Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/11/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Jozefa Šuleka v spore žalobcu O. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., J. T. 1, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Prachová & Partners, s. r. o., so sídlom Bratislava - mestská časť Ružinov, Miletičova 21, proti žalovanému A. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., Ul. A. XXX/XX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Zuzana Čížová, s.r.o., so sídlom Bánovce nad Bebravou, J. Jesenského 69, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 12. novembra 2019, č. k. -79 takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu o určenie vlastníckeho práva. Výrokom II. žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia o výške náhrady trov konania, pričom uviedol, že o výške tejto náhrady bude po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou dňa 29.1.2019, ktorú na výzvu súdu podľa ust. (ďalej len "") doplnil dňa 17.5.2019 domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území Uhrovec, v obci Uhrovec, v okrese Bánovce nad Bebravou, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX vedenej Okresným úradom Bánovce nad Bebravou, katastrálnym odborom, ako dom súp. č. XX na parc. č. 360/2 v podiele 1/1, k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území Uhrovec, v obci Uhrovec, v okrese Bánovce nad Bebravou, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX vedenej Okresným úradom Bánovce nad Bebravou, katastrálnym odborom, ako dom súp. č. XX na parc. č. XXX/X v podiele 7/12-ín, k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území Uhrovec, v obci Uhrovec, v okrese Bánovce nad Bebravou, zapísaných na liste vlastníctva č. XXX vedených Okresným úradom Bánovce nad Bebravou, katastrálnym odborom, ako parcely registra "C" v podiele 7/12-ín, k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území Uhrovec, v obci Uhrovec, v okrese Bánovce nad Bebravou, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX vedenej Okresným úradom Bánovce nad Bebravou, katastrálnym odborom, ako dom súp. č. XX na parc. č. XXX v podiele 25/48-ín, k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území Uhrovec, v obci Uhrovec, v okrese Bánovce nad Bebravou, zapísaných na liste vlastníctva č. XXX (nesprávne v žalobe uvedené LV č. XXX) vedených Okresným úradom Bánovce nad Bebravou, katastrálnym odborom, ako parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape ako parc. č. 358/3

- záhrada o výmere 8 m2, parc. č. 359/1 - záhrada o výmere 672 m2, parc. č. 359/2 - záhrada o výmere 731 m2, parc. č. 361 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 206 m2, parc. č. 362 - zastavaná plocha a nádvorie 127 m2, parc. č. 366/1 - záhrada o výmere 694 m2, parc. č. 366/2 - záhrada o

