Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3CoCsp-61-2020.pdf
PDF · 114.26 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoCsp/61/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - Petržalka, IČO: 35 724 803, právne zatupený Remedium Legal, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 53 255 739 proti žalovanej: K. Q., V.. X.X.XXXX, P. Z. XXX/X, XXX XX H., o zaplatenie 4.253,62 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 24.6.2020 č.k. 2Csp/87/2019 - 135, takto jednohlasne
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II. a III.
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Svidník (ďalej len súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit. : „I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.680,- eur s 5 % úrokom z omeškania od 23.11.2016 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšku žalobu z a m i e t a.
III. Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 26 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. Vec právne posúdil podľa § 1 ods. 2, 8, § 9 ods. 1, 2 písm. l/, § 11 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (22.12.2015), podľa § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1-3, 5 a 10, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
3. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovanou zmluvu o splátkovom úvere dňa 22.12.2015, na základe ktorej poskytol úver 2.680,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v mesačných splátkach vo výške 53,11 eur so splatnosťou 1. splátky 21.2.2016 v počte 108 splátok a s konečnom splatnosťou 21.1.2025. V zmluve bola uvedená RPMN vo výške 20,95%, priemerná hodnote RPMN 15,55%, celková čiastka spojená s úverom vo výške 5,730,98 eur, a poplatok za poistenie úveru 1,80 eur mesačne. Listom zo dňa 22.12.2015 právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 23.1.2018, pričom z výpisu úveru (čl. 45-47 spisu) je zrejmé, že žalovaná na poskytnutom úvere nezaplatila ