Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Sa-3-2020.pdf
PDF · 131.47 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sa/3/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: R. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť V., bez dokladov totožnosti, trvale bytom V., toho času miesto pobytu Ú. A. R. A. Y., N. XX, Z., zastúpený Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly PZ Vyšné Nemecké, Vyšné Nemecké 124, 072 51 Krčava, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 18.11.2020, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-SO17-107-008/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020, takto
rozhodol:
I./ Správnu žalobu z a m i e t a.
II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 18.11.2020 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-SO17-107-008/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) preskúmavaným rozhodnutím podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC rozhodol o zaistení žalobcu dňom 31.10.2020 na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 4 mesiace, t.j. do 28.02.2021.
2. Predmetné rozhodnutie žalovaný odôvodnil na tom základe, že žalobcovi bolo dňa 31.10.2020 žalovaným vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO17-106-012/2020-ZAV podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky (ďalej „SR“) a územia všetkých členských štátov do krajiny tranzitu, ktorou je Srbsko a zároveň mu uložil zákaz vstupu po dobu 3 rokov.
3. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil v celom rozsahu z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam Napadnuté rozhodnutie žalovaného je taktiež nedostatočne odôvodnené z pohľadu účelnosti a efektivity zaistenia žalobcu, či existencie prekážok vyhostenia, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.
4. Dodal, že v krajine jeho pôvodu, v V., prebieha ozbrojený konflikt a do úvahy neprichádza ani jeho vrátenie na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny, a to ani Srbska, nakoľko z vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že po celú dobu jeho úteku z V. prechádzal viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt, bez toho, aby bol zadržaný príslušnými orgánmi. Jeho tranzit územím tej ktorej krajiny preto nie je možné dostatočne a hodnoverne preukázať. Žiadna iná tretia krajina, ani Srbsko, neprijme žalobcu na svoje územie. V inom členskom štáte o azyl nepožiadal. Konštatoval, že žalobca sa nachádza v zaistení čisto formálne, bez akéhokoľvek reálneho predpokladu zrealizovania návratu do inej tretej krajiny, keďže v
jeho veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia a neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by bola ochotná ho prijať. Vyhostenie na územie V., či Srbska, by navyše ani nebolo prípustné pre jeho rozpor s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“).
5. Poukázal na to, že z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR, vyplýva, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune, je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania. Mal za to, že jeho zaistenie je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať administratívne vyhostenie a naplniť účel zaistenia. Žalovaný napadnuté rozhodnutie založil iba na dôvodoch, poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia vzhľadom na existujúce prekážky vyhostenia.
6. Žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie a úvaha k prípustnosti vrátenia žalobcu na územie V., či Srbska, s ohľadom na potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 3 Európskeho dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie o bezpečnostnej situácii v uvedených krajinách a preto nebolo možné dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy. V tejto súvislosti konštatoval, že zlá situácia v V. je všeobecne známa, čo je dôvodom, pre ktorý Slovenská republika už po dobu niekoľkých rokov od vypuknutia ozbrojeného konfliktu poskytuje V. štátnym príslušníkom doplnkovú ochranu (uvedené vyplýva z verejne dostupných štatistík migračného úradu) a ani ich nevyhosťuje na územie V.. Zaisťovanie zjavne nevyhostiteľných cudzincov na území SR neprispeje k vyššej ochrane územia SR. Vzhľadom na uvedené mal za to, že v prejednávanej veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia žalobcu a preto jeho zaistenie nie je prípustné.
7. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-SO17-107-008/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020, rozhodol o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC s poukázaním na § 84 ods. 1 písm. d) ZoPC dňom 31.10.2020 o 11:30 hod. na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia SR na základe právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu č. PPZ-HCP- SO17-106-012/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dobu „4 mesiacov“, t. j. do 28.02.2021 na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia, pretože má na území SR neoprávnený pobytu a umiestnil ho v Ú. A. R. A. Y. Z. (ďalej „Ú. Z.“).
