Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoP-289-2019.pdf
PDF · 121.11 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/289/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členiek senátu Mgr. Patrície Železníkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej, v právnej veci starostlivosti súdu o osobu, o ktorej spôsobilosti sa koná: G. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. XX, F., toho času A. 1, F., zastúpená procesným opatrovníkom G.. R. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XA, F., o návrhu B.. N. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX, F., zastúpeného JUDr. Darinou Herényiovou, AK so sídlom Beňadická 22, Bratislava, na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 5.03.2019, č.k. 38Ps/12/2016-105, jednomyseľne takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľa na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony G. V., nar. XX.XX.XXXX a podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok ( ďalej „ C.m.p.“) o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
2. Zamietajúci výrok rozhodnutia právne odôvodnil § 10 ods.1,2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“), § 231 písm. a/, § 239, § 240 ods.3, § 243 ods.1,2 C.m.p. a vecne tým, že návrh na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony G. V., B.. N. V. (brat posudzovanej) odôvodnil pretrvávajúcim a zhoršujúcim sa psychickým ochorením menovanej, pravdepodobne schizofréniou, ktoré sprevádzali opakované hospitalizácie a liečby, ktoré však vždy predčasne ukončila. Navrhovateľ sa vo svojom návrhu veľmi podrobne venoval správaniu svojej sestry počas dlhšieho časového obdobia, popísal jej opakované hospitalizácie, dochádzanie na ambulantnú liečbu, jej fungovanie v bežnom živote a poukazoval na to, že stav jeho sestry sa postupom času zhoršuje, ohrozuje seba i druhých a bráni sa liečbe, z ktorého dôvodu jej nie je možné za súčasnej situácie poskytnúť adekvátnu pomoc, ktorú zjavne potrebuje. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s návrhom navrhovateľa zo dňa 01.12.2016 a listinných dôkazov k nemu pripojenými, rodným listom posudzovanej, uznesením zo dňa 09.01.2017, č.k. 38Ps/12/2016-23, podaním navrhovateľa, doručeného dňa 05.10.2017, Znaleckým posudkom MUDr. D. F. zo dňa 05.12.2017, vyjadrením navrhovateľa k označenému znaleckému posudku, doplnením Znaleckého posudku MUDr. D. F. zo dňa 31.12.2018 a výsluchom účastníkov konania dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že nesporuje žiadnu zo skutočností a situácii popisovaných v návrhu navrhovateľom. Mal za zrejmé, že v čase podania návrhu bol zdravotný stav posudzovanej zhoršený a samotná súdna znalkyňa vo svojom pôvodnom Znaleckom posudku vypracovaného ku dňu 05.12.2017, konštatovala potrebu obmedzenia
posudzovanej v spôsobilosti na právne úkony. V tom čase bola posudzovaná v akútnom štádiu svojej duševnej poruchy, čomu zodpovedal aj jej psychický stav a konanie. V priebehu konania však došlo na strane posudzovanej k výraznému zlepšeniu jej stavu, bezpochyby pod vplyvom systematickej liečby a zodpovednejšieho prístupu samotnej posudzovanej k svojmu ochoreniu a zdravotnému stavu, a zo záverov aktualizovaného súdnoznaleckého posudku je nesporné, že systematickou a dôslednou liečbou možno u posudzovanej dosiahnuť stabilizáciu stavu na dlhšie časové obdobie a prípadne aj miernejší priebeh akútnych štádií jej ochorenia, ktoré sú však jeho súčasťou. Na základe všetkých rozhodujúcich skutočností súd prvej inštancie nevyhodnotil stav posudzovanej ako taký, aby dospel k záveru o nevyhnutnosti obmedziť ju v spôsobilosti na právne úkony, hoci nespochybnil úmysel rodinných príslušníkov urobiť tak za účelom ochrany posudzovanej.
3. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa čl. 12 ods. 1,2 a 3 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 311/2010 Z. z.) osoby so zdravotným postihnutím majú kedykoľvek právo na uznanie svojej osoby ako subjektu práva . Osoby so zdravotným postihnutím majú spôsobilosť na právne úkony vo všetkých oblastiach života na rovnakom základe s ostatnými. Zmluvné strany prijmú príslušné opatrenia, ktoré majú umožniť osobám so zdravotným postihnutím prístup k pomoci, ktorú môžu potrebovať pri uplatňovaní svojej spôsobilosti na právne úkony. Pri rozhodovaní o obmedzení spôsobilosti osoby na právne úkony musí súd dbať na zmysel a podstatu základných práv a slobôd tak, ako vyplývajú aj z Listiny základných práv a slobôd ( ústavný zákon č. 23/1991 Zb. z 9. 1. 1991, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) a takýto krok je potrebné skúmať z pohľadu potenciálnych zásahov do týchto základných práv posudzovanej osoby. K ich obmedzeniu možno prikročiť iba za účelom ochrany základných práv iných osôb alebo za účelom ochrany verejného záujmu, t. j. ostatných ústavne chránených statkov (Nález ÚS ČR II. ÚS 934/16 zo dňa 13.12.2016). Základným pojmom pri výklade predmetných práv jednotlivca je pritom ľudská dôstojnosť, pričom garantovanie jej nedotknuteľnosti umožňuje človeku plne užívať svoju osobnosť (napr. nález ÚS SR I. ÚS 313/2012 zo dňa 28.11.2012 a nálezy ÚS ČR II. ÚS 303/2005 zo dňa 13.09.2007 a I. ÚS 557/2009 zo dňa 18.08.2009).
4. Súd prvej inštancie konštatoval, že obmedzenie spôsobilosti na právne úkony je inštitútom, ktorý prešiel v ostatnom období výraznými zmenami a naďalej sa vyvíja, pričom základným východiskom tohto vývoja je pretavenie zachovania a rešpektovania ľudskej dôstojnosti aj (najmä) pri posudzovaní potreby či nutnosti obmedziť osobu v spôsobilosti na právne úkony. Pri tomto rozhodovaní sa upustilo od preferovania ochrany verejného záujmu alebo ochrany práv iných osôb bez toho, aby sa dôsledne posudzovala proporcionalita obmedzenia osoby v spôsobilosti na právne úkony. Samotné obmedzenie spôsobilosti na právne úkony zaujíma v tomto systéme postavenie najkrajnejšej možnosti a ak súd vykonaným dokazovaním dospeje k záveru, že jeho použitie je v tom ktorom prípade potrebné. Obmedzenie nemôže byť v žiadnom prípade uskutočnené vo väčšom rozsahu, než je potrebné k ochrane základných práv tejto osoby, tretích osôb alebo k ochrane verejného záujmu. Preto ani samotná skutočnosť, že osoba trpí duševnou poruchou nie je sama o sebe dôvodom k použitiu inštitútu obmedzenia spôsobilosti na právne úkony. V súlade s princípom proporcionality je totiž nevyhnutné, aby bolo preukázané, že zachovanie plnej spôsobilosti na právne úkony niekoho alebo niečo ohrozuje a v čom toto ohrozenie spočíva. Vykonaným dokazovaním teda musí byť identifikované konkrétne právo alebo záujem, v dôsledku ochrany ktorého musí dôjsť k obmedzeniu osoby v spôsobilosti na právne úkony. V súvislosti s uvedeným je rozhodujúce nie to, akou duševnou poruchou osoba trpí, ale ako sa prejavuje v jej živote a spoločnosti, t. j. či ide o tak podstatnú odchýlku od normálneho psychického vývinu človeka, ktorá mu v určitom rozsahu bráni postarať sa o svoje záležitosti. To je možné len prostredníctvom dôsledného a podrobného zistenia osobných a rodinných pomerov posudzovaného, ako sa prejavuje v sociálnych kontaktoch, či a ak áno do akej miery si vie zabezpečiť svoje potreby a využívať k tomu určené veci a produkty, tiež či a ak áno, do akej miery je schopný vyvarovať sa nebezpečenstvu a zabezpečiť si pomoc v prípade, že dôjde k ohrozeniu jeho života alebo zdravia. V neposlednom rade či a ak áno, akým spôsobom ohrozuje práva iných osôb alebo verejný záujem. V žiadnom prípade pritom nepostačuje, aby existencia tohto nebezpečenstva bola len hypotetická, resp. odvíjala sa od určitých skutočností, ktoré môžu, ale nemusia, za istých okolností nastať niekedy v budúcnosti a pravdepodobne môžu, ale nemusia viesť k určitým popisovaným následkom. Pri rozhodovaní o obmedzení osoby v spôsobilosti na právne úkony musí súd zvažovať, či miera nebezpečenstva a prípadný predpokladaný následok, vyvážia tak vážny zásah do práv človeka, akým je obmedzenie jeho spôsobilosti na právne úkony.
5. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie uviedol, že vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie (o.i. aj doplnením a aktualizovaním pôvodného súdnoznaleckého posudku, výsluchom posudzovanej a jej rodinných príslušníkov, ktorí boli účastníkmi konania). Na podklade takto vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa (hoc podaný v záujme posudzovanej), nie je dôvodný, nakoľko u posudzovanej súd v súčasnosti nevzhliadol také správanie alebo konanie, ktoré by odôvodňovalo obmedzenie jej spôsobilosti na právne úkony. Je pravdou, že posudzovaná trpí duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná a že táto ju v určitých, nie len zanedbateľných, oblastiach života obmedzuje a ovplyvňuje jej správanie v rodine a spoločnosti. Súd prvej inštancie poukázal na to, že u posudzovanej sa jedná o duševnú poruchu, ktorá jej najmä v čase akútneho štádia ochorenia spôsobuje mnohé problémy a má nepriaznivý dopad na jej zdravotný stav a že v takýchto situáciách dochádzalo zo strany posudzovanej aj k správaniu, ktoré do istej miery negatívnym spôsobom zasahovalo do života jej rodinným príslušníkom. Zvažujúc a prihliadajúc aj na ostatné aspekty prípadu, napokon nevyhodnotil nebezpečenstvo, ktoré so sebou prináša akútne štádium ochorenia posudzovanej, za natoľko vážne, že by bolo nevyhnutné pristúpiť k obmedzeniu posudzovanej v spôsobilosti na právne úkony, a to ani v otázkach poskytovania zdravotnej starostlivosti.
6. Pokiaľ ide o dôvody uvádzané rodinnými príslušníkmi posudzovanej, pre ktoré trvali na obmedzení v spôsobilosti na právne úkony v nimi navrhovanom rozsahu, súd prvej inštancie uviedol, že tieto sú relevantné, avšak v kontexte ostatných okolností prípadu nie sú natoľko závažné, aby súd na ich podklade pristúpil k použitiu inštitútu obmedzenia spôsobilosti na právne úkony, nakoľko na strane posudzovanej súd nevzhliadol dôvody pre použitie tejto najkrajnejšej možnosti na riešenie jej súčasnej životnej situácie. Zdravotný stav posudzovanej je vo svojej podstate nemenný, je však možné dosiahnuť jeho stabilizáciu a čiastočne aj miernejší priebeh akútnych štádií jej ochorenia, ak bude dôsledne dodržiavaný liečebný postup, k čomu dochádzalo už v priebehu samotného konania, kedy bol zdravotný stav posudzovanej po dlhšie časové obdobie (viac ako jeden rok) výrazne zlepšený. Posudzovaná pravidelne dochádza do ambulancie ošetrujúcej psychiatričky a dodržiava nastavenú medikamentóznu liečbu, o čom svedčí nielen jej stav v priebehu konania, ale aj závery aktualizovaného súdnoznaleckého dokazovania vykonaného MUDr. D. F.. V priebehu konania bola posudzovaná k svojmu ochoreniu kritická do takej miery, ktorá je postačujúca pre samostatné a neobmedzené fungovanie v spoločnosti, z jej strany nedošlo ku správaniu alebo konaniu, ktorému by bolo nutné do budúcnosti zabrániť alebo zabezpečiť, aby bolo toto konanie pod dohľadom inej osoby a realizovalo sa s jej súhlasom. Po tom, čo súd prvej inštancie posúdil konkrétne oblasti života menovanej, dospel k záveru, že miera ohrozenia v súvislosti s jej ochorením je vo vzťahu k jej osobe ako aj smerom navonok nízka. Posudzovaná nežije so svojou rodinou v spoločnej domácnosti, ale dlhodobo zdieľa spoločnú domácnosť so svojim partnerom, s ktorým žije v obecnom byte v F., obec neeviduje na strane posudzovanej a jej partnera žiadne nedoplatky na službách spojených s bývaním a ani žiadne sťažnosti zo strany ich okolia na nevhodné či ohrozujúce správanie a pod. Posudzovaná je zamestnaná, zamestnávateľ je o jej ochorení informovaný a s výkonom jej práce je spokojný. Výkon práce má pritom u posudzovanej výrazný pozitívny dopad na jej celkový stav a prežívanie, keďže prináša do jej života socializáciu, pocit užitočnosti, samostatnosti, pravidelnosť, časový harmonogram a v neposlednom rade aj vlastné finančné prostriedky, s ktorými posudzovaná hospodári adekvátne k svojej životnej úrovni. Na strane posudzovanej nie je tiež prítomné žiadne vlastníctvo nehnuteľného majetku alebo hnuteľného majetku vyššej hodnoty, s ktorým by mohla pod vplyvom akútnych štádií svojho ochorenia neadekvátne naložiť a ohroziť tak svoje majetkové zázemie. V otázkach financií je pritom posudzovaná dobre zorientovaná a v priebehu konania začala podnikať aj kroky, aby si vybavila invalidný dôchodok, na ktorý má pre svoju diagnózu nárok. Na strane posudzovanej je teda podľa názoru súdu prvej inštancie prítomné konanie a správanie, ktoré jej umožňuje fungovať v spoločnosti samostatne a bez obmedzení.
7. Pokiaľ ide o oblasť zdravotného stavu posudzovanej a poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktoré boli základnými oblasťami, v ktorých mali rodinní príslušníci za to, že by mala byť posudzovaná obmedzená v spôsobilosti na právne úkony, súd prvej inštancie konštatoval, že imanentnou súčasťou diagnostikovaného ochorenia posudzovanej sú aj akútne štádiá, ktoré sú sprevádzané nekritickosťou vo vzťahu k ochoreniu ako aj neschopnosťou posúdiť potrebu odbornej (zdravotnej) pomoci a zabezpečiť si ju. Zásadnou je v tejto súvislosti aj poskytovaná liečba, jej vhodnosť, správnosť a striktné a dôsledné dodržiavanie zo strany posudzovanej, ktorej nedostatočnosť jej príbuzní namietali. Avšak skutočnosť, že osoba trpí duševnou poruchou, ktorá nie je prechodného charakteru, nie je sama osebe dôvodom ani pre obmedzenie v otázkach riešenia zdravotného stavu a zdravotnej starostlivosti u takejto osoby, a to ani
v prípade, kde je vysoká pravdepodobnosť vzniku akútnych štádií ochorenia. Uvedené je totiž potrebné skúmať z viacerých hľadísk, ktorých určujúcim menovateľom má byť primeranosť zvolených obmedzení, resp. použitých nástrojov na riešenie vzniknutej situácie, v pomere k hroziacemu nebezpečenstvu. Ak sa zdravotný stav osoby trpiacej duševnou poruchou zhorší natoľko, že táto nie je spôsobilá svoj stav a potrebu jeho riešenia posúdiť a adekvátne naň zareagovať, zákon pozná iné, k riešeniu tejto situácie vhodnejšie a primeranejšie inštitúty, akým je predovšetkým konanie podľa tretieho dielu tretej hlavy osobitnej časti Civilného mimosporového poriadku a následné riešenie vzniknutej situácie. Pokiaľ ide o zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti u posudzovanej, na situáciu je potrebné nazerať komplexne, posudzovaná má nastavenú liečbu, ktorá zjavne plní svoj účel, čo bolo zrejmé nielen z jej aktívnej účasti na konaní, ale aj zo záverov súdnoznaleckého dokazovania. Skutočnosť, že príbuzní posudzovanej nesúhlasia s jej ošetrujúcimi lekármi (konkrétne psychiatričkou, ktorú navštevuje) a chceli by ich zmeniť, vykazuje isté problematické aspekty. Súčasný a po dlhšiu dobu stabilizovaný stav posudzovanej svedčí o vhodnosti aktuálne nastavenej liečby, samotná posudzovaná je s liečbou spokojná a predovšetkým vyjadruje dôveru k ošetrujúcej psychiatričke, pričom i naďalej má záujem k nej dochádzať. Za tohto stavu veci by bolo podľa názoru súdu prvej inštancie problematické zmeniť posudzovanej ošetrujúceho lekára, nakoľko bez dôvery v takúto osobu nie je možné posudzovanú riadne a plnohodnotne liečiť, keďže by tu do značnej miery absentovala jej spolupráca, ktorá je potrebná a bez ktorej nie je plnohodnotná liečba možná. Rozhodnutie, ktorým by bolo inej osobe umožnené zmeniť ošetrujúceho lekára posudzovanej osoby, by tak bolo v konečnom dôsledku len formálne, bez reálneho naplnenia a predovšetkým následkov v podobne lepšieho liečebného postupu. V prípade, kedy by k zmene ošetrujúceho lekára došlo vyslovene proti vôli posudzovanej osoby, a navyše by vzťah dôvery absentoval aj medzi posudzovanou a ustanoveným opatrovníkom (ktorý by zmenu ošetrujúcich lekárov inicioval), odmietanie takto zvoleného ošetrujúceho lekára by to len umocňovalo. Je nepochybné, že opatrovník ustanovený z radov rodinných príslušníkov by bol posudzovanou odmietaný, čo je spôsobené zjavne narušenými a v zásade neexistujúcimi väzbami medzi posudzovanou a jej rodinou. Súrodenci