Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6To-94-2020.pdf
PDF · 103.38 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/94/2020
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kohutovej a sudcov JUDr. Mareka Dudíka a JUDr. Jána Slovinského, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 8. decembra 2020 v trestnej veci obžalovaného M. F. pre zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., § 155 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní poškodeného Y. Y. proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 16. 9. 2020, sp.zn. 15T/92/2019 takto
rozhodol:
Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. z a m i e t a odvolanie poškodeného Y. Y..
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Rožňava zo dňa 16. 9. 2020, sp. zn. 15T/92/2019 súd podľa § 285 písm. b) Tr. por. obžalovaného M. F., nar. XX. XX. XXXX v C., trvale bytom F., W. XXX oslobodil spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry C., sp. zn. Pv 150/2019 zo dňa 13. 9. 2019 pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. k § 155 ods. 1 Tr. zák., ktorý mal spáchať tak, že
dňa 19. 3. 2019 okolo 10.30 hod. v obci F., okres C., v kuchyni na prízemí rodinného domu na G. W. č. XXX, ktorého je vlastníkom, a ktorý aj reálne obýva, po predchádzajúcej hádke s poškodeným Y. Y., ktorý ho doma vyhľadal, tohto stojac oproti nemu dvakrát bodol kuchynským nožom do pravej časti hrudníka, čím mu spôsobil 2 bodné rany - 4 cm ranu na prednej ploche hrudníka pod pravou prsnou bradavkou, prenikajúcu do pohrudnicovej dutiny, a 2 cm povrchovú ranu na bočnej ploche hrudníka vpravo v úrovni V. a VI. rebra, s dobou liečenia do 42 dní, pričom útok nožom bol vedený na pľúca poškodeného, na základe čoho mohlo dôjsť k zraneniu životne dôležitých vnútrohrudných orgánov pri nožnom ohrození života poškodeného,
pretože skutok nie je trestným činom.
Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. poškodeného Y. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F., W. XXX s jeho nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. poškodenú U. A. T., a. s., pobočka V., L. M. X, XXX XX V. - L. Y.: IČO: XXX XXX XX s jej nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podal dňa 27. 10. 2020 odvolanie poškodený Y. Y.. V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom splnomocnenca uviedol, že on ani splnomocnený zástupca neboli na hlavné pojednávanie dňa 16. 9. 2020 riadne predvolaní a o jeho existencii sa dozvedeli až z doručeného rozhodnutia súdu dňa 12. 10. 2020.
Jeho splnomocnený zástupca si vzápätí po doručení rozhodnutia vyžiadal zápisnicu z predmetného hlavného pojednávania, pričom zistil, že v tejto sa klamlivo uvádza, že neboli prítomní na pojednávaní,
hoci doručenie bolo vykázané, pretože žiadne písomné predvolanie na hlavné pojednávanie jeho splnomocnený zástupca neobdržal.
Po zrušení veci rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. 2. 2020 obdržal splnomocnenec poškodeného zo strany Okresného súdu Rožňava iba znalecký posudok dňa 26. 8. 2020, v ktorej obálke nebola okrem tohto posudku žiadna iná listina ani príloha, či prípis.
Súd prvého stupňa tak porušil jeho práva v zmysle § 2 ods. 18 a 21 Tr. por. v nadväznosti na ustanovenia § 46 Tr. por. a článok 46 Ústavy Slovenskej republiky tým, že jeho ani jeho splnomocneného zástupcu na hlavné pojednávanie dňa 16. 9. 2020 riadne nepredvolal, a znemožnil im tak vyjadriť sa k vykonaným dôkazom klásť vypočúvanému znalcovi otázky a zhrnúť svoje návrhy v záverečnej reči.
Súd oslobodil obžalovaného podľa § 285 písm. b) Tr. por., keďže mal za to, že skutok popísaný v obžalobe prokurátora nie je trestným činom.
K uvedenému verdiktu dospel súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, kedy vykonal dokazovanie v rozsahu návrhu obsiahnutom v podanej obžalobe, avšak odmietol jeho ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, ako aj prokurátora.
Vzhľadom na verdikt vyhlásený súdom prvého stupňa na hlavnom pojednávaní dňa 16. 9. 2020 následne tento de iure obligatórne rozhodol o nároku na náhradu škody podľa § 288 ods. 3 Tr. por. tak, že ho s jeho nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Odvolateľ uviedol, že je presvedčený, že súd prvého stupňa rozhodol nesprávne, ak oslobodil obžalovaného spod obžaloby prokurátora z dôvodu, že skutok, ktorý sa dokázateľne stal, nie je trestným činom. Toto rozhodnutie súdu prvého stupňa je založené na nesprávnych skutkových zisteniach súdu, ktoré tento vyvodil jednak z vykonaných dôkazov, ako aj tieto sú výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov.
