Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8T-74-2020.pdf
PDF · 113.13 KB
Case nature
Area
Subarea
8T/74/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Poprad, samosudca JUDr. Richard Bureš, v trestnej veci proti obžalovanému F. B., na hlavnom pojednávaní dňa 25. januára 2021 takto
rozhodol:
Obžalovaný
F. B. , nar. XX.XX.XXXX v X., trvale bytom X., L. Q. XXXX/XX, t. č. vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS Prešov, j e v i n n ý, ž e
dňa 03.05.2020 v čase okolo 21:30 hod. prišiel k bytu č. 1, ktorý sa nachádza na prízemí na adrese X., ul. XX augusta č. XXX/XX, vošiel cez neuzamknuté dvere do bytu, bez súhlasu majiteľa bytu A. E., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom X., ul. XX augusta č. XXX/XX, ktorý sa v tom čase v byte nachádzal, kde A. E. uviedol, aby z bytu odišiel, kde F. B. to odmietol, začal vulgárne nadávať a strčil do A. E., ktorý následkom toho spadol na zem, kde pri páde sa udrel o kuchynskú linku do hlavy, na zemi F. B. najmenej 10-krát kopol a udrel päsťou A. E. do hlavy, tela a do nôh, následne F. B. zobral do rúk čierny popolník v priemere 15 cm ktorým udrel A. E. do hlavy vpravo, kde počas toho F. B. povedal že ho zabije, kde týmto konaní vzbudil u A. E. dôvodnú obavu o život a zdravie a spôsobil mu zranenia pomliaždenie a odreninu čelovej oblasti vpravo s predpokladanou dobou liečenia do 3 - 5 dní,
t e d a
- neoprávnene vnikol do obydlia iného a neoprávnene tam zotrval a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - násilím a voči chránenej osobe - osobe vyššieho veku a
- inému sa vyhrážal smrťou takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu,
č í m s p á c h a l
zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. d) Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona
a za to mu u k l a d á :
Podľa § 194 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona a podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona na ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 56 (päťdesiatšesť) mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona na výkon trestu ho súd zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd zároveň ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej strane Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s, pobočka Prešov, Kúpeľná 5, 080 15 Prešov, IČO: 35937874, titulom úhrady nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť sumu vo výške 68,89 eur.
odôvodnenie:
Súd vykonal dokazovanie a zistil a ustálil skutkový stav tak, ako ho uviedol vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Na hlavnom pojednávaní súd vykonal prvotné úkony v zmysle § 255 a § 256 Trestného poriadku, pričom zistil, že lehota na prípravu na pojednávanie bola v zmysle ust. § 247 ods. 1 Trestného poriadku pre všetky predvolané osoby zachovaná, prokurátor a obžalovaný nechceli uzavrieť dohodu o vine a treste, po prednesení obžaloby obhajca zaujal stanovisko, že s podanou obžalobou nesúhlasí. Poškodený A. si neuplatnil nárok na náhradu škody, pre neprítomnosť splnomocnenca poškodenej strany súd uplatnený regresný nárok zaznamenaný v spise prečítal. Z dôvodu, že obžalovaný po poučení v zmysle § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vyhlásil, že je nevinný, postupoval súd podľa § 258 ods. 1 Trestného poriadku, keď po zistení podmienok na vykonanie hlavného pojednávania a po poučení obžalovaného o jeho právach umožnil prokurátorovi vyslúchnuť obžalovaného.
Čo sa týka skutku, obžalovaný v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní priznal, že sa v kritickom čase po vypití väčšieho množstva alkoholu nachádzal v byte poškodeného, kde sa dostal cez neuzamknuté dvere, na pozvanie P. Nepoprel, že keď si svedok - poškodený A. všimol jeho prítomnosť vo svojom byte, že ho vyzval, aby z bytu odišiel, čo obžalovaný odmietol. Súhlasil aj s tým, že podobnej, už druhej výzve poškodeného na opustenie bytu vyhovel, čo sa stalo po incidente. Súhlasil aj s tvrdením poškodeného, že tohto sotil a on spadol na zem, pri páde si mohol hlavu udrieť o linku. Na druhej strane obžalovaný dôrazne poprel, že by kopal poškodeného a udieral ho päsťou do hlavy a nôh ako aj obvinenie, že by na jeho hlavu zaútočil úderom popolníkom. Nesúhlasil so skutkovým tvrdením, že by sa mal poškodenému vyhrážať zabitím. Obvinenia, s ktorými obžalovaný nesúhlasil, si musel podľa neho poškodený vymyslieť, a to kvôli poníženiu z toho, že ho vtedy v byte sotil, čoho následkom spadol, ale zrejme aj preto, že na neho žiarlil, že chodí s P. B..
Výpovede svedka - poškodeného A. E. z prípravného konania sa stali súčasťou jeho výpovede na hlavnom pojednávaní, nakoľko v nich neboli zistené podstatné rozpory, možno vo všeobecnosti vyhodnotiť za plne usvedčujúce vo vzťahu k obžalovanému. Potvrdil, že sa obžalovaný do bytu dostal cez neuzamknuté dvere, zrejme chybou P. B., ktorá mala k dispozícii od bytu kľúče. Poškodený, ktorý zistil, že sa v jeho byte nachádza osoba, ktorej v krátkom čase incidentom zakázal vstup do svojho obydlia, a to pre jej nevhodné správanie, ihneď jej tento zákaz pripomenul, ale obžalovaný na to nereagoval. V tom čase sa hádal s tam prítomnou P. B., ktorej vyčítal, že si vypila, na čo obžalovaný vošiel do kuchyne a poškodeného fyzicky napadol tak, že doň strčil, následkom čoho sa pri páde udrel o kuchynskú linku. Na týchto skutkových okolnostiach sa teda svedok - poškodený s obžalovaným zhodujú a preto ich bližšie dokazovať netreba.
Obžalovaný poprel, že by poškodenému po upozornení aby z bytu odišiel, čo nerešpektoval, začal A. E. vulgárne nadávať. Poškodený usvedčoval obžalovaného z toho, že obžalovaný na neho kričal, nadával mu, i keď konkrétne použité nadávky nie sú obsahom výpovede poškodeného, je úplne logické, že so stúpajúcou fyzickou agresivitou sa zvyšuje aj agresivita verbálna.
Na tieto skutkové okolnosti nadväzujú aj vykonané dôkazy dotýkajúce sa útoku obžalovaného voči poškodenému, keď A. E. po páde na zem spôsobenom sotením ho mal obžalovaný najmenej 10 krát kopnúť a udrieť päsťou do hlavy, tela a do nôh, čo obžalovaný dôrazne poprel. V tomto prípade sú hodnoverným priamym dôkazom výpovede poškodeného z prípravného konania a na hlavnom pojednávaní. V tomto prípade uvádza príslušný znalec z odboru traumatológie, že sa k opakovaným úderom eventuálne kopancom z medicínskeho hľadiska nemožno vôbec vyjadriť, lebo v zdravotnej dokumentácii na tele poškodeného neboli popísané žiadne iné vonkajšie poúrazové zmeny okrem tých, ktoré boli zachytené na fotografiách v spisovom materiály. K tomu treba uviesť, že obžalobný
návrh tieto útoky konštatuje, pričom na zistené zranenia poškodeného nemajú nijaký vplyv, ale je potrebné ustáliť, či obžalovaný v kritickej dobe takýmto násilným spôsobom voči poškodenému konal. Súd konštatuje, že aj táto časť skutku bola obžalovanému okrem výpovede poškodeného dostatočne preukázaná tým, že z prepisu telefonickej komunikácie vyplýva aj to, že obžalovaný ho v byte napadol a začal ho biť. Tento dôkaz súd vykonal v súlade s ust. § 270 ods. 2 Trestného poriadku. Z lekárskej správy z úrazovej chirurgie vyplýva aj to, že poškodený bol kritického večera napadnutý v byte, ešte aj udieraný päsťou, ale nič iné ho nebolí.
