Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4T-77-2019.pdf
PDF · 87.99 KB
Case nature
Area
Subarea
4T/77/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava samosudcom JUDr. Mgr. Martinom Florišom, PhD., v trestnej veci proti obžalovanému F. Z., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona (v znení do 31.12.2019), na hlavnom pojednávaní konanom dňa 21.12.2020, takto
rozhodol:
Obžalovaný
F. Z., nar.: XX.XX.XXXX v H. trvalé bydlisko: G. 8, N. G.
sa uznáva za vinného, že
v období od mesiaca november 2018 až do vydania trestného rozkazu v tejto veci dňa 10.03.2020 v obci N. G. ani na iných miestach na území Slovenskej republiky úmyselne riadne a včas neplatil výživné na svoju maloletú dcéru S. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky Z. C., N. G., ul. A. XX, i keď mu vyživovacia povinnosť vyplývala priamo zo Zákona o rodine a výška výživného bola určená aj rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 12.11.2014, sp. zn. 20P/20/2014-43, právoplatným dňa 03.12.2014, a to tak, že je povinný prispievať na výživu dcéry S. Z. sumou 100,- € mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám jej matky Z. C., a hoci si bol obžalovaný F. Z. vedomý tejto vyživovacej povinnosti voči maloletej dcére S., nevynaložil dostatočné úsilie, aby si získal a udržal stále zamestnanie a zabezpečil si pravidelný zdroj príjmov, z ktorého by mohol vyživovaciu povinnosť plniť, dňa 03.01.2019 prišiel o zamestnanie vlastnou vinou - z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, pričom do evidencie uchádzačov o zamestnanie sa zaevidoval až dňa 08.04.2019, v dôsledku čoho mu za obdobie od mesiaca november 2018 do súčasnosti vznikol dlh na výživnom vo výške najmenej 1.300,- €, (dlžná suma v rozsahu obžaloby rozšírená o výživné za mesiace november a december 2019, resp. január a február 2020, t.j. do dňa 10.03.2020, po znížení o vykonané úhrady dňa 12.03.2020 vo výške 200,- € a dňa 16.09.2019 vo výške 100,- €),
teda
úmyselne najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, čím spáchal
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1Trestného zákona (v znení do 31.12.2019)
a za to sa odsudzuje:
Podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona k trestu odňatia slobody na 2 (dva) mesiace.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 73 ods. 2 Tr. zákona sa obžalovanému ukladá ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.
odôvodnenie:
Prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava podal na Okresný súd Trnava dňa 06.11.2019 pod sp. zn. 1Pv 132/19/2207-31 obžalobu na (aktuálne) obžalovaného F. Z., nar.: XX.XX.XXXX v H., trvalé bydlisko: G. 8, N. G. na skutkovom základe, že:,, v období od mesiaca november 2018 až doposiaľ v obci N. G. ani na iných miestach na území Slovenskej republiky úmyselne riadne a včas neplatil výživné na svoju maloletú dcéru S. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky Z. C., N. G., ul. A. XX, i keď mu vyživovacia povinnosť vyplývala priamo zo Zákona o rodine a výška výživného bola určená aj rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 12.11.2014, sp. zn. 20P/20/2014-43, právoplatným dňa 03.12.2014, a to tak, že je povinný prispievať na výživu dcéry S. Z. sumou 100,- € mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám jej matky Z. C., a hoci si bol obvinený F. Z. vedomý tejto vyživovacej povinnosti voči maloletej dcére S., nevynaložil dostatočné úsilie, aby si získal a udržal stále zamestnanie a zabezpečil si pravidelný zdroj príjmov, z ktorého by mohol vyživovaciu povinnosť plniť, dňa 03.01.2019 prišiel o zamestnanie vlastnou vinou - z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, pričom do evidencie uchádzačov o zamestnanie sa zaevidoval až dňa 08.04.2019, v dôsledku čoho mu za obdobie od mesiaca november 2018 do mesiaca október 2019 (vrátane) vznikol dlh na výživnom vo výške najmenej 1.200,- €.
