Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sa/47/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu: S. B., nar. XX.XX.XXXX, P. F. K. N.. XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti J. T., trvale bytom: C., W., K., S., J. T., bez cestovného dokladu, t.č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zast. Centrom právnej pomoci, so sídlom v Bratislave, Račianska cesta 71, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného o zaistení č. PPZ- HCP-SE1-246-012/2020 zo dňa 14.10.2020 takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, č. PPZ-HCP-SE1-246-012/2020 zo dňa 14.10.2020 týkajúce sa žalobcu S. B., N.. XX.XX.XXXX, P. F. K., nar. XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti J. T., C. A.: C., W., K., S., J. T., bez cestovného dokladu.

II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca S. B., N.. XX.XX.XXXX, P. F. K., N.. XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti J. T., trvale bytom: C., W., K., S., J. T., bez cestovného dokladu, t.č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, bol b e z o d k l a d n e p r e p u s t e n ý zo zaistenia.

III. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou zo dňa 04.11.2020 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č.: PPZ- HCP-SE1-246-012/2020 zo dňa 14.10.2020 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia.

2. Žalobou napadnutým rozhodnutím č.: PPZ-HCP-SE1-246-012/2020 zo dňa 14.10.2020 (v ďalšom texte aj : „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný zaistil žalobcu podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „zákon o pobyte cudzincov“) na účel výkonu trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky (SR), podľa zákona o pobyte cudzincov zaistil účastníka konania na čas nevyhnutne potrebný a dobu zaistenia stanovil najviac do 14.04.2021. Zároveň účastníka konania podľa zákona o pobyte cudzincov umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej aj : „ÚPZC Sečovce“).

3. Žalobca s napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasil v celom rozsahu, keď tvrdil, že toto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav a na základe nedostatočne vykonaného dokazovania dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietal, že žalovaný prijal nesprávny právny aj skutkový záver, že žalobca vyhlásením rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti o azyl stratil oprávnenie zdržiavať sa na území SR. Tvrdil, že na základe o azyle (ďalej aj: „zákon o azyle“) je žiadateľ o azyl oprávnený

sa zdržiavať na území SR aj počas lehoty na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu vydanému v konaní o udelenie azylu, ak podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok a tiež vtedy, ak podá spolu so správnou žalobou na správny súd aj návrh na priznanie odkladného účinku, a to do rozhodnutia súdu o takomto návrhu. Uznal, že jeho azylové konanie bolo pred správnym orgánom právoplatne ukončené, čo však na vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenie zákona neznamená, že na území SR nemá po uvedenú dobu oprávnený pobyt. Nie je preto prípustné pristúpiť k zrealizovaniu úkonov jeho vyhostenia z územia SR. Jeho zaistenie na základe napadnutého rozhodnutia nespĺňa podmienku účelnosti v zmysle § 5 ods. 1 písm. f/ Európskeho dohovoru, pretože ho nemožno vyhostiť. Ďalší postup orgánov cudzineckej polície, ako aj žalovaného je závislý od rozhodnutia súdneho orgánu v jeho azylovej veci na základe podanej správnej žaloby a priznaného alebo nepriznaného odkladného účinku takejto žalobe.

