Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sa/1/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Janou Raganovou, v právnej veci žalobcu: H. F., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Marocké kráľovstvo, bez cestovných dokladov alebo iného dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov R., ul. L. XX, XXX XX R., Slovenská republika, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, so sídlom Račianska 1523/71, Bratislava, IČO: 30798841, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín, Jilemnického 2, Trenčín, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného o predĺženie lehoty zaistenia č.: PPZ-HCP-BB8-41-011/2020-AV zo dňa 18.10.2020, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozhodnutím žalovaný predĺžil lehotu zaistenia o dobu 3 mesiacov do 19.01.2021 podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Súčasne žalobcu umiestnil do zariadenia - Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov R. s tým, že lehota predĺženia začala plynúť po poslednom dni pôvodnej lehoty zaistenia.

2. Dňa 19.11.2019 vydal žalovaný správny orgán rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP-BB8-18-015/2019-AV v zmysle § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, v ktorom mu bol zároveň uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov na na domu 2 rokov.

3. Súčasne bolo dňa 19.11.2019 pod č.: PPZ-HCP-BB8-20-002/2019-AV začaté konanie o zaistení žalobcu v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, v ktorom bol žalobca zaistený na dobu 6 mesiacov do 19.05.2020. Následne bolo dňa 12.05.2020 vo veci vydané rozhodnutie č. PPZ-HCP-BH8-17-010/2020-PP, ktorým bola predĺžená lehota zaistenia o dobu 5 mesiacov, t. j. do 19.10.2020, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.07.2020.

4. Dňa 23.09.2020 ÚPZC R. požiadal správny orgán OCP PZ Trenčín zaujatie stanoviska k trvaniu účelu zaistenia účastníka konania. Vo svojej žiadosti uvádza najmä:

- dňa 26. mája 2020 za prítomnosti tlmočníka na arabský jazyk menovaný v priestoroch ÚPZC R. pred pracovníkom ÚPZC R. vyhlásil „že ruší svoju žiadosť o návrat do domovskej krajiny prostredníctvom organizácie IOM a do Maroka sa vrátiť odmieta“,

- dňa 26. mája 2020 za prítomnosti tlmočníka na arabský jazyk podpísal písomnú žiadosť o tom, že sa do domovskej krajiny nechce dobrovoľne vrátiť prostredníctvom IOM, táto písomná žiadosť bola odoslaná pracovníkovi IOM,

- menovanému je momentálne jeho žiadosť v programe AVR organizácie IOM pozastavená,

- dňa 16. júla 2020 ÚPZC R. požiadal ÚPZC Medveďov o zaslanie informácie v akom stave je proces vybavovanie náhradného cestovného dokladu pre menovaného,

- ÚPZC R. dňa 18. júla 2020 obdŕžal odpoveď z ÚPZC Medveďov o tom, že žiadosť o náhradný cestovný doklad pre menovaného bola odovzdaná na príslušný zastupiteľský úrad prostredníctvom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Dňa 05. februára 2020 bola príslušníkmi ÚPZC Medveďov vykonaná osobná návšteva na Zastupiteľskom úrade Marockého kráľovstva so sídlom vo Viedni, kde pracovník zastupiteľského úradu uviedol, že prebieha proces stotožňovania osoby, aby mali potvrdenú jej pravú identitu. Dňa 17. júla 2020 bol vykonaný telefonický rozhovor s pracovníkom Zastupiteľského úradu Maroka so sídlom vo Viedni, ktorý uviedol, že naďalej nedisponujú hodnovernými informáciami k menovanému, na základe ktorých by mohli náhradný cestovný doklad vydať,

- dňa 24. augusta 2020 ÚPZC R. požiadal ÚPZC Medveďov o zaslanie informácie v akom stave je proces vybavovanie náhradného cestovného dokladu pre menovaného,

- ÚPZC R. dňa 24. augusta 2020 obdŕžal telefonickú odpoveď z ÚPZC Medveďov o tom, že náhradný cestovný doklad pre menovaného zatiaľ vystavený nebude, lebo zastupiteľský úrad Maroka stále nemá potvrdenú totožnosť menovaného,

- dňa 28. augusta 2020 v priestoroch ÚPZC R. za prítomnosti tlmočníka na arabský jazyk bol vykonaný pohovor s menovaným, kde uviedol, že nechce žiadať o azyl na území Slovenskej republiky a v žiadnom prípade sa nechce vrátiť do Maroka,