Uvedený skutok bol v texte obžaloby Okresnej prokuratúry Trnava právne kvalifikovaný ako: prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona.
Po prednese obžaloby prokurátorom na hlavnom pojednávaní bol obžalovaný F. Z. poučený, že môže ku skutku, ktorý je mu kladený za vinu, urobiť vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku. Po tomto poučení, ako aj po poučení o následkoch vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 písm. b/ alebo c/ Trestného poriadku, a to v rozsahu podľa § 257 ods. 5 a ods. 8 Trestného poriadku, obžalovaný F. Z. vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe Okresnej prokuratúry Trnava zo dňa 21.03.2018 sp. zn. 1Pv 132/19/2207-31.
Prijatie vyhlásenia obžalovaného o vine
Následne súd postupoval primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/ Tr. por., pričom na položené otázky obžalovaný Róbert Skýpala odpovedal „áno“. Prokurátor na hlavnom pojednávaní navrhol prijať vyhlásenie obžalovaného o vine. Po takomto zistení súd prijal vyhlásenie obžalovaného o uznaní viny zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, bez narušenia jeho skutkovej totožnosti, keď ho právne posúdil zhodne tak, ako bol posúdený v podanej obžalobe (tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku), pretože boli naplnené všetky 4 zákonné formálne znaky tohto trestného činu, t.j. subjekt, subjektívna stránka, objekt i objektívna stránka, podľa § 257 ods. 7, ods. 8 Tr. por. prijal, nakoľko na podklade výsledkov dokazovania vykonaného v prípravnom konaní nemal žiadne pochybnosti o vine obžalovaného s tým, že dokazovanie na hlavnom pojednávaní sa vykoná k výrokom o treste a ochrannom opatrení (výrok o škode v danom prípade nebol na mieste, keď nedoplatok na výživnom nespĺňa pojmové znaky škody a nie je možné zaviazať obžalovaného na úhradu nedoplatku postupom podľa § 287 ods. 1 Tr. por.
V tejto súvislosti súd poukazuje na ustálenú judikatúru formulovanú NS SR (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2016, sp. zn. 2 Tdo 65/2015, publikovaný aj pod R 11/2017), v zmysle ktorej obdobie medzi vydaním trestného rozkazu a jeho doručením obvinenému je pri trestnom čine zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona, ak obvinený v páchaní tohto činu pokračuje, v zmysle § 122 ods. 13 Trestného zákona a § 353 ods. 8 Trestného poriadku súčasťou skutku, pre ktorý bol trestný rozkaz vydaný.
K tomu súd dodáva a sumarizuje, že účinky vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku má trestný rozkazu zjavne len k obdobiu, za ktoré je obžalovaný uznávaný za vinného v trestom rozkaze, resp. v zmysle vyššie uvedeného aj za obdobie do doručenia trestného rozkazu obžalovanému, rozhodne nie po tomto dátume. K uvedenému je potrebné dodať, že ak obžalovaný plnil vyživovaciu povinnosť čiastočne po doručení trestného rozkazu, je potrebné vychádzať zo zásady pripísania takejto úhrady v prospech minimalizácie trestnej zodpovednosti ak obžalovaný neuviedol inak. Túto zásadu je potrebné aplikovať aj v predmetnej veci a to aj v prípade, keď by predpisy súkromného práva (zrejme najmä rodinného práva) predpokladali prioritne úhradu bežného výživného. Takýmto výkladom súd dospel k záveru, že obžalovaný jednorazovou úhradou znížil svoj nedoplatok na výživnom, hoci ho uhradil až po doručení trestného rozkazu a aj to len čiastočne.
Vo vzťahu k výroku o treste
V predmetnej veci boli vykonané nasledovné dôkazy:
- Výsluch obžalovaného,
- Znalecký posudok MUDr. Martišovej z odboru psychiatrie (č. 40/2019) - vykonaný prečítaním ZP po súhlase OP a obžalovaného,
- Listinné dôkazy (lustrácia CDB, RT, Sociálnej poisťovne a ostatný spisový materiál).
Obžalovaný spáchanie skutku priznal a oľutoval, popísal sporadický kontakt, problémy so zamestnaním a zdravotné diagnózy. V prípade obžalovaného prichádzala do úvahy poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 písm. l) Trestného zákona (priznal sa k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval). V prípade okolnosti v zmysle § 36 písm. n) Trestného zákona (napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom), túto súd u obžalovaného nezistil, keďže obžalovaný spáchanie skutku priznal a oľutoval a urobil vyhlásenie o vine v zmysle § 257 Tr. poriadku, avšak vzhľadom na charakter skutku mal súd za to, že tieto okolnosti vo svojom súhrnne zakladajú ,,iba“ poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Tr. zák. V tejto súvislosti je potrebné poukázať nielen na ustálenú judikatúru, napr. uznesenie KS v Trenčíne, sp. zn.: 23To/72/2018 zo dňa 09. 07. 2018, v zmysle ktorého : ,,Ku skutočnosti, že na hlavnom pojednávaní bolo súdom prijaté vyhlásenie obžalovaného o vine, súd môže (resp. musí) pri rozhodovaní o treste prihliadnuť najmä jedným z troch nasledovných spôsobov, pričom ich kumulácia neprichádza do úvahy. 1) Na predmetné „vyhlásenie“ bude súd prihliadať ako na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/Tr. zák., pretože obžalovaný významne napomohol súdu na hlavnom pojednávaní pri rozhodovaní o vine (dokazovanie k výroku o vine sa nevykonáva, výrok o vine nemožno napadnúť odvolaním). 2) Ďalej môže súd v zhode so Stanoviskom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Tpj 55/2016 zo dňa 27. júna 2017 uverejnené pod č. 44/2017 na predmetné „vyhlásenie“ prihliadnuť ako na okolnosť odôvodňujúcu mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods.4 Tr. zák. per analógiam tak, ako je tomu v konaní o dohode o vine a treste(...). 3) Napokon môže súd pri rozhodovaní o treste na predmetné „vyhlásenie“ prihliadnuť ako na jednu z viacerých okolností odôvodňujúcich mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. z dôvodu neprimeranej prísnosti použitia trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom. Súdy samozrejme nemajú ľubovôľu pri výbere jedného z vyššie uvedených postupov pri rozhodovaní o treste. Použitie jednej z vyššie uvedených troch variant (pričom posledná je najpriaznivejšia) je podmienené dodržaním zásad pre ukladanie trestov podľa § 34 Tr. zák. To najmä znamená, že výberom jednej z týchto variant nebude narušený ani záujem ochrany spoločnosti ani záujem na výchove páchateľa. Tu má senát odvolacieho súdu na mysli najmä variant 2) a 3) o mimoriadnom znížení trestu.“ K tomu je však nutné dodať, že na prípad obžalovaného sa vzťahuje najmä záver stanoviska trestnoprávneho kolégia NS SR (Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2017), v zmysle ktorej : ,,Poľahčujúca okolnosť v podobe napomáhania pri objasňovaní trestnej činnosti vyžaduje, aby páchateľ pomáhal tým orgánom, ktoré sú na to určené, teda orgánom činným v trestnom konaní (v rámci prípravného konania) a súdu, to však neznamená, že páchateľ takto musí bezpodmienečne napomáhať všetkým týmto orgánom, ktoré sú príslušné na vykonávanie jednotlivých štádií trestného stíhania. (...)“. Z kontextu tohto právneho názoru je zrejmé, že obžalovanému možno v prípade ak má vyhlásenie charakter napomáhania priznať túto poľahčujúcu okolnosť, nie však automaticky. Je tiež vhodné dodať, že vyhlásenie o vine je podľa okolností konkrétneho prípadu možné nielen prijať ako dôvod pre konštatovanie existencie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Tr. zák., ale v prípade
vhodnosti aj ,,len“ ako integrálnu súčasť poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák. (teda tak, ako to vykonal súd v tomto prípade). V prípade priťažujúcich okolností, súd považoval za preukázanú existenciu priťažujúcich okolností v zmysle § 37 písm. m) Trest. zák. (bol už za trestný čin odsúdený, pričom na odsúdenia je potrebné prihliadať aj vzhľadom na fakt, že obžalovaný spáchal skutok aspoň v časti v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia trestným rozkazom Okresným súdom Trnava, sp. zn.: 0T/79/2018 zo dňa 29.03.2018, právoplatným v rovnaký deň). V zmysle § 38 ods. 2 Trestného zákona súd konštatoval neutrálny pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Výmera základnej trestnej sadzby pre obžalovaného bola v mesiacoch : 1) 0 - 24 mesiacov (základná sadzba - zároveň sadzba aplikovateľná pre obžalovaného).
V rámci takto určenej trestnej sadzby súd prihliadol na okolnosti spáchaného skutku, ako aj okolnosti na strane páchateľa. Obžalovaný má aktuálne 2 záznamy v registri trestov, pričom prvý z nich bol zahladený. Následne obžalovaný spáchal prečin krádeže (2. záznam v RT) a bol mu trestným rozkazom Okresným súdom Trnava, sp. zn.: 0T/79/2018 zo dňa 29.03.2018 uložený trest vo výmere 4 mesiace s podmienečným odkladom a určením skúšobnej doby v trvaní 1 rok. Z uvedeného vyplynulo, že na obžalovaného nemala dostatočný prevýchovný vplyv ani hrozba nepodmienečného trestu, pričom o priebehu trestného stíhania a možnosti tzv. účinnej ľútosti bol upovedomený jednak OČTK v prípravnom konaní, ako aj tunajším súdom v rámci poučovacej povinnosti.
S poukazom na uvedené, súd pôvodne uložil trest vo výmere 4 mesiace, t.j. pri spodnom okraji možnej trestnej sadzby, na výkon ktorého obžalovaného zaradil do ÚVTOS s minimálnym stupňom stráženia, keďže doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody, pričom ale nepodmienečný trest bolo z pohľadu súdu nevyhnutné uložiť, keďže obžalovaný začal s páchaním skutku počas priebehu skúšobnej doby a jeho spáchanie bolo ohraničené až momentom vydania trestného rozkazu. V prospech obžalovaného vyznela aspoň čiastočná úhrada nedoplatku na výživnom, avšak túto súd zohľadnil iba ako dôvod pre zníženie pôvodne uloženého trestu. V prípade osoby obžalovaného, v prospech úvah o znížení trestu svedčia aj zdravotné problémy obžalovaného, ktoré sú objektívne závažnejšieho charakteru a poukazuje na ne aj znalkyňa v podanom znaleckom posudku, ktorá tieto diagnózy analyzuje z psychiatrického hľadiska a popisuje ich dôsledky na psychiku obžalovaného, táto skutočnosť (najmä ťažký diabetes melitus) spôsoboval u obžalovaného komatózne stavy aj dlhšieho ako krátkeho trvania, avšak u obžalovaného nie sú pochybnosti o jeho príčetnosti.
Súd taktiež obžalovanému uložil ochranné liečenie protitoxikomanické ambulantnou formou, tak ako navrhla znalkyňa a ako súhlasil aj obžalovaný.
S ohľadom na trestnú minulosť obžalovaného, jeho postoja k plneniu vyživovacej povinnosti na jednej strane, ale aj k jeho zdravotnému stavu na druhej strane súd konštatuje, že uloženie trestu v zmysle výrokovej časti možno považovať za dostatočné, primerané a vhodné.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie a to do 15 dní od jeho oznámenia. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Odvolanie sa podáva na súde, proti ktorému rozsudok smeruje. V písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom odvolanie smeruje, a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.