Vyhodnotením výpovedí poškodeného spolu s ďalšími jednotlivými dôkazmi ako aj v ich vzájomnom súhrne bola vyvrátená obhajoba obžalovaného spočívajúca v popretí jeho útoku na poškodeného čiernym popolníkom s nápisom West z hrubého skla. Poškodený vo všetkých výpovediach logicky, do najmenších detailov popísal tento útok zo strany obžalovaného, akou intenzitou bol voči jeho telu vedený, kde bol zasiahnutý, aké zranenie pri tom utrpel, ale aj skutočnosť, z akého dôvodu zásah popolníkom nevyvolal obávaný následok na jeho zdraví. Tieto tvrdenia poškodeného objektivizuje na hlavnom pojednávaní so súhlasom procesných strán prečítaný znalecký posudok z odboru traumatológie, ktorý vypracoval znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie úrazová chirurgia, MUDr. Zdenek Holešovský, z ktorého vyplýva záver, že pomliaždenie s kožnou odreninou v oblasti čela vpravo vzniklo najskôr útokom po údere tupým predmetom do oblasti hlavy, ktorý na hlave zanechal aj stopu po mierne polooblúkovitom tvare. Týmto doličným predmetom, ktorý súd na hlavnom pojednávaní predložil stranám, ako vecný dôkaz, bolo spôsobené aj poranenie palca tiež tým istým tupohranným predmetom, a to vtedy, keď si poškodený inštinktívne chránil hlavu pred úderom. Logicky je namieste uzavrieť, že intenzita úderu nanajvýš stredného stupňa vedeného na hlavu poškodeného mohla byť stlmená aktívnou obranou poškodeného z rovnakého dôvodu, ako je vyššie uvedený. Útok popolníkom sa preukázal v prvotnom trestnom oznámení poškodeným smerujúcim na tiesňovú linku polície vzápätí po incidente, kde sa v prepise uvádza, že jeden známy mu hodil popolník do hlavy. Lekárske potvrdenie z Centrálneho príjmu Nemocnice Poprad a.s. svedčí o pomliaždení a odrenine čelovej oblasti vpravo dňa 3.5.2020. Ďalšia lekárska správa - ďalší listinný dôkaz prečítaný v zmysle § 269 Trestného poriadku svedčí o tom, že poškodený A.l E. bol vyšetrený lekárom úrazovej chirurgie toho istého zdravotníckeho zariadenia, kde udával, že toho istého dňa bol udretý popolníkom po hlave vpravo s výrazným opuchom. Uvedené tvrdenia ešte potvrdzuje aj ďalší vykonaný listinný dôkaz, ktorým je Zápisnica o prehliadke tela s fotodokumentáciou dňa 4.5.2020 o 05.20 hod. Na základe týchto úkonov sa bezpochyby preukázalo, aké zranenia počas incidentu poškodený utrpel ako aj predpokladaná doba liečenia. Tieto dôkazy zároveň vylučujú obranu obžalovaného prezentovanú počas celého dokazovania, že sa s poškodeným o popolník iba naťahovali.
Ku skutkovým okolnostiam sa treba na záver zaoberať tým, či obžalovaný v čase útoku používal voči poškodenému vyhrážku alebo vyhrážky zabitím, čo má veľmi dôležitý význam pri ustálení právnej kvalifikácie skutku, ak by bol samozrejme uznaný vinným, ďalekosiahly dosah v súvislosti aj s inými okolnosťami na prípadný výrok o treste a jeho výšku. Aj v tomto prípade sú rozhodujúce tvrdenia poškodeného A. E., keď sa tak malo stať podľa jeho prvotnej výpovede predtým, ako došlo k útoku na neho popolníkom, v druhej výpovedi v prípravnom konaní mal zopakovať dvakrát, že ho zabije, pričom sa tak malo stať tiež pred následným útokom popolníkom. Podobne túto druhú verziu zopakoval aj na hlavnom pojednávaní. Tieto tvrdenia poškodeného majú logickú následnosť, pretože útok popolníkom nasledujúcim vzápätí mohol túto vyhrážku naplniť a mohla u poškodeného právom vzbudiť v tom momente dôvodnú obavu o život a zdravie.