- dňa 21. septembra 2020 ÚPZC R. požiadal ÚPZC Medveďov o zaslanie informácie v akom stave je proces vybavovanie náhradného cestovného dokladu pre menovaného,

- dňa 23. septembra 2020 ÚPZC R. obdŕžal z ÚPZC Medveďov informáciu o tom, že Zastupiteľský úrad Maroka so sídlom vo Viedni naďalej uvádza, že nedisponuje hodnovernými informáciami, na základe ktorých by mohli predmetný doklad pre menovanú osobu vystaviť a stále prebieha proces stotožňovania osoby.

5. Dňa 08.10.2020 OCP PZ Trenčín oznámilo ÚPZC R., že účelnosť zaistenia v prípade účastníka konania naďalej trvá a úkony smerujúce k predĺženiu zaistenia budú vykonané dňa 18.10.2020, ktorého dňa OCP PZ Trenčín začalo konanie vo veci predĺženia lehoty zaistenia účastníka konania podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Toho istého dňa bola so žalobcom ako s účastníkom konania podľa č. PPZ-HCP-BB8-41/2020-AV v súlade s § 22 správneho poriadku na ÚPZC R. spísaná zápisnica o podanom vyjadrení, v ktorej uviedol za prítomnosti tlmočníka z jazyka arabského do slovenského, že tlmočníkovi v plnej miere rozumie a k veci odmietol podať vysvetlenie a odmietol odpovedať na otázky.

6. Účelnosť, efektívnosť a dobu predĺženia lehoty zaistenia posudzoval správny orgán vo vzťahu k osobe a štátnej príslušnosti účastníka konania. Za týmto účelom požiadal o informáciu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v R., ktorý je príslušný na realizáciu výkonu trestu vyhostenia. K posúdeniu účelnosti a efektívnosti zaistenia sa v písomnom stanovisku ÚPZC Medveďov pod č. PPZ-HCP-ME-2020/049185-020 zo dňa 05.10.2020 uvádza: „potvrdenie totožnosti, vystavenie náhradného cestovného dokladu a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší proces, preto odporúčame zaistiť štátnych príslušníkov Marockého kráľovstva bez platného cestovného dokladu na dobu 2 mesiacov (a to i v prípade, ak k predmetnej žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu pripojíme kópiu dokumentu preukazujúcu totožnosť). V tomto prípade bola predĺžená lehota zaistenia o dobu 3 mesiace a to aj napriek stanovisku ÚPZC Medveďov. Žalovaný poukázal na to, že za účelom zabezpečenia administratívneho vyhostenia je potrebné, aby správny orgán mal účastníka konania vo fyzickej dispozícii do doby realizácie administratívneho vyhostenia, ktorý zabezpečuje Útvar policajného zaistenia pre cudzincov R.. Na základe toho preto prihliadol aj na stanovisko ÚPZC Medveďov pod č. PPZ-HCP-ME-2020/049185-020 zo dňa 05.10.2020. Žalovaný správny orgán má za to, že predmetné stanovisko nemá obligatórny charakter a ide len o odporúčanie v dĺžke zaistenia, resp. dĺžky predĺženia zaistenia. Zároveň správny orgán poukázal, že má za to, že účastník konania dostatočne nespolupracuje v procese návratu do domovskej krajiny, ako aj poukázal na to, že skutkový stav účastníka konania zostal nezmenený a teda dôvody zaistenia, resp. predĺženia lehoty na zistenie zostali nezmenené.

7. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia predmetného rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia a nariadenia jeho prepustenia zo zaistenia. V odôvodnení správnej žaloby uviedol, že má za to, že správny orgán dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. V žalobe poukázal na celý doterajší priebeh administratívneho konania. Má za to, že v prejednávanej veci neboli zistené také skutkové okolnosti, ktoré by žalovaného oprávňovali predĺžiť lehotu zaistenia v zmysle § 84 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, čo robí napadnuté rozhodnutie žalovaného nezákonným. Poukázal na to, že v zaistení sa nachádza už od 19.11.2019, pričom vo februári 2020 sa zaregistroval do programu asistovaných dobrovoľných návratov. Keďže sa o dobu vyše 3 mesiacov vo veci dobrovoľného návratu nič neudialo, rozhodol sa svoju žiadosť zobrať späť a s IOM však riadne spolupracoval a poskytol jej aj policajným orgánom o sebe všetky potrebné osobné údaje potrebné k vydaniu náhradného cestovného dokladu. Aj napriek tomu mu zastupiteľský úrad po dobu takmer už jedného roka nevydal tento náhradný cestovný doklad, pričom slovenským policajným orgánom opakovane uviedol, že to ani nebude možné, nakoľko nebolo možné potvrdiť identitu žalobcu. Vo veci teda podľa žalobcu neexistuje najmenší predpoklad jeho vyhostenia a zrealizovania účelu zaistenia. Samotné zaistenie žalobcu, resp. predĺženie lehoty zaistenia je vzhľadom k tomu v rozpore s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ako aj s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Samotnú skutočnosť, že sa cudzinec rozhodol zobrať svoju žiadosť o asistovaný dobrovoľný návrat späť nemožno podľa názoru žalobcu považovať za nespoluprácu v procese návratu, nakoľko ako už uviedol žalobca o sebe poskytol všetky osobné údaje, ktoré sú potrebné pre prípravu jeho vyhostenia bez ohľadu na to, či sa jedná o asistovaný dobrovoľný návrat alebo nútený návrat cudzinca. Samotné späťvzatie žiadosti o dobrovoľný návrat nemalo za následok nemožnosť vystavenie náhradného dokladu žalobcovi, nakoľko sa tak stalo až po 3 mesiacoch od toho čo IOM poskytol súčinnosť a všetky údaje. Zákon o pobyte cudzincov síce stanovuje ako okolnosť odôvodňujúcu predĺženie lehoty zaistenia cudzinca to, že zastupiteľský orgán nevystavil cudzincovi náhradný cestovný doklad, avšak v prejednávanej veci je z komunikácie so zastupiteľským orgánom Marockého kráľovstva zrejmé, že k jeho vystaveniu už ani nedôjde. Uvedené podľa žalobcu vyplýva navyše z dĺžky doby, po ktorú sa už žalobca nachádza v zaistení a jednak zo skutočnosti, že žalobca nie je schopný poskytnúť zastupiteľstvu iné údaje než aké mu poskytol a ani na základe tých mu zastupiteľský orgán cestovný doklad nevystavil, pričom slovenským orgánom uviedol, že ho nie je schopný vystaviť. Poukázal taktiež na to, že zrealizovanie účelu zaistenia žalobcu bránia okrem iného aj obmedzenia na vonkajších hraniciach krajín v súvislosti s epidémiou COVID-19. V Marockom kráľovstve je platný núdzový stav, aktuálne ako to vyplýva z obsahu žaloby do 10. novembra 2020, ktorý predstavuje právny rámec, ktorý umožňuje marockej vláde v prípade potreby kedykoľvek prijať výnimočné opatrenia proti COVID-19. Medzi tieto patrí aj výluka spojenia so susednými mestami, všeobecný zákaz cestovania, úplné uzavretie miest, zákaz zhromažďovania sa a rozmiestnenia vojenských jednotiek v mestách. K obmedzeniu v prevádzke letov a letísk došlo aj na území Európy. Vo veci žalobcu tak ani z toho dôvodu neexistuje reálny predpoklad jeho vyhostenia. Na problémy s návratom už poukázala aj samotná IOM, ktorá poukázala nielen na neexistujúci cestovný doklad, ale aj na obmedzenie letísk a medzinárodných letov. Má za to, že v tomto konaní postupoval v súlade so správnym poriadkom a ostatnými platnými zákonmi a a tým pádom neporušil žiadny zákon ani ústavu. Na základe vyššie uvedeného preto považuje žalobu za nedôvodnú. Zároveň poukázal na celý doterajší priebeh administratívneho konania.

8. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a na nariadenom pojednávaní dňa 19.11.2020 podľa a nasledujúce (ďalej len ) postupujúc a zisťujúc neformálne všetko potrebné pre preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe nie je dôvodná a je namieste žalobu podľa zamietnuť.

9. Predmetom konania je preskúmanie rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu č. PPZ- HCP-BB8-41-011/2020-AV zo dňa 18.10.2020, ktorým žalovaný podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu o lehotu 3 mesiacov, ktorého účelom bol výkon administratívneho vyhostenia do krajiny pôvodu, najviac však do 19.01.2021 a zároveň žalobcu umiestnil v ÚPZC.