výmere 694 m2, parc. č. 1717/21 - záhrada o výmere 21 m2, parc. č. 1717/22 - záhrada o výmere 11 m2 v podiele a k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území Uhrovec, v obci Uhrovec, v okrese Bánovce nad Bebravou, zapísaných na liste vlastníctva č. 252 vedených Okresným radom Bánovce nad Bebravou, katastrálnym odborom, ako parcely registra "C" evidované na katastrálnej mape ako parc. č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 137 m2, parc. č. XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 117 m2, parc. č. 365 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 163 m2, v podiele 1/1 (ďalej aj ako " darované nehnuteľnosti"). Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav: Medzi stranami sporu, otcom a synom nebolo sporné, že dňa 2.1.2012 žalobca ako darca a žalovaný ako obdarovaný uzatvorili Darovaciu zmluvu, ktorej predmetom bol dar - nehnuteľnosti špecifikované v tejto darovacej zmluve, medzi ktorými sú aj nehnuteľnosti i podiely na nehnuteľnostiach, ktorých vrátenia sa, určenia vlastníckeho práva k nim žalobca v tom spore podanou žalobou domáha, a ktorý dar žalovaný prijal. Listom zo dňa 23.4.2019 žalobca požiadal žalovaného o vrátenie daru. Dar žalovaný žalobcovi nevrátil. Právne vec súd posúdil podľa ; . Súd uviedol, že zo znenia žaloby zo dňa 28.1.2019 v znení jej doplnenia zo dňa 02.04.2019 a jej príloh súd ustálil, že žalobca sa domáha určenia vlastníckeho práva titulom písomného vrátenie daru zo dňa 23.4.2019 od žalovaného, pretože žalovaný sa mal od roku 2015 voči žalobcovi správať tak, že hrubo porušil dobré mravy, pričom za hrubé porušenie dobrých mravov žalobca považuje to, že žalovaný, ktorý je jeho synom sa o darované nehnuteľností nestará, nezveľaďuje ich, je to smetisko, ďalej stroje, ktoré zanechal na pozemku sú poškodené, zničené, neopravené, polia sú neobrobené, zarastené zelinou. Taktiež mal žalovaný okradnúť žalobcu, odcudziť motorové vozidlo značky Peugeot a oplotenie vo vlastníctve žalobcu, nevrátiť a minúť finančné prostriedky žalobcu z dotácií, žalobcovi sa mal vyhrážať zatvorením za týranie, žalobcu ponižovať, označiť ho "hajzlom", brániť mu v užívaní domu, čo žalobca oznámil žalovanému v písomnosti zo dňa 30.4.2018, ktorú dňa 30.4.2018 doručoval prostredníctvom poštového podniku žalovanému a v písomnosti zo dňa 23.4.2019, kedy ho zároveň vyzval na vrátenie daru (získaného darovaného darovacou zmluvou zo dňa 2.1.2012) a ktorá písomnosť bola žalovanému doručená. Súd uviedol, že podľa ustálenej súdnej praxe (napr. R 88/1998, R 31/1999, R 61/1997) k zániku darovacieho vzťahu podľa ustanovenia dochádza po splnení dvoch právnych skutočností. Musí byť preukázané hrubé porušenie dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny a musí byť preukázaný jednostranný právny úkon darcu adresovaný obdarovanému, ktorým žiada vrátenie daru. Súd mal za preukázané v konaní splnenie prvej podmienky - výzva darcu (žalobcu) obdarovanému (žalovanému), aby vrátil dar. Za túto výzvu považoval písomnosť zo dňa 23.4.2019, pretože len v tejto výzve (na rozdiel od písomnosti zo dňa 30.4.2018) jednoznačne, zrozumiteľne žiada o vrátenia daru, darovaného zmluvou zo dňa 2.1.2012, ktorá listina žalobcu vzhľadom na zhodné tvrdenia oboch sporných strán bola obdarovanému, žalovanému doručená. Bolo potrebné preukázať druhú podmienku, druhú právnu skutočnosť, že žalovaný hrubo porušil dobré mravy správaním sa voči darcovi, žalobcovi. Na základe vykonaného dokazovania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti vzťahu medzi žalobcom (otcom) a žalovaným (synom) dospel súd k záveru, že žalobca nepreukázal také správanie sa žalovaného voči nemu, ktoré by dosahovalo značnú intenzitu, alebo by bolo sústavné tak, ako to súdna prax vyžaduje pre úspešné uplatnenie nároku na vrátenie daru a bolo by vyvolané výlučne iba konaním a správaním žalovaného bez toho, aby bolo vyvolané vzájomným správaním sa žalobcu voči žalovanému. Žalovaný poprel, žeby sa voči žalobcovi správal tak ako tvrdí žalobca, súd v prvom rade sa vysporiadal s otázkou existencie tvrdeného správania žalovaného voči žalovanému, až po jeho zistení sa mohol zaoberať či toto správanie vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov v zmysle ust. oprávňujúce žalobcu na vrátenie daru. Aj napriek tomu, že žalovaný či už vo vyjadrení k žalobe alebo vo svojej výpovedi jednoznačne uviedol, že žalobcu nikdy nenapadol, nikdy žalobcu neurážal, nenapadol ho fyzicky, žalobca nielen že jednoznačne neuviedol, kedy k urážkam, ponižovaniu a k napadnutiu malo dôjsť a za akých okolností, ale o týchto konaniach žalovaného nepredložil hodnoverný dôkaz. Aj keď žalobca navrhol vo veci "vypočuť" políciu v súvislosti s jeho oznámeniami zo dňa 21.3.2019 a 13.4.2019 súd tento dôkaz nevykonal a to z dôvodu, že z rozhodných skutočností uvedených žalobcom je zrejmé, že žalobca neuviedol jednoznačne či v tomto prípade sa tieto oznámenia týkajú samotného konania žalovaného (pretože žalovaný ako obdarovaný nenesie dôsledky konania iných osôb, hoci i jemu blízkych voči darcovi, Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 63/2004) a konajúci orgán (Okresný úrad, odbor všeobecnej vnútornej správy) žalobcovi oznámil, ako sám žalobca na pojednávaní uviedol, že vo veci konať nebude. Taktiež bolo v spore preukázané, že žalobca v mieste bydliska žalovaného nebýva, žije so svojou priateľkou v Senci, nechodí domov, a aj keď žalobca tvrdil, že je to tak aj preto, že nemá kľúče od domu a nechce aby bola prítomná polícia, ani tieto tvrdenia nepreukázal, pretože žalovaný poprel žeby

žalobcovi bránil v užívaní domu. Taktiež v konaní žalobca nepreukázal, že by sa žalovaný voči nemu mal správať tak, že mu ukradol jeho majetok -motorové vozidlo zn. Peugeot, oplotenie. Žalobca nielen že nepreukázal že je, bol ich výlučným vlastníkom, ale ani nepreukázal že ich vlastní práve žalovaný, že ich vlastníctvo nadobudol práve žalovaný, ktorý tieto tvrdenia o neoprávnenom nadobudnutí poprel. Taktiež v konaní nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že žalovaný mal zadržiavať resp. žalobcovi neposkytnúť finančné prostriedky z tzv. "dotácii" na poľnohospodárku pôdu, na poskytovanie ktorých sa mal žalobca so žalovaným dohodnúť. Uzatvorenie takejto dohody žalovaný poprel, a žalobca žiadny dôkaz na preukázanie existencie takejto dohody nepredložil, neoznačil, teda nie je zrejmé kedy, kde k takejto dohode malo dôjsť. Nepredložil a neoznačil ani iný dôkaz o tom, že mu žalovaný neposkytoval resp. zadržiaval finančné prostriedky, na ktoré má žalobca oprávnený nárok. Aj keď žalobca v tejto súvislosti navrhol vypočuť svedka J. S., súd tento dôkaz nevykonal, pretože ho považoval vzhľadom k samotnému predmetu konania (o vrátenie daru) za nadbytočný, pretože ak by aj takáto dohoda, platná dohoda existovala, žalobca ako oprávnený sa svojej prípadnej pohľadávky má domáhať cestou súdu pre neplnenie si povinnosti žalovaným. Nemožno považovať konanie obdarovaného v postavení dlžníka spočívajúce v neplnení si svojich povinností uložených dohodou (ktorej existenciu však žalovaný pritom popiera), alebo zákonom alebo na základe iných skutočností za konanie, ktorým by porušoval dobré mravy a to obzvlášť hrubým spôsobom. Ak by aj v danom prípade existovala medzi stranami platná dohoda a žalovaný by takúto dohodu neplnil, išlo by v jeho prípade o konanie v rozpore so zákonom plniť riadne a včas povinnosť dohodnutú medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom. Žalobca však ani nepreukázal, že sa svojho podľa jeho názoru oprávneného nároku voči žalovanému doteraz domáhal podaním žaloby o zaplatenie na príslušný súd. Ani tvrdenia žalobcu o tom, že žalovaný ničí majetok (hospodárske stroje) vo vlastníctve žalobcu neboli v spore žalobcom preukázané. Ak by sa preukázalo (čo však žalobca nepreukázal), že žalovaný ako obdarovaný nakladá s darom nie podľa predstáv darcu je rozhodujúce, či toto konanie možno hodnotiť vo vzťahu k darcovi ako hrubé porušenie dobrých mravov značnej intenzity a ako konanie sústavné. Žalobca nielenže nepreukázal, v akom stave sa darované nehnuteľnosti nachádzali v čase darovania, pre posúdenie a porovnania stavu, pre ktorý žalobca ako darca pristúpil k výzve na vrátenie daru, ale samotné nestaranie sa o vec nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi (ak jeho nestaraním nedochádza k vážnemu ohrozovaniu oprávnených záujmov iných), pretože tým že žalovaný vec nadobudol na základe daru, získal oprávnenie ( ) s vecou, ktorá bola predmetom darovania nakladať na základe vlastných rozhodnutí ako vlastníka resp. spoluvlastníka (ktoré oprávnenie v sebe nesie aj oprávnenie vec zničiť, pravda, ak mu v tom nebráni zákon). To že obdarovaný nenakladá s vecou, darom podľa predstáv darcu, alebo že nevyvíja činnosti podľa predstáv žalobcu (neobrába pôdu, tak ako to v minulosti robil žalobca) a ak sa tým žiadnym spôsobom vzhľadom na okolnosti nespráva voči darcovi a jeho k jeho členom jeho rodiny tak, že hrubo porušuje dobré mravy nemožno to pokladať za okolnosť, ktorá by darcu oprávňovala domáhať sa vrátenia daru. Z týchto dôvodov, v spore nevykonal dokazovanie navrhnutými svedkami A. A., O. D., O. K., ktorý podľa vyjadrenia žalobcu mali preukázať svojimi výpoveďami, že polia neboli obhospodárené tak ako mali, pretože ak by aj preukázali že polia obrobené neboli, nejde o konanie, ktoré možno objektívne považovať za správania voči žalobcovi, ktorými hrubo porušuje dobré mravy. Z týchto dôvodov potom žalobca nepreukázal že by mu nevznikol nárok domáhať sa vrátenia daru. Účinky žalovanému doručeného písomného právneho úkonu žalobcu zo dňa 23.4.2019 nenastali, pre absenciu správania sa obdarovaného voči žalobcovi tak, že tým hrubo porušil dobré mravy. Neboli tak splnené zákonné predpoklady na vrátenie daru žalobcovi, uzatvorenou zmluvou - darovacou zmluvou zo dňa 2.1.2012 sú jej strany naďalej viazané, a preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania strán sporu rozhodol súd podľa , podľa ktorých súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalovaný bol v spore úspešný v celom rozsahu, preto mu súd voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom podľa ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že konaním súdu došlo voči nemu k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že na pojednávaní sudkyňa žalobcovi neumožnila pokladať otázky v miere, ktorú žalobca považoval za potrebnú na preukázanie svojho nároku, čo odôvodnila tým, že na ďalšom pojednávaní bude mať žalobca dostatok priestoru, na ktorom však vyhlásila dokazovanie za skončené a vyhlásila rozsudok. Týmto postupom podľa žalobcu došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Žalobca ďalej uviedol, že počas celého konania

bolo z jeho podnetu vedených viacero trestných, resp. priestupkových konaní. V rámci zásady iura novit curia mal žalobca za to, že za účelom rozhodujúcich skutočností si mal súd vyžiadať od príslušných orgánov spisy predmetných konaní, na základe ktorých by bolo zrejmé, že žaloba v tomto konaní bola podaná dôvodne. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že zákonná sudkyňa nekriticky prijala tvrdenia žalovaného, dôkazy vykonala jednostranne v jeho prospech, na základe čoho dospela k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že je toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a na zistený skutkový stav aplikoval správne právne normy, t.j. vec správne právne posúdil. Zároveň v konaní správne nevzhliadol žiadne vady uvádzané žalobcom v podanom odvolaní. Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného správne vysporiadal s otázkou existencie tvrdeného správania žalovaného voči žalobcovi. Pokiaľ ide o žalobcom uvádzané porušenie , žalovaný uviedol, že toto tvrdenie sa nezakladalo na pravde. Na pojednávaní dňa 20.11.2019 súd vykonal dôkaz - výsluch účastníkov sporu a žalobca mal dostatok času a priestoru na položenie otázok žalovanému, čo aj vykonal. Zároveň súd na tomto pojednávaní uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a zároveň odročil pojednávanie na deň 12.12.2019 o 15:15 hod. za účelom vyhlásenia rozsudku. Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal vedomosť o tom, že na nasledujúcom pojednávaní súd bude iba vyhlasovať rozsudok a nebude priestor na žiadne kladenie otázok, keďže zároveň súd na pojednávaní dňa 20.11.2019 vyhlásil dokazovanie za skončené. Pokiaľ ide o uvádzané porušenie , žalovaný uviedol, že súd v odôvodnení rozsudku dostatočne zdôvodnil prečo nevykonal navrhnuté dôkazy žalobcom. Žalovaný zároveň uviedol, že bolo iba na úvahe súdu ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná podľa . Žalovaný mal za to, že vykonané dôkazy súd prvej inštancie hodnotil v súlade so znením ustanovenia a prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Žalovaný ďalej uviedol, že hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie bolo v súlade s ust. a nasl. , keď súd prvej inštancie podrobne hodnotil všetky dôkazy v konaní vykonané podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo, všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo a dôsledne prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Zároveň žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v . Súd prvej inštancie vykonané dôkazy vyhodnotil správne a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal. Žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp. zn. , v zmysle ktorého, obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že na podporu svojich tvrdení navrhol vykonanie niekoľkých dôkazov, avšak súd prvej inštancie nevykonal ani jeden z nich. Súd prvej inštancie nevykonal výsluch navrhnutého svedka žalobcu, pána J.a S.. Súd prvej inštancie v tomto prípade podľa žalobcu ani len objektívne neprihliadal na preukázané skutočnosti, a to, že žalovaný žalobcovi uhradil prvú platbu, až nasledujúce platby žalovaný žalobcovi neuhrádzal. Súd prvej inštancie v tomto prípade absolútne neskúmal okolnosti, resp. skutočnosť, na základe akého titulu žalovaný žalobcovi prvú platbu uhradil, ak k uzavretiu žiadnej dohody, ako uvádza žalovaný, nedošlo. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz zo strany žalobcu, a to výsluch svedka, zástupcu spoločnosti W., pána K., ktorý mal preukázať skutočnosť, že im nebol vydaný stroj. Súd prvej inštancie taktiež nevykonal výsluch navrhnutých svedkov, A. A., O. D. a O. K., ktorí mali preukázať skutočnosť, že polia neboli obhospodárené. V tomto prípade bolo podľa žalobcu potrebné poukázať na skutočnosť, že súd prvej inštancie svojim konaním znemožnil žalobcovi objektívne preukázanie tvrdených skutočností tým, že nevykonal žiaden z ním navrhovaných dôkazov. Žalobca mal za to, že postup súdu, ktorým sa len prísne a formalisticky posúdi vec, bez naplnenia samotnej podstaty (matérie) dovolacích dôvodov a riadneho preskúmania ich prípustnosti, je popretím materiálneho právneho štátu. Prílišný formalizmus, ktorý je nad rámec zákona a založený na účelových dôvodoch, buď sudcovskej tvorby práva, alebo na úkor prípadnej dostupnosti práva na súdnu ochranu, ktorý navyše popiera samotnú podstatu

