Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Sa-82-2020.pdf
PDF · 152.32 KB
Case nature
Area
Subarea
5Sa/82/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Tamarou Sklenárovou, v právnej veci žalobcu: F. R., X.. XX. XX. XXXX, štátna príslušnosť: C., bez cestovných dokladov alebo iného dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Ú. J. B. J. M. R., L. XX, R., zastúpeného Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké, Vyšné Nemecké 124, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 31. 10. 2020, č.: PPZ-HCP-SO17-111-008/2020-ZAV o zaistení žalobcu, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Rozhodnutím zo dňa 31. 10. 2020, č.: PPZ-HCP-SO17-111-008/2020-ZAV, žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej iba zákon o pobyte cudzincov, resp. ZoPC) zaistil žalobcu dňom 31. 10. 2020 na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky na základe právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu, vydaného Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké (ďalej iba OHK PZ Vyšné Nemecké) dňa 31. 10. 2020, č. PPZ-HCP-SO17-110-012/2020- ZAV a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej iba ÚPZC Sečovce). Podľa § 88 ods. 4 cit. zákona stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dobu 4 mesiacov, t.j. do 28. 02. 2021.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 30. 10. 2020 v čase o 15:22 hod. vedúci finančnej správy na hraničnom priechode Vyšné Nemecké oznámil príslušníkom OHK PZ Vyšné Nemecké, že počas kontroly dvoch kamiónov na pracovisku výstup z územia Slovenskej republiky boli nájdení piati nelegálni migranti, ktorí sa ukrývali v odkladacích priestoroch pod návesmi kamiónov, pričom žalobca sa nachádzal v kamióne zn. Y. B. O., U. C., náves zn. Schmitz, U. C., ktorého vodič A. J., občan Ukrajiny, uviedol, že cestoval zo Srbska cez Maďarsko a Slovensko na územie Ukrajiny, nevedel uviesť, kedy a kde sa migranti mohli dostať do úložného priestoru návesu, ale myslí si, že to bolo na parkovisku na hraničnom priechode Roszke v Maďarsku, kde mali dlhšiu povinnú prestávku. Nakoľko účastník konania sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene bez cestovných dokladov, bol podľa § 79 ods. l ZoPC predvedený na OHK PZ Vyšné Nemecké na začatie konania o administratívnom vyhostení. Žalovaný vykonaným šetrením zistil, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného cestovného dokladu a platného víza, čiže mal na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt podľa § 2 ods. 1 písm. h) ZoPC, pričom neoprávneným pobytom sa rozumie zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Na základe uvedeného žalovaný
ako vecne príslušný správny orgán začal správne konanie vo veci neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. Týmto konaním žalobca naplnil zákonný dôvod na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. Právoplatným rozhodnutím vydaným OHK PZ Vyšné Nemecké dňa 31. 10. 2020, č. PPZ-HCP-SO17-110-012/2020-ZAV, bol žalobca podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a zároveň mu bol podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na 3 roky. Nakoľko účastník konania je bez akýchkoľvek dokladov, jeho totožnosť nie je úradne overená, správny orgán v zmysle § 77 ods. 1 cit. zákona krajinu do ktorej má byť vyhostený neurčil a podľa § 83 ods. 2 písm. a) cit. zákona neurčil ani lehotu na vycestovanie, pretože možno predpokladať, že účastník konania ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Zároveň bol podľa § 55 ods. 2 cit. zákona vylúčený odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
3. So žalobcom bola vo veci dňa 31. 10. 2020 spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej iba Správny poriadok), do ktorej uviedol, že advokáta nemá a o prizvanie tohto ani nežiada, nevie v akej krajine sa nachádza, cestuje do Belgicka. Má pri sebe hotovosť v nepatrnej výške (40 eur, 1.300 srbských dinárov). Je slobodný a v krajine pôvodu vykonával pomocné práce na poliach. Opísal svoju cestu v skupine 40 osôb z Afganistanu cez Irán, Turecko, Grécko, Macedónsko, Srbsko, kde boli v azylovom zariadení cca 7-8 dní. Následne za pomoci prevádzača pokračovali k srbsko-maďarskej hranici, po prekročení ktorej išli na parkovisko nákladnej dopravy, kde piatich prevádzač naložil do zadnej časti dvoch nákladných áut tak, aby ich vodiči nevideli. Ďalej cestovali 4 dni, pričom prevádzačom boli informovaní, že idú do Belgicka. Po zastavení auta chceli vystúpiť, preto búchali a po otvorení priestoru, v ktorom sa nachádzali, zistili, že sú na Slovensku. Cieľom jeho cesty je Belgicko, kde má bratranca a kde chce žiť a pracovať. Slovensko malo byť iba tranzitnou krajinou, v ktorej nikoho nepozná. Nemá pri sebe žiadny doklad, o azyl nežiada. Na podporu svojich tvrdení žalobca nepredložil žiadny dôkaz. Žalovaný s cieľom zistiť a overiť jeho totožnosť a štátnu príslušnosť považoval za potrebné vykonať lustrácie, preveriť, či táto osoba nepredstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu a či sa nenachádza v zozname na odopretie vstupu.