10. Na nariadenom pojednávaní dňa 19.11.2020 o 13:00 hod. súd rozhodol v neprítomnosti žalobcu a žalovaného, ktorý svoju neprítomnosť včas a riadne ospravedlnili. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil nasledovné skutočnosti:

Dňa 19.11.2019 Oddelenie cudzineckej polície PZ v Trenčíne vydalo rozhodnutie č. PPZ-HCP- BB8-18-015/2019-AV o administratívnom vyhostení, ktorým žalobcu administratívne vyhostil z územia

Slovenskej republiky na územie Marockého kráľovstva podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov s tým, že zároveň podľa § 83 ods. písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov správny orgán neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie. Zároveň mu uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a územie všetkých členských štátov na dobu 2 rokov podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Následne rozhodnutím zo dňa 12.05.2020 č. PPZ HCP-BB8-17-010/2020- AV rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia na dobu 5 mesiacov, najdlhšie do 19.10.2020 na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Proti tomuto rozhodnutiu bola podaná žaloba, o ktorej tunajší súd rozhodol rozsudkom zo dňa 17.06.2020 tak, že žalobu zamietol. Oznámením zo dňa 18.10.2020 Oddelenie cudzineckej polície PZ v Trenčíne oznámilo žalobcovi začatie konania v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov o predĺženie lehoty zaistenia. Do konania bol zároveň pribratý tlmočník Ing. S. C.. V konaní bol žalobca poučený o svojich právach a do zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 18.10.2020 žalobca uviedol, že bol riadne poučený a svojich právach, poučeniu porozumel. Uviedol, že sa volá H. F., nar. XX.XX.XXXX, je štátnej príslušnosti Marockého kráľovstva a k veci odmieta podať vysvetlenie a nebude odpovedať na žiadne otázky. Žalovaný do zápisnice skonštatoval, že účastník konania odmieta spolupracovať so správnym orgánom. Zo spisu je ďalej zrejmé, že žalobca odmietol podpísať túto zápisnicu o podaní vyjadrenia a taktiež následne odmietol podpísať samotné rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia. Z administratívneho spisu, z úradného záznamu je zrejmé, že žalobca bol ešte pred samotným vydaním rozhodnutia oboznámený so všetkými podkladmi pre vydanie rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Ešte pred vydaním samotného rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia písomným podaním zo dňa 23.09.2020 Útvar policajného zaistenia pre cudzincov R. požiadal Oddelenie cudzineckej polície PZ Trenčín o zaujatie stanoviska podľa Rozkazu riaditeľa č. 25/2019, na základe ktorého mu bola daná písomná odpoveď príslušným Oddelením cudzineckej polície zo dňa 08.10.2020, v zmysle ktorej Oddelenie cudzineckej polície PZ v Trenčíne oznámilo, že má za to, že účelnosť zaistenia naďalej trvá. Z oznámenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Útvaru PZ pre cudzincov Medveďov zo dňa 05.10.2020 je zrejmé, že v prípade, ak štátny príslušník Marockého kráľovstva nedisponuje platným cestovným dokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi ÚPZC Medveďov, po preštudovaní spisového materiálu pristupujú k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny. Zároveň si zasielal žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu na príslušný zastupiteľský úrad prostredníctvom KOMZV a EZ SR. Potvrdenie totožnosti, vystavenie náhradného cestovného dokladu a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší proces, preto odporúčajú zaistiť príslušníkov Marockého kráľovstva bez platného cestovného dokladu na dobu 2 mesiacov a to i v prípade, ak k žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu pripoja kópiu dokumentu potvrdzujúceho totožnosť.

11. Podľa o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

12. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

13. Podľa § 131i ods. 9 zákona o pobyte cudzincov výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení sa odkladá počas trvania krízovej situácie. Tento odklad nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia podľa § 90 ods. 2 písm. b) prvého bodu.

14. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody

osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

15. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta, smernica 2008/115/ES zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

16. Podľa čl. 15 ods. 5 smernica 2008/115/ES zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v odseku 1 a kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

17. Podľa čl. 15 ods. 6 písm. a) a b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len “návratová smernica”) členské štáty môžu lehotu zaistenia uvedenú v odseku 5 predĺžiť len na obmedzený čas, a to nie dlhšie ako ďalších dvanásť mesiacov v súlade s vnútroštátnym právom, v prípadoch, keď je napriek všetkým ich primeraným snahám pravdepodobné, že proces odsunu bude trvať dlhšie (a) z dôvodu nedostatočnej spolupráce dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo (b) z dôvodu omeškania pri získavaní nevyhnutných dokladov od tretích krajín.

