Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Co-64-2023.pdf
PDF · 154.16 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/64/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. X, zastúpená advokátskou kanceláriou: BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Laurinská 4, Bratislava, IČO: 36 833 533, proti žalovanému: F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX/X, H., zastúpený advokátom: JUDr. Ondrej Brláš, so sídlom Štefánikova trieda 52, Nitra, za účasti intervenienta na strane žalovaného: I. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. XX, zastúpená advokátom: JUDr. Ondrej Brláš, so sídlom Štefánikova trieda 52, Nitra, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra 7C/86/2019-407 zo dňa 16. marca 2023, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (I. výrok), zrušil uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia, č. k. 36C/56/2022-35 zo dňa 14.06.2022 v celom rozsahu (II. výrok). Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie proti žalobkyni vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (III. výrok). Intervenientovi priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie proti žalobkyni vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (IV. výrok). Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (V. výrok). Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti intervenientovi vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (VI. výrok). 2. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 628 ods. 1, 2 a 3, § 629, § 630 a § 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) ako aj zisteným skutkovým stavom na základe čoho dospel k záveru k záveru, že žaloba nie je dôvodne podaná. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou doručenou súdu dňa 15.10.2019 domáhala určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. C. D. E.. Žalobu odôvodnila tým, že na základe darovacej zmluvy darovala do výlučného vlastníctva žalovanému predmetnú nehnuteľnosť. V zmysle čl. 4 darovacej zmluvy sa žalovaný zaviazal zriadiť v prospech žalobkyne vecné bremeno spočívajúce v bezodplatnom prevode doživotného bývania v jednej izbe, kuchyni a prísl. v dome so súp. č. X
nachádzajúcim sa na parc. reg. „C“ parc. č. 16/3, zapísaný na LV č. XXX, k. ú. C. D. E.. V zmysle čl. 5 darovacej zmluvy sa žalovaný ako obdarovaný zaviazal žalobkyňu doopatrovať v chorobe a starobe a vzorne sa o ňu starať v súlade s dobrými mravmi. Dňa 08.01.2016 žalobkyňa pristúpila k uzatvoreniu zmluvy o zániku vecného bremena. K opätovnému zriadeniu vecného bremena už nedošlo, pričom vzájomné medziľudské vzťahy medzi stranami sporu sa postupom času zhoršovali, začali pribúdať hádky a nedorozumenia až žalovaný prestal so žalobkyňou akýmkoľvek spôsobom komunikovať. K úplnému rozvratu vzťahov prišlo v septembri 2019, keď žalovaný doručil žalobkyni kúpnu zmluvu zo dňa 31.07.2019, v zmysle ktorej bolo žalobkyni oznámené, že nehnuteľnosť je predmetom predaja p. I. J.. Od tohto času žalobkyňa nemala záujem bývať s cudzou osobou a bola nútená predmetnú nehnuteľnosť opustiť a ísť bývať k svojej dcére I. C.. Toto konanie žalovaného je v rozpore s darovacou zmluvou, s čl. 5, v ktorom sa žalovaný zaviazal žalobkyňu doopatrovať. Žalobkyňa zaslala žalovanému list, v ktorom žiadala o ozrejmenie, akým spôsobom vzhľadom na predaj domu, plánuje dodržať svoj záväzok uvedený v čl. 5 darovacej zmluvy. Predmetnú zásielku žalovaný prevzal 26.09.2019, avšak nijakým spôsobom nereagoval. Po preštudovaní kúpnej zmluvy žalobkyňa zistila, že záväzok doopatrovať postúpil žalovaný na p. I. J., avšak tej mala platiť odplatu vo forme hradenia nákladov súvisiacich s jej užívaním. S poukazom na uvedené, žalobkyňa vyzvala žalovaného na vrátenie daru listom zo dňa 07.10.2019, pričom túto zásielku si žalovaný neprevzal. Žalobkyňa má naliehavý právny záujem domáhať sa, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Je možné konštatovať, že žalovaný už nemá záujem žalobkyni poskytnúť sľúbenú starostlivosť a žalovaný tak fakticky odmieta splniť svoj záväzok v zmysle čl. 5 darovacej zmluvy. 3. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe výzvy na vrátenie daru zo dňa 07.10.2019 malo dôjsť k zániku darovacieho vzťahu, a preto posudzoval existenciu dôvodov na vrátenie daru uvedené v tejto výzve, a to správanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi.Takéto správanie žalovaného videla žalobkyňa v tom, že predmetný rodinný dom žalovaný previedol na I. J. (intervenienta) a rovnako aj záväzok doopatrovať ju v chorobe a starobe a vzorne sa o ňu starať v súlade s dobrými mravmi postúpil na I. J., s tým, že žalobkyňa bude povinná platiť odplatu vo forme hradenia nákladov súvisiacich s bývaním. 4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zaopatrovacia zmluva a záväzok v nej obsiahnutý je neurčitý a nezrozumiteľný, a preto súd vyhodnotil zaopatrovaciu zmluvu za neplatný právny úkon. Nepovažoval za preukázané, že správanie obdarovaného – žalovaného možno vyhodnotiť ako konanie a správanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi, pretože nevzhliadol u žalovaného také správanie, kde by súd musel konštatovať, že došlo k naplneniu zákonných predpokladov na vrátenie daru upravený v ustanovení § 630 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že žalobkyňa správanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi videla v tom, že žalovaný previedol rodinný dom ako aj záväzok doopatrovať žalobkyňu na intervenienta. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného. Za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným nemožno považovať napr. predaj darovanej veci cudzej osobe, alebo nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a jeho životných jubileí (2Cdo/81/1997 (R 31/1999), sp. zn. 3Cdo/191/1996 (R 88/1988) a sp. zn. 2Cdo/108/2007). Predaj darovanej nehnuteľnosti, resp. úmysel predať nehnuteľnosť, nezakladá také konanie, ktoré by sa považovalo za hrubé porušenie dobrých mravov, nakoľko žalovaný bol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v čase, keď uzatváral s intervenientom kúpnu zmluvu a k predaju nehnuteľnosti došlo pred samotným doručením výzvy na vrátenie daru. 5. Súd sa zaoberal aj tvrdeniami žalobkyne, že na intervenienta bol prevedený záväzok doopatrovať žalobkyňu v chorobe a starobe a vzorne sa o ňu starať v súlade s dobrými mravmi, za čo má platiť odplatu. V tejto súvislosti uviedol, že prevod takéhoto záväzku súd nepovažoval za preukázaný, pretože z predmetnej kúpnej zmluvy zo dňa 31.07.2019, ktorá bola predložená do spisu spolu so žalobou vyplýva (bod 7 a bod 8), že zmluvou zriaďuje povinná z vecného bremena I. J., bezodplatné právo doživotného bývania v pôvodnom dome č. s. X na pare. č. XX/X, zapísaný v LV č. XXX registra "C", kat. úz. C. D. E. pre oprávnenú z vecného bremena A. B., K. F., nar. XX.XX.XXXX, ktorá toto vecné bremeno prijíma. Oprávnená z vecného bremena A. B., K. F. sa týmto zaväzuje hradiť všetky náklady súvisiace s bývaním a užívaním domu č. s. X na parc. č. 16/3. Ide hlavne o uhrádzanie energií ako voda, plyn, elektrina odvoz komunálneho odpadu. Zároveň sa zaväzuje užívať predmetný dom iba sama na účely bývania a ochraňovať ho pred poškodením. Nakoľko žalobkyňa nadobudla presvedčenie, že žalovaný jej nechce poskytnúť potrebnú pomoc, vyzvala žalovaného na vrátenie daru. Z vyjadrenia žalobkyne v priebehu celého konania súd prvej inštancie nemal za preukázané, že by žalobkyňa žiadala žalovaného o pomoc, preto podľa jeho názoru, argumentácia žalobkyne o tom, že je žalovaný neposkytol pomoc, nie je dôvodná. Prijal záver, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že na strane
žalovaného došlo k takému správaniu, ktoré by súd mohol vyhodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov, a na základe ktorých by jej vznikol nárok na vrátenie daru. Rovnako súd prvej inštancie v priebehu sporu na strane žalovaného nevzhliadol konanie žalovaného, ktoré by bolo takej intenzity, pre ktoré by súd musel konštatovať, že došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov, čo by zakladalo dôvod na vrátenie darovanej nehnuteľnosti. Keďže správanie sa žalovaného ako obdarovaného voči žalobkyni ako darkyni s prihliadnutím na vzájomné vzťahy v žiadnom prípade nemožno hodnotiť ako také správanie, ktoré by napĺňalo zákonné predpoklady uvedené v § 630 Občianskeho zákonníka, súd žalobu zamietol.