Pokiaľ súd rozhodol, že všetky výpovede poškodeného, ktoré tvoria jeden celok boli spôsobilé usvedčiť obžalovaného zo spáchania skutku, bolo potrebné skúmať aj ich vierohodnosť. Strany trestného konania navrhli prečítať znalecký posudok vypracovaný znalkyňou z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia dospelých, ktorý v prípravnom konaní vypracovala znalkyňa PhDr. Antónia Solárová, PhD., čomu súd vyhovel. Na základe záverov tohto posudku sú u poškodeného prítomné významné fabulačné, konfabulačné tendencie a snaha skresľovať skutočnosti vo svoj prospech buď trvalo na osobnostnom podklade a zároveň tieto tendencie súvisia s organickým poškodením psychických funkcií. Možno zároveň vylúčiť ovplyvnenie výpovede inou osobou. Vysoko pravdepodobne uvádzané okolnosti poškodeným zodpovedajú skôr ich autentickému prežitiu. Motív k tzv. lživej výpovedi z psychologického hľadiska skôr absentuje. Vzhľadom na svoje rozumové a pamäťové schopnosti mohol predmetné skutočnosti správne vnímať, potom si ich uchovať v pamäti a nakoniec ich reprodukovať - avšak to skôr menej
správne a skreslene, a to vo všeobecnosti tak v podstatných ako i nepodstatných detailoch. Znalkyňa preukázala prítomnosť klinicky významných konfabulácií, čo znamená vypĺňanie pamäťových medzier novovzniknutým materiálom nevedomého charakteru ako znakov závažnejšej poruchy pamäti svedka. U poškodeného je v súčasnosti preukázaný stabilizovaný psychický stav osobnosti. Čo sa týka osobnosti poškodeného ide o akcentovanú osobnosť s poruchami správania a afektivity. Pretrvávajú u nej afektívne a náladové stavy, agresivita osobnosti je zvýraznená, nie je však jadrovou zložkou osobnosti. Je nekompromisný a egocentrický, sú u neho časté konfliktové medziľudské vzťahy, ľahko sa uráža. V záťažových situáciách možno očakávať u neho aj neadekvátne, prekvapivé alebo teatrálne správanie, kedy sa môže u neho objaviť i opozičné, agresívne konanie. Preukázaná je vysoká pravdepodobnosť osobnosti správať sa sociálne žiaduco. Svedok je viac riziková obeť, so sklonmi ku aktívnej provokácii, čím jeho samotný podiel na vyšetrovanej veci z forenzne - psychologického hľadiska možno označiť za významnejší. Na základe týchto záverov súd dospel k záveru, že z právneho hľadiska možno považovať výpovede svedka - poškodeného A. E. za dostatočne hodnoverné, s dostatočnou mierou pravdivosti. Dospieť k tomuto záveru je obzvlášť dôležité najmä v tomto konkrétnom prípade, keď okrem výpovedí obžalovaného a poškodeného, súd nemal k dispozícií ďalší priamy dôkaz, ktorého vykonanie by mohla aj významne ovplyvniť dokazovanie, či už v prospech jednej alebo druhej strany tohto súdneho procesu. Na inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku súd uviedol dôvody, prečo považoval výpovede poškodeného za usvedčujúce. Závery znaleckého posudku z odboru psychológie podľa názoru súdu hodnovernosť výpovede poškodeného zásadným spôsobom nespochybňujú, pretože súd sa stotožňuje s tým, že poškodeným uvádzané skutočnosti zodpovedajú skôr ich autentickému prežitiu. Jeho osobnosť adekvátne vníma realitu. Vysoko pravdepodobne mohol predmetné skutočnosti správne vnímať, správne si ich v pamäti uchovať a nakoniec ich reprodukovať - i keď to skôr menej správne a skreslene. K tomuto záveru dospela znalkyňa len vo všeobecnosti. Túto pochybnosť súd nepovažuje pri posudzovaní kvality výpovede poškodeného za natoľko dôležitú, že by mala rozhodujúci dosah na jej hodnovernosť. Naopak, súd z výpovedí nezistil, že by poškodený skutočnosti dôležité pre toto trestné stíhanie reprodukoval menej správne a skreslene. Významné konfabulácie počas výsluchu poškodeného, a ani jeho predchádzajúcich výpovediach súd nepozoroval. Pokiaľ aj znalkyňa z psychologického hľadiska zistila u poškodeného stabilizovaný psychický stav osobnosti, tak s tým možno súhlasiť.