posudzovanej aj v priebehu konania uviedli, že so sestrou nie sú v kontakte, ich vzťahy sú narušené, v zásade nepoznajú jej život, denný režim, nenavštevujú sa a pod. Skutočnosť, že k uvedenému do výraznej miery prispelo ochorenie posudzovanej , nie je podľa názoru konajúceho súdu v danom prípade rozhodujúca, pretože v priebehu konania došlo k zjavnej a výraznej stabilizácii zdravotného stavu posudzovanej, no narušené rodinné vzťahy sa ani čiastočne nesanovali (uvedené potvrdil tak navrhovateľ, navrhovaná opatrovníčka ako aj samotná posudzovaná). Na základe uvedeného a aktuálneho zdravotného stavu posudzovanej, nepopierajúc pri tom existenciu možnosti, že sa stav posudzovanej môže výrazne zhoršiť, súd prvej inštancie návrh zamietol.
8. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ (brat posudzovanej) namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.1 písm, f/ zákona č. 160/20105 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej „ C.s.p.“), jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 365 ods.1 písm. b/ C.s.p). Podľa názoru odvolateľa sa súd prvej inštancie v rozhodnutí nevyporiadal so skutočnosťou reálneho (nielen hypotetického) ohrozenia života a zdravia posudzovanej, u ktorej reálne opakovane dochádza k ohrozeniu je života, zdravia , k ohrozeniu tretích osôb i majetku a súčasne, že si v takýchto prípadoch nevie zabezpečiť pomoc. G. V. má a bude mať v dôsledku svojej choroby cyklicky sa opakujúce stavy - akútne prejavy choroby a práve v týchto štádiách reálne ohrozuje seba, svoje zdravie a život a tretie osoby a ich majetok (stalo sa to i v priebehu konania). Súd prvej inštancie tieto skutočnosti nevzal do úvahy, neposudzoval ich a z rozsudku nie je možné zistiť, ako život a zdravie ohrozujúce stavy poškodenej preukázané v konaní (konzumácia veľkého množstva liekov, ohrozovanie tretích osôb a majetku v miere, že musela zasahovať polícia) posudzoval, či, a do akej miery tvorili podklad pre jeho rozhodovanie a ak nie, prečo tieto skutočnosti nemali taký charakter, aby odôvodnili vydanie rozhodnutia o obmedzení spôsobilosti. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, ako a kým bude zabezpečená nevyhnutná starostlivosť o posudzovanú v akútnych stavoch ochorenia. V konaní bolo preukázané, že v minulosti reálne dochádzalo k cyklicky sa opakujúcim akútnym stavom ochorenia u posudzovanej, a že k nim s vysokou pravdepodobnosťou opakovane dôjde a v týchto stavoch nebude posudzovaná schopná sa postarať sama o seba, naopak, môže reálne ohroziť svoje zdravie a život. Podľa navrhovateľa, dlhodobejšie držanie v zdravotníckom zariadení je vždy až najkrajnejším riešením, ktorému sa dá čiastočne zabrániť a predchádzať práve zabezpečením dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou a na liečbu v zmysle návrhu navrhovateľa. Odvolateľ konštatoval, že podľa jeho vedomostí nie je posudzovaná znova zamestnaná, pričom výkon
práce súd prvej inštancie považoval za dôležitý aspekt pre celkový stav posudzovanej. Pokiaľ ide o majetkové pomery, posudzovaná je podielovou spoluvlastníčkou rodinného domu, v ktorom býva jej matka (podiel 1/8) , ako aj 1/6 z cca 8 árovej záhrady v F., s celkovou hodnotou cca 20 000 eur. Odvolateľ napokon konštatoval, že napriek spojeniu konania o obmedzení spôsobilosti s konaním o ustanovenie opatrovníka v zmysle § 248, § 272 až 277 C.s.p., ohľadne opatrovníka vo výrokovej časti rozsudku súd nijako nerozhodol.
