Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/3/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Ingrid Kalinákovej, v právnej veci žalobkyne: W. F., D.. XX. XX. XXXX, N. D. F. XXX/X, A. D. S., právne zastúpená: JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sov. hrdinov 163/66, Svidník, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpený: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 171,- €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. -153 zo dňa 6.5.2020, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch I. a III.

II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

Predmet konania

1. Predmetom konania je nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 171,- €, spolu s úrokom s príslušenstvom. Obsah napadnutého rozhodnutia 2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len ,,súd“) rozhodol, že cit.: „II. Žalovaný je p o v i n n ý vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 171,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 171,- € od 22.4.2016 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. III. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %.a.“ 3. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebného - bezúčelového úveru vo výške 829,85 € (25.000,-Sk) s mesačnou splátkou 22,67 € (692,- Sk), fixnou úrokovou sadzbou 17,30 % ročne, splatnosťou prvej splátky dňa 20.9.2005 a s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.7.2010. V čl. IV. bod 2 a je uvedená RPMN vo výške 10,31 %. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa zaplatila na predmetný úver prostredníctvom viacerých platieb celkovo 1.000,85 € (30.151,60 Sk), pričom dňa 19.6.2006 tento úver vyplatila úhradou vo výške 23.926,70 Sk (794,22 €), v dôsledku čoho záväzkový vzťah medzi účastníkmi zmluvy zanikol jeho splnením. Z Prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS súd zistil, že na združenie sa obrátila žalobkyňa so žiadosťou, že potrebuje poradiť so zmluvou, ktorú uzavrela so žalovaným. Dňa 19.1.2016 im žalobkyňa predložila zmluvu o splátkovom úvere, ktorú uzavrela dňa 5.8.2005, po posúdení ktorej ju združenie informovalo, že podľa ich názoru ide o zmluvu bezúročnú a bez poplatkov a taktiež že obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Informovali ju, že ak veriteľ poskytol úver vo výške 829,85 € a žalobkyňa uhradila sumu 1.000,85 €, čiže vyššiu sumu, ako jej bola veriteľom poskytnutá, tak došlo k

