov. Z celkovo šesť kontrolovaných skutočností Inšpektorát práce posúdil len jednu ako porušujúcu pracovnoprávne predpisy, a druhý nedostatok spočíval v nepredložení dokladov
25. Žalobca predložil súdu rozhodnutia Inšpektorátu práce Prešov, v ktorých sú sankcie uložené v obdobných veciach.
III. Vyjadrenie žalovaného
26. K správnej žalobe žalobcu sa vyjadril žalovaný, navrhol ju zamietnuť a uviedol, že napadnuté rozhodnutia vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci. Dotknutý zamestnanci vykonávali práce spojené s hmotnou zodpovednosťou, druh práce v pracovných zmluvách bol dojednaný ako „samostatný bezpečnostný pracovník“ a aj s popisu činnosti zamestnancov vyplýva, že vykonávali činnosti, ktoré nespadajú do prvého stupňa náročnosti práce. Samotné doplatenie rozdielu miezd nezakladá liberačný dôvod na strane žalobcu. Inšpekcia práce je dozor na dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy a keďže ide o demonštratívny výpočet, zahŕňa aj dozor na dodržiavaním ustanovení týkajúcich sa cestovných náhrad zamestnancov a ich vysielania na pracovnú cestu. Žiadosti o predloženie dokladov týkajúcich sa cestovných príkazov a cestovných náhrad boli žalobcovi opakovane zasielané a nepredložil ich Inšpektorátu práce ani v poslednom možnom určenom termíne.
27. K samotnej výške uloženej pokuty skonštatoval, že Inšpektorát práce popísal v odôvodnení rozhodnutia všetky okolnosti prípadu, na ktoré pri rozhodovaní prihliadal. Sankcia zodpovedá významu chráneného záujmu - ochrane zamestnancov pri práci. S prihliadnutím na zákonné kritéria stanovené v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce správny orgán zhodnotil priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, jeho voľná úvaha nie je v rozpore s obsahom spisu a neprieči sa zásadám logického myslenia. Vzhľadom
na špecifiká daného prípadu a maximálnu zákonnú hranicu stanovenej sadzby sú argumenty žalobcu voči neprimeranosti výšky uloženej pokuty nedôvodné.
IV. Replika žalobcu
28. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na tvrdeniach uvádzaných v žalobe.
29. Žalovaný sa k replike žalobcu nevyjadril.
V. Verejné vyhlásenie rozsudku
30. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z.z. prešiel výkon súdnictva od 01. 06. 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/101/2018 vedený na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. BA-6S/101/2018.
31. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.z. v spojení s § 10 a § 13 SSP rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 27.03.2024, keďže žalobca ani žalovaný nežiadali nariadenie pojednávania vo veci.
32. Okrem uvedeného správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ESĽP) vo veci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.4.2002, č. sťažnosti 64336/01, v zmysle ktorého ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné pojednávanie bez ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti Švédsku zo dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok Allan Jacobsson proti Švédsku (č. 2) zo dňa 19.2.1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler- Zgraggen proti Švajčiarsku z 24.06. 1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne otázky, postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. V predmetnom konaní sa správny súd (ktorý nie je súdom skutkovým, ale preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho právnu stránku) na základe predloženého administratívneho spisu zameral na skúmanie právnej otázky a správnosť aplikácie ustanovení zákona o inšpekcii práce, Zákonníka práce a Správneho poriadku, preto aj v tomto konaní možno postupovať podľa záverov ESĽP vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach a vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
VI. Relevantná právna úprava
33. Podľa § 491 ods. 1 SSP ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 34. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
35. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona o inšpekcii práce Inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.
36. Podľa § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce zamestnávateľ je na požiadanie povinný poskytnúť inšpektorátu práce alebo inšpektorovi práce všetky podklady a informácie potrebné na
výkon inšpekcie práce vrátane prvopisov dokladov, technických nosičov údajov, fotodokumentácie, audiovizuálnych záznamov a zvukových záznamov.
37. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a ôsmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur,
38. Podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce Inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku.
