Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24S-184-2019.pdf
PDF · 242.17 KB
Case nature
Area
Subarea
24S/184/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a Mgr. Ivany Datlovej, v právnej žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpeného AK JUDr. Marek Hic, s.r.o., so sídlom P. O. Hviezdoslava 10625/23B, 036 01 Martin, proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 1, 974 05 Banská Bystrica, za účasti: O. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX/XX, XXX XX X. L. Y., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Xo XX/XXXX-X/G. zo dňa 17. mája 2019, takto
rozhodol:
Rozhodnutie žalovaného Okresného úradu Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov č. Xo 10/2019-3/P1 zo dňa 17. mája 2019 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude uznaná ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník. Ďalšiemu účastníkovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Rozhodnutím Okresného úradu Brezno, katastrálneho odboru (ďalej len „prvostupňový orgán“) č. X- XX/XXXX/X.. zo dňa 22.01.2019 bol zamietnutý návrh Slovenskej sporiteľne, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava (ďalej len „žalobca“) na opravu chyby v katastrálnom operáte týkajúcej sa zápisu záložného práva na LV č, XXXX v k.ú. X. L. Y. k bytu č. X vchod č. XX na X. p. bytového domu súpisného č. XXX na prac. KN C č. XX, k príslušenstvu domu a spoluvlastníckemu podielu na pozemku (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Žalobca v návrhu tvrdil, že jeho záložné právo na základe záložnej zmluvy V XXXX/XXXX z 20.11.2015 vzniklo skôr ako pohľadávka SVB a skôr ako vzniklo a bolo zapísané zákonné záložné právo. Prvostupňový orgán po ozrejmení obsahu návrhu žalobcu, vyjadrenia ďalšieho účastníka a ním zisteného skutkového stavu, s poukazom na platnú právnu úpravu, v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia ďalej poukázal na odborný právny názor v predmetnej oblasti obsiahnutý v príspevku I.. E., G.. v časopise Justičná revue 11/2018 s názvom „Ešte raz k zákonnému záložnému právu vlastníkov bytov a nebytových priestorov“, z ktorého čerpal. Podľa právneho názoru tam vyjadreného sa konštatuje, že: „rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo 8/2010 z 27.07.2011 nemožno považovať za judikatúru. Ide totiž len o jedno rozhodnutie NS SR, ktoré navyše, podľa našich vedomostí nemalo charakter „judikátu“ prijatého a publikovaného spôsobom ustanoveným zákonom. Napriek tomu, že úlohou judikatúry NS SR je prispievať k jednotnému výkladu zákonov nižšími súdmi a ostatnými orgánmi aplikujúcimi právo, máme za to, že v prípade rozhodnutia sp. zn. 6 MCdo 8/2010 sa stal v právnej praxi presný opak. Bez akejkoľvek snahy o znižovanie autority NS SR sa domnievame, že je na škodu veci, že toto rozhodnutie bolo v právnej praxi natoľko vyzdvihované a „preceňované“. Zrejme
to bolo dané aj tým, že na niekoľko rokov sa toto rozhodnutie stalo jediným rozhodnutím NS SR, ktoré sa priamo vyjadrovalo k otázke akcesority zákonného záložného práva podľa ustanovenia § 15 BytZ vo vzťahu k zabezpečovanej pohľadávke. NS SR v predmetnom rozhodnutí vyslovil, že „toto záložné právo nemá povahu zábezpeky pohľadávok vznikajúcich v budúcnosti, čo možno vyvodiť predovšetkým gramatickým výkladom citovaného zákonného ustanovenia. Vznik záložného práva nemôže nastať pred vznikom zabezpečovanej pohľadávky“. Tejto formulácii právnych viet na prvý pohľad nie je čo vytknúť. Obsahujú však v sebe skryté problematické momenty, ktoré sa dajú odhaliť len dôslednými interpretačnými pravidlami, ktoré sú však spôsobilé minimálne oslabiť, ak nie úplne znegovať vážnosť uvedeného rozhodnutia NS SR. Všeobecnú aplikovateľnosť tohto rozhodnutia však podľa nášho názoru vylučuje viacero faktorov. Prvým je ten fakt, že zo skutkového stavu prípadu riešeného NS SR v rozhodnutí 6 MCdo 8/2010 z 27.07.2011 vyplýva, že súdy aplikovali znenie ustanovenia § 15 ods. 1 BytZ v znení od 01.07.2007 do 31.03.2010, t.j. vrátane vety, ktorá bola odstránená novelou BytZ č. 70/2010 Z.z. (vznik a zápis záložného práva sa zapíše do katastra nehnuteľností na základe rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome). Inak povedané, ak by NS SR mal v posudzovanom prípade aplikovať súčasné znenie BytZ (t.j. v znení od 01.04.2010) s prihliadnutím na teleologický výklad zákona, nemohol by NS SR prísť k záveru, že zákonné záložné právo podľa ust. § 15 BytZ nevzniklo, keďže nebolo zapísané do katastra nehnuteľností na základe návrhu spoločenstva, a teda nemá povahu zábezpeky do budúcnosti. Druhým faktorom je skutočnosť, že pri súčasnej interpretácii právnych noriem nemožno vychádzať, v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR, len z gramatického znenia zákona, ako to urobil v danom prípade NS SR. Všeobecný súd sa pri interpretácii právnych noriem podľa Ústavného súdu SR „musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V prípade nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr.) viac verzií interpretácie, alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom“. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR obsahujúce princíp legality nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom zákona, ale aj zmyslom a účelom zákona. Napriek citovanému názoru Ústavného súdu SR je stále zaužívanou praxou aplikovať gramatický a logický výklad právnych noriem, hoci je základným poznatkom právnej teórie, že text a znenie právnych predpisov slúžia len na priblíženie ich zmyslu a obsahu. Navyše striktnou aplikáciou napríklad pravidiel logiky na právne normy dostávame závery ad absurdum, čo by spôsobilo absolútnu neaplikovateľnosť drvivej väčšiny právnych noriem. Je teda nevyhnutné siahnuť po riešeniach nachádzajúcich sa aj za okrajom právnej vedy a problematika zákonného záložného práva je toho príkladom. Úmyslom zákonodarcu pri zakotvení inštitútu zákonného záložného práva v roku 1993 nikdy nebolo (a ani nemohlo byť) to, aby každý mesiac vznikalo v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov nové záložné právo ku každému jednému bytu a nebytovému priestoru v bytovom dome na zabezpečenie pohľadávok z titulu platieb do fondu prevádzky, údržby a opráv, ako aj úhrad za plnenia. Rovnako nemohlo byť úmyslom zákonodarcu, aby sa toto právo každý mesiac zapisovalo do katastra nehnuteľností záznamom prostredníctvom správcu alebo predsedu spoločenstva. Tieto správcovské subjekty by potom väčšinu svojej agendy strávili len zápisom nových záložných práv zabezpečujúc nové, tzn. každý mesiac vznikajúce pohľadávky vlastníkov ku všetkým spravovaným bytom a nebytovým priestorom. To by bolo nepochybne v rozpore s účelom BytZ aj inštitútu správy bytových domov. Ustanovenie § 15 BytZ totiž predstavuje výnimku zo zásady akcesority záložného práva, ktorú pripúšťa aj právna úprava (ustanovenie § 151c ods. 2 OZ). Na otázku akcesority však existujú rôzne doktrinálne závery (a to v rámci slovenskej i českej odbornej literatúry). Stotožňujeme sa s názorom C. P., resp. autorov tzv. Veľkého komentára k OZ, že zákonné záložné právo podľa ustanovenia § 15 BytZ je výnimkou zo zásady akcesority záložného práva. Inak povedané, zmyslom a účelom tejto zákonnej úpravy bolo zabezpečenie budúcich pohľadávok, a že toto záložné právo vzniká už momentom vzniku bytu a nebytového priestoru. Právny režim vzniku záložného práva pred vznikom zabezpečenej pohľadávky pozná už Všeobecný rakúsky občiansky zákonník (ABGB) a v súčasnosti odráža potreby ekonomickej reality (teda najmä fungovania realitného trhu). Najmä pre úverové bankové vzťahy je typické, že úverová inštitúcia vyžaduje zabezpečenie svojej pohľadávky ešte pred poskytnutím úveru dlžníkovi. Záložné právo tu vzniká pred vznikom zabezpečenej pohľadávky. Registráciou tohto záložného práva získa veriteľ právo prednostného poradia pre uspokojenie a nie je zároveň ohrozený vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka alebo záložcu v čase od registrácie záložného práva do momentu vzniku pohľadávky. Záväzkovo právny vzťah medzi vlastníkmi je však stále jeden a ten istý a to čo do subjektov tohto vzťahu aj právneho dôvodu plnenia, pričom sám o sebe existuje dovtedy, pokiaľ existuje byt/nebytový priestor, resp.
vlastnícke právo k nemu. To znamená, že aj keď je každé záložné právo tzv. akcesorickej povahy, t.j. vzniká až so vznikom samotnej pohľadávky, pohľadávka vlastníkov zabezpečená zákonným záložným právom ako obsah jej vzájomného záväzkovo-právneho vzťahu samo o sebe vzniká už pri nadobudnutí vlastníckeho práva k bytu a nebytovému priestoru prvým vlastníkom rovnako ako samotné zákonné záložné právo, ktoré túto pohľadávku zabezpečuje. Dlhom je teda povinnosť osoby vykonávať určité plnenie, najmä v podobe úhrad, nevzniká v situácii, keď táto osoba prestane plniť. S takýmto momentom sa len spája právo žiadať aj úrok z omeškania a pod. Na druhej strane tohto vzťahu je teda osoba v prospech ktorej sa má povinnosť vykonávať. Táto osoba má pohľadávku a práve táto je predmetom záložného práva podľa § 15 BytZ. Nevidíme racionálny dôvod, pre ktorý by okresný úrad mal postupovať inak, ak je zrejmé, že ide o výkon záložného práva a prednostným záložným veriteľom podľa ustanovenia § 15 BytZ, hoci táto skutočnosť nevyplýva ani zo zápisu na liste vlastníctva, z notárskej zápisnice, ani z návrhu dražobníka na vykonanie záznamu. O existencii zákonného záložného práva podľa ustanovenia § 15 BytZ musí mať okresný úrad vedomosť vždy, keďže jeho vznik vyplýva zo zákona bez ohľadu na zápis tohto práva v katastri nehnuteľností. Správny orgán je povinný vychádzať z údajov zapísaných v katastri nehnuteľností, vrátane poradia záložných veriteľov, ak sa nepreukáže opak (ustanovenie § 70 Katastrálneho zákona). Opak sa môže v zásade preukázať len dohodou záložných veriteľov o zmene poradia záložných práv alebo rozhodnutím súdu, ktorým sa určí konkrétne postavenie záložného veriteľa, prípadne sa určí, že niektoré záložné právo neexistuje. Na základe týchto právnych titulov sa logicky zmení aj poradie záložných práv na príslušnom liste vlastníctva. Obe tieto listiny sa tak ako notárska zápisnica potvrdzujúca udelenie príklepu licitátora v dobrovoľnej dražbe zapisujú do katastra nehnuteľností záznamom podľa § 34 ods. 1 Katastrálneho zákona“. V nadväznosti na to prvostupňový orgán doplnil, že záložné právo žalobcu nemohlo vzniknúť v súvislosti so zabezpečením pohľadávky z hypotekárneho úveru poskytnutého dlžníkovi C. G. na základe zmluvy o hypotekárnom úvere pred zákonným záložným právom, ktoré bolo evidované v katastri. Ďalej uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou na uspokojenie pohľadávky zabezpečenie záložným právom je poradie registrácie, t.j. zápisu v katastri nehnuteľností, pričom v súlade s § 18 ods. 2 písm. c/ Katastrálneho zákona spravuje a aktualizuje kataster v súlade s právnym stavom a so skutočným stavom na základe ohlásených zmien, zmien zistených pri prešetrovaní údajov, revízii a obnove katastrálneho operátu a kataster spravuje a aktualizuje v súčinnosti s vlastníkmi, s inými oprávnenými osobami, obcami a so štátnymi orgánmi. Prvostupňový orgán prešetril zápis notárskej zápisnice N X/XXXX, Nz XXX/XXXX z 10.0.12018, ktorý bol vykonaný záznamom, kde došlo k výmazu záložného práva žalobcu a zistil, že zápis bol vykonaný v súlade s vyššie uvedenými skutočnosťami (vyššie uvedené skutočnosti predstavovali zistený skutočný stav, označený odborný právny názor I.. E., G.. a citáciu právnych predpisov) a správne. Na základe obsahu zbierky listín a vyjadrení účastníkov konania mal za preukázané, že zápis notárskej zápisnice osvedčujúcej priebeh a vykonanie dobrovoľnej dražby bol vykonaný v súlade so zákonom. Prvostupňový orgán ďalej v prvostupňovom rozhodnutí poukázal na to, že žalobca bol dražobnou spoločnosťou informovaný o vykonaní dražby a už v tom čase mohol namietať poradie zápisu záložných práv, resp. uviesť, že sa považuje za prednostného záložného veriteľa a preukázať, že zabezpečená pohľadávka vznikla skôr ako pohľadávka SVB, ktorú zabezpečuje zákonné záložné právo. Záverom prvostupňový orgán skonštatoval, že on nemôže určovať kto je prednostným záložným veriteľom, nakoľko to vyplýva priamo z Občianskeho zákonníka, pričom nie je oprávnený skúmať, či výkon záložného práva realizoval ten, kto o sebe tvrdí, že je prednostným záložným veriteľom.
2. Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. Xo XX/XXXX-X/G. zo dňa 17.05.2019 odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia po rekapitulácii priebehu prvostupňového konania poukázal na platnú právnu úpravu, prvostupňovým orgánom zistený výsledok prešetrenia a jeho závery vyjadrené v prvostupňovom rozhodnutí, uviedol obsah odvolania žalobcu a vyjadrenia ďalšieho účastníka k odvolaniu. Z obsahu ďalšieho obsahu napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný si po preskúmaní veci osvojil skutočný stav zistený prvostupňovým orgánom ako aj jeho právne závery a argumentáciu (mimo iného taktiež poukázal na odborný názor I.. E., G.. uverejnený v Justičnej revue č. 11/2018 ). Skonštatoval, že podľa § 151k ods. 1 Občianskeho zákonníka je v prípade vzniku viacerých záložných práv, na uspokojenie v súlade so zásadou prior tempore potior iure rozhodujúce poradie ich registrácie počítané od dňa najskoršej registrácie, v tomto prípade od ich zápisu v katastri nehnuteľností. Podľa jeho názoru má v tomto prípade prednosť na uspokojenie ten záložný veriteľ, v prospech ktorého bolo záložné právo zapísané skôr, a to bez ohľadu na to, kedy pohľadávka vznikla. Ďalej poukázal na to, že prvostupňový orgán bol povinný vychádzať z údajov zapísaných v katastri nehnuteľností, vrátane poradia záložných
práv, ak sa nepreukáže opak. V tomto prípade nebol preukázaný opak o poradí záložných práv zapísaných na LV č. XXXX v k.ú. X. L. Y.. Dodal, že definitívnu právnu istotu medzi žalobcom, ako navrhovateľom a ostatnými vlastníkmi bytov, ako zákonnými záložnými veriteľmi v otázke právoplatného určenia, kto je prednostným záložným veriteľom môže vniesť len právoplatné rozhodnutie súdu v sporovom konaní. K odvolaniu žalobcu uviedol, že je svojím obsahom značne rozsiahle, reaguje v podstate na problematiku chápania vzniku zákonného záložného práva ako aj jeho zápisu do katastra nehnuteľností, ako aj zániku zákonného záložného práva. Pod položkou výkazu zmien 18/18 bol dňa 19.01.2018 prevedený zápis listiny - Notárskej zápisnice Osvedčenia o priebehu dobrovoľnej dražby N X/XXXX Nz XXX/XXXX zo dňa 10.01.2018 záznamom Z XXX/XX a to na podklade návrhu zo dňa 12.01.2018 na zápis vydražiteľa ako vlastníka vydraženého predmetu dražby a návrhu na výmaz poznámok a záložných práv zapísaných na LV č. XXXX. Išlo o záznamovú listinu, ktorú správny orgán posudzuje z hľadiska spôsobilosti jej zápisu do katastra len z formálneho hľadiska a z pohľadu údajov § 42 ods. 1, 2 Katastrálneho zákona v znení platnom v čase zápisu listiny, nakoľko pri zázname je len evidenčným orgánom. Žalovaný bol toho názoru, že aj preskúmavacia právomoc odvolacieho orgánu v rámci konania o oprave chýb v katastrálnom operáte má vychádzať pri posudzovaní zákonnosti zápisu listiny záznamom len v medziach ustanovení Katastrálneho zákona, podľa ktorých sa prvotne posudzovala. Na záver bol žalovaný toho názoru, že prvostupňový správny orgán v danej veci posúdil vec v medziach jeho právomoci dostatočne a správne a na základe vyššie uvedených argumentov tak prvostupňového správneho orgánu, ako aj svojich považoval odvolanie za nedôvodné. Na základe uvedených skutočností žalovaný preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.
Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body
3. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, kde tvrdil, že bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, predovšetkým tým, že došlo k výmazu jeho riadne vzniknutého a riadne zapísaného záložného práva a bol protiprávne zbavený predmetu vlastníctva (záložného práva) a to bez akéhokoľvek relevantného právneho dôvodu. Namietal, že mu nebolo doručené stanovisko ďalšieho účastníka k ním podanému odvolaniu, čo predstavuje porušenie zásad spravodlivého procesu a je to dôvodom na kasáciu napadnutého rozhodnutia. Podľa jeho názoru je porušením všetkého ako aj zásady legality ak prvostupňový orgán tvrdí, že nie je oprávnený preskúmať správnosť tzv. záznamovej listiny - určite je to presne naopak. Poukázal na to, že notár nemá absolútne žiadnu právomoc k osvedčovaniu toho, či došlo k zániku záložných práv a uvedené je v priamom rozpore s právnou úpravou, pretože žiadne zákonné normy, z ktorých by vyplýval obsah tvrdení žalovaného v právnom poriadku SR neexistujú. Nie je potom zrejmé, z čoho prvostupňový orgán pri zázname vychádzal. Namietal, že žalobcovi, ako subjektu, o ktorého občianskoprávnych právach a záväzkoch sa má rozhodovať neboli doručené všetky podklady rozhodnutia, vyjadrenia, z ktorých chce správny orgán vychádzať, napr. vyjadrenie ďalšieho účastníka, čo je v rozpore so zárukami vyplývajúcimi z Dohovoru. Poukázal na to, že v notárskej zápisnici nie je žiadne konštatovanie, že sa má vymazať záložné právo žalobcu, pretože notárske osvedčenie zachytáva výlučne priebeh dobrovoľnej dražby, ktorá končí udelením príklepu alebo neurobením najnižšieho podania. Notár podľa neho nemá akékoľvek oprávnenie k skúmaniu, či niekto je alebo nie je záložný veriteľ. Nesúhlasil s tým, že prvostupňový orgán nemal oprávnenie skúmať, či výkon záložného práva realizoval naozaj ten, kto o sebe tvrdí, že je prednostný záložný veriteľ, s poukázaním na výlučnú právomoc orgánov katastra. Prednostný záložný veriteľ vyplýva z § 151k ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej so zohľadnením gramatického textu ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. uviedol, že toto ustanovenie je formulované úplne jednoznačne, pretože sa tam uvádza, že záložné právo vzniká na zabezpečenie pohľadávok vzniknutých z právnych úkonov týkajúcich sa domu, spoločných častí domu, spoločných zariadení domu a príslušenstva alebo nebytového priestoru v dome, ktoré urobil vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome. Jedná sa tak podľa jeho názoru zjavne o pohľadávky, ktoré už vnikli, teda pohľadávky podľa § 151c ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je možné zabezpečiť pohľadávku, ktorej hodnota je určitá alebo kedykoľvek počas trvania záložného práva určiteľná a nie pohľadávku, ktorá ešte len má vzniknúť (§ 151c ods. 2 Občianskeho zákonníka podľa ktorého je možné zabezpečiť aj pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti alebo ktorej vznik závisí od splnenia podmienky). Zákonodarca použil v predmetnej právnej norme minulý čas, keď označil za zabezpečované pohľadávky už vzniknuté zo špecifikovaných právnych úkonov, t.j. pohľadávky, ktoré v čase vzniku záložného práva už existujú a zákonodarca nepoužil termín pohľadávky, ktoré vzniknú alebo termín pohľadávky, ktoré môžu vzniknúť. Ak je zabezpečovanou pohľadávkou pohľadávka existujúca, je podmienkou ako vzniku tak aj trvania záložného práva existencia samotnej zabezpečovanej pohľadávky
(akcesorita záložného práva vo vzťahu k existujúcej pohľadávke). Opätovne i v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 6M Cdo 8/2010, podľa ktorého sa „dovolací súd stotožnil s názorom generálneho prokurátora s tým, že vznik tohto zákonného záložného práva nemôže nastať pred vznikom zabezpečovanej pohľadávky (nemá povahu zábezpeky do budúcnosti). Existencia záložného práva podľa citovaného zákonného ustanovenia je teda podmienená vznikom pohľadávky uvedenej v tomto ustanovení.“. Tiež poukázal na poslednú vetu § 15 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., ktorá stanovuje, že „vznik a zánik záložného práva sa zapíše do katastra nehnuteľností“. Poukázal ďalej na to, že v čase rozhodovania o povolení vkladu C. G., t.j. potom ako bol povolený vklad záložného práva žalobcu, neexistovali žiadne nedoplatky, čo vyplýva z administratívneho spisu (vyhlásenie, že predávajúci C. Q. a S. Q. nemajú žiadne nedoplatky), a s ohľadom na charakter akcesority tak nemohlo byť žiadne zákonné záložné právo podľa § 15 ods. 1 zákona o bytoch, pričom sa nemožno domáhať uspokojenia zo záložného práva, ktoré neexistuje, resp. v prípade plurality záložných práv je rozhodujúce poradie záložných práv. Teda, ak aj po zápise záložného práva žalobcu zákonné záložné právo vzniklo, rozhodujúce na uspokojenie bolo poradie, podľa ktorého malo záložné právo žalobcu prednosť. Podľa žalobcu nemôže existovať zákonná úprava, ktorá by v sebe obsahovala legitímny právny dôvod podmieňujúci existenciu takého právneho usporiadania, ktorým by trvale dochádzalo k diskriminácii a poškodzovaniu zaručených práv iných záložných veriteľov, ako sú záložní veritelia v zmysle § 15 zákona o vlastníctve bytov, čo by bolo v rozpore s § 20 Ústavy SR. Napokon žalobca namietal nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia ako aj napadnutého rozhodnutia. Žalobca navrhol napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vrátiť mu vec na opätovné konanie a rozhodnutie.
Vyjadrenie žalovaného, ďalšieho účastníka a žalobcu
4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe nesúhlasil s námietkami žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné. Uviedol, že katastrálne odbory okresných úradov pôvodne zapisovali zákonné záložné práva do katastra nehnuteľností už pri prvom prevode bytu alebo nebytového priestoru nájomcovi bez akejkoľvek inej listiny, prípadne boli zapisované na žiadosť správcov bytov. Záložné právo sa nezapísalo k jednotlivým bytom, bolo zapísané do časti C - LV, ale bez označenia konkrétneho bytu. Stačila zmluva o prevode bytu, konštatovanie o vzniku zákonného záložného práva s poukazom na § 15 zákona č. 182/1993 Z.z. Keďže sa toto záložné právo zapísalo už pri prvom prevode bytu, zapísalo sa ako prvé v poradí, čo je odôvodnené aj tým, že podľa § 41 ods. 2 vtedy platného Katastrálneho zákona práva k tej istej nehnuteľnosti sa zapisujú v poradí, v akom sa správe katastra doručili zmluvy, verejné listiny a iné listiny o vzniku zmene alebo zániku práva. Zákonné záložné právo vzniká priamo zo zákona a na jeho zápis do katastra nehnuteľností nie je potrebný súhlas ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Vykonanie má len deklaratórny charakter, čím sa deklaruje existencia už vzniknutého záložného práva zo zákona. Žalovaný sa prikláňal k názoru, že všeobecný zápis zákonného záložného práva v katastri nehnuteľností bez potreby väzby na konkrétnu pohľadávku je rozhodujúci pre určenie poradia registrácie záložných práv, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/144/2012, katastrálny bulletin č. 3/2016, stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR č. 370447/2013-110. Podľa jeho názoru je dôležité, že podľa novely účinnej od 01.10.2018, v prípade, ak ide o zápis záložného práva, ktoré vzniká zo zákona listinu preukazujúcu existenciu pohľadávky nie je potrebné prikladať. Avšak ani pred novelou nebolo v katastrálnom zákone jednoznačne uvedené, či listiny preukazujúce pohľadávky majú byť súčasťou žiadosti o zápis zákonného záložného práva alebo nie a vyžadovanie povinnosti dokladovať listinu preukazujúcu pohľadávku sa odvíjalo nie zo zákona ale iba od judikatúry. Rokmi sa kreoval názor či na jednej strane poradie zápisov zákonného záložného práva a zmluvného záložného práva v katastri z hľadiska určenia prednostného záložného práva alebo na druhej strane časový moment vzniku pohľadávky vlastníkov bytov alebo zmluvného záložného veriteľa nakoniec, či bude určujúce poradie záložných práv pre určenie prednostného záložného veriteľa bude závislé od času kedy pohľadávka vznikla. Žalovaný poukázal na to, že prvostupňový orgán je len evidenčný orgán, ktorý by s ohľadom na § 41 ods. 2 Katastrálneho zákona nemal spochybňovať, resp. ani určovať poradie, kto je prednostný záložný veriteľ. Táto otázka by mala byť vyriešená už pri výkone záložného práva záložným veriteľom. To, že nie je zrejmé, kto je prednostný záložným veriteľom ani v čase dražby, je v konečnom dôsledku na ťarchu správneho orgánu katastra, ktorý je síce len v pozícii zapisovateľa, ale má mať hlavnú zodpovednosť pri správnom prevedení notárskej zápisnice o priebehu dražby do katastra, a to z pohľadu zániku záložných práv, keďže notár len osvedčuje priebeh dražby. Vydražiteľ by nechcel nadobudnúť byt, na ktorom je záložné právo a zmluvný záložný veriteľ, ak je naozaj zapísaný v poradí na LV ako prvý, odvodzuje svoje právo prednosti bez ohľadu na vznik pohľadávky,
aj keď aj druhý žiada preukázať, či pohľadávka prvého v poradí vznikla skôr ako tá jeho. V prípade nadobudnutia vlastníctva dražbou platí všeobecná zásada, že záložné práva prechádzajú na vydražiteľa ak osobitný predpis neustanovuje inak. Osobitnou úpravou je § 151ma ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorý stanovuje, že pri výkone záložného práva záložným veriteľom, ktorého záložné právo je v poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv registrované ako prvé sa záloh prevádza nezaťaženými záložnými právami ostatných záložných veriteľov. Záverom navrhol žalobu zamietnuť.
5. Ďalší účastník vo vyjadrení k správnej žalobe vyjadril presvedčenie, že konajúce správne orgány rozhodli v súlade so zákonom. Tvrdil, že žalobca v čase dražby nemal postavenie prednostného záložného veriteľa. Uviedol, že zákonné záložné právo vzniká už nadobudnutím bytu alebo nebytového priestoru pri prvom prevode vlastníctva a má prednosť pred akýmkoľvek iným typom záložného práva. Jeho realizačná funkcia sa prejaví, až keď vznikne budúca pohľadávka. Vznik zákonného záložného práva tak nie je viazaný na pohľadávku, ktorá sa stane splatnou a túto dlžník v lehote splatnosti nezaplatí. Vyhlásenie predsedu SVB podľa § 5 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov o tom, že konkrétny vlastník nemá v čase prevodu vlastníctva k svojmu bytu žiadne nedoplatky, nemôže spôsobiť zánik zákonného záložného práva. Prezentoval názory iných okresných úradov, ktoré potvrdzujú jeho názory a záverom navrhol žalobu zamietnuť. K vyjadreniam žalovaného a ďalšieho účastníka sa nesúhlasne vyjadril žalobca v duplike obsahovo obdobne ako v podanej správnej žalobe.
6. Na nariadenom ústnom pojednávaní žalobca zotrval na podanej správnej žalobe a pridržiaval sa dôvodov nezákonnosti v nej uplatnených, Zdôraznil, že žalobcovi neboli doručené žiadne podklady na vydanie prvostupňového rozhodnutia, čo bližšie konkretizuje v bodoch 31, 32 a 115 podanej žaloby. Doplnil, že nešlo o zaslanie podkladov rozhodnutia, ktorými by mala byť napríklad notárska zápisnica, o ktorú sa v rozhodnutí opieral, ale bola len prílohou výzvy na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia o vyjadrenie ďalšieho účastníka konania a ďalšie písomnosti. Nebolo mu doručené na vyjadrenie ani vyjadrenie ďalšieho účastníka konania k ním podanému odvolaniu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Poukázal na to, že účastník konania musí vedieť z čoho bude orgán verejnej správy pri rozhodovaní vychádzať a musí mať možnosť sformulovať svoje vyjadrenia a námietky k podaniam iných účastníkov. K namietanej nepreskúmateľnosti doplnil, že prvostupňový orgán tvrdil, že nemal možnosť preskúmať, kto je prednostným záložným veriteľom a že pri zápise notárskej zápisnice bude plniť len evidenčnú funkciu, ktorú skúma len v súlade s § 42 Katastrálneho zákona. Poukázal na to, že v notárskej zápisnici nie je konštatovanie o tom, že záložné právo žalobcu sa má vymazať, resp. názory ohľadom časovej priority alebo poradia, čo sú skutočnosti, ktoré sa vylučujú a pri náležitostiach odôvodnenia poukázal na závery ústavného súdu v rozhodnutiach I.ÚS 243/07, III.ÚS 307/2012, III.ÚS11/2011. Ďalej doplnil, že nepreskúmateľnosť napadnutého rozohdnutia je daná aj tým, že sa žalovaný nijako nevysporiadal s relevantnými názormi právnej vedy v danej oblasti, ani so súdnymi rozhodnutiami, na ktoré žalobca poukázal na strane 10 podaného odvolania. Ďalej poukázal na to, že kľúčová je práve aplikácia ust. § 151md Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje zánik záložného práva a poukázal aj na to, ako bolo zavkladované záložné právo na základe kúpnej zmluvy predávajúcich a kupujúceho G., pričom prílohou týchto podkladov pre rozhodnutie orgánu katastra nehnuteľností bolo aj potvrdenie o tom, že neexistujú pohľadávky voči vlastníkom bytu. Ďalej právny zástupca žalobcu uviedol, že si neosobuje právo na správny právny názor a na osvojenie jeho právneho názoru žalovaným, avšak mal za to, že s jeho právnymi názormi a námietkami sa musí konajúci orgán vysporadať, aby bolo možné proti nemu sa v budúcnosti účinne brániť. S poukázaním na závery Ústavného súdu SR týkajúce sa obsahu práva na súdnu ochranu dôrazne odmietol názory žalobcu, že nebol povinný zaslať podklady k rozhodnutiu. Vyplýva to z princípu rovnosti účastníkov konania. Účastník konania môže využiť svoje procesné práva, ale správny orgán musí konať a zabezpečiť legálny priebeh konania v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Čiže mal mu zaslať všetky podklady. Zdôraznil, že žalovaný sa nevyjadril k podstate veci, a to, že v notárskej zápisnici nie je uvedené, že záložné právo zaniklo, resp. že sa má vymazať. Poukázal na to, že nepovažuje dražbu za neplatnú a ani sa k nej nevyjadroval a nerozumie argumentácii žalovaného vo vzťahu k priebehu a výsledkom dražby. Nevedel, či žalobca bol v čase podania návrhu na začatie konania oboznámený s výsledkom dražby a s obsahom zápisnice, avšak poukázal na to, že ide o dôkaz, ktorý má byť v priebehu konania vykonaný, a preto mal byť s ním oboznámený. Súčasťou hodnotenia dôkazu je aj hodnotenie z hľadiska pravosti, aj z hľadiska obsahu, ale v každom páde aj malo byť vzaté v úvahu vyjadrenie účastníka konania ku všetkým podkladom, ktoré boli pre vydanie rozhodnutia použité. Ďalej tvrdil, že prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný museli vychádzať z obsahu notárskej zápisnice, nakoľko notárska zápisnica bola podkladom pre vykonanie záznamu, bez nej sa záznam urobiť nedal, muselo by ísť o iný typ katastrálneho konania. Zdôraznil, že podstatou je hlavne to, že sa nemôže
vychádzať z toho, že bolo vykonané záložné právo, ktoré už zaniklo, resp. bolo rešpektované záložné právo, ktoré zaniklo, pretože záložné právo z roku 2002 zaniklo a vzniklo iné zákonné záložné právo, a to až po vzniku záložného práva žalobcu. Navrhol zrušiť rozhodnutia oboch stupňov a vec vrátiť na nové konanie.
7. Poverená zamestnankyňa žalovaného sa pridržiavala dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí a v podanom vyjadrení k správnej žalobe, kde sa podrobne vyjadrili ku všetkým okolnostiam veci. Zdôraznila, že účastníci konania nemajú byť nečinní, ale v konaní majú byť aktívni a domáhať sa svojich práv, pričom uviedla aj to, že doposiaľ sa orgánu katastra žiadne procesné chyby nevytýkali. Ku chýbajúcemu predloženiu notárskej zápisnice uviedla, že z textu návrhu na začatie konania o oprave chýb v katastrálnom operáte je zrejmé, že žalobca bol o priebehu, výsledku, ako aj obsahu notárskej zápisnici o priebehu dobrovoľnej dražby oboznámený. Práve týmto sa podľa jej názoru do úzadia dáva podstata veci, ktorú tvorí prednosť zákonného záložného práva, ktoré vyplýva v tomto prípade z poradia zápisu, k čomu sa už aj v predchádzajúcich podaniach vyjadrili. Prednostné postavenie má zákonné záložné právo, čo vyplýva aj z ostatnej novely katastrálneho zákona, pričom je zrejmé, že sa nemá bazírovať na vzniku konkrétnej pohľadávky, ale zabezpečenie sa vzťahuje aj na budúce pohľadávky. Podľa Správneho poriadku si správny orgán sám hodnotí spôsob vykonávania dokazovania a v prípade, že má za to, že má všetky podklady pre rozhodnutie, tak pristúpi k vydaniu rozhodnutia. Podľa jej názoru nevyplýva zo zákona správnemu orgánu povinnosť donekonečna zasielať vyjadrenia účastníkom konania. Zdôraznila, že správny orgán sa zaoberal touto vecou a vyhodnotil si, že žalobca musel mať vedomosť o priebehu dražby, nakoľko to z jeho návrhu vyplýva a rešpektoval všetky ustanovenia zákona, doteraz im to ani nebolo vytýkané a poukázala na to, že obsahom spisu je návrh na výmaz záložného práva, ktorého prílohou bola uvedená spomenutá notárska zápisnica. Orgán katastra sa riadi obsahom katastrálneho operátu, z ktorého v danom prípade jasne vyplýva, že zákonné záložné právo vzniklo v roku 2002, od kedy bolo zapísané na liste vlastníctva, preto je zrejmé, že malo časovú prioritu a tým pádom malo byť prednostne uplatnené. Poukázala na to, že katastrálny úrad je v záznamovom konaní evidenčným úradom, ktorý zapisuje verejné listiny, v danom prípade zápisnicu o dobrovoľnej dražbe, z ktorej vyplýva zásadná skutočnosť, ktorá sa zapisuje, a to zmena vlastníka a dôsledkom je aj výmaz záložných práv, ktorý postup jasne vyplýva z Občianskeho zákonníka. Záverom navrhla žalobu zamietnuť.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
8. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd pre toto konanie vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/20015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
9. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
10. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
11. Podľa § 134 ods. 1 zákona SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
12. Podľa § 177 ods.1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
13. Podľa § 191 ods. 1 písm. g/ SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
.
14. Podľa § 7a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. písomnú zmluvu o spoločenstve pri prvom prevode vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v dome uzatvára vlastník domu s každým novým vlastníkom bytu a nebytového priestoru v dome, ak so zriadením spoločenstva vyslovila súhlas nadpolovičná väčšina vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Pri zmene formy správy domu je potrebný súhlas so zmluvou o spoločenstve najmenej dvojtretinovej väčšiny hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Takto uzavretá zmluva o spoločenstve je záväzná pre všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Zmluvu o spoločenstve nemôže vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome vypovedať.
15. Podľa § 7a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. s prevodom alebo prechodom vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v dome prechádzajú na nového vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o spoločenstve. Ak vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome nadobudol byt alebo nebytový priestor v dome na základe zmluvy o vstavbe alebo nadstavbe domu, je povinný pristúpiť k zmluve o spoločenstve. Prevodom alebo prechodom bytu alebo nebytového priestoru na nového vlastníka odstupuje doterajší vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome od zmluvy o spoločenstve; záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy zanikajú až ich usporiadaním. Nového vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome zaväzujú aj právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku vykonané pred prevodom alebo prechodom vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v dome.
16. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome sú povinní v súlade so zmluvou o spoločenstve alebo so zmluvou o výkone správy poukazovať preddavky mesačne vopred do fondu prevádzky, údržby a opráv, a to od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po vklade 10) vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Výšku preddavku do fondu prevádzky, údržby a opráv určia vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome spravidla vždy na jeden rok vopred tak, aby sa pokryli predpokladané náklady na prevádzku, údržbu a opravy spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov, príslušenstva a priľahlého pozemku, ako aj výdavky na obnovu, modernizáciu a rekonštrukciu domu. Vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome vykonávajú úhrady do fondu prevádzky, údržby a opráv podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu; ak je súčasťou bytu balkón, lodžia alebo terasa, pre účely tvorby fondu prevádzky, údržby a opráv domu sa zarátava do veľkosti spoluvlastníckeho podielu 25% z podlahovej plochy balkóna, lodžie alebo terasy. Pri určení preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv sú vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome povinní zohľadniť mieru využívania spoločných častí domu a spoločných zariadení domu vlastníkmi nebytových priestorov a garáží v dome.
17. Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. príjmom fondu prevádzky, údržby a opráv domu sú a/ mesačné preddavky vlastníkov bytov a nebytových priestorov, b/ príjem za prenájom spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov, príslušenstva a priľahlého pozemku, c/ výnosy z účtu domu vedeného v banke, d/ príjmy z výťažku exekúcie bytu alebo nebytového priestoru alebo z dobrovoľnej dražby bytu alebo nebytového priestoru, vo výške pohľadávok voči vlastníkovi bytu zo zákonného záložného práva, ktoré vzniklo podľa tohto zákona, e/ zmluvné pokuty a úroky z omeškania vzniknuté použitím prostriedkov fondu prevádzky, údržby a opráv domu, f/ príjmy z predaja spoločných nebytových priestorov, spoločných častí domu alebo spoločných zariadení domu, ak sa vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome nedohodli inak.
18. Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. z fondu prevádzky, údržby a opráv sa financujú výdavky spojené s nákladmi na prevádzku, údržbu a opravy spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov, príslušenstva a priľahlého pozemku, ako aj výdavky na obnovu, modernizáciu a rekonštrukciu domu. Z fondu prevádzky, údržby a opráv sa financujú aj opravy balkónov a lodžií. Prostriedky fondu prevádzky, údržby a opráv možno prechodne použiť na úhradu za plnenia spojené s užívaním bytov a nebytových priestorov v dome v prípade ich dočasného nedostatku. Po preklenutí nedostatku prostriedkov na úhradu tohto plnenia, sa uvedené prostriedky vrátia do fondu prevádzky, údržby a opráv.
19. Podľa § 10 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z. spoločenstvo a správca vedie prostriedky vo fonde prevádzky, údržby a opráv oddelene od prostriedkov zhromaždených od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome na úhrady za plnenia, pričom sa musí zachovať účel použitia týchto prostriedkov. Ak spoločenstvo tvorí viac domov, zriaďuje sa fond prevádzky, údržby a opráv osobitne pre každý dom.
20. Podľa § 10 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. prevodom alebo prechodom vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru nemá doterajší vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome právo na vrátenie alikvotnej časti zostatku fondu prevádzky, údržby a opráv od spoločenstva alebo správcu.
21. Podľa § 10 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z.z. úhrady za plnenia sú vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome povinní mesačne vopred uhrádzať na účet domu v banke. Pri rozúčtovaní úhrad za plnenia sa zohľadňuje miera využívania spoločných častí domu a spoločných zariadení domu vlastníkmi bytov alebo nebytových priestorov v dome. Okrem služieb a prác5 ktoré vlastník bytu a nebytového priestoru v dome uhrádza priamo dodávateľovi, sa za plnenie spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru považuje najmä osvetlenie spoločných častí domu, odvoz odpadov, čistenie žúmp, užívanie výťahov, upratovanie, dodávka tepla a teplej vody, dodávka vody od vodárenských spoločností a odvádzanie odpadových vôd.
22. Podľa § 10 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z. vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome, ktorý sa neužíva, sa nemôže domáhať upustenia od povinnosti uhrádzať preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrady za plnenia a platby za správu.
23. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. na zabezpečenie pohľadávok vzniknutých z právnych úkonov týkajúcich sa domu, spoločných častí domu, spoločných zariadení domu a príslušenstva a na zabezpečenie pohľadávok vzniknutých z právnych úkonov týkajúcich sa bytu alebo nebytového priestoru v dome, ktoré urobil vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome, vzniká zo zákona k bytu alebo k nebytovému priestoru v dome záložné právo 16) v prospech spoločenstva; ak sa spoločenstvo nezriaďuje, vzniká zo zákona záložné právo v prospech ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Vznik a zánik záložného práva sa zapíše do katastra nehnuteľností. 17) 24. Podľa § 59 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Katastrálneho zákona okresný úrad aj bez návrhu a/ opraví údaje katastra, ak sú v rozpore s verejnou listinou alebo s inou listinou, alebo s výsledkami prešetrovania zmien údajov katastra, alebo s výsledkami revízie údajov katastra, b/ v súčinnosti s vlastníkmi a inými oprávnenými osobami opraví v katastrálnej mape chybne zakreslené hranice pozemkov, c/ v súčinnosti so štátnymi orgánmi, obcami, notármi, ako aj s vlastníkmi a inými oprávnenými osobami opraví údaje katastra spôsobené chybami v písaní a počítaní a inými zrejmými nesprávnosťami v písomných vyhotoveniach právnych úkonov, vo verejných listinách a v iných listinách. (2) Vlastníci a iné oprávnené osoby sú povinní pri oprave chýb v katastrálnom operáte poskytovať pravdivé a presné informácie a predkladať doklady na ich preukázanie; ak je to na opravu chýb v katastrálnom operáte nevyhnutné, sú povinní zúčastniť sa na tomto katastrálnom konaní. (3) Ten, koho práv, záujmov chránených právom alebo povinností sa údaje katastra týkajú, môže kedykoľvek požiadať o odstránenie chýb v katastrálnom operáte. Okresný úrad je povinný vykonať opravu do 30 dní, v osobitne odôvodnených prípadoch do 90 dní od doručenia písomnej žiadosti o opravu chýb. (4) Oprava chýb v katastrálnom operáte nemá vplyv na vznik, zmenu ani na zánik práv k nehnuteľnostiam; to neplatí, ak ide o opravu podľa § 59 ods. 1 písm. a/ a §78 ods. 1. (5) Na opravu chýb v katastrálnom operáte sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, 7) ak sa oprava týka údajov uvedených v liste vlastníctva; to neplatí, ak ide o opravu výmery pozemku evidovaného v mape určeného operátu.
25. Podľa § 78 ods. 1 Katastrálneho zákona zápisy práv k nehnuteľnostiam v evidencii nehnuteľností vykonané do 31. decembra 1992 preukazujú pravdivosť skutočností v nich uvedených, ak sa nepreukáže opak. Ak sa preukáže opak, správa katastra opraví zápis.
26. Podľa § 151a Občianskeho zákonníka záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len "záloh"), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.
27. Podľa § 151b ods. 1 Občianskeho zákonníka záložné právo sa zriaďuje písomnou zmluvou, schválenou dohodou dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutím súdu alebo správneho orgánu, alebo zákonom. Zmluva o zriadení záložného práva na hnuteľnú vec sa nemusí uzatvoriť v písomnej forme, ak záložné právo vzniká odovzdaním veci podľa tohto zákona.
28. Podľa § 151e ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka na vznik záložného práva sa vyžaduje jeho registrácia v Notárskom centrálnom registri záložných práv (ďalej len "register záložných práv") zriadenom podľa osobitného zákona, 3b) ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. (2) Záložné právo k nehnuteľnostiam, bytom a nebytovým priestorom vzniká zápisom v katastri nehnuteľností, ak osobitný zákon 3c) neustanovuje inak.
29. Podľa § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, 3e) alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov, 3f) ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak.)
30. Podľa § 151k ods. 1 Občianskeho zákonníka ak vzniklo na zálohu viac záložných práv, na ich uspokojenie je rozhodujúce poradie ich registrácie v registri záložných práv počítané odo dňa ich najskoršej registrácie alebo odo dňa ich registrácie v osobitnom registri.
31. Podľa § 151ma ods. 1, 2, 3, 4, 5 a 6 Občianskeho zákonníka ak vzniklo na zálohu viac záložných práv, záložný veriteľ je povinný písomne oznámiť začatie výkonu záložného práva aj ostatným záložným veriteľom, ktorí sú v poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv pred záložným veriteľom vykonávajúcim záložné právo. V oznámení o začatí výkonu záložného práva záložný veriteľ uvedie spôsob, akým sa uspokojí alebo sa bude domáhať uspokojenia zo zálohu. (2) Záložný veriteľ vykonávajúci záložné právo môže predať záloh najskôr po uplynutí lehoty 30 dní odo dňa oznámenia o začatí výkonu záložného práva všetkým záložným veriteľom podľa odseku 1. (3) Pri výkone záložného práva záložným veriteľom, ktorého záložné právo je v poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv registrované ako prvé (ďalej len "prednostný záložný veriteľ"), sa záloh prevádza nezaťažený záložnými právami ostatných záložných veriteľov. Ak výťažok z predaja zálohu prevyšuje pohľadávku zabezpečenú v prospech prednostného záložného veriteľa, ostatní záložní veritelia majú právo, aby ich pohľadávky zabezpečené záložným právom k prevádzanému zálohu boli po odpočítaní nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov prednostným záložným veriteľom v súvislosti s výkonom záložného práva uspokojené z výťažku z predaja zálohu podľa poradia rozhodujúceho na uspokojenie záložných práv. (4) Hodnota výťažku z predaja zálohu, ktorá prevyšuje zabezpečené pohľadávky po odpočítaní nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov v súvislosti s výkonom záložného práva, sa vydá záložcovi. (5) Pri výkone záložného práva prednostným záložným veriteľom podľa odseku 3 uloží prednostný záložný veriteľ do notárskej úschovy v prospech ostatných záložných veriteľov a záložcu hodnotu výťažku z predaja zálohu prevyšujúcu pohľadávku zabezpečenú v jeho prospech po odpočítaní nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov v súvislosti s výkonom záložného práva. (6) Pri výkone záložného práva záložným veriteľom, ktorý nemá postavenie prednostného záložného veriteľa, sa záloh prevádza zaťažený záložným právom prednostného záložného veriteľa a ostatných záložných veriteľov, ktorí sú v poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv pred záložným veriteľom vykonávajúcim záložné právo; vo vzťahu k ostatným záložným veriteľom sa použijú primerane ustanovenia odsekov 3 až 5.
32. Podľa § 151md ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka záložné právo zaniká a/ zánikom zabezpečenej pohľadávky, b/ zánikom všetkých vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, na ktoré sa záložné právo vzťahuje, c/ ak sa záložný veriteľ vzdá záložného práva, d/ uplynutím času, na ktorý bolo záložné právo zriadené, e/ vrátením veci záložcovi, ak záložné právo vzniklo odovzdaním veci, f/ ak záložca previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania alebo ak bol v čase prevodu alebo prechodu zálohu nadobúdateľ zálohu pri vynaložení náležitej starostlivosti dobromyseľný, že nadobúda záloh nezaťažený záložným právom,
g/ ak záložca previedol záloh a zmluva o zriadení záložného práva určuje, že záložca môže záloh alebo časť zálohu previesť bez zaťaženia záložným právom, h/ iným spôsobom dohodnutým v zmluve o zriadení záložného práva alebo vyplývajúcim z osobitného predpisu, i/ ak sa vykonalo bez ohľadu na rozsah uspokojenia veriteľa. (2) Po zániku záložného práva sa vykoná výmaz záložného práva z registra záložných práv alebo z osobitného registra, ak sa na vznik záložného práva vyžaduje podľa zákona registrácia v osobitnom registri; výmaz sa vykoná ku dňu uvedenému v žiadosti na výmaz záložného práva, najskôr však ku dňu zániku záložného práva. (3) Záložný veriteľ je povinný podať žiadosť o výmaz záložného práva bez zbytočného odkladu po zániku záložného práva; ustanovenia § 151g ods. 2 až 4 sa použijú primerane. Ak bolo zrušené záložné právo zriadené rozhodnutím súdu alebo správneho orgánu, vykoná sa výmaz na základe rozhodnutia príslušného súdu alebo správneho orgánu, ktorý vydal rozhodnutie o zrušení záložného práva. Žiadosť o výmaz záložného práva je oprávnený podať aj záložca; záložca je povinný žiadosť doložiť písomným potvrdením o splnení záväzku alebo inou listinou preukazujúcou zánik záložného práva vystavenou záložným veriteľom.