9. Posudzovaná a jej procesný opatrovník ustanovený uznesením Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 09.01.2017, č.k. 38 Ps/12/2016-23, sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrili.
10. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi podľa § 65 a § 66 C.m.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa 378 ods. 1, § 385 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p., s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 219 ods. 3 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
11. Ako prvoradé konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať (§ 2 ods.1 C.m.p., § 380 ods. 2 C.s.p.) .
12. V posudzovanej veci sa navrhovateľ v návrhu doručenom súdu prvej inštancie dňa 01.12.2016 domáhal obmedziť G. V., nar. XX.XX.XXXX, v spôsobilosti na právne úkony v rozsahu, že menovaná nie je spôsobilá konať právne úkony súvisiace s dohľadom a rozhodovaním o psychiatrickej zdravotnej starostlivosti o jej osobe, najmä o umiestnení v zdravotníckom zariadení, o ukončení poskytovania zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, o poskytovaní informovaného súhlasu, o odmietnutí poskytnutia úkonu zdravotnej starostlivosti, o rozhodovaní o subjekte (lekárovi, zdravotníckom zariadení), ktorý bude poskytovať zdravotnú starostlivosť a na práve úkony súvisiace s podaním žiadosti na priznanie invalidného dôchodku jej osobe, vedením konania na priznanie invalidného dôchodku jej osobe, a to vrátane úkonov týkajúcich sa prípadných konaní o opravných prostriedkoch. Pre prípad vyhovenia návrhu navrhovateľ žiadal, aby na právne úkony, v ktorých bude G. V. obmedzená v spôsobilosti na právne úkony, na jej zastupovanie ustanovil opatrovníka.
13. Podľa § 10 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, ak fyzická osoba pre duševnú poruchu, ktorá nie je len prechodná, nie je vôbec schopná robiť právne úkony, súd ju pozbaví spôsobilosti na právne úkony.
14. Podľa § 10 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, ak fyzická osoba pre duševnú poruchu, ktorá nie je len prechodná, alebo pre nadmerné požívanie alkoholických nápojov alebo omamných prostriedkov či jedov je schopná robiť len niektoré právne úkony, súd obmedzí jej spôsobilosť na právne úkony a rozsah obmedzenia určí v rozhodnutí.
15. Podľa § 231 písm. a/ C.m.p. v konaní o spôsobilosti na právne úkony súd rozhoduje o obmedzení spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony.
16. Podľa § 239 C.m.p. ten, o koho spôsobilosti sa koná, má v konaní spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu.
17. Podľa § 240 ods. 3 C.m.p. rozhodnutie vo veci samej súd okrem zákonného zástupcu alebo procesného opatrovníka doručí aj osobe, o ktorej spôsobilosti sa koná. Osoba, o ktorej spôsobilosti sa koná, môže požiadať, aby jej súd doručoval všetky písomnosti v konaní.
18. Podľa § 243 ods. 1 C.m.p. súd vyslúchne osobu, o ktorej spôsobilosti sa koná.
19. Podľa § 243 ods. 2 C.m.p. súd výsluch uskutoční spôsobom, ktorý je vhodný a primeraný s ohľadom na zdravotný stav. Ak je výsluch na ujmu zdravotného stavu, možno od výsluchu upustiť. Súd v takom prípade osobu, o ktorej spôsobilosti sa koná, vzhliadne.
20. Podľa § 248 ods.1 C.m.p. konanie o obmedzení spôsobilosti na právne úkony je spojené s konaním o ustanovení opatrovníka podľa § 272 až 277.
21. Podľa § 248 ods. 2 C.m.p. ak súd rozhodne o obmedzení spôsobilosti na právne úkony, vo výroku rozsudku vymedzí rozsah, v akom spôsobilosť osoby na právne úkony obmedzil, a ustanoví jej opatrovníka.
22. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie o obmedzení spôsobilosti fyzickej osoby na právne úkony súd vydá vtedy, ak existuje niektorý zo zákonných dôvodov, teda ak fyzická osoba trpí duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná alebo pre nadmerné požívanie alkoholických nápojov, omamných prostriedkov, či jedov a v dôsledku týchto osoba nie je schopná robiť niektoré, resp. žiadne právne úkony. Samotná existencia faktorov umožňujúcich obmedziť rozsah spôsobilosti konať s právnym následkom sama osebe nestačí a rozhodnutie súdu je viazané na predpoklad, že z uvedených dôvodov fyzická osoba nie je spôsobilá robiť právne úkony. Existencia uvedených predpokladov je predmetom dokazovania, pričom súd v tomto konaní v zmysle základných princípov je povinný zistiť skutočný stav veci a vykonať dôkazy potrebné na zistenie skutočného stavu, aj keď ich účastníci nenavrhli (čl. 6, § 35, 36 C.m.p.). Pri určení rozsahu obmedzenia nie je súd viazaný návrhom, ak sa konanie začalo na návrh. Súd je povinný v rozsudku okrem identifikácie osoby uviesť rozsah obmedzenia. Rozhodnutie o obmedzení spôsobilosti sa týka len realizácie právnych úkonov a nezbavuje človeka možnosti samostatne konať v bežných záležitostiach každodenného života. K týmto záležitostiam môže patriť používanie MHD, zabezpečenie stravovania, ošatenia, využívanie poštových služieb a pod. Rozsudok o obmedzení spôsobilosti na právne úkony je rozhodnutím o osobnom stave, po nadobudnutí právoplatnosti je záväzný erga omnes (§ 43 C.m.p. ) a má konštitutívne účinky.
23. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazuje na § 248 v spojitosti s § 272 až 277 C.s.p. (odvolateľ mal zrejme na mysli citované ustanovenia ale Civilného mimosporového poriadku) je treba uviesť, že konanie o obmedzení spôsobilosti na právne úkony je obligatórne spojené s konaním o ustanovenie opatrovníka čo znamená, že súčasťou výrokovej časti rozsudku, ktorým súd vysloví rozsah obmedzenia, bude ďalší, tzv. závislý výrok, o ustanovení opatrovníka ( § 248 C.m.p.). Pokiaľ však súd rozhodne o nedôvodnosti navrhovaného obmedzenia spôsobilosti na právne úkony a takýto návrh zamietne (ako základ nároku), vo výroku rozhodnutia a ani v jeho odôvodnení sa nemusí zaoberať návrhom na ustanovenie opatrovníka, keďže rozhodnutie o ustanovení opatrovníka je výlučne závislé od vyhovujúceho rozhodnutia v otázke obmedzenia spôsobilosti na právne úkony.
24. K námietke navrhovateľa, že súd porušil právo na spravodlivý proces, pod ktoré patrí právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami a právo na preskúmanie rozhodnutia treba uviesť, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ( § 2 ods.1 C.m.p., § 220 ods.2 C.s.p.). Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania , ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že súd prvej inštancie pri posudzovaní návrhu na obmedzenie spôsobilosti G. V. , nar. 13.XX.XXXX zohľadňoval skutkové okolnosti zistené vykonaným dokazovaním, majúce pri posúdení návrhu podstatný význam. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je z hľadiska prijatých záverov dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohol navrhovateľ náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jeho právo na spravodlivý súdny proces a neboli porušené jeho procesné práva len z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá jeho predstavám a očakávaniam.
25. Po oboznámení a s obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľa na obmedzenie spôsobilosti G. V., nar. XX.XX.XXXX na právne úkony, a ktorý vo vzťahu k prijatému rozhodnutiu dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o obmedzení spôsobilosti na právne úkony podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí
vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami účastníkov konania prezentovanými v konaní pred súdom prvej inštancie a nepovažuje za potrebné dôvody už vyslovené opakovať (§ 387 ods.2 C.s.p.).