39. Podľa § 120 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len „stupeň") príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu.
40. Podľa Prílohy č. 1 k Zákonníku práce pracovné miesta sú podľa miery zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce zamestnanca vymedzené týmito charakteristikami: a) pracovné miesto zodpovedajúce prvému stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon pomocných, prípravných alebo manipulačných prác podľa presných postupov a pokynov, b) pracovné miesto zodpovedajúce druhému stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon ucelených obslužných rutinných prác alebo odborných rutinných kontrolovateľných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov, alebo prác spojených s hmotnou zodpovednosťou; výkon jednoduchých remeselných prác; výkon sanitárnych pracovných činností v zdravotníctve; výkon opakovaných, kontrolovateľných prác administratívnych, hospodárskosprávnych, prevádzkovo-technických alebo ekonomických podľa pokynov alebo ustanovených postupov.
41. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
42. Podľa § 1 ods. 1 písm. a) zákona o cestovných náhradách tento zákon upravuje poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení (ďalej len „náhrada“) pri pracovných cestách, pri dočasnom pridelení na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi (ďalej len „dočasné pridelenie“), pri vyslaní do členského štátu Európskej únie (ďalej len „vyslanie do štátu Európskej únie“), pri vzniku pracovného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu (ďalej len „vznik pracovného pomeru“), pri výkone práce v zahraničí a pri ceste v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien do miesta pravidelného pracoviska a späť a) zamestnancom v pracovnom pomere alebo v štátnozamestnaneckom pomere, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
VII. Posúdenie veci správnym súdom
43. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.
44. Úlohou súdu bolo posúdiť správnosť postupu a rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa a následne i žalovaného, ktoré konštatovali u žalobcu
(a) porušenie § 120 ods. 1 Zákonníka práce tým, že v období január až september 2016 zamestnancom A. B., C. D. a E. F., ktorí mali uzatvorené dohody o hmotnej zodpovednosti a pracovali na pozícii samostatný bezpečnostný pracovník, neposkytoval mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce ich pracovného miesta, nakoľko poskytovaná mzda nedosahovala pre stupeň náročnosti práce ich pracovného miesta, nakoľko poskytovaná mzda nedosahovala výšku minimálneho mzdového nároku pre druhý stupeň náročnosti práce, čo v roku 2016 bolo 486,00 € a tým naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce a (b) porušenie § 16 ods. 1, písm. a) zákona o inšpekcii práce, tým že v určenej lehote do 24.04.2017 neposkytol Inšpektorátu práce pri inšpekcii práce vykonávanej u žalobcu v období od 20.10.2016 do 26.04.2017 na požiadanie všetky podklady a informácie potrebné na výkon inšpekcie práce uvedené v emailových žiadostiach o doplnenie podkladov zo dňa 24.03.2017, 10.04.2017, 12.04.2017, 20.04.2017 a 21.04.2017, a to cestovné príkazy a zúčtovania cestovných náhrad C. D., za mesiace január až september 2016, a tým naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce.
45. V podanej žalobe žalobca tvrdil, že porušenie povinnosti podľa § 120 ods. 1 Zákonníka práce uznáva, nedostatok však napravil a rozdiel v mzde doplatil. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že závery žalovaného a Inšpektorátu práce ohľadom žalobcovho porušenia povinnosti podľa § 120 ods. 1 Zákonníka práce sú správne, nakoľko z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva že v období január až september 2016 dotknutým zamestnancom, pracujúcim na pozícii samostatný bezpečnostný pracovník, ktorý mali súčasne uzatvorené so žalobcom dohody o hmotnej zodpovednosti neposkytoval mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre druhý stupeň náročnosti práce podľa prílohy č. 1 Zákonníka práce. Samotné tvrdenie žalobcu že rozsah práce a druh ktorú má zamestnanec vykonávať a skutočne vykonávaná práca sa líšia je irelevantné, nakoľko pri posudzovaní náročnosti zamestnancom vykonávaných prác musí zamestnávateľ vychádzať z najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca požaduje v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. V okolnostiach daného prípadu, pri plnom stotožnení sa z názorom správnych orgánov že dotknutý zamestnanci nemali v pracovných zmluvách dojednaný výkon pomocných, prípravných alebo manipulačných prác podľa presných postupov a pokynov, na zaradenie ich pracovného miesta do druhého stupňa náročnosti podľa prílohy č. 1 písm. b) k Zákonníku práce postačovala aj samotná skutočnosť, že vykonávali práce spojené s hmotnou zodpovednosťou.