18. Z vyššie citovanej právnej normy vyplýva, že správny orgán môže predĺžiť lehotu zaistenia aj nad maximálnu dobu zaistenia, t. j. šesť mesiacov ak sú splnené ďalšie podmienky. Túto dobu môže predĺžiť o ďalších 12 mesiacov.

19. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

20. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

21. K rozsahu preskúmavacej právomoci súdu v správnom súdnictve krajský súd uvádza, že správny súd preskúma rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, t. j. v medziach žalobných bodov, keďže v správnom súdnictve sa uplatňuje dispozičná zásada. Zo žaloby musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať; žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona a musí tiež poukázať na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva, ktoré boli rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu porušené. Takémuto postupu neodporuje ustanovenie , podľa ktorého správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi, ktoré ale musí v zákonom stanovenej lehote označiť v správnej žalobe žalobca.

22. Zo žaloby musí byť zrejmé ( ), v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať; žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona a musí tiež poukázať na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva, ktoré boli rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu porušené. Správny súd nevyhľadáva za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia či opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré podľa majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmavania zákonnosti rozhodnutia správnym súdom.

23. Žalobca v žalobe tvrdí, že v tomto prípade neboli zistené také skutkové okolnosti, ktoré by oprávňovali predĺžiť lehotu zaistenia v zmysle ust. § 88, tvrdí, že neexistuje ani najmenší predpoklad jeho vyhostenia a zrealizovania účelu zaistenia, poukazuje na to, že z komunikácie so zastupiteľským orgánom Marockého kráľovstva je zrejmé, že k jeho vystaveniu už ani nedôjde, čo vyplýva z dĺžky doby, po ktorú je žalobca v zaistení a zo skutočnosti že ani na základe tých údajov, ktoré poskytol mu zastupiteľský orgán cestovný doklad nevystavil, pričom slovenským orgánom uviedol, že ho nie je

schopný stotožniť. Zároveň poukázal na to že vyhosteniu bránia aj obmedzenia na vonkajších hraniciach v súvislosti s COVID - 19.

24. V tejto súvislosti súd poukazuje na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí a účelné. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca (tu sťažovateľa).

25. Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je teda, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný. Rovnako je povinnosťou krajského súdu preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá ( ).

26. Súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) č. k. -81 zo dňa 19. októbra 2010, ktorý uviedol:

„ Konanie o zaistení, ktorého sa týka prejednávaná sťažnosť a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým je v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu neplatí úplne tradičný koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu do základných slobôd. Výnimkou je situácia, ak samo vnútroštátne právo zakotvuje podmienku nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu Európskeho práva pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) posudzuje nevyhnutnosť v rámci posúdenia zákonnosti zaistenia. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné takto skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia.“

27. Podľa čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica") zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.

28. Vyššie uvádzané kritérium reálneho predpokladu vyhostenia možno aplikovať v dvoch prípadoch. Sú to jednak prípady, kedy štátny príslušník tretej krajiny de facto nevyhostiteľný, napr. nedisponuje platným dokladom a štát, ktorého je dotyčný občanom, mu odmieta nový cestovný doklad vydať a jednak prípady, kedy vyhosteniu bránia prekážky právnej povahy.

29. Preto je povinnosťou krajského súdu preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá ( ). Predbežný úsudok o týchto skutočnostiach by v rozhodnutí nemal chýbať, pričom následné vyjadrenia správneho orgánu, podané v priebehu preskúmavacieho konania môžu napomôcť správnemu súdu pri hodnotení postupu správneho orgánu po vydaní rozhodnutia o zaistení.

