Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Cob-57-2020.pdf
PDF · 119.63 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/57/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta v spore žalobcu: Brova, spol. s r. o., Farma Chotča 167, 090 21 Chotča, IČO: 31 689 019, právne zastúpeného JUDr. Martou Maruniakovou, advokátkou so sídlom Sovietskych hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Q. R., XXX XX X. XXX, P.: XX XXX XXX, právne zastúpenému Advokátska kancelária VASIĽ & partners, s.r.o., Žižkova 4D, 040 01 Košice, IČO: 47 240 482, o zaplatenie 4.336,11 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k. 11Cb/8/2018-178 z 20. februára 2020 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému náhrady škody. Priznal žalovanému vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového zistenia, že z rozhodnutia Pôdohospodárskej platobnej agentúry č. 500/2061/15865/2016 zo dňa 14.12.2016 vyplýva, že PPA na základe žiadosti podanej dňa 13.05.2016 žiadateľovi - žalobcovi schválila poskytnutie podpory formou 1/ jednotnej platby na plochu v sume 192.706,47 eur, 2/ platby na poľnohospodárske postupy prospešné pre klímu a životné prostredie v sume 103.777,23 eur, 3/ platby pre vybrané oblasti s prírodnými alebo inými obmedzeniami v sume 103.777,23 eur a 4/ úhrady finančnej disciplíny v sume 4.128,68 eur.
3. Zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 47/2017/UZ zo dňa 19.01.2017 zistil, že žalovaný a Všeobecná úverová banka uzatvorili Zmluvu o úvere, v zmysle ktorej sa banka ako veriteľ zaviazala poskytnúť žalobcovi ako dlžníkovi za podmienok dohodnutých v tejto zmluve o úvere peňažné prostriedky v dohodnutej mene: euro, do celkovej výšky úveru stanovenej v prílohe „špecifické podmienky úveru“ osobitne pre každé tam uvedené obdobie a za účelom financovania prevádzkových potrieb žalobcu v súvislosti s očakávaným vyplatením podpory v pôdohospodárstve a/alebo rozvoji vidieka vyplácanej Pôdohospodárskou platobnou agentúrou žalobcovi vo forme priamej platby alebo inej platby, ktorú Pôdohospodárska platobná agentúra aktuálne poskytuje podľa platných právnych predpisov Európskeho spoločenstva a právnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa čl. 4 tejto zmluvy žalobca ako dlžník sa zaviazal veriteľovi platiť z poskytnutých peňažných prostriedkov úrok vo výške podľa úrokovej sadzby stanovenej v prílohe Špecifické podmienky úveru. Žalobca ako dlžník sa zaviazal platiť banke úrok z nesplatenej čiastky poskytnutých peňažných prostriedkov zo splatnosťou takto: v každom kalendárnom roku, ktorý je aktuálnym financovaným rokom,
je povinný zaplatiť úrok jednorázovo v deň, kedy je v tomto kalendárnom roku pripísaná na osobitný bežný účet prvá platba ktoréhokoľvek druhu podpory v poľnohospodárstve, ktorá je vyplácaná dlžníkovi za aktuálny financovaný rok, avšak - v prípade ak uvedený deň predchádza dňu splatnosti, zvyšný úrok prislúchajúci za obdobie od vyššie uvedeného dňa až do splatnosti, zaplatí dlžník jednorázovo v deň splatnosti.
4. Z prílohy ku zmluve o úvere Špecifické podmienky úveru mal preukázané, že dňom splatnosti sa rozumie deň, v ktorý bude posledná suma, alebo posledná časť sumy podpory v poľnohospodárstve za rok 2017 pripísaná na osobitný bežný účet žalovaného, avšak v prípade, že táto suma podpory v poľnohospodárstve nebude vo výške dostatočnej na splatenie celého úveru pripísaná na osobitný bežný účet do 30.06. roku nasledujúceho po poslednom z financovaných rokov, dlžník vráti všetky poskytnuté peňažné prostriedky najneskôr 30.06. roku nasledujúceho po poslednom z financovaných rokov. V zmysle bodu 1.1 týchto špecifických podmienok úveru vyplýva, že žalovaný a banka sa dohodli, že banka podľa tejto zmluvy o úvere prefinancuje podporu v poľnohospodárstve, ktorá má byť dlžníkovi vyplatená za rok 2017, ďalej označovaný aj ako financovaný rok. V zmysle bodu 1.5 týchto špecifických podmienok banka určila aktuálny limit čerpania vo výške 350.000,- eur, pričom banka a žalobca a dohodli v bode 2.1, že úroková sadzba podľa čl. 4 zmluvy o úvere bude pohyblivá, vypočítaná bankou pre každé úrokové obdobie ako súčet sadzby EURIBOR pre toto úrokové obdobie a marže vo výške 2,000% p. a. s tým, že každé úrokové obdobie má dĺžku 12 mesiacov. Žalobca zobral v bode 2.2. týchto špecifických podmienok na vedomie, že aktuálna výška ročnej percentuálnej úrokovej sadzby vypočítaná podľa predchádzajúceho odseku ku dňu odsúhlasenia podmienok zmluvy o úvere t. j. ku dňu 17.01.2017 je 2,000 0 p. a..
5. Zo Zmluvy Q. o nájme pozemkov na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku zo dňa 25.09.2017 vyplynulo, že Pozemkové spoločenstvo vlastníkov lesa Vasilenko a spol. Oľka ako prenajímateľ prenajalo žalobcovi ako nájomcovi za odplatu poľnohospodárske pozemky o celkovej výmere 105 000m2, špecifikované v prílohe č. 1 a táto tvorí jej neoddeliteľnú súčasť. Účelom nájmu podľa čl. II tejto zmluvy je využitie prenajatých pozemkov na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku žalobcu.
6. Z rozhodnutia vydaného Pôdohospodárskou platobnou agentúrou (ďalej tiež ako PPA) č. 500/1814/21877/2017 zo dňa 08.06.2018 vyplýva, že PPA na základe žiadosti podanej 12.05.2017 žiadateľovi - žalobcovi schválila poskytnutie podpory formou 1/ jednotnej platby na plochu v sume 194.206,41 eur, 2/ platby na poľnohospodárske postupy prospešné pre klímu a životné prostredie v sume 104.111,25 eur, 3/ platby pre vybrané oblasti s prírodnými alebo inými obmedzeniami v sume 103.667,37 eur a 4/ úhrady finančnej disciplíny v sume 4.151,90 eur.
7. Z rozhodnutia vydaného Pôdohospodárskou platobnou agentúrou č. 500/1814/21987/2017 zo dňa 20.06.2018 súd zistil, že PPA na základe žiadosti zo dňa 12.05.2017 schválila žiadateľovi - žalobcovi poskytnutie podpory formou platby na ekologické poľnohospodárstvo v sume 123.310,15 eur a platby na agroenviromentálne - klimatické opatrenie v sume 32.881,49 eur.
8. Z pohybov na účte žalobcu vyplýva, že dňa 15.06.2018 bola žalobcovi vyplatená suma 406.136,93 eur ako platba poľnohospodárskych fondov a dňa 26.06.2018 suma 156.191,64 eur takisto ako platba z poľnohospodárskych fondov.
9. Z potvrdenia vystaveného Všeobecnou úverovou bankou, a.s. zo dňa 27.09.2018 súd prvej inštancie zistil, že
- žalovanému bol poskytnutý revolvingový úver na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. 47/2017/ UZ zo dňa 19.01.2017 vo výške 350.000,- eur.
- úver bol čerpaný od 20.01.2017 a splatený 19.06.2018,
- prvé čerpanie úveru realizované dňa 20.01.2017 vo výške 250.000,- eur a druhé čerpanie úveru vo výške 100.000,- eur dňa 08.11.2017,
- celkový zaplatený úrok bol 8.391,66 eur, z toho úrok zaplatený od 20.01.2017 do 31.12.2017 vo výške 4.055,55 eur a úrok zaplatený od 01.01.2018 do 19.06.2018 vo výške 4.336,11 eur,
- mesačný poplatok za vedenie účtu do 30.06.2017 bol vo výške 4,80 eur a od 01.07.2017 bol poplatok za vedenie úverového účtu 6,- eur.
10. Z rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR č. 3224/2018-640 zo dňa 16.11.2018 ministerstvo ako odvolací orgán preskúmalo rozhodnutie Pôdohospodárskej platobnej agentúry č. 500/1814/22110/2017 zo dňa 12.07.2018 na základe odvolania žiadateľa - žalovaného, ktorému vyhovelo, rozhodnutie zrušilo a vec vrátilo na nové prejednanie a rozhodnutie. Vo svojom odôvodnení ministerstvo uviedlo, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahovalo náležitosti v zmysle Správneho poriadku, pričom nebolo uvedené dostatočne zrejmým spôsobom, ktoré skutočnosti boli podkladom pre napadnuté rozhodnutie, akými úvahami bola PPA vedená pri hodnotení dôkazov, ako bola použitá správna úvaha pri použití právnych predpisov. Ministerstvo tak dospelo k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s ustanovením § 47 ods. 3 Správneho poriadku, nakoľko nie je náležite odôvodnené a chýba mu presvedčivosť.
11. Poľnohospodárska platobná agentúra rozhodnutím č. 500/1814/22473/2017 zo dňa 23.01.2019 neschválila poskytnutie podpory 1/ formou jednotnej platby na plochu a súčasne uložila dodatočnú sankciu v sume 7.912,99 eur, 2/ formou platby na poľnohospodárske postupy prospešné pre klímu a životné prostredie, 3/ formou doplnkovej vnútroštátnej platby na plochu a 4/ formou platby pre vybrané oblasti s prírodnými alebo inými obmedzeniami a súčasne uložila dodatočnú sankciu v sume 4.227,91 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný ako žiadateľ odvolanie, o ktorom rozhodlo Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR dňa 18.06.2019 tak, že odvolanie zamietlo a rozhodnutie Poľnohospodárskej platobnej agentúry potvrdilo.
12. Predmet sporu súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 415, § 420 Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1 písm. a/, ods. 4, § 11 ods. 1, § 13 ods. 1, § 16a ods. 1, 2, § 16b, § 16c, § 17 ods. 1 zákona č. 543/2007 Z. z. o pôsobnosti orgánov štátnej správy pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka, § 2 ods. 1, 2, 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 342/2014 Z. z., ktorým sa ustanovil pravidlá poskytovania podpory v poľnohospodárstve v súvislosti so schémami oddelených priamych platieb.
13. V nadväznosti na citované ustanovenia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa v tomto konaní domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 4.336,11 eur s príslušenstvom z dôvodu, že tieto finančné prostriedky žalobca musel zaplatiť svojmu veriteľovi - Všeobecná úverová banka, a. s., pretože žalobca dlh nesplatil včas, ale až po vyplatení podpôr - dotácii Pôdohospodárskou platobnou agentúrou, ktoré dotácie neboli vyplatené v obvyklom termíne do konca roka, v ktorom žiadosť o poskytnutie podpory k nehnuteľnostiam bola žalobcom podaná, ale až v polovici nasledujúceho roka, čo bolo zapríčinené tým, že žalovaný, v úmysle spôsobiť žalobcovi škodu, podal tiež žiadosť o poskytnutie podpory k nehnuteľnostiam Pôdohospodárskej platobnej agentúre na kultúrne diely, ktoré neobhospodaroval žalovaný, ale žalobca. Žalobca bol preto toho názoru, že žalovaný porušil právnu povinnosť, následkom čoho vznikla žalobcovi škoda v majetkovej sfére.
14. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že žiadnu právnu povinnosť neporušil, uplatňoval svoje právo v zmysle nariadenia č. 342/2014 Z. z. a žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť vzniku jeho škody.
