Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Co/82/2020

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a sudcov JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobkyne U. H., narodenej XX. XX. XXXX, trvale bytom XXX XX F. I. XXX, adresa pre doručovanie A. XXX/XX, XXX XX J., proti žalovanému C. O., narodenému XX. XX. XXXX, trvale bytom XXX XX Q. XXX, právne zastúpenému Ladislavom Csákóm, advokátom, so sídlom Ul. Hviezdoslavova č. 4, 048 01 Rožňava, o nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. -24 z 23. septembra 2020, takto

rozhodol:

I. Uznesenie Okresného súdu Revúca p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Revúca (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým uznesením zo dňa 23. 09. 2020 nariadil neodkladné opatrenie, ktorým uložil žalovanému povinnosť zdržať sa úplne akéhokoľvek kontaktovania žalobkyne a to písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami, priamo alebo prostredníctvom tretích osôb, a uložil žalovanému zákaz približovať sa k osobe žalobkyne na vzdialenosť menšiu ako 100 metrov (I. výrok) a nariadil kontrolu dodržiavania neodkladným opatrením nariadených povinností a zákazu technickými prostriedkami: osobným identifikačným zariadením, zariadením na určenie polohy kontrolovanej osoby, a zariadením varovania blízkosti (II. výrok). Zároveň súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť podrobiť sa a strpieť inštaláciu vymenovaných technických prostriedkov a ich používanie a za týmto účelom uložil žalovanému povinnosť podrobiť sa pokynom probačného a mediačného úradníka (III. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 % (IV. výrok). Z odôvodnenia uznesenia prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobkyňa podala na súde prvej inštancie návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zákazom kontaktu žalovaného a priblíženia sa žalovaného k jej osobe na tom skutkovom základe, že žalobkyňa a žalovaný spolu žili ako druh a družka po dobu štyroch rokov, vzťah so žalovaným žalobkyňa ukončila v apríli 2019. Od tej doby žalovaný obťažoval denne žalobkyňu neustálym kontaktovaním prostredníctvom elektronickej komunikácie, väčšinou prostredníctvom správ na Messenger. Žalovaný žalobkyňu čakával pred prácou alebo pred bytovým domom, v ktorom bývala, aj na iných miestach, kde ju zvykol osloviť s cieľom, aby sa k nemu vrátila, čo žalobkyňa odmietla. Žalovaný dokonca neoprávnene vnikol do bytu žalobkyne, pričom prenasledovanie, vyhrážanie a agresívne správanie žalovaného voči žalobkyni sa postupne stupňovalo. Z obavy o svoj život a zdravie žalobkyňa kontaktovala políciu 30. 08. 2020, kedy jej žalovaný nastrkal zápalky do zámku vchodových dverí, búchal jej na dvere, vyhrážal sa jej zabitím a vulgárne nadával a začal vypínať hlavný istič elektriny nachádzajúci sa v pivničných priestoroch. Následne 01. 09.

2020 žalovaný vypínal hlavný istič elektriny, zrejme s cieľom vylákať žalobkyňu do priestorov pivnice. Dňa 10. 09. 2020 došlo k vopred pripravenému fyzickému útoku zo strany žalovaného voči osobe žalobkyne v priestoroch pivnice tvoriacej príslušenstvo bytu žalobkyne, kedy žalovaný bez spozorovania žalobkyňou pristúpil k nej zozadu, dva prsty pravej ruky jej vložil do úst a ľavú ruku jej položil na temeno hlavy a prudko trhol, z čoho je možné usúdiť, že sa pokúšal poškodenú usmrtiť zlomením väzov. Po neúspešnom pokuse, žalovanú udrel päsťou do tváre, žalobkyňa spadla na zem, žalovaný ju otočil na brucho, kľakol si na ňu a opäť sa jej snažil zlomiť väz spôsobom trhnutia hlavy do strany, žalobkyňa sa však útoku žalovaného ubránila. Žalovaný udrel žalobkyňu mnohokrát päsťami a kopal do hlavy. V dôsledku uvedeného konania žalovaného má žalobkyňa trvalo strach o svoj život a zdravie. Vo veci bolo začaté trestné stíhanie, pričom žalovaný sa sám dobrovoľne nachádza v hospitalizácii na psychiatrickom oddelení nemocnice v Rožňave, odkiaľ však môže kedykoľvek odísť. Žalobkyňa v podanom návrhu požiadala aj o nariadenie kontroly dodržiavania povinností uložených neodkladným opatrením technickými prostriedkami podľa . Súd prvej inštancie sa pred rozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia oboznámil s obsahom listín predložených žalobkyňou: lekárskymi správami (č. l. 18-19) a pripojenou kópiou spisu Obvodného oddelenia PZ SR Revúca ČVS:ORP-327/RA-RA-2020. Súd prvej inštancie mal osvedčené, že dňa 10. 09. 2020 o 07.00 hod. v pivničných priestoroch bytového domu súp. č. 171 v obci Q. žalovaný napadol žalobkyňu a to tak, že ju zozadu chytil rukami za tvár a hlavu, mykal jej hlavou s cieľom zlomiť žalobkyni väz, a po tom, čo spadla na zem ju opakovane udieral päsťami a kopal do hlavy. Podľa lekárskych správ boli žalobkyni spôsobené zranenia: povrchové poranenia vlasatej kože hlavy, pomliaždenie inej časti hlavy, úrazové vyvrtnutie a natiahnutie krčnej medzistavcovej platničky, vyvrtnutie a natiahnutie sánky, povrchové poranenie nosa - odrenina, poranenia oboch rúk, s odhadovanou dobou liečenia 2-3 týždne. Uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia PZ SR Revúca sp. zn. ČVS:ORP-327/RA-RA-2020 zo dňa 10. 09. 2020 bolo vo veci začaté trestné stíhanie za prečin ublíženia na zdraví podľa , obvinenie žalovanému doposiaľ vznesené nebolo. Žalovaný doposiaľ súdne trestaný nebol, z výpisu z evidencie priestupkov však vyplynulo, že v roku 2016 bol žalovaný postihnutý za priestupok, ktorého sa dopustil tak, že od mesiaca november 2015 do mesiaca september 2016 napísal F. Q. cca 1000 SMS správ, v ktorých jej opakovane vulgárne nadával, a v roku 2019 bol postihnutý za priestupok, ktorého sa dopustil tak, že dňa 25. 04. 2019 o 22.15 hod. z bytu v bytovom dome súp. č. 171 v obci Q. odcudzil žalobkyni diár s finančnou hotovosťou 100,- Eur, vulgárne jej nadával a vyhrážal sa jej, že ju zakope. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , , , , , , a (ďalej aj ,P“). Súd prvej inštancie mal osvedčené, že žalovaný sa dňa 10. 09. 2020 dopustil voči žalobkyni fyzického útoku, pri ktorom žalobkyňu zozadu chytil rukami za tvár a hlavu, mykal jej hlavou s cieľom zlomiť žalobkyni väz, a po tom, čo spadla na zem ju opakovane udieral päsťami a kopal do hlavy. Podľa lekárskych správ boli žalobkyni spôsobené zranenia, a to nielen povrchové poranenia vlasatej kože hlavy, pomliaždenie inej časti hlavy, povrchové poranenie nosa - odrenina, poranenia oboch rúk, ale najmä úrazové vyvrtnutie a natiahnutie krčnej medzistavcovej platničky a vyvrtnutie a natiahnutie sánky, čo potvrdzuje tvrdenia žalobkyne o spôsobe vykonania fyzického útoku žalovaným, ako aj o úmysle žalovaného usmrtiť žalobkyňu, a to dokonca s vopred uváženou pohnútkou plynúcou z ukončenia vzájomného vzťahu druha a družky, čo plynie aj z dlhodobých vyhrážok žalovaného vo vzťahu k osobe žalobkyne, za jednu z ktorých bol žalovaný aj postihnutý v priestupkovom konaní za skutok zo dňa 25. 04. 2019, kedy sa okrem iného mal žalovaný žalobkyni aj vyhrážať „že ju zakope“. Konanie žalovaného je preto podľa súdu prvej inštancie zatiaľ celkom nepochopiteľne orgánmi činnými v trestnom konaní kvalifikované „iba“ ako prečin ublíženia na zdraví podľa , hoci celkom zjavne vykazuje znaky skutkovej podstaty zločinu úkladnej vraždy podľa v štádiu pokusu. Zrejme nielen z nesprávnej kvalifikácie skutku potom plynie doteraz veľmi povrchný a iba veľmi pomalý postup orgánov činných v trestnom konaní, keďže ani za dobu 13 dní po skutku žalovanému nebolo vznesené obvinenie, hoci k takémuto postupu sú dostatočnými podkladmi výpoveď poškodenej a svedkov H. G. a V. B. a lekárske správy. Rovnako k veci nebol doteraz vypočutý ani žalovaný, pričom orgány činné v trestnom konaní v podstate len vzali na vedomie hospitalizáciu žalovaného na psychiatrickom oddelení nemocnice v Rožňave a voči osobe žalovaného doteraz nerealizujú ani žiadne preventívne alebo zaisťovacie opatrenia podľa . Na tomto základe je preto podľa súdu prvej inštancie naozaj dôvodnou obava žalobkyne z možného ďalšieho protiprávneho konania žalovaného voči jej osobe, keďže hospitalizácia žalovaného môže byť kedykoľvek ukončená. Zároveň ako osvedčené sa súdu prvej inštancie javili aj tvrdenia žalobkyne o dlhodobom obťažovaní a