4. Rozhodnutím dňa 31. 10. 2020, č. PPZ-HCP-SO17-110-012/2020-ZAV žalovaný žalobcu administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky a uložil mu zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na 3 roky; zároveň z dôvodu, že žalobcova totožnosť nie je úradne overená (žalobca je bez dokladov totožnosti) žalovaný neurčil krajinu do ktorej má byť žalobca vyhostený a neurčil ani lehotu na vycestovanie.
5. Zaistenie žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov považoval za účelné a efektívne, pretože v prípade jeho nezaistenia existuje riziko, že by sa naďalej pohyboval po členských štátoch neoprávnene, bez finančných prostriedkov a ubytovania, čo by mohlo viesť aj k nezákonnej činnosti. Zaistenie žalobcu považoval za účelné aj z dôvodu, že tento sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene (nie je držiteľom platného cestovného dokladu a oprávnenia na pobyt na území Slovenskej republiky), bez možnosti zabezpečiť si finančné prostriedky, ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu, pričom z dôvodu absencie cestovného dokladu u vyplynula aj potreba jeho zaistenia na účel zistenia jeho totožnosti, ale i na účel zistenia, či žalobca nemá záznam v SIS, či nepredstavuje hrozbu pre Slovenskú republiku, ako aj na účely administratívneho vyhostenia. Žalovaný mal za to, že v prípade žalobcu existuje miera ohrozenia účelu vyhostenia a riziko neoprávneného zdržiavania sa na území Slovenskej republiky i riziko úteku žalobcu a skrývania sa, keďže jeho cieľovou krajinou je Belgicko.
6. Dĺžku doby zaistenia žalobcu od 31. 10. 2020 do 28. 02. 2021 žalovaný stanovil z dôvodu procedúry podľa návratovej smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16. 12. 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území). Podľa informácie z ÚPZC Sečovce (č. PPZ-HCP-SE-2020/031790-036 zo dňa 08. 10. 2020), ktorá je súčasťou spisu, ak štátny príslušník Afganskej islamskej republiky nedisponuje platným cestovným dokladom, pristupuje sa k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny. ÚPZC Sečovce zasiela žiadosť o vybavenie náhradného cestovného dokladu (NCD) do ÚPZC Medveďov. ÚPZC Medveďov odovzdáva žiadosť o vystavenie NCD na Konzulárnom odbore Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Potvrdenie totožnosti, vystavenie NCD a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší, preto ÚPZC odporúča zaistiť štátnych príslušníkov
Afganskej islamskej republiky bez platného cestovného dokladu na dobu 6 mesiacov. Ak štátny príslušník Afganskej islamskej republiky nedisponuje platným cestovným dokladom a nespolupracuje s pracovníkmi zariadenia, je možné vystaviť tzv. Európsky cestovný doklad pre návrat. Podmienky vystavenia predmetného dokladu sú uvedene v dohode Joint Way Forward zo dňa 03. 10. 2016.
7. Žalovaný konštatoval, že doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia, sa môže skrátiť, ale aj predĺžiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k fyzickej realizácii výkonu administratívneho vyhostenia.
8. Žalovaný sa zaoberal otázkou zaistenia aj s poukazom na § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC a konštatoval, že alternatívy podľa citovaného zákonného ustanovenia u žalobcu do úvahy neprichádzajú, pretože tento nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 ZoPC, keďže tento ako to vyplýva z už uvedených skutočností nedisponuje dostatkom finančných prostriedkov, ubytovanie si na Slovensku zabezpečiť nedokáže a nemá tu ani žiadnych známych a príbuzných.
9. Pri posudzovaní predmetnej veci sa zaoberal aj skúmaním splnenia podmienok uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. f/ a čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv, čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky a v návratovej smernici a v tomto smere konštatoval, že zaistenie žalobcu pre účely vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení, pričom samotným základom pre začiatok konania o reálnom vyhostení je vykonateľné rozhodnutie o vyhostení, ktoré bolo v tomto prípade vydané. V danom prípade nedošlo k zásahu do práva žalobcu na súkromný a rodinný život, pretože tento nemá na území Slovenskej republiky žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území. So zaisteným žalobcom sa zaobchádza humánne a dôstojne, rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom pri dodržiavaní zásad uznávaných najmä Chartou základných práv Európskej únie.
10. Žalobou zo dňa 11. 11. 2020, doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 18. 11. 2020, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 31. 10. 2020, č.: PPZ-HCP-SO17-111-008/2020-ZAV o jeho zaistení, nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a priznania plnej náhrady trov konania považujúc ho za nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov z hľadiska účelnosti a efektivity zaistenia žalobcu, či existencie prekážok vyhostenia. Poukázal na to, že v krajine jeho pôvodu - Afganistane prebieha ozbrojený konflikt a do úvahy neprichádza ani jeho vrátenie na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny, a to ani Srbska, nakoľko z vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že po celú dobu jeho úteku z Afganistanu prechádzal viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt, bez toho, aby bol zadržaný príslušnými orgánmi, jeho tranzit územím tej ktorej krajiny preto nie je možné dostatočne a hodnoverne preukázať, preto žiadna iná tretia krajina, ani Srbsko neprijme žalobcu na svoje územie. V inom členskom štáte o azyl nepožiadal. Konštatoval, že žalobca sa nachádza v zaistení čisto formálne, bez akéhokoľvek reálneho predpokladu zrealizovania návratu do inej tretej krajiny, keďže v jeho veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia a neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by bola ochotná ho prijať. Vyhostenie na územie Afganistanu či Srbska by navyše ani nebolo prípustné pre jeho rozpor s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal na to, že z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania. V tejto súvislosti, keďže v rozhodnutí o zaistení ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kde má byť vyhostený, absentuje, konštatoval, že jeho zaistenie je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru, pretože nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať administratívne vyhostenie a naplniť účel zaistenia. Žalovaný napadnuté rozhodnutie založil iba na dôvodoch, poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenia napadnutého rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia vzhľadom na existujúce prekážky vyhostenia.
11. Žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie a úvaha k prípustnosti vrátenia žalobcu na územie Afganistanu či Srbska s ohľadom na potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 3 Európskeho dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie o bezpečnostnej situácii v uvedených krajinách, a preto nebolo možné dospieť k jednoznačnému a
presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy. V tejto súvislosti konštatoval, že zlá situácia v Afganistane je všeobecne známa, čo je dôvodom, pre ktorý Slovenská republika už po dobu niekoľkých rokov od vypuknutia ozbrojeného konfliktu nevyhosťuje štátnych príslušníkov Afganistanu na jeho územie. Uvedené je podľa jeho názoru zrejme dôvodom, pre ktorý sa žalovaný vo formálnej rovine rozhodol odôvodniť zaistenie afganského občana jeho údajným vyhostením na územie Srbska bez najmenšej snahy overiť si, aké zaobchádzanie by mu eventuálne na území Srbska ako afganskému občanovi hrozilo. Vzhľadom na uvedené mal za to, že v prejednávanej veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia žalobcu a preto jeho zaistenie nie je prípustné.
12. V písomnom vyjadrení zo dňa 16. 11. 2020 žalovaný navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť zo skutkových aj právnych dôvodov, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Konštatoval, že námietky žalobcu v súvislosti s určením, resp. neurčením krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený si vo svojom kontexte odporujú, keď žalobca v jednej časti žaloby tvrdí, že bol administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a územia všetkých členských štátov do krajiny tranzitu, ktorou je Srbsko a zároveň v inej časti vznáša námietky voči napadnutému rozhodnutiu z dôvodu, že určenie krajiny, kam má byť vyhostený, v rozhodnutí o jeho zaistení, ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení absentuje. K námietke, že žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený uviedol, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu a určení zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov na dobu 3 rokov, ktoré bolo podkladom rozhodnutia o zaistení žalobcu, vychádzajúc z ustanovenia § 77 ZoPC, v zmysle ktorého v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť, krajina vyhostenia určená nebola s tým, že z citovaného zákonného ustanovenia takáto povinnosť pre žalovaného obligatórne nevyplýva. Nakoľko žalobca bol bez akýchkoľvek dokladov, jeho totožnosť nebola úradne overená, žalovaný v zmysle § 77 ods. 1 citovaného zákona krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený, neurčil. Zdôraznil, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, že je štátnym príslušníkom Afganistanu (t.j. platný cestovný doklad alebo iný hodnoverný doklad), preto je potrebné zistiť a overiť jeho totožnosť a štátnu príslušnosť a to aj s poukazom na to, či nepredstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu a či sa nenachádza v zozname na odopretie vstupu. Podotkol, že cudzinec môže uvádzať krajinu pôvodu zámerne takú, kde nie je možný jeho návrat. Žalovaný si je tiež vedomý toho, že vyhostenie cudzinca do Afganistanu je, vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v tejto krajine, nereálne. K vráteniu žalobcu na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny žalovaný uviedol, že Útvar policajného zaistenia Sečovce sa popri úkonoch slúžiacich k vydaniu náhradného cestovného dokladu, osloví aj tranzitnú krajinu, z ktorej žalobca prišiel na územie Slovenskej republiky za využitia a dodržania existujúcich dohôd medzi Európskym spoločenstvom a krajinou tranzitu, resp. inou zmluvou medzi Slovenskou republikou a krajinou tranzitu upravujúcou danú oblasť. Otázkou určenia krajiny, v konaní o administratívnom vyhostení, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, (kde by nehrozilo účastníkovi konania nebezpečenstvo) sa vždy zaoberá orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia a ktorý aj zabezpečuje samotné vyhostenie, a to na základe zistenia konkrétnych skutočností, pričom vykonáva potrebné úkony k tomu, aby bol účastník konania vyhostený a bol mu vystavený cestovný doklad.
13. Žalovaný zároveň uviedol, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie žalobcu a to z dôvodu, že v danom prípade boli naplnené všetky predpoklady pre tento postup, stanovené v § 83 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Podľa jeho názoru by bolo nelogické určiť cudzincovi lehotu na vycestovanie a vzápätí ho zaistiť, pretože ak by cudzinec potom v určenej lehote nevycestoval, nie z vlastnej viny by maril výkon takého rozhodnutia. Poukázal na to, že v rámci účelnosti a efektívnosti zaistenia skúmal aj možnosti alternatív k zaisteniu, ktoré sú upravené v § 89 ZoPC a v tejto súvislosti konštatoval, že z vyjadrenia žalobcu v rámci konania o administratívnom vyhostení a konania o zaistení jednoznačne vyplýva, že nemá možnosť zabezpečiť si ubytovanie, na Slovensku nikoho nepozná, nemá tu žiadnu rodinu ani väzby a disponuje iba nepatrnou finančnou hotovosťou. Keďže nespĺňa zákonné požiadavky, pretože nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške požadovanej v § 6 ZoPC, nie je možné mu uložiť ani jednu z alternatív zaistenia podľa ZoPC, nakoľko by svoju povinnosť nevedel reálne splniť, resp. vykonať a jeho vyhostenie by mohlo byť z pohľadu existencie rizika jeho úteku ohrozené.
14. Zaistenie žalobcu považuje za účelné a efektívne. Žalobca neprejavil úmysel požiadať o udelenie azylu na území SR a nežiadal ani o vyrozumenie zastupiteľského úradu domovskej krajiny, rovnako
neprejavil úmysel ani požiadať o medzinárodnú ochranu. Slovenská republika mala byť iba tranzitnou krajinou pri jeho cestovaní do cieľovej krajiny, ktorou v tomto prípade bolo Belgicko. Vychádzajúc z uvedeného i ďalších dôkazov žalovaný konštatoval, že skutočnosť, že žalobca je neznáma osoba, nachádzajúca sa na území Slovenskej republiky neoprávnene, dlhodobo cestujúca, zdravotne nevyšetrená, bez dostatočného množstva finančných prostriedkov, bez možnosti si tieto zabezpečiť, bez možnosti zabezpečiť si ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu, predstavuje aj v prípade žalobcu základ pre oprávnený predpoklad rizika jeho úteku, že bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o vyhostení, najmä preto, že jeho totožnosť nemožno ihneď zistiť, a preto ohrozuje aj bezpečnosť štátu, verejný poriadok a verejné zdravie. V danom prípade tu hrozí riziko, že jeho nezaistením, by sa naďalej pohyboval po členských štátoch neoprávnene, bez zabezpečeného ubytovania a finančných prostriedkov, čo by mohlo viesť aj k nezákonnej činnosti. Žalovaný vychádzal z jemu dostupných informácií, tieto objektívne posúdil najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby žalobcu i relevantnosti dôvodov na jeho strane v súvislosti so jeho zaistením.
15. Žalovaný vychádzajúc z dôvodovej správy k ZoPC uviedol, že Slovenská republika je povinná vytvárať účinný systém opatrení zameraných na reguláciu migrácie prostredníctvom podmienok cudzincov s prihliadnutím na bezpečnosť Slovenskej republiky a na strane druhej zabezpečiť slobodu pohybu a pobytu osôb v zmysle európskeho práva, jednotnej vízovej politiky a readmisných dohôd. Žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene, preto nepožíva ochranu podľa Dohovoru, a jeho zaistenie je v súlade s konaním stanoveným vnútroštátnym právom. Pojem „konanie o vyhostení“ podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru je tak potrebné chápať autonómne ako súbor takých úkonov orgánov štátu, ktoré sú podľa vnútroštátneho práva potrebné na to, aby skutočne došlo k realizácii vyhostenia dotknutej osoby, teda jeho fyzickému odovzdaniu alebo odoslaniu do iného štátu. Nemusí ísť nevyhnutne o konanie len jedného orgánu štátu, ale aj o viacero vzájomne previazaných konaní, na konci ktorých stojí konečný úkon vyhostenia dotknutej osoby.
16. Útvar policajného zaistenia Sečovce popri úkonoch slúžiacich k vydaniu náhradného cestovného dokladu, osloví aj tranzitné krajiny (Maďarsko a Srbsko) nakoľko je dokázateľné, že žalobca prišiel na územie SR práve z týchto krajín. Na základe skutočností uvedených vodičom kamióna bude v správnom konaní vydané nové rozhodnutie o administratívnom vyhostení, s určením konkrétnej krajiny vyhostenia ako tranzitnej krajiny.
17. K námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia, a to na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie na dobu 4 mesiacov, t.j. do 28.02.2021, žalovaný uviedol, že je potrebné poukázať na skutočnosť, že v danej veci ide o hraničný termín doby zaistenia, ktorý nevylučuje skoršie prepustenie, a to aj s poukazom na ustanovenie § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC. Ďalej uviedol, že čas nevyhnutne potrebný nie je možné určiť jednoznačným dátumom, lebo závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Žiadny správny orgán, a teda ani žalovaný, nevie presne stanoviť čas potrebný na vykonanie úkonov, pretože nikto nevie v čase, keď sa rozhoduje o zaistení cudzinca, presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov. Každý prípad je individuálny a práve preto zákonodarca legislatívne ponechal dĺžku doby na úvahe správneho orgánu so striktným stanovením jej maximálneho limitu, pričom dĺžku doby zaistenia možno ako predĺžiť, tak aj skrátiť. Dĺžka doby zaistenia na štyri mesiace bola podľa jeho názoru odôvodnená dostatočne, keďže prihliadal aj na informáciu z ÚPZC Sečovce, ktorá je súčasťou administratívneho spisu a z ktorej vyplýva, že úlohy na úseku vybavovania náhradného cestovného dokladu plní s celoslovenskou pôsobnosťou ÚPZC Medveďov. Z citovanej informácie ďalej vyplýva, že ak príslušník Afganistanu nedisponuje platným cestovným dokladom, po preštudovaní spisu sa pristupuje k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti, pričom potvrdenie totožnosti, vystavenie náhradného cestovného dokladu a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší, a preto ÚPZC Sečovce odporúča zaistiť štátnych príslušníkov Afganistanu bez platného cestovného dokladu na dobu 6 mesiacov. Realizácia úkonov nepochybne závisí aj od spolupráce samotného príslušníka tretej krajiny. Žalovaný tak v súlade s vyššie uvedeným stanovil orientačnú dĺžku zaistenia. Ako hraničný termín zaistenia, ktorý nevylučuje skoršie prepustenie.
18. V závere žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom. Žalovaný pred vydaním rozhodnutia riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. l správneho poriadku) a jeho odôvodnenie považuje za dostatočné, zrozumiteľné, obsahujúce všetky náležitosti v zmysle § 47 Správneho poriadku.
19. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „ správny súd“) v konaní podľa § 221 až § 230 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej iba SSP) preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom podanej správnej žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, pripojeným administratívnym spisom žalovaného a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu dôvodná nie je.
20. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobcovi bolo dňa 31. 10. 2020 v čase o 10:30 hod. za prítomnosti tlmočníka oznámené upovedomenie o začatí konania vo veci zaistenia podľa IV. časti druhej hlavy ZoPC a zároveň mu bolo dané poučenie podľa § 17 Správneho poriadku, § 3 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi i čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
21. Dňa 31. 10. 2020 bol na OHK PZ Vyšné Nemecké vypočutý žalobca, ktorý do zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku okrem iného uviedol, že nemá advokáta alebo iného zvoleného zástupcu a nechce sa dať v konaní o administratívnom vyhostení zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, nevie, v akej krajine sa nachádza, cestuje do Belgicka, kde žije syn jeho brata, za prácou, ktorú nevedel špecifikovať, nemá pri sebe doklady, cestuje v skupine s ktorou bol zadržaný, disponuje finančnými prostriedkami vo výške 40,- € a 1.300 srbských dinárov, nevie kde v cieľovej krajine bude ubytovaný. Uviedol tiež, že je občanom Afganistanu, národnosti Pashtun, vierovyznania moslimského, pochádza zo štátu Afganistan, mesto provincia Kapisa, je slobodný, v krajine pôvodu vykonáva pomocné práce na poliach, nechce, aby bolo o jeho zadržaní vyrozumené zastupiteľstvo jeho krajiny. Nie je nikde proti nemu vedené trestné stíhanie, súdený nebol, domovskú krajinu sa rozhodol opustiť z dôvodu lepšieho života v Belgicku, nie je v krajine pôvodu členom politickej strany, hnutia alebo inej organizácie, v Slovenskej republike alebo inde v Európskej únii nebol, je si vedomý, že na osobnej slobode bol obmedzený z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. Nevedel, že prekračuje štátnu, resp. vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky mimo hraničný priechod. Opísal trasu jeho cesty z domovského štátu s tým, že pred dvoma mesiacmi som vyrazil z Afganistanu z provincie Kapisa do Iránu, hranicu prekročil neoprávnene za pomoci prevádzača. Cez hranicu išli v skupine cca 40 osôb, cez Irán len tranzitoval až po hranicu s Tureckom, po prekročení ktorej pokračovali autom až do mesta Istanbul, potom pokračovali ku gréckej hranici, ktorú prekročili na člne, pokračovali do mesta Tesaloniky, následne vlakom k macedónskej hranici. Z Macedónska išli do Srbska, kde boli v azylovom zariadení cca 7 až 8 dní, potom za pomoci prevádzača pokračovali k maďarsko-srbskej hranici, po prekročení ktorej šli na parkovisko nákladnej dopravy, kde ich prevádzač naložil do zadnej časti nákladného auta tak, aby ich šoféri nevideli. V jednom sme šli traja a v druhom dvaja. Cestovali 4 dni s prestávkami v domnení, že idú do Belgicka. Po zastavení nákladného sme chceli vystúpiť a preto sme búchali, aby ich niekto počul. Po otvorení kamiónového priestoru zistili, že sú na Slovensku. Hliadka nás predviedla na OHK Vyšné Nemecké. Cieľom jeho cesty bolo dostať sa do Belgicka, kde chcel žiť a pracovať. Na Slovensku nikoho nepozná, v Belgicku má bratranca. V krajine pôvodu alebo v krajine, z ktorej pochádza, nie je ohrozený jeho život z dôvodov rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, ani mu v týchto krajinách nehrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, ani trest, nemá obavy vrátiť sa do tejto krajiny z dôvodu hrozby trestu smrti, ani mu takýto trest nebol uložený a neexistuje ani hrozba jeho uloženia, v krajine pôvodu alebo v krajine, z ktorej pochádza nie je ohrozená jeho sloboda z dôvodu jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, nehrozí mu nútený návrat do štátu, kde je ohrozený jeho život alebo ohrozená jeho sloboda z už uvedených dôvodov. O azyl na území Slovenskej republiky nežiada, nechce v konaní uviesť žiadne dôkazy, ani sa vyjadriť k obsahu zápisnice alebo iným skutočnostiam, ktoré považuje za dôležité, ani doplniť zápisnicu, predložiť nové skutočnosti a dôkazy. Zápisnica bola po prečítaní a schválení na znak súhlasu podpísaná v čase o 10:45 hod.
22. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania - žalobcu podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku zo dňa 31. 10. 2020, podpísanej o 11:00 hod. vyplýva, že k vydanému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení a ku konaniu o zaistení sa vyjadriť nechce, nemá možnosť zabezpečenia ubytovania ani finančného zabezpečenia pobytu, viac sa k veci vyjadriť nechce a nechce ani uviesť nové skutočnosti a predložiť nové dôkazy.
23. Dňa 31. 10. 2020 vydal žalovaný pod č. PPZ-HCP-SO17-110-012/2020-ZAV podľa 77 ods. 1 a § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC rozhodnutie, ktorým žalobcu administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky a zároveň mu podľa § 82 ods. 3 písm. b) citovaného zákona uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na 3 roky; zároveň z dôvodu, že žalobcova totožnosť nie je úradne overená (žalobca je bez dokladov totožnosti) žalovaný neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený a neurčil ani lehotu na vycestovanie. Vylúčil aj odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 31. 10. 2020 o 17:15 hod.
24. Súčasťou administratívneho spisu je aj záznam o vykonaní lustrácie zo dňa 31. 10. 2020.
25. Z informácie ÚPZC Sečovce č. PPZ-HCP-SE-2020/031790-036 zo dňa 08. 10. 2020, okrem iného vyplýva, že ÚPZC Sečovce zasiela žiadosť o vybavenie náhradného cestovného dokladu (NCD) do ÚPZC Medveďov, ktorý plní úlohy s celorepublikovou pôsobnosťou na úseku NCD. Na základe doterajšej praxe ak štátny príslušník Afganskej islamskej republiky nedisponuje platným cestovným dokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi ÚPZC Sečovce, po preštudovaní spisového materiálu sa pristupuje k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny. ÚPZC Sečovce zasiela žiadosť o vybavenie náhradného cestovného dokladu (NCD) do ÚPZC Medveďov. ÚPZC Medveďov odovzdáva žiadosť o vystavenie NCD na Konzulárnom odbore Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Potvrdenie totožnosti, vystavenie NCD a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší, preto ÚPZC odporúča zaistiť štátnych príslušníkov Afganskej islamskej republiky bez platného cestovného dokladu na dobu 6 mesiacov. Ak štátny príslušník Afganskej islamskej republiky nedisponuje platným cestovným dokladom a nespolupracuje s pracovníkmi zariadenia, je možné vystaviť tzv. Európsky cestovný doklad pre návrat. Podmienky vystavenia predmetného dokladu sú uvedene v dohode Joint Way Forward zo dňa 03. 10. 2016.
26. Súčasťou administratívneho spisu je tiež zápisnica zo dňa 30. 10. 2020 o podaní vysvetlenia podľa § 17 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z . o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov vodičom A.Y.X. J., občanom Ukrajiny, ktorý uviedol, že tovar nakladal v Srbskej republike v meste Apatin dňa 29. 10. 2020. Po naložení došiel na hraničný priechod Horgoš - Roszke v čase o 15.00 hod., kde po vykonaní hraničnej a colnej kontroly na srbskej aj maďarskej strane v čase o 17.40 hod. zaparkoval auto na parkovisku v Maďarsku za hraničným priechodom, a tam vykonával povinnú prestávku do 05:30 hod. dňa 30. 10. 2020. Hraničná kontrola na hraničných priechodoch Horgoš - Roszke bola vykonaná tak, že nákladné motorové vozidlo bolo na obidvoch stranách hranice skontrolované skenovacím zariadením. Boli skontrolované aj odkladacie priestory na ťahači aj na návese, ktoré boli prázdne. Na parkovisku bolo zaparkovaných asi 25 kamiónov. Počas prestávky nepočul žiadne podozrivé zvuky. Na parkovisku bol celý čas v kabíne kamióna, vzdialil sa iba na toaletu, ktorá sa nachádzala okolo 50 m od kamióna. V čase o 19:50 hod. kolega z tej istej firmy zaparkoval vedľa neho s kamiónom na parkovisku, a spolu potom prechádzali cez Maďarsko na Slovensko až na hraničný priechod Vyšné Nemecké. Dňa 30. 10. 2020 v čase o 05:30 hod. vyrazili na cestu, išli asi 4 hod., zastavili na benzínovej pumpe Shell na 142 km na diaľnici M3 Budapešť - Miškolc, kde sa zdržali 1 hodinu, počas ktorej museli vykonať povinnú prestávku v trvaní 45 minút. Pri kamiónoch nevideli žiadny pohyb cudzích osôb, od kamiónov sa nevzďaľovali, potom pokračovali v ceste na územie Slovenska cez Slovenské Nové Mesto a pokračovali až na hraničný prechod Vyšné Nemecké, kde po zastavení vozidla pri colnej kontrole v čase asi o 15:15 hod. jeho a jeho kolegu upozornili vodiči z iných kamiónov, že im niekto búcha v úložných priestoroch návesu. Zavolali colníkov a policajtov, kde pri kontrole kamiónu v kontrolnej hale boli v úložnom priestore návesu nájdení traja štátni príslušníci Afganistanu. Nevie, kde a kedy sa mohli dostať do úložného priestoru jeho návesu, ale myslí, že to bolo na parkovisku za hraničným priechodom Roszke v Maďarsku, nakoľko tam mal najdlhšiu prestávku.
27. Právny zástupca žalobcu ani zástupca žalovaného sa na pojednávanie dňa 27.11.2020, na ktoré boli riadne a včas predvolaní, nedostavili, pričom títo svoju neprítomnosť na ňom vopred ospravedlnili pracovnou zaťaženosťou. Zástupca žalobcu zároveň vyslovil svoj súhlas s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Vzhľadom na uvedené postupoval správny súd v súlade s § 114 SSP a pojednávanie vykonal v neprítomnosti účastníkov, resp. ich zástupcov.
28. Podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov neoprávneným pobytom je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
29. Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
30. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
31. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta citovaného zákona štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
32. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
33. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ citovaného zákona policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.
34. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ citovaného zákona, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
35. Podľa § 77 ods. 1 citovaného zákona, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
36. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej iba Dohovor) nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
37. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov - pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
38. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej iba Návratová smernica), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
39. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
40. Podľa čl. 15 ods.5 Návratovej smernice zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v ods. 1 a kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
41. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
42. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
43. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
44. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
45. Podľa § 206 ods. 1 SSP vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov.
46. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.
47. Podľa ods. 6 citovaného zákonného ustanovenia ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
48. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a tiež konanie, ktoré jeho vydaniu prechádzalo a po dôkladnom oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že žalovaný postupoval správne a v súlade s platnou právnou úpravou a preto aj preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a zákonné. V správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutie zodpovedá zákonu aj po formálnej stránke. Žalovaný sa podľa názoru súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými, pre posúdenie predmetnej veci rozhodujúcimi skutočnosťami, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a to citáciou dotknutých právnych noriem ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad. V jeho postupe neboli zistené také procesné pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosť tohto rozhodnutia.
49. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného, špecifikované v bode 1 odôvodnenia tohto rozsudku.