46. Žalobca teda tým, že v období v období január až september 2016 zamestnancom s uzatvorenými dohodami o hmotnej zodpovednosti A. B., C. D. a E. F. pracujúcimi na pozíciách samostatný bezpečnostný pracovník, neposkytoval mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre 2 stupeň náročnosti práce podľa prílohy 1 písm. b) k Zákonníku práce, nepochybne porušil § 120 ods. 1 Zákonníka práce, a tým naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce.
47. Žalobca ďalej v správnej žalobe namietal, že porušenia povinnosti podľa § 16 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce sa nedopustil, nakoľko cestovné náhrady nepatria pod kontrolnú činnosť Inšpektorátu práce.
48. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že inšpekcia práce je dozorom nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy pričom poskytovanie náhrady výdavkov a iných plnení podľa zákona o cestovných náhradách zamestnávateľom zamestnancom bez pochybností patrí do skupiny pracovnoprávnych predpisov upravujúcich pracovnoprávne vzťahy. Samotné demonštratívne uvedenie zákona o kolektívnom vyjednávaní nemôže spod dozoru inšpekcie práce vyňať pracovnoprávne predpisy neuvedené v § 2 ods. 1 písm. a) zákona inšpekcii práce. Je potrebné zdôrazniť, že ak právny predpis používa demonštratívny výpočet, ide nepochybne o neúplný výpočet. Pod demonštratívny výpočet teda predovšetkým možno subsumovať aj predpisy, ktoré v takomto príkladmom výpočte zahrnuté nie sú, za splnenia podmienky že ide o pracovnoprávny predpis upravujúci pracovnoprávne vzťahy.
49. Každý pracovnoprávny vzťah sa vyznačuje svojou vnútornou štruktúrou, subjektmi, ktoré doňho vstupujú, svojim obsahom a predmetom. Pod subjektmi pracovnoprávnych vzťahov rozumieme tie subjekty, ktoré podľa noriem pracovného práva môžu byť nositeľmi práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch. Zákon o cestovných náhradách upravuje poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení pri pracovných cestách.
50. Základným predpokladom právneho nároku na cestovné náhrady je existencia pracovnoprávneho pomeru, teda záväzku dvoch strán, v ktorom sa jedna strana sa zaviaže vykonať či sústavne vykonávať prácu pre druhú stranu za odplatu. Za pracovnoprávny vzťah v širšom zmysle sa považuje taký právny vzťah, ktorý vzniká pri realizácii spoločenskej práce bez ohľadu na základe akých právnych noriem vzniká, mení sa či zaniká. Pracovný pomer je jedným zo základných pracovnoprávnych vzťahov. Zákonom o cestovných náhradách sú upravené len najzákladnejšie náhrady výdavkov, ktoré zamestnancovi vznikajú na pracovnej ceste
51. Ak teda žalobca v určenej lehote neposkytol Inšpektorátu práce pri inšpekcii práce cestovné príkazy a zúčtovania cestovných príkazov, porušil tým jeho povinnosť podľa § 16 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce (na požiadanie poskytnúť inšpektorátu práce všetky podklady a informácie potrebné na výkon inšpekcie práce vrátane prvopisov dokladov). Inšpektorát práce bol oprávnený pri výkone inšpekcie vyžiadať od žalobcu aj cestovné príkazy a doklady k zúčtovaniu cestovných náhrad dotknutého zamestnanca a žalobca bol povinný mu na požiadanie uvedené doklady predložiť.