30. Z preskúmavaného rozhodnutia vyplynulo, že žalovaný v správnej úvahe odôvodnil potrebu predĺženia lehoty zaistenia z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote, čo je zrejmé z obsahu správ podaných ÚPZC Medveďov, z ktorých vyplýva, že Zastupiteľský úrad Maroka so sídlom vo Viedni uvádza, že nedisponuje hodnovernými informáciami na základe ktorých by mohli doklad pre menovaného vystaviť a stále prebieha proces stotožňovania osoby (správa doručená ÚPZS R. dňa 23.09.2020, predtým telefonická konzultácia s ÚPZY Medveďov zo dňa 24.08.2020 - stanovisko ÚPZC R. zo dňa 23.09.2020 adresované OO PZ Trenčín). Preto nie je dôvodná námietka žalobcu, že nie je dôvod na predĺženie lehoty zaistenia, nakoľko z komunikácie so zastupiteľským úradom Marockého kráľovstva je zrejmé, že k vystaveniu dokladov už ani nedôjde, nakoľko takáto informácia z predloženého administratívneho spisu ani nevyplýva a nemožno ju ani vyvodiť z trvania zaistenia. Pokiaľ žalobca tvrdí, že spolupracoval poskytol dostatok informácii pre vystavenie dokladov, jednak táto skutočnosť z predloženého administratívneho spisu nevyplýva a jednak túto skutočnosť žalobca súdu žiadnym spôsobom ani nepreukázal. Zároveň žalovaný správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že žalobca dostatočne nespolupracuje v procese návratu do domovskej krajiny, ako aj na skutočnosť, že skutkový stav zaistenia účastníka konania zostal nezmenený. Pokiaľ ide o nespoluprácu žalobcu, táto vyplýva zo samotnej Zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 18.10.2020, z obsahu ktorej vyplýva, že tento vo veci podania vyjadrenia ohľadom predĺženia lehoty zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odmietol podať vysvetlenie a odmietol odpovedať na otázky. Žalobca však v žalobe tvrdí, že podľa jeho názoru za nespoluprácu nemožno považovať to, že žalobca ako cudzinec sa rozhodol zobrať svoju žiadosť o asistovaný dobrovoľný návrat späť. Táto skutočnosť - späťvzatie žiadosti o dobrovoľný návrat sa ako dôvod nespolupráce a dôvod na predĺženie lehoty zaistenia nikde v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného neuvádza a preto táto námietka žalobcu nebola v konaní dôvodná. Obsah odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia tvorí aj zoznam úkonov, ktoré vykonal žalovaný v spolupráci s ďalšími správnymi orgánmi, z ktorých zároveň vyplýva aj tvrdenie žalovaného uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o tom, že skutkový stav žalobcu sa ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia nezmenil (stav oproti rozhodnutiu o predlžení lehoty zaistenia zo dňa 12.05.2020 č. PPZ-HCP-BB8-17-010/2020-AV). Súd poukazuje ešte aj na to, že tak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ako aj z vyjadrenia žalovaného k žalobe zo dňa 02.11.2020 a napokon aj zo samotného administratívneho spisu nepochybne vyplýva aktivita správnych orgánov, smerujúca k zabezpečeniu náhradného cestovného dokladu. Z uvedených podkladov, ako aj z administratívneho spisu vyplýva informácia z Útvaru PZ pre cudzincov Medveďov zo dňa 05.10.2020 o zdĺhavom procese potvrdenia totožnosti, vystavenia náhradného cestovného dokladu a samotného procesu realizácie vyhostenia u príslušníkov Marockého kráľovstva a taktiež z nej vyplýva aj odporúčaná dĺžka doby zaistenia.

