Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_3CoCsp-22-2023.pdf
PDF · 115.64 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoCsp/22/2023
Uznesenie
Krajský súd Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a členov senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 2, IČO: 35724803, zastúpeného Remedium Legal, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 2 proti žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. A., A. D. XXX, zastúpenému JUDr. Helenou Knopovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, E. D. XX, v konaní o zaplatenie 8.506,22 eura s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice – okolie zo dňa 4.11.2022, č.k. 10Csp/56/2021-182 takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.506,22 eura spolu s úrokom vo výške 3.080,71 eura, s úrokom z omeškania vo výške 819,31 eura, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 8.626,22 eura od 8. apríla 2021 do 20. apríla 2021, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 8.506,22 eura od 21. apríla 2021 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanému s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie.
2. Rozhodol tak o nároku žalobcu titulom plnenia zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, ktorá pohľadávka bola na žalobcu postúpená pôvodným veriteľom Všeobecnou úverovou bankou, a.s.
3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 261 ods. 6 písm. d/ § 497, § 503, § 504, § 369 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka., § 2 ods. 1 písm. a, b zák. č. 250/2007 Z.z., § 1 ods. 2, § 2 písm. a, b, d, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zák. č. 629/2010 Z.z., § 45 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53, § 54 ods. 1, 2, § 524, § 565, § 517 ods. 2 Obč. zák., § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z., § 100 ods. 1, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka, § 1 písm. a, § 8 písm. a/ zák. č. 62/2020 Z.z. dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, preto jej v celom rozsahu vyhovel.
4. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, čo medzi stranami nebolo ani sporné, že dňa 22.2.2017 uzavrel žalovaný so spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a.s. ako bankou Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“, reg. č.: 002053611220217 (ďalej aj len "Zmluva"), predmetom ktorej bol v zmysle čl. I. bodu 1 Zmluvy (Základné podmienky) záväzok banky poskytnúť dlžníkovi (žalovanému) peňažné prostriedky ako spotrebiteľský úver a záväzok dlžníka (žalovaného) poskytnutý úver vrátiť, zaplatiť úroky, poplatky a rovnako splniť ďalšie záväzky podľa Zmluvy. Zo Zmluvy vyplýva, že úver bol dojednaný ako bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 10.000,00 eur s jednorazovým čerpaním dňa 22. februára 2017, a to s úrokovou sadzbou vo výške (bez zľavy z voliteľnej služby) 15,70 % ročne, platnej ku dňu schválenia úveru a vo výške so zľavami 13,70 % ročne, platnej ku dňu schválenia
úveru. Výška mesačnej anuitnej splátky, vrátane poistného, bola určená sumou 173,41 eur, resp. bez zľavy z voliteľnej služby sumou 184,98 eur, z toho mesačná splátka poistného predstavovala 0,00 eur. Počet splátok bol 95 s tým, že prvá anuitná splátka bola splatná 28. marca 2017 a posledná anuitná splátka bola splatná, a teda termín konečnej splatnosti bol 31. januára 2025. Zároveň v bode 4. čl. I. Zmluvy bolo uvedené, že termín splatnosti istiny a úroku je totožný s dátumom splatnosti mesačnej anuitnej splátky, ktorá pozostáva zo splátky istiny a úroku, s tým, že termín splatnosti mesačnej anuitnej splátky (t.j. istiny a úroku) je ku dňu, ktorý sa číselne zhoduje s dátumom splatnosti prvej anuitnej splátky uvedenej v bode č. 1 tohto článku. Lehota splatnosti bola vymedzená údajom 96 mesiacov a doba trvania Zmluvy bola určená do splatenia všetkých záväzkov dlžníka podľa tejto Zmluvy.