uplatnených dôvodov, je v rozpore (nielen) s ústavným princípom materiálneho právneho štátu. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR . Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že všeobecné súdy majú poskytovať v civilnom sporovom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania ( ). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie ( ). Okrem nedostatočne odôvodnených rozhodnutí všeobecných súdov však Ústavný súd Slovenskej republiky ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí aj také ich rozhodnutia, ktoré síce môžu vykazovať rozsiahle dôvodenie, avšak ktorými boli normy podústavného práva interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu. Žalobca tiež poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26.09.2002. Súd by mal pri svojom rozhodovaní vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu veci. Je rovnako potrebné, aby súd v odôvodnení rozsudku presvedčivými argumentmi vyvrátil právne nesprávne námietky účastníkov. Súd prvej inštancie v tomto prípade podľa žalobcu na dôkazy predložené žalobcom žiadnym spôsobom, z neznámeho dôvodu, neprihliadal. Preto má žalobca za to, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je nepresvedčivé, nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že konaním súdu prvej inštancie došlo k zásahu do jeho práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a tiež článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V uvedenej právnej veci žalobca skutkovo vymedzil a riadne konkretizoval dôvody požadovaného vrátenia daru - konkretizované nevhodné správanie k obom rodičom. Osobitne je podľa žalobcu potrebné zdôrazniť, že na zlej kvalite vzťahov mal podiel najmä žalovaný, dokonca je potrebné uviesť, že žalobca sa opakovane snažil prejavy konfliktov medzi žalobcom a žalovaným tlmiť. Žalobca žiadal odvolací súd, aby zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Žalobca taktiež žiadal odvolací súd, aby žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa a (ďalej len „“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa zákona , keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem v spojení a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa .

6. Súd prvej inštancie k svojmu rozhodnutiu o zamietnutí žaloby dospel na tom právnom závere, že žalobca nepreukázal, že by mu vznikol nárok domáhať sa vrátenia daru. Žalobca síce preukázal doručenie výzvy na vrátenie daru žalovanému, avšak nepreukázal, že by žalovaný hrubo porušil dobré mravy správaním sa voči darcovi. Na základe vykonaného dokazovania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti vzťahu medzi žalobcom (otcom) a žalovaným (synom) dospel súd k záveru, že žalobca nepreukázal také správanie sa žalovaného voči nemu, ktoré by dosahovalo značnú intenzitu, alebo by bolo sústavné tak, ako to súdna prax vyžaduje pre úspešné uplatnenie nároku na vrátenie daru a bolo by vyvolané výlučne iba konaním a správaním žalovaného bez toho, aby bolo vyvolané vzájomným správaním sa žalobcu voči žalovanému. V predmetnej veci tak neboli splnené podmienky na vrátenie daru žalobcovi z uzatvorenej darovacej zmluvy zo dňa 02.01.2012 (ďalej len „darovacia zmluva“), a preto súd žalobu žalobcu zamietol.

7. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné:

8. S princípom kontradiktórnosti sporového konania súvisí a do práva na spravodlivý súdny proces patrí, právo žalobcu vyjadrovať sa k dokazovaniu, vrátane práva strany klásť svedkom otázky na pojednávaní pri výsluchu svedka. Odvolací súd z obsahu spisu nezistil, že by súd prvej inštancie svojim postupom znemožnil žalobcovi uplatňovať procesné práva až do takej miery, že by došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Z obsahu spisu vyplýva, že pred nariadením pojednávania súd prvej inštancie doručil žalobcovi vyjadrenia protistrany a umožnil žalobcovi sa vyjadriť, čo žalobca v konaní

aj využil. Žalobca bol na pojednávanie konané dňa 20.11.2019 včas predvolaný a na pojednávanie sa dostavil. Zo zápisnice z predmetného pojednávania vyplýva, že žalobcovi bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k podanej žalobe, odpovedať na otázky súdu, navrhovať dôkazy. Žalobca navrhol vykonať dôkaz výsluchom žalovaného, ktorý súd vykonal a umožnil žalobcovi klásť žalovanému otázky, a to až do vyčerpania otázok na žalovaného. V zápisnici o pojednávaní je konštatované (č. l. 76 spisu), že „viac otázok žalobcu na žalovaného nebolo“. Pokiaľ žalobca namietal, že mu mala byť poskytnutá možnosť klásť otázky na ďalšom pojednávaní, je potrebné uviesť, že súd vykonal dôkaz výsluchom žalovaného, ku ktorému mal žalobca možnosť klásť otázky až do ich vyčerpania. Výsluch svedkov súd v konaní nevykonával, preto nie je zrejmé, komu a aké otázky žalobca chcel adresovať. Na pojednávaní mal možnosť žalobca uviesť všetko k prejednávanej veci. Súd na pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené a odročil pojednávanie na deň 12.12.2019 za účelom vyhlásenia rozsudku. Vyhlásením dokazovania za skončené nastali účinky koncentrácie konania, ktoré museli byť žalobcovi známe, a teda bolo zrejmé, že pojednávanie bolo odročené len za účelom vyhlásenia rozhodnutia bez toho, aby na ďalšom pojednávaní bolo vykonané dokazovanie. Námietky žalobcu, ktoré uvádzal v odvolaní, boli preto nedôvodné.