V prípravnom konaní bolo zistené, že P. - svedkyňa využila svoje právo odoprieť vypovedať vzhľadom k tomu, že s obvineným má bližší priateľský vzťah. Túto formuláciu uvedenú v jej výpovedi z 2.6.2020 nemožno považovať za súladnú so zákonom. Podľa tohto vyjadrenia svedkyne, podľa názoru súdu nemožno spoľahlivo vyvodiť záver, či svedkyňa využila svoje zákonné právo nevypovedať v zmysle ust. § 130 ods. 1 Trestného poriadku (ako osoba blízka), resp. podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku, i keď možno predpokladať, že poučená v podstate bola. Na hlavnom pojednávaní P. B. zotrvala na svojom tvrdení, že v prípade obžalovaného ide o jej blízkeho priateľa, pričom dodala, že ho považuje za svojho druha. Osoba druha v zmysle § 127 ods. 4 sa považuje za inú osobu v obdobnom pomere, ale za navzájom blízke sa pokladajú len vtedy, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú. Súd v súlade so súdnou praxou k tejto otázke vykonal potrebné šetrenie a zistil, že P. B. znovu zotrvala na svojom práve odoprieť vypovedať, pričom na otázku, či by svojou výpoveďou mohla spôsobiť nejakú ujmu obvinenému alebo sebe, odpovedala nie. Možno mať za to, že svedkyňa takto položenú otázku ani po vysvetlení nepochopila. Tieto tvrdenia v podstate vedú v záveru, že P. B. v danej situácii má povinnosť svedčiť. Prokurátor opakovane trval na tom, že svedkyňa má naďalej právo odoprieť vypovedať, s čím obhajca obžalovaného viackrát nesúhlasil. Súd oboznámil za prítomnosti potrebných procesných strán na hlavnom pojednávaní výrok uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8.4.2008 sp. zn. 2Tost 5/2008, ktoré podľa názoru tohto súdu je možné aplikovať na túto konkrétnu procesnú situáciu, že právo odoprieť vypovedať prináleží svedkovi vo vzťahu k obvinenému vo všetkých štádiách trestného stíhania, ale aj vo všetkých štádiách trestného konania, ak by v zmysle § 130 ods. 2 Trestného poriadku mohla spôsobiť sebe alebo osobám vymenovaným v tomto zákonnom ustanovení nebezpečenstvo trestného stíhania. Toto právo svedka je celkom autonómne a teda nezávislé od postoja obvineného. V tomto prípade by svedkyňa stíhanému obžalovanému výpoveďou mohla priťažiť, alebo prispieť k jej usvedčeniu. K tomu treba dodať jej tvrdenie, že pokiaľ by sa obžalovaný z väzby vrátil, tak by boli znovu spolu. Za takýchto okolností súd oslobodil svedkyňu od povinnosti svedčiť. Ku skutkovým okolnostiam považuje súd dodať, že na vzniknutej konfliktnej situácii mala podľa súdom zistených okolností podstatný vplyv práve P. B.. Okrem toho, že uvedeného dňa pila alkohol spoločne
s obžalovaným, čo potencovalo jeho agresivitu voči poškodenému, ale aj odvahu vstúpiť do bytu, čo mal preukázateľne od jeho majiteľa zakázané. Svedkyňa mu umožnila dnu, i keď nenásilnou formou vojsť. Muselo jej byť známe, že si poškodený jeho prítomnosť v tom čase neželal. Ďalším svojim nesprávnym konaním, tiež zrejme vyvolaným požitím alkoholu, a to slovným útokom, resp. ironickým označením zaútočila na poškodeného, ktorý si to nenechal a vytýkal jej, že je opitá, a použil voči nej to isté označenie „hnojár“. Toto započul v chodbičke stojaci obžalovaný, ktorý sa svedkyne zastal, na poškodeného zaútočil, a to neospravedlniteľným spôsobom s ohľadom na jeho vek, zdravotný stav a nemožnosť sa brániť. Svedkyňa mala a zrejme aj má dobrý vzťah k obom týmto osobám, z toho poškodenému doposiaľ pomáha a k obžalovanému má blízky vzťah, i keď v súčasnosti to možno tak nevyzerá. Čo sa týka motívu konania obžalovaného, je potrebné poukázať aj na osobu svedka - poškodeného A. E.. K tomu sa vyjadrila aj znalkyňa PhDr. Solárová v poslednom bode, čo sa týka osobnosti poškodeného, s čím sa súd stotožňuje v časti, kde udávala, že u neho prevládajú afektívne a náladové stavy, je egocentrický, nekompromisný, ľahko sa uráža. To sú povahové rysy, ktoré museli byť obžalovanému známe, minimálne počas toho, ako mu poškodený dovolil u neho bývať, ako aj s ohľadom na skutočnosť, že túto výhodu stratil. Je zrejmé, že si oni dvaja nerozumeli. Tu treba dodať, že poškodený, ktorý v podstate obžalovanému pomohol po určitý čas nielen s ubytovaním má právo si klásť podmienky, za ktorých obžalovaného prichýlil. Voči poškodenému bol zrejme „akurátny“, čo môže vyplývať aj z jeho vzťahu k P. B., možno bol aj „panovačný“, na čo mal ako majiteľ bytu plné právo. Právo bývania mal možnosť kedykoľvek ako aj bez príčiny ukončiť. Rovnako mal právo si vymieniť voči obžalovanému zákaz vstupu do bytu a na tomto zákaze v akejkoľvek situácii zotrvať, k čomu aj došlo. U poškodeného motív konania, ani pohnútka nie sú právne významné, pokiaľ by nešlo o vyprovokovanie k trestnému činu. Uvedené konanie zo strany poškodeného sa nepreukázalo.
So súhlasom procesných strán súd prečítal znalecký posudok znalkyne MUDr. Kornélie Fabišíkovej z odboru zdravotníctva odvetvie psychiatria vo veci vyšetrenia duševného stavu obžalovaného F. B.. V čase spáchania skutku netrpel obžalovaný duševnou chorobou, ani poruchou. Je u neho plne rozvinutá závislosť na alkohole na úrovni III. vývojovej fázy podľa Jellinekovej klasifikácie s poruchami správania v stave opitosti. Zároveň zistila zmiešanú poruchu osobnosti prejavujúcej sa nestabilitou, sklonmi k výbuchom zlosti, bezohľadnosťou. K pitiu alkoholu je nekritický. S navrhovaným protialkoholickým liečením nesúhlasil. Nesplnilo by účel. Iné druhy ochranných liečení nie sú potrebné. Je schopný chápať zmysel trestného konania. Bol schopný v stave jednoduchej opitosti rozpoznať protiprávnosť svojho konania a svoje konanie mohol aj ovládnuť. So závermi tohto posudku sa súd v plnom rozsahu stotožňuje a niet k nim čo dodať. Sú významným dôkazom aj pri posudzovaní osoby páchateľa.
Takto vyhodnotené vyššie uvedené dôkazy ktoré súd vykonal vedú k spoľahlivému záveru, že obžalovaný svojim konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona, nakoľko bolo preukázané, že obžalovaný neoprávnene vnikol do obydlia poškodeného, teda nežiaducim spôsobom vošiel do obydlia bez oprávnenia. Svojim konaním naplnil aj alternatívny znak skutkovej podstaty, keď sa preukázalo, že v tomto obydlí neoprávnene zotrval, viackrát sa vzoprel vôli oprávneného užívateľa a bez oprávnenia sa odmietol vzdialiť. Táto vôľa poškodeného bola prejavená výslovne. Obhajca v záverečnej reči uviedol, že nepôjde o trestný čin ak páchateľ vstúpil do obydlia so súhlasom čo aj len jednej z osôb, ktoré sú oprávnenými užívateľmi obydlia, a to i v prípade, keď ostatné osoby s tým nesúhlasili. V danom prípade nie je zrejmé, že svedkyňa P. B. je oprávneným užívateľom obydlia poškodeného, i keď páchateľ do tohto obydlia vstúpil s jej súhlasom. Pretože obžalovaný tam vykonal násilie voči vlastníkovi bytu, súhlas svedkyne na jeho vstup do obydlia nemá právne opodstatnenie a jeho prítomnosť tam bola v danej dobe nežiaduca.
Podľa § 194 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa odňatím slobody na jeden až päť rokov potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania. Podľa § 138 písm. d) Trestného zákona závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy. Násilie je použitie fyzickej sily na prekonanie alebo zamedzenie odporu, pričom nie je podmienkou, aby napadnutý kládol odpor. V tomto prípade sú skutkové okolnosti jasné, keďže si bol poškodený vedomý fyzickej prevahy útočníka a jeho vôli sa úplne podvolil. Definíciu násilia obsahuje ust. § 122 ods. 7 Trestného zákona, ak páchateľ použije fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby.
Podľa § 194 ods. 3 písm. a) Trestného zákona odňatím slobody na tri až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha uvedený čin v odseku 1 alebo 2 voči chránenej osobe. Podľa § 139 ods. 1 písm. e) sa rozumie chránenou osobou osoba vyššieho veku. V nadväznosti na ust. § 127 ods. 3 Trestného zákona osobou vyššieho veku na účely tohto zákona rozumie osoba staršia ako šesťdesiat rokov. K tomu súd dodáva, že poškodený v čase spáchania skutku dosiahol vek bezmála 67 rokov, o čom obžalovaný bezpochyby vedel, v čase, keď u poškodeného prebýval, sa o jeho veku rozprávali.