50. Z citovaných ustanovení ZoPC vyplýva, že policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom základným predpokladom takéhoto zaistenia je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalobca bol zaistený podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC a podkladom pre zaistenia žalobcu v danej veci je existencia vykonateľného rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu zo dňa 31. 10. 2020. Účelom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je tak realizácia jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky.
51. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
52. Na danú požiadavku reflektuje rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený a preto je potrebné pri
rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon administratívneho vyhostenia aspoň potencionálne možný (napr. rozsudok sp. zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27. 04. 2011). Najvyšší súd SR, ako aj Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach uviedli, že medzi zaistením a jeho účelom, t. j. konaním o odsune, vyhostení a pod., je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov. V zmysle rozhodovacej praxe kasačného súdu je preto povinnosťou správneho súdu zaoberajúceho sa rozhodnutím správneho orgánu o zaistení preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá.
53. Správny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu a uložení zákazu vstupu zo dňa 31. 10. 2020 nebola určená krajina, do ktorej má byť žalobca vyhostený. Správny súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že jeho zaistenie je neúčelné práve z dôvodu, že je žalovaný v rozhodnutí o vyhostení neurčil krajinu vyhostenia a v tejto súvislosti dáva do pozornosti právny názor, vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 03.2016 sp. zn. 10 Sza/6/2016 (aj v publikácii L. U..: Zaistenie cudzincov, str. 129), v ktorom kasačný súd uviedol, že pokiaľ žalovaný zaistil cudzinca na účel výkonu administratívneho vyhostenia a podkladom takéhoto rozhodnutia bolo rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, v ktorom nebola určená krajina vyhostenia, nemožno sa stotožniť s námietkou navrhovateľa (cudzinca), že k jeho zaisteniu nemohlo dôjsť z dôvodu neurčenia krajiny vyhostenia, pretože zákonodarca takúto možnosť, teda neurčenie krajiny vyhostenia pripúšťa. Zároveň správny súd poukazuje na to, že žalovaný v nadväznosti na rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu v rozhodnutí o zaistení žalobcu neuviedol, do ktorej krajiny (domovskej, resp. inej, tretej krajiny) by mal byť žalobca vyhostený, iba vo všeobecnej rovine konštatoval, že bude v spolupráci s ÚPZC Sečovce vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky (vrátane personálneho, ako aj materiálneho zabezpečenia prepravy účastníka konania), teda vykonávať všetky úkony smerujúce k realizácii rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu. Ako irelevantný preto správny súd hodnotí záver žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave v dôsledku neskúmania bezpečnostnej situácie potenciálnych krajín, do ktorých by mohol byť žalobca vyhostený (krajina pôvodu, tranzitu) a v dôsledku toho aj nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu nevyhodnotenia existencie prekážok jeho vyhostenia.
54. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí špecifikoval celý návratový proces od lustrácií cez zisťovanie totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny, cez vystavenie náhradného cestovného dokladu až po realizáciu výkonu vyhostenia žalobcu, vyplývajúci aj z informácie ÚPZC Sečovce zo dňa 08. 10. 2020 (viď bod 25 odôvodnenia), realizácia ktorého, s prihliadnutím aj na to, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu nebola určená krajina vyhostenia, je zdĺhavejšia a vyžaduje si určitý čas. Z uvedeného hľadiska považoval správny súd za primeranú aj žalovaným určenú dobu zaistenia, v priebehu ktorej, po celý čas zaistenia, bude v súlade s § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC povinnosťou policajného útvaru skúmať trvanie účelu zaistenia s tým, že doba zaistenia sa môže aj skrátiť.
55. Správny súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, keďže preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu do práv a slobôd žalobcu, chránených zákonom o pobyte cudzincov i medzinárodnými predpismi, vzťahujúcimi sa na danú oblasť, podľa § 229 SSP správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.
56. Pozornosti súdu neušli chyby, ktoré sa vyskytli v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (str. 4), kde v súvislosti s rozhodnutím o administratívnom vyhostení žalobcu je uvedené, že tento bol vyhostený do krajiny tranzitu Srbska, čo je však v rozpore s ďalším obsahom odôvodnenia i administratívneho spisu, vzhľadom na ktorú skutočnosť, so zohľadnením aj charakteru tohto konania, ich správny súd považoval za zrejmú nesprávnosť s tým, že je v kompetencii správneho orgánu tieto chyby odstrániť postupom, súladným s ustanovením § 47 ods. 6 Správneho poriadku.
57. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa ustanovenia § 167 ods. 1 a § 168 SSP, v zmysle ktorých účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani sčasti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 7 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitosti podania podľa ustanovenia § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa ustanovenia § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu, ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví fotokópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa ustanovenia § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v ustanovení § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pre krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP (v sociálnych veciach a veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).