5. V bode 3. čl. I. Zmluvy boli obsiahnuté údaje súvisiace s ročnou percentuálnou mierou nákladov (ďalej len "RPMN"). Táto bola v Zmluve uvedená vo výške 15,38 % s poznámkou, že bola vypočítaná z nasledovných údajov: celkové náklady dlžníka: 6.673,95 eura, z toho výška úrokovej sadzby: 13,70 % ročne a výška poplatku za poskytnutie úveru: 200,00 eur; ďalej výška mesačnej anuitnej splátky: 173,41 eura, celkový počet anuitných splátok: 95, lehota splatnosti úveru: 96 mesiacov, výška úveru: 10.000,00 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť v súvislosti s poskytnutým úverom: 16.673,95 eura, z toho: výška istiny: 10.000,00 eur, výška celkových nákladov dlžníka: 6.673,95 eura. V rovnakom bode Zmluvy bol uvedený údaj o priemernej RPMN: 8,99 %, o výške odplaty podľa Zmluvy: 15,70 %, ako aj o najvyššej prípustnej výške odplaty: 18,72 %. Na tom istom mieste Zmluvy bol uvedený údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov bez zľavy z voliteľnej služby, a to hodnotou 17,72 %, vychádzajúcou z nasledovných údajov: celkové náklady dlžníka: 7 773,10 eura, z toho výška úrokovej sadzby: 15,70 % ročne a výška poplatku za poskytnutie úveru: 200,00 eur; ďalej výška mesačnej anuitnej splátky: 184,98 eura, celkový počet anuitných splátok: 95, lehota splatnosti úveru: 96 mesiacov, výška úveru: 10.000,00 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť v súvislosti s poskytnutým úverom: 17.773,10 eura, z toho: výška istiny: 10.000,00 eur, výška celkových nákladov dlžníka: 7.773,10 eura. Výška odplaty podľa Zmluvy bez zľavy z voliteľnej služby predstavovala 17,70 %.
6. Žalobca predmetnú pohľadávku nadobudol ako postupník na základe rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok z 13.11.2020, uzavretej medzi Všeobecnou úverovou bankou, a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom.
7. Pohľadávka žalobcu, uplatnená v tomto konaní predstavuje pohľadávku zo zmluvy vzniknutú vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 14.5.2019 pôvodným veriteľom.
8. Po uplatnení prostriedkov procesnej obrany zo žalovanej strany sa súd zaoberal otázkou, či nárok žalobcu nie je premlčaný, otázkou platnosti predčasného zosplatnenia úveru, namietanou zo strany žalovaného, ktorý namietal, že mu nebola doručená výzva pred zosplatnením úveru tak ako vyplýva z § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a tiež otázkou platnosti postúpenia pohľadávky, teda tvrdením žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, vyvodzovaného z absencie náležitosti vyplývajúcich z ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z.
9. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a dospel k záveru, že žalobca preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, teda že v danom prípade boli naplnené všetky zákonné predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky voči žalovanému na žalobcu.
10. Pre zodpovedanie tejto otázky vychádzal z ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 17 zák. č. 629/2010 Z.z. a § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. a skúmal, či v danom prípade boli splnené všetky podmienky stanovené zákonom pre postúpenie pohľadávky pôvodného veriteľa, ktorou je banka a teda, že musí ísť o splatnú pohľadávku a môže sa tak stať až po predchádzajúcej písomne výzve banky, ak je klient napriek nej nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku. Splnenie podmienky splatnosti postupovanej pohľadávky žalobca podľa názoru súdu preukázal z obsahu zmluvy, z ktorej vyplýva dohoda strán o práve veriteľa žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie splátok (bod 5 článok I zmluvy), ale aj ďalšími listinnými dôkazmi. Z listinného dôkazu – platobnej histórie, ktorá je prehľadom čerpania úhrad žalovaného vyplynulo, že žalovaný bol ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru tak, t.j. ku dňu 14.5.2019 v omeškaní s úhradou splátky splatnej 28.1.2019 a nasledujúcich. Aplikujúc ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že tretia upomienka – pokus o zmier z 8.4.2019 pôvodného veriteľa (banky), obsahujúca
upozornenie žalovanému na možnosť zosplatnenia úveru, mu bola doručovaná na adresu, ktorá je v zmluve uvedená ako adresa jeho trvalého pobytu a súčasne jeho korešpondenčná adresa. Zo záznamu zo systému sledovania zásielok Slovenskej pošty je síce zistiteľné, že na dotknutú adresu sa žalovanému zásielku nepodarilo doručiť z dôvodu, že jej adresát (žalovaný) bol na nej neznámy, avšak žalovaný v konaní netvrdil a ani nepreukázal, že by právnemu predchodcovi žalobcu oznámil zmenu svojej korešpondenčnej adresy. Nesplnenie tejto oznamovacej povinnosti zo strany žalovaného ako dlžníka voči svojmu veriteľovi o zmene korešpondenčnej adresy nemôže byť na ťarchu veriteľa. Od toho totiž nemožno spravodlivo očakávať, aby doslova pátral po dlžníkovi, ktorý prestal plniť svoje povinnosti zo zmluvy, nekomunikuje a bez oznámenia zmení adresu svojho pobytu. Takýto postup dlžníka svedčí o jeho ľahkovážnom a nezodpovednom postoji k plneniu svojich záväzkov a hraničí so zámerom stať sa pre svojho veriteľa nedosiahnuteľným. K vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru došlo listom zo dňa 14.5.2019, ktorého odoslanie do dispozičnej sféry žalovaného preukázal žalobca predložením fotokópie poštovej obálky, z ktorej vyplýva, že písomnosť sa právny predchodca žalobcu pokúsil doručiť na adresu trvalého pobytu žalovaného. Tento pokus ostal bezúspešný, keď sa táto zásielka ako nedoručená vrátila odosielateľovi (právnemu predchodcovi žalobcu). Táto skutočnosť vyplynula z pripojenej fotokópie poštovej obálky, ktorou preukázal žalobca splnenie zákonných podmienok vyžadovaných v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o tieto písomnosti, ktoré je potrebné považovať za hmotnoprávne úkony, súd prvej inštancie mal za to, že boli naplnené podmienky ust. § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže sa účinne dostali do dispozičnej sféry ich adresáta. K účinnému doručeniu neprítomnej osobe je podľa názoru súdu nevyhnutné, aby sa adresát s prejavom vôle, resp. s obsahom príslušného hmotnoprávneho úkonu skutočne oboznámil, postačuje, že mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s ním. To znamená, že pokiaľ sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúce takýto prejav vôle bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Z predloženého podacieho hárku, záznamu zo systému sledovania zásielok Slovenskej pošty i fotokópie poštovej obálky je potrebné konštatovať podľa názoru súdu, že žalovaný mal objektívnu možnosť oboznámiť sa s týmito listinnými dôkazmi. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že od jeho omeškania so splatnosťou splátky, ktorú označil žalobca ako splátku, pre ktorú jeho právny predchodca pristúpil k zosplatneniu celého dlhu úveru, neuplynuli zákonom vyžadované tri mesiace, žalobca celkom jednoznačne označil za túto splátku splatnú 28.1.2019, čo vyplýva aj z platobnej histórie a zistení súdu. Nejde teda o splátku splatnú 28.4.2019, čo vyplynulo aj z vyjadrenia žalobcu zo dňa 18.10.2021.
11. Súd prvej inštancie mal za to, že v danom prípade boli naplnené aj ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. Toto ustanovenie definuje dve podmienky, za ktorých možno postúpiť bankovú pohľadávku inej osobe. Prvou podmienkou je písomná výzva banky klientovi, aby plnil a druhou je omeškanie dlžníka so splatením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 dní. Obe tieto podmienky boli splnené, čo žalobca preukázal. Za takúto písomnú výzvu banky klientovi je potrebné považovať tretiu upomienku – pokus o zmier z 8.4.2019 a tiež výzvu z 14.5.2019, ktoré obsahujú písomnú výzvu banky klientovi, aby plnil, pričom ako už bolo skôr uvedené, obe tieto výzvy sa dostali do dispozičnej sféry žalovaného. K postúpeniu pohľadávky došlo na základe rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok z 13.11.2020 a žiadosti o postúpenie a prevod z 7.4.2021, ktorou došlo k postúpeniu s účinnosťou k 7.4.2021 pohľadávky voči žalovanému. Toto postúpenie tak bolo realizované v súlade so spomínaným § 92 ods. 8 cit. zákona.
12. Na základe týchto úvah súd prvej inštancie uzavrel, že v danom prípade boli splnené všetky podmienky pre postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu, teda žalobca je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie nárokov zo zmluvy.
13. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú zo žalovanej strany, táto nie je podľa názoru súdu opodstatnená. Aplikáciou ust. § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ale aj ust. § 103 Občianskeho zákonníka dospel súd k názoru, že trojročná premlčacia doba ustanovená v § 101 Občianskeho zákonníka pri predčasnom zosplatnení dlhu začína plynúť po uplynutí troch mesiacov od omeškania dlžníka so zaplatením splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu dlhu. V danom prípade je to splátka splatná 28.1.2019, pričom premlčacia doba na uplatnenie nároku zo zosplatneného dlhu pre nezaplatenie tejto splátky začala plynúť uplynutím trojmesačnej lehoty od splatnosti tejto splátky, teda od 28.4.2019, kedy mohol žalobca prvý raz uplatniť svoje právo zosplatniť dlh. Žaloba bola podaná na súd 23.8.2021, stalo sa tak teda v priebehu plynutia premlčacej doby a to aj s ohľadom na prerušenie
plynutia premlčacích lehôt na základe zák. č. 62/2020 Z.z. Preto dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je premlčaný.
14. Súd prvej inštancie následne preskúmal obsah zmluvy z hľadiska aplikácie ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. a dospel k záveru, že výška odplaty dojednaná v zmluve neprevyšuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov v spotrebiteľskej zmluve s odkazom na nar. vlády č. 87/1995 Z.z. (§ 1a ods. 1 v spojení s § 1 ods. 4). Zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 4. štvrťrok 2016 ku dňu 31. decembra 2016 vyplýva, že ostatné spotrebiteľské úvery so splatnosťou nad 5 do 10 rokov vrátane sa poskytovali pri RPMN 9,36 %. Výška odplaty vyplývajúcej pri aplikácii výpočtu stanoveného v § 1 ods. 2 a ods. 3 nariadenia zo Zmluvy [úrok 13,70 % ročne; respektíve 15,70 % ročne + (poplatok za poskytnutie úveru 200,00 eur / suma zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov 10.000,00 eur x 100 = 2,00 %) = 15,70 %; respektíve 17,70 %] teda neprevyšuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1a ods. 1 a § 1 ods. 4 nariadenia (t.j. 2 x 9,36 % = 18,72 %), čo znamená, že je v súlade so zákonom. Len pre úplnosť súd poznamenal, že za účelom zistenia, či výška odplaty podstatne neprevýšila najvyššiu prípustnú odplatu sa údaj o priemernej hodnote RPMN zverejňuje v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. na stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky a teda je skutočnosťou všeobecne známou, preto sa v zmysle § 186 ods. 1 C.s.p. nedokazuje.
15. Súd prvej inštancie preskúmal aj správnosť a prípustnosť výšky RPMN uvedenej v zmluve 15,38%, resp. 17,72% a zistil, že táto je v zmluve správne vyčíslená a neprekračuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovenú v § 1a ods. 1 a ods. 4 spomínaného nariadenia 18,72% ročne.