4. V ďalšej časti správnej žaloby žalobca poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR, podľa ktorej medzi zaistením a účelom zaistenia, t.j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania. V tej súvislosti citoval právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. : „.....správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je účastníkom administratívneho vyhostenia najmä v kontexte Dohovoru či návratovej smernice, ale aj zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení.“ Poukázal aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplýva, že: „.....limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jej účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP, napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jej účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.“ Podľa žalobcu sa uvedené závery premietli aj do rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa ktorého sa má reálnosť vyhostiteľnosti cudzinca v konaní o zaistení skúmať aj pri zaistení realizovaného za účelom výkonu trestu vyhostenia. Žalovaný má totiž podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov povinnosť nielen deklarovať zákonný účel zaistenia, ale aj priebežne resp. nepretržite skúmať, či stále trvá sledovaný účel zaistenia, aby predišiel porušeniu zákazu svojvoľného zbavenia či obmedzenia osobnej slobody, čo je postup hodnotený ESĽP v rozpore s čl. 5 Dohovoru. Žalobca sa odvolal aj na znenie čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2018/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorý sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (tzv. návratová smernica), ako aj názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa ktorého: „Vyššie uvádzané kritérium reálneho predpokladu vyhostenia možno aplikovať dvoch prípadoch. Sú to jednak prípady, kedy štátny príslušník tretej krajiny de facto nevyhostitelný, napr. nedisponuje platným cestovným dokladom a štát, ktorého je dotyčný občanom, mu odmieta nový cestovný doklad vydať a jednak prípady, kedy vyhosteniu bránia prekážky právnej povahy. Pokiaľ odporca poukazoval na nutnosť zaistenie navrhovateľa, nakoľko je to v záujme verejného poriadku a bezpečnosti, odvolací súd, aj v súvislosti s vyššie prezentovanou požiadavkou eurokonformného výkladu návratovej smernice uvádza, že v tejto sa nenachádza možnosť zaistenia z dôvodov verejného poriadku a členské štáty nemôžu použiť zaistenie prisťahovalcov na účely odsunu ako formu „ľahkého trestu odňatia slobody“. Hlavným cieľom zaistenia na účely odsunu je zaistiť, aby navrátilci neohrozovali vykonanie povinnosti návratu útekom. Účelom čl. 15 nie je chrániť spoločnosť pred osobami, ktoré predstavujú hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť. Uvedenou problematikou sa zaoberal aj Súdny dvor vo veci Kadzoev, C-357/09, bod 70: „Možnosť umiestniť osobu do zaistenia z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti nemožno založiť na smernici 2008/11. Žiadna z okolností uvedených vnútroštátnym súdom (agresívne správanie; žiadne zdroje obživy; žiadne ubytovanie) teda nemôže sama o sebe predstavovať dôvod na zaistenie podľa ustanovení tejto smernice.“

5. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, žalobca považoval jeho zaistenie za nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Zdôraznil, že žalovaný napadnuté rozhodnutie založil iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, avšak nezaujal žiadnu právnu úvahu a v konaní neskúmal vôľu žalobcu podať voči rozhodnutiu v jeho azylovej veci žalobu a teda iniciovať súdne konanie, čo zákonite vyvoláva účinky podľa § 22 zákona o azyle.

6. Žalovaný v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia uviedol, že účastník konania bol trestným rozkazom Okresného súdu Michalovce sp. zn. zo dňa 18.08.2020 uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa , za čo mu za použitia , , , , bol uložený trest vyhostenia z územia SR v trvaní 6 rokov. Počas spracovania zápisnice o výsluchu na Okresnom súde Michalovce žalobca prejavil záujem požiadať o udelenie azylu na území SR. Jeho vyhlásenie k žiadosti o udelenie azylu bolo prijaté na oddelení azylu Policajného zboru v Humennom, ktoré zároveň upovedomilo žalobcu o začatí konania vo veci jeho zaistenia.

7. Účastník konania, t.j. žalobca v Zápisnici o vyjadrení podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku spísanej dňa 18.08.2020, č.p.: PPZ-HCP-SO21-13-007/2020-ZAV uviedol, že z rodného mesta v Indii odišiel 26.11.2019 na študentské víza na Ukrajinu, a po asi trojmesačnom štúdiu, počas ktorého bol viackrát fyzicky napadnutý, sa rozhodol odísť z Ukrajiny na Slovensko. Hranicu prešiel v skupine troch cudzincov iba pomocou mapy. Na území SR ich zadržala policajná hliadka, následne bol administratívne vyhostený a bol mu udelený zákaz vstupu na 3 roky. Mesiac ležal chorý na internáte na Ukrajine a potom mu z Talianska zavolali jeho priatelia, s ktorými prekročil hranice, že oni už z Ukrajiny odišli a požiadali o azyl v Rakúsku a študujú v Taliansku. Opakovane preto s ďalšími cudzincami prekročil hranicu mimo hraničného prechodu. Uviedol, že na Slovensku nemá žiadnych príbuzných, ani známych a chce ísť do Talianska, kde sú jeho kamaráti. Nemá pri sebe žiadnu finančnú hotovosť a ani si žiadnu zabezpečiť nevie.