15. Spornou medzi stranami sporu bola otázka, či konanie žalovaného spočívajúce v podaní žiadosti o poskytnutie podpory k nehnuteľnostiam pre rok 2017 je možné posúdiť ako protiprávne konanie, a tiež otázka, či príčinou tohto konania bol vznik škody na strane žalobcu.
16. Pri skúmaní predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu súd prvej inštancie skúmal, či žalobcom tvrdené porušenie právnej povinnosti podľa § 2 nariadenia č. 342/2014 Z. z. je možné vyhodnotiť ako protiprávny úkon žalovaného. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že žalovaný tým, že poľnohospodársku pôdu neobhospodaroval, nemohol vôbec podať žiadosť o poskytnutie podpory. Súd vyslovil názor, že samotné podanie žiadosti o poskytnutie podpory nemožno považovať za protiprávne konanie ani v prípade, ak žiadateľ deklaruje vyššiu výmeru, než akú v skutočnosti obhospodaruje. Protiprávnym konaním teda nemôže byť výkon práva, t.j. konanie predvídané právnym predpisom, v danom prípade podanie žiadosti žalovaným o poskytnutie podpory k nehnuteľnostiam. Pre skúmanie splnenia podmienok pre poskytnutie podpory žiadateľa je oprávnený správny orgán v správnom konaní, ktorý je zároveň oprávnený rozhodnúť, či podporu prizná, alebo nie.
17. Súd z rozhodnutí Pôdohospodárskej platobnej agentúry, ale tiež z rozhodnutí Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka ako odvolacieho orgánu, ktorá rozhodovala o žiadosti žalovaného
o poskytnutie podpory k nehnuteľnostiam pre rok 2017, mal preukázané, že správny orgán administratívnymi kontrolami vykonanými na žiadosti žalovaného zistil nezrovnalosti vo výmerách na 24 sporných kultúrnych dieloch nahlásených žalovaným - t. j. vyššiu výmeru oproti výmere zapísanej v registri pôdy a tiež duplicitnú deklaráciu s inými subjektmi. Správny orgán teda ďalej konal v zmysle zákonom upraveného postupu - oznámil žalovanému nezrovnalosti, vykonal kontrolu na mieste, teda na sporných kultúrnych dieloch, vyzval žalovaného na predloženie dokladov preukazujúcich obhospodarovanie a užívacie právo k sporným kultúrnym dielom. Takúto výzvu na predloženie dokladov preukazujúcich obhospodarovanie a užívacie právo k sporným pozemkom kontrolná skupina doručila aj ostatným žiadateľom, medzi nimi aj žalobcovi. Následne správny orgán vyhodnotil zistený skutkový stav, pričom bolo skonštatované, že žalovaný jednoznačne nepreukázal plnenie podmienky pre poskytnutie platieb podľa ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b) nariadenie vlády SR č. 342/2014 Z. z., t. j. mať pôdu k dispozícii k 31. máju príslušného roka.
18. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaný svoje užívacie právo odvíjal od uznesenia valného zhromaždenia Pozemkového spoločenstva - skupiny vlastníkov lesa Vasilenko a spol. v Oľke zo dňa 23.04.2016, ktorým bola uložená predsedníctvu spoločenstva uzatvoriť nájomnú zmluvu na prenájom ornej pôdy a trvalých trávnych porastov s ich podielnikom - žalovaným v termíne do 15.05.2016. V správnom konaní však bolo preukázané, že toto spoločenstvo so žalovaným žiadnu nájomnú zmluvu neuzatvorilo, pričom v rozhodnutí o odvolaní žalovaného zo dňa 18.06.2019 odvolací orgán uviedol, že dôkazom riadne preukazujúcim právo užívať poľnohospodársku pôdu v prípade prenájmu je uzatvorená nájomná zmluva a nakoľko žiadateľ - žalovaný nepredložil zmluvu o prenájme pôdy uzatvorenú v zmysle uvedeného uznesenia, mal za to, že žiadateľ nepreukázal právny vzťah k sporným kultúrnym dielom.
19. Zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že s pozemkovým spoločenstvom má podpísanú nájomnú zmluvu žalovaný, pričom súd poukazuje, že z nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným a pozemkovým spoločenstvom vyplýva, že táto bola uzavretá dňa 15.9.2017, avšak z predloženej prílohy, ale ani zo samotnej zmluvy nie je možné zistiť, či sa jedná o totožnú poľnohospodársku pôdu zodpovedajú kultúrnym dielom, ktoré označil v svojej žiadosti o poskytnutie podpory pre rok 2017 žalovaný. Žalovaný spochybnil pravosť tejto zmluvy, k čomu predložil aj listinné dôkazy (zápisnica z rokovania valného zhromaždenia zo dňa 14.10.2017, ako aj zo dňa 14.08.2017, stanovisko dozornej rady k žiadosti zo dňa 12.04.2017), ktorých vykonanie súd zamietol z dôvodu, že skúmanie platnosti, resp. neplatnosti tejto zmluvy nie je otázkou podstatnou pre rozhodnutie o nároku žalobcu na náhradu škody a dokazovanie v tomto smere by bolo v konečnom dôsledku nehospodárne. Časové rozhranie uzatvorenej zmluvy medzi žalobcom a pozemkovým spoločenstvom podľa názoru súdu preukazuje tú skutočnosť, že žalovaný sa domnieval, hoci mylne, že mu užívacie právo k poľnohospodárskej pôde spravovanej týmto spoločenstvom patrí, keďže na pojednávaní aj uviedol, že žiadosť o dotáciu pre rok 2017 podával na základe nájomných zmlúv a rozhodnutia tohto valného zhromaždenia, pričom vnútorný psychický vzťah žalovaného ku svojmu konaniu, ako aj k výsledku tohto konania, je dôležitý pre posúdenie ďalšieho predpokladu pre zodpovednosť za škodu, a to zavinenie žalovaného.
20. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že tento predpoklad (zavinenie žalovaného) preukázaný nebol. Žalobca tvrdil, že žalovaný musel vedieť, že až do ukončenia kontroly zo strany správneho orgánu nebude žalobcovi vyplatená dotácia, keďže žalovaný sám na pojednávaní uviedol, že „všetci vieme, ako poľnohospodári fungujú“ a teda vedel, že všetci poľnohospodári majú úvery za účelom financovania prevádzkových potrieb v súvislosti s očakávaným vyplatením podpory platobnou agentúrou. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaný podal žiadosť o poskytnutie podpory k nehnuteľnostiam úmyselne, s cieľom oddialiť vyplatenie podpory žalobcovi, o čom sa mal žalovaný v obci aj verejne zmieňovať. Súd však tvrdenia žalobcu, že žalovaný mal vedomosť o úvere žalobcu, nepovažoval za preukázané. Žalobca síce poukázal na tvrdenie samotného žalovaného, ktorý uviedol, že „všetci vedia, ako to v poľnohospodárstve chodí“, avšak toto tvrdenie žalovaný poprel, ak uviedol, že „o úvere žalobcu vedomosť nemal, až kým mu neprišiel list od žalobcu.“ Tiež sa nepreukázalo tvrdenie žalobcu, že žalovaný mal vedomosť o úvere žalobcu od svojej družky, ktorá mala pracovať u žalobcu na pozícii účtovníčky, keďže zástupca žalobcu vyslovene uviedol, že družka žalovaného nikdy nebola zamestnankyňou žalobcu. Súd tiež nemal preukázané, že by skutočnosť, že všetci poľnohospodári majú poskytnuté úvery z bánk, ktoré následne vyplácajú z poskytnutej dotácie zo strany PPA, bola pravdivou alebo všeobecne známou, pričom súd zdôraznil, že žalobca ako podnikateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti má starostlivo hospodáriť a plnenie svojich záväzkov voči tretím osobám si včas zabezpečiť.