33. Správny súd preskúmaním veci zistil, že prvostupňovým rozhodnutím bol zamietnutý návrh žalobcu na opravu chyby v katastrálnom operáte týkajúcej sa zápisu záložného práva na LV č, XXXX v k.ú. X. L. Y. k bytu č. X vchod č. XX na X. p. bytového domu súpisného č. XXX na prac. KN C č. XX, k príslušenstvu domu a spoluvlastníckemu podielu na pozemku. Žalobca v návrhu tvrdil, že jeho záložné právo na základe záložnej zmluvy V XXXX/XXXX . z 20.11.2015 vzniklo skôr ako pohľadávka SVB a skôr ako vzniklo a bolo zapísané zákonné záložné právo. Prvostupňový orgán po ozrejmení obsahu návrhu žalobcu, vyjadrenia ďalšieho účastníka a ním zisteného skutkového stavu s poukazom na platnú právnu úpravu v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázal na odborný právny názor v predmetnej oblasti obsiahnutý v príspevku I.. E., G.. v časopise Justičná revue 11/2018. V nadväznosti na to doplnil, že záložné právo žalobcu nemohlo vzniknúť v súvislosti so zabezpečením pohľadávky z hypotekárneho úveru poskytnutého dlžníkovi C. G. na základe zmluvy o hypotekárnom úvere pred zákonným záložným právom, ktoré bolo evidované v katastri. Ďalej uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou na uspokojenie pohľadávky zabezpečenie záložným právom je poradie registrácie, t.j. zápisu v katastri nehnuteľností, pričom v súlade s § 18 ods. 2 písm. c/ Katastrálneho zákona spravuje a aktualizuje kataster v súlade s právnym stavom a so skutočným stavom na základe ohlásených zmien, zmien zistených pri prešetrovaní údajov, revízii a obnove katastrálneho operátu a kataster spravuje a aktualizuje v súčinnosti s vlastníkmi, s inými oprávnenými osobami, obcami a so štátnymi orgánmi. Prvostupňový orgán prešetril zápis notárskej zápisnice N X/XXXX, Nz XXX/XXXX z 10.0.12018, ktorý bol vykonaný záznamom, kde došlo k výmazu záložného práva žalobcu a zistil, že zápis bol vykonaný v súlade s vyššie uvedenými skutočnosťami (vyššie uvedené skutočnosti predstavovali zistený skutočný stav, označený odborný právny názor I.. E., G.. a citáciu právnych predpisov) a správne. Na základe obsahu zbierky listín a vyjadrení účastníkov konania mal za preukázané, že zápis notárskej zápisnice osvedčujúcej priebeh a vykonanie dobrovoľnej dražby bol vykonaný v súlade so zákonom. Prvostupňový orgán ďalej v prvostupňovom rozhodnutí poukázal na to, že žalobca bol dražobnou spoločnosťou informovaný o vykonaní dražby a už v tom čase mohol namietať poradie zápisu záložných práv, resp. uviesť, že sa považuje za prednostného záložného veriteľa a preukázať, že zabezpečená pohľadávka vznikla skôr ako pohľadávka SVB, ktorú zabezpečuje zákonné záložné právo. Záverom prvostupňový orgán skonštatoval, že on nemôže určovať kto je prednostným záložným veriteľom, nakoľko to vyplýva priamo z Občianskeho zákonníka, pričom nie je oprávnený skúmať, či výkon záložného práva realizoval ten, kto o sebe tvrdí, že je prednostným záložným veriteľom.
34. Napadnutým rozhodnutím žalovaného bolo odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietnuté. Žalovaný tu po rekapitulácii priebehu prvostupňového konania poukázal na platnú právnu úpravu, prvostupňovým orgánom zistený výsledok prešetrenia a jeho závery vyjadrené v prvostupňovom rozhodnutí, uviedol obsah odvolania žalobcu a vyjadrenia ďalšieho účastníka k odvolaniu. Z obsahu ďalšieho obsahu napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný si po preskúmaní veci osvojil skutočný stav zistený prvostupňovým orgánom ako aj jeho právne závery a argumentáciu (mimo iného taktiež poukázal na odborný názor I.. E., G..). Skonštatoval, že podľa § 151k ods. 1 Občianskeho zákonníka je v prípade vzniku viacerých záložných práv, na uspokojenie v súlade so zásadou prior tempore potior iure rozhodujúce poradie ich registrácie počítané od dňa najskoršej registrácie, v tomto prípade od ich zápisu
v katastri nehnuteľností. Podľa jeho názoru má v tomto prípade prednosť na uspokojenie ten záložný veriteľ, v prospech ktorého bolo záložné právo zapísané skôr, a to bez ohľadu na to, kedy pohľadávka vznikla. Ďalej poukázal na to, že prvostupňový orgán bol povinný vychádzať z údajov zapísaných v katastri nehnuteľností, vrátane poradia záložných práv, ak sa nepreukáže opak. V tomto prípade nebol preukázaný opak o poradí záložných práv zapísaných na LV č. XXXX v k.ú. X. L. Y.. Dodal, že definitívnu právnu istotu medzi žalobcom ako navrhovateľom a ostatnými vlastníkmi bytov ako zákonnými záložnými veriteľmi v otázke právoplatného určenia, kto je prednostným záložným veriteľom môže vniesť len právoplatné rozhodnutie súdu v sporovom konaní. K odvolaniu žalobcu uviedol, že je svojím obsahom značne rozsiahle, reaguje v podstate na problematiku chápania vzniku zákonného záložného práva ako aj jeho zápisu do katastra nehnuteľností, ako aj zániku zákonného záložného práva. Pod položkou výkazu zmien 18/18 bol dňa 19.01.2018 prevedený zápis listiny - Notárskej zápisnice Osvedčenia o priebehu dobrovoľnej dražby N X/XXXX Nz XXX/XXXX zo dňa 10.01.2018 záznamom Z XXX/XX a to na podklade návrhu zo dňa 12.01.2018 na zápis vydražiteľa ako vlastníka vydraženého predmetu dražby a návrhu na výmaz poznámok a záložných práv zapísaných na LV č. XXXX. Išlo o záznamovú listinu, ktorú správny orgán posudzuje z hľadiska spôsobilosti jej zápisu do katastra len z formálneho hľadiska a z pohľadu údajov § 42 ods. 1, 2 Katastrálneho zákona v znení platnom v čase zápisu listiny, nakoľko pri zázname je len evidenčným orgánom. Žalovaný bol toho názoru, že aj preskúmavacia právomoc odvolacieho orgánu v rámci konania o oprave chýb v katastrálnom operáte má vychádzať pri posudzovaní zákonnosti zápisu listiny záznamom len v medziach ustanovení Katastrálneho zákona, podľa ktorých sa prvotne posudzovala. Na záver bol žalovaný toho názoru, že prvostupňový správny orgán v danej veci posúdil vec v medziach jeho právomoci dostatočne a správne a na základe vyššie uvedených argumentov tak prvostupňového správneho orgánu, ako aj svojich považoval odvolanie za nedôvodné. Na základe uvedených skutočností žalovaný preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.
35. Žalobca primárne namietal, že mu nebolo doručené stanovisko ďalšieho účastníka (prostredníctvom pr. zástupkyne I.. C.) k ním podanému odvolaniu, čo predstavuje porušenie zásad spravodlivého procesu, pričom už uvedená skutočnosť je dôvodom na kasáciu rozhodnutia, nakoľko ide o postup porušujúci rovnosť, resp. zákaz diskriminácie účastníkov konania. Podľa § 59 ods. 4 Katastrálneho zákona na opravu chýb v katastrálnom operáte sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, 7) ak sa oprava týka údajov uvedených v liste vlastníctva. Podľa § 3 ods. 2, § 33 ods. 2 Správneho poriadku má orgán verejnej správy povinnosť dať účastníkom konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Podľa § 56 Správneho poriadku správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, upovedomí ostatných účastníkov konania o obsahu podaného odvolania, vyzve ich, aby sa k nemu vyjadrili, a podľa potreby doplní konanie vykonaním novonavrhnutých dôkazov. Podľa § 60a Správneho poriadku ustanovenia prvej až tretej časti sa primerane vzťahujú aj na konanie o odvolaní. Z citovaných zákonných ustanovení plynie záver, že účastník správneho konania má právo vyjadrovať sa k podkladom rozhodnutia v ktoromkoľvek štádiu konania a konajúci orgán verejnej správy príslušnej inštancie je povinný mu to umožniť najneskôr pred vydaním svojho rozhodnutia. Zmyslom tohto oprávnenia účastníka konania je predchádzať jeho neskorším námietkam, ktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo k iným komplikáciám. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňový orgán listom z 14.02.2019 v súlade s § 56 Správneho poriadku vyzval ďalšieho účastníka (jeho právneho zástupcu v správnom konaní I.. C.), aby sa vyjadril k obsahu odvolania žalobcu podaného proti prvostupňovému rozhodnutiu a prípadne navrhol vykonanie nových dôkazov. Ďalší účastník sa podaním z 04.03.2019 k odvolaniu žalobcu vyjadril a svoje vyjadrenie prvostupňovému orgánu doručil dňa 06.03.2019. Ďalej nasledoval v konaní len úkon upovedomenia účastníkov o predložení odvolania odvolaciemu orgánu v zmysle § 57 ods. 2 Správneho poriadku a vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaným.
36. Žalovaný si ako odvolací orgán nesplnil povinnosť v zmysle § 3 ods. 2, § 33 ods. 2 v nadväznosti na § 60a Správneho poriadku umožniť žalobcovi vyjadriť sa k vyjadreniu ďalšieho účastníka k žalobcom podanému odvolaniu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Postupujúc tak v rozpore s požiadavkami zásady súčinnosti orgánov verejnej správy s účastníkmi konania, zaručenej právom na spravodlivý proces vyplývajúcim aj z Dohovoru (Európsky dohovor o ľudských právach poskytuje ochranu právu na spravodlivé konanie), rozhodol o odvolaní bez poznania stanoviska žalobcu k podkladom rozhodnutia, ktoré mal právo v rámci procesnej obrany uplatniť ešte pred vydaním druhostupňového rozhodnutia. Úkon podľa § 56 Správneho poriadku bol úkonom prvostupňového orgánu, teda úkonom odlišným, než úkon žalovaného (v zmysle § 33 ods. 2 Spr. por.), ktorého absenciu žalovanému vytýka žalobca. To
znamená nešlo o nekončiace reťazenie úkonov oboznamovania sa s podkladmi rozhodnutia bez opory v zákone, ako to namietal žalovaný. Žalovaný bol povinný po predložení odvolania primárne preskúmať, či bol dodržaný zákonný postup prvostupňového orgánu po podaní odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu. Prvostupňový orgán zabezpečil úkon podľa § 56 Správneho poriadku a vzhľadom na to, že nemienil v súlade s § 57 ods. 1 Správneho poriadku o odvolaní rozhodnúť sám a nenastala potreba doplňujúceho konania, predložil odvolanie spolu so spisom žalovanému. Žalovaný bol vecne (inštančne) príslušný o odvolaní rozhodnúť postupom, ktorý predpokladá zákon, t.zn. so zohľadnením ust. § 60a Správneho poriadku mal pred vydaním jeho rozhodnutia podľa § 59 Správneho poriadku umožniť uplatnenie oprávnenia žalobcu v zmysle § 3 ods. 2, § 33 ods. 2 Správneho poriadku vo vzťahu k vyjadreniu ďalšieho účastníka k odvolaniu žalobcu. Tento zákonom predpokladaný postup žalovaný pred vydaním napadnutého rozhodnutia uplatniť opomenul.
37. Podľa judikatúry (R 83/2005) ak prvostupňový orgán bez toho, že by žalobcovi oznámil začatie správneho konania, a že by sám vykonal akékoľvek šetrenie alebo dokazovanie a rozhodol bez toho, že by dal žalobcovi možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a spôsobu jeho zistenia, neumožnil mu navrhnúť dôkazy pre zistenie skutočného stavu veci, potom takýmto konaním porušil procesné práva žalobcu. V prípade, že pochybenie správneho orgánu prvého stupňa neodstránil ani žalovaný (odvolací správny orgán), a to napriek tomu, že to bolo v odvolaní namietané, je to dôvod, aby správny súd podľa § 250j ods. 2 písm. c/ OSP rozhodnutie žalovaného zrušil a vec m vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Nedodržaním uvedenej povinnosti rovnako sa vzťahujúcej aj na postup odvolacieho orgánu a majúcej charakter princípu, ktorý je potrebné vždy zachovať, došlo v postupe žalovaného k vade naplňujúcej dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g/ SSP, nakoľko došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
38. Žalobca tiež namietal, že mu, ako subjektu, o ktorého občianskoprávnych právach a záväzkoch sa malo rozhodovať, neboli doručené všetky podklady, rozhodnutia a vyjadrenia, z ktorých chce správny orgán vychádzať, napr. vyjadrenie ďalšieho účastníka konania. Uvedená námietka je v rozpore s obsahom na vec sa vzťahujúceho administratívneho spisu, resp. v časti je nekonkrétna. Z listu adresovaného žalobcovi označeného ako „Výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie“ zo dňa 14.08.2018, ktorý je súčasťou spisu plynie, že prvostupňový orgán vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia, ktoré tvorili jeho prílohu (okrem tých podkladov, o ktoré sa opieral sám žalobca v návrhu na začatie konania o oprave chýb v katastrálnom operáte a ktoré mu tak boli známe, napr. notárska zápisnica o priebehu a výsledku dobrovoľnej dražby a pod.). Prílohou tejto výzvy bolo okrem tam označených rozsudkov, Katastrálneho bulletinu č. 3/2016 aj vyjadrenie ďalšieho účastníka z 08.08.2018. Skutočnosť, že žalobca sa pred vydaním prvostupňového rozhodnutia s vyjadrením ďalšieho účastníka mal možnosť oboznámiť plynie aj z obsahu samotného vyjadrenia žalobcu v liste z 30.08.2019, kde výslovne uviedol, že vyjadrenie podáva vzhľadom na výzvu k podkladom rozhodnutia, „ktoré sú okrem iného tvorené aj Vyjadrením účastníka konania O. P.... zo dňa 08.08.2018“. Okruh a obsah ďalších podkladov prvostupňového rozhodnutia, vrátane obsahu notárskej zápisnice plynie aj z Oznámenia o začatí konania z 17.07.2018, ktoré bolo žalobcovi doručené. Navyše (a vzhľadom na uvedené), na chýbajúce označenie a presnú identifikáciu ďalších podkladov (z podanej správnej žaloby okrem označenia vyjadrenia ďalšieho účastníka nevyplýva, ktoré podklady mu neboli pred vydaním prvostupňového doručenia doručené), vo vzťahu ku ktorým nemalo byť v prvostupňovom konaní žalobcovi umožnené uplatnenie jeho práva na účinnú obranu v rámci práva na spravodlivý proces, ktoré bolo doplnené až na ústnom pojednávaní, nebolo možné na tieto námietky prihliadať z dôvodu obligatórne uplatňovanej zásady koncentrácie konania plynúcej z ust. § 183 v nadväznosti na § 181 SSP (žaloba musí byť právne a skutkovo vymedzená v lehote do dvoch mesiacov od doručenia napadnutého rozhodnutia). Konanie pred správnym súdom je vedené a súčasne limitované dispozičnou zásadou vyplývajúcou z ust. § 134 ods. 1 SSP, t.zn. správny súd nebol oprávnený prihliadať na nekonkrétne námietky vyjadrené v žalobných bodoch správnej žaloby žalobcu a nahrádzať tak svojou činnosťou absentujúcu aktivitu žalobcu špecifikáciou jeho všeobecných námietok, na základe ktorých tak nebolo možné dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého, resp. prvostupňového rozhodnutia.
39. Žalobca ďalej nedôvodne namietal aj nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť. Podľa jeho názoru sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s jeho námietkami a poukázaniami na nerešpektovanie značeného množstva názorov/súdnych rozhodnutí, pričom v rozhodnutí bol fakticky len „prepísaný“ jediný článok s nepresvedčivými závermi. Ďalej namietal, že rozhodnutie neobsahuje žiadne
dôvody, pre ktoré nebolo prihliadnuté na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, resp. nie je zrejmé, či sa ňou vôbec zaoberal. Uvedené námietky nezodpovedajú obsahu prvostupňového a napadnutého rozhodnutia. Zásada dvojinštančnosti správneho konania sa realizuje prostredníctvom odvolania ako riadneho opravného prostriedku (§ 53 a nasl. Správneho poriadku), pričom jej zmyslom je umožniť, aby nadriadený orgán v systéme orgánov verejnej správy preskúmal zákonnosť rozhodnutia jemu podriadeného orgánu. Prejavom dvojinštančnosti správneho konania je povinnosť odvolacieho orgánu preskúmať napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, a ak je to nevyhnutné, aj povinnosť doterajšie konanie doplniť, prípadne zistené vady odstrániť (§ 59 ods. 1 Správneho poriadku). Správny súd poukazuje i na nutnosť chápať rozhodnutie ako univerzálny celok v súlade so zásadou jednotnosti konania, v zmysle ktorej celé správne konanie tvorí jeden celok od svojho začatia až po jeho právoplatné ukončenie. V súlade so zásadou dvojinštančnosti a jednotnosti správneho konania je teda potrebné prvostupňové a napadnuté rozhodnutia chápať ako výsledok jedného správneho konania. Navyše je to tak v danom prípade preto, že napadnutým rozhodnutím bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdené ako vecne správne.
40. Prvostupňové rozhodnutie po ozrejmení obsahu návrhu žalobcu, vyjadrenia ďalšieho účastníka obsahuje vyčerpávajúcu informáciu o tom, ako bol zistený skutočný stav veci, najmä objasňuje výsledok prešetrenia zápisov na konkrétnom liste vlastníctva v kontexte s obsahom zbierky listín. S poukazom na platnú právnu úpravu v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia prvostupňový orgán poukázal na odborný právny názor obsiahnutý v príspevku I.. E., G.. v časopise Justičná revue 11/2018, ktorý sa zaoberal otázkou charakteru rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6MCdo 8/2010 z 27.07.2011, najmä o ktoré sa v rámci svojej argumentácie opieral žalobca vo svojich podaniach v rámci administratívneho konania ako aj v rámci správnej žaloby. Autor uvedené rozhodnutie, ktoré nemalo charakter judikátu (nebolo publikované v zmysle zákona) považoval za preceňované a podrobil ho odôvodnenej kritike týkajúcej sa použitia gramatického výkladu ust. § 15 ods. 1 zákona č. 182/1993 Zb. na úkor problematických momentov odhaliteľných dôsledným uplatnením interpretačných pravidiel spôsobilých minimálne oslabiť, ak nie úplne znegovať jeho vážnosť. Všeobecnú aplikovateľnosť tohto rozhodnutia vylučuje podľa jeho názoru viacero faktorov, napríklad aplikácia znenia zákona účinného v období od 01.07.2007 do 31.03.2010, pričom s prihliadnutím na neskoršie znenie nemožno dospieť k záveru, že zákonné záložné právo z dôvodu jeho nezapísania do katastra nevzniklo a nemá povahu zábezpeky do budúcnosti. Ďalej poukázal na potrebu logického výkladu (e ratione legis) v zmysle známej judikatúry Ústavného súdu SR a neaplikovateľnosť výkladových záverov ad absurdum. V nadväznosti na uvedené poukázal na to, že úmyslom zákonodarcu pri zakotvení inštitútu zákonného záložného práva v roku 1993 nikdy nebolo (a ani nemohlo byť) to, aby každý mesiac vznikalo a zapisovalo sa do katastra v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov nové záložné právo ku každému jednému bytu a nebytovému priestoru v bytovom dome, na zabezpečenie pohľadávok z platieb do fondu prevádzky, údržby a opráv, ako aj úhrad za plnenia. Autor v odbornom článku ďalej vyjadril názor, že ust. 15 zákona č. 182/1993 Zb. predstavuje výnimku zo zásady akcesority záložného práva, ktorú pripúšťa aj právna úprava (§ 151c ods. 2 Občianskeho zákonníka), t.j. zmyslom a účelom tejto zákonnej úpravy bolo zabezpečenie budúcich pohľadávok, pričom toto záložné právo vzniká už momentom vzniku bytu a nebytového priestoru, čo odôvodňoval aj ďalšou argumentáciou. Uzavrel, že pohľadávka vlastníkov bytov zabezpečená zákonným záložným právom vzniká už pri nadobudnutí vlastníckeho práva k bytu a nebytovému priestoru prvým vlastníkom rovnako, ako samotné zákonné záložné právo, ktoré túto pohľadávku zabezpečuje. Nevidel racionálny dôvod postupovať inak, ak je zrejmé, že ide o výkon zákonného záložného práva prednostným záložným veriteľom, hoci táto skutočnosť nevyplýva z listu vlastníctva, z notárskej zápisnice ani z návrhu na vykonanie záznamu. Poukázal na to, že správny orgán je povinný vychádzať z údajov zapísaných v katastri nehnuteľností, vrátane poradia záložných veriteľov, ak sa nepreukáže opak (§ 70 katastrálneho zákona).
41. Prvostupňový orgán v nadväznosti na citovaný odborný názor publikovaný v rešpektovanom právnickom časopise doplnil, že záložné právo žalobcu nemohlo vzniknúť v súvislosti so zabezpečením pohľadávky z hypotekárneho úveru poskytnutého dlžníkovi C. G. na základe zmluvy o hypotekárnom úvere pred zákonným záložným právom, ktoré bolo evidované v katastri, pričom rozhodujúcou skutočnosťou na uspokojenie pohľadávky zabezpečenej záložným právom je poradie registrácie, t.j. zápisu v katastri nehnuteľností. Po prešetrení zápisu notárskej zápisnice N X/XXXX, Nz XXX/XXXX z 10.0.12018 záznamom, v rámci ktorého došlo k výmazu záložného práva žalobcu prvostupňový orgán zistil, že zápis bol vykonaný v súlade s obsahom zbierky listín, vyjadrení účastníkov konania a v súlade so zákonom. Prvostupňový orgán ďalej poukázal na to, že žalobca bol dražobnou spoločnosťou
informovaný o vykonaní dražby a už v tom čase mohol namietať poradie zápisu záložných práv, resp. uviesť, že sa považuje za prednostného záložného veriteľa a preukázať, že zabezpečená pohľadávka vznikla skôr ako pohľadávka SVB, ktorú zabezpečuje zákonné záložné právo. Záverom prvostupňový orgán skonštatoval, že on nemôže určovať kto je prednostným záložným veriteľom, nakoľko to vyplýva priamo z Občianskeho zákonníka, pričom nie je oprávnený skúmať, či výkon záložného práva realizoval ten, kto o sebe tvrdí, že je prednostným záložným veriteľom.
42. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí dospel k rovnakým skutkovým zisteniam ako prvostupňový orgán a osvojil si aj jeho právne závery, na základe ktorých vec posúdil. Zdôraznil, že podľa § 151k ods. 1 Občianskeho zákonníka je v prípade vzniku viacerých záložných práv, na uspokojenie v súlade so zásadou prior tempore potior iure rozhodujúce poradie ich registrácie počítané od dňa najskoršej registrácie, v tomto prípade od ich zápisu v katastri nehnuteľností. Podľa jeho názoru má v tomto prípade prednosť na uspokojenie ten záložný veriteľ, v prospech ktorého bolo záložné právo zapísané skôr, a to bez ohľadu na to, kedy pohľadávka vznikla. Ďalej poukázal na to, že prvostupňový orgán bol povinný vychádzať z údajov zapísaných v katastri nehnuteľností, vrátane poradia záložných práv, ak sa nepreukáže opak. V tomto prípade nebol preukázaný opak o poradí záložných práv zapísaných na LV č. XXXX v k.ú. X. L. Y.. Dodal, že definitívnu právnu istotu medzi žalobcom ako navrhovateľom a ostatnými vlastníkmi bytov ako zákonnými záložnými veriteľmi v otázke právoplatného určenia, kto je prednostným záložným veriteľom, môže vniesť len právoplatné rozhodnutie súdu v sporovom konaní. K odvolaniu žalobcu uviedol, že je svojím obsahom značne rozsiahle, reaguje v podstate na problematiku chápania vzniku zákonného záložného práva ako aj jeho zápisu do katastra nehnuteľností, ako aj zániku zákonného záložného práva. Pod položkou výkazu zmien 18/18 bol dňa 19.01.2018 prevedený zápis listiny - Notárskej zápisnice Osvedčenia o priebehu dobrovoľnej dražby N X/XXXX Nz XXX/XXXX zo dňa 10.01.2018 záznamom Z 163/18 a to na podklade návrhu zo dňa 12.01.2018 na zápis vydražiteľa ako vlastníka vydraženého predmetu dražby a návrhu na výmaz poznámok a záložných práv zapísaných na LV č. XXXX. Išlo o záznamovú listinu, ktorú správny orgán posudzuje z hľadiska spôsobilosti jej zápisu do katastra len z formálneho hľadiska a z pohľadu údajov § 42 ods. 1, 2 Katastrálneho zákona v znení platnom v čase zápisu listiny, nakoľko pri zázname je len evidenčným orgánom. Žalovaný bol toho názoru, že jeho preskúmavacia právomoc v rámci konania o oprave chýb v katastrálnom operáte má vychádzať pri posudzovaní zákonnosti zápisu listiny záznamom len v medziach ustanovení Katastrálneho zákona, podľa ktorých sa prvotne posudzovala. Na záver bol žalovaný toho názoru, že prvostupňový správny orgán v danej veci posúdil vec v medziach jeho právomoci dostatočne a správne a na základe vyššie uvedených argumentov tak prvostupňového správneho orgánu, ako aj svojich považoval odvolanie za nedôvodné. Na základe uvedených skutočností žalovaný preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.