8. Oddelenie azylu Policajného zboru v Humennom vyslovilo názor, že žalobca nemá skutočný záujem o udelenie azylu na území SR, pretože neprišiel sám a dobrovoľne na policajný útvar, aby požiadal o udelenie azylu a o azyl nepožiadal ani bezprostredne po svojom zadržaní policajtmi Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Petrovce. O jeho udelenie požiadal až počas konania na Okresnom súde Michalovce, keď zistil, že mu opakovane reálne hrozí trest vyhostenia na dlhú dobu. Konanie žalobcu je tak špekulatívne, tak, aby sa dostal do azylového zariadenia, v ktorom je voľný pohyb, z ktorého by mohol pokračovať do cieľovej krajiny, ktorou je Taliansko. Na základe všetkých týchto skutočností správny orgán preto pristúpil dňa 18.08.2020 k zaisteniu účastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. b/ na účel zistenia tých skutočnosti, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku. Toho istého dňa bol účastník konania umiestnený v ÚPZC. Toto zaistenie, ktoré predchádzalo zaisteniu žalobcu na základe napadnutého rozhodnutia bolo stanovené na dobu od 18.08.2020 do 18.02.2021, t.j. 6 mesiacov.

9. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia ďalej vyplýva, že účastník konania po umiestnení v ÚPZC v Sečovciach pri vstupnom pohovore tvrdil, že je maloletou osobou, preto bolo dňa 27.08.2020 u neho vykonané vyšetrenie kostného veku V.. Z. P. z Rádiologického oddelenia nemocnice A. Leňa v Humennom. Výsledkom vyšetrenia bolo zistenie veku 18 a viac rokov.

10. Dňa 18.09.2020 Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len: „migračný úrad“) vydal rozhodnutie č. ČAS: MU-PO-211-10/2020-Ž, ktorým podľa a o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účastníkovi konania bola zamietnutá jeho žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnená, predložená len z dôvodu odvrátiť bezprostredné vyhostenie z územia Slovenskej republiky. Toto rozhodnutie migračného úradu bolo účastníkovi konania vyhlásené dňa 14.10.2020 v priestoroch ÚPZC Sečovce a vyhlásením rozhodnutia zanikol účel jeho predchádzajúceho zaistenia na základe rozhodnutia správneho orgánu zo dňa 18.08.2020. Žalovaný konštatoval, že okamihom vyhlásenia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o azyl sa účastník konania začal považovať za štátneho príslušníka tretej krajiny s neoprávneným pobytom na území Slovenskej republiky, pre ktorého nastávajú právne účinky vyplývajúce z trestného rozkazu vydaného Okresným súdom Michalovce sp. zn. zo dňa 18.08.2020. Účastník konania bol preto žalovaným upovedomený podľa správneho poriadku o začatí konania vo veci jeho zaistenia podľa zákona o pobyte cudzincov.

Následne mu bolo umožnené sa vyjadriť v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 správneho poriadku do zápisnice spísanej dňa 14.10.2020 pod č.: PPZ-HCP-SE1-246-011/2020.