52. Správny súd sa s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a ustanovenia citovaných zákonov stotožnil s vecne správnym záverom žalovaného, že z vykonaných dôkazov vyplýva, že žalobca porušil § 16 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce tým, že v určenej lehote do 24.04.2017 neposkytol Inšpektorátu práce pri inšpekcii práce vykonávanej u žalobcu v období od 20.10.2016 do 26.04.2017 na požiadanie všetky podklady a informácie potrebné na výkon inšpekcie práce uvedené v emailových žiadostiach o doplnenie podkladov zo dňa 24.03.2017, 10.04.2017, 12.04.2017, 20.04.2017 a 21.04.2017, a to cestovné príkazy a zúčtovania cestovných náhrad C. D., za mesiace január až september 2016, a tým naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce
53. Inšpektorát práce a žalovaný postupovali zákonne a správne aj pri rozhodovaní o výške pokuty, keď prihliadli na všetky relevantné skutočnosti a po ich posúdení dospeli k záveru, že tieto odôvodňujú uloženie pokuty pri dolnej hranici určenej zákonom. Nakoľko sa žalobca dopustil dvoch správnych deliktov, aplikoval správny orgán analógiou legis pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu s čím sa správny súd stotožňuje.
54. Pri súbehu viacerých správnych deliktov je s ohľadom na nedostatok špeciálnej úpravy pre administratívne trestanie potrebné metódou analógie legis aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu podľa Trestného zákona. Použitie absorpčnej zásady pri administratívnom trestaní za viaceré správne delikty je z hľadiska výslednej výšky sankcie v prospech žalobcu, pretože v prípade uloženia sankcie za každý zo zbiehajúcich sa správnych deliktov by výsledná sankcia uložená žalobcovi bola podstatne vyššia. Pokiaľ subjekt spácha viacero deliktov, správny orgán uloží sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný (absorpčná zásada). Najprísnejšie postihnuteľným správnym deliktom je delikt, za ktorý možno uložiť pokutu s najvyššou sadzbou. Pri rovnakej sadzbe pokút správny orgán nemusí identifikovať najprísnejšie sankcionovateľný delikt, pretože ich závažnosť je na rovnakej úrovni (rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 28/2007 zo dňa 06. 03. 2008, sp. zn. 2 Sžo 46/2012 zo dňa 18. 09. 2013, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/123/2014 zo dňa 17. 06. 2015).
55. Správny súd po preskúmaní obsahu administratívneho spisu mal v prejednávanej veci za to, že závery správneho orgánu prvého stupňa prezentované v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutie žalovaného sú vecne správne a majú podklad v zistenom skutkovom stave i príslušnej právnej úprave, obsahujú všetky náležitosti v zmysle § 47 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, v odôvodnení orgány verejnej správy uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, akými úvahami boli vedení pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnali s námietkami žalobcu a s jeho vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Žalovaný reagoval na všetky podstatné námietky žalobcu, a to
v súlade so zákonom aj s odkazom na dostatočne odôvodnené prvostupňové rozhodnutie, ktoré ako zákonné potvrdil.
56. K námietkam žalobcu ohľadom neprimeranosti uloženej pokuty a rozporu so zásadami ukladania pokuty podľa § 19 ods. 6 zákona inšpekcii práce správny súd uvádza, že správne orgány pri ukladaní pokuty vychádzali z ust. § 19 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce v spojení s § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Postih za protiprávne konanie v oblasti verejnoprávnych správnych deliktov má pôsobiť represívne, ako aj preventívne. Podľa názoru správneho súdu správne orgány prihliadli na kritéria uvedené v § 19 ods. 2 písm. a) a § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. V danom prípade mohol Inšpektorát práce uložiť pokutu až do 100 000 €; pokuta je teda uložená na dolnej hranici sadzby a možno ju vzhľadom na okolnosti veci považovať za primeranú.