8. V odôvodnení uviedol, že dňa XX.XX.XXXX v čase o XX:XX hod. vedúci finančnej správy na hraničnom priechode S. D. oznámil príslušníkom žalovaného, že počas kontroly dvoch kamiónov na pracovisku výstup z územia Slovenskej republiky boli nájdení piati nelegálni migranti, ktorí sa ukrývali v odkladacích priestoroch pod návesmi kamiónov, pričom žalobca sa nachádzal v kamióne zn. S. R. farby, ktorého vodič uviedol, že cestoval zo Srbska cez Maďarsko a Slovensko na územie Ukrajiny, nevedel uviesť, kedy a kde sa migranti mohli dostať do úložného priestoru návesu, ale myslí si, že to bolo na parkovisku na hraničnom priechode F. v Maďarsku, kde mali dlhšiu povinnú prestávku. Nakoľko účastník konania sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene bez cestovných dokladov, bol podľa § 79 ods. l ZoPC predvedený na začatie konania o administratívnom vyhostení. Žalovaný vykonaným šetrením zistil, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného cestovného dokladu a platného víza, čiže mal na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt podľa § 2 ods. 1 písm. h) ZoPC, pričom neoprávneným pobytom sa rozumie zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Na základe uvedeného žalovaný, ako vecne príslušný správny orgán, začal správne konanie vo veci neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. Týmto konaním žalobca naplnil zákonný dôvod na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC.
9. Konanie o administratívnom vyhostení s uložením zákazu vstupu bolo ukončené vydaním rozhodnutia č. PPZ-HCP-SO17-106-012/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020, na základe ktorého bol účastník konania administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky. Nakoľko účastník konania je bez akýchkoľvek dokladov, jeho totožnosť nie je úradne overená, správny orgán v zmysle § 77 ods. 1 ZoPC krajinu, do ktorej má byť vyhostený, určil krajinu tranzitu, a to Srbsko. Podľa § 83 ods. 2 písm. a) ZoPC neurčil lehotu na vycestovanie. Zároveň bol podľa § 55 ods. 2 cit. zákona vylúčený odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
10. V zápisnici o vyjadrení, spísanej podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej „Správny poriadok“), účastník konania uviedol, že cieľom jeho cesty bolo Nemecko prípadne Francúzsko. Nemá pri sebe žiadny doklad, ktorý stratil počas cesty v H.. Cestoval sám, pričom v roku XXXX vycestoval letecky z V. Y. L. W. H. W. O. L., kde bol asi dva roky, následne nelegálne cestoval cez B., Z., O. až na územie SR. Z V. cestoval sám a zo Srbska s ďalšími štyrmi príslušníkmi V. V. L.. Cestu si organizoval sám, platil iba 2000 EUR za cestu z B. W. Z.. Rovnako si sám hradil cestovné náklady. Má bratranca v Nemecku. Pri sebe má cca 70 EUR a 1000 srbských dinárov. Nevedel, kde by mohol byť ubytovaný. Je štátnej príslušnosti V., národnosti V., vierovyznania L.. Pochádza zo štátu V., provincie N.. Cestuje do Nemecka z dôvodu, že po smrti matky sa rozhodol odísť za lepším životom do Západnej Európy. Nebol nikdy členom politickej strany, hnutia alebo inej organizácie. Vedel, že bol obmedzený na osobnej slobode policajnou hliadkou z dôvodu jeho neoprávneného pobytu na území SR. Vedel, že nelegálne prekračuje hranice v úkryte kamióna s cieľom dostať sa do Nemecka, kde chcel žiť a pracovať. Slovenská republika mala byť len jeho tranzitnou krajinou. Na Slovensku nikoho nepozná a ani na jej území o azyl nežiada.
11. Dodal, že u osoby, u ktorej nie je možná identifikácia štátnej príslušnosti, jeho presných osobných údajov, adresy jeho pobytu, práve zákon o pobyte cudzincov v § 77 ods. 1 umožňuje krajinu, kde má byť cudzinec vrátený neurčiť, lebo to nie je možné alebo určiť krajinu tranzitu, poslednú preukázateľnú, z ktorej pricestoval na územie SR. Na základe zápisnice o podaní vysvetlenia vodiča kamiónu jediné miesto kde mal s kamiónom dlhšiu prestávku bolo na hraničnom priechode C.-F.Z.. Jedine na tomto mieste sa mohol účastník konania nepozorovateľne dostať pod ložnú časť návesu kamióna, čo aj sám účastník potvrdil. Na podporu tvrdenia vodiča kamiónu aj účastníka konania nasvedčuje aj fakt, že účastníka konania mal pri sebe finančnú hotovosť 1000 srbských dinárov. Preto správny orgán na základe všetkých zistených skutočností, v súlade s § 77 ods. 1 ZoPC, určil krajinu tranzitu, a to Srbsko.
12. Správny orgán považoval zaistenie žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC za účelné a efektívne, pretože v prípade jeho nezaistenia existuje riziko, že by sa naďalej pohyboval po členských štátoch neoprávnene, bez finančných prostriedkov a ubytovania, čo by mohlo viesť aj k nezákonnej činnosti, nakoľko cez územie SR cestoval za účelom tranzitu do Nemecka. Zaistenie žalobcu považoval za účelné aj z dôvodu, že tento sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene, bez možnosti zabezpečiť si finančné prostriedky, ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu, pričom z dôvodu absencie cestovného dokladu vyplynula aj potreba jeho zaistenia na účel zistenia jeho totožnosti, ale i na účel zistenia, či žalobca nemá záznam v SIS, či nepredstavuje hrozbu pre Slovenskú republiku, ako aj na účely administratívneho vyhostenia. Vychádzal taktiež z rozsiahlych praktických skúseností Ú. Z. so zabezpečovaním administratívneho vyhostenia osôb s podporným profilom, kde podľa štatistík boli úspešne realizované dobrovoľné aj nútené návraty po vydaní náhradného cestovného dokladu.
13. Ohľadne dĺžky doby zaistenia účastníka konania uviedol, že túto stanovil do 28.02.2021 z dôvodu návratovej procedúry. Jej dĺžku hodnotil podľa informácie ÚPZC Sečovce, ktorý je priamo zodpovedný za návratové procedúry a bude zabezpečovať tiež vydanie náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania. Podľa informácie z ÚPZC Sečovce (č. PPZ-HCP-SE-2020/031790-036 zo dňa 08.10.2020), ktorá je súčasťou spisu, ak štátny príslušník V. L. F. nedisponuje platným cestovným dokladom, pristupuje sa k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny. ÚPZC Sečovce zasiela žiadosť o vybavenie náhradného cestovného dokladu (NCD) do ÚPZC Medveďov. ÚPZC Medveďov odovzdáva žiadosť o vystavenie NCD na Konzulárnom odbore Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Potvrdenie totožnosti, vystavenie NCD a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší, preto ÚPZC odporúča zaistiť štátnych príslušníkov V. L. F. bez platného cestovného dokladu na dobu 6 mesiacov. Ak štátny príslušník V. L. F. nedisponuje platným cestovným dokladom a nespolupracuje s pracovníkmi zariadenia, je možné vystaviť tzv. Európsky cestovný doklad pre návrat. Podmienky vystavenia predmetného dokladu sú uvedené v dohode Joint Way Forward zo dňa 03.10.2016.
14. Žalovaný sa zaoberal otázkou zaistenia aj s poukazom na § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC a konštatoval, že alternatívy podľa citovaného zákonného ustanovenia u žalobcu do úvahy neprichádzajú, pretože tento nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 ZoPC, keďže tento, ako to vyplýva z už uvedených skutočností, nedisponuje dostatkom finančných prostriedkov, ubytovanie si na Slovensku zabezpečiť nedokáže a nemá tu ani žiadnych známych a príbuzných.
15. Pri posudzovaní predmetnej veci sa zaoberal aj skúmaním splnenia podmienok uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. f) a čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv, čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky a v Návratovej smernici a v tomto smere konštatoval, že zaistenie žalobcu pre účely vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení, pričom samotným základom pre začiatok konania o reálnom vyhostení je rozhodnutie o vyhostení, ktoré bolo v tomto prípade vydané. V danom prípade nedošlo k zásahu do práva žalobcu na súkromný a rodinný život, pretože tento nemá na území Slovenskej republiky žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území. So zaisteným žalobcom sa zaobchádza humánne a dôstojne, rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom pri dodržiavaní zásad uznávaných, najmä Chartou základných práv Európskej únie.
16. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 24.11.2020 uviedol, že žiada správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť zo skutkových aj právnych dôvodov, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
17. Čo sa týka námietky žalobcu, že žiadna iná tretia krajina, t.j. ani Srbsko, neprijme žalobcu na svoje územie, nakoľko na to neexistuje žiaden právny dôvod, ani zákonný predpoklad a že v inom členskom štáte žalobca o azyl nepožiadal, konštatoval, že žalovaný v zmysle § 77 ods. 1 ZoPC krajinu, do ktorej má byť vyhostený, určil krajinu tranzitu, a to Srbsko. Zákon o pobyte cudzincov obligatórne ani nestanovuje povinnosť žalovanému určiť krajinu vyhostenia, ale dáva možnosť určiť krajinu vyhostenia, ak je známa. Nakoľko žalobca je bez akýchkoľvek dokladov, jeho totožnosť nie je úradne overená, žalovaný v zmysle § 77 ods. 1 ZoPC krajinu, do ktorej má byť vyhostený, určil krajinu tranzitu, a to Srbsko. Mal za to, že v konaní bolo preukázané, že žalobca sa na územie SR dostal práve z územia Srbska (aj keď ako uvádza v zápisnici cestoval viacerými krajinami). Uvedené potvrdzuje aj zápisnica o podaní vysvetlenia vodiča kamiónu, ktorý ako jediné miesto, kde mal s kamiónom dlhšiu prestávku, bolo na hraničnom priechodu C.-F.. Jedine na tomto mieste sa mohol žalobca nepozorovane dostať pod ložnú časť návesu kamióna. Na podporu daného tvrdenia svedčí aj fakt, že účastníka konania mal pri sebe finančnú hotovosť, okrem meny v eurách aj finančnú hotovosť v srbských dinárov.
18. ÚPZC Sečovce popri úkonoch slúžiacich k vydaniu náhradného cestovného dokladu osloví aj tranzitnú krajinu (Srbsko), nakoľko je dokázateľné, že žalobca prešiel na územie SR práve z tejto krajiny a zaistenie žalobcu na výkon AV je účelné a efektívne. Zákonným podkladom je aj existencia Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Srbskou republikou o readmisii osôb bez povolania na pobyt a Protokol medzi vládou SR a vládou Srbskej republiky o vykonávaní Dohody medzi ES a Srbskou republikou o readmisii osôb bez povolania na pobyt.
19. Ak žalobca namieta, že v rozhodnutí absentuje vyjadrenie a úvaha k prípustnosti vrátanie žalobcu na územie V., či Srbska a že žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie o bezpečnostnej situácii v uvedených krajinách a preto nebolo možné dôjsť k jednoznačnému presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcovi uviedol, že žalobca nebol vyhostený do údajnej krajiny pôvodu, teda do V.. Čo sa týka V., poukazoval na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 264/09 zo dňa 19.10.2010 a následného rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Sža/74/2010 zo dňa 12.04.2011 a naňho nadväzujúcej rozhodovacej činnosti (napr. 10Szak/16/2018 zo dňa 28.03.2018), z ktorých vyplýva, že vyhostenie cudzinca do V. je, vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v krajine, nereálne.
20. Rovnako sám žalobca v Zápisnici o vyjadrení zo dňa 31.10.2020 poprel existenciu daných prekážok administratívneho vyhostenia u jeho osoby. Neuviedol, že jeho vyhostením bude dotknutý jeho súkromný a rodinný život a ani, žeby mu v niektorej krajine hrozilo mučenie, bol by podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo mu niekde hrozí trest. V zmysle Správy o bezpečnostnej situácii zverejnenej na stránke Úradu hraničnej a cudzineckej polície Srbsko nie je krajina, ktorá by zakladala odôvodnenú prekážku administratívneho vyhostenia žalobcu do tejto krajiny. Taktiež ani na webovej stránke MZVaEZ SR v časti oznamy a upozornenia pred cestovaním, nie sú pre Srbsko vydané bezpečnostné varovania, že vzhľadom na bezpečnostnú situáciu neodporúča do krajiny cestovať. Otázkou určenia krajiny, v konaní o administratívnom vyhostení, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, (kde by nehrozilo účastníkovi konania nebezpečenstvo) sa vždy zaoberá orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia a ktorý aj zabezpečuje samotné
vyhostenie, a to na základe zistenia konkrétnych skutočností, pričom vykonáva potrebné úkony k tomu, aby bol účastník konania vyhostený a bol mu vystavený cestovný doklad.
21. Uviedol, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie žalobcu, a to z dôvodu, že v danom prípade boli naplnené všetky predpoklady pre tento postup, stanovené v § 83 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Poukázal na to, že v rámci účelnosti a efektívnosti zaistenia skúmal aj možnosti alternatív k zaisteniu, ktoré sú upravené v § 89 ZoPC a v tejto súvislosti konštatoval, že z vyjadrenia žalobcu v rámci konania o administratívnom vyhostení a konania o zaistení jednoznačne vyplýva, že nemá možnosť zabezpečiť si ubytovanie, na Slovensku nikoho nepozná, nemá tu žiadnu rodinu, ani väzby a disponuje iba nepatrnou finančnou hotovosťou. Keďže nespĺňa zákonné požiadavky, pretože nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške požadovanej v § 6 ZoPC, nie je možné mu uložiť ani jednu z alternatív zaistenia podľa ZoPC, nakoľko by svoju povinnosť nevedel reálne splniť, resp. vykonať a jeho vyhostenie by mohlo byť z pohľadu existencie rizika jeho úteku ohrozené. V súvislosti so zaistením podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 10Szak/6/2018 z 01.02.2018.
22. Žalobca neprejavil úmysel požiadať o udelenie azylu na území SR a nežiadal ani o vyrozumenie zastupiteľského úradu domovskej krajiny, rovnako neprejavil úmysel ani požiadať o medzinárodnú ochranu. Z domovskej krajiny mal úmysel cestovať za lepším životom do Západnej Európy, konkrétne do Francúzska, prípadne Nemecka. Ide o neznámu osobu, nelegálneho migranta, so snahou dostať sa do Západnej Európy. Nemá žiadny platný cestovný doklad a jeho identita nebola úradne štátom, za ktorého občana sa považuje, potvrdená. Neznáma osoba, osoba bez dostatočných finančných prostriedkov, osoba dlhodobo cestujúca, zdravotne nevyšetrená, predstavuje aj v prípade žalobcu základ pre oprávnený predpoklad rizika jeho úteku, oprávnený predpoklad, že bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o vyhostení, najmä preto, že jeho totožnosť nemožno ihneď zistiť a preto ohrozuje aj bezpečnosť štátu, verejný poriadok a verejné zdravie.
23. Bol toho názoru, že správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby žalobcu a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane žalobcu v súvislosti so zaistením tejto osoby. Doplnil, že povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 Správneho poriadku má správny orgán len v rozsahu dôvodov, ktoré účastník konania v priebehu správneho konania uviedol. Mal za to, že dokazovaním a na základe získaných podkladov žalovaný zistil a preukázal, že v prípade žalobcu sú splnené podmienky na zaistenie podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, t. j. zaistenie je potrebné na účel výkonu (realizácie) administratívneho vyhostenia, pretože žalobca nie je držiteľom platného cestovného dokladu a oprávnenia na pobyt, nemá a nevie si nijako zabezpečiť žiadne finančné prostriedky a taktiež si nevie nijako zabezpečiť ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu. Žalobca sa na území Slovenskej republiky nachádza neoprávnene, bez možnosti si legálnou cestou zabezpečiť finančné prostriedky, ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu.
24. K dĺžke doby zaistenia uviedol, že táto bola stanovená na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 28.02.2021. Avšak nejde o konkrétny dátum zaistenia, ale ide o hraničný termín doby zaistenia, ktorý nevylučuje skoršie prepustenie, pričom bude postupovať v súlade s § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC. Čas nevyhnutne potrebný nie je možné určiť jednoznačným dátumom, lebo závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Žiadny správny orgán, a teda ani žalovaný, nevie presne stanoviť čas potrebný na vykonanie úkonov a to z dôvodov, že nikto nevie v dobe, kedy sa rozhoduje o zaistení cudzinca, presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov, každý prípad a teda aj vykonanie toho istého úkonu, je individuálny a práve preto zákonodarca legislatívne ponechal dĺžku doby na úvahe správneho orgánu so striktným stanovením jej maximálneho limitu, pričom dĺžku doby zaistenia možno ako predĺžiť, tak aj skrátiť. Dĺžka lehoty zaistenia na štyri (4) mesiace bola zdôvodnená dostatočne, keďže prihliadal aj na informáciu z ÚPZC Sečovce a ktorá je súčasťou administratívneho spisu, z ktorej vyplýva, že úlohy na úseku vybavovania náhradného cestovného dokladu plní s celoslovenskou pôsobnosťou ÚPZC Medveďov.
25. Záverom zhrnul, že napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s ust. § 32 ods. 1 Správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (ust. § 47 Správneho poriadku), ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, je z neho zrejmé
akými úvahami bol vedený žalovaný pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a taktiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami žalobcu. Úvahy o nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu nemožno odvodzovať od subjektívnej predstavy žalobcu o tom, ako podrobne by malo byť rozhodnutie správneho orgánu odôvodnené, ale musí sa jednať o objektívny stav, znemožňujúci preskúmanie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Z hľadiska objektívneho je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nároky uskutočniť posúdenie rozhodnutia a jeho odôvodnenia tieto atribúty spĺňa.
26. Zástupkyňa žalobcu sa na pojednávanie nariadené na deň 07.12.2020, na ktoré bola riadne a včas predvolaná nedostavila, pričom svoju neprítomnosť na ňom vopred ospravedlnila. Prítomná zástupkyňa žalovaného žiadala správnu žalobu zamietnuť.
27. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
28. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
29. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
30. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
31. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
32. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
33. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
34. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
35. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“) Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu
primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
36. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
37. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
38. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
39. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
40. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
41. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:
42. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- SO17-107-008/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020, ktorým žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia SR na základe právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu č. PPZ- HCP-SO17-106-012/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020 a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dobu 4 mesiacov, t. j. do 28.02.2021 na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia, pretože má na území SR neoprávnený pobyt a umiestnil ho v Ú. Z..
43. Rozhodnutím o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu č. PPZ-HCP- SO17-106-012/2020-ZAV zo dňa 31.10.2020 žalovaný podľa § 77 ods. 1 ZoPC v konaní o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostil žalobcu z územia SR do krajiny tranzitu, ktorou je Srbsko a zároveň mu podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC uložil zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov (ktoré vymenoval) na 3 roky, pričom lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 9 písm. a) ZoPC. Nakoľko účastník konania je bez akýchkoľvek dokladov, jeho totožnosť nie je úradne overená, správny orgán v zmysle § 77 ods. 1 ZoPC krajinu, do ktorej má byť vyhostený, určil krajinu tranzitu, a to Srbsko. Podľa § 83 ods. 2 písm. a) ZoPC správny orgán neurčil lehotu na vycestovanie. Podľa § 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
44. Žalobca bol teda zaistený podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, v zmysle ktorého policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia.
45. V zmysle rozhodovacej činnosti kasačného súdu „ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. umožňuje zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie zo Slovenskej republiky na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo na základe súdneho rozhodnutia v trestnoprávnom konaní, v ktorom mu bol uložený trest vyhostenia. Jedinou požiadavkou pre uplatnenie tohto ustanovenia je vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo trest vyhostenia. Pri tomto dôvode zaistenia nie sú nijaké špecifické zákonné požiadavky vzťahujúce sa na riziko úteku alebo riziko vyhýbania sa alebo marenia výkonu vyhostenia. V súvislosti s uvedeným poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, že „konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé či izolované. Uvedené konštatovanie podľa ústavného súdu vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia,
zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia.“ (rozsudok sp. zn. 10Szak/6/2018 z 01.02.2018).
46. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Z daného vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa zákonného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podkladom pre zaistenia žalobcu je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu zo dňa 31.10.2020. Účelom zaistenia, v zmysle citovaného ustanovenia, je realizácia administratívneho vyhostenia.
47. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
48. V prípade individuálneho vyhodnotenia prípadu žalobcu bolo jednoznačne zo strany správneho orgánu preukázané, že tento tranzitoval na územie SR cez územie viacerých krajín Európy, pričom v konaní bolo preukázané, že touto krajinou tranzitu bolo aj Srbsko, do ktorej krajiny bol žalobca rozhodnutím žalovaného aj administratívne vyhostený. V danom štádiu administratívneho konania má preto správny súd za to, že je naplnený účel jeho zaistenia, keďže zo strany útvaru policajného zaistenia budú vo vzťahu k žalobcovi vykonávané úkony smerujúce k realizácii jeho administratívneho vyhostenia.
49. Doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a jej dĺžka musí byť náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca a žalovaný je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia. Podľa názoru kasačného súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sza/4/2012).
50. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí náležite odôvodnil prečo v prípade žalobcu a pri posudzovaní na individuálnom princípe osoby žalobcu, ako aj v zmysle súčinnosti medzi ÚPZC Medveďov a ÚPZC Sečovce, s prihliadnutím na správu z tohto útvaru zo dňa 08.10.2020, túto stanovil v rozsahu 4 mesiacov odo dňa zaistenia žalobcu. Správna úvaha žalovaného, týkajúca sa stanovenia doby zaistenia, nevybočuje z medzí zákonných požiadaviek a spĺňa podmienku zaistenia „na čas nevyhnutne potrebný“.
51. Správny súd uvádza, že správna úvaha žalovaného v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, týkajúca sa naplnenia účelnosti a efektívnosti zaistenia, je náležite zo strany správneho orgánu popísaná a nevybočuje z medzí logického uváženia a zákonných atribútov. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že správny orgán postupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite zistili skutkový stav veci, v konaní boli aplikované ustanovenia správneho právneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Preto správnu žalobu podľa § 229 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, nie je dôvodná.
52. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal nárok na ich náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.