11. Žalovaný ďalej v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je preukázateľná existencia právoplatného a vykonateľného trestného rozkazu Okresného súdu Michalovce, ktorým bol účastníkovi konania uložený trest vyhostenia z územia SR, ako aj fakt, že účastník konania sa nachádza na území SR neoprávnene. Zároveň žalovaný konštatoval, že uplatnenie alternatív zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ neaplikoval z dôvodu, že tento nemá na území SR žiaden pobyt, ani dostatok finančných prostriedkov potrebných na jeho zabezpečenie, ako aj následne vycestovanie z územia Slovenskej republiky. Vyslovil názor, že účastník konania svojim neoprávneným pobytom ohrozuje záujem spoločnosti, ktorá má právo na spoločenskú bezpečnosť a budovaní základných sociálnych a ekonomických pilierov štátu. Účastník konania nemá platný cestovný doklad, a preto nie je možné zabezpečiť výkon súdneho rozhodnutia bez obmedzenia osobnej slobody. Zároveň účastník konania je bez náležitých finančných prostriedkov a výkon trestu vyhostenia je potrebné zabezpečiť v čo najkratšom možnom čase. Stanovená doba zaistenia do 14.04.2021 podľa žalovaného je nevyhnutná a postačujúca s ohľadom na realizáciu prípravy a výkonu vyhostenia. Počas uvedenej doby je nutná spolupráca s ÚPZC Medveďov, ktoré plní úlohy k vydaniu náhradných cestovných dokladov v celoštátnej pôsobnosti. K stanoveniu dĺžky zaistenia žalovaný vychádzal aj s registratúrneho záznamu ÚPZC Medveďov týkajúceho sa dĺžky návratovej procedúry štátnych príslušníkov Indickej republiky pod č. PZP-HCP-ME-2020/049185-009, podľa ktorého ak štátny príslušník Indickej republiky nedisponuje platným cestovným dokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi správneho orgánu, po preštudovaní spisového materiálu pristupujú k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti a odovzdávajú žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu na príslušnom zastupiteľskom úrade so sídlom v Bratislave. Potvrdenie totožnosti, vystavenie náhradného cestovného dokladu a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v takomto prípade zdĺhavý proces, preto je odporúčaná doba zaistenia štátnych príslušníkov Indickej republiky bez platného cestovného dokladu na dobu šiestich mesiacov. V prípade spolupráce štátneho príslušníka Indickej republiky bez platného cestovného dokladu výkon vyhostenia alebo dobrovoľný návrat môže byť realizovaný v dobe do štyroch mesiacov. Zároveň bral správny orgán do úvahy aj celosvetovú krízu spojenú so šírením ľudského vírusu SARS-2 vyvolávajúceho ochorenie COVID-19. V tej súvislosti poukázal na novelu zákona o pobyte cudzincov účinnú od 09.04.2020, ktorou bolo zavedené do zákona o pobyte cudzincov krízové ustanovenie § 131i ods. 9.

12. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 11.11.2020 k správnej žalobe túto žiadal ako nedôvodnú zamietnuť. Zopakoval v podstatných bodoch argumentáciu z preskúmavaného rozhodnutia a zdôraznil, že pri svojom rozhodovaní o zaistení žalobcu vychádzal z právoplatného a vykonateľného trestného rozkazu vydaného Okresným súdom Michalovce, ako aj jeho neoprávneného pobytu na území SR. Pri vydávaní rozhodnutia o zaistení sa zaoberal aj uplatnením alternatív podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, ktoré však neaplikoval z dôvodu, že žalobca na území SR nemá žiaden pobyt, ani dostatok finančných prostriedkov potrebných pre jeho zabezpečenie a následne vycestovanie z územia SR. Poukázal aj na bod 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorý sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, podľa ktorého : „Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu, a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné. Podľa čl. 15 ods. 1 druhá veta tzv. návratovej smernice zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.“

13. Žalovaný opakovane zdôraznil, že žalobca nemá platný cestovný doklad, a preto nie je možné zabezpečiť výkon súdneho rozhodnutia bez obmedzenia jeho osobnej slobody. Vo vyjadrení nesúhlasil s názorom žalobcu, že v rozhodnutí žalovaného bol prijatý nesprávny právny aj skutkový záver, že žalobca vyhlásením rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti o azyl stratil oprávnenie zdržiavať sa na území SR. Pri jeho vydávaní žalobca neprejavil vôľu podať voči rozhodnutiu v jeho azylovej veci správnu žalobu. Ďalej žalovaný vo vyjadrení zdôraznil, že po celý čas zaistenia žalobcu má zákonnú povinnosť postupovať podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov a skúmať, či trvá účel zaistenia. Počas doby zaistenia vykoná všetky úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia SR a poukázal aj na