9. Je povinnosťou strán v sporovom konaní označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Pokiaľ žalobca namietal, že bolo povinnosťou súdu vyžiadať si spisy príslušných orgánov z trestného a priestupkového konania, aplikujúc zásadu iura novit curia, je potrebné uviesť, že súd je viazaný návrhmi na vykonanie dokazovania, pričom sám nie je oprávnený bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý strana v konaní nenavrhla okrem dôkazov, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov podľa a na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva podľa a v prípade sporov s ochranou slabšej strany. Bolo na žalobcovi, aby svoje tvrdenia príslušnými dôkazmi preukázal, preto vo vzťahu k uplatnenej námietke v odvolacom konaní je potrebné konštatovať, že ani táto námietka žalobcu nebola dôvodná.

10. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa predloženými dôkazmi v konaní rozsiahlo zaoberal a tieto hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany konania. Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Odvolací súd preskúmaním veci nezistil nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie.

11. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd zamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov J.a S., zástupcu spoločnosti Anja, pána K., svedkov A. A., O. D. a O. K., vzhľadom na skutkový stav zistený z vykonaného dokazovania bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie o nevykonaní navrhnutých dôkazov v súlade zo zásadami hospodárnosti a rýchlosti konania. Posúdenie toho, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné, a teda posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu. Súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, najmä ak skutočnosť, ktorá má byť zistená z navrhnutých dôkazov už bola dostatočne preukázaná inými dôkazmi. V danej veci malo byť predmetom dokazovania splnenie podmienok na vrátenie daru. Výsluchom vyššie uvedených svedkov nemohli byť ani podľa názoru odvolacieho súdu zistené relevantné skutočnosti k preukázaniu nároku na vrátenie daru, čím sa súd prvej inštancie dôsledne vo svojom rozhodnutí vyporiadal. Odvolací súd preto poukazuje na bod 23 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom súd podrobne uviedol, z akých dôvodov nevykonal dokazovanie výsluchom navrhnutých svedkov, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Z rozhodnutia súdu nevyplýva, ako namietal žalobca, že by súd vykonal len dôkazy navrhnuté žalovaným. Svedok je osoba, ktorá osobne alebo sprostredkovane vnímala skutočnosti relevantné pre dokazovanú skutočnosť. Pokiaľ bolo zrejmé, že navrhnutí svedkovia priamo nemohli uviesť k preukázaniu žalobcom uplatneného nároku na vrátenie daru relevantné skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k objasneniu veci, zamietnutím návrhu na vykonanie týchto dôkazov nemohlo ani dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Súd vykonal listinné dôkazy, ktoré predložil žalobca, ako aj výsluch žalovaného na pojednávaní, ktorý tiež žalobca navrhoval. Námietky žalobcu týkajúce sa zamietnutia návrhov na vykonanie dokazovania boli preto nedôvodné.

12. Napokon k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom prvej inštancie z dôvodu, že rozsudok nedostatočne odôvodnil, odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka žalobcu nebola dôvodná. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie rozsudok náležite odôvodnil v zmysle . Odôvodnenie rozhodnutia má všetky náležitosti vyžadované uvedeným ustanovením. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nepochybne vyplýva, na základe akých úvah s prihliadnutím na zistený skutkový stav dospel súd prvej inštancie k právnemu názoru vyslovenému v rozhodnutí vo veci samej. Súd prvej inštancie pri odôvodnení svojho rozhodnutia dbal aj na to, aby jeho odôvodnenie bolo presvedčivé.

13. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že v konaní neboli splnené podmienky pre vrátenie daru, a to správanie sa žalovaného, ktoré by hrubo porušovalo dobré mravy. Základnou materiálnou podmienkou pre vrátenie daru, bolo preukázanie správania žalovaného voči žalobcovi, či členom jeho rodiny, ktoré by mohlo byť kvalifikované ako správanie porušujúce dobré mravy v intencii hrubého porušenia dobrých mravov. Pokiaľ sa aj žalobcovi subjektívne zdalo, že konanie žalovaného naplňuje dôvody pre vrátenie daru, z vykonaného dokazovania konanie žalovaného, ktoré by mohlo byť takto kvalifikované, t. j. ako hrubo porušujúce dobré mravy, nevyplývalo.

14. Odvolací súd vzhľadom na uvedené napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa potvrdil.

15. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods.1 a § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný. Odvolací súd preto žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).