21. Súd prvej inštancie nezistil ani príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vzniknutou škodou na strane žalobcu napriek žalobcom vysloveným názorom, že „nemusí ísť o jedinú príčinu vzniku škody, aj keď v tomto prípade o jedinú príčinu ide, ale postačí, ak ide o jednu z príčin, a v tomto prípade o jedinú alebo podstatnú príčinu.“ V tomto smere súd poukázal, že v rade vzájomne súvisiacich príčin, ktoré spôsobujú určitý následok, nie sú všetky príčiny rovnako významné. V prípade konkurencie viacerých príčin, ktoré viedli ku vzniku jednej a tej istej škody treba zistiť, či nie je medzi nimi príčina hlavná (rozhodujúca), ktorá viedla k vzniku škody, pričom ostatné príčiny môžu mať nepodstatný, bezvýznamný charakter, pričom posúdenie, ktoré príčiny sú hlavné a ktoré nie sú, je vecou hodnotenia všetkých okolností konkrétneho prípadu.
22. Medzi vznikom škody, o ktorej žalobca tvrdí, že je jeho škodou a ktorú vyčíslil sumou rovnajúcou sa výške úrokov, ktoré musel uhradiť svojmu veriteľovi (Všeobecná úverová banka, a. s.) za obdobie od 01.06.2018 do 19.06.2018 vo výške 4.336,11 eur a konaním, ktoré ju spôsobilo, musí byť priama príčinná súvislosť. V prejednávanej veci je však vznik škody v priamej súvislosti s nezaplatením úveru. Preto podľa názoru súdu žalovaný nemôže byť zaviazaný na náhradu úrokov v prípade, keď jeho konanie môže byť len nepriamou, sprostredkovanou príčinou ich vzniku, ktorý následok žalovaný v čase podania svojej žiadosti o poskytnutie podpory k nehnuteľnostiam ani len nemohol predvídať.
23. Pričom v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj to, že za škodu nemožno považovať vyplatenie podpôr zo strany PPA v inom ako bežnom termíne. Žalobca tvrdil a rozhodnutím PPA o poskytnutí podpory pre rok 2016 preukazoval, že platby zo strany PPA, ak by nebola podaná žiadosť o poskytnutie podpory zo strany žalovaného, by mu boli vyplatené najneskôr do konca roka 2017. Z rozhodnutia PPA o žiadosti žalobcu na poskytnutie podpory k nehnuteľnostiam zo dňa 20.06.2018 vyplýva, že žalobca svoju žiadosť podal dňa 12.05.2017. Z výpisov z účtu žalobcu vyplýva, že PPA žalobcovi podpory formou priznaných platieb vyplatila dňa 15.06.2018 a 26.06.2018. Zákon ustanovuje lehotu pre PPA, dokedy má o žiadosti žiadateľa o poskytnutie podpory rozhodnúť, pričom právny nárok na jej vyplatenie v skoršej lehote nie je daný a teda ani vynútiteľný. Žalobca teda sám znášal riziko vzniku úrokov v prípade, že mu podpora nebude vyplatená počas ním očakávanej lehoty.
24. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie náhrady škody voči žalovanému, preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
25. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), teda úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %.
26. V zákonom stanovenej lehote podal voči rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalobca. Odvolacie dôvody podriadil pod ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP, teda namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Trval na tom, že žalovaný sa dopustil protiprávneho konania, ktoré je v rozpore s objektívnym právom. Výkon práva znamená, že konanie a jeho výsledok sa zhoduje s výsledkom, ktorý predvída právny predpis. Z vykonaných dôkazov však vyplýva, že konanie žalovaného spočívajúce v podaní žiadosti o podporu za obhospodarovanú poľnohospodársku pôdu bez akéhokoľvek obhospodarovania pôdy, nesmerovalo k výsledkom, ktoré by zákon priamo predvídal. Protiprávnosť konania žalovaného spočíva v tom, že žiadal o dotáciu od štátu za obrobenú poľnohospodársku pôdu napriek tomu, že pôdu neobrobil. Nie je to situácia, že si niekto deklaroval v žiadosti vyššiu výmeru ako obhospodáril a správny orgán túto výmeru po kontrole upravil. Žalovaný neobhospodáril žiadnu pôdu, ktorú si v žiadosti o vyplatenie podpory deklaroval a nemal k tejto pôde ani žiadny právny vzťah. Poukazom na rozhodnutie PPA zo dňa 23.01.2019 zdôraznil, že aj v tomto rozhodnutí sa uvádza, že žalovaný nesplnil všeobecné požiadavky ustanovené v § 2 Nariadenia vlády SR č. 342/2014 Z. z.
27. Zavinenie žalovaného na vzniknutej škode videl žalobca v tom, že výsledky kontroly a rozhodnutia správneho orgánu preukázali, že žalovaný deklarovanú pôdu vôbec reálne neobhospodaroval. Žalovaný musel vedieť, že pri kontrole správnym orgánom sa preukáže, že žiadnu pôdu neobhospodáril, a tak nemohol očakávať, že dostane podporu a na druhej strane musel vedieť, že žalobcovi nebude až do ukončenia kontroly vyplatená celá podpora za rok 2017, pričom zároveň musel vedieť, že všetci poľnohospodári majú úvery za účelom financovania prevádzkových potrieb a v súvislosti s očakávaným vyplatením podpory PPA. Žalovaný predovšetkým musel vedieť, že následkom jeho protiprávneho
konania dôjde k oddialeniu vyplatenia podpory žalobcovi, v dôsledku čoho ho poškodí. Odvolateľ trval na tom, že žalovaný mal priamy úmysel spôsobiť žalobcovi škodu v jeho majetkovej sfére, čo zakladá jeho zodpovednosť v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka.
28. Príčinnú súvislosť videl žalobca v tom, že konanie žalovaného poškodilo celú majetkovú sféru žalobcu, preto nie je podstatné, či žalovaný vedel o úvere žalobcu. Zdôraznil, že tým, že nedostal žiadnu dotáciu za rok 2017 (nielen v časti týkajúcej sa žalovaného) v očakávanom a plánovanom čase ako v predchádzajúcich rokoch, nemal na mzdy a musel si zobrať ďalší úver, keďže nemal z čoho vyrovnať úver viazaný na dotácie a tým v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného vynaložil náklady na úroky v žalovanej výške. Predmetom žaloby je tak časť majetkovej sféry žalobcu, kde sa protiprávne konanie žalovaného prejavilo priamo. Za nesprávne považoval žalobca aj tvrdenie súdu v bode 45 odôvodnenia o tom, že za škodu nemožno považovať vyplatenie podpory v inom ako výplatnom termíne. Ak totižto vyplatenie podpory v inom ako výplatnom termíne bolo spôsobené protiprávnym zavineným konaním s úmyslom spôsobiť inému subjektu škodu, mala by nastúpiť zodpovednosť za spôsobenú škodu. Žalobca navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť alebo tento zrušiť a vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
29. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním z 24.03.2020. Stotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu, zotrval na tom, že zo strany žalobcu neboli preukázané predpoklady vzniku nároku na náhradu škody, a to porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného ako aj príčinná súvislosť medzi takýmto porušením a vznikom škody. Zdôraznil, že pokiaľ si žalobca svoj nárok odvíjal od porušenia ustanovenia § 2 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 342/2004 Z. z., tak toto ustanovenie nezakotvuje ani povinnosť, ani zákaz, ale len podmienky podávania žiadosti. Vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody poukázal žalovaný na spory medzi žalobcom a žalovaným tykajúce sa obhospodarovania dotknutej poľnohospodárskej pôdy, čoho si musel byť vedomý aj žalobca, pretože ako prvý na tejto pôde začal hospodáriť žalovaný. Preto ani pre žalobcu nemohlo byť isté, ako k žiadosti podanej stranami sporu pristúpi PPA. Žalovaný mal v tom čase prísľub od spoločenstva vlastníkov pozemkov, ktoré spravuje tieto pozemky v urbariáte na ich užívanie, avšak následne nájomná zmluva so žalovaným nebola uzatvorená. Do pozornosti odvolacieho súdu dal žalovaný skutočnosť, že nájomná zmluva, ktorej pravosť žalovaný v konaní spochybňoval, mala byť uzavretá medzi urbariátom a žalobcom až 15.09.2017, teda po lehote určenej na podávanie žiadosti na PPA, teda nepreukazuje