26. Len v záujme vysporiadania sa s ďalšou odvolacou námietkou o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. ), na základe ktorých dospel súd prvej inštancie k úvahe o nedôvodnosti návrhu na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov konania nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania . Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov konania nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal vykonanému dokazovaniu. Okolnosti namietané navrhovateľom v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie týkajúcou sa úvahy o tom, že v prejednávanej veci nie sú splnené zákonné podmienky na obmedzenie spôsobilosti G. V. na právne úkony.
27. Odvolací súd sa plne zhoduje s úvahou súdu prvej inštancie v tom, že zo záverov v konaní vykonaného dokazovania znaleckého dokazovania vyplýva, že v čase podania návrhu bol zdravotný stav posudzovanej zhoršený a znalkyňa v Znaleckom posudku vypracovanom ku dňu 05.12.2017 konštatovala potrebu obmedzenia posudzovanej v spôsobilosti na právne úkony (v danom čase bola posudzovaná v akútnom štádiu svojej duševnej poruchy, čomu zodpovedal aj jej psychický stav a konanie). Súd prvej inštancie však následne správne zohľadnil to, že v priebehu konania došlo na strane posudzovanej k výraznému zlepšeniu jej stavu (pod vplyvom systematickej liečby a zodpovednejšieho prístupu posudzovanej k svojmu ochoreniu a zdravotnému stavu), keď zo záverov aktualizovaného súdnoznaleckého posudku je nesporné, že systematickou a dôslednou liečbou možno u posudzovanej dosiahnuť stabilizáciu stavu na dlhšie časové obdobie a prípadne aj miernejší priebeh akútnych štádií jej ochorenia (ktoré sú však jeho súčasťou), že aktuálna miera ohrozenia v súvislosti s ochorením posudzovanej je vo vzťahu k jej osobe ako aj smerom navonok nízka, že posudzovaná má usporiadané osobné pomery (býva v spoločnej domácnosti s priateľom, riadne uhrádza platby spojené s bývaním, vykonáva zárobkovú činnosť, dlhodobo sa nestýka so svojou rodinou) a s prihliadnutím na garantovanie nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti a práva na užívanie svojej osobnosti, so súčasným zohľadnením ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít v tejto otázke (nález ÚS ČR II. ÚS 934/16 zo dňa 13.12.2016, nález ÚS SR I. ÚS 313/2012 zo dňa 28.11.2012 a nálezy ÚS ČR II. ÚS 303/2005 zo dňa 13.09.2007 a I. ÚS 557/2009 zo dňa 18.08.2009) nevyhodnotil stav posudzovanej ako taký, aby dospel k záveru o nevyhnutnosti obmedziť ju v spôsobilosti na právne úkony. Pokiaľ navrhovateľ v podanom odvolaní namieta, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, ako a kým bude zabezpečená nevyhnutná starostlivosť o posudzovanú v akútnych stavoch ochorenia je treba uviesť, že keďže zo záverov doplňujúceho znaleckého dokazovania vyplýva, že systematickou a dôslednou liečbou možno u posudzovanej dosiahnuť stabilizáciu stavu na dlhšie časové obdobie a prípadne aj miernejší priebeh akútnych štádií jej ochorenia, (ktoré sú však už trvale jeho súčasťou), za stavu, kedy posudzovaná pristupuje zodpovednejšie k zdravotnému stavu a liečbe a jej stav sa výrazne zlepšil, sú tieto námietky hypotetické. Za nedôvodnú posúdil i námietku o tom, že posudzovaná nevykonáva pracovnú činnosť za účelom dosahovania príjmov, keď lustráciou v Sociálnej poisťovni bolo zistené, že posudzovaná je poberateľkou invalidného dôchodku a vykonávala a naďalej vykonáva pracovnú činnosť jednak na základe dohôd o pracovnej činnosti, resp. dohôd o vykonaní práce a od 01.10.2020 v riadnom zamestnaneckom pomere. Odvolací súd neprihliadol ani na poukaz navrhovateľa na majetkové pomery posudzovanej, ktorá je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností v hodnote cca 20 000 eur z dôvodu,
že konanie posudzovanej vo vzťahu k nehnuteľnostiam , je s poukazom na typ vlastníctva a veľkosť podielu (1/8 z rodinného domu, 1/6 zo záhrady) limitované zákonnou úpravou zakotvenou v ust. § 136 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov.
28. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil.
29. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 52 C.m.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p..
30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 ( § 2 ods.1 C.m.p., § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).