43. Z obsahu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia v spojení s napadnutým rozhodnutím, ktoré ho v odvolacom konaní potvrdilo ako vecne správne, zreteľne vyplýva ako konajúce orgány verejnej správy zistili skutočný stav vec, ako vec právne posúdili a k akému výsledku sa tým dopracovali. Z uvedeného odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia v spojení s napadnutým rozhodnutím, ktoré tvoria jeden celok, je zreteľná argumentácia k všetkým podstatným otázkam prejednávanej veci. Argumentácia spočíva v časti na odkaze na odborný článok, ktorý prvostupňový orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval a žalovaný naň taktiež odkázal, pričom oba orgány sa s ním stotožnili a vyvodili z neho veci priliehavé závery, ktoré použili na rozhodnutie o návrhu, resp. o odvolaní, čo nespôsobilo samo o sebe vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutí. Ani žalobca, okrem konštatovania prostého „prepísania“ názoru, v tomto smere v podstate nič relevantné nenamietal. Pokiaľ predmetný odborný názor obsahoval posúdenie pre vec rozhodných otázok v dostatočnom rozsahu a obsahu pre rozhodnutie o návrhu (opak mu nemožno vyčítať), nie je zákonný dôvod, prečo by nemohol byť použitý v rámci argumentácie konajúcich orgánov katastra nehnuteľností. Stotožnením sa s obsahom uvedeného odborného názoru sa tak žalovaný a prvostupňový orgán vysporiadali aj so závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6MCdo 8/2010 z 27.07.2011, na ktoré žalobca primárne poukázal. Vzhľadom na to, že z názoru plynúceho z tohto rozhodnutia vychádzal aj Krajský súd Košice v rozsudku sp.zn. 8s/68/2016, resp. aj iné okresné súdy (ktoré rozhodovali v civilnom konaní a ich závery majúce účinky inter partes na prejednávanú vec nemali žiadny vplyv), nebolo nevyhnutné sa osobitne zaoberať dopadmi každého z týchto rozhodnutí, ktorých konkrétne dopady na zákonnosť prvostupňového a napadnutého rozhodnutia v odvolaní ani v správnej žalobe (vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu) vyjadrené neboli.
44. S uvedenými závermi prvostupňového orgánu a žalovaného je možné sa stotožniť, nakoľko vychádzajú z logického a systematického výkladu zákona č. 182/1993 Zb. v nadväznosti na dotknuté ustanovenia Katastrálneho zákona a Občianskeho zákonníka. Reagujú na to, že podľa § 70 ods. 1 a 2, § 71 ods. 1 a 2 Katastrálneho zákona sú údaje zapísané v príslušnom katastri hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Vychádzajúc zo skutočnosti, že údaje katastra sú zapisované zákonom ustanoveným postupom, len na základe relevantných a hodnoverných podkladov a ten, kto ich používa, koná v dobrej viere (ak mu nie je známe niečo iné), sa s takým názorom možno stotožniť. Záväznosť údajov katastra znamená povinnosť používať tieto údaje podľa ust. § 71 Katastrálneho zákona, na základe čoho konajúce orgány verejnej správy nemali dôvod pochybovať o správnosti zápisu zákonného záložného práva, o tom že neskôr nezaniklo (potvrdenie o neexistencii dlhu pôvodných vlastníkov preto nemalo žiadny vplyv na posudzovanie prednosti zákonného záložného práva) a jeho časovej priorite pred záložným právom zapísaným neskôr v prospech žalobcu. V čase rozhodovania správnych orgánov nedošlo k preukázaniu nesprávnosti záväzného zápisu zákonného záložného práva v katastri nehnuteľností (vyjadrenie názoru žalobcu na preukázanie opaku nestačí). Podľa čl. 2 Civilného sporového poriadku (1) Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. (2)Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. (3)Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Za ustálenú prax najvyšších súdnych autorít možno považovať rozhodnutia publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, kde rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6MCdo 8/2010 z 27.07.2011 publikované nebolo, preto rozhodnutie v rozpore s jeho závermi nemožno považovať za narušenie právnej istoty.
45. Vzhľadom na uvedené sa nemožno stotožniť s námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré v odvolacom konaní potvrdilo prvostupňové rozhodnutie, nakoľko žalovaný a prvostupňový orgán sa v dostatočnom rozsahu a v zrozumiteľnom obsahu vysporiadali so všetkými relevantnými skutkovými a právnymi otázkami danej právnej veci, ako aj s podstatnými námietkami žalobcu. V odôvodnení napadnutého a prvostupňového rozhodnutia sa uvádza, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania, použitie správnej úvahy a právnych predpisov, podľa ktorých žalovaný a prvostupňový orgán rozhodovali a preto sú v súlade s § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Skutočnosť, že žalobca s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje samo o sebe jeho nezákonnosť (z dôvodu nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Nestotožnenie sa žalobcu s právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov.
46. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Túto požiadavku výstižne zvýraznil vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ Európsky súd pre ľudské práva ale súčasne tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci O. P. proti Španielsku z 09.12.1994, č. sťažnosti 18390/91 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Y. J. proti Španielsku z 09.12.1994, sťažnosť č. 18064/91). Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Uvedené závery a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na správne konanie vedené orgánom verejnej (moci) správy, teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v odôvodnení zrozumiteľne a dostatočne reagovalo na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali.
47. Žalobca ďalej v časti správnej žaloby týkajúcej sa namietanej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti poukázal na potrebu aplikácie ust. § 15 zákona č. 182/1993 Z.z. v celej jeho komplexnosti a vo vzájomnej súvislosti právnych predpisov na čo žalovaný podľa jeho názoru nereagoval, poukázal na úpravu ust. § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka o zániku záložného práva zánikom zabezpečovanej pohľadávky, na teleológiu zákona a povinnosť jeho ústavno-konformného výkladu, osobitne s ohľadom na čl. 20 Ústavy SR, na zásadu legality, výlučnú právomoc orgánu katastra vo vzťahu zápisov práv k nehnuteľnostiam, na neexistenciu právomoci notára vo vzťahu k zániku záložných práv po vykonaní dražby, na charakter konania o oprave chyby, na obsah záznamového konania, na obsah práva na inú právnu ochranu a tiež na to, že je dôležité zapísané poradie PO vzniku záložných práv, resp., že je povinnosťou záložného veriteľa podľa zákona toto právo v prípade zániku nechať vymazať. Uvedené námietky neboli zrozumiteľné, pretože žalobca neidentifikoval ich význam z hľadiska nezákonnosti, ani nedostatočnosti alebo nezrozumiteľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, čo správny súd zaňho urobiť nemohol - § 134 ods. 1 SSP.
48. Žalobca v uvedenej časti správnej žaloby (obdobne k tomu v bode č. 38 tohto rozsudku), ale aj v podstatnej časti podanej správnej žaloby (mimo pertraktovaných žalobných námietok v podstate v celom zvyšnom obsahu) prezentoval svoje vlastné názory, závery a presvedčenia na spôsob interpretácie a aplikácie použitej právnej úpravy, na vyhodnotenie podstatných aj menej podstatných skutkových okolností a všeobecné konštatovania a vlastné názory týkajúce sa niektorých záverov uvedených odôvodnení prvostupňového ako aj napadnutého rozhodnutia. Samotný fakt, že tieto závery nie sú v súlade s jeho názormi však nepreukazuje ich nezákonnosť. Uvedené konštatovania a názory žalobcu na nastolené otázky sú len vyjadrením všeobecného nesúhlasu s posúdením, aké žalovaný vykonal v napadnutom rozhodnutí, resp. nepodloženými tvrdeniami. Tieto námietky žalobcu neboli bližšie skutkovo a právne ozrejmené spôsobom, ktorý by ich individualizoval pre daný prípad. Totiž bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, t.zn. k otázke v čom konkrétne sa žalovaný mýlil a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, vo svojej podstate nie sú ničím iným len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného (§ 134 ods. 1 SSP). Vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy nemôže zakladať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ žalobca vo veľkej časti textu správnej žaloby len viedol „akademickú“ polemiku (navyše s rozsiahlymi citáciami rozhodnutí rôznych súdov, bez individualizácie vyjadrenia vplyvu ich záverov na daný prípad) s odôvodnením prvostupňového a napadnutého rozhodnutia a viedol výklad platnej právnej úpravy, bez toho aby vyjadril konkrétny dopad jeho záverov na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, tieto skutočnosti nemajú potrebnú relevanciu a nie je možné ich brať v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v úvahu a ďalej sa nimi zaoberať. Správny súd nebol oprávnený za žalobcu vyhľadávať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia ani dopĺňať, resp. modifikovať jeho všeobecné, resp. nezrozumiteľné námietky tak, aby na ich základe mohol napadnuté rozhodnutie preskúmať. Takto uplatnené žalobné dôvody preto neumožňovali súdny prieskum zákonnosti, pretože žalobné námietky sú nekonkrétne, všeobecné, resp. niektoré z nich nezrozumiteľné.
49. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov správnych orgánov. Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním žaloby vyvolať súdne konanie, kde správny orgán už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia, s rovnakými právami aké má v
konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení zo správneho spisu ani všeobecne uplatnené dôvody konkretizovať na daný prípad. To znamená, že všeobecne uplatnené námietky v rámci žalobných bodov správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je súd pri prieskume vedený a súčasne aj limitovaný.
50. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia (§ 135 ods. 1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000). Nakoľko žalobca v podstatnej časti podanej správnej žaloby dostatočne nekonkretizoval v čom sa žalovaný mýlil alebo v čom sú jeho úvahy v rozpore s logickým uvažovaním, v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia v uvedenom rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe tak, ako bola formulovaná, nebolo možné na niektoré časti žaloby relevantne prihliadať (t.zn. v ich rozsahu preskúmať napadnuté rozhodnutie). Preto pre úplnosť možno k týmto žalobným námietkam žalobcu vo všeobecnosti uviesť nasledujúce závery.
