Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_10CoE-22-2020.pdf
PDF · 83.3 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/22/2020
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v exekučnej veci oprávneného UNION zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom Bratislava, Karadžičova 10, IČO: 36 284 831, proti povinnému Q. E., nar. XX.X.XXXX, podnikajúcemu pod obchodným menom Marek Čonka, IČO: 40 453 952, s miestom podnikania Liptovská Porúbka 378, o vymoženie 552,82 eur s príslušenstvom, ktorá exekúcia je vedená súdnym exekútorom JUDr. Ing. Štefanom Hrebíkom, so sídlom exekútorského úradu Q., P. Z. XXXX/ X, pod sp. zn. EX 3651/2013, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10Er/898/2013-23 zo dňa 10.10.2019 takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o zastavení exekúcie.
Uznesenie okresného súdu z r u š u j e vo výroku o nároku na náhradu trov exekúcie a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Účastníci n e m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017 (ďalej len Exekučný poriadok, resp. EP) exekúciu v súdenej veci zastavil. Vychádzal z toho, že za výkon exekúcie, vrátane zvoleného spôsobu jej vykonania, je zodpovedný súdny exekútor. Preskúmaním exekútorského spisu mal okresný súd preukázané, že súdny exekútor dostupnými prostriedkami a dostatočným spôsobom zisťoval majetok povinného. Keďže bola zistená nemajetnosť povinného, bolo namieste (na základe podnetu súdneho exekútora) exekúciu zastaviť. Okresný súd dodal, že u povinného nie je ani v budúcnosti predpoklad nadobudnutia majetku (navyše voči povinnému je vedených 40 iných exekučných konaní) a pokračovanie exekúcie by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti a účelnosti; prinieslo by iba zvyšovanie a neúčelné vynaloženie ďalších nákladov. 2. Zároveň v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 203 ods. 2 veta prvá Exekučného rozhodol, že súdny exekútor má voči oprávnenému nárok na náhradu trov exekúcie v rozsahu 100%. Konštatoval, že aktuálna právna úprava týkajúca sa trov konania obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku má voči ustanoveniu § 200 ods. 5 EP charakter „lex posterior“; z daného titulu sa najskôr rozhoduje o samotnom nároku na náhradu trov exekúcie a následne o ich výške.
3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý sa alternatívne domáhal jeho zmeny tak, že „návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie sa zamieta“, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal predčasnosť zastavenia exekúcie, lebo nemajetnosť je potrebné chápať iba ako stav prechodný, pričom právo posúdiť, či je pokračovanie v exekúcii hospodárne prislúcha oprávnenému. Navyše, okresný súd pri zastavení exekúcie vychádzal z lustrácií súdneho exekútora vykonaných „pred júlom 2017“.
4. Oprávnený poukazoval na to, že povinný je v produktívnom veku (36 rokov), čím je daný reálny predpoklad, že v budúcnosti nadobudne majetok prostredníctvom výkonu zamestnania, podnikania alebo „na základe inej právnej skutočnosti“. Rovnako povinný môže vlastniť hnuteľné veci, ktorých speňažením by mohlo prísť k uspokojeniu vymáhanej pohľadávky. Množstvo exekučných konaní vedených proti povinnému nemá - podľa odvolateľa - žiadnu vypovedaciu hodnotu o tom, akým majetkom povinný disponuje. 5. Oprávnený namietal i nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia, keďže výsledky štyroch lustrácií (kataster nehnuteľností, dopravný inšpektorát, banky, Sociálna poisťovňa) nie sú presvedčivým dôkazom o nemajetnosti povinného. Doplnil, že zastavením exekúcie hrozí premlčanie vymáhanej pohľadávky. Tým, že si vybral súdneho exekútora preniesol na neho povinnosť sledovať zmenu majetkových pomerov povinného. Odvolateľ poukázal v širších spoločenských súvislostiach aj na význam platenia poistného na zdravotné poistenie (pohľadávka na ktorom predstavuje vecný základ prejednávaného prípadu) a na účel samotného exekučného konania ako štátom garantovaného núteného výkonu práva.
6. Súdny exekútor žiadal napadnuté uznesenie potvrdiť. Zdôraznil, že u povinného bola „vylustrovaná (priebežne od začiatku exekučného konania) negatívna majetková podstata“; okrem iného podporená aj výpisom z Centrálneho registra exekúcií. Doplnil, že pre rozhodovanie o zastavení exekúcie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia, a nie domnienky, ktoré v budúcnosti nemusia nastať, pričom takéto rozhodnutie nevytvára prekážku veci právoplatne rozhodnutej.
7. V reakcii na vyjadrenie súdneho exekútora oprávnený zotrval na svojom odvolaní, vrátane zopakovania podstatnej časti súvisiacej argumentácie. 8. Následne súdny exekútor vykonal identické podanie (len s uvedením iného dátumu), ako bolo jeho pôvodné vyjadrenie k odvolaniu. 9. Povinný zostal v priebehu celého odvolacieho konania nečinný.
10. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a vo výroku o nároku na náhradu trov exekúcie zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie podľa § 389 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP.
11. Ako konštatoval už okresný súd, s odkazom na § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, sa v súdenej veci exekučné konanie dokončí podľa predpisov účinných do 31.3.2017. Dotknuté zákonné ustanovenia (Exekučného poriadku v relevantnom znení alebo iného právneho predpisu) nepodmieňujú zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného v zmysle § 57 ods. 1 písm. h/ EP predchádzajúcim súhlasom oprávneného; nevyžaduje sa ani akékoľvek jeho vyjadrenie, resp. stanovisko k podnetu súdneho exekútora pred rozhodnutím exekučného súdu. Taktiež neobstojí tvrdenie odvolateľa, že oprávnený je tým subjektom, ktorému prislúcha hodnotiť „hospodárnosť“ vedenia exekúcie. Vo svojich dôsledkoch totiž takéto vyjadrenie smeruje k tomu, že nie (exekučný) súd, ale oprávnený by „rozhodoval“ o tom, či exekúcie bude zastavená alebo nie. Uvedené - bez akejkoľvek ďalšej podrobnejšej úvahy - odporuje podstate núteného výkonu rozhodnutí garantovaného štátom prostredníctvom na to kreovaných (štátnych) orgánov a (právnych) inštitútov.
12. V odvolacej replike oprávneným označené rozhodnutie iného odvolacieho súdu (sp. zn. Krajského súdu v Trenčíne 2CoE/218/2016), ktoré prejav vôle oprávneného považuje za určujúci z hľadiska ďalšieho trvania exekúcie, je v súdnej praxi (výrazne) minoritným stanoviskom. Dotknuté rozhodnutie a jeho závery nie sú pre súdy konajúce v prejednávanom prípade záväzné (§ 193, eventuálne § 391 ods. 2 a § 455 CSP) a nepredstavujú ani ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle článku 2 ods. 2 CSP. Zároveň v rozoberanej súvislosti je podstatné, že okresný súd (i v spojení s dôvodmi tohto - odvolacieho - rozhodnutia, keďže konanie v I. a II. inštancii tvorí jeden celok) dostatočne zdôvodnil/vysvetlil svoj právny názor, t.j. argumentačne sa s riešením predmetnej právnej otázky plnohodnotne vyrovnal, preto nekonal v rozpore s princípom právnej istoty (bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 144/2014 z 13.5.2014).
13. Neobstojí ani odvolateľov argument o možnom nadobudnutí majetku či získaní príjmu povinným v budúcnosti s poukazom na to, že ide o fyzickú osobou v produktívnom veku. Predmetná úvaha
oprávneného je totiž čisto hypotetická, chýba jej akýkoľvek relevantne verifikovateľný reálny základ. Inými slovami, oprávnený nevymedzil žiadne konkrétne okolnosti (napr. neuviedol, že by sa povinný medzičasom zamestnal u konkrétneho zamestnávateľa, prípadne zdedil nejaký majetok v konkrétnom dedičskom konaní a podobne), ktoré by opodstatnene viedli k dôvodnému predpokladu, že povinný v budúcnosti nadobudne majetok alebo príjem, z ktorého by bolo možné uspokojiť vymáhanú pohľadávku oprávneného. 14. Takou okolnosťou bez ďalšieho nie je (zo všeobecného hľadiska) produktívny vek povinného. V otázke potenciality jeho budúcich príjmov možno poukázať na to, že exekučné konanie voči povinnému je vedené od 30.7.2013 (poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané 31.7.2013), teda vyše 7 rokov. Po celé toto obdobie boli pritom splnené teoretické predpoklady vyplývajúce z veku povinného, ktoré zdôrazňuje oprávnený v odvolaní, napriek tomu sa nepodarilo vymôcť ani časť jeho pohľadávky. Iba na okraj krajský súd dopĺňa, že v čase doručovania napadnutého uznesenia i odvolania oprávneného povinný mal vedený pobyt „len“ v Obci J. V., t.j. bez (aspoň evidenčného) pobytu v konkrétnej domovej nehnuteľnosti; čo je obvyklým javom u bezdomovcov.
15. V rozoberaných súvislostiach čiastočne až účelovo vyznieva argument oprávneného, že on zvolením si súdneho exekútora preniesol na tohto povinnosť sledovať zmenu majetkových pomerov povinného. Z uvedeného totiž nevyplýva odvolateľom (minimálne) naznačované tvrdenie, v zmysle ktorého, ak súdny exekútor nezistil existenciu exekvovateľného majetku povinného, nebol (zrejme) dostatočne dôsledný. 16. Samozrejme, že súdny exekútor je prioritne tým subjektom, ktorý zisťuje existenciu majetkových hodnôt, z ktorých by mohla byť uspokojená vymáhaná pohľadávka, ale je rovnako samozrejmé, že i samotný oprávnený môže konkrétnou informáciou kedykoľvek v priebehu exekúcie výrazne prispieť k jej úspešnému zavŕšeniu. Pokiaľ oprávnený v súdenej veci na takúto súčinnosť viac-menej rezignoval (zrejme i z titulu veľkého množstva ním iniciovaných exekúcií), musí sa „uspokojiť“ so štandardným spôsobom činnosti súdneho exekútora; ktorý v prejednávanom prípade bol - ako vyplýva i z exekútorského spisu - dodržaný. Pre úplnosť krajský súd dodáva, že exekúcia bola nariadená aj predajom hnuteľných vecí (avšak bola neúspešná). Bez významu je tak opakované poukazovanie odvolateľa na eventualitu vlastníctva exekúciou postihnuteľných hnuteľných vecí povinným.
17. Krajský súd poukazuje zároveň na to, že stav nemajetnosti povinného nie je iba okamžitý (k určitému dátumu), resp. prechodný. Naopak, ide o stav vlastný celému priebehu niekoľkoročnej exekúcie a teda dostatočne relevantný na vyslovenie záveru o nemajetnosti povinného ako predpokladu zastavenia exekúcie. Nezodpovedá stavu veci ani tvrdenie odvolateľa, že okresný súd vychádzal z neaktuálnych lustrácií (ešte z roku 2017). Pred vydaním napadnutého uznesenia si okresný súd vyžiadal od súdneho exekútora súvisiaci spisový materiál, v rámci ktorej činnosti súdny exekútor opakovane vykonal určujúce majetkové lustrácie; opäť s negatívnym výsledkom. Rovnako táto okolnosť len potvrdzuje fakt, že nie je možné reálne očakávať, že by povinný nadobudol nejaké majetkové hodnoty. Nadväzne je vyložene neúčelné a v celospoločenskom meradle zahlcujúce systém núteného výkonu nezastaviť exekúcie, v ktorých počas niekoľkoročného trvania (v súdenej veci 7 rokov) neboli vymožené žiadne sumy na uspokojenie vymáhanej pohľadávky. 18. Z konštatovaného vyplýva, že odvolacie námietky oprávneného boli neopodstatnené a keďže neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil.
19. Naproti tomu odvolací súd sa nestotožnil s právnym východiskom okresného súdu v otázke trov exekúcie. Právna úprava (náhrady) trov exekúcie je v Exekučnom poriadku celistvá, resp. komplexná, preto nie je daný dôvod aplikovať primerane ustanovenia všeobecného (neskoršieho) predpisu - Civilného sporového poriadku - o rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Zároveň nie je namieste (až) paušálne stotožňovať/ /zamieňať inštitút trov exekúcie s inštitútom trov konania. Inými slovami, pri rozhodovaní o trovách exekúcie sa neuplatňuje „dvojstupňové“ rozhodovanie; teda nerozhoduje sa najskôr o nároku na ich náhradu a následne o ich výške.
20. Napriek uvedenému všeobecnému právnemu východisku krajský súd považuje v konkrétnostiach súdenej veci odvolanie voči trovám exekúcie za prípustné. V prejednávanom prípade exekúcia začala dňa 30.7.2013, kedy v zmysle § 58 ods. 6 Exekučného poriadku bolo odvolanie proti výroku o náhrade trov v rozhodnutí o zastavení exekúcie podľa § 57 EP prípustné. Zákonom č. 299/2013 Z. z. bolo dotknuté ustanovenie novelizované a odvolanie voči výroku o trovách exekúcie uznesenia o jej zastavení už prípustné nebolo/nie je. V zmysle všeobecného prechodného ustanovenia - § 243b ods. 1 EP -
sa však začaté exekučné konania dokončia podľa predpisov účinných do 31.10.2013. Tretí odsek dotknutého zákonného ustanovenia síce obsahoval aj úpravu vzťahujúcu sa na náhradu trov konania v rozhodnutiach podľa § 57 EP, ale pre jej nejednoznačnosť odvolací súd má za to, že je nutné aplikovať všeobecné intertemporálne pravidlo definované touto novelizáciou Exekučného poriadku. 21. Na základe uvedeného je tak potrebné o trovách exekúcie v súdenej veci rozhodnúť „jednoetapovo“ (súčasne o nároku i o výške), pričom takéto rozhodnutie podlieha (štandardnému) odvolaciemu prieskumu. Nadväzne je nadbytočná polemika o eventuálnych dôsledkoch záverov deklarovaných v rozhodnutiach ústavného súdu, na ktoré poukazuje okresný súd (bližšie bod 8. odôvodnenia napadnutého uznesenia).
22. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že účastníkom nárok na ich náhradu nepriznal. Odvolateľ - oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný; naproti tomu povinnému a ani súdnemu exekútorovi žiadne relevantné trovy konania v súvislosti s aktuálnym odvolacím prieskumom nevznikli (§ 251 CSP).
23. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.