komplikácie pri zisťovaní totožnosti žalobcu, ako aj zabezpečení jeho cestovného dokladu vo vzťahu k informácii zo zastupiteľského úradu Indie, týkajúcej sa existencie platného cestovného dokladu žalobcu, ktorý by sa mal nachádzať v Ústave na výkon väzby v Nitre. Neskôr bolo zistené, že ide o cestovný doklad inej osoby. Vzhľadom na tieto skutočnosti zdôraznil, že presná doba zaistenia u žalobcu sa nedá presne určiť, pretože táto závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne od spolupráce žalobcu pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu potrebného k reálnemu vyhosteniu. Vo vzťahu k reálnej vyhostiteľnosti žalobcu z územia Slovenskej republiky, ako aj nutnosti jeho zaistenia, tak, aby jeho návrat do domovskej krajiny nebol ohrozený možnosťou jeho úteku, žalovaný uviedol, že žalobca pôvodne vystupoval pod identitou F. K., nar.: XX.XX.XXXX, pri opakovanom zadržaní dňa 16.08.2020 už uviedol meno S. B., nar.: XX.XX.XXXX, preto je možné osobu žalobcu považovať za nedôveryhodnú a napĺňajúcu definíciu rizika úteku v zmysle zákona o pobyte cudzincov, čo potvrdzuje aj rozdielnosť jeho výpovedi v zápisniciach o vyjadrení spísaných pred správnym orgánom Oddelenia azylu Policajného zboru v Humennom dňa 18.08.2020 a v zápisnici spísanej dňa 14.10.2020.

14. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní podľa a nasl. - a dospel k záveru o dôvodnosti správnej žaloby, preto rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu so zaistenia.

15. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.11.2020 sa zástupca žalobcu nezúčastnil, svoju neúčasť ospravedlnil priamo v žalobe, a to z dôvodu dlhodobej pracovnej vyťaženosti zamestnancov kancelárie Centra právnej pomoci v Košiciach, s tým, že súhlasí s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Žalovaný bez uvedenia podrobnejších dôvodov ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní listom zo dňa 20.11.2020, doručeným správnemu súdu dňa 23.11.2020. Súd preto v zmysle ust. vo veci vykonal pojednávanie v neprítomnosti zástupcov účastníkov konania.

16. Predmetom konania v tejto veci je preskúmanie rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, na účel výkonu trestu vyhostenia z územia SR, ktorý bol žalobcovi uložený trestným rozkazom Okresného súdu Michalovce sp. zn. zo dňa 18.08.2020 (podľa za použitia , , , , ) v trvaní 6 rokov.

17. Podľa o správnom konaní v znení neskorších predpisov (správny poriadok), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

18. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

19. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

20. Podľa o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym príslušníkom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

21. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

22. Podľa § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov, podľa odseku 1 možno zaistiť aj žiadateľa o udelenie azylu, ktorý nie je oprávnený sa zdržiavať na území Slovenskej republiky.

23. Podľa o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov na účely tohto zákona sa rozumie žiadateľom cudzinec, ktorý na útvare Policajného zboru (ďalej len:

„policajný útvar“) podľa § 3 ods. 2 vyhlási, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, alebo iná osoba, o ktorej to ustanovuje tento zákon; žiadateľom je aj cudzinec 1. počas lehoty na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu, okrem rozhodnutia o zastavení konania o udelenie azylu a počas konania o tejto správnej žalobe, 2. počas lehoty na podanie kasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu správneho súdu, ktoré sa týkalo správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu, okrem rozhodnutia o zastavení konania o udelenie azylu a počas konania o tejto kasačnej sťažnosti.