16. Dospel tiež k záveru, že zmluva neobsahuje zjavne neprijateľné podmienky.
17. Predložením písomného vyhotovenia riadne a platne uzatvorenej Zmluvy a Platobnej histórie (prehľadu čerpania a úhrad žalovaného) ako listiny zaznamenávajúcej vyplatenie sumy úveru žalovanému i prijaté splátky žalovaného, žalobca preukázal, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytol jeho právny predchodca žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 10.000,00 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť v 96 mesačných splátkach po 173,41 eura, respektíve 184,98 eura, pričom žalovaný zaplatil na poskytnutý úver sumu v celkovej výške 4.212,16 eura, ktorá bola započítaná vo výške 1.373,78 eura na úhradu istiny úveru, vo výške 2.603,99 eura na úhradu riadneho úroku z úveru, vo výške 2,39 eura na úhradu úrokov z omeškania, vo výške 32,00 eur na poplatky za upomienky a vo výške 200,00 eur na úhradu poplatku za poskytnutie úveru. Keďže, ako to vyplýva z Platobnej histórie, žalovaný neplnil dohodnuté splátky riadne a včas, právny predchodca žalobcu dňa 14. mája 2019 vyhlásil úver za predčasne splatný a po postúpení jemu zodpovedajúcej pohľadávky si žalobca, zohľadniac čiastočnú úhradu vo výške 120,00 eur, uplatnil nárok na vrátenie zostatku istiny vo výške 8.506,22 eura a na zaplatenie dlžného úroku vo výške 3.080,71 eura. Žalobca si žalobou uplatnil aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania v sadzbe 5 % ročne, a to za obdobie do postúpenia pohľadávky kapitalizovaný vo výške 819,31 eura a následne pokračujúci (do zaplatenia) zo sumy istiny 8.626,22 eura od 8. apríla 2021, zohľadniac čiastočnú úhradu vo výške 120,00 eur dňa 20. apríla 2021.
18. Keďže žalovaný po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru dlžnú sumu uhradil len sčasti (úhradou z 20. apríla 2021 vo výške 120,00 eur), pričom žalobca uniesol dôkazné bremeno, považoval súd žalobu za dôvodnú, a preto jej v celom rozsahu vyhovel. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a teda zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu istiny vo výške 8.506,22 eura spolu s úrokom vo výške 3.080,71 eura, s úrokom z omeškania vo výške 819,31 eura, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.626,22 eura od 8. apríla 2021 do 20. apríla 2021, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.506,22 eura od 21. apríla 2021 do zaplatenia. Kapitalizované úroky z omeškania považoval súd za dôvodne uplatnené, keďže z Platobnej histórie bolo zrejmé, že žalovaný sa s úhradou jednotlivých splatných splátok a následne aj celého zosplatneného úveru dostal do omeškania.
19. Súd mal za preukázané, že žalovaný si svoju povinnosť vrátiť poskytnutý úver žalobcovi riadne a včas nesplnil, čím sa dostal do omeškania, a preto žalobcovi priznal aj právo na zákonné úroky z omeškania. Tie si žalobca uplatnil odo dňa nasledujúceho po dni účinnosti postúpenia pohľadávky z úveru.
20. Sumarizujúc uvedené, považoval súd žalobu za dôvodnú v celom rozsahu. Keďže v priebehu konania nebolo ničím spochybnené tvrdenie žalobcu, že dlžnú sumu mu žalovaný do dňa podania žaloby ani do dňa vyhlásenia rozsudku nezaplatil, bol k tejto povinnosti zaviazaný súdom.
21. Na základe týchto úvah rozhodol tak ako vyplýva z výroku I. rozsudku.
22. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 257 a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému.
23. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne alebo rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. V odvolaní vytkol súdu prvej inštancie, že dospel k nesprávnemu záveru o splnení podmienok pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že by žalovanému bola výzva zo dňa 8.4.2019 doručená, čo je nevyhnutnou podmienkou pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Rovnako mu nebol doručený ani list zo dňa 14.5.2019, ktorým došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Preto neboli naplnené podmienky ani pre platné postúpenie pohľadávky a žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným. Nesúhlasí s názorom súdu, že neúspešné pokusy o doručenie týchto zásielok žalovanému znamenajú, že by sa dostali do jeho dispozičnej sféry. V tej súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17CoCsp/53/2021, z ktorého vyplýva, že prípadné podanie výzvy na poštovú prepravu nepostačuje pre splnenie podmienok vyplývajúcich z ust. § 53 ods. 9 Obč. zák. V tej súvislosti poukázal aj na rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/147/2017. Opätovne poukázal na to, že z oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti jednoznačne a výslovne vyplýva, že táto bola vyhlásená ku dňu 14.5.2019, teda žalovanému nebola poskytnutá 15 dňová lehota na dobrovoľnú úhradu pohľadávky. S týmito skutočnosťami sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevyporiadal. Sám žalobca vo svojich vyjadreniach potvrdil, že mimoriadna splatnosť úveru bola vyhlásená pre nezaplatenie splátky splatnej 28.4.2019, teda je zrejmé, že ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru 14.5.2019 neuplynula zákonom predpokladaná lehota troch mesiacov. V bode 41. odôvodnenia rozsudku súd uviedol, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti došlo pre neuhradenie splátky splatnej 28.1.2019, čo je v zjavnom rozpore s tvrdeniami uvádzanými žalobcom v tomto konaní (vyjadrenie žalobcu zo dňa 18.10.2021). Ide pritom o nesporné tvrdenia, nakoľko žalovaný túto skutočnosť nespochybnil. Tiež poukázal na to, že z listinných dôkazov predložených žalobcom nebola preukázaná existencia písomnej výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách pred postúpením pohľadávky bankou ako postupcom, v ktorej výzve by bol žalovaný vyzvaný na možnosť postúpenia pohľadávky. Takýto obsah nevyplýva ani z výziev zo dňa 8.4.2019, resp. 14.5.2019, v ktorých absentuje upozornenie na možnosť postúpenia pohľadávky na tretiu osobu a navyše tieto mu ani nikdy neboli doručené. V dôsledku nesplnenia zákonom stanovených podmienok pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, v dôsledku nesplnenia, ktorých nemožno považovať úhradu pohľadávky zo strany žalobcu, teda žalobca nie je v spore aktívne vecne legitimovaný.
24. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
25. V prejednávanej veci niet pochýb o tom, že medzi stranami sporu bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, predmetom ktorej sa stal spotrebiteľský úver. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom číslo 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila, doplnením ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluvy o spotrebiteľských úveroch sú zmluvami spotrebiteľskými podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a berúc do úvahy ustanovenie § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri vyhlásení predčasnej splatnosti, môže veriteľ postupovať iba v súlade a za podmienok uvedených v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka v prípade každej formy spotrebiteľského úveru.
26. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka v prípade, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky.
27. Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka sleduje, aby dodávateľ pri neplnení povinnosti spotrebiteľom dosiahol splatnosť celej pohľadávky, ale sleduje tiež zamedzenie tejto možnosti v prípade, ak neplnenie povinnosti zo strany spotrebiteľa bude iba krátkodobé, nepresahujúce dobu troch mesiacov odo dňa omeškania so zaplatením splátky. Podmienkou účinnosti výzvy na zaplatenie celej pohľadávky je, že veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, teda zosplatnenia dlhu je podmienená tým, že dodávateľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil spotrebiteľa na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné.
28. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
29. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o splnení zákonných podmienok pre platné zosplatnenie úveru založil na tom, že právny predchodca žalobcu Všeobecná úverová banka a.s. treťou upomienkou – pokusom o zmier zo dňa 8.4.2019 upozornil žalovaného na možnosť zosplatnenia úveru z dôvodu vzniknutého nedoplatku, ktorá bola doručovaná žalovanému na adresu uvedenú v zmluve ako adresu jeho trvalého pobytu a súčasne korešpondenčnú adresu. Zo záznamu zo systému sledovania zásielok slovenskej pošty súd zistil, že na túto adresu sa žalovanému zásielku nepodarilo doručiť z dôvodu, že jej adresát bol na nej neznámy, pričom žalovaný nepreukázal, že by právnemu predchodcovi žalobcu oznámil zmenu svojej korešpondenčnej adresy. K vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru došlo právnym predchodcom žalobcu listom zo dňa 14.5.2019, ktorého odoslanie do dispozičnej sféry žalovanému preukázal predložením fotokópie poštovej obálky, z ktorej vyplynulo, že písomnosť sa právny predchodca žalobcu pokúsil žalovanému na dresu trvalého pobytu. Tento pokus zostal bezúspešný a zásielka sa vrátila ako nedoručená. Tieto skutočnosti vyplynuli z pripojenej fotokópie poštovej obálky, predloženej žalobcom. Súd mal za to, že v danom prípade boli naplnené podmienky vyplývajúce z ust. § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda že tieto listiny sa dostali do dispozičnej sféry žalovaného, teda došlo k účinnému doručeniu neprítomnej osobe.