V rámci znaleckého dokazovania bola po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu v súdnom konaní pribratá N. E. A. I. s.r.o., so sídlom V.Á. XX/XXX, XXX XX V., ktorej boli položené otázky, na ktoré táto znalecká organizácia zodpovedala v znaleckom posudku číslo 27/2020, ktorý vypracovali osoby zodpovedné za výkon znaleckej činnosti MUDr. C. F., PhD, MUDr. M. E., MBA a MUDr. Y. V..
V znaleckom posudku, okrem iných, bola položená otázka: „Uveďte, či zranenia poškodeného Y. Y., vznikli tak, ako to udáva vo svojich výpovediach, a či nemohli vzniknúť aj iným spôsobom, napríklad ako udáva obžalovaný?“
Na túto otázku znalecká organizácia uviedla, že na základe popisu poranení, spisovej zložky znalecká organizácia nevie určiť presný mechanizmus vzniku poranení, teoreticky sa vie len vyjadriť z medicínskeho hľadiska k tomu, či dané poranenia mohli vzniknúť udávaným spôsobom. Nie je predpoklad náhodného vzniku oboch rán. V lekárskych správach nie je popísaný presný smer priebehu ranového kanála, ani priebeh kanálu rán. Takisto sa nedá na základe popisu telesných poranení ustáliť, či útočník držal nôž v pravej alebo ľavej ruke. Popis telesných poranení neumožňuje previesť rekonštrukciu vzniku daných poranení.
Už v predchádzajúcom odvolaní poukázal na to, že z logiky veci je zrejmé, že pokiaľ stoja dve osoby oproti sebe (postoj spredu) má útočiaca osoba rukou, ktorou vedie s bodnou zbraňou útok, iný rádius pre útok, a to aj vzhľadom na fyziognomické možnosti hornej končatiny (ohybnosť kĺbov v kĺbových puzdrách), ale aj stavbu tela tejto osoby a jej pohybové predispozície, ako v prípade, keď osoba leží na ľavom boku na zemi, jednou rukou si kryje oči a druhou sa zaháňa bodnou zbraňou.
Na základe vyššie uvedeného je preňho zarážajúce a nepochopiteľné, že znalecká organizácia opomenula pri zodpovedaní otázok v rámci znaleckého dokazovania zaoberať sa účelovou verziou sledu udalostí, ktorú poskytol obžalovaný v jedinej svojej výpovedi v doterajšom priebehu trestného konania, a to v kontexte, že znalecká organizácia disponovala celým vyšetrovacím spisom. Uvedené vzbudzuje pochybnosti o prístupe znaleckej organizácie k náležitému a svedomitému plneniu si svojich povinností
v rámci výkonu tohto znaleckého úkonu, a to najmä s poukazom na závery, ktorými táto organizácia konštatuje, že niečo nevie alebo sa niečo nedá.
Výsledkom znaleckého skúmania môže byť pozitívny záver, negatívny záver alebo záver obsahujúci alternatívne možnosti, avšak v žiadnom prípade by záverom znaleckého skúmania nemalo byť konštatovanie nevedomosti alebo neznalosti. Znalecké skúmanie nie je kreatívna činnosť, na podklade ktorej sa znalcovi ukladá niečo vytvoriť, preto nemôže obsahovať závery o subjektívnej alebo objektívnej nemožnosti výsledkov znaleckého skúmania, pretože takýmto záverom predmetná inštitúcia popiera samotný zmysel svojej odbornosti.
Namiesto toho, aby výstupy znaleckého skúmania potvrdzovali alebo vyvracali verziu obžalovaného a verziu poškodeného, resp. zapojenie odborných poznatkov k ustanoveniu pravdepodobnosti priebehu skutkového deja podľa jednotlivých výpovedí sa znalecký ústav postavil do roviny ďalšej laickej osoby, ktorá ani nedokáže určiť verziu, ktorá je z výpovedí obžalovaného a poškodeného pravdepodobnejšia, resp. sa tejto podstatnej otázke pre rozhodnutie vo veci vôbec nevenuje.
Odvolateľ preto namieta, že znalecký ústav si riadnym spôsobom nesplnil svoju povinnosť samotným vyslovením záveru, že sa z podkladov nedokáže dopracovať k objektívnemu záveru o priebehu skutkového deja, pretože v rozsahu jeho možností bolo aj preskúmanie práve dvoch vzájomne protichodných verzií priebehu skutkového deja, ktorých pravdepodobnosť na podklade zabezpečených dôkazov mohol a musel preskúmať.
V tejto súvislosti ani výsluch znalca na hlavnom pojednávam neprispel k presvedčeniu o riadnom splnení si znaleckých povinností zo strany znaleckej organizácie.
Na základe uvedeného je podľa jeho názoru možné konštatovať zásadné nedostatky znaleckého posudku, ktoré spochybňujú jeho dôveryhodnosť, presvedčivosť, vierohodnosť a procesnú spôsobilosť ako dôkazu produkovaného v trestnom konaní, ktorý má v zásade prispieť z odborného hľadiska k ozrejmeniu priebehu skutku, resp. následkov, ktoré boli ním spôsobené, inými slovami, má objasniť skutočnosti dôležité pre trestné konanie v oblasti, v ktorej sú potrebné odborné znalosti, ktorými orgány činné v trestnom konaní a ani súd nedisponujú.
Povinnosťou aj súdu v trestnom konaní je postupovať v konaní tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre jeho rozhodnutie, tzn. že okolnosti trestného činu a samotného skutku vymedzeného v obžalobe musia byť zistené v takom rozsahu, aby bolo možné rozhodnúť, čo sa v danom prípade rozhodne nestalo. V situácii, kedy súd prvého stupňa považuje jeho výpoveď za jediný priamy dôkaz preukazujúci vinu obžalovaného, pričom však tento z hľadiska jeho vierohodnosti, vzhľadom na jeho zdravotný stav, hodnotí ako málo presvedčivý (v podstatnej miere znížený) je namieste neuspokojiť sa s kvalitou podaného znaleckého posudku znaleckou organizáciou N. E., s.r.o. so sídlom v V., ale žiadať jeho doplnenie a vykonanie ďalších dôkazov ním navrhovaných v súdnom konaní.
V prípade, ak súd oprel svoje rozhodovanie aj o dôkazný prostriedok - znalecký posudok č. 27/2020, musel vzhľadom na všetko vyššie uvedené dospieť na základe tohto dôkazu a spôsobu jeho vykonania na hlavnom pojednávaní k nesprávnym skutkovým zisteniam, z ktorých následne vyvodil nesprávne právne závery o tom, že je dôvod na oslobodenie obžalovaného spod obžaloby.
Logický rozpor pri hodnotení dôkazov vidí pri posudzovaní jeho svedeckej výpovede, ktorú vzhľadom na zdravotné problémy psychického charakteru a závery znalcov z odvetvia psychológia a psychiatria považuje súd za nedôveryhodnú z dôvodu podstatne zníženej miery jej vierohodnosti vzhľadom na vplyv duševnej poruchy, avšak na druhej strane svedeckú výpoveď svedkyne K. F., matky obžalovaného, s ktorou tento žije v spoločnej domácnosti, hodnotí preukazne perfektne, keďže zapadá do výpovede obžalovaného a záverov znaleckého posudzovania osoby obžalovaného.
Odvolateľ tvrdí, že je pozoruhodné, že svedkyňa K. F. si podrobne spomenula a uviedla, čo kričal na obžalovaného „Ty sviňa jedna, buzerant, zabijem ťa.“, ale z jej výpovede nevplynulo nič, čo by sa týkalo samotného fyzického kontaktu medzi ním a obžalovaným, ktorým malo vzniknúť jeho zranenie, ktoré bolo kvalifikované ako ťažká ujma na zdraví, resp. spôsobu jeho vzniku, čo odôvodnila tým, že bola z celej situácie v šoku. Uvedené v kontexte toho, že na hlavnom pojednávaní využila táto svedkyňa
svoje právo podľa § 130 ods. 1 Tr. por. a odmietla vypovedať, súd hodnotil nekriticky a výpovedi tejto svedkyne priznal patričnú vierohodnosť do tej miery, že v spojení s inými dôkazmi potvrdzuje verdikt prvostupňového súdu o tom, že konanie obžalovaného nie je trestným činom.