31. Na základe vyššie uvedených skutočností nebolo možné dospieť k záveru o tom, že by predĺženie lehoty zaistenia žalobcu nebolo účelné z dôvodu existencie prekážky vyhostenia, spočívajúcej v nevydaní náhradný cestovný doklad. Ako je zrejmé zo samotného spisu, čo už aj súd uviedol vyššie, v priebehu zaistenia žalobcu správne orgány priebežne vykonávali úkony smerujúce k výkonu administratívneho vyhostenia, bolo preukázané že správne orgány komunikujú a spolupracujú so zastupiteľským úradom v Maroku a z obsahu listín sú zrejmé aj informácie od zastupiteľského úradu Marockého kráľovstva ohľadom stavu vybavovania náhradného cestovného dokladu ( informácia z 23.09.2020 ). Vystavenie náhradného cestovného dokladu je vo všeobecnosti zdĺhavým procesom, ktorý nie je možné zo strany správnych orgánov Slovenskej republiky ovplyvniť. V danom prípade správne orgány nemajú žiadne prostriedky pre urýchlenie tohto procesu. Dopytovanie na príslušné orgány Marockého kráľovstva rovnako nemajú vplyv na vyriešenie situácie, v ktorej sa sťažovateľ nachádza. Z vyššie uvedeného nesporne vyplýva aktivita dotknutých správnych orgánov v procese administratívneho vyhostenia sťažovateľa. Zároveň možno konštatovať, že aj napriek zdĺhavému priebehu procesu administratívneho vyhostenia sťažovateľa sa doposiaľ nevyskytla informácia, nasvedčujúca záveru o tom, že sťažovateľovi nebude vydaný náhradný cestovný doklad, tak ako to v žalobe tvrdí žalobca a tento jeho záver je len jeho ničím nepodloženou domnienkou, ktorá nemohla mať v konaní úspech v podobe zrušenia napadnutého rozhodnutia a prepustenia žalobcu. A pokiaľ sťažovateľ v podanej žalobe namietal, že so správnymi orgánmi plne uvedené ničím nepodložil a vôbec nekonkretizoval, v čom tvrdená spolupráca spočívala (okrem jeho účasti na úkonoch správnych orgánov, ktorá bola logickým dôsledkom jeho zaistenia za účelom realizácie administratívneho vyhostenia). Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal súd za to, že boli dané dôvody na predĺženie lehoty zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.

32. V kontexte s vyššie citovaným nálezom Ústavného súdu SR v zmysle ktorého je potrebné skúmať zaistenie spolu s administratívnym vyhostením súd poukazuje aj na to, že samotné rozhodnutie o administratívnom vyhostení za účelom výkonu ktorého bola žalobcovi predĺžená doba zaistenia doposiaľ trvá a nebolo zrušené v konaní pred súdom , aj keď o zrušenie ktorého sa žalobca domáha správnou žalobou pod sp. zn.: .

33. A pokiaľ žalobca tvrdí, že vyhosteniu žalobcu bránia obmedzenia na vonkajších hraniciach krajín v súvislosti s epidémiou COVID-19, súd v tomto poukazuje na ustanovenie § 131i ods. 9 zákona o pobyte cudzincov. Samotný zákonodarca sám predpokladal, že z dôvodu krízovej situácie súvisiacej s pandémiou vírusu COVID-19 nebude možné vykonávať a realizovať administratívne vyhostenia štátnych príslušníkov tretích krajín, avšak vzniknutú situáciu nepovažoval za niečo, v dôsledku čoho by odpadol účel ich zaistenia. Z tohto dôvodu ani táto námietka žalobcu zároveň v kontexte s posúdením lehoty zaistenia nie je v konaní dôvodná.

35. Zaistenie je citeľným zásahom do jedného zo základných práv jednotlivca, zaručeného čl. 8 Charty (a vo všeobecnej rovine aj článok 7 ods. 1 Charty), ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom. Krajnej povahy tohto inštitútu si bol napokon vedomý aj zákonodarca, a preto ustanovením § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov (nadväzujúcim na obdobnú úpravu v článku. 15 ods. 6 návratovej smernice) striktne obmedzil dobu, po ktorú je možné cudzinca obmedziť na slobode najviac na šesť mesiacov, respektíve ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny alebo výkon trestu vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Preto pokiaľ žalovaný rozhodol o predĺžení doby zaistenia tak, ako je uvedené vo výroku jeho rozhodnutia, táto doba neprekročila po sčítaní doby zaistenia zákonom povolenú maximálnu dobu zaistenia, pričom takýto postup odôvodnil tým, že sťažovateľ dostatočne nespolupracuje a zároveň tým, že doposiaľ mu nebol príslušným zastupiteľským úradom vydaný náhradný cestovný doklad (zákon o pobyte cudzincov pre predĺženie lehoty zaistenia podľa § 88 ods. 4 vety tretej vyžaduje existenciu aspoň jednej z týchto dvoch situácií), r, ktoré obe skutočnosti boli v konaní preukázané rozhodol v súlade so zákonom.

36. Z týchto dôvodov súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu vo veci zaistenia podľa zamietol, majúc za to, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.

37. Podľa ust. Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.

38. Podľa ust. žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

39. O trovách konania správny súd rozhodol podľa v spojení s ustanovením tak, že účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému žiadne účelné trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku ( ).

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,

podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.