žiadny nárok žalobcu na vlastné obhospodarovanie tejto pôdy v sledovanom období. Trval na tom, že žiadnym spôsobom v roku 2017 nekonal protiprávne, ale žiadosť si podával podľa vtedy platných podmienok určených zákonom a nariadením, za čo nemôže byť sankcionovaný. Žalovaný tak neporušil žiadnu právnu povinnosť, ale len realizoval svoje právo ako samostatne hospodáriaci roľník a požiadal o poskytnutie podpory od PPA. Skutočnosť, že PPA nepriznala túto podporu žalobcovi, nemôže zakladať zodpovednosť žalovaného za to, že žalobca financoval svoje podnikanie z úveru. Vymáhaná náhrada škody žalobcom je tak zjavným prenášaním rizika podnikania, ako aj prenášaním prevádzkových nákladov žalobcu na ťarchu žalovaného. Odvolanie žalobcu považoval za nedôvodné, preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
30. Žalobca v replike zo 16.04.2020 poukázal na to, že PPA bola poskytovaná dotácia za obrobenú pôdu, preto tvrdenia žalovaného o sľúbených nájomných zmluvách od urbárskej spoločnosti nijako nemenia v správnom konaní dokázanú skutočnosť, že žalovaný do pôdy, za ktorú žiadal podporu na obhospodarovanú pôdu ani nezakopol. V takomto prípade konanie žalovaného nie je výkonom práva, ale protiprávnym konaním. Zdôraznil, že základnou podmienkou pre žiadosť o podporu za obhospodarovanú pôdu je jej obhospodárenie. Zotrval na všetkých skutkových okolnostiach a právnych záveroch uvedených v odvolaní. Opakovane navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie alebo tento zmeniť a žalobe vyhovieť.
31. Žalovaný v duplike z 29.04.2020 zotrval na svojom vyjadrení k odvolaniu. Zdôraznil, že žiadnym spôsobom neporušil právnu povinnosť, ale len realizoval svoje právo a ako samostatne hospodáriaci roľník požiadať o poskytnutie podpory od PPA. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
32. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
33. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
34. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
35. Súd prvej inštancie v predmetnom konaní vykonal potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na výstižné a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje v celom rozsahu. Vo vzťahu k odvolací námietkam žalobcu je potrebné uviesť nasledovné.
36. Základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je protiprávne konanie, teda porušenie právnej povinnosti. S týmto predpokladom zodpovednosti sa súd prvej inštancie vysporiadal dôsledne, pokiaľ uviedol, že za protiprávne konanie nie je možné považovať žiadosť žalovaného o poskytnutie podpory od PPA pri zohľadnení skutočností, že žalovaný nehnuteľnosti, ktoré užíva žalobca užíval v predchádzajúcom období ako prvý a bol v presvedčení, že tieto užíva na základe nájmu s vlastníkom nehnuteľnosti, čomu nasvedčujú listinné dôkazy predložené žalovaným. Pre absenciu základnej podmienky vzniku zodpovednosti za škodu, teda protiprávneho konania, je bez právneho významu vyhodnocovať splnenie ďalších predpokladov náhrady škody.
37. Odvolací súd v závere pripomína, že súd prvej inštancie nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzok z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
38. S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v súlade s ustanovením § 387 ods. 1, 2 CSP, vrátane zodpovedajúceho výroku o trovách konania.
39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, teda úspešnému žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %.
40. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).