Ustanovenie § 2 ods. 10 zákona č. 301/2005 Z.z. Tr. por. od súdu vyžaduje, aby pred rozhodnutím veci mal spoľahlivo zistený a preukázaný taký skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti. V tomto ustanovení je vyjadrená zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci známa ako zásada objektívnej pravdy. Napadnuté rozhodnutie však takéto zistenie skutkového stavu neodzrkadľuje, pretože absolútne selektívne sa pri vykonávaní a hodnotení dôkazov zameriava na jeho osobu a „vypichuje“ jeho zdravotné problémy psychického charakteru.
Cieľom jeho splnomocneného zástupcu, ktorý na hlavnom pojednávaní navrhol doplniť dokazovanie o navrhované dôkazy, bolo poukázať na závažné nedostatky a trhliny procesnej obrany obhajoby obžalovaného, ktorý celý skutok zakomponoval do svojej fiktívnej a ničím nepodloženej nutnej obrany.
Súd prvého stupňa ako nedôvodný podľa § 277 ods. 2 Tr. por. odmietol návrh vykonať lustráciu, či zo strany obžalovaného došlo k volaniu na tiesňovú linku, resp. zabezpečenie informácie, či bolo vykonané vyšetrenie podľa § 44 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore pred umiestnením osoby do cely predbežného zaistenia, ako aj vykonanie dôkazu, a to výsluchov policajtov, ktorí realizovali zadržanie a predvedenie obžalovaného. Za nedôvodný súd považoval aj návrh na výsluch znalca MUDr. H., keďže jeho výsluch súd nepovažoval ani po podnete poškodeného za potrebný, keďže zákonným spôsobom bol prečítaný ním vypracovaný znalecký posudok v predmetnej veci.
Ako dôvod odmietnutia súd uvádza, že podľa názoru súdu tieto návrhy nemajú žiadny podklad, a že postavenie orgánu činného v konkrétnej trestnej veci je nezlučiteľné s postavením svedka v nej, pretože o tom, akým spôsobom prebiehal úkon trestného konania, a aký je jeho obsah, svedčí zápisnica o úkone, resp. iná listina o zákonných náležitostiach tohto úkonu, ktoré vyhodnocuje súd v rámci hodnotenia dôkazov.
Návrhy na vykonanie týchto dôkazov nemožno podľa neho pokladať za nemajúce podklad. Obžalovaný vo svojej jedinej výpovedi v trestnom konaní uviedol, že volal políciu. Preverením uvedenej skutočnosti by sa buď potvrdila, alebo v tejto časti vyvrátila obrana obžalovaného. Rovnako je to tak v prípade vykonania dôkazu ohľadne zabezpečenia informácie, či bol obžalovaný pred umiestnením do cely policajného zaistenia podrobený lekárskemu ošetreniu podľa § 44 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z., keďže obžalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že dostal zozadu do hlavy úder, po ktorom spadol na zem, a zároveň mal po jeho údajnom útoku krvácať z úst. Z uvedeného je predpoklad, že pri jeho zadržaní by museli byť viditeľné zranenia z útoku, a v takom prípade mal byť prevezený na lekárske ošetrenie.
A nakoniec návrhom na doplnenie dokazovania výsluchom znalca doc. MUDr. H. bolo nevyhnutné ozrejmiť, či osoba konajúca v silnom afekte vyvolanom útokom by bola schopná pozbierať rozsypané nože zo zeme, hodiť ich do vajngla, kde do času spáchania skutku umývala riad po obede, vybehnúť na poschodie do domu, tam sa poumývať a následne ujsť z domu a skrývať sa v okolí obce F. takmer dve hodiny až do svojho zadržania.
V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti je preto takéto konanie ponímané ako porušenie práva na spravodlivé procesné konanie a rozhodnutie v zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože obsahuje úvahy a argumenty, ktoré pre neho ostali skryté, a bez ktorých nemôže preskúmať úvahy a myšlienkové kroky (premisy), o ktorých závery sa rozsudok súdu opiera.
Právna teória a súdna doktrína pod nesprávnym právnym posúdením chápe omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil súd iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.
Okresný súd Rožňava rozsudkom sp. zn. 15T/92/2019-389 vyhláseným na hlavnom pojednávaní konanom dňa 16. 9. 2020 oslobodil obžalovaného spod obžaloby prokurátora pre pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 r. zák. s použitím § 14 ods. 1 Tr. zák., a to podľa § 285 písm. b) Tr. por., pretože žalovaný skutok nie je trestným činom. Ako dôvod pre takéto rozhodnutie v odôvodnení
rozsudku súdu prvého stupňa uviedol, že pri stotožnení sa s výpoveďou obžalovaného mal súd za to, že skutok nie je trestným činom, nakoľko obžalovaný odvracal priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom.