24. Podľa § 22 ods. 1 zákona o azyle, žiadateľ je do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Žiadateľ nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak ide o opakovanú žiadosť o udelenie azylu a ministerstvo už v minulosti zamietlo žiadosť o udelenie azylu podľa § 11 ods. 1 písm. f) alebo podľa § 12 ods. 2 písm. g) a ani v prípade, ak ministerstvo zamietlo žiadosť o udelenie azylu podľa § 11 ods. 1 písm. f) a rozhodlo, že žiadosť o udelenie azylu bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon vyhostenia zo Slovenskej republiky. Žiadateľ je tiež oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak aj a) počas lehoty na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu vydanému v konaní o udelenie azylu, ak podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, b) vtedy, ak podá spolu so správnou žalobou podľa písmena a) na správny súd aj návrh na priznanie odkladného účinku, a to do rozhodnutia súdu o takom návrhu, c) počas lehoty na podanie kasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu správneho súdu, ktoré sa týka správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu, d) vtedy, ak podá spolu s kasačnou sťažnosťou podľa písmena c) aj návrh na priznanie odkladného účinku, a to do rozhodnutia kasačného súdu o takom návrhu.

25. Podľa § 11 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle, ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak ide o opakovanú žiadosť o udelenie azylu, v minulosti sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana a od právoplatnosti rozhodnutia nedošlo k podstatnej zmene skutkového stavu; ministerstvo môže rozhodnúť, či žiadosť o udelenie azylu bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon vyhostenia zo Slovenskej republiky.

26. Podľa § 12 ods. 2 písm. f/ zákona o azyle, ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú aj vtedy, ak žiadateľ nespĺňa podmienky podľa § 8, 10, 13a alebo § 13b a predložil svoju žiadosť o udelenie azylu len z dôvodu odvrátiť bezprostredne hroziace vyhostenie z územia Slovenskej republiky.

27. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

28. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.

29. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry ESĽP, môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo

realizovať vyhostenie, či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.06.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 05.02.2002 Čonka a ďalší proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.01.2005 Singh proti ČR, zo dňa 27.01.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.02.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.02.2009 A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu). Rovnako podľa čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (ďalej len ,,Smernica 2008/115/ES“) môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia.

30. Pri posudzovaní otázky zaistenia občana tretej krajiny je potrebné vychádzať z toho, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.

31. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca bol ako žiadateľ o azyl pôvodne zaistený dňa 18.08.2020 podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na účel zistenia tých skutočností, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku. Doba jeho zaistenia týmto rozhodnutím bola stanovená do 18.08.2021. Účel tohto zaistenia zanikol dňom 14.10.2020, po tom, čo bolo žalobcovi vyhlásené rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra SR č. ČAS: MU PO-211-10/2020-Ž, ktorým podľa § 12 ods. 2 písm. f/ a ods. 3 zákona o azyle bola žalobcovi zamietnutá žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnená, pretože bola podaná len z dôvodu odvrátiť bezprostredné vyhostenie z územia SR. Žalovaný začal okamihom vyhlásenia rozhodnutia migračného úradu žalobcu považovať za štátneho príslušníka tretej krajiny s neoprávneným pobytom na území SR, pre ktorého nastali právne účinky vyplývajúce z trestného rozkazu vydaného dňa 18.08.2020 Okresným súdom Michalovce pod sp. zn. .

32. Za takejto situácie žalovaný pristúpil k zaisteniu žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu trestu vyhostenia, čo odôvodnil tým, že žalobcovi bol právoplatným rozhodnutím súdu uložený trest vyhostenia z územia SR (zároveň poukázal na existenciu príkazu Okresného súdu Michalovce, v ktorom súd požaduje, aby bol účastník konania vyhostený z územia SR) a zároveň účastník konania sa na území SR nachádza neoprávnene. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí zároveň konštatoval, že podľa § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov je podľa § 88 odsek 1 možné zaistiť aj žiadateľa o udelenie azylu, ktorý nie je oprávnený zdržiavať sa na území SR.