30. Podmienkou zosplatnenia úveru v zmysle vyššie cit. zák. ust. je však podľa názoru odvolacieho súdu preukázanie zo strany žalobcu, že spomínané listinné dôkazy (výzvy) boli žalovanému doručené.
31. Doručovaním zásielok - výziev pri zospoplatnení úveru a jeho následného postúpenia sa podrobne na dovolanie veriteľa zaoberal NS SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/36/2020 z 15.12.2020. Predmetom dovolania bolo namietané nepreukázanie doručenia výzvy právneho predchodcu žalobcu a nepreukázanie doručenia vyhlásenia úveru za predčasne splatný. Dovolací súd vyslovil právny záver, podľa ktorého je ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka kogentným ustanovením, ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Dojednanie, že zásielka sa považuje za doručenú 3 dňom od jej odoslania, bez toho aby došla do sféry adresáta súdna prax vyhodnotila pre rozpor s ustanovením § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka za neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. K druhej fikcii doručenia, že zásielka sa považuje za doručenú dňom jej vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia zásielky adresátom dospel k záveru, že je potrebné poukázať na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť a na strane odosielateľa, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný. V prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno o doručovaní zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.
32. Doručenka, ktorá je verejnou listinou je dôkazom, ktorým by žalobca mohol preukázať, že zásielku, doručovanú poštou žalovanému a ktorú odovzdal na poštovú prepravu (o čom svedčí predložený podaní hárok) skutočne doručil žalovanému v tom prípade, pokiaľ by táto doručenka bola opatrená podpisom
žalovaného, ktorým by potvrdil prevzatie zásielky alebo potvrdením pošty o tom, že zásielka sa vrátila po márnom uplynutí odbernej lehoty späť ako nedoručená, čo by svedčilo o tom, že zásielku možno považovať za doručenú na základe tzv. fikcie doručenia.
33. Žalobca v danom prípade nedisponoval takým listinným dôkazom (doručenkou), z ktorej by spomínané údaje vyplynuli, pokiaľ ide o doručenie spomínaných listinných dôkazov. Doručenie zásielky – tretej upomienky zo dňa 8.4.2019 preukazoval predložením podacieho hárka, svedčiaceho o tom, že zásielku sa žalovanému nepodarilo na uvedenú adresu doručiť z dôvodu, že jej adresát je neznámy, ktorý dôkaz (sledovanie zásielky) nie je verejnou listinou (doručenkou), z ktorej by údaje z nej vyplývajúce v prípade, pokiaľ by nebol preukázaný opak, bolo možné považovať za preukázané. Listinný dôkaz predložený žalobcom (sledovanie zásielky z pošty) žalovaný spochybnil a za situácie, keď žaloba nepredložil žiaden iný relevantný dôkaz, z ktorého by vyplynulo, že relevantná zásielka bola skutočne žalovanému doručovaná, nemožno dôjsť k záveru o tom, že žaloba uniesol dôkazné bremeno a preukázal splnenie zákonnej podmienky vyplývajúcej z ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka o doručení výzvy žalovanému na uhradenie dlžnej sumy, čo je zákonným predpokladom pre splnenie možnosti zosplatniť úver.
34. Súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, a to konkrétne ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktorý nesprávne vyložil, dospel k nesprávnemu záveru o splnení zákonných podmienok pre zosplatnenie úveru. 35. V dôsledku toho odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil rozsudok vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
36. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť nárok žalobcu, predovšetkým z hľadiska danosti jeho aktívnej vecnej legitimácie, pričom bude vychádzať z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v tomto rozhodnutí.
37. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 3 C.s.p.
38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).