Z uvedeného záveru vyplýva, že súd prvého stupňa mal za to, že konanie obžalovaného nie je protiprávne, keďže tu existovala v čase spáchania skutku okolnosť vylučujúca protiprávnosť, a to konanie obžalovaného v nutnej obrane.
Nutná obrana, ako jedna z okolností vylučujúcich protiprávnosť je definovaná v § 25 ods. 1 Tr. zák. Jej podstata spočíva v odvracaní priamo hroziaceho alebo trvajúceho útoku človeka na záujem chránený Trestným zákonom. Konanie v nutnej obrane, ktorá vo veľkej miere zvýhodňuje subjekt, ktorý sa bráni pred priamo hroziacim alebo trvajúcim útokom človeka, však má svoje zákonné limity. Takýmto limitom je, že táto nutná obrana nesmie byť celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu.
Vo vzťahu k spôsobu, akým mal údajne obžalovaný pristúpiť k nutnej obrane má poškodený výhrady, a má za to, že v danom prípade aj v prípade, ak by sa konanie obžalovaného hodnotilo ako konanie v nutnej obrane, nemôže sa jednať o nutnú obranu, keďže táto bola celkom zjavne neprimeraná útoku a v tomto prípade by šlo o intenzívny exces z nutnej obrany, ktorý nepožíva ochranu prostriedkami trestného práva.
Odvolateľ uvádza, že v prípade, ak by čisto hypoteticky bola pravdivá výpoveď obžalovaného o tom, že fyzickú potýčku začal on, skutočnosť, že obžalovaný proti nemu použil zbraň - nôž, ale najmä následky, ktoré mu boli spôsobené, na zdraví v podobe ťažkej ujmy na zdraví, nesvedčia o primeranosti konania obžalovaného a možnosti aplikácie inštitútu nutnej obrany na jeho konanie.
Tvrdenie o tom, že by mal obžalovaný utrpieť zranenia, ktoré popísal vo svojej výpovedi v prípravnom konaní obžalovaný, neboli v konaní pred súdom žiadnym spôsobom verifikované. Ani matka obžalovaného nepotvrdila, že by on mal nejaký predmet v ruke, ktorým by dokázal spôsobiť obžalovanému taký úder, že ten by mal spadnúť na zem, čo pri jeho veľkom habite a jeho telesnej stavbe je nepredstaviteľné, doslova iluzórne. Z uvedeného potom vyplýva, že na strane brániaceho sa nebola spôsobená žiadna škoda a na strane pomyselného útočníka došlo k ťažkej ujme na zdraví. Už len z uvedeného porovnania vyplýva, že v danom prípade nie je naplnený základný predpoklad pre aplikáciu nutnej obrany, keďže táto bola celkom zjavne neprimeraná vymyslenému útoku zo strany obžalovaného.
Obrana obžalovaného od počiatku bola postavená na použití nutnej obrany a argumentácii o napadnutí v obydlí, avšak na tomto mieste odvolateľ kladie otázku, či by osoba, ktorá konala v nutnej obrane a pod vplyvom silného afektu, bola schopná pozbierať rozsypané nože zo zeme, hodiť ich do vajngla, kde do času spáchania skutku umývala riad po obede, vybehnúť na poschodie do domu tam sa poumývať a následne ujsť z domu?
Na základe vyššie uvedených skutočností odvolateľ žiada, aby odvolací súd postupom podľa ustanovenia § 321 zákona č. 301/2005 Z.z. Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.
K odvolaniu poškodeného Y. Y. sa vyjadril prostredníctvom svojho obhajcu aj obžalovaný M. F.. Vo vyjadrení v podstate poukázal na tieto skutočnosti.
Napadnutý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch považuje za vecne správny a zákonný, vrátane aj výroku o náhrade škody z dôvodov, na ktoré nižšie poukazuje.
Predovšetkým je potrebné zvýrazniť, že súd prvého stupňa ho spod obžaloby okresného prokurátora v celom rozsahu oslobodil rovnako, ako aj pred zrušujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu. Oslobodzujúci rozsudok medzičasom už aj nadobudol právoplatnosť márnym uplynutím lehoty určenej na podanie odvolania. Jedine výrok o náhrade škody bol napadnutý zo strany poškodeného odvolaním.