bezdôvodnému obohateniu na strane veriteľa o sumu 171 € a, že má právo súdnou cestou domáhať sa vydania tejto sumy ako bezdôvodného obohatenia. Z výsluchu žalobkyne súd zistil, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedela od združenia a v čase, keď riešila iné veci s týmto združením, došlo aj na zmluvu, resp. na úver od žalovaného. Uvedené združenie iniciatívne vyhľadala žalobkyňa. Presne si nepamätala, kedy sa prvý krát rozprávala o predmetnom úvere. 4. Na zistený skutkový stav prijal právny záver, podľa ktorého v čl. IV. bod 2 zmluvy o úvere uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 5.8.2005 je uvedené, že dlžník a veriteľ sa dohodli, že ročná percentuálna miera nákladov je 10,31 %, pričom je vypočítaná z hodnoty celkových nákladov dlžníka spojených s úverom a výšky poskytnutého úveru. Ročná percentuálna miera nákladov sa počas trvania úverového vzťahu mení v prípade, ak dôjde k zmene poplatkov a/alebo sa dlžník omešká so splátkou a/alebo uhradí splátku v iný ako dohodnutý deň podľa zmluvy. Údaj o RPMN uvedený veriteľom v zmluve je nesprávny, nezohľadňujúci zmysel a účel zavedenia inštitútu RPMN do spotrebiteľských zmlúv, t.j. informovať spotrebiteľa o celkovej výške nákladov spojených so spotrebiteľským úverom (úrokov vrátane všetkých poplatkov), čo RPMN uvedená v zmluve jednoznačne nemôže zohľadňovať, pretože len dohodnutá úroková sadzba vo výške 17,30 % ju prekračuje, čím v nej nemôžu byť logicky zahrnuté všetky náklady na poskytnutie tohto úveru, ktoré sú špecifikované v základných podmienkach zmluvy v čl. I.. Povinnosťou žalovaného vystupujúcemu v postavení dodávateľa bolo postupovať voči spotrebiteľovi s odbornou starostlivosťou, a teda uviesť údaj o RPMN zodpovedajúci skutočnosti (teda zohľadňujúci všetky náklady s poskytnutím tohto úveru spojené), keďže dodávateľ je v porovnaní so spotrebiteľom profesionálom so skúsenosťami a výrazne lepšími poznatkami v oblasti, v rámci ktorej vyvíja podnikateľskú činnosť. Ak je výška RPMN v zmluve síce uvedená, ale v nesprávnej výške, je to v neprospech spotrebiteľa a preto je uvedenie takéhoto nesprávneho údaja potrebné hodnotiť tak, ako keby údaj RPMN v zmluve uvedený nebol, v dôsledku čoho je úver bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalobkyňa uhradila viac ako si požičala vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie. Žalobkyňa žalovala bezdôvodné obohatenie vo výške rozdielu rozdiel medzi vykonanými platbami v celkovej výške 1.000,85 € a výškou poskytnutého úveru, t.j. 829,85 €. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania, tak pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Ak sa plnenie bez právneho dôvodu poskytuje postupne po častiach, objektívna premlčacia doba začína plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, kedy k plneniu došlo. Tak ako na to poukázal odvolací súd, uvedenie nesprávneho údaju RPMN je bezo sporu klamaním spotrebiteľa. Žalovaný, ktorý sám koncipoval zmluvu o splátkovom úvere, si jednoznačne musel byť vedomý nesprávnosti uvedenia výšky RPMN, a teda vedel, že poskytnutý úver môže byť považovaný za bezúročný a bez poplatkov a pre prípad, že sa tak stane, bol s tým uzrozumený (nepriamy úmysel). Žalovaný totiž poskytuje spotrebiteľské úvery v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a v predmetnom právnom vzťahu vystupuje v pozícii profesionála, u ktorého je nevyhnutné prezumovať čo najvyššiu mieru znalosti spotrebiteľského práva. Objektívna premlčacia doba pre vydanie bezdôvodného obohatenia je teda v tomto prípade desaťročná. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Keďže oprávnený sa o bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr ako vzniklo, ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, ako objektívna. Oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. O vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného sa žalobkyňa podľa vlastného vyjadrenia dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, pričom podľa prehlásenia tohto združenia to bolo v mesiaci január roku 2016. Žaloba bola podaná na súd dňa 21.3.2016, teda v rámci subjektívnej dvojročnej premlčacej doby. Súd mal za to, že v takomto prípade je potrebné vychádzať nie z predpokladanej, ale skutočnej vedomosti žalovanej, ktorá je aj rozhodujúca pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie žalovaného nároku. Žalobkyňa v konaní preukázala nadobudnutie vedomosti o bezdôvodnom obohatení a jeho výške v januári 2016, pričom žalovaný nepreukázal to, že by túto vedomosť žalobkyňa získala skôr. Na základe vyššie uvedených skutočností má súd za to, že námietka žalovaného nie je v tomto prípade dôvodná. Vzhľadom k tomu, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov už od momentu jeho poskytnutia, je preto potrebné všetky platby žalobkyne započítať iba na jeho istinu. Keďže žaloba bola podaná na súde až dňa 21.3.2016, nepremlčanou tak zostala platba zo dňa 19.6.2006, kedy žalobkyňa vyplatila zostatok úveru vo výške 23.926,70 Sk, pričom z tejto platby si žalobkyňa uplatnila len časť v sume 171,- €, nakoľko zvyšok bol započítaný na neuhradenú istinu poskytnutého úveru. 5. Aplikoval ust. , ods. 1, 2, písm. g/, , ods. 4 , , ods. 1,2, , ods. 1,2 .

6. O trovách konania rozhodol podľa a úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Obsah odvolania 7. Proti výrokom I. a III. rozsudku a v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Uviedla, že súd voči žalovanej vyvodil sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru aj keď pri výpočte ročnej percentuálnej miery vychádzali zo znenia o spotrebiteľských úveroch. Súd neustálil, podľa akého vzorca mala byť vypočítaná RPMN v zmluve so žalobkyňou a aká hodnota predmetného údaja v nej mala rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona. V čase uzavretia zmluvy so žalobkyňou bolo jediným reglementovaným dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru „neuvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov" [ v znení účinnom dňa 05.08.2005. Nič v odôvodnení napadnutého rozsudku nenasvedčuje, že by súd prvej inštancie použil vzorec z prílohy v znení účinnom dňa 05.08.2005. Nahradil ho svojimi vlastnými úvahami o tom, že RPMN mala byť vypočítaná úplne inak - pravdepodobne podľa akéhosi iného vzorca - o ktorom sa však z jeho odôvodnenia nemožno nič dozvedieť (a preto ani s ním viesť akúkoľvek polemiku). Relevantné právne normy tak rozhodne aplikované neboli, pričom odôvodnenie napadnutého rozsudku neumožňuje ani zistiť, ktoré normy (ak vôbec nejaké) vlastne aplikované boli. Už len táto okolnosť ho diskvalifikuje v mantineloch spravodlivého procesu. RPMN bola zároveň explicitne definovaná ako zmluvný údaj, ktorý sa má počítať podľa vzorca v prílohe zákona. Iba v prípade, ak by bola porušená práve táto dispozícia relevantnej právnej normy, mohla by nastúpiť zodpovedajúca sankcia (bezúročnosti a bezpoplatkovosti). V odôvodnení napadnutého rozsudku však nie je prítomné nič, čo by zodpovedalo popísaným kritériám. Nenachádza sa v ňom žiadne vysvetlenie, v čom bolo porušené aplikovateľné právne pravidlo (vzorec podľa prílohy k ), čo je bezpodmienečná obsahová náležitosť odôvodnenia rozsudku ukladajúceho sankciu za protiprávne konanie. Odvolací súd v odôvodnení kasačného uznesenia (bod 16) navyše výslovne uznal, že v rozhodnom čase mal byť „v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch uvedený nesprávny vzorec RPMN. V takomto poňatí teda ide o kritické zlyhanie zákonodarcu, ktorého negatívne dôsledky však nie je za žiadnych okolností prípustné prenášať na adresátov nekvalitnej (nesprávne transponovanej) vnútroštátnej právnej normy (tu veriteľov, ktorí boli výsledok vyrátaný podľa vzorca v prílohe zákona povinní premietnuť do obligatórneho zmluvného údaja). Vytýkať za týchto okolností veriteľom, že mali rezignovať na dôslednú aplikáciu zavedeného a záväzného zákonného pravidla a uprednostni ť akýsi iný výpočet - o ktorom dosiaľ konajúce súdy nie sú schopné sformulovať ani len to, podľa akého vzorca sa má realizovať - a dokonca na tomto základe, s cynickou kritikou nedostatku odbornej starostlivosti, zasiahnuť do zaručeného práva veriteľov na podnikanie, ktorého integrálnou súčasťou je aj právo na dosahovanie zisku, nemožno skutočne označiť inak ako prejav vrchnostenskej šikany, keď jedna zložka štátnej moci (súdna) tresce subjekty práva za pochybenie inej zložky štátnej moci (zákonodarnej). Vo vzťahu k subjektívnej premlčacej dobe poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, najmä rozsudok sp. zn. zo dňa 25.03.2013 a uznesenie sp. zn. zo dňa 10.01.2018. Zistenie určitej skutočnosti o vedomosti osoby z písomného prehlásenia občianskeho združenia rozhodne nemožno považovať za kompatibilné s aplikovateľnými procesnými požiadavkami. Odporuje predovšetkým princípom ústnosti, priamosti a bezprostrednosti civilného sporového procesu, ktoré vyžadujú, aby súd použil také dôkazné prostriedky, ktoré umožňujú, aby poznanie sporných skutočností bolo čo najviac bezprostredné. Z výsluchu žalobkyne takisto súd prvej inštancie k žiadnemu spoľahlivému zisteniu času „získania vedomosti" dospieť nemohol: „Na otázku súdu, aby žalobkyňa uviedla, kedy prvý krát sa rozprávala o predmetnom úvere so zástupcami občianskeho združenia, žalobkyňa uviedla, že minimálne rok dozadu, avšak presne si na to nepamätám. Ak odhliadneme od očividnej absurdity prístupu, ako sa veriteľ môže chcieť úmyselne obohacovať neuvedením náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere, keď zákonným dôsledkom takého prístupu by bola bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, t. j. výlučne strata práva na úroky a poplatky, a teda nie zisk čohokoľvek, je základným predpokladom pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby existencia úmyslu zodpovedného subjektu z bezdôvodného obohatenia, ktorému musí zodpovedať adekvátna procesná reflexia v spore, v ktorom sa žalobkyňa dovoláva, alebo súd mieni uplatňovať, takúto premlčaciu dobu. Ide teda o špecifickú skutkovú okolnosť, ktorá sa musí stať predmetom tvrdenia a dokazovania, a za žiadnych okolností nemôže byť „odbitá" akoukoľvek prezumpciou, záverom typu „žalovaný o tom musel vedieť", prípadne generickými konštatáciami, aké použil súd prvej inštancie. Ak sa žalobkyňa chcela brániť proti námietke premlčania poukazom na údajné úmyselné konanie žalovanéh, mala ho podložiť zodpovedajúcimi skutkovými tvrdeniami a dôkaznými návrhmi, čo sa však nestalo. Mala preto znášať negatívny dôsledok spojený s neunesením zodpovedajúcich procesných bremien.

Hodnotenie odvolacieho súdu 8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( , ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v a , vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia pojednávania ( a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

10. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. ). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

11. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ).

12. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok z bezdôvodného obohatenia s poukazom na nesprávne uvedený údaj o RPMN v neprospech spotrebiteľa, v dôsledku čoho vyhodnotil poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov. K námietke premlčania v konaní vznesenej žalovaným uviedol, že k premlčaniu žalobného nároku tak v objektívnej ako aj v subjektívnej premlčacej dobe nedošlo.

13. Žalovaný vo svojom odvolaní namieta správnosť záveru súdu, ktorý vyhodnotil, že údaj o RPMN uvedený v zmluve o úvere je uvedený nesprávne, v neprospech spotrebiteľa, preto je potrebné danú skutočnosť vyhodnotiť ako neuvedenie RPMN. Vo vzťahu k argumentácii týkajúcej sa RPMN, odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na body 13. až 17. zrušujúceho uznesenia, č.k. -65 zo dňa 30.4.2019.

14. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení uložil súdu prvej inštancie zaoberať sa počiatkom plynutia subjektívnej premlčacej doby, vo vzťahu k uplynutiu objektívnej premlčacej doby, odvolací súd vyslovil potrebu aplikácie 10 ročnej premlčacej doby (bod 19.) So záverom súdu o uplatnení žalobného návrhu včas sa však nestotožnil žalovaný, pretože namietal jednak začiatok od ktorého je potrebné počítať plynutie subjektívnej premlčacej doby a jednak namietal dĺžku aplikovanej objektívnej premlčacej doby.

15. V prípade bezdôvodného obohatenia upravuje tak subjektívnu ako aj objektívnu premlčaciu dobu. Oprávnený sa môže domáhať svojho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia len v rámci plynutia oboch lehôt. V prípade, ak dôjde k uplynutiu jednej z nich, oprávnený nemá možnosť domáhať sa svojho práva z bezdôvodného obohatenia, nakoľko došlo k jeho premlčaniu. Subjektívna premlčacia doba je upravená v tak, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Objektívna premlčacia doba je upravená v tak, že najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

16. Vo vzťahu k subjektívnej premlčacej dobe odvolací súd poukazuje na to, že zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slova „vedieť mal a mohol“ pritom obsahuje v iných prípadoch, na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil.

17. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu „dozvie“ sa otiera rozdiel medzi objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade rozumovo menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu na úroveň ich mysle (OGH 3Ob592/77 - „Na slabomysleľnosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný menší stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“).

18. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“, aj keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času po vykonaní plnenia.

19. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie odkedy plnila, resp. jej plnenie bolo poskytnuté. Ako vyplýva z početných rozhodnutí súdov, pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia), no okolností nie zo zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie“ sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia.

20. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa v januári 2016 navštívila Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS, kde sa dozvedela o tom, že platby, ktoré zo zmluvy o úvere uhradila, boli platbami nad rámec jej povinnosti , ktorú mala zo zmluvy o úvere (čl.32). Z prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS ( čl73) vyplýva, že združenie žalobkyňu informovalo dňa 19.1.2016 po predložení zmluvy o úvere o tom, že na strane veriteľa došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške 171 Eur. Túto skutočnosť vo svojej výpovedi potvrdila aj žalobkyňa, ktorá si presný dátum nepamätala ( čl.134)

21. Pre začatie plynutia premlčacej doby v predmetnom prípade tak bolo určujúcou skutočnosťou listinný dôkaz predložený v konaní žalobkyňou, ktorým je potvrdenie združenia na ochranu spotrebiteľa o tom, že žalobkyňu poučil o tom, ža na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu. Keďže žaloba bola podaná dňa 21.6.2016, možno konštatovať, že bola podaná v rámci plynutia subjektívnej premlčacej doby. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. zo dňa 11.04.2018 v ktorom uviedol, že: „Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné.“ Z uvedených dôvodov má odvolací súd za to, že okamih od ktorého je potrebné počítať plynutie subjektívnej premlčacej doby je datovanie potvrdenia občianskeho združenie zo dňa 19.1.2016, z čoho vyplýva, že k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby v predmetnom prípade nedošlo.

22. K objektívnej premlčacej dobe odvolací súd nad rámec argumentácie uvedenej v zrušujúcom uznesení č.k. -65 zo dňa 30.4.2019 poukazuje na to, že tak v rozlišuje dve rôzne dĺžky lehôt vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe, pričom to, ktorá z nich bude aplikovaná na ten-ktorý prípad bude závisieť od toho, akým spôsobom bolo získané bezdôvodné obohatenie. síce v uvedenom ustanovení hovorí o bezdôvodnom obohatení získanom úmyselne, avšak v uvedenom a ani v inom ďalšom ustanovení nevymedzuje podstatu úmyselného konania. Z uvedeného dôvodu preto treba z hľadiska právnej teórie vychádzať z právnej úpravy úmyselného zavinenia podľa definície úmyselného zavinenia upravenom v . O priamy úmysel tak ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne ho aj získať chcel. O nepriamy úmysel ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojím konaním obohatenie, ktoré mu nepatrí, môže získať a s týmto následkom bol pre prípad, že nastane, uzrozumený. Pre oba prípady je rozhodujúcim znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil o tom, že svojím konaním získava alebo môže získať hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, ktoré mu nepatria.

23. Vo vzťahu k aplikovaniu 10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd poukazuje na bod 42. v spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci C-485/19 zo dňa 07.10.2019, kde Európska komisia uviedla, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa.

24. Odvolací súd stotožňuje so závermi písomných pripomienok Európskej komisie a má za to, že na uvedený prípad je potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Je potrebné uviesť, že žalovaný minimálne vedel, že nedodržanie zákonných podmienok pri uzatváraní zmlúv môže mať za následok nepriznanie určitých súm, a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (dolus indirectus, tzv. nepriamy úmysel). Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Z uvedeného dôvodu tak možno dospieť k záveru, že žaloba bola v predmetnom prípade podaná aj v rámci objektívnej premlčacej doby.

25. Keďže odvolacie námietky žalobcu nespochybnili vecnú správnosť rozsudku v jeho napadnutej časti, odvolací súd ho postupom podľa potvrdil.

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s ust. tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).