6. Súd prvej inštancie návrh zástupcu žalobkyne na doplnenie dokazovania prečítaním listín - výpoveď svedka H. zo dňa 14.10.2021 a zo dňa 28.09.2020 z vyšetrovacieho spisu zamietol, nakoľko predmetom mali byť skutočnosti, ktoré nemali súvis s predmetom sporu, keď súd vzhliadol, že prvá výzva na vrátenie daru je platným právnym úkonom a teda v spore posudzoval len dôvody, ktoré boli uvedené v predmetnej výzve. Svedecké výpovede súviseli so skutkovými okolnosťami, ktoré boli uvedené v druhej výzve a o nich súd rozhodol uznesením, ktorým nepripustil zmenu žaloby v podobe rozšírenia skutkových dôvodov. Vykonanie tohto dôkazu by bolo nehospodárne a neúčelné.
7. Nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej zamietol žalobu, vychádzal z toho záveru, že nie sú splnené podmienky, aby nariadené neodkladné opatrenie trvalo naďalej, a preto uznesenie, ktorým bolo vo vzťahu k žalovanému a intervenientovi nariadené neodkladné opatrenie, zrušil.
8. Vzhľadom na úspech žalovaného a intervenienta v spore, o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému a intervenientovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§262 ods.2 CSP). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní proti žalovanému a intervenientovi plný úspech priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§262 ods.2 CSP).
9. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., III. a IV. v zákonnej lehote odvolaním napadla žalobkyňa z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), e), f) h) CSP. Podaným odvolaním sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel. V odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie platnosti zaopatrovacej zmluvy. Ako je známe z obsahu spisu, žalovaný sa stal výlučným vlastníkom nehnuteľností na podklade darovacej zmluvy zo dňa 30.12.2014 (ďalej ako „darovacia zmluva”), ktorou na neho nehnuteľnosti žalobkyňa previedla. So žalovaným sa však zároveň dohodla, že za darovanie nehnuteľností do jeho výlučného vlastníctva s ním v rámci darovacej zmluvy uzavrie aj zaopatrovaciu zmluvu, v zmysle ktorej bude žalovaný povinný doopatrovať ju v starobe a chorobe a vzorne sa o ňu starať v súlade s dobrými mravmi. S uvedeným postupom žalovaný súhlasil, zaopatrovacia zmluva bola preto následne zhmotnená písomne v čl. 5 darovacej zmluvy, v zmysle ktorého: „Obdarovaný a oprávnený z vecného bremena F. B., K. B. sa zaväzuje darkyňu a oprávnenú z vecného bremena, svoju matku A. B., K. F. doopatrovať v chorobe a v starobe a vzorne sa o ňu starať v súlade s dobrými mravmi.“ (ďalej ako „zaopatrovacia zmluva”). So závermi súdu prvej inštancie o neplatnosti zaopatrovacej zmluvy z dôvodu nezrozumiteľnosti, neurčitosti a nevykonateľnosti v celom rozsahu nesúhlasí, považuje ich za nelogické až absurdné. V tejto súvislosti citovala zákonné ustanovenie § 34 ods. 1, § 35 ods. 2, § 37 ods. 1, § 2 ods. 3, § 51 OZ, § 66 ods. 1, § 67 ods. 1 zákona č. 36/2005 o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Zákon o rodine“). Vo vzťahu k zrozumiteľnosti právneho úkonu poukázala na odborný komentár k Občianskemu zákonníku, v zmysle ktorého: ”Zrozumiteľnosť vyjadruje kvalitu spôsobu (formy) prejavu vôle, právny úkon je nezrozumiteľný, ak konajúci nedosiahol po jazykovej stránke nedosiahol v dôsledku vadného slovného či iného sprostredkovania jasné vyjadrenie vôle a objektívne vzaté ani výkladom právneho úkonu nemožno zistiť, čo chcel účastník prejaviť.”. Ďalej poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25.08.2003 sp. zn. 33 Obdo 341/2003. S ohľadom na citované definície zrozumiteľnosti právneho úkonu možno dospieť k záveru, že právny úkon je nezrozumiteľný len vtedy, ak ani za použitia výkladových pravidiel nemožno z jazykového prejavu konajúceho vôbec dospieť k záveru, čo vlastne chcel vyjadriť (inými slovami, právny úkon je nezrozumiteľný, ak jazykový prejav konajúceho nedáva vôbec žiaden zmysel). Pri formulácii záväzku, ktorý znie: “Obdarovaný a oprávnený z vecného bremena F. B., K. B. sa zaväzuje darkyňu a oprávnenú z vecného bremena, svoju matku
A. B., K. F. doopatrovať v chorobe a v starobe a vzorne sa o ňu starať v súlade s dobrými mravmi” je však aj bez použitia výkladových pravidiel na prvý pohľad zrejmé, čo chceli účastníci právneho vzťahu vyjadriť. Žalobkyňa je presvedčená, že aj človek bez právnického vzdelania rozumie obsahu uvedenej formulácie. Zároveň uviedla, že považuje za nehospodárne, aby na tomto mieste vysvetľovala jazykový význam jednotlivých slov a každého výrazu zo zaopatrovacej zmluvy, nakoľko táto musí byť po jazykovej stránke zrozumiteľná každému človeku, ktorý ovláda slovenský jazyk. Vzhľadom na uvedené preto považuje záver súdu o nezrozumiteľnosti zaopatrovacej zmluvy až za absurdný. Vo vzťahu k neurčitosti zaopatrovacej zmluvy opäť poukázala na odborný komentár k Občianskemu zákonníku a rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23.01.2003 sp. zn. 32Obdo/346/2002. Podľa jej názoru, je zaopatrovacia zmluva dostatočne určitá, nakoľko presne vymedzuje zmluvné strany, ktorými je žalobkyňa a žalovaný, ako aj predmet zmluvy, ktorým je povinnosť žalovaného správať k nej v súlade s dobrými mravmi a doopatrovať ju v starobe a chorobe. Formulácia “F. B., K. B. sa zaväzuje darkyňu a oprávnenú z vecného bremena, svoju matku A. B., K. F. doopatrovať v chorobe a v starobe a vzorne sa o ňu starať v súlade s dobrými mravmi” je úplne bežným typom formulácie, na podklade ktorej vznikajú osobné záväzky, vecné bremená in personam a ktorej obsahu rozumie každý, kto ovláda slovenský jazyk. Je pritom len na prospech žalovaného, že si môže vybrať, akým spôsobom bude svoj záväzok plniť, teda napr. či ma bude pravidelne navštevovať a pomáhať mi s čím práve treba, kupovať mi lieky, zabezpečí mi opatrovateľku, alebo mi napr. zabezpečí iné bývanie v inej lokalite. Zároveň uviedla, že zaopatrovacia zmluva sa nijakým spôsobom neprieči zákonu ani dobrým mravom, naopak, poskytovanie pomoci svojim rodičom v starobe a chorobe je v zmysle citovaných ustanovení Zákona o rodine zákonnou povinnosťou detí, ktoré sú schopné sa samy živiť. Žalovaný túto povinnosť hrubo porušoval, ale prvostupňový súd toto konanie v rozpore so zákonom toleroval, čím považoval súd za mravné porušovať zákon. Skutočnosť, že v zaopatrovacej zmluve sa neuvádza, či bola uzavretá odplatne, alebo bezodplatne v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť zmluvy z dôvodu neurčitosti jej obsahu. Pokiaľ však zmluvné strany neuvádzajú, či je zaopatrovacia zmluva odplatná, z logiky platí, že je bezodplatná. Skutočnosť, že je zmluva bezodplatná pritom nemá žiaden vplyv na platnosť záväzku žalovaného doopatrovať žalobkyňu v starobe a chorobe a vzorne sa o ňu starať, pričom tento je formulovaný určite a zrozumiteľne. V tejto súvislosti tiež poukázala na Zbierku súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky, v ktorej bol pod číslom (Rc 36/1994) publikovaný judikát, v zmysle ktorého: “Dojednanie zmluvných strán o tom, že nadobúdatelia v prípade staroby či nemoci poskytnú postupcovi “úplné zaopatrenie tak, ako si vyžaduje slušný život”, nie je neurčité a nerobí preto postupnú (zaopatrovaciu) zmluvu neplatnou.”. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má za preukázané, že obsah zaopatrovacej zmluvy je aj bez použitia výkladových pravidiel dostatočne určitý. Vo vzťahu k vykonateľnosti zaopatrovacej zmluvy uviedla, že vykonateľnosť je inštitút procesného práva, ktorým sa rozumie možnosť núteného výkonu rozhodnutia na plnenie (exekúcie) po uplynutí paričnej lehoty. Občiansky zákonník neplatnosť právneho úkonu z dôvodu jeho nevykonateľnosti nepozná a preto považuje uvedený záver súdu za nachádzajúci sa úplne mimo právnej roviny. Zhrňujúc vyššie uvedené skutočnosti, zaopatrovacia zmluva bola uzatvorená slobodne, vážne a jej obsah je (s ohľadom na citované definície a súdnu prax) zrozumiteľný a určitý. Nakoľko neexistuje žiaden dôvod pre neplatnosť právneho úkonu, je zaopatrovacia zmluva platná a žalovaný je v súlade s princípom “pacta sunt servanda” povinný ju riadne plniť. 10. Žiadala zohľadniť, že svoje povinnosti zo zaopatrovacej zmluvy neplní, ale koná v príkrom rozpore s nimi, keď sa bez jej vedomia a súhlasu pokúša svoj osobný záväzok previesť na intervenienta, ktorému by mala za poskytovanie “služieb” platiť a ktorý ani nemá žiaden záujem sa o ňu starať. Zdôraznila, že uzavretie darovacej zmluvy a uzavretie zaopatrovacej zmluvy bolo vzájomne podmienené, pretože bez uzavretia zaopatrovacej zmluvy by nehnuteľnosti na žalovaného nikdy nepreviedla. Neplnenie si povinností zo zaopatrovacej zmluvy zo strany žalovaného považuje preto za hmotnoprávny dôvod pre vrátenie daru - nehnuteľností do jej výlučného vlastníctva. Vytýkala súdu, že úplne nelogicky (v rozpore s výkladovými pravidlami Občianskeho zákonníka) považuje zaopatrovaciu zmluvu účelovo za neplatnú, vec nesprávne posúdil a naplnil tým odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. 11. V ďalšej časti odvolania namietala, že pokiaľ súd prvej inštancie posúdil zaopatrovaciu zmluvu ako neplatnú, bol povinný posudzovať ďalšie zákonné dôvody na vrátenie daru, ktoré nastali po podaní žaloby. Žalobu na žalovaného podala z dôvodu porušenia jeho povinností zo zaopatrovacej zmluvy, v priebehu prvostupňového konania však vznikli ďalšie dôvody na vrátenie daru - nehnuteľností, ktoré spočívali v správaní žalovaného. Týmito dôvodmi preto žalobu rozšírila najskôr na pojednávaní dňa 09.03.2021 a následne aj na pojednávaní dňa 23.02.2023. Postup súdu prvej inštancie, ktorým zamietol rozšírenie žaloby o rozhodujúce skutočnosti, aby následne celú žalobu zamietol, považovala za porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Zároveň tento postup považovala za porušenie zásady „zákazu denegatio iustiae“, pretože prvoinštančný súd nedal žiadnu odpoveď na otázku, či skutočnosti,
ktorými žalobu rozšírila, sú správaním v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktoré sú dôvodom pre vrátenie daru podľa § 630 OZ. Zároveň dospela k názoru, že súd týmto postupom konal v rozpore so záväzným postupom krajského súdu. V ďalšej časti odvolania uviedla, že závery súdu prvej inštancie, že žalovaný nemusel žalobkyni ani pomáhať, pretože ho o žiadnu pomoc nežiadala a rovnako, že nepreukázala, že by správanie žalovaného porušovalo dobré mravy v takej intenzite, že by bolo dôvodom pre vrátenie daru, sú v rozpore s vykonanými dôkazmi. Poukázala na to, že súčasťou spisu je aj list zo dňa 24.09.2019, teda z obdobia pred podaním žaloby adresovaný žalovanému. V liste je uvedené: „Preto by som ťa chcela požiadať o vyjadrenie, akým spôsobom vzhľadom na predaj rodinného domu, v ktorom som mala pôvodne dožiť, plánuješ dodržať svoj sľub ma doopatrovať v starobe a vzorne sa o mňa starať. Ak si svoj sľub plánoval naozaj vážne dodržať, verím, že mi svoje predstavy oznámiš odpoveďou na tento list, ktorý prosím zašli na adresu tvojej sestry, keď už iná komunikácia medzi nami viazne.“ Z obsahu uvedeného listu je možné prečítať, že ešte pred podaním žaloby žalovanému oznámila svoj nesúhlas s predajom nehnuteľností a postúpením osobného záväzku zo zaopatrovacej zmluvy na intervenienta a teda ho prosila o vyjadrenie, čo s ňou vzhľadom na vzniknutú situáciu bude. Tento list považovala jednoznačne za prosbu o pomoc. Na uvedenú žiadosť žalovaný nijakým spôsobom nereagoval, preto bola nútená podať žalobu Tiež upozornila na to, že žiaden zákon nevyžaduje formálnu žiadosť o pomoc. 12. Vo vzťahu k preukázaniu správania žalovaného, ktoré hrubo porušuje dobré mravy, uviedla, že obsahom spisu je aj vyšetrovací spis vedený pod ČVS: ORP-1228/ZM-NR-2020. V uvedenej trestnej veci vypovedal dňa 28.09.2020 svedok L. H., ktorý uviedol: “plus ešte chcem doplniť, že F. B. nám skôr, tam prišla bývať p. A. B., prikázal, aby sme povymieňali všetky zámky na bráne a na pivnici, a že príde pomôcť. Ja som to však odmietol, ale po tom ako p. B. spravila škodu na ponorkách, som bol nútený pivnicu zamknúť s B. vedomím,.”. V ďalšej výpovedi v uvedenej trestnej veci zo dňa 14.10.2021 svedok L. H. uviedol: “Pokiaľ ide o vodu, tak prvá ponorka sa pokazila, kúpil som dve nové, a keď som kúpil aj tú druhú, tak som sa dostal do debaty s pani B., že či pôjdu na polovicu na tú ponorku, pokiaľ ide o náklady, tak sa mi vysmiali, že oni s tým nič nemajú, a pritom tam býva a mám sa obrátiť na F. B.. Pivnicu som zamkol s tým, že B. ma už pred tým nabádal aby som ju zamkol a tým zamedzil prístup p. B. do pivnice.”. 13. Záverom uviedla, že súčasťou súdneho spisu je aj uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia, ktoré len právoplatne potvrdilo to, čo už pred tým tvrdil svedok L. H., teda že žalovaný voči nej vykonáva schválnosti spočívajúce v odstavovaní od prívodu vody, elektriny a plynu a umožnení užívania nehnuteľností tretím, cudzím osobám. Z obsahu spisu je teda jednoznačne preukázané, že žalovaný si nielen že neplní svoju povinnosť zo zaopatrovacej zmluvy, ale naopak, koná aktívne a úmyselne v hrubom rozpore s dobrými mravmi, keď ju necháva opakovane odpájať od vody, elektriny a plynu. Záverom uviedla, že na pojednávaní dňa 23.02.2022 navrhla vykonať dôkaz, prečítať výpovede svedka L. H. z trestného konania vedeného pod ČVS: ORP-1228/ZM-NR-2020. Vykonaním uvedeného dôkazu by sa preukázalo, že žalovaný sa k nej správal v hrubom rozpore s dobrými mravmi, keď uvedenému svedkovi vyslovene prikazoval, aby jej zabránil v prístupe do pivnice výmenou zámku. Tým, že súd vykonanie tohto dôležitého dôkazu bez riadneho zdôvodnenia zamietol, tak tým naplnil odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP.
14. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že žalobkyňa tvrdí, že medzi ňou a žalovaným bola dňa 30.12.2014 uzatvorená darovacia zmluva, pričom so žalovaným sa mala dohodnúť, že za darovanie nehnuteľností do vlastníctva žalovaného, sa uzatvára aj zaopatrovacia zmluva, podľa ktorej má žalovaný doopatrovať žalobkyňu v chorobe a starobe a vzorne sa o ňu starať v súlade s dobrými mravmi. Toto tvrdenie považuje žalovaný spolu s intervenientom v rozpore s podstatou darovania, ktorého základným predpokladom je bezodplatnosť. Tvrdenie, že za darovanie sa mal dohodnúť osobný záväzok spočívajúci v zaopatrovaní, je v rozpore s doterajšími tvrdeniami žalobkyne, ako aj vykonaným dokazovaním. V súvislosti s ďalšími námietkami žalobkyne v odvolaní poukázal na rozhodnutie Rc 36/1994, ktoré predstavuje rozsudok Vrchního soudu v Prahe zo dňa 24.12.1993, sp. zn. 3Cdo/12/1992 a ktorého právna veta znie: „Ujednání smluvních stran o tom, že nabyvatelé v případě stáří či nemoci poskytnou postupitelce veškeré zaopatření tak, jak si toho slušný způsob života žádá, není neurčité a nečiní proto postupní smlouvu neplatnou.“ Žalovaný si dovoľuje zdôrazniť slovo „veškeré“, ktoré znamená úplné resp. kompletné zaopatrenie. Rovnako slovenský preklad právnej vety obsahuje výraz „úplné zaopatrenie“. Naproti tomu súd prvej inštancie vyhodnotil záväzok žalovaného zo zaopatrovacej zmluvy ako neplatný z dôvodu jeho neurčitosti, práve s poukazom, že záväzok nebol presne čo do konkrétnosti špecifikovaný. Zároveň bolo poukázané na súdnu prax, ktorá vychádza z názoru, že je potrebné, aby obsah zaopatrovacieho plnenia bol v zmluve vymedzený čo najpresnejšie, pričom takúto presnosť bolo možné dosiahnuť slovným spojením „úplné zaopatrenie“. Uvedené podporuje aj komentár k ustanoveniu § 37 Občianskeho zákonníka. Žalovaný poukázal na vyššie uvedenú definíciu neurčitosti
práve z dôvodu vyjadrenia žalobkyne, ktorá v odvolaní uviedla, že má byť na prospech žalovaného, že si môže vybrať, akým spôsobom bude svoj záväzok plniť, či bude žalobkyňu pravidelne navštevovať, pomáhať jej, kupovať lieky, zabezpečí opatrovateľku, zabezpečí iné bývanie v inej lokalite a podobne. Po aplikácii uvedeného tak dochádza k situácii, že je rovnako neurčité, či je podľa zaopatrovacej zmluvy žalovaný povinný žalobkyňu navštevovať, kupovať jej lieky alebo nie je a či to teda má spadať pod rozsah opatrovania alebo sa jedná o činnosti, ktoré tam už nespadajú. Z uvedeného dôvodu považuje žalovaný právne posúdenie neplatnosti zaopatrovacej zmluvy súdom prvej inštancie za vecne a právne správne, pretože predmetný záväzok je neurčitý čo do rozsahu činností a nie je možné ani pri použití výkladových pravidiel určiť jeho obsah. 15. Zdôraznila, že žalovaný a intervenient zároveň odporujú tvrdeniu žalobkyne, že by osobný záväzok žalovaného mal byť prevádzaný na intervenienta, keďže v kúpnej zmluve medzi žalovaným a intervenientom bolo dohodnuté, že intervenient zriaďuje vecné bremeno v prospech žalobkyne, čo súviselo so zabezpečením bývania pre žalobkyňu. Zároveň je úplne obvyklé, že povinný z vecného bremena znáša primerané náklady spojené s užívaním veci v zmysle § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného a intervenienta správne posúdil oddeliteľnosť darovacej a zaopatrovacej zmluvy ako samostatné a na sebe navzájom nezávislé právne úkony. Rovnako správne posúdil aj všeobecnosť a vágnosť zaopatrovacej zmluvy, ktorá je z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti záväzku, čo do konkrétnosti, neplatná. Poukázali na skutočnosť, že vôľa žalobkyne žiadať vrátenie daru bola prejavená právnym úkonom zo dňa 07.10.2019 a to spoločne s podanou žalobou a na základe dôvodov tam uvedených. Nakoľko súd prvej inštancie vyhodnotil predmetný právny úkon ako spôsobilý k vyvolaniu zamýšľaných následkov, bolo sa potrebné zaoberať tým, či bol tento právny úkon aj dôvodný. K namietanému porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces poukazujú na ustanovenie § 355 ods. 2 CSP v spojení s ustanovením § 357 CSP a na ustanovenia § 139 až § 143 CSP, podľa ktorých zmena žaloby po jej doručení žalovanému podlieha schváleniu súdu, pričom za zmenu žaloby sa považuje aj doplnenie podstatných rozhodujúcich skutočností a to aj v prípade, ak tým nedochádza k zmene uplatneného nároku, pričom proti uzneseniu o zmene alebo odmietnutí návrhu na zmenu žaloby nie je odvolanie prípustné. Namietali, že by medzi nimi malo dôjsť k postúpeniu akéhokoľvek záväzku zo zaopatrovacej zmluvy. Zriadenie vecného bremena in personam ako právo dožitia, nepredstavuje postúpenie záväzku zo zaopatrovacej zmluvy. K listu nachádzajúcom sa v súdnom spise si žalovaný dovoľuje uviesť, že tento predstavuje podporný dôkaz pre tvrdenia, pričom odkazom na listiny nie je možné nahradiť skutkové tvrdenia strán sporu ako prostriedok procesnej obrany alebo útoku. Pokiaľ teda žalobkyňa tvrdí, že súd mal nesprávne zistiť skutkový stav, pričom poukazuje na listinné dôkazy, tak tomuto žalovaný s intervenientom odporujú, pretože opis rozhodných skutočností nie je možné nahradiť odkazom na písomnosti ako dôkazné prostriedky. Z tohto dôvodu považujú názor súdu prvej inštancie za vecne a právne správny. K poukazovaniu žalobkyňou na pripojený vyšetrovací spis ČVS: ORP-1228/ZM-NR-2020, konkrétne na výpovede zo dňa 28.09.2020 a 14.10.2021, nepovažujú žalovaný s intervenientom za relevantné, keďže opäť sa jedná o listinný dôkaz z pripojeného spisu v inej veci a zároveň sa jedná o dokazovanie skutočností nadväzujúcich na podanú žalobu a teda z nich nevyplývajú skutočnosti tvrdené v podanej žalobe. Z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by žalobkyňa mala prosiť žalovaného o pomoc. Zároveň z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný sa nikdy nesnažil žiadnym spôsobom konať v rozpore s dobrými mravmi a práve naopak aj pri predaji darovanej nehnuteľnosti (čo žalobkyňa považovala za konanie v rozpore s dobrými mravmi) pamätal žalovaný na žalobkyňu a dohodol v jej prospech zriadenie vecného bremena za účelom zabezpečenia bývania. Žalobkyňa však nepreukázala, že by mal žalovaný konať s úmyslom ublížiť či akokoľvek sťažiť žalobkyni bývanie, ale že by jej odmietol pomoc. Práve naopak žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že by žalovaného o pomoc žiadala. V súvislosti s nevykonaním navrhnutého dôkazu žalovaný poukázal na svoje vyjadrenie v článku III. tohto vyjadrenia a preto tieto nebude duplicitne uvádzať. Súd prvej inštancie však vyhodnotil navrhovaný dôkaz, že tento nebolo potrebné vykonať na zistenie rozhodujúcich skutočností, pretože sa jednalo o skutočnosti, ktoré mali nastať až po podaní žaloby a preto ich nepovažoval za relevantné, s čím sa žalovaný a intervenient v celom rozsahu stotožňujú. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti si žalovaný a intervenient dovoľujú uviesť, že podané odvolanie z dôvodov v ňom uvedených považujú za v celom rozsahu nedôvodné a preto navrhujú, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil a zároveň zaviazal žalobkyňu k náhrade trov odvolacieho konania.
16. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v
§ 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch je vecne správny a odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil.
17. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
18. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
19. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ust. § 387 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav a z neho vyvodil aj správny právny záver pričom do dôvodov rozhodnutia zrozumiteľne uviedol akými závermi a myšlienkovými postupmi sa riadil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie má oporu vo vykonanom dokazovaní.
20. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k. ú. C. D. E.. Súd prvej inštancie vychádzal zo zisteného skutkového stavu, že žalobkyňa na základe darovacej zmluvy uzatvorenej dňa 30.12.2014 darovala do výlučného vlastníctva žalovanému nehnuteľnosť zapísanú v k. ú. C. D. E., na LV č. XXX registra „C“ ako parc. č. 15/2 záhrady o výmere 3057 m2 a parc. č. 16/3 zast. plocha a nádvoria s domom č.s. X o výmere 404 m2 a v LV č. XXXX registra „C“ ako parc. č. 1352 orná pôda o výmere 905 m2. V zmysle čl. 4 darovacej zmluvy sa žalovaný zaviazal zriadiť v prospech žalobkyne vecné bremeno spočívajúce v bezodplatnom práve doživotného bývania v jednej izbe, kuchyni a prísl. v dome so súp. č. X nachádzajúcim sa na parc. reg. „C“, parc. č. 16/3, zapísaný na LV č. XXX, k. ú. C. D. E.. V zmysle čl. 5 darovacej zmluvy sa žalovaný ako obdarovaný zaviazal žalobkyňu doopatrovať v chorobe a starobe a vzorne sa o ňu starať v súlade s dobrými mravmi. Z listu vlastníctva č. XXX, k. ú. C. D. E. vyplýva, že výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX registra „C“ ako parc. č. 15/2 záhrady o výmere 3057 m2 a parc. č. 16/3 zást. plocha a nádvoria s domom č. s. 8 o výmere 404 m2 a v LV č. XXXX registra „C“ ako parc. č. 1352 orná pôda o výmere 905 m2 je žalovaný. Dňa 08.01.2016 strany sporu uzatvorili zmluvu o zániku vecného bremena, ktoré bolo zriadené v prospech žalobkyne na základe darovacej zmluvy. Následne kúpnou zmluvou zo dňa 31.07.2019 žalovaný v pozícii predávajúceho predal I. J. v pozícii kupujúceho nehnuteľnosť nachádzajúcu sa kat. úz. C. D. E., zapísané v LV č. XXX registra „C“ ako parc. č. 16/3 zast.pl. a nádvoria o výmere 142 m2 s domom č. s. X na parc. č. 16/3 a zamerané GP č. 14/2019 ako novoutvorené parc. č. 15/2 záhrady o výmere 2912 m2, parc. č. 16/4 zast.pl. a nádvoria o výmere 282 m2 a parc. č. 16/5 zast.pl. a nádvoria o výmere 125 m2 s rozostavanou prístavbou k domu č. s. X na novoutvorenej parc. č. 16/5 a v LV č. XXX registra „C“ ako parc. č. 18/4 záhrady o výmere 45 m2 a parc. č. 18/5 záhrady o výmere 186 m2 za kúpnu cenu 40 000 eur. V bode 7 tejto zmluvy sa kupujúca zaviazala zriadiť bezodplatné právo doživotného bývania v pôvodnom dome č. s. X na parc. č. 16/3, zapísaný v LV č. XXX registra „C“, kat. úz. C. D. E. pre oprávnenú z vecného bremena A. B., K. F. a tá sa zaviazala hradiť všetky náklady súvisiace s bývaním a užívaním domu č. s. X na parc. č. 16/3. Ide hlavne o uhrádzanie energií ako voda, plyn, elektrina odvoz komunálneho odpadu a zároveň sa zaväzuje užívať predmetný dom iba sama na účely bývania a ochraňovať ho pred poškodením. Predmetná kúpna zmluva zavkladovaná nebola. Nakoľko žalovaný v prospech žalobkyne nezriadil opätovne vecné bremeno v podobe práva doživotného bývania a doopatrovania žalobkyne, tá podaním zo dňa 07.10.2019 odstúpila od darovacej zmluvy a žiadala o vrátenie daru. Nakoľko žalovaný predmetnú zásielku neprevzal, žalobkyňa opätovne odstúpila od darovacej zmluvy a to na pojednávaní dňa 09.03.2021 a za týmto účelom zmenila aj petit žaloby a skutkové dôvody žaloby. Dôvodmi, pre ktoré druhýkrát odstúpila od zmluvy, boli že žalovaný namiesto zabezpečovania doživotného užívania a nevyhnutnej opatery v tomto dome, jej odpílil alebo dal pokyn, aby pani J. s partnerom odpílili vetvu s prívodom vody do jej rodinného domu a táto tak býva od februára 2020 bez vody, ktorú jej musia nosiť príbuzní a susedia v kanviciach, v dome sa nemôže okúpať ani umývať. Žalovaný zamkol pivnicu alebo
ju dal zamknúť, do ktorej sa nemôže dostať a v tejto pivnici sa nachádza kotol, ktorý vytiahli z elektriny, takže v októbri 2020 prestal žalobkyni kúriť v dome. Do 10.01.2020 bývala bez kúrenia, kúriť sa začalo 10.12.2020, keď manžel dcéry žalobkyne zapol kotol. Tento systém je však zavzdušnený, kúri sa len veľmi slabo, nakoľko však žalobkyňa nemá prístup do pivnice, nemôže dopustiť do systému vodu a chlad v dome rieši kachľami na drevo, ktorými si v centrálnej miestnosti kúri. Svoje drevo nemá, lebo usušené má zamknuté v pivnici, takže jej príbuzní a susedia nosia vyschnuté drevo, s ktorým kúri a tak prežíva túto zimu. Žalovaný akékoľvek konanie, ktoré by hrubo porušovalo dobré mravy, popieral.
21. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe výzvy na vrátenie daru zo dňa 07.10.2019, ktorá bola žalovanému doručená spolu so žalobou došlo k zániku darovacieho vzťahu. Z tohto dôvodu súd posudzoval dôvody na vrátenie daru v tejto výzve, a to správanie žalovaného v hrubom rozpore s dobrými mravmi, teda správanie žalovaného, ktorý rodinný dom previedol na I. J. a rovnako aj záväzok doopatrovať žalobkyňu v chorobe a starobe a vzorne sa o ňu starať v súlade s dobrými mravmi, ktorý postúpil na I. J., za čo však mala žalobkyňa platiť odplatu vo forme hradenia nákladov súvisiacich s jej bývaním. Ako predbežnú otázku skúmal súd prvej inštancie, či zaopatrovacia zmluva, ktorá je súčasťou darovacej zmluvy, je platným právnym úkonom. Prvoinštančný súd uviedol, že darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena v strpení doživotného užívania nehnuteľnosti, v ktorej je obsiahnutá aj zaopatrovacia zmluva, sú navzájom oddeliteľné právne úkony, sú spôsobilé samostatnej existencie, teda tieto právne úkony obsiahnuté na jednej listine netvoria jeden neoddeliteľný celok. Dospel k záveru, že záväzok syna žalobkyne – darkyne dochovať a doopatrovať, ktorý je súčasťou darovacej zmluvy nie je platný, pretože takéto dojednanie nie je zrozumiteľné a určité, a nie je ani vykonateľné, pričom však neplatnosť tejto časti nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy z vyššie uvedených dôvodov. Ide o záväzok v morálnej rovine, ktorý nemôže byť vyjadrený finančným ekvivalentom a ktorý nemení nič na podstate bezodplatnosti právneho úkonu. Vzhľadom na uvedené prvoinštančný súd považoval zaopatrovaciu zmluvu za neplatný právny úkon. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania nemal za preukázané, že správanie obdarovaného – žalovaného možno vyhodnotiť ako konanie a správanie v hrubom rozpore. Súd nevzhliadol u žalovaného také správanie, kde by musel konštatovať, že došlo k naplneniu zákonných predpokladov na vrátenie daru podľa § 630 OZ, vzhľadom na to, že žalovaný bol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v čase, keď uzatváral s intervenientom kúpnu zmluvu a k predaju nehnuteľnosti došlo pred samotným doručením výzvy na vrátenie daru. Ďalej prvoinštančný súd uzavrel, že nemal preukázané také tvrdenie žalobkyne, že na intervenienta bol prevedený záväzok doopatrovať žalobkyňu v chorobe a starobe a vzorne sa o ňu starať v súlade s dobrými mravmi, za čo má platiť odplatu. Súd prvej inštancie nemal preukázané, že by žalobkyňa žiadala žalovaného o pomoc, teda argumentáciu žalobkyne o tom, že by jej žalovaný pomoc neposkytol, nepovažoval na mieste. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že na strane žalovaného došlo k takému správaniu, ktoré by súd mohol vyhodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov, a na základe ktorých by jej vznikol nárok na vrátenie daru. Rovnako súd nevzhliadol konanie žalovaného, ktoré by bolo takej intenzity, pre ktoré by súd musel konštatovať, že došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov, čo by zakladalo dôvod na vrátenie darovanej nehnuteľnosti. Keďže správanie sa žalovaného ako obdarovaného voči žalobkyni ako darkyni s prihliadnutím na vzájomné vzťahy v žiadnom prípade nemožno hodnotiť ako také správanie, ktoré by napĺňalo zákonné predpoklady uvedené v § 630 Občianskeho zákonníka, a preto súd prvej inštancie žalobu zamietol.
22. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a k jednotlivým námietkam žalobkyne ohľadne nesprávneho právneho posúdenia neplatnosti (z dôvodu nezrozumiteľnosti, neurčitosti a nevykonateľnosti) zaopatrovacej zmluvy je potrebné uviesť, že odvolací súd už v minulosti pripustil, aby zaopatrovacia zmluva bola súčasťou darovacej zmluvy. Avšak pokiaľ sú oba úkony uzatvorené na jednej listine stále ide o dva právne úkony, ktorých platnosť sa posudzuje osobitne. Z písomnej darovacej zmluvy nevyplýva, že by oba právne úkony boli vzájomne podmienené, a preto je možné ich navzájom oddeliť, teda sú spôsobilé samostatnej existencie. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd považoval darovaciu zmluvu za platnú. Z obsahu darovacej zmluvy (č. l. 12) vyplýva, že strany sporu súčasne uzatvorili aj zmluvu o zriedení vecného bremena. Žalovaný sa zaviazal žalobkyňu ako darkyňu a oprávnenú z vecného bremena doopatrovať v chorobe a v starobe a vzorne sa o ňu strať v súlade s dobrými mravmi. Predmetné dojednanie však nepovažoval odvolací súd za platne dojednanú zaopatrovaciu zmluvu. Prevzatie záväzku poskytnúť primerané zaopatrenie v čase choroby a staroby sa uskutočňuje na základe zaopatrovacej zmluvy, ktorá sa uzatvára v zmysle ustanovenia § 51 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne
upravená; zmluva však nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona. Súdna prax v prípade takýchto zmlúv vychádza z právneho názoru, že je potrebné, aby obsah zaopatrovacieho plnenia bol v zmluve vymedzený čo najpresnejšie, ale tiež aby si účastníci zmluvy boli vedomí, že v prípade neplnenia záväzku poskytovať zaopatrenie alebo v prípade neposkytovania riadneho zaopatrenia z tohto dôvodu, už nemožno žiadať o „zrušenie zmluvy“, ale možno sa len domáhať riadneho plnenia alebo jeho peňažného ekvivalentu.
23. Záväzok povinnej osoby zaopatriť druhú zmluvnú stranu má byť vyjadrený formou presne špecifikovanou. Napríklad záväzok poskytnúť ubytovanie vrátane všetkých energií – elektr. energie, voda, plyn, stravu, ošatenie, lieky, pranie, privolanie lekárskej pomoci, odvoz k lekárovi.
24. Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa žiadala o vrátenie daru (č. l. 26) aj z dôvodu, že žalovaný nehnuteľnosť predal a žalobkyňa, bude musieť platiť odplatu vo forme hradenie nákladov súvisiacich s bývaním v rodinnom dome“. Zo zaopatrovacej zmluvy však nevyplýva, že žalovaný je povinný zabezpečiť žalobkyni bezplatné ubytovanie vrátane nákladov spojených s užívaním domu, preto je možné konštatovať, že strany sporu nevymedzili obsah záväzku určito a teda nie je možné posúdiť, či došlo predajom nehnuteľnosti k porušeniu záväzku žalovaného. Z uvedených dôvodov len samotný predaj nehnuteľnosti, ktorej bol v rozhodnom čase žalovaný vlastníkom, nezakladá bez ďalšieho hrubé porušenie dobrých mravov. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie navyše vyplýva, že v čase, keď mali strany sporu dobré vzťahy dňa 08.01.2016 uzatvorili zmluvu o zrušení vecného bremena. Aj napriek tomu, že v čase predaja nehnuteľnosti, žalovaný nebol povinný poskytnúť žalobkyni bezodplatné právo doživotného bývania v predmetnom rodinnom dome, žalovaný predal intervenientovi dom a opätovne k rodinnému zriadil vecné bremeno v prospech žalobkyne a to bezodplatné právo doživotného bývania v pôvodnom dome. Správne preto súd prvej inštancie konštatoval, že predaj darovanej nehnuteľnosti obdarovaným nie je možné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi.
25. V danej veci bol obsah zaopatrovacieho plnenia v zmluve vymedzený neurčito a nie je možné z neho zistiť konkrétny rozsah záväzku žalovaného. Už len na základe tejto skutočnosti je možné vyhodnotiť zaopatrovaciu zmluvu ako neplatnú a nie je potrebné sa osobitne vysporiadavať aj s námietkami ohľadne nedostatkov jej nezrozumiteľnosti a nevykonateľnosti. Pojem doopatrovať v chorobe a v starobe a vzorne sa o ňu strať v súlade s dobrými mravmi nie je postačujúce vymedzenie obsahu zaopatrovacieho záväzku a nijako z neho nevyplýva, že v prípade nesplnenia tohto záväzku nemožno žiadať o „zrušenie zmluvy“, ale možno sa len domáhať riadneho plnenia alebo jeho peňažného ekvivalentu. Z uvedených dôvodov odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie považoval túto zaopatrovaciu zmluvu za neplatnú podľa § 37 ods. 1 OZ pre jej neurčitosť. Keďže zaopatrovacia zmluva bola vyhodnotená ako neplatná zmluva, záväzok žalovaného doopatrovať žalobkyňu v chorobe a v starobe a vzorne sa o ňu starať v súlade s dobrými mravmi, nikdy nevznikol, a preto nie je možné prijať záver, že žalovaný porušil (tento) svoj záväzok zo zaopatrovacej zmluvy, čím hrubo porušil dobré mravy.
26. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a k potrebe posudzovania ďalších zákonných dôvodov na vrátenie daru, ktoré nastali po podaní žaloby je potrebné uviesť, že podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne postupoval aj v tom, že sa zaoberal iba dôvodmi uvedenými žalobkyňou vo výzve na vrátenie daru zo dňa 07.10.2019 (č. l. 26 spisu) a v podanej žalobe a správne vyhodnotil, že predaj darovanej nehnuteľnosti nie je možné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal aj tým, či žalovaný voči žalobkyni hrubým spôsobom porušoval dobré mravy a prišiel v tomto smere k správnym záverom, ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
27. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení uviedol, že: „V podanej žalobe ako dôvod na vrátenie daru žalobkyňa uviedla správanie žalovaného v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Takéto správanie žalovaného videla v tom, že predmetný rodinný dom previedol na I. J. a rovnako aj záväzok doopatrovať ju v chorobe a starobe a vzorne sa o ňu starať v súlade s dobrými mravmi postúpil na I. J., za čo však má žalobkyňa platiť odplatu vo forme hradenia nákladov súvisiacich s jej bývaním.“ To znamená, že skutkovo aj právne vymedzila predmet konania, o ktorom bolo potrebné rozhodnúť. Ďalšia podstatná zmena alebo doplnenie skutkových tvrdení uvedených v žalobe, tak ako tomu bolo v tomto prípade, keď žalobkyňa žiadala opätovne vrátenie daru z dôvodov, ktoré vznikli po podaní žaloby, zakladá postup súdu podľa § 142 resp. §143 CSP.
28. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne postupoval, keď sa nezaoberal ďalšími dôvodmi na vrátenie daru, pre ktoré v priebehu konania žalobkyňa vyzvala žalovaného na opätovné vrátenie daru listom zo dňa 08.03.2021 (č. l. 166 spisu) doručenom žalovanému na pojednávaní konanom dňa 09.03.2021 a doplnením skutkových okolností ku dňu 22.02.2023(č. l. 401). V týchto podaniach uviedla ďalšie dôvody, pre ktoré žiada vrátiť dar, ktoré nastali v dôsledku konania žalovaného v roku 2020 až po podaní žaloby. V konaní o vrátenie daru je rozhodujúce posúdiť existenciu dôvodov na vrátenie daru a v tomto kontexte správanie žalovaného prípadne aj žalobkyne pred podaním žaloby (pred doručením žiadosti o vrátenie daru), preto aj dokazovanie súdu je zamerané výlučne na toto časové obdobie. V prípade, že súd nezistí zákonné dôvody na vrátenie daru je to dôvod na zamietnutie žaloby. Ak by aj z obavy, že žalobkyňa nebude v konaní úspešná v priebehu konania opätovne žiadala dar vrátiť na základne správania žalovaného po podaní žaloby, súd sa s takýmito dôvodmi nezaoberá, pretože výsledky doterajšieho konania nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe. Z uvedeného dôvodu ani nepripustí v tomto smere zmenu žaloby, keďže v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností. V prejednávanej veci sa zmena petitu (č. l. 188) týkala iba výmery parc. č. 15/2 na správnu výmeru 2 912 m2 – čo vyplýva z LV č. XXX. Z uvedeného dôvodu správne súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala také správanie žalovaného ( do podania žaloby), ktorým by voči nej alebo členom jej rodiny hrubo porušoval dobré mravy a ktoré by bolo dôvodom na vrátenie daru. Samotný predaj darovanej nehnuteľnosti nie je dôvodom na vrátenie daru, a žiadne iné správanie žalovaného, ktoré by bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi do podania žaloby v konaní preukázané nebolo. Nebolo preukázané, že by strany sporu uzatvorili platnú zaopatrovaciu zmluvu, ktorou by sa žalovaný zaviazal poskytovať žalobkyni bezplatné bývanie. Nebolo preukázané, že by žalovaný odmietol žalobkyni potrebnú pomoc v starobe a chorobe hrubo v rozpore s dobrými mravmi, pretože v čase doručenia žaloby žalovanému nebola žalobkyňa na takú pomoc odkázaná.
29. Námietky žalobkyne, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že o pomoc nežiadala a že nepreukázala, že by správanie žalovaného porušovalo dobré mravy v takej intenzite, že by bolo dôvodom pre vrátenie daru, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. List zo dňa 24.09.2019 na ktorý žalobkyňa poukazuje, odvolací súd nepovažuje za prosbu o pomoc, tak ako to tvrdí žalobkyňa. Z citácie listu na ktorú žalobkyňa v odvolaní poukazuje, totižto nevyplýva žiadna žiadosť o pomoc žalovaného. Žalobkyňa sa len zaujímala o spôsob ako žalovaný plánuje zabezpečiť svoj sľub ju doopatrovať v starobe a vzorne sa o ňu starať, vzhľadom na predaj rodinného domu. To však neznamená, že žalobkyňa bola v tom čase odkázaná na pomoc žalovaného, že ho o pomoc žiadala a ten jej ju neposkytol.
30. Pokiaľ žalobkyňa preukazuje hrubé porušenie dobrých mravov žalovaným výpoveďami p. H. v trestnom konaní vedenom pod ČVS: ORP-1228/ZM-NR-2020, tieto nepovažuje odvolací súd za relevantné, pretože navrhovanými dôkazmi sa má preukazovať konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi po podaní žaloby, a teda nie také správanie žalovaného, ktoré mu bolo vytýkané žalovanému pred podaním žaloby a na základe ktorého žalobkyňa podala žalobu a domáhala sa vrátenia daru.
31. Pokiaľ sa žalobkyňa snažila preukázať konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi tým, že došlo k nariadeniu neodkladného opatrenia, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zdržať sa odstavovania prívodu vody, plynu a elektrickej energie a iné, – toto považuje odvolací súd za nedôvodné, pretože v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia súd rozhoduje len na základe skutočnosti osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, teda nejde o skutočnosti preukázané, a tiež je potrebné zdôrazniť, že opätovne týmto spôsobom žalobkyňa preukazovala konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi a dôvody pre vrátene daru, ktoré vznikli po podanej žalobe, nie pred podaním žaloby, teda skutočnosti tvrdené v podanej žalobe a ktoré boli predmetom tohto súdneho konania.
32. K namietanému nevykonanému dôkazu – prečítanie výpovede svedka L. H. z trestného konania vedeného pod ČVS: ORP-1228/ZM-NR-2020, sa odvolací súd stotožňuje s dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie zamietol vykonanie navrhovaného dôkazu, pretože predmetom dokazovania mali byť skutočnosti, ktoré nemali súvis s predmetom sporu, ale súviseli so skutkovými okolnosťami, ktoré nastali až po podanej žalobe a o ktorých rozhodol súd prvej inštancie tak, že nepripustil zmenu žaloby v podobe rozšírenia skutkových dôvodov .
33. Za vecne správne považoval odvolací súd aj výrok ( II.) napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zrušil uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia č.k. 36C/56/2022-35 zo dňa 14.06.2022, pretože túto povinnosť mu ukladá ust. § 335 ods. 1 CSP. V danej veci bolo nariadené neodkladné opatrenie po začatí konania vo veci samej a žalobu súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol, preto boli splnené zákonné podmienky uvedené v ust. § 335 ods. 1 CSP na zrušenie neodkladného opatrenia.
34. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v napadnutej časti ( výroky I. až IV.) podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP potvrdil.
35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného priznal voči žalobkyni nárok na ich náhradu v celom rozsahu, pretože v tomto odvolacom konaní boli úspešní.
36. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).