prenasledovaní jej osoby zo strany žalovaného, keďže žalovaný už v minulosti za podobné konanie voči osobe F. Q. bol priestupkovo postihnutý. Súd prvej inštancie mal dostatočne osvedčenú potrebu bezodkladnej úpravy pomerov žalobkyne a žalovaného ako aj splnenie všetkých ostatných podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia podľa a , preto súd prvej inštancie neodkladným opatrením žalovanému uložil povinnosť zdržať sa úplne akéhokoľvek kontaktovania žalobkyne a to písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami, priamo alebo prostredníctvom tretích osôb a uložil žalovanému zákaz približovať sa k osobe žalobkyne na vzdialenosť menšiu ako 100 metrov, ktorá by mala byť dostatočná pre zabezpečenie ochrany žalobkyne. V tomto smere sa síce javí, že súd prvej inštancie sčasti prekročil obsah podaného návrhu, a tiež pri konkrétnej formulácii uložených povinnosti súd prvej inštancie neprevzal doslovne obsah podaného návrhu, týmto návrhom však súd nie je viazaný doslovne až na úrovni „písmenkovej analýzy“ jeho textu, ale môže vymedziť práva a povinnosti ,,účastníkov konania“ pri zachovaní totožnosti predmetu konania slovne inak, než je práve navrhované. Vzdialenosť 20 metrov súd prvej inštancie nepovažoval za dostatočnú pre zabezpečenie fyzickej ochrany žalobkyne a vymedzenie uložených povinností formuloval spôsobom zodpovedajúcim a . Na základe návrhu žalobkyne súd prvej inštancie podľa a podľa nariadil kontrolu dodržiavania neodkladným opatrením nariadených povinností a zákazu technickými prostriedkami: osobným identifikačným zariadením, zariadením na určenie polohy kontrolovanej osoby a zariadením varovania blízkosti, pričom podľa žalovanému uložil povinnosť podrobiť sa a strpieť inštaláciu vymenovaných technických prostriedkov a ich používanie a za týmto účelom uložil žalovanému povinnosť podrobiť sa pokynom probačného a mediačného úradníka. Súhlas žalobkyne s takýmto postupom bol obsiahnutý v podanom návrhu, technické podmienky realizácie na strane žalovaného mal súd prvej inštancie osvedčené konzultáciou s probačnými a mediačnými úradníkmi Okresného súdu Revúca a Okresného súdu Rožňava, v ktorého obvode sa žalovaný v súčasnosti nachádza, a ktorý zabezpečí inštaláciu technických prostriedkov u žalovaného. Keďže nariadené neodkladné opatrenie je vykonateľné dňom jeho doručenia ( ) a súd nemusí určiť presnú dobu trvania nariadeného neodkladného opatrenia ( ), preto vzhľadom na povahu nariadeného neodkladného opatrenia súd prvej inštancie neobmedzil čas trvania nariadeného neodkladného opatrenia, ktoré súd zruší, ak pominú dôvody pre jeho nariadenie ( ). ,,Účastníkom konania“ súd prvej inštancie neukladal povinnosť podať žalobu vo veci samej, ani nikoho o takej možnosti nepoučoval, keďže nariadené neodkladné opatrenie v podstate nahrádza doteraz nerealizované zaisťovacie opatrenia, ktoré už mohli a mali byť voči osobe žalovaného použité podľa . Súd prvej inštancie uviedol, že nemal predstavu o tom, aký nárok vo veci samej by ,,účastníci konania“ mohli voči sebe navzájom uplatňovať, pričom nariadené neodkladné opatrenie má priamy súvis zrejme len s prebiehajúcim trestným konaním. To však ,,účastníkom konania“ nebráni uplatňovať, resp. brániť svoje práva na súde aj podaním civilnej žaloby v riadnom súdnom konaní. Žalobkyňa bola v konaní úspešná v plnom rozsahu, o nároku žalobkyne na náhradu trov konania preto súd prvej inštancie rozhodol podľa , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti uzneseniu prvoinštančného súdu žalovaný podal včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie tak, že návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia v celom rozsahu zamietne a jemu prizná právo na náhradu trov konania, alternatívne navrhol uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa , a . Podľa jeho názoru z obsahu podania žalobkyne označeného ako „návrh na nariadenie neodkladného opatrenia“ vyplýva, že svojím obsahom je skôr trestným oznámením, než podaním v civilnom konaní, pričom každé podanie je potrebné vyhodnotiť podľa svojho obsahu a nie podľa jeho podania, čomu nasvedčuje aj označenie sporových strán, v zmysle ktorého žalobkyňa sa predovšetkým označuje ako „poškodená“, kým jeho označuje pojmom „páchateľ,“ a teda označenie svedčí osobám vystupujúcim to v trestnom konaní. Z uvedených dôvodov je absolútne netradične nútený brániť sa procesnému útoku žalobkyne najmä argumentáciou majúcou základ v predpisoch trestného práva. Uviedol, že súd prvej inštancie sa týmito skutočnosťami nielenže náležite nevysporiadal, ale sa v civilnom konaní ešte viac zahĺbil do problematiky trestného práva, a to až do takej miery, že dokonca

zjavne neštandardne zaujal i právny názor napríklad aj k otázke právnej kvalifikácie, či sa kriticky vyjadril na adresu orgánov činných v trestnom konaní (ďalej aj ,,OČTK“), čo neprislúcha ani trestnému súdu v prípravnom konaní. Mal za to, že si pritom civilný súd dostatočne neuvedomil, že aj v trestnom práve platí zásada nemo iudex sine actore, pričom trestné konanie je ovládané inými zásadami, než konanie civilné. Je potrebné podľa neho ustáliť, že trestné konanie nie je o spore „poškodeného“ a „páchateľa,“ ale na jednej strane stojí obvinený, kým na strane druhej štát zastúpený prokurátorom. Je preto pre neho úplne nepochopiteľná intervencia civilného súdu do činnosti OČTK. Vo veciach, ktoré by mali byť v trestnom konaní právne kvalifikované tak, ako to uviedol súd prvej inštancie, neprislúcha súdu prvej inštancie, pričom tieto veci prejednávajú v prvom stupni okresné súdy, ale len v sídle krajského súdu. Pravdepodobne táto skutočnosť sa podľa neho podpísala aj pod to pochybenie, že súd prvej inštancie trestný čin podľa považoval „len“ za zločin, i keď tento trestný čin je tzv. obzvlášť závažným zločinom. Postup súdu prvej inštancie, keď sa rozhodol riešiť otázky trestného práva, ho zaráža o to viac, že doposiaľ nebol obvinený ani nielen z priestupku, nie to ešte z trestného činu, a preto sa mu javí, že súd konal v rozpore so zásadou prezumpcie neviny, keď ho považuje za „páchateľa,“ pričom takéto opatrenia je možné vyvodiť len voči osobám, voči, ktorým bolo vznesené obvinenie. Zastával názor, že žiadnemu orgánu, teda ani civilnému súdu neprislúcha suplovať činnosť iných orgánov štátu. To pochybenie malo za následok, že mu v súdenej veci súd prvej inštancie uložil ďaleko prísnejšie opatrenia, ako tomu tak môže byť čo aj v trestnom konaní i v prípade osôb obvinených hoci aj z obzvlášť závažných zločinov. Poukázal na to, že podľa súd môže uložiť zákaz styku s určitými osobami alebo zákaz úmyselne sa priblížiť k určitej osobe na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov, naproti tomu žalobkyňa sa dožadovala uloženia mu povinnosti nepriblížiť sa k nej na vzdialenosť menšiu ako 20 metrov, kým súd prvej inštancie prekročiac návrh žalobkyne mu uložil zákaz priblížiť sa k nej až na vzdialenosť menšiu ako 100 metrov. Súd prvej inštancie mu tento zákaz uložil dokonca bez toho, aby ho zamedzil vo forme úmyselného priblíženia sa k poškodenej, čiže akonáhle sa stretnú, čo aj náhodne, v obchode či na ulici alebo kdekoľvek inde, poruší tento zákaz. Navyše súd prvej inštancie opomenul, že tieto náhodné stretnutia sa nedajú vylúčiť už ani preto, lebo so žalobkyňou bývajú blízko seba tak, ako to vyplýva aj z jej návrhu. Ak teda bude bývať v mieste svojho trvalého bydliska a rovnako tam bude bývať aj žalobkyňa, uložený zákaz bude nutne musieť porušiť už aj samotným pobytom vo svojom byte bez toho, aby urobil čo i len krok smerom k žalobkyni. Dodal, že takto uložený zákaz mu znemožňuje výkon funkcie domového dôverníka a oberá ho o možnosti jej realizácie. Ostáva mu len dúfať, že mu takýto zákaz súd prvej inštancie neuložil zámerne tak, aby ho nebolo možné dodržať, pretože vzájomná vzdialenosti ich bydlísk zďaleka nie je 100 metrov. Súd prvej inštancie teda podľa neho evidentne konal v rozpore so zásadou iudex me eat petita partium (súd nech nejde nad návrhy strán). Ďalej poukázal na zásadu nemo iudex sine actore (bez žalobcu niet sudcu) a mal za to, že aplikácia prostriedkov trestného práva súdom mimo trestného konania je v právnom štáte neprijateľná. Samozrejme, nespochybňoval pritom otázku, či a do akej miery je civilný súd viazaný rozhodnutím o nevine páchateľa v trestnom alebo v obdobnom konaní, ani možnosť súdu prejudiciálne posúdiť tú-ktorú otázku, v žiadnom prípade to ale nemôže mať za následok suplovanie alebo zasahovanie do činnosti OČTK. Pripomenul, že súd prvej inštancie sa zmienil o právnej kvalifikácii skutku ako úkladnej vraždy v štádiu pokusu, avšak opomenul, že pokusom trestného činu je konanie, ktoré bezprostredne smeruje k dokonaniu trestného činu. Je preto podľa neho úplne nelogické, aby ktorýkoľvek páchateľ, ktorý vopred naplánuje vraždu za okolností uvedených žalobkyňou, túto by sa rozhodol vykonať holými rukami a nie prostredníctvom nejakej zbrane alebo inými vhodnými prostriedkami. Ďalej poukázal aj na to, že žalobkyňa mala už aj v minulosti problémy s krčnou chrbticou (navrhol vykonať znalecké dokazovanie predovšetkým na základe jej vyšetrenia, ale aj jej zdravotnej dokumentácie). Pokiaľ žalobkyňa dňa 10. 09. 2020 naozaj mala nejaké problémy, tak ich rozhodne nemala jeho zavinením, ale ich mala buď vďaka chronickému stavu svojej krčnej chrbtice, alebo ich utrpela iným mechanizmom, než to prezentuje. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nedocenil, že zranenia žalobkyne vymenované v prepúšťacej správe zo dňa 14. 09. 2020 evidentne nezodpovedajú mechanizmu popísaného žalobkyňou. Je podľa neho zrejmé, že žalobkyňa uviedla, že páchateľ tri krát trhol jej hlavou v úmysle ju zavraždiť. Nemienil polemizovať o tom, či je úmysel páchateľa otázkou právnou či skutkovou a či preto žalobkyni vôbec prislúcha vyjadrovať sa k nej, avšak považoval potrebné zdôrazniť, že páchateľ, ktorý konal v úmysle privodiť inému akejkoľvek ublíženie na zdraví, musí vyvinúť značnú silu, aby jeho konanie bolo spôsobilé docieliť želaný stav a preto je úplne samozrejmé, že takejto predpokladanej intenzite musia zodpovedať

ďaleko závažnejšie poranenia, než aké mala utrpieť žalobkyňa. Znalecké dokazovanie preto navrhol zamerať aj na zistenie týchto skutočností. Ďalej navrhol zamerať znalecké dokazovanie aj na zistenie, či diagnóza „vyvrtnutie a natiahnutie krčnej chrbtice“ bola objektivizovaná aj pomocou niektorej zo zobrazovacích metód alebo či sa tak stalo len na základe subjektívnych udaní žalobkyne. Je podľa neho úplne zjavné, že žalobkyňa neutrpela žiadne také zraneniam, ktoré by zodpovedali ňou tvrdeným úderom päsťou do tvárovej časti jej hlavy. Žiaden podočnicový hematóm, žiadna rozťatá pera, žiadna zlomenina tvárovej kosti či sánky neboli diagnostikované, ktoré sú podľa neho takmer vždy následkom úderov päsťou do tvárovej časti hlavy. Javilo sa mu, že aj personál nemocnice, ktorý sa o žalobkyňu staral, bol tej mienky, že jej tvrdenia nezodpovedajú realite, inak by bez akýchkoľvek pochýb boli iniciovali jej neurologické vyšetrenie. Platí to podľa neho potom, čo za obdobné pochybenie bol lekár revúckej nemocnice právoplatne odsúdený za trestný čin (v konaní ), nemocnici ďalej bola uložená aj pokuta Úradom na dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a v konaní jej bola uložená aj povinnosť zaplatiť na rovnakom skutkovom základe i náhradu značnej nemajetkovej ujmy. Poukázal na to, že oznámenia žalobkyne na polícii v Revúcej aj policajti vyhodnotili ako zjavne neopodstatnené. Môže len predpokladať, že práve táto subjektívna nespokojnosť žalobkyne so spôsobom vybavenia jej podnetov ju doviedla k tomu, že sa rozhodla nasimulovať stav, že sa ju mal pokúsiť dokonca až úmyselne zabiť. Keďže sa so žalobkyňou aj po ich oficiálnom rozchode stýkal (aj intímne), preto vyznievajú absolútne nehodnoverne jej skutkové tvrdenia, ako ju mal nebezpečne prenasledovať a podobne. Žalobkyňa tvrdí, ale nijako nepreukazuje, napr. že jej mal nastrkať zápalky do zámku jej vchodových dverí, búchať na dvere, vyhrážať sa jej a vulgárne nadávať, vypínať hlavný istič elektriny nachádzajúci sa v pivničných priestoroch, pokúsiť zlomiť jej väz, viackrát udrieť a do nej kopať a podobne. Považoval za potrebné konkrétne reagovať aj na tvrdenie, že žalobkyni chcel zlomiť väz spôsobom, ktorý podrobne popisuje, čiže vložením dvoch prstov pravej ruky do jej úst prudkým strhnutím jej hlavy jeho ľavou rukou v úmysle ju zavraždiť. Mal za to, že takýto spôsob usmrtenia človeka človekom ani nie je možný, pretože ústa človeka nie sú dostatočne pevné na to, aby bolo možné vyvinúť cez ne takú silu, ktorá je potrebná na zlomenie jeho väzov. Zdôraznil, že to všetko platí o to viac, že u žalobkyni nebolo diagnostikované žiadne poranenie jej úst. Považoval pritom za nepochybné, že by v takomto prípade poškodená celkom určite musela mať „natrhnuté“ ústa, čo ale z priloženej lekárskej správy taktiež nevyplýva. Navrhol, aby sa aj k tejto otázke vyjadril súdny znalec. K uvedenému dodal, že zrejme aj súd prvej inštancie mal výhrady voči prijateľnosti žalobkyňou popísaného spôsobu útoku, keď upresnil ňou tvrdenú skutkovú okolnosť tak, že v bode 6 uznesenia na rozdiel od nej uviedol, že ju mal chytiť za hlavu a tvár rukami. Pokiaľ súd prvej inštancie sa zmieňoval aj o trestnom konaní, o právnej kvalifikácii, o výpovedi svedkov a podobne, z napadnutého uznesenia však podľa neho nevyplynulo, z akých zdrojov čerpal tieto informácie; nevyplynulo z neho podľa neho ani, že by súd prvej inštancie bol pripojil predmetný trestný spis, ani to, že by súdu prvej inštancie boli poskytnuté nejaké informácie príslušnými OČTK. Mal za to, že súd prvej inštancie nezískaval potrebné informácie potrebné pre jeho rozhodnutie, len si nekriticky osvojil tvrdenia žalobkyne, pritom pochybil nielen nesprávnym právnym posúdení veci, ale zároveň mu odňal aj právo na spravodlivý súdny proces. Poukázal aj na ustanovenie a mal za to, že návrh žalobkyne tieto kritéria nespĺňa, pretože neobsahuje zákonom predpokladané náležitosti, vrátane pravdivého opísania skutkových okolností. Zároveň poukázal aj na ustanovenie . Uviedol, že žalobkyňa neosvedčila danosť svojho práva, nepreukázala naliehavosť potreby dočasnej úpravy a bezprostredne hroziacu ujmu na jej strane, nepreukázala ohrozenie výkonu prípadného budúceho súdneho rozhodnutia, čo už samo osebe z formálnych dôvodov má viesť k inému rozhodnutiu, než aké vydal súd prvej inštancie - má to mať za následok zamietnutie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Na záver ešte dodal, že keďže sa žalobkyňa nedôvodne domáha nariadenia neodkladné opatrenia, nemôže byť zákonný ani výrok o trovách konania.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil. Uviedla, že neoznačuje strany konania po nariadení neodkladného opatrenia ako žalobcu a žalovaného - tak ako to tvrdí žalovaný vo svojom odvolaní, keďže samotné neodkladné opatrenie nie je ex lege nevyhnutne viazané na konanie vo veci samej. Zaužívanie takéhoto označenia plynie len z obvyklej viazanosti návrhu na vydanie neodkladného opatrenia na konanie vo veci samej. Ak nie sú splnené podmienky na označenie osoby, proti ktorej návrh na nariadenie neodkladné opatrenia smeruje, pojmom „žalovaný“ prichádza do úvahy jej označenie v súlade s hmotným právom. Osobu, ktorá sa

domáha nariadenia neodkladného opatrenia, označuje zákon ako navrhovateľa. Skutočnosť, že svoju osobu podaní označuje aj ako poškodenú plynie z povahy samotného podania, ktoré je úzko naviazané na konanie odvolateľa, spojené s trestným konaním. Súhlasila s tým, že podanie je nutné posudzovať podľa jeho obsahu. Podaný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia svojím účelom sleduje bezodkladnú úpravu pomerov, ktorú nie je možné inak dosiahnuť. Vyplýva to z celého jej podania a hlavne z petitu návrhu. Taktiež poukázala na skutočnosť, že trestné oznámenie podala na príslušných orgánoch OČTK, čiže nie je možné pripustiť zámenu týchto podaní. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že netradične musí zvoliť argumentáciu majúcu základ v trestnom práve, keďže odôvodňovala nariadenie neodkladného opatrenia trestnoprávnymi argumentmi, avšak podľa nej ani jeden takýto jej argument a jeho vyjadrenia k nemu, ktoré by boli výlučne trestnoprávnej povahy, žalovaný v odvolaní neuviedol. Omyl žalovaného v nepochopení povahy konania o nariadení neodkladného opatreniam zrejme spočíva podľa nej v skutočnosti, že obsahom návrhu na nariadenie neodkladné opatrenia je odôvodnenie, ktoré sa viaže na konanie, ktoré je prešetrované v trestnom konaní. Z povahy neodkladného opatrenia však logicky vyplýva, že trestné konanie vo veci samej a konanie o neodkladnom opatrení sa nevylučujú, tak ako uviedol v odvolaní odvolateľ, ale naopak. Ide o opatrenia vydané v záujme ochrany jednotlivých osôb, ak existujú závažné dôvody domnievať sa, že je ohrozený ich život, telesná, duševná alebo sexuálna integrita, osobná sloboda alebo bezpečnosť. Ohrozenie telesnej alebo duševnej integrity navrhovateľ spravidla osvedčuje lekárskymi správami, trestným oznámením, čestným vyhlásením tretej osoby, písomnou, elektronickou alebo telefonickou komunikáciou a podobne. Zdôraznila, že chránenej osobe má byť v odôvodnených prípadoch poskytnutá okamžitá a efektívna súdna ochrana. Skutočnosť, že sa civilný súd vyjadroval k otázkam vyšetrovania, teda k otázkam trestného konania, je podľa nej naviazaná na potrebu náležitého odôvodnenia nariadenia neodkladného opatrenia, teda dôvodov, prečo bolo nutné bezodkladne upraviť pomery neodkladným opatrením, ktoré sa okrem iného viazali aj na rýchlosť prípravného trestného konania. Na to je predsa podľa nej naviazaná podmienka subsidiarity neodkladného opatrenia. V prípade, že by boli splnené podmienky na iniciovanie konania o väzbe odvolateľa, nebolo by nutné iniciovať konanie o nariadení neodkladné opatrenia. Odôvodnenie uznesenia súdu prvej inštancie ohľadne konania OČTK je preto podľa nej nevyhnutná za účelom náležitého odôvodnenia nariadenia neodkladného opatrenia. Žalovaný sa podľa nej mylne domnieva, že civilný súd sa rozhodol suplovať súd trestný, že sa podujal riešiť otázky trestného práva. Ak by tomu tak bolo, rozhodoval by súd prvej inštancie o jeho vine a treste. Takýto výrok napadnuté uznesenie neobsahuje, považuje za nepotrebné vyjadrovať sa k „trestnej povahe“ činností civilného súdu. Uvedený názor žalovaného považuje za nepochopenie inštitútu nariadenia neodkladného opatrenia podľa . Ďalej dala do pozornosti princíp subsidiarity neodkladného opatrenia a uviedla, že ak by bol odvolateľ obvinený v čase vydania neodkladného opatrenia, riešila by úpravu pomerov inštitútmi trestného práva. Vzhľadom na procesné postavenie žalovaného v trestnom konaní v čase podania návrhu, ako aj vydania napadnutého uznesenia nebol možný takýto postup, nemala iný právny nástroj na svoju ochranu ako neodkladné opatrenie. Práve takáto situácia je dôvodom zákonnej úpravy . Neodkladné opatrenie nenahrádza rozhodnutie vo veci samej, ani ho inak nepredikuje. Porušenie prezumpcie neviny sa k neodkladnému opatreniu nemôže nijak viazať. Skutočnosť, že súd prvej inštancie nazval žalovaného páchateľom, je podľa nej z terminologického hľadiska v poriadku a nezakladá porušenie zásady prezumpcie neviny. Pokiaľ žalovaný uviedol, že konanie súdu prvej inštancie postráda preventívne a zaisťovacie úkony voči jeho osobe - sám žalovaný poukázal na civilnoprávnu povahu konania, preto ona nerozumie, prečo vyčíta civilnému súdu, že nekonal spôsobom, ktorý mu zákon konať neumožňuje. Žalovaný rozobral neprimeranosť nariadenia priblíženia sa k nej na 100 metrov ako neopodstatnenú. Ním uvádzané skutočnosti a síce, že mu nariadené opatrenie nevyhovuje a bráni mu v jeho obvyklom ani preferovanou spôsobe života, však nie je odôvodnením jeho neopodstatnenosti. Uviedla, že dodržiavanie povinnosti nariadenej neodkladným opatrením je kontrolované technickým zariadením. Toto technické zariadenie, okrem iného, upozorňuje ako ju, tak žalovaného na ich vzájomnú vzdialenosť. To znamená, že žalovaný, ak neporušuje nariadený výkon technickými prostriedkami a tieto má stále pri sebe, musí vďaka signalizácii „vysielačky“ vedieť, či sa nenachádza v „zakázanej zóne.“ Zariadenie ho včas na možné porušenie upozorní a on má možnosť vyhnúť sa úmyselnému porušeniu súdom nariadenej povinnosti. Avšak skutočnosť, že bola vystavená, a to viackrát, jeho bezprostrednej blízkosti, napríklad došlo k stretnutiu na chodbe u zubára, svedčí o tom, že žalovaný svoje povinnosti ignoruje, signalizačné zariadenie nenosí, a tak nemôže ani predchádzať možnému porušeniu. Ďalej považovala za nevyhnutné uviesť, že sa z bytu v blízkosti žalovaného odsťahovala. Tento sa rozhodla predať a odsťahovať sa do mesta Revúca k svojej sestre a v prípade, že jej to zdravotný stav a finančná situácia

dovolí, bude si ďalej hľadať bývanie v Revúcej. Taktiež požiadala o preloženie na inú predajňu COOP JEDNOTA, aby obmedzila náhodné neželané stretnutia so žalovaným. Žalovaný nemal a ani doposiaľ nemá prístup k trestnému spisu, vzhľadom na jeho procesné postavenie v trestnom konaní, a teda nemá ani vedomosť o jej kompletnej zdravotnej dokumentácii viažucej sa k trestnému konaniu, okrem lekárskej správy, preto žalovaný nemá a nemal žiadnu vedomosť o ním spôsobených zraneniach, ich rozsahu, závažnosti, dobe liečenia a sťaženia jej spôsobu života. Žalovaný podľa nej špekulatívne vyvodzuje závery o jej zraneniach z konania Nemocnice v Revúcej. Uvedené považovala za irelevantné, nesúvisiace s prípadom a dodala, že neurologické vyšetrenia absolvovala viackrát. Podotkla, že súd prvej inštancie mal prístup k trestnému spisu, tento si dôkladne naštudoval a na jeho základe rozhodol o opodstatnenosti nariadenia neodkladného opatrenia. V nadväznosti na vyššie uvedené žiadala odvolací súd, aby v prípade pochybnosti o povahe a závažnosti jej zranení, požiadal o sprístupnenie trestného spisu vedeného na OR PZ Revúca pod ČVS: ORP-273/VYS-RA-2020. Uviedla, že aj v čase podania vyjadrenia je stále práceneschopná z dôvodu zranení spôsobených žalovaným. Žalovaným navrhované znalecké dokazovanie jej zdravotného stavu neodmieta. Toto je súčasťou trestného konania, v ktorom jej vyšetrovateľ oznámil, že do konania bude pribratý znalec za účelom posúdenia jej zranení. Dôkazy o útoku žalovaného na ňu, ako aj spôsobené zranenia sú obsiahnuté vo vyšetrovacom spise. V závere vyjadrenia trvala na opodstatnenosti nariadeného neodkladného opatrenia, ktoré je založené najmä na dôkazoch obsiahnutých vo vyšetrovacom spise k trestnému konaniu. Neodkladné opatrenie je a stále aktuálne zostáva jej jediným prostriedkom ochrany. V danej situácii nie je možné podľa nej dospieť k neodkladnej úprave pomerov, ktorá by bola rovnako účinná ako vydané neodkladné opatrenie. Žalovaný nebol doposiaľ v trestnom konaní obvineným, a teda nie je možné neodkladné opatrenie nahradiť väzbou. Iný účinný prostriedok na jej ochranu právny poriadok Slovenskej republiky nepozná. Pomery strán sporu sa od nariadenia neodkladného opatrenia podľa nej nezmenili, a preto dôvod jeho nariadenia stále pretrváva. S odkazom na ust. uviedla, že právne pomery a ich relevanciu posudzuje súd vždy v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne navrhol odvolaciemu súdu, aby rozhodol v zmysle jeho odvolania. Uviedol, že na všetkých svojich argumentoch v odvolaní v celom rozsahu trvá. Podľa jeho názoru je potrebné venovať pozornosť nielen petitu, ale aj obsahu celého podania. Súhlasil so žalobkyňou, že prebiehajúce trestné konanie nie je prekážkou, pre ktorú by nebolo možné konať v súvisiacej veci v civilnom konaní, lenže on namietol niečo iné, a síce to, že civilný súd nemôže nahradiť činnosť ani trestného súdu ani OČTK. Neprekvapilo ho, že sa žalobkyňa rozhodla ,,obhajovať“ postup súdu prvej inštancie, ktorý sa podujal riešiť aj otázky prislúchajúce výlučne orgánom činným v trestnom konaní, pretože tento neobvyklý postup súdu prvej inštancie vyznel výrazne v jej prospech a to dokonca až do takej miery, že civilný súd nielenže ponúkol trestnoprávnu kvalifikáciu, ale aj vyslovil určité sklamanie, že neboli voči nemu použité zaisťovacie a zabezpečovacie úkony - inak povedané civilný súd postrádal nielen jeho obvinenie z trestnej činnosti, ale aj jeho zadržanie a vzatie do väzby. Považoval ďalej za potrebné poukázať na to, že mu žalobkyňa pripisuje výroky, ktoré nikdy neuviedol, napr. že by sa s ňou mohol náhodne stretnúť v obchode, v ktorom pracuje. Šlo mu výlučne o to že súd prvej inštancie, ak už mienil nariadiť navrhované neodkladné opatrenie, podľa jeho názoru mal formulovať jeho znenie tak, že mu mal uložiť povinnosť úmyselne sa nepriblížiť k žalobkyni na určitú vzdialenosť, pretože náhodné stretnutia sa vylúčiť nedajú tak, ako sa to stalo aj u zubára, na ktorý prípad aj žalobkyňa poukázala. Len pre úplnosť uviedol, že o tomto náhodnom stretnutí okamžite telefonicky vyrozumel aj operátora. Zarážajú ho ničím nepreukázané, zlomyseľné tvrdenia žalobkyne, že nenosí technické zariadenie určené na monitorovanie geografickej polohy, pretože ho nosí stále tak ako mu to bolo uložené a nikdy nebol ním upozornený na blízkosť žalobkyne. Rovnako nesúhlasil s názorom žalobkyne, že v podanom odvolaní rozoberá najlepšie metódy páchania úkladnej vraždy a svoje tvrdenia si vysvetľuje absolútne svojsky. On len poukázal na nelogickosť jej tvrdení a ďaleko vyššiu pravdepodobnosť spáchania skutku diametrálne odlišným spôsobom, než aký prezentuje žalobkyňa. Pokiaľ žalobkyňa vyslovila názor, že nemá prístup k trestnému spisu, a preto nemôže poznať rozsah jej zranení uviedol, že tieto jednak vyplývajú z jej návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ako aj z jeho príloh, pričom práve preto, že on sa ničoho nedopustil, môže vedieť aj bez znalosti informácií z trestného spisu to, čo uviedol aj v podanom odvolaní. Pokiaľ vyslovil nejaké závery ohľadne jej zranení, tak navrhol tieto overiť znaleckým dokazovaním.

Ak žalobkyňa tvrdila, že je stále práceneschopná, žiadal navrhované znalecké dokazovanie zamerať aj na zistenie, či jej taká dlhá pracovná neschopnosť je objektívne indikovaná rozsahom jej zranení, pretože už aj na prvý pohľad sa mu javí evidentné, že sa žalobkyňa snaží ,,natiahnuť“ dĺžku svojej práceneschopnosti, zrejme pre potreby trestného konania, čím zrejme sleduje prísnejšiu právnu kvalifikáciu bez ohľadu na to, že on jej nespôsobil žiadne zranenia. Pokiaľ prokurátor rozhodol o zastavení trestného stíhania tak, ako to tvrdí žalobkyňa, je to ,,superdôkaz“ o tom, že on jej neublížil.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného navrhla odvolaciemu súdu, aby uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil. Zotrvala na všetkých svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Považovala za dôležité uviesť, že je nepochopiteľné, ako môže žalovaný tvrdiť, že sa nedajú vylúčiť náhodné stretnutia s technickým zariadením na sledovanie polohy a následne ju atakuje tým, že označuje jej tvrdenia za zlomyseľné. Je podľa nej zrejmé, že žalovaný nenosí technické zariadenie tak, ako mu bolo uložené v uznesení prvoinštančného súdu. Inak by nedošlo k ,,náhodnému“ stretnutiu žalovaného s ňou u zubára. Žalovaný by mohol vysvetliť, ako môže dôjsť k náhodnému stretnutiu, ak správne používa zariadenie a rešpektuje povinnosti uložené mu v napadnutom uznesení. Skutočnosť, že sa ,,náhodné“ stretnutie odohralo potvrdil aj sám vo svojom vyjadrení tým, že uviedol, že musel volať operátorovi. Z tejto skutočnosti podľa nej buď vyplýva, že žalovaný nevie, ako má zariadenie správne používať a mal by byť opätovne poučený a zaškolený, alebo žalovaný nerešpektuje a porušuje uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia. Poukázala na to, že dňa 18. 11. 2020 bolo voči žalovanému vznesené obvinenie. Na záver konštatovala, že trvá na opodstatnenosti nariadeného neodkladného opatrenia, ktoré je založené najmä na dôkazoch obsiahnutých vo vyšetrovacom spise k trestnému konaniu, ktoré je vedené na OR PZ Revúca pod ČVS: ORP-273/VYS-RA-2020. Neodkladné opatrenie je a stále aktuálne zostáva jej jediným prostriedkom ochrany. V danej situácií nie je možné dospieť k neodkladnej úprave pomerov, ktorá by bolo rovnako účinná ako vydané neodkladné opatrenie. Pomery strán sporu sa od nariadenia neodkladného opatrenia nezmenili, a preto dôvod jeho nariadenia stále pretrváva. Poukázala aj na ust. . Dodala, že nakoľko nemá k dispozícií iný právny nástroj na svoju ochranu, preto nie je možné dosiahnuť účinnú ochranu jej života a zdravia inak ako nariadeným neodkladným opatrením.

6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že žalobkyni nie je známy spôsob fungovania technických prostriedkov slúžiacich na monitorovanie osôb, ak opakovane tvrdí, že tieto vylučujú náhodné stretnutia s tým, že monitorovaná osoba má informáciu o pohybe ku chránenej osobe, pretože tomu tak nie je. Monitorovaná osoba totiž nikdy nemá a ani nemôže mať informáciu o pohybe chránenej osoby a o mieste, kde sa táto zdržiava. Je to úplne logické, inak by celý tento inštitút nemal žiadny zmysel a umožňoval by monitorovanému „kontrolovať“ chráneného a zároveň by mu to uľahčilo možnosť ublížiť mu, ak by takýto úmysel mal. Naproti tomu chránený má informáciu o monitorovanom a v súdenej veci ani táto skutočnosť nezabránila tomu, aby žalobkyňa sa znovu priblížila k nemu pri jeho bydlisku. Nevie, či zámerne alebo z nevedomosti, každopádne žalobkyňa nedôvodne vzbudzuje dojem, akoby kontrola technickými prostriedkami bola vzájomná, čo pravda nie je. Žalobkyňa sa mylne domnieva a zároveň zavádzajúco tvrdí, že on nenosí uvedené technické prostriedky, čo pravda nie je a „nosí“ ich aj napriek tomu, že mu tieto boli nasadené úplne bezdôvodne. Zvýraznil, že neznalosť žalobkyne ho stavia do pozície, akoby sa on mohol rozhodovať o ich sňatí, pričom pravda je taká, že tieto prostriedky sú pripevnené na jeho telo a on si ich dať dole ani nedokáže. Žalobkyňa teda aj v tomto smere podľa neho zavádza. V tomto smere navrhol vyžiadať správu od príslušného probačného a mediačného úradníka, ktorú navrhol zamerať aj na zistenie, či dodržiava obmedzenia, ktoré mu boli uložené a či ich porušil čo aj len v jednom jedinom prípade. Na záver uviedol, že žalobkyňa vo svojom podaní odkazuje na ustanovenie , avšak paradoxne podľa neho poukazuje na skutočnosti po vydaní uznesenia súdu probačného úradníka, ktoré bolo vydané dňa 23. 09. 2020, pričom žalobkyňa poukazuje napríklad na skutočnosť, ku ktorej malo dôjsť dňa 18. 11. 2020, čiže jej procesný útok sa aj v tomto smere podľa neho javí ako nie v medziach zákona.

7. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami a , bez nariadenia pojednávania podľa a contrario a uznesenie súdu prvej inštancie podľa potvrdil

8. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý podľa názoru odvolacieho súdu spĺňa zákonné náležitosti návrhu neodkladného opatrenia v zmysle

ustanovenia , domáhala uloženia povinností žalovanému, a to zákazu približovať sa k osobe žalobkyne, zdržať sa akéhokoľvek kontaktovania žalobkyne - písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami, priamo alebo prostredníctvom tretích osôb (najmä susedov, známych, zamestnávateľov žalobkyne) a zároveň nariadenia kontroly dodržiavania neodkladným opatrením nariadených povinností a zákazu za podmienok ustanovených o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami v znení neskorších právnych predpisov. Svoj návrh žalobkyňa odôvodnila obavou o svoj život a zdravie, keďže od ukončenia vzťahu v apríli r. 2019 ju žalovaný neustále kontaktoval prostredníctvom elektronickej komunikácie (správami na Messengeri), prenasledoval, opakovane vyhrážal, vulgárne nadával, pričom žalovaný sa pokúsil opakovane o jej usmrtenie. Ďalej poukázala na to, že je vedené trestné konanie na OR PZ Revúca pod ČVS: ORP-327/RA-RA-2020. K návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia žalobkyňa pripojila Prepúšťaciu správu Nemocnice s poliklinikou, n.o. Revúca zo dňa 14. 09. 2020, Lekársku správu Nemocnice s poliklinikou, n.o. Revúca, chirurgickej ambulancie zo dňa 18. 09. 2020. Súd prvej inštancie k súdnemu spisu pripojil fotokópiu vyšetrovacieho spisu OR PZ v Revúcej ČVS: ORP-327/RA-RA-2020. Na základe uvedeného považoval súd prvej inštancie návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia za dôvodný, pretože z návrhu i z pripojených listín je možné vyvodiť záver, že žalobkyňa je zo strany žalovaného ohrozovaná, a preto podanému návrhu v zmysle vyhovel a vo výrokovej časti rozhodnutia uložil žalovanému obmedzenia, ktoré zabraňujú neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobkyne.

9. Podľa ustanovenia ods. 1 pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.

10. Podľa ustanovenia ods. 1 neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

11. Podľa ustanovenia , , neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby d) niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala, g) písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami úplne alebo čiastočne nekontaktovala osobu, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť takým konaním ohrozená, h) sa na určenú vzdialenosť nepribližovala alebo iba obmedzene približovala k osobe, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť jej konaním ohrozená.

12. Podľa ustanovenia za podmienok ustanovených osobitným predpisom môže súd nariadiť kontrolu dodržiavania neodkladným opatrením nariadenej povinnosti technickými prostriedkami.

13. Podľa ustanovenia , súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie.

14. V zmysle vyššie citovaných ustanovení , neodkladné opatrenie môže súd nariadiť z dvoch dôvodov, a to v prípade ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery strán alebo v prípade existencie obavy, že exekúcia bude ohrozená. Zo zákonnej úpravy neodkladného opatrenia je zrejmé, že súd pri rozhodovaní o ňom nezisťuje všetky skutočnosti, ktoré by musel zisťovať v prípade konečného rozhodnutia vo veci samej, pričom nárok (prípadne právo) nemusí byť nepochybne preukázaný, musí však byť osvedčený. Miera osvedčenia sa riadi vždy konkrétnou situáciou. Súd sa obmedzí len na osvedčenie najzákladnejších skutočností preukazujúcich nutnosť (naliehavosť) úpravy pomerov, pričom tieto musia byť takého charakteru, že ak by k úprave pomerov nedošlo, mohlo by dôjsť k nezvrátiteľnému následku, alebo k stavu, ktorý by bol zvrátiteľný len s neprimeraným úsilím a nákladmi, resp. s veľkými obtiažami. Zároveň súd musí uvážiť, aby dôsledkom nariadeného opatrenia nevznikla niekomu neprimeraná ujma, s prihliadnutím na to, že nariadením opatrenia súdu možno iného obmedziť vo výkone jeho práv len v nevyhnutnom rozsahu a len v záujme sledovaného legitímneho cieľa a účelu opatrenia tak, aby nový stav (novoupravené pomery), nezakladali ďalšie právne spory, rešpektujúc vymedzené zákonné a ústavné limity.

15. Inštitút neodkladného opatrenia, na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy (inštitútu predbežného opatrenia podľa ), upúšťa i od koncepcie predbežného a dočasného charakteru poskytovanej ochrany, nakoľko pri súčasnej úprave nie je nevyhnutné, aby po nariadení navrhnutého neodkladného opatrenia nasledovalo konanie vo veci samej, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami sporu. Taktiež súd môže určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas ( ), teda, že sa prezumuje trvanie neodkladného opatrenia počas vopred neurčeného obdobia, pričom určenie obdobia trvania neodkladného opatrenia súdom prichádza do úvahy len subsidiárne.

16. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia osvedčila nevyhnutnosť dočasnej úpravy pomerov strán z dôvodu naliehavosti okamžitej úpravy pomerov za účelom eliminovať jej kontakt (osobný, písomný, telefonický, elektronickou komunikáciou, resp. inými prostriedkami) so žalovaným, a tým bezprostredne a rýchlo reagovať na aktuálne vzniknutý stav, ktorý mal byť spôsobený protiprávnym konaním žalovaného. Žalobkyňa podala trestné oznámenie, pričom uznesením povereného príslušníka PZ, Obvodného oddelenia Revúca ČVS:ORP - 327/RA - RA

- 2020 zo dňa 10. 10. 2020 bolo podľa začaté trestné stíhanie za prečin ublíženia na zdraví podľa .

17. Z Výpisu z ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vyplynulo, že žalovaný sa už dopustil priestupku voči žalobkyni, a to dňa 25. 04. 2019 o 22.15 hod., keď z bytu v bytovom dome súp. č. 171 v obci Sirk odcudzil žalobkyni diár s finančnou hotovosťou 100,- Eur, vulgárne jej nadával a vyhrážal sa jej, že ,,ju zakope,“ za čo mu bola uložená pokuta 30,- Eur.

18. Z obsahu spisu mal odvolací súd osvedčené, že účelom návrhu žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia bolo zamedziť žalovanému v neoprávnených zásahoch do jej osobnostných práv (v obťažovaní žalobkyne žalovaným zvolenými prostriedkami, v ohrození jej telesnej a duševnej integrity) a jej návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vyplýva z jej dôvodnej obavy o jej život, zdravie a bezpečnosť.

19. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančným súdom sformulovaným neodkladným opatrením v zmysle ustanovenia , , , ods. 3 bolo poskytnúť oprávnenej strane (žalobkyni) dočasnú ochranu, prípadne zabrániť ďalšiemu zhoršovaniu jej postavenia, a to aj za cenu, že skutkový stav veci nie je náležite zistený.

20. Pri nariaďovaní neodkladného opatrenia totiž prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. V dôsledku toho sa nezisťujú všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia. Skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje dôvodnosť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, nemusí byť preukázaná dôkazmi. ani nepredpokladá, že pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení má súd vykonávať dokazovanie. Pre nariadenie neodkladného opatrenia je postačujúce, pokiaľ sú okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť návrhu na toto dočasné opatrenie, aspoň osvedčené. Miera osvedčenia totiž závisí od danej situácie, najmä od naliehavosti jej riešenia (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 5. augusta 2010).

20. Odvolací súd zdôrazňuje, že úlohou súdu pri nariadení neodkladného opatrenia nie je nahradzovať právomoc orgánov činných v trestnom konaní. Funkciou neodkladného opatrenia je dočasne zabrániť osobnému, písomnému, telefonickému kontaktu, eventuálne elektronickou komunikáciou, resp. inými prostriedkami medzi žalovaným a žalobkyňou, a to za účelom predchádzania vzniku škody na zdraví, vzniku psychickej a majetkovej ujmy u poškodenej osoby (žalobkyne).

21. Nariadením neodkladného opatrenia nie je porušená ani zásada vyplývajúca z ustanovenia , a to každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odcudzujúcim rozsudkom jeho vinu (zásada prezumpcie neviny).

22. Z uvedených dôvodov preto možno konštatovať, že v danej veci existuje skutkový i právny dôvod na nariadenie neodkladného opatrenia, pričom: 1/ žalobkyňou tvrdené a osvedčené skutočnosti v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia odôvodňovali potrebu neodkladnej úpravy pomerov (princíp opodstatnenosti); 2/ uložením požadovanej povinnosti, resp. obmedzenia objektívne je možné

dosiahnuť ochranu, ktorej sa žalobkyňa domáhala (princíp efektívnosti); 3/ neodkladným opatrením nie je vytvorený nenávratný stav; 4/ právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia žalovaného (povinnú osobu) neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah (princíp proporcionality), 5/ sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením ( ), preto odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie prvoinštančného súdu o nariadení neodkladného opatrenia potvrdil.

23. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného odvolací súd dodáva, že žalobkyňa sa okrem iných domáhala nariadenia neodkladného opatrenia podľa , t.j. aby sa žalovaný k žalobkyni nepribližoval na určenú vzdialenosť. Súd prvej inštancie v súlade s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia uložil žalovanému povinnosť, t.j. zdržania sa určitého konania (nepribližovanie sa k osobe žalobkyne), preto súd prvej inštancie neporušil zásadu ,,ne ultra petitum“ vyplývajúcu z ustanovenia . I podľa názoru odvolacieho súdu určením dlhšej vzdialenosti súdom prvej inštancie, ktorú žalovaný nemá prekročiť (menšej ako 100 m), možno jedine dosiahnuť efektívnu ochranu telesnej integrity ohrozenej osoby (žalobkyne) voči žalovanému.

24. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa potvrdil vrátane závislého výroku o trovách konania (II. výrok), nakoľko súd prvej inštancie správne aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. .

25. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. ods. v spojení s , z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. . V tomto prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalobkyňa, preto odvolací súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

26. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).