51. Vo všeobecnosti možno súhlasiť so žalobcom v tom, že postup orgánu štátnej správy katastra nehnuteľností je so zohľadnením uvedeného determinovaný Katastrálnym zákonom, ale v prípade zápisu zmeny vlastníka bytu na základe výsledkov výkonu záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka týkajúcimi sa právnej úpravy záložného práva (najmä § 151j, § 151k, § 151ma). V záznamovom konaní tak prvostupňový orgán bol povinný v prvom rade posúdiť, či prostredníctvom zákona o dobrovoľných dražbách vykonávané zákonné záložné právo „ostatných vlastníkov“ existovalo a či malo prednosť pred zmluvným (v KN) registrovaným záložným právom žalobcu (na čo nebol oprávnený notár aj keby to uviedol v notárskej zápisnici a preto by to nebolo okolnosťou, ktorou by bolo možné odôvodniť rozhodnutie orgánu správy katastra). Pokiaľ zo všetkých okolností, najmä vzhľadom na ust. § 70, § 71 Katastrálneho zákona a obsah katastra nehnuteľností (LV), ako aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobca neargumentoval neplatnosťou dobrovoľnej dražby (neargumentoval tak ani v rámci konania o oprave chýb v katastrálnom operáte; či sa jej vyslovenia domáhal zo spisu nevyplýva), prvostupňovému orgánu vyplynulo, že ide o prednostné zákonné záložné právo, a nič mu nebránilo zapísať záznamom vydražiteľa bytu ako nového vlastníka. Pritom však bol povinný zohľadniť aj dôsledky, ktoré s konkurenciou záložných práv spája § 151ma ods. 3 Občianskeho zákonníka, konkrétne prevod zálohu nezaťaženého záložnými právami ostatných záložných veriteľov. Vzhľadom na charakter záznamového konania prvostupňový orgán nebol povinný splnenie uvedených podmienok pri zápise záznamom odôvodňovať. V prípade, pokiaľ by prvostupňový orgán v záznamovom konaní dospel k záveru, že ide o záložného veriteľa, ktorý nemá postavenie prednostného záložného veriteľa a boli by splnené ostatné podmienky vyžadované zákonom o dobrovoľných dražbách, záloh by sa v súlade s § 151ma ods. 6 Občianskeho zákonníka previedol zaťažený záložným právom prednostného záložného veriteľa a ostatných záložných veriteľov, ktorí sú v poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv pred záložným veriteľom vykonávajúcim záložné právo. Žalovaný ani prvostupňový orgán neboli povinní zaoberať sa uplatnením ust. § 151md Občianskeho zákonníka, na ktoré poukazoval žalobca, nakoľko v danom prípade nešlo o zánik záložného práva podľa § 151md
ods. 1 Občianskeho zákonníka a neboli tak oprávnení na výmaz záložného práva z osobitného registra, ktorým bol kataster nehnuteľností, podľa ods. 2 cit ustanovenia. Napriek tomu, že prvostupňový orgán aj žalovaný pracovali s termínom výmaz (jednotlivá terminologická nezrovnalosť neznamená nezákonnosť rozhodnutia ako celku, najmä v prípade, ak sú úvahy orgánu verenej správy ako celok zrozumiteľné a postup v konaní ako aj jeho výsledok neodporuje zákonu), nešlo o uplatnenie tohto oprávnenia, na ktoré nebol žiadny dôvod, nakoľko v záznamovom konaní bol použitý iný postup zahŕňajúci uplatnenie § 151ma ods. 3 Občianskeho zákonníka (Pri výkone záložného práva záložným veriteľom, ktorého záložné právo je v poradí rozhodujúcom na uspokojenie záložných práv registrované ako prvé, sa záloh prevádza nezaťažený záložnými právami ostatných záložných veriteľov), ktorý si nemožno zamieňať s postupom podľa § 151md ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Zo všetkých okolností prevodu zálohu, najmä z obsahu katastra nehnuteľností bolo zrejmé, že vykonané zákonné právo odôvodňovalo postup podľa § 151ma ods. 3 Občianskeho zákonníka.
52. Správny súd vo vzťahu k právnemu posúdeniu ust. § 15 ods. 1 zákona č. 182/1993 Zb. už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. rozsudok sp.zn., 24S/140/2018 z 12.09.2019) uzavrel, že na danú problematiku existuje aj iná názorová línia, než presadzuje žalobca. Iný výklad zákona k uvedeným zásadným otázkam vzniku, resp. zániku a prednosti zákonného záložného práva podľa § 15 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. reprezentuje napríklad rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.15Co/13/2017-148 z 28.03.2018, ktorý sa priklonil k tomu výkladu, že zákonné záložné právo patrí do osobitnej kategórie záložných práv z dôvodu, že vzniká priamo zo zákona a jeho účelom je pôsobiť prevenčne na vlastníkov bytov a nebytových priestorov s cieľom riadneho a včasného plnenia si zákonných a zmluvných povinností, ale aj ochrana ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome... Vzhľadom na účel zákona mal zákonodarca na mysli zabezpečenie všetkých budúcich pohľadávok, ktoré vzniknú ostatným vlastníkom bytov a nebytových priestorov voči konkrétnemu dlžníkovi - neplatičovi v súvislosti s užívaním bytu alebo nebytového priestoru. Tento záver možno odôvodniť aj takým výkladom ustanovenia § 15 ods. 1 cit. zákona, že zákonom použité slovné spojenie „pohľadávky vzniknuté z právnych úkonov týkajúcich sa domu, ...bytu....“ predstavuje len charakteristiku vlastností tejto pohľadávky, a to takú, že musí ísť iba o pohľadávku viažucu sa na právne úkony k domu, bytu a pod. a žiadnu inú, napríklad pohľadávku z právneho úkonu uzavretia úverovej zmluvy a pod. voči tretím osobám, ktorá zákonným záložným právom zabezpečená byť nemôže (§ 15 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z.). To znamená nejde o normatívny spôsob časového vymedzenia vzniku pohľadávky spôsobilej na zabezpečenie zákonným záložným právom len do minulosti. Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 10Sžr/144/2012 z 25.09.2013 uzavrel, že „...zo žiadneho dôkazu, ktorý by bol v konaní o oprave chyby v katastrálnom operáte predložený, nevyplýva skutočnosť, že by došlo k zániku zákonného záložného práva zriadeného podľa § 15 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., nakoľko toto je viazané na nehnuteľnosť, a preto jej prechodom na právneho nástupcu na neho v plnom rozsahu prechádza. Uvedené zákonné záložné právo v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. slúži na zabezpečenie pohľadávok, ktoré má spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov voči vlastníkovi bytu alebo nebytového priestoru v dome“.
53. V tejto súvislosti nemožno opomenúť novelu zákona č. 182/1993 Z.z. zákonom č. 63/2019 Z.z., podľa ktorého sa v § 15 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. slovo "vzniknutých" (pohľadávok) nahrádza slovami (pohľadávkami) "ktoré vznikli alebo vzniknú v budúcnosti". Podľa dôvodovej správy k tomu zákonu cieľom zákonného záložného práva podľa § 15 ods. 1 predmetného zákona je zvýraznenie postavenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pri realizácii ich vlastníckeho práva voči dlžníkom spomedzi ich radov. Tento cieľ však nebol splnený najmä s prihliadnutím na nejednoznačnosť aplikačnej praxe, napriek skutočnosti, že záložné právo existuje zo zákona, a teda ide len o jeho deklaráciu v katastri nehnuteľností. Najčastejším dôvodom odmietnutia vykonania zápisu záložného práva je výklad, že o zápis je možné požiadať len pri pohľadávkach vzniknutých, teda len tých, ktoré vznikli. Ide o absolútne nelogické zdôvodnenie nezapísania záložného práva v prospech ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov, keďže aplikačná prax, ako aj právna veda u daného slovotvaru predpokladá aj smerovanie do budúcnosti, teda nielen tých pohľadávok, ktoré vznikli, ale aj tých, ktoré ešte len vzniknú. Tento výklad plne korešponduje s logickým zameraním záložného práva, ktoré vzniklo zo zákona o vlastníctve bytov a ktoré predpokladá možnosť vzniku pohľadávok voči ostatným vlastníkom bytov a nebytových priestorov zo strany dlžníkov a neplatičov do budúcnosti. Predkladaná novela zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov má za cieľ chrániť prevažnú časť obyvateľov bytových domov pred ich dlžníkmi a neplatičmi tým, že odstraňuje problémy, ktoré vzišli z aplikačnej praxe. Precizuje pojmy dotknutého ustanovenia tak, aby nemohlo dochádzať k rôznym výkladom, ktoré
môžu spôsobiť, že pohľadávky zostávajú neuspokojené alebo uspokojené len sčasti, pričom schodky na plneniach spojených s užívaním bytu neplatiča a preddavkových platbách do fondu prevádzky, údržby a opráv hradia zo svojho vrecka. Vplyvom vývoja na trhu s bytmi, resp. legislatívnych a spoločensko- ekonomických zmien sa však vyskytli ďalšie výrazné bariéry pre plynulý rozvoj a skvalitňovanie procesov prevádzky a údržby bytového fondu, a to hlavne pri realizácii inštitútu zákonného záložného práva voči chronickým neplatičom. V súvislosti s prijatím ostatnej novely zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) je nutné poukázať na fakt, že zákonné záložné právo sa podľa § 35 ods. 2 písm. a) katastrálneho zákona bude zapisovať na príslušnom katastri nehnuteľností bez toho, aby sa skúmal vznik alebo samotná existencia pohľadávky, pretože vzniká zo zákona. Touto zmenou sa umožnila aplikácia záložného práva ako prostriedku uplatnenia si spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktoré existuje zo zákona, vykonaním zápisu záložného práva v prospech ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov, aby neboli zmarené ich práva. Vzhľadom na citovaný obsah dôvodovej správy k zákonu je zrejmé, že nejde o úpravu novú a odlišnú od pôvodnej právnej úpravy zákonného záložného práva, ale zákonom č. 63/2019 Z.z. došlo len k precizovaniu normatívneho textu zákona z dôvodu tam uvedeného.
54. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu alebo iného orgánu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V danom prípade prvostupňový orgán a žalovaný použili správny právny predpis, ktorý vzhľadom na obsah predchádzajúcich bodov tohto rozsudku správne interpretovali a použili, na základe čoho žalovaný nemal dôvod rozhodnúť v odvolacom konaní inak, ako spôsobom uplatneným v napadnutom rozhodnutí. Naopak žalobcom presadzované posúdenie veci by pri jeho uplatnení zjavne presahovalo zákonné limity predmetnej právnej úpravy. Z obsahu katastra nehnuteľností vyplýva (pričom opak bol len tvrdený, avšak nie preukázaný), že zákonné záložné právo SVB v danom prípade vzniklo jeho zapísaním do katastra nehnuteľností v roku 2002 pri prvom prevode bytu na vlastníkov C. Q. s manželkou S. Q., ktoré vzhľadom na jeho charakter neskôr nezaniklo. Zmluvné záložné právo zapísané v roku 2015 v prospech žalobcu, tak nebolo prednostné. Správny súd preto namietané nesprávne právne posúdenie ust. § 15 ods. 1 zákona č. 182/1993 Zb. ani iných nadväzujúcich ustanovení zákonov žalovaným a prvostupňovým orgánom nezistil. Nezistil ani iné porušenia zákona, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého a prvostupňového rozhodnutia pre nezákonnosť; okrem dôvodu na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g/ SSP.
55. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. g/ SSP z dôvodu podstatného porušenia ustanovenia o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Vzhľadom na to, že obdobná vada sa v konaní pred prvostupňovým orgánom neosvedčila, nebol dôvod zrušiť aj prvostupňové rozhodnutie.
56. V ďalšom konaní žalovaný opätovne rozhodne o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu, pričom pred vydaním svojho rozhodnutia mu umožní oboznámiť sa so všetkými podkladmi rozhodnutia (prípadne aj tými, ku ktorým žalobca nemal možnosť sa vyjadriť a žalovaný ich mieni ako podklad svojho rozhodnutia použiť) a spôsobu ich zistenia, vyjadriť sa k nim a prípadne navrhnúť ich doplnenie. Žalovaný súčasne využije príležitosť zrozumiteľne sa v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní vyrovnať so všetkými jednotlivými námietkami žalobcu osobitne, vrátane tých, ktoré prípadne žalobca uplatní vo vyjadrení k vyjadreniu ďalšieho účastníka k podanému odvolaniu a k iným podkladom rozhodnutia. Zaujme kvalifikované a preskúmateľné stanovisko najmä k námietkam žalobcu, či prvostupňový orgán bol alebo nebol oprávnený, prípadne v akom rozsahu, preskúmať správnosť tzv. záznamovej listiny - notárskej zápisnice, tiež k námietke, či prvostupňový orgán mal alebo nemal oprávnenie skúmať, či výkon záložného práva realizoval naozaj ten, kto o sebe tvrdí, že je prednostný záložný veriteľ (viď. 51 a nasl. tohto rozsudku) a iným. Právnym názorom správneho súdu je žalovaný v ďalšom konaní viazaný.
57. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca bol v konaní plne úspešný, preto mu súd priznal úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania a zaviazal žalovaného na ich náhradu. Správny súd
nepriznal náhradu trov konania ďalšiemu účastníkovi konania nakoľko mu správnym súdom nebola uložená žiadna povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by mu trovy v konaní vznikli. Neboli tak splnené zákonné podmienky uvedené v § 169 SSP na priznanie náhrady trov konania ďalšiemu účastníkovi.
58. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov X:X (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Poznámka: Rozhodnutie nepodpísala členka senátu I.. S. S. z dôvodu jej ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania.