Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20S-142-2019.pdf
PDF · 163.17 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/142/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov senátu JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej, v právnej veci žalobcu: ST - Trade s.r.o., so sídlom Priemyselná 10, Trnava 918 38, IČO : 44 883 471, právne zastúpený: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, proti žalovanému : Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101252915/2019 z 24. mája 2019, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalobca podal dňa 25.04.2014 riadne daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie marec 2014, ktorým si uplatnil odpočítanie dane z nákupu tovaru (pečeňové paštéty) od dodávateľa YENISEI s.r.o. a to na základe dodávateľských faktúr č. 07/2014 zo dňa 28.03.2014 v celkovej výške 36 124,30 eur, základ dane 30 103,50 eur, DPH 6020,70 eur a č. 08/2014 zo dňa 31.03.2014 v celkovej výške 36 124,30 eur, základ dane 30 103,50 eur, DPH 6020,70 eur.
2. Súčasne žalobca deklaroval dodanie tovaru - pečeňových paštét s oslobodením od dane podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o DPH“ alebo „zákon č. 222/2004 Z. z.“) pre odberateľa NO LIMIT FOOD LTD., na základe odberateľských faktúr č. 10140338 zo dňa 08.03.2014 vo výške 31 287,90 eur a č. 10140339 zo dňa 31.03.2014 vo výške 31 287,90 eur.
3. Daňový úrad Trnava (ďalej aj ako len „ správca dane“ alebo „orgán verejnej správy nižšieho stupňa“) vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu, ktorá bola začatá dňa 03.09.2014. Rozhodnutím správcu dane č. 9201402/5/135056/2015 zo dňa 20.01.2015 bola daňová kontrola prerušená a to od 22.01.2015 do 18.01.2016 z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií a taktiež bola daňová kontrola prerušená odo dňa 20.05.2016 do 17.06.2016 na základe rozhodnutia správcu dane č. 103156378/2016 zo dňa 17.05.2016.
4. Dňa 8. augusta 2016 bol vypracovaný protokol z daňovej kontroly č. 10367981/2016, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 12. augusta 2016, ktorým dňom bola podľa § 46 ods. 9 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „daňový poriadok“ alebo „zákon č. 563/2009 Z. z.“) daňová kontrola ukončená.
5. Po uskutočnení vyrubovacieho konania správca dane vydal dňa 2. novembra 2016 rozhodnutie č. 104206145/2016 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. určil žalobcovi rozdiel v sume 12 121,40 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2014, nepriznal mu nadmerný odpočet v sume 10 270,07 a vyrubil mu daň v sume 1 851,33 eur. Výrok rozhodnutia správcu dane pozostáva z troch časti. V prvej časti výroku je odkaz na konkrétne ustanovenia daňového poriadku, určenie rozdielu na dani z pridanej hodnoty a vyčíslenie dane zistenej správcom dane vo vyrubovacom konaní. V druhej časti výroku rozhodnutia správca dane konkretizoval nasledovné skutočnosti : nadmerný odpočet uplatnený v podanom daňovom priznaní doručenom dňa 25.04.2014 10 270,07 EUR, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní 1 851,33 EUR, rozdiel dane na úhradu 12 121,40 EUR. Tretia časť výroku má vykonateľnú povahu a uvádza, že rozdiel dane na úhradu v sume 12 121,40 EUR pozostávajúci z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2014, ktorý bol vrátený podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v sume 10 270,07EUR a z vyrubenej dane v sume 1 851,33 EUR je splatný do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia na účet Daňového úradu Trnava vedený v K. Z. číslo účtu S. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX variabilný symbol XXXXXXXXXX.
6. Dôvodom vydania prvostupňového rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca ako platiteľ dane nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre vznik a uplatnenie práva na odpočítanie dane, ani použitie deklarovaných nakúpených tovarov na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ podľa § 49 až 51 zákona o DPH a pre dodanie tovaru s oslobodením v zmysle § 43 zákona o DPH a to z dôvodu, že preverovaním skutočností súvisiacich s nákupom a predajom pečeňových paštét bola správcom dane spochybnená existencia tovaru, resp. nepreukázala sa reálna existencia tovaru, ktorý mal byť dodaný žalobcovi a následne žalobcom dodaný do iného členského státu. Tento záver podľa správcu dane vyplýva z toho, že žalobca mal tovar nadobudnúť od spoločnosti YENISEI s.r.o., táto od spoločnosti Montieri s.r.o., avšak dodávateľ tejto spoločnosti je neznámy, prepravu mala zabezpečovať spoločnosť Montieri s.r.o. prostredníctvom spoločnosti Corsano s.r.o. zo skladu v Rožňave, ktorý mal byť prenajatý od spoločnosti VVEXIM s.r.o., ktorá však nie je evidovaná v obchodnom registri, konateľ spoločnosti Montieri s.r.o. p. D. nevedel od koho jeho spoločnosť kupovala tento tovar, teda nevedel určiť ich dodávateľa, doklady k spoločnosti už nemal, nakoľko v čase ústneho pojednávania už nebol konateľom, tovar - paštéty mali byť naložené v sklade v Rožňave s dodaním do Gönc, priamo do Maďarska, odberateľovi NO LIMIT FOOD, britskej spoločnosti a tovar mal byť odovzdaný spoločnosti HAVRIL- AGRO.
7. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, ktorým predovšetkým poukazoval na tú skutočnosť, že si splnil všetky povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zákona o DPH, predložil všetky listinné dôkazy, ktoré vyžaduje zákon a ktoré potvrdzujú reálnosť (materiálnu stránku) zdaniteľných obchodov. V tejto súvislosti sa odvolával na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2010 týkajúceho sa prenesenia dôkazného bremena v daňovom konaní v prípade podozrenia z fiktívnych daňových operácií a rovnako na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ.
8. Žalovaný, ako odvolací orgán, postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. zmenil vo výrokovej časti pôvodne vydané rozhodnutie Daňového úradu Trnava z 2. novembra 2016 tak, že určený rozdiel v sume 12 121,40 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2014 zmenil bez ďalšieho zo sumy 12 121,40 eur na sumu 12 041,40 eur. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že považuje rozhodnutie správcu dane za zákonné, pričom dôvodom zmeny prvostupňového rozhodnutia bola skutočnosť, že odvolací orgán zistil, že žalobca si v zdaňovacom období marec 2014 neuplatnil právo na odpočítanie dane z faktúr č. 8032014 a 10032014 za dopravu od dodávateľa Montieri s.r.o. a preto o sumu 80 eur znížil vyrubený rozdiel dane. Súčasne v odôvodnení uviedol, že si osvojil záver, že správca dane dostatočne a správne posúdil skutkový stav veci vo vzťahu k
sporným faktúram od dodávateľa YENISEI s.r.o., odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia označil za jasné, zrozumiteľné a dostatočné a zastal názor, že správca dane na základe všetkých zhromaždených dôkazných prostriedkov v zmysle zásady uvedenej v § 3 ods. 3 daňového poriadku oprávnene neuznal daňovému subjektu uplatnené právo na odpočítanie dane z uvedených faktúr za dodávku tovaru - pečeňových paštét.
9. V predmetnej veci správny súd už jedenkrát rozhodol, a to rozsudkom č.k. 14S/12/2017-149 zo dňa 24. mája 2018, ktorým zrušil pôvodne vydané rozhodnutie žalovaného č. 89736/2017 zo dňa 30.01.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. K zrušeniu tohto rozhodnutia došlo postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, keď v odôvodnení rozsudku tunajšieho súdu bolo konštatované, aby žalovaný zvážil, či doplní dokazovanie v naznačenom smere, pričom v prípade, že by dokazovanie nedoplnil, je potrebné rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodniť a vysporiadať sa so žalobnými dôvodmi žalobcu. O trovách konania súd rozhodol tak, že v konaní úspešnému žalobcovi postupom podľa § 167 ods. 1 SSP priznal náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
II. Rozsah žaloby a žalobné body
10. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia č. 101252915/2019 z 24. mája 2019, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100313274/2019 z 28. januára 2019, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 a 6 citovaného zákona určil rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2014 v sume 12 041,40 eura, nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet v sume 10 270,07 eur a súčasne mu vyrubil daň 1 771,33 eur. Ako dôvody správnej žaloby označil § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) teda, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, § 191 ods. 1 písm. d) SSP, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, § 191 ods. 1 písm. e) SSP, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, § 191 ods. 1 písm. f) SSP, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi a § 191 ods. 1 písm. g) SSP, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
11. Žalobca s poukazom na § 63 ods. 2 a 3 daňového poriadku namietal, že výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje všetky náležitosti rozhodnutia v zmysle § 63 ods. 2 a 3 daňového poriadku, najmä neobsahuje uvedenie rozhodnutia vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ani sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená. Z uvedených dôvodov preto zastal názor, že výrok napadnutého rozhodnutia je v celom rozsahu nepreskúmateľný, ktorá skutočnosť je sama o sebe dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Poukázal ďalej na to, že vo výroku žalovaného absentuje rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní, ktoré je v zmysle § 63 ods. 3 písm. d) podstatnou a zákonom obligatórne určenou náležitosťou. V tejto súvislosti zdôraznil, že riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľnou časťou rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia, či sankcie boli uložené.
12. Žalobca ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nesprávneho posúdenia zisteného skutkového stavu veci, nakoľko v predmetnej veci ako daňový subjekt preukázal splnenie zákonných podmienok pre vznik a uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 až 51 zákona o DPH, ako aj pre dodanie tovaru s oslobodením v zmysle § 43 zákona o DPH dodajúc, že v predmetnej veci bolo preukázané, že sporný tovar (pečeňové paštéty) mu reálne dodal deklarovaný dodávateľ, ktorému vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH na základe reálne uskutočnenej dodávky tovarov v tuzemsku a preto si oprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane zo sporných faktúr od dodávateľa YENISEI s.r.o. v súlade s § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 zákona o DPH. Ďalej mal za to, že si splnil povinnosť a predložil správcovi dane
doklady preukazujúce reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, ktoré bolo potvrdené aj dodávateľom žalobcu.
13. Ďalej poukázal na to, že žalovaný v rámci vyhodnotenia dokazovania vec následne nesprávne právne posúdil, pretože pri výkone daňovej kontroly je správca dane oprávnený kontrolovať iba tie skutočnosti, ktoré môže resp. musí daňový subjekt uviesť v daňových priznaniach a v evidenciách podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, pričom kontrolovaný subjekt nemôže byť zaťažovaný resp. mu nesmie byť na príťaž, ak neuviedol skutočnosti nad rámec zákona, konkrétne vo vzťahu k spôsobu overovania dôveryhodnosti svojich obchodných partnerov. V tejto súvislosti zastal názor, že správca dane nie je za účelom zistenia objektívnej pravdy oprávnený preverovať tok a pôvod fakturovaného tovaru u subjektov, s ktorými daňový subjekt nikdy neprišiel do priameho dokonca ani nepriameho kontaktu, pričom žiaden všeobecne záväzný právny predpis nezakladá objektívnu zodpovednosť daňového subjektu (žalobcu) za konanie dodávateľov a odberateľov v neobmedzenom rade a zdôraznil, že zákon o DPH pojem obchodný reťazec nepozná a nezakladá objektívnu zodpovednosť jedného dodávateľa za porušenie povinností iných (vzdialenejších) dodávateľov. Taktiež poukázal na to, že v daňovom konaní platí prejednávacia, nie vyhľadávacia zásada a ak správca dane aktívne (v neobmedzenom obchodnom reťazci) vyhľadáva dôkazy svedčiace v neprospech daňového subjektu, prekračuje svoje právomoci v zmysle daňového poriadku. Na žalobcu teda bola prenesená ťarcha za konanie subdodávateľa, ktoré žalobca ani pri zachovaní odbornej starostlivosti nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a ani predvídať. Mal za to, že žalobca vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované doklady.
14. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 z 15. marca 2011 nie je možné na predmetný prípad aplikovať z dôvodu, že v predmetnej veci nebola preukázaná materiálna existencia zdaniteľného plnenia, pretože v priebehu daňovej kontroly predložil všetky doklady preukazujúce reálne dodanie predmetného tovaru, a to v zmysle príslušných ustanovení zákona o DPH, teda vyčerpal svoje dôkazné bremeno. Nesúhlasil preto s tvrdením žalovaného, že správcovi dane nepredložil také dôkazy, ktorými by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázal, že obchodné transakcie sa uskutočnili tak, ako deklarujú sporné faktúry.
15. Žalobný bod, ktorým poukazoval na to, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi odôvodnil tým, že správca dane dokazovaním zistil presnú špecifikáciu tovaru, ako aj pôvod tohto tovaru, ktorým bola Slovenská republika, výrobca NOVOFRUKT Nové Zámky a napriek tejto skutočnosti žalovaný vo svojom rozhodnutí argumentuje, že „Z predložených dokladov nie je zrejmé, koľko paštét akého druhu bolo reálne dodaných a tieto informácie nevyplývajú ani z faktúr, ktorými spoločnosti YENISEI deklaruje nadobudnutie tovaru od spoločnosti Montieri“ a preto je dôvodné skonštatovať, že správca dane zistil z vykonaného dokazovania nesprávne skutkové zistenia. V tejto súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť, že opis a charakteristika tovaru plynie zo svedeckých výpovedí vypočutých osôb, pričom žalovaný a správca dane na tieto výpovede neprihliadli. Uviedol, že zo strany správcu dane nebolo vykonané preverovanie, či NOVOFRUKT Nové Zámky bol dodávateľom alebo výrobcom tovaru.
16. Ďalej namietal, že napriek tomu, že pri dodaní tovaru bez prepravy a odoslania (ako v danom prípade, keď spoločnosť YENISEI s.r.o. prepravu nezabezpečovala, túto zabezpečovala spoločnosť Montieri s.r.o., ktorá bola dodávateľom spoločnosti YENISEI s.r.o., doprava bola vykonaná na účet žalobcu ) nie je dodávateľ povinný mať informácie a disponovať dôkazmi o preprave tovaru, bolo vedené dokazovanie za účelom zistenia informácii ohľadom prepravy, nakládky, vykládky a pod. u daňových subjektov dodávajúcich tovar bez prepravy a odoslania, čo bolo v hrubom rozpore s rozsahom výkonu daňovej kontroly, ktorá sa v súlade s § 44 ods. 1 daňového poriadku má viesť v rozsahu nevyhnutne potrebnom na dosiahnutie účelu daňovej kontroly a rovnako takýto postup bol v rozpore s vyrubovacím konaním, počas ktorého je správca dane povinný dodržiavať zásady správy daní. V tejto súvislosti poukázal na § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH, ktorý pripúšťa dodanie tovaru aj bez jeho prepravy a odoslania, pričom takéto dodanie tovaru požíva rovnaké postavenie ako dodanie tovaru s prepravou a odoslaním.
17. Vo vzťahu k preverovaniu subdodávateľa spoločnosť Montieri s.r.o. žalobca poukázal na to, že bývalý konateľ tejto spoločnosti pán D. potvrdil pravdivosť dokladov a opísal obchodný prípad, čím potvrdil pravdivosť tvrdení a predložených dokladov a preto nesúhlasil s konštatovaním správcu dane, že „Svedok nevedel uviesť, od koho spoločnosť Montieri tovar nadobudla. Rovnako nevedel uviesť, kto vykonal prepravu tovaru - pečeňových paštét pri nákupe; uviedol, že bol pri preberaní tovaru od dodávateľa, tovar mu odovzdal šofér.“ V súvislosti s preverovaním tejto spoločnosti žalobca opätovne dal do pozornosti judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá bráni vnútroštátnej praxi, podľa ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.
18. Tiež poukázal na rozsudky Európskeho súdneho dvora (ďalej len ESD) v spojených veciach Optigen Ltd. a spol. č. C-354/03, C-353/03 a C-484/03, pričom v tejto súvislosti uviedol, že správca dane nesprávne posúdil rozloženie dôkazného bremena. Dôkazná povinnosť sa z daňového subjektu presúva na správcu dane, ktorý je povinný preukázať, že dodanie neuskutočnil dodávateľ, ktorého deklaruje daňový subjekt, ktorý si uplatnil odpočítanie dane. Správca dane v napadnutom rozhodnutí žiadne dôkazy tohto charakteru neuvádza. Okrem toho poukázal aj na rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2010, ktorý si svojom rozhodovaní vykonal prepojenie medzi dôkaznou povinnosťou správcu dane a judikatúrou ESD vo vyššie uvedených rozsudkoch ESD, a najmä rozsudku Kittel (C-439/04), pričom z uvedeného jasne vyplýva, že podozrivé, podvodné konanie alebo iné konanie dodávateľa nemôže byť v žiadnom prípade na ťarchu žalobcu, pričom v prípade akéhokoľvek konania alebo nekonania dodávateľa, odberateľ nemôže niesť zodpovednosť za takéto konanie alebo nekonanie (keďže tento stav v žiadnom prípade nezavinil), a preto nemôže byť žalobcovi zo strany správcu dane neuznané uplatnenie práva na odpočítanie dane. Taktiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ Bonik, C-285/11, v ktorom je konštatované, že právo na odpočítanie zdaniteľnej osobe tak možno zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa takýmto nadobudnutím tovaru, alebo prijatím služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. Taktiež poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.3.2011 známe aj ako rozhodnutie vo veci Iron Club ako aj rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Sžf/105/2014 zo dňa 28.1.2015, ktoré vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu Iron Club upresnil presun dôkazného bremena na správcu dane. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Ak je nesporná existencia materiálneho plnenia (nakúpeného tovaru/služby) a toto plnenie je preukázané prijatou faktúrou ako daňovým dokladom od určitého dodávateľa, potom daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Okrem toho správca dane svojimi závermi porušuje taktiež zásadu neutrality a zásadu proporcionality. Tiež poukázal na rozhodnutie v spojených veciach C-459/17 a C-460/17 a SGI a Valériane SNC, v ktorom sa k zásade daňovej neutrality uvádza, že táto zásada vyžaduje, aby sa s hospodárskymi subjektmi, ktoré poskytujú rovnaké plnenia nezaobchádzalo v oblasti DPH odlišne, okrem prípadu, ak je rozlišovanie objektívne odôvodnené. Porušenie týchto zásad je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (napr. rozsudky ESD č. C-80/11, C-142/11 a C-409/04), pričom správca dane uvedené zásady pri svojom rozhodovaní vôbec nebral do úvahy a nerešpektoval ich. Rozhodol tak v rozpore so zákonom DPH ako aj ustálenou slovenskou a európskou judikatúrou, čím žalobcovi odoprel právo na odpočítanie dane. Okrem toho bola zo strany žalovaného porušená zásada zákonnosti, ktorá súvisí aj s požiadavkou spoľahlivého zistenia skutočného stavu veci tvoriacej predmet konania, pričom v napadnutom rozhodnutí tiež absentuje vyhodnotenie dôkazov. V tejto súvislosti poukázal na to, že dokazovanie musí byť vykonané spôsobom, ktorý garantuje jeho objektivitu, teda je potrebné vziať do úvahy dôkazy svedčiace v neprospech daňového subjektu, ale aj v jeho prospech (ÚS 30/2018).
19. Z vyššie uvedených dôvodov žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 101252915/2019 zo dňa 24.05.2019 a súčasne aj rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100313274/2019 zo dňa 28.01.2019 (§ 191 ods. 3 SSP). Zároveň si uplatnil aj náhradu trov konania v celom rozsahu.
III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu.
20. Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe odkázal v plnom rozsahu na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom opisuje popis skutkového stavu, aplikované právne normy a úvahy, ktoré ho viedli k právnemu posúdeniu veci. Ďalej sa vyjadroval k jednotlivým žalobným bodom.
21. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že všetky osoby boli pre správcu dane kontaktné a potvrdili pravdivosť predložených dokumentov, nakoľko tieto osoby neboli známe ani samotnému žalobcovi. V tejto súvislosti poukázal na to, že konateľ bezprostredného dodávateľa p. Y. sa síce dostavil k správcovi dane, predložil doklady a ústne potvrdil realizáciu obchodných transakcií a túto transakciu „ústne“ potvrdil aj bývalý konateľ spoločnosti Montieri s.r.o. p. D., avšak p. D. nepredložil žiadne relevantné doklady, iba „protokol o odovzdaní účtovných dokladov, všetkých dokumentov a majetku spoločnosti“, z ktorého nevyplýva, že spoločnosť Montieri s.r.o. dodala paštéty spoločnosti YENISEI s.r.o., ani od koho ich nadobudla a preto uzavrel, že len na základe týchto tvrdení a dôkazov nemožno ustáliť, že obchodné transakcie sa uskutočnili tak, ako je deklarované. Navyše sa výpovede týchto osôb rôznia, pričom na rozpornosť vyjadrení poukázal spolu so správcom dane v odôvodnení svojho rozhodnutia. Poukázal tiež na to, že spoločnosť Montieri s.r.o. sa v čase preverovania na svojom sídle nenachádzala, nemala zabezpečené preberanie poštových písomností a správca dane dal návrh na zrušenie registrácie na DPH (táto bola aj zrušená) a spoločnosť Corsano s.r.o., ktorá mala realizovať prepravu, bola rovnako nekontaktná, nepodávala daňové priznania a aj jej bola zrušená registrácia na DPH, pričom tieto spoločnosti mali rovnaké sídlo na Panenskej 24 v Bratislave a správcovi dane sa nepodarilo s nikým zo spoločnosti Corsano s.r.o. skontaktovať a rovnako sa nepodarilo skontaktovať ani s odberateľom (NO LIMIT FOOD LTD.), ani so žiadnou osobou zo spoločnosti HAVRIL-AGRO Kft., ktorá deklarovala prevzatie paštét v Maďarsku. Uviedol, že technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie a na určitého dodávateľa, bez ohľadu na to, či takéto plnenie bolo skutočne poskytnuté deklarovanou spoločnosťou. Poukázal na to, že doklady musia byť odrazom reálneho plnenia deklarovaným dodávateľom, údaje obsiahnuté vo faktúre musia mať povahu faktu
- nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť. Nesplnenie podmienok uvedených v§ 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby, ani pri dobromyseľnosti platiteľa. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti.
22. K chýbajúcim náležitostiam výroku napadnutého rozhodnutia vychádzajúc z ustanovenia § 74 ods. 4 daňového poriadku poukázal na to, že predmetom rozhodnutia správcu dane a žalovaného bolo určenie daňovej povinnosti žalobcu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2014 v zmysle ustanovení zák.č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a nie rozhodovanie o nákladov správy daní v zmysle ust. § 12 ods. 2 a 3 daňového poriadku. Túto námietku preto považoval žalovaný za nedôvodnú.
23. K námietke, ktorou žalobca poukazoval na nesprávne právne posúdenie veci, keď mal za to, že preukázal splnenie podmienok pre vznik a uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 až 51 zákona o DPH, ako aj dodanie tovaru s oslobodením v zmysle § 43 zákona o DPH žalovaný poukázal na viacero skutočností a to, že spoločnosť YENISEI s.r.o. mala nadobudnúť sporný tovar od spoločnosti Montieri s.r.o. v deň kedy ho súčasne spoločnosť YENISEI s.r.o. mala dodať žalobcovi. Ďalej poukázal na to, že spoločnosť YENISEI s.r.o. nemala skladové priestory, tovar sa mal nachádzať v sklade v Rožňave, ktorý si prenajímala spoločnosť Montieri s.r.o. a v tomto sklade sa mala realizovať nakládka, prepravu tovaru mala zabezpečiť pre žalobcu na základe „žalobcovej“ objednávky spoločnosť Montieri s.r.o., pričom dôkazom týchto tvrdení sú faktúry za prepravu, na ktorých je dodávateľom Montieri s.r.o. a odberateľom žalobca č. 8032014 a č. 10032014. Žalovaný tiež poukázal na to, že spoločnosť Montieri s.r.o. mala prepravovať sporný tovar k deklarovanému anglickému odberateľovi do Maďarska.
24. Žalovaný odmietol tvrdenia, že na žalobcu preniesol zodpovednosť za protiprávne konanie spoločnosti Montieri s.r.o. a Corsano s.r.o., ktoré so správcom dane nespolupracovali a sú nekontaktné a poukázal na to, že v napadnutom rozhodnutí uviedol skutkové zistenia, poukázal na rozporné vyjadrenie
zúčastnených osôb, nekontaktnosť dotknutých spoločností, ako aj nejednoznačné vyjadrenia žalobcu. Tvrdil, že sa nedopustil žiadneho „excesu“ pri zisťovaní skutkového stavu veci a žalobcu nezaťažil nad rámec zákona, keď skonštatoval, že si dostatočne neoveril dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. V tejto súvislosti zastal názor, že výber dôveryhodných obchodných partnerov je primárnou záležitosťou daňového subjektu, ktorý je zodpovedný za dôsledky svojich rozhodnutí a je logické, že daňové subjekty by si mali preveriť, či ich obchodní partneri sú skutočnými subjektmi podnikajúcimi na danom trhu. Preto bez ohľadu na skutočnosť, že právne predpisy neukladajú povinnosť overovať si dôveryhodnosť obchodných partnerov, zotrval na názore, že znalosť obchodných partnerov nie je nadštandardnou požiadavkou správcu dane, ale základným predpokladom riadneho obchodného styku. Poukázal na to, že v riešenom prípade boli deklarovaný dodávateľ (YENISEI s.r.o.) a odberateľ (NO LIMIT FOOD LTD.) pre žalobcu novými obchodnými partnermi, s ktorými doposiaľ neobchodoval, prepravu u spoločnosti Montieri s.r.o. si žalobca taktiež objednal len na základe odporúčania a preto bolo v jeho záujme, aby si dostatočne preveril nielen obchodných partnerov, ale aj tovar, ktorý mal nadobudnúť, keď navyše podľa uzatvorenej Rámcovej zmluvy so spoločnosťou YENISEI s.r.o., ktorú na znak súhlasu žalobca podpísal, reklamáciu zjavných vád tovaru mal uplatniť ihneď pri preberaní tovaru. V tejto súvislosti tiež zvýraznil, že žalobca si mal podľa vyjadrenia konateľa údajne tovar skontrolovať až na odpočívadle, keď sa vracal z východu, pričom takéto konanie nemožno považovať za obozretné a zodpovedné.
25. S odkazom na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010, 3Sžf/1/2011 a 3Sžf/105/2014 uviedol, že v predmetnom prípade správca dane spochybnil materiálnu existenciu, poukázal na skutočnosť, že nie je zrejmý pôvod tovaru, a preto z uvedených dôvodov sa žalobca nemôže dovolávať ochrany s poukazom na vyššie uvedené rozsudky, keďže jeho prvky nie sú v okolnostiach predmetného prípadu naplnené. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani poukázanie žalobcu na ďalšie rozsudky ESD č. C-80/11, C-142/11 a Bonik C-285/11. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie obchodov tak, ako boli formálne deklarované, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce daňový subjekt, spočívajúce iba v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených dokladov ako nedostatočné, nakoľko technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Rovnako skutočnosť, že žalobca predložil doklady za kontrolované zdaňovacie obdobie nemožno považovať za preukázanie reálnosti prijatie tovaru, ani za preukázanie reálneho uskutočnenia hospodárskych operácií. Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane nespočíva len v predložených dokladov s predpísaným obsahom. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Znamená to, že existencia faktúry alebo iného dokladu nezakladá právo na odpočítanie dane, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť (rozsudky NS SR sp.zn. 6Sžf/18/2011 a 6Sžf/14/2012). Žalovaný k námietke ohľadom dôkazného bremena s poukázaním na rozsudok NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2011 z 15.3.2011 a tiež rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Sžf/105/2014 z 28.1.2015 uviedol, že tieto rozsudky nemožno aplikovať z dôvodu, že v predmetnom prípade bola spochybnená materiálna existencia tovaru. Ďalej uviedol, že žalovaný ako aj správca dane pri svojom rozhodovaní vzali do úvahy a prihliadli na všetky dôkazy, t.j. vrátane dôkazov svedčiacich v prospech žalobcu. Zo strany žalobcu nedošlo k preukázaniu splnenia zákonných podmienok pre vznik na uplatnenie práva na odpočítanie dane zo sporných faktúr od spoločnosti YENISEI za dodávku pečeňových paštét ani použitie deklarovaných nakúpených tovarov na dodávky tovar a služieb ako platiteľ podľa § 49 až § 51 zák. o DPH a pre dodanie tovaru s oslobodením v zmysle § 43 zákona o DPH. Správca dane spochybnil existenciu tovaru (samotný nákup) - pečeňových paštét. Vzhľadom k tomu, že nebolo preukázané, že sporný tovar (pečeňové paštéty) žalobcovi reálne dodal deklarovaný dodávateľ a jemu deklarovaný subdodávateľ, týmto spoločnostiam nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH na základe reálne uskutočnenej dodávky tovarov v tuzemsku, žalobca si preto uplatnil právo na odpočítanie dane zo sporných faktúr od dodávateľa YENISEI v rozpore s § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 zákona o DPH neoprávnene.
26. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že podľa ust. § 63 ods. 2 daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Taktiež poukázal na ust. § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku, v ktorom je ustanovené, že rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie
vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 12 ods. 1 až 3 daňového poriadku a tiež zdôraznil, že v zásade všetky náklady pri správe daní, s výnimkou nákladov vzniknutých daňovému subjektu, znáša samotný správca dane a o tejto skutočnosti je povinný aj z pohľadu právnej istoty všetkých účastníkov daňového konania rozhodnúť vo výrokovej časti rozhodnutia. Výrok napadnutého rozhodnutia považoval preto za zmätočný, nakoľko neobsahuje zákonom obligatórne ustanovené náležitosti, a preto je nezrozumiteľný a poznačený vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti. Tiež poukázal na to, že žalovaný sa nevyjadril k všetkým rozsudkom a rozhodovacej praxi súdov ESD, na ktoré žalobca poukazoval. Taktiež mal za to, že skutkové okolnosti zistené žalovaným a správcom dane sú neurčité, nezrozumiteľné a mätúce, a preto je potrebné považovať rozhodnutie žalovaného za nezrozumiteľné, resp. nepreskúmateľné.
IV. Relevantná právna úprava a konanie na správnom súde
27. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
28. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
29. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
30. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
31. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
32. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
33. Podľa § 3 ods. 7 daňového poriadku daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.
34. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
35. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
36. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
37. Podľa § 74 ods. 2 daňového poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.
38. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
39. Podľa § 17 ods. 1 zákona o DPH miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi.
40. Podľa § 17 ods. 2 zákona o DPH ak nadobúdateľ tovaru objedná tovar pod identifikačným číslom pre daň, ktoré mu pridelil členský štát iný, ako je členský štát, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, za miesto nadobudnutia tovaru z iného členského štátu sa považuje členský štát, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň, ak nadobúdateľ nepreukáže, že toto nadobudnutie bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru. Odsek 1 týmto nie je dotknutý.
41. Podľa § 17 ods. 3 zákona o DPH ak nadobúdateľ podľa odseku 2 preukáže, že nadobudnutie tovaru z iného členského štátu bolo predmetom dane v členskom štáte, v ktorom sa skončilo odoslanie alebo preprava tovaru, opraví základ dane, pričom na opravu základu dane sa primerane vzťahuje § 25.
42. Podľa § 19 ods. 1 vety prvej a druhej zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
43. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.
44. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
45. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
46. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
47. Podľa článku 40 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len ako „Smernica Rady 2006/112/ES“) za miesto nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva sa považuje miesto, kde sa končí odoslanie alebo preprava tovaru nadobúdateľovi.
48. Podľa článku 41 Smernice Rady 2006/112/ES bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 40, sa za miesto nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva v zmysle článku 2 ods. 1 písm. b) bodu (i) považuje
miesto na území členského štátu, ktorý pridelil identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým nadobúdateľ uskutočnil toto nadobudnutie, ak nadobúdateľ nepreukáže, že nadobudnutie sa zdanilo v súlade s článkom 40.
49. Podľa článku 42 Smernice Rady 2006/112/ES ak podľa článku 40 nadobudnutie podlieha DPH v členskom štáte, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru končí, po tom, ako bolo zdanené v súlade s prvým odsekom, základ dane sa primerane zníži v členskom štáte, ktorý pridelil identifikačné číslo pre DPH, pod ktorým nadobúdateľ toto nadobudnutie uskutočnil.
50. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, pričom vo veci rozhodol postupom podľa § 137 ods. 4 SSP, bez nariadenia pojednávania, pričom vo veci verejne vyhlásil rozsudok dňa 25.11.2020 a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.
51. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že výrok rozhodnutia neobsahuje náležitosti ustanovené týmto zákonom (§ 63 ods. 2 daň. poriadku) ako aj to, že vo výroku žalovaného ako aj správcu dane absentuje rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní (§ 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku) tak správny súd uvádza, že pokiaľ ide o obsahové požiadavky kladené na výrok rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane, tak pre perfektnosť výroku postačuje uvedenie ustanovenia § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku, podľa ktorého bolo predmetné rozhodnutie vydané, pričom nevymedzenie dôvodu vzniku daňovej povinnosti v zmysle zákona o DPH vo výroku rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu dane nemožno považovať za okolnosť spôsobujúcu neurčitosť daného rozhodnutia. V tejto súvislosti správny súd konštatuje, že v rozhodnutiach správnych orgánov je uvedené, na základe ktorého ustanovenia právneho predpisu bolo v danej veci rozhodnuté (§ 68 ods. 5 a 6 daň. poriadku) ako aj z akého konkrétneho dôvodu vznikla žalobcovi daňová povinnosť (bolo to zistenie rozdielu výšky dane určenej preverovaním v rámci daňovej kontroly oproti dani vyrubenej podaním daňového priznania žalobcom v zmysle § 68 ods. 4 písm. d) daňového poriadku).
52. Pokiaľ žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci (mal za to, že splnil všetky hmotnoprávne podmienky na uplatnenie si práva na odpočítanie dane ako aj to, že bol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľa žalobcu ako aj u jeho subdodávateľa), tak v tejto súvislosti správny súd uvádza, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Za tohto stavu je preto potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako sú uvedené na predkladaných dokladoch, bude spochybnené. V tejto súvislosti súd uvádza, že každý subjekt, ktorý sa rozhodne vstúpiť do tzv. daňového systému si musí byť vedomý, že s aplikáciou dane sa spájajú tak práva ako aj povinnosti. Znamená to, že pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje právo na odpočet DPH musí v prípadnom ďalšom konaní preukázať a daný obchod náležite zdokumentovať.
53. Na základe právneho názoru správneho súdu vysloveného v zrušujúcom rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/12/2017 zo dňa 24.5.2018 správca dane doplnil dokazovanie, keď dňa 20.11.2018 požiadal príslušný finančný orgán v Maďarskej republike o medzinárodnú výmenu informácií, a to, či bola spoločnosť NO LIMIT FOOD Ltd. registrovaná na DPH v Maďarsku a či priznala intrakomunitárne nadobudnutie tovaru a odviedla daň zo sporných obchodov. Bolo zistené, že táto spoločnosť nepriznala intrakomunitárne nadobudnutie tovaru v Maďarsku, čo svedčí o tom, že v skutočnosti nedošlo k reálnej obchodnej transakcii, a teda išlo len o „transakciu papierovú“. V odpovedi na žiadosť o MVI zo dňa 8.1.2019 maďarská finančná správa uviedla, že spoločnosť NO LIMIT FOOD Ltd. nie je v Maďarsku na DPH registrovaná a preto nemohla ani odviesť daň. Za tohto stavu preto neobstojí tvrdenie žalobcu, že preukázal dokladmi v zmysle § 43 ods. 5 zákona o DPH dodanie tovaru odberateľovi z Veľkej Británie, nakoľko dokladom chýba reálny podklad a tiež nebolo vierohodne preukázané, že sporný tovar bol reálne dodaný deklarovanému odberateľovi do iného členského štátu, napriek tomu, že v preverovanom období (marec 2014) mal britský odberateľ riadne postavenie platiteľa dane a platné identifikačné číslo DPH, nepriznal intrakomunitárne nadobudnutie tovaru, neodviedol daň, nebolo
preukázané priznanie dane v žiadnej členskej krajine. Tento nedostatok zistenia v podstate vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí vytýkal žalovanému už tunajší súd, a to v rozsudku 14S/12/2017 zo dňa 24.5.2018, pričom došlo k zisteniu, že britská spoločnosť NO LIMIT FOOD LTD. skutočne nepriznala intrakomunitárne nadobudnutie tovaru v Maďarsku. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že nebola zo strany správcu dane preverená spoločnosť VEXIM s.r.o., ktorá mala podľa vyjadrenia bývalého konateľa p. D. prenajímať sklad, v ktorom sa mali nakladať pečeňové paštéty, spoločnosti Montieri s.r.o., tak vo vzťahu k spoločnosti VEXIM s.r.o. správny súd uvádza, že spoločnosť VEXIM s.r.o. na území Slovenskej republiky neexistovala, pričom podľa údajov z obchodného registra do 7.12.2010 existovala iba spoločnosť VEXIM, a.s. v likvidácii, ktorá však v čase realizácie deklarovaných obchodov už neexistovala. Z uvedených dôvodov nie je možné overiť tvrdenie o tom, že spoločnosti Montieri s.r.o. mala spoločnosť VEXIM s.r.o. prenajať sklad v Rožňave, na ul. Štítnická 23. Tiež je potrebné poukázať na to, že jednotlivé transakcie sú spochybňované tým, že spoločnosť Montieri s.r.o. deklarovala pre žalobcu faktúrou č. 10032014 zo dňa 31.03.2014 prepravu sporného tovaru na trase Rožňava - Gönc a faktúrou s rovnakým č. 10032014 zo dňa 28.03.2014 deklarovala spoločnosť Montieri s.r.o. pre spoločnosť YENISEI s.r.o. dodávku pečeňových paštét, čo znamená, že spoločnosť Montieri s.r.o. deklarovala na základe jedného účtovného dokladu - faktúry s číslom 10032014 dva dokumenty s rozdielnym obsahom pre dva rozdielne subjekty.
54. V súvislosti s rozložením dôkazného bremena je tiež nepochybné, že vykonaným dokazovaním vznikli opodstatnené pochybnosti, s ktorými bol žalobca oboznámený, pričom nešlo o pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie žalobcových dodávateľov. Žalobca deklaroval nadobudnutie sporného tovaru a jeho následné dodanie svojmu odberateľovi a prepravu tohto tovaru si objednal u spoločnosti Montieri s.r.o., ktorá mala sporný tovar v daný deň predať spoločnosti YENISEI s.r.o., avšak z vyjadrenia p. D. vyplýva, že faktúry, ktoré vystavil žalobcovi za dopravu vôbec nespájal s dodávkou pečeňových paštét, nakoľko sa vyjadril, že prepravu paštét pri ich predaji spoločnosti YENISEI s.r.o. vykonával odberateľ, teda spoločnosť YENISEI s.r.o. Preto bolo na žalobcovi, aby spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázal, že paštéty nadobudol a následne dodal svojmu odberateľovi, tak ako deklarujú faktúry, avšak žalobca pochybnosti správcu dane neodstránil. Rovnako s poukazom na vykonané dokazovanie, najmä výpoveď bývalého konateľa spoločnosti Montieri s.r.o. pána D. v spojení s ďalšími vykonanými dôkazmi je potrebné konštatovať, že žalobcovi správca dane nekladie za vinu konanie iných subjektov, resp. osôb na predchádzajúcich stupňoch dodávateľského reťazca, avšak na základe zistených skutočností je možné tvrdiť, že žalobca nekonal s dostatočnou obozretnosťou a starostlivosťou a o podvodnom konaní vedel, resp. mohol vedieť.
55. Možno konštatovať, že vykonané dokazovanie predchádzajúce vydaniu preskúmavaných rozhodnutí, nepreukázalo oprávnenosť žalobcom uplatnených daňových výdavkov za nákup tovarov od vyššie uvedených, faktúrami deklarovaných dodávateľov. 56. Nemožno opomenúť, že inštitúty správy daní ako výkon daňovej kontroly na preverenie daňovým subjektom priznanej dane z príjmov a s tým súvisiacich deklarovaných daňových výdavkov, alebo na preverenie oprávnenosti odpočtu dane a oslobodenia od dane, slúži na verifikáciu daňovým subjektom deklarovaných tvrdení, pričom jeho funkcia, s prihliadnutím na jeho účel (§ 2 písm. a/ v spojení s § 44 ods. 1 daňového poriadku), nie je vyhľadávacia a dokazovanie správca dane nevedie dovtedy, pokým sa nepreukážu tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu. Daňový subjekt, predovšetkým vo vzťahu k vierohodnosti, správnosti a úplnosti ním vedených záznamov a evidencií, zaťažuje dôkazné bremeno (§ 24 ods. 1 písm. a/ až c/daňového poriadku), a preto primárne je jeho povinnosťou odstrániť pochybnosti správcu dane, ktoré vznikli v súvislosti s preverovaním žalobcom preukazovaným prijatím zdaniteľných plnení, o ktorých cenu znižuje základ dane z príjmov.
57. K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu správny súd dodáva, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, ako aj medzinárodnej výmeny daňových informácií, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane z príjmov, príp. oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona.
58. Čo sa týka vyhodnotenia zisteného skutkového stavu vo vzťahu k uplatnenému oslobodeniu od dane pri deklarovanom intrakomunitárnom dodaní tovaru, podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR i Súdneho dvora EÚ k oslobodeniu dodania tovaru od dane v rámci spoločenstva dôjde iba vtedy, keď právo nakladať s tovarom ako vlastník je prevedené na nadobúdateľa a predávajúci preukáže, že tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu. Predložené listinné dôkazy by preto daňovému subjektu mohli privodiť priaznivejšie posudzovanie jeho uplatneného nároku iba za podmienky, ak by v daňovom konaní bolo preukázané, že tovar skutočne opustil územie Slovenska, bol dodaný do iného členského štátu a tam zdanený odberateľom žalobcu, čo v danom prípade preukázané nebolo. Z príslušného finančného orgánu v Maďarskej republike bolo v rámci MVI zistené, že spoločnosť NO LIMIT FOOD Ltd. nepriznala intrakomunitárne nadobudnutie tovaru v Maďarsku, a teda nedošlo k reálnej obchodnej transakcii. Ďalej bolo zistené, že táto spoločnosť nie je registrovaná na DPH, a preto nemohla odviesť ani daň. Znamená to, že splnenie podmienok pre oslobodenie od dane bolo daňovou kontrolou zásadne spochybnené, pričom tieto pochybnosti neboli odstránené žalobcom ani výsledkami spolupráce s orgánmi maďarskej finančnej správy.
59. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že k uplatneniu oslobodenia dodania tovaru od dane v rámci Spoločenstva dôjde len vtedy, keď právo nakladať s tovarom ako vlastník je prevedené na nadobúdateľa, keď predávajúci preukáže, že tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu, a že v dôsledku jeho odoslania alebo prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania. DPH smernica neobsahuje konkrétne ustanovenia v súvislosti s dôkazmi, ktorú sú zdaniteľné osoby povinné predložiť, aby im mohlo byť priznané oslobodenie od DPH. Prináleží členským štátom v súlade s článkom 131 DPH smernice stanoviť podmienky, za akých oslobodia od DPH dodania v rámci Spoločenstva s cieľom zabezpečiť správne a jednoduché uplatnenie týchto oslobodení a zabrániť akémukoľvek podvodu, daňovému úniku alebo prípadnému zneužitiu.
60. Podľa slovenskej legislatívy sú tieto tzv. intrakomunitárne dodania v rámci členských štátov EÚ oslobodené od DPH na základe ustanovenia § 43 zákona o DPH. Citované ust. § 43 zákona o DPH oslobodzuje od dane dodanie tovaru do iného členského štátu pri splnení zákonom stanovených podmienok. Základnou podmienkou na oslobodenie tovaru odoslaného alebo prepraveného z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet je, aby nadobúdateľ bol osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte. Takéto oslobodenie od dane musí platiteľ dane preukázať na základe prísne špecifikovaných dôkazov o preprave, resp. o prevzatí tovaru v členskom štáte odberateľa, čo v predmetnej veci nebolo preukázané a taktiež z oznámenia maďarskej finančnej správy vyplýva, že intrakomunitárne nadobudnutie tovaru spoločnosť NO LIMIT FOOD Ltd. nepriznala, resp. neodviedla daň zo sporných obchodov, a teda nemohlo dôjsť k reálnej obchodnej transakcii v predmetnej veci.
61. Samotná existencia faktúry nie je postačujúcim, relevantným dôkazom toho, že k dodaniu tovaru skutočne došlo. Zaúčtovanie daňových dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok(tovarov a služieb). Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte. Správca dane deklarovaný nárok na odpočítanie DPH neuzná, ak napr. vykonanou analýzou bude zistené, že napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených zákonom o DPH účel tohto zákona nebol dodržaný a situácia umožňujúca vzniknúť uplatneniu práva na odpočítanie dane bola čisto umelá a vykonštruovaná.
62. V danom prípade je potrebné konštatovať, že vzhľadom na nepreukázanie prijatia plnení od žalobcom deklarovaného dodávateľa, do úvahy neprichádzalo vedenie dokazovania, na preukázanie, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení spojenom s daňovým únikom alebo podvodným konaním, ako to žalobca namietal s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ. Táto judikatúra sa týka prípadoch, keď sa reálne uskutočnené a preverované transakcie daňového subjektu dostali do súvisu s podvodným konaním, z ktorého vzniká daňová strata. V takých prípadoch správca dane nesie dôkazné bremeno preukázania, že kontrolovaný daňový subjekt
o spojení jeho obchodných transakcii s podvodným konaním vedel alebo mohol vedieť, prípadne, či v rámci primeranej obozretnosti prijal opatrenia, aby sa takejto situácii vyhol. O takúto situáciu však v prejednávanej veci nejde, preto je argumentácia žalobcu uvádzanou judikatúrou neopodstatnená.
63. Správny súd konštatuje, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o dani z príjmu. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybnosti, že sporný tovar (pečeňové paštéty) žalobcovi reálne dodal deklarovaný dodávateľ a jemu deklarovaný subdodávateľ, týmto spoločnostiam nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH na základe reálne uskutočnenej dodávky tovarov v tuzemsku, žalobca si preto uplatnil právo na odpočítanie dane zo sporných faktúr od dodávateľa YENISEI v rozpore s § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 zákona o DPH neoprávnene.
64. Podľa názoru správneho súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky náležitosti podľa daňového poriadku, žalovaný sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu dostatočne presvedčivo a zrozumiteľne, rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom konaní nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení daňového poriadku ani práv a právom chránených záujmov žalobcu, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.
65. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákonov správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
66. Správny súd v konaní úspešnému žalovanému nepriznal podľa § 168 SSP náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli.
67. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Podanie kasačnej sťažnosti má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.