33. Z obsahu správnej žaloby vyplýva, že žalobca nespochybňoval existenciu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu o uložení trestu vyhostenia, nesúhlasil však so žalovaným, ktorý podľa jeho názoru prijal nesprávny skutkový, ako aj právny záver, že vyhlásením rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti o azyl stratil oprávnenie sa zdržiavať na území SR.

34. V súvislosti s rozhodnutím Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sp. zn. ČAS: MU PO-211-10/2020-Ž, ktorým bola žiadosť žalobcu o azyl na území SR zamietnutá ako zjavne neopodstatnená, pričom bola predložená len z dôvodu odvrátiť bezprostredné vyhostenie z územia SR, správny súd poukazuje na to, že toto rozhodnutie bolo odôvodnené poukazom na ustanovenie § 12 ods. 2 písm. f) a ods. 3 zákona o azyle. Z ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle pritom vyplýva, že žiadateľ nie je oprávnený zdržiavať sa na území SR, ak ide o jeho opakovanú žiadosť o udelenie azylu a ministerstvo už v minulosti zamietlo žiadosť o udelenie azylu podľa § 11 ods. 1 písm. f) alebo podľa § 12 ods. 2 písm. g) a ani v prípade, ak ministerstvo zamietlo žiadosť o udelenie azylu podľa § 11 ods. 1 písm. f) a rozhodlo, že žiadosť o udelenie azylu bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon vyhostenia zo Slovenskej republiky. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného nevyplýva, aby žalobca už v minulosti bol opakovane žiadateľom o azyl na území SR. Z uvedeného vyplýva, že pre prípad, ak účastník konania žiadal o udelenie azylu po prvýkrát, po rozhodnutí migračného úradu nie je

oprávnený sa zdržiavať na území SR iba za situácie, že jeho žiadosť o udelenie azylu bola zamietnutá podľa § 11 ods. 1 písm. f) zákona o azyle. Preskúmavaná vec však nenapĺňa tieto zákonné predpoklady, pretože dôvodom zamietnutia žiadosti o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej bolo ust. § 12 ods. 2 písm. f) a ods. 3 zákona o azyle. Podľa názoru správneho súdu táto skutočnosť má za následok, že žalobca je oprávnený zdržiavať sa na území SR (v súlade s ust. § 22 ods. 1 písm. a/ až d/ zákona o azyle) aj počas lehoty na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu vydanému v konaní o udelenie azylu, ak podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, vtedy, ak podá spolu so správnou žalobou na správny súd aj návrh na priznanie odkladného účinku, a to do rozhodnutia súdu o takomto návrhu, ako aj počas lehoty na podanie kasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu správneho súdu, ktoré sa týka správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu a aj vtedy, ak podá spolu s kasačnou sťažnosťou aj návrh na priznanie odkladného účinku, a to do rozhodnutia kasačného súdu o takomto návrhu.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako nesprávny hodnotí súd záver žalovaného, že žalobca v čase zaistenia nebol oprávnený sa zdržiavať na území SR. V tomto smere preto súd považuje žalobnú námietku žalobcu za dôvodnú. Správny súd ďalej poukazuje na to, že z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, či žalobca využil svoje oprávnenie podať správnu žalobu proti rozhodnutiu migračného úradu o zamietnutí jeho žiadosti o azyl rozhodnutím zo dňa 18.09.2020, prípadne či prebieha o tejto veci súdne konanie a ako ďalej procesne je vo veci postupované. Za danej situácie, keď v konaní pred súdom nebolo preukázané, že žalobca má neoprávnený pobyt na území SR, zaistenie žalobcu pre účel výkonu trestu vyhostenia podľa názoru správneho súdu nemôže byť v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

36. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené okolnosti správny súd dospel k záveru o dôvodnosti podanej správnej žaloby a preto rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-SE1-246-012/2020 zo dňa 14.10.2020 o zaistení žalobcu podľa z dôvodu uvedeného v zrušil a nariadil žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.

37. O trovách konania súd rozhodol podľa , tak že účastníkom konania nepriznal právo na ich náhradu, pretože žalobca náhradu trov konania nežiadal a žalovaný v konaní nebol úspešný.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.