57. Správne podľa názoru správneho súdu žalovaný (a tým aj prvostupňový správny orgán) dôvodil, že v danom prípade bolo potrebné v neprospech žalobcu zohľadniť že porušením povinnosti došlo k zásahu do práva na odmenu za vykonanú prácu, že sa porušenie týkalo troch zamestnancov zo štyroch kontrolovaných, že protiprávny stav neposkytovania mzdy v plnej výške trval deväť mesiacov a že uvedený postup žalobcu mohol mať vplyv ako na zamestnancov tak aj nepriamo na tretie subjekty a štát, ako aj porušenie povinnosti predložiť inšpektorátu požadované doklady, čo bránilo preskúmať cestovné náhrady vo vzťahu k jednému zo zamestnancov na obdobie deväť mesiacov. Žalovaný však rovnako dôsledne vyhodnotil aj okolnosti v prospech žalobcu a to predloženie všetkých ostatných žiadaných dokladov ako aj dôvod nepredloženia cestovných príkazov a dokladov k zúčtovaniu cestovných náhrad (právny názor žalobcu) a skutočnosť, že u oboch porušení povinnosti išlo o ich prvé zistenie.
58. Je teda zrejmé že pri určovaní výšky pokuty sa Inšpektorát práce riadil ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce a zohľadnil preventívne pôsobenie sankcie aj závažnosť zisteného porušenia povinností a ich následkov, počet zamestnancov zamestnávateľa ako aj či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, vrátane skutočnosti či sa nejedná o jeho opakované zistenie. Inšpektorát práce uložil pokutu v podstate na dolnej hranici sadzby (0 - 100 000 €) Pričom samotná skutočnosť, že za závažnejšie porušenie povinností zákon o inšpekcii práce v § 19 ods. 3 stanovuje sadzbu pokuty od 1000 € až do 200 000 €, nič na uvedenom závere nemení. Dolná hranica sadzby za závažnejší delikt nepredstavuje v žiadnom prípade obmedzenie pre uloženie pokuty za delikt menej závažný. Treba zdôrazniť, že hodnotenie dôkazov a určenie výšky pokuty je vecou voľnej úvahy správneho orgánu a súd môže do voľnej úvahy zasahovať len v prípade, kedy voľná úvaha nezodpovedala obsahu spisov alebo odporovala by zásadám logického myslenia - pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/150/2009. Súd iba preskúmava, či takéto rozhodnutie o výške uloženej pokuty nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.
59. V danom prípade správne orgány rozhodli o výške pokuty v medziach stanovených v zákone, konkrétne v § 19 ods. ods. 2 písm. a) a podľa názoru súdu aj správne žalovaný odôvodnil výšku pokuty 1500,- Eur, najmä vo vzťahu k zisteniu – nevyplácaniu minimálneho mzdového nároku 3 zamestnancov, keď pristúpil k sankcii na spodnej hranici. Aj podľa názoru súdu je v ukladaní sankcii potrebné zohľadňovať nielen preventívne hľadisko, ale je potrebné poukázať aj na represívnu stránku sankcie s cieľom odradiť žalobcu najmä v budúcnosti zaraďovať zamestnancov do nižšieho stupňa náročnosti práce aká z ich pracovného miesta vyplýva, najmä ho tiež nabádať k väčšej opatrnosti, pozornosti a najmä zodpovednosti za realizáciu svojej činnosti v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce a v okolnostiach daného prípadu aj riadneho plnenia si povinností počas výkonu inšpekcie práce a predkladať na vyžiadanie inšpektorátu práce všetky potrebné doklady.
60. Sumarizujúc správny súd uvádza, že nezistil žiadne porušenie zásad správneho konania, správne orgány vykonali riadne dokazovanie v zodpovedajúcom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci a žalovaný v napadnutom rozhodnutí prihliadol na všetko, čo vyšlo v správnom konaní najavo. Napadnuté rozhodnutia obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti a sú riadne odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí vyrovnal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu, podrobne rozobral predložené dôkazy aj skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie Inšpektorátu , je vecne správne a v súlade so Správnym poriadkom a zákonom o inšpekcii práce, preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
61. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania pred správnym súdom, pretože nezistil dôvody, na základe ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať ich náhradu.
62. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).