Konanie obžalovaného je protiprávne, týmto porušil záujem spoločnosti chránený Trestným zákonom ale aj Ústavou Slovenskej republiky na ochrane domovej slobody.
Súd ďalej zistil, že obžalovaný sa dopustil v jednočinnom súbehu aj prečinu nebezpečného vyhrážania, keďže sa poškodenému vyhrážal smrťou takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu, čo skutkovo súvisí s konaním obžalovaného, ktorý sa tejto verbálnej vyhrážky dopustil v čase, keď voči nemu vykonával násilie rôznymi spôsobmi a najmä úderom popolníka.
Aj toto konanie je protiprávne, týmto porušil záujem spoločnosti na ochrane primárnych ľudských vzťahov a právo človeka, aby nebol vystavený závažným vyhrážkam.
Obvinený je z Ústavu na výkon väzby Prešov hodnotený kladne, počas výkonu väzby sa správa slušne a disciplinovane. Pokyny a príkazy vyplývajúce z ústavného poriadku plní, režim dňa dodržiava. Dňa 26.5.2020 bol zaradený do oddielu so zmierneným režimom. K príslušníkom a zamestnancom ústavu sa správa slušne. Disciplinárne odmenený a ani potrestaný doposiaľ nebol.
Obvinený je z miesta trvalého bydliska hodnotený všeobecne.
Z výpisu z ÚEP MV SR vyplýva, že obvinený bol dňa 8.8.2016 postihnutý za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu pokutou vo výške 30 eur.
Obvinený bol v minulosti desať krát súdne trestaný, z toho vo väčšine prípadov pre majetkové trestné činy. Naposledy bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Poprad zo dňa 14.9.2017, sp. zn. 0T/145/2017, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.9.2017 pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. d) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody nepodmienečne na 2 roky a 4 mesiace v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 10.9.2019, sp. zn. 6PP/7/2019-19 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 26.9.2019, sp. zn. 6PP/7/2019 bol obvinený podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody uloženým trestným rozkazom Okresného súdu Poprad zo dňa 14.9.2017, sp. zn. 0T/145/2017 a podľa § 38 ods. 1 Trestného zákona mu súd určil skúšobnú dobu podmienečného prepustenia v trvaní 3 rokov. Z uvedeného je zrejmé, že obvinený bol v čase spáchania skutku, pre ktorý je podaná obžaloba, v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.
Súd pri úvahách o treste vychádzal zo zásad ukladania trestov uvedených v § 34 ods. 1 Trestného zákona. V danom prípade bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v zmysle zásad uvedených v § 41 ods. 1 Trestného zákona podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Do úvahy pripadalo uloženie trestu odňatia slobody. Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Poľahčujúcu okolnosť súd nevzhliadol. Obžalovanému však priťažuje priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, teda že spáchal viac trestných činov a podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, keďže bol už za trestný čin odsúdený. Toto konštatovanie má za následok štandardný zákonný postup v zmysle § 38 ods. 4 Trestného zákona, platí, že ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Podľa § 38 ods. 8 za bodkočiarkou základom na zníženie alebo zvýšenie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Po vypočítaní zvýšená dolná hranica trestnej sadzby začína od výmery 56 mesiacov. Takýto trest bol aj uložený a mohol by spĺňať požiadavky generálnej a individuálnej prevencie.
Uložený trest zo zákona nepripúšťa jeho podmienečný odklad, preto musel súd rozhodnúť aj o spôsobe výkonu trestu.
Súd postupoval podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, keď obžalovaného zaradil na výkon trestu do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pretože v posledných desiatich rokoch bol vo výkone trestu, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.
Výrok o náhrade škody vyplýva z ust. § 287 ods. 1 Trestného poriadku, regresný nárok, ktorý bol uplatnený včas, pričom bol riadne špecifikovaný bol priznaný v plnej výške.
- neoprávnene vnikol do obydlia iného a neoprávnene tam zotrval a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - násilím a voči chránenej osobe - osobe vyššieho veku a
- inému sa vyhrážal smrťou takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu,
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby oznámením je až doručenie rozsudku. Podľa Čl. I § 9 ods. 1 a § 8 písm. a) Zákona NR SR č. 62/2020 o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinného od 19.1.2021, lehota na podanie opravného prostriedku v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28.2.2021 neplynie pre obvineného, jeho obhajcu, poškodeného a zúčastnenú osobu.