Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/29/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu: M., E. so sídlom H. XX, R., B. XX XXX XXX, zastúpeného K.., E., so sídlom L. XXXX/XX, R., B. XX XXX S., proti žalovanému: G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X., F., zastúpenému M. W. E., so sídlom H. XX, R., B. XX XXX XXX, o zaplatenie 3 731,63 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. -117 zo dňa 8. novembra 2019 takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.731,63 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.731,63 eur od 28.07.2018 do zaplatenia a vo výroku II. rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že medzi stranami sporu vznikol záväzkový právny vzťah na základe ústne uzavretej príkaznej zmluvy, na základe ktorej vznikla žalovanému povinnosť prijímať provízie, na vyplatenie ktorých mal žalobca nárok od jednotlivých poisťovní na základe zmlúv o sprostredkovaní, na svoj účet a povinnosť tieto provízie následne vyplácať žalobcovi. Žalobcovi na základe zmluvy vznikla povinnosť zaslať platby provízií na účet žalovaného a následne prijať vrátenie týchto platieb žalovaným. Za obdobie od októbra 2016 do apríla 2017 boli poisťovňami vyplatené na meno žalobcu provízie v celkovej sume 7.971,63 eur, ktoré boli priamo poisťovňami zaslané na bankový účet žalovaného. Žalovaný nerozporoval, že na jeho bankový účet boli poukazované tieto sumy (celkovo 7.971,63 eur). V komunikácii s T. M. (SMS a e-mailom) žalovaný potvrdil, že má dlh voči žalobcovi a vyplatenie tohto dlhu sa snažil riešiť. Z finančných prostriedkov v sume 7.971,63 eur poukázaných na účet žalovaného, žalovaný vrátil žalobcovi sumu 4.240,- eur. Pokiaľ sa žalovaný bránil tvrdením, že finančné prostriedky v sume 3.731,63 eur predstavujú úroky z pôžičky, ktoré mu bola dlžná konateľka žalobcu T. M., súd prvej inštancie uviedol, že prípadný záväzkový vzťah zo zmluvy o pôžičke medzi T. M. a žalovaným by mohol mať pri rozhodovaní o vzťahu medzi žalobcom a žalovaným relevanciu iba v prípade, ak by T. M. prevzala dlh žalovaného (ako žalovaný tvrdil). Žalovaný však v konaní nepreukázal, že by sa T. M. zaviazala vrátiť za žalovaného sumu 3.731,63 eur. Taktiež žalovaný nepreukázal skutočnosť, že T. M. mu dlhovala úroky z poskytnutej pôžičky. Výsluchom T. M. bolo naopak preukázané, že pôžičku vo výške 3.000,- eur žalovanému splatila aj s príslušenstvom a táto skutočnosť bola potvrdená aj z SMS správy žalovaného, v ktorej žalovaný uviedol, že mu T. M. vrátila 3.000,- eur, len ona o tom nemá doklad. Žalovaný síce označil ako dôkaz čestné prehlásenie zo dňa 11.05.2010, k tomu však súd prvej inštancie uviedol, že toto čestné prehlásenie sa týka záväzkového vzťahu zo

zmluvy o pôžičke medzi T. M. ako fyzickou osobou a žalovaným, okrem toho čestné prehlásenie je z roku 2010, pričom SMS, v ktorej žalovaný uviedol, že T. M. splatila pôžičku 3.000,- eur, je z roku 2017.

1.2 Právne súd prvej inštancie posúdil vec podľa ustanovení , , a nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia . Žalobca uplatnil úrok z omeškania od 28.07.2018, t.j. nasledujúci deň po uplynutí lehoty na plnenie podľa výzvy zo dňa 20.07.2018. Diskontná sadzba ECB bola v rozhodnej dobe 0 %, žalobcovi tak prislúcha úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.731,63 eur od 28.07.2018 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa (ďalej len „“) a žalobcovi ako strane sporu, ktorá mala vo veci plný úspech, priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva v rozsahu 100 % proti žalovanému ako strane sporu, ktorá vo veci úspech nemala.

2. Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov podľa , , a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Poukázal na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku neuviedol, na základe akého konkrétneho dôkazu dospel k záveru, že medzi stranami sporu bola uzatvorená príkazná zmluva s nelogickým obsahom, ako ho zadefinoval súd prvej inštancie. Žalovaný odmieta, že so žalobcom uzavrel príkaznú zmluvu, keď ani nevie, čo príkazná zmluva znamená, pričom uviedol, že dôvod, prečo boli provízie žalobcu zasielané na jeho účet, bola skutočnosť, že jediná spoločníčka a konateľka žalobcu T. M. dlžila žalovanému peniaze a dohodli sa na takejto forme splácania. Vzhľadom na skutočnosť, že táto osoba je jediným spoločníkom a konateľom žalobcu, mal žalobca o všetkých jej zmluvných vzťahoch a dohodách so žalovaným nevyhnutne vedomosť. Žalobca teda vedel, že dohodou, na základe ktorej boli poukazované platby z provízii žalobcu na účet žalovaného, dochádzalo k bezdôvodnému obohateniu na strane T. M., nakoľko žalobca plnil to, čo mala plniť ona. Ak žalobca tvrdí, že medzi stranami sporu mala byť uzatvorená príkazná zmluva (čo žalovaný poprel), musí žalobca túto skutočnosť preukázať a zároveň musí preukázať obsah príkaznej zmluvy. V konaní pritom nebol vykonaný žiaden takýto dôkaz. Podľa žalovaného je pojmovo vylúčené, že medzi stranami sporu mala byť uzatvorená príkazná zmluva. Žalovaný pre žalobcu nevykonával žiadnu činnosť ani neobstarával žiadnu vec. Sám žalobca nechal (požiadal) poisťovne, aby jeho provízie vyplácali na účet žalovaného. Nelogický je i záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi mala vzniknúť povinnosť zaslať platby provízií na účet žalovaného. Platby provízií totiž boli zasielané jednotlivými poisťovňami a nie žalobcom. S poukazom na judikatúru k právu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia žalovaný poukázal na to, že výrok napadnutého rozsudku je v rozpore s požiadavkou preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí aj z dôvodu, že nie je riadne odôvodnený, resp. výrok napadnutého rozsudku nemá podklad v odôvodnení.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že v konaní nebolo sporné, že jeho pohľadávky voči tretím osobám boli uhrádzané tretími osobami na základe písomného pokynu žalobcu na účet žalovaného a so súhlasom žalovaného. Taktiež nebolo sporné, že žalovaný bol ochotný prijímať na svoj účet peňažné prostriedky patriace žalobcovi a následne ich uhrádzať žalobcovi. Sumu vo výške istiny uplatnenej žalobou však žalovaný žalobcovi neuhradil. Týmito skutočnosťami bola preukázaná dôvodnosť žaloby. Uzatvorenie príkaznej zmluvy a jej obsah (povinnosť žalovaného prijímať peňažné plnenia na svoj účet a následne ich vyplácať žalobcovi a tomu zodpovedajúce právo žalobcu) teda neboli v tomto spore sporné. Nič na tom nemení skutočnosť, že žalovaný nevedel, že zmluva uzatvorená so žalobcom sa nazýva príkaznou zmluvou. Procesná obrana žalovaného spočívajúca v tvrdení, že do právneho vzťahu medzi žalobcom ako príkazcom a žalovaným ako príkazníkom mala ingerovať T. M., nebola preukázaná. Podľa žalobcu v priebehu konania vysvitlo, že žalovaný odmietal uhradiť žalovanú sumu v presvedčení, že žalobca nemá dostatočné listinné dôkazy na vymáhanie svojej pohľadávky a v domnení, že svojimi hrozbami (formou SMS adresovaných T. M., ktoré sú obsahom spisu) odradí žalobcu od uplatnenia jeho nárokov. V priebehu sporu tiež vyšlo najavo, že žalovaný je nielen povinný plniť žalobcovi, ale nemá ani žiadne nároky voči T. M..

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa .

5. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, keď konštatoval, že viaceré poisťovne (Z. D., K., W. D., K..) zaslali na účet vedený v banke na meno žalovaného provízie za sprostredkovanie poistenia žalobcom v celkovej sume 7.971,63 eur, z toho sumu 4.240,- eur uhradil žalovaný v hotovosti do pokladne žalobcu a zostatok (3.731,63 eur - predmet sporu) žalobcovi neuhradil. Tieto skutočnosti nerozporoval ani žalovaný, naopak, v odpore proti platobnému rozkazu potvrdil aj výšku prijatých platieb od poisťovní (spolu 7.971,63 eur) aj to, že tieto platby predstavujú provízie za žalobcom uzavreté poistné zmluvy. Svoju obranu založil len na tom, že žalovanú sumu uhradil žalobcovi prostredníctvom konateľky žalobcu T. M., voči ktorej mal pohľadávku vo výške 3.000,- eur s úrokom z omeškania z titulu uznania záväzku a že došlo k vzájomnému započítaniu žalovanej sumy.

6. Pokiaľ žalovaný odkazoval na čestné prehlásenie z 11.05.2010, takúto listinu súdu prvej inštancie a ani odvolaciemu súdu nepredložil. Ak však toto čestné vyhlásenie malo smerovať k uznaniu nejakého (bližšie nešpecifikovaného) dlhu T. M., a teda k existencii nejakého dlhu T. M. voči žalovanému, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zdôrazňuje, že aj keď je T. M. jedinou konateľkou a spoločníčkou žalobcu, je potrebné rozlišovať medzi jej konaním ako fyzickej osoby a ako konateľky spoločnosti (žalobcu). Ak by teda aj existoval akýkoľvek dlh T. M. ako fyzickej osoby voči žalovanému (čo žalovaný v konaní nepreukázal, iba tvrdil), tento dlh nie je možné započítať oproti dlhu žalovaného voči žalobcovi, keďže žalobca a T. M. ako fyzická osoba sú odlišné subjekty. Ako tiež správne uviedol súd prvej inštancie, takéto započítanie by bolo možné iba v prípade, ak by žalobca (za ktorého koná T. M. ako konateľka) prevzal dlh T. M. ako fyzickej osoby - v takom prípade by sa tento dlh stal dlhom žalobcu voči žalovanému, ktorý by žalovaný mohol započítať oproti svojmu dlhu voči žalobcovi. Žiadne takéto prevzatie dlhu žalobcom však žalovaný nepreukázal.

7. V preskúmavanej veci ide výlučne o vzťah medzi žalobcom ako právnickou osobou a žalovaným, pričom v tomto vzťahu nebol sporný skutkový stav, uvedený vyššie (v bode 5 tohto odôvodnenia). Ak sa žalovaný domnieva, že T. M. ako fyzická osoba má voči nemu dlh (resp. že na jej strane došlo k bezdôvodnému obohateniu, ako to tvrdil v odvolaní), môže využiť právne nástroje vrátane uplatnenia tohto dlhu resp. bezdôvodného obohatenia žalobou na súde, avšak - ako bolo uvedené vyššie

- nemôže tento dlh jednostranne započítať oproti svojmu dlhu voči žalobcovi, keďže by išlo o dlh iného subjektu.

8. Odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že aj keď žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu potvrdil nielen vyššie (v bode 5 tohto odôvodnenia) uvedené skutkové okolnosti, ale aj to, že provízie žalobcu boli vyplácané na účet žalovaného „na základe príkaznej zmluvy“, pri právnej kvalifikácii (na rozdiel od skutkového stavu) nemôže súd bez ďalšieho prevziať právne posúdenie veci stranami sporu (aj keď sa na ňom strany zhodnú). V zmysle zásady, že právne posúdenie je vecou súdu a tiež zásady, že súd pozná právo (iura novit curia), musí súd vykonať vlastné právne posúdenie veci nezávisle na právnom názore strán. Ak sa teda súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolal na to, že sám žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu potvrdil, že išlo o záväzkovoprávny vzťah na základe príkaznej zmluvy, takéto vyjadrenie považuje odvolací súd za nadbytočné vzhľadom na povinnosť súdu vykonať vlastné, autonómne právne posúdenie veci.

9. To však neznamená, že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v tom zmysle, že medzi stranami bola ústne uzavretá príkazná zmluva (ktoré súd prvej inštancie uviedol nielen ako citáciu oboch strán sporu, ale aj ako vlastné právne posúdenie v prvej vete bodu 26 odôvodnenia napadnutého rozsudku) je nesprávne. Naopak, odvolací súd sa s týmto právnym posúdením stotožnil. V konaní síce nebola predložená žiadna písomná zmluva, avšak ustanovenia a nasl. nevyžadujú pre uzavretie príkaznej zmluvy písomnú formu. Žalovaný potvrdil, že žalobca si nechal od poisťovní posielať provízie na účet žalovaného, pričom je zrejmé, že tak robil s vedomím žalovaného a s jeho (hoci konkludentným) súhlasom - o čom svedčí aj to, že časť vyplatených provízií uhradil žalovaný žalobcovi hotovostne do pokladne žalobcu (ako uviedol v odpore proti platobnému rozkazu), teda vedel, že ide o platby v prospech žalobcu a proti ich prijímaniu na svojom účte nenamietal. Napokon aj v odvolaní žalovaný potvrdil existenciu dohody, na základe ktorej boli poukazované platby z provízii žalobcu na účet žalovaného.

10. Príkazná zmluva môže mať v zmysle formu príkazu na obstaranie nejakej veci alebo formu príkazu na vykonanie inej činnosti. Ako správne uviedol žalovaný v odvolaní,

v preskúmavanom prípade nešlo o obstaranie žiadnej veci. Prijímanie platieb od tretích osôb na účte žalovaného (na základe dohody o poskytnutí účtu žalovaného ako platobného miesta pre platby určené žalobcovi) však možno považovať za inú činnosť žalovaného. Žalovaný vykonávanie tejto činnosti (prijímanie platieb na svojom účte, ktoré boli platbami pre žalobcu) potvrdil. Či to považoval za činnosť vykonávanú na základe príkaznej zmluvy, alebo nie (teda ako to právne kvalifikoval resp. či vedel alebo nevedel, čo je príkazná zmluva), nie je podstatné (vzhľadom na vyššie uvedené zásady, že právne posúdenie je vecou súdu a že súd pozná právo). Dokazovanie sa vykonáva len k skutkovým okolnostiam (ktoré následne vedú k právnemu posúdeniu veci súdom); k samotnému právnemu posúdeniu sa dokazovanie nevykonáva, teda právne posúdenie vzťahu medzi žalobcom a žalovaným ako príkaznej zmluvy nebolo a ani nemohlo byť samo o sebe predmetom dokazovania. Skutkové okolnosti, ktoré medzi stranami neboli sporné, však dávali súdu prvej inštancie dostatočný podklad pre právnu kvalifikáciu takéhoto právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným ako príkaznej zmluvy, pričom žalobca dostatočne preukázal obsah tejto zmluvy a jej právne posúdenie bolo vecou súdu.

11. Vyjadrenie súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že na základe tejto príkaznej zmluvy vznikla „žalobcovi povinnosť zaslať platby provízií na účet žalovaného a následne prijať vrátenie týchto platieb žalovaným“, je nepresné. Táto nepresnosť však nespochybňuje správnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Žalobca určite nemal povinnosť sám zasielať platby provízií na účet žalovaného (ako sa snažil interpretovať vyššie uvedené vyjadrenie súdu prvej inštancie žalovaný v odvolaní) - žalobca mal len v právnych vzťahoch s tretími osobami (poisťovňami, voči ktorým mal nárok na provízie) uviesť číslo účtu žalovaného ako účtu na zaslanie provízií. Okrem tohto vznikla žalobcovi ako príkazcovi povinnosť poskytnúť žalovanému ako príkazníkovi primerané prostriedky nevyhnutné na splnenie príkazu (ak by o to žalovaný vopred požiadal) a nahradiť žalovanému náklady vynaložené pri vykonávaní príkazu (napr. bankové poplatky za prijaté platby) - porov. ; a žalovanému ako príkazníkovi vznikla (v zmysle a nasl. ) povinnosť osobne vykonať príkaz (t. j. prijímať provízie, na vyplatenie ktorých vznikol žalobcovi nárok od jednotlivých poisťovní, na svoj účet, čo aj žalovaný plnil), podať príkazcovi na jeho žiadosť správu o postupe plnenia príkazu a previesť na príkazcu všetok úžitok z vykonaného príkazu (čo žalovaný nesplnil, preto ho k splneniu tejto povinnosti zaviazal súd napadnutým rozsudkom).

12. Odvolací súd napokon uvádza, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný vedome (na základe dohody so žalobcom) prijímal na svoj účet platby od poisťovní, ktoré patrili žalobcovi (išlo o provízie za sprostredkovanie poistenia), pričom s tvrdením žalovaného, že započítal tieto platby oproti dlhu T. M., sa súd vysporiadal. Aj keby bol takto zistený skutkový stav právne kvalifikovaný inak (napr. ako bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ako to pôvodne právne posúdil žalobca v predžalobnej výzve z 20.07.2018), nič by to nemenilo na povinnosti žalovaného vydať takto prijaté platby, určené žalobcovi (pričom vzhľadom na podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu na Okresnom súde Banská Bystrica dňa 03.09.2018 by ani pri takejto právnej kvalifikácii nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu).

13. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nepreskúmateľnosť, nedostatočné odôvodnenie a nepresvedčivosť napadnutého rozsudku, odvolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Ústavného súdu SR (napr. , , , , ) i Európskeho súdu pre ľudské práva však vyplýva, že nie je potrebné, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia dávalo odpoveď na každý argument strany, postačí špecifická odpoveď na také argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci významné. V preskúmavanom rozsudku súd prvej inštancie (napriek vyššie uvedeným nepresnostiam odôvodnenia, ktoré však nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) jasne a zrozumiteľne uviedol zistený skutkový stav, vrátane skutkových okolností, ktoré neboli medzi stranami sporné a skutkových okolností, ktoré boli sporné a s ktorými sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku vysporiadal. Uviedol tiež jasné právne posúdenie veci, ktoré - ako bolo uvedené vyššie - je logicky aplikovateľné na zistený skutkový stav.

14. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd považoval výrok I. napadnutého rozsudku (výrok vo veci samej) za vecne správny, nezistil v konaní súdu prvej inštancie vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani nesprávne skutkové zistenia a ani nesprávne právne posúdenie veci. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil.

15. Odvolací súd preskúmal aj výrok II. (o trovách prvoinštančného konania) ako výrok súvisiaci s napadnutým výrokom vo veci samej (aj keď žalovaný v odvolaní neuviedol k výroku o trovách samostatné odvolacie dôvody) a aj tento výrok považoval za vecne správny, keďže žalobca bol vo veci samej úspešný v celom rozsahu. Súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia . Preto odvolací súd aj tento výrok potvrdil.

16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanoveniami , a . Žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, preto má voči procesne neúspešnému žalovanému (odvolateľovi) nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania (rovnako ako o výške náhrady trov prvoinštančného konania) rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku ( ).

17.Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).