Obžalovaný sa nazdáva, že je nadbytočné podrobnejšie sa venovať odvolacím námietkam poškodeného, pretože v danom prípade celkom evidentne podáva také odvolanie, ktoré podľa jeho presvedčenia má byť odmietnuté.
Dozor nad zákonnosťou konania vykonáva prokurátor a už ani preto sa nemôže stotožniť s tvrdeniami poškodeného, že bol porušený zákon tak, ako na to poukazuje. Je pritom nevyhnutné zvýrazniť, že účelom trestného stíhania je predovšetkým rozhodnúť o otázke viny a trestu, rozhodovanie o nároku poškodeného na náhradu škody má len akýsi subsidiárny charakter.
Ani samotný poškodený netvrdí, že by bolo došlo k akémukoľvek pochybeniu zo strany súdu čo do rozhodovania o jeho ,,vine“ (čo ani tvrdiť nemôže, pretože mu neprislúcha právo podávať odvolanie v tomto smere).
Je však nevyhnutné zvýrazniť, že v zmysle § 288 ods. 3 Tr. por., ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Je zjavné, že zákon spod tohto pravidla nepripúšťa žiadne výnimky a pri oslobodení páchateľa spod obžaloby okresného prokurátora, ako je tomu aj v tomto prípade, musí ex lege ho odkázať na civilný proces. Stalo sa tak aj v súdenej veci, a preto je namieste konštatovať, že súd postupoval presne podľa litery zákona.
Navyše, poškodený si neuplatnil právo na náhradu škody tak, ako to predpokladá zákon. Z ustanovenia § 46 ods. 3 Tr. por. totiž vyplýva, že poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.
Podľa jeho názoru už aj toto pochybenie poškodeného má za následok, že dôvodne, v zmysle intencií Trestného poriadku podanie odvolania mu neprislúcha.
Okrem toho dáva do pozornosti aj judikát R 43/1967 (č. 43/1967 Sb. rozh. tr.).
Záverom poukazuje na fakt, že hoci poškodený svoje odvolanie v jeho záhlaví vymedzuje, ako by ho smeroval čo do výroku o náhrade spôsobenej škody, ale v skutočnosti odvolanie podáva voči celému rozsudku, t. j. aj voči tým jeho výrokom, voči ktorým zákon mu takéto oprávnenie nepriznáva a napáda tak napríklad aj rozhodnutie o jeho nevine (vyplýva to nielen z obsahu celého podaného odvolania, ale napr. i z jeho petitu, ktorým sa dožaduje zrušenia celého rozsudku ako takého a nielen jeho výroku o náhrade spôsobenej škody.
S poukazom na uvedené, ako aj na presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku navrhuje odvolanie poškodeného zamietnuť postupom podľa § 316 ods. 1 Tr. por. ako podané neoprávnenou osobou.
Krajský súd po preskúmaní veci zistil, že rozsudok Okresného súdu Rožňava zo dňa 16. 9. 2020, sp. zn. 15T/92/2019 vo výroku o oslobodení obžalovaného M. F. spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Rožňava zo dňa 13. 9. 2019, sp. zn. Pv 150/2019 je právoplatný dňom 2. 9. 2020, pretože 1. 10. 2020 uplynula lehota ustanovená na podanie odvolania pre všetky oprávnené osoby v rozsahu ich oprávnenia uvedenom v § 307 ods. 1 Tr. por.
K odvolaniu poškodeného Y. Y. odvolací súd uvádza, že z ustanovenia § 307 ods. 1 písm. c) Tr. por. vyplýva, že poškodený môže napadnúť rozsudok odvolaním pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.
Ďalej krajský súd poukazuje na ustanovenie § 288 ods. 3 Tr. por., z ktorého je zrejmé, že ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.
Táto skutočnosť je poškodenému Y. Y. nepochybne známa, zodpovedá tomu aj jeho vlastné konštatovanie na tretej strane, tretí odsek ním podaného odvolania.
Odvolací súd v nadväznosti na uvedené poznamenáva, že ak poškodený podá odvolanie proti výroku oslobodzujúceho rozsudku, ktorým bol poškodený podľa § 288 ods. 3 Tr. por. odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody na civilný proces, ide o odvolanie podané neoprávnenou osobou.
Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. odvolací súd, okrem iného, zamietne odvolanie aj vtedy, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
Z uvedených dôvodov krajský súd odvolanie poškodeného Y. Y. ako osoby neoprávnenej podľa § 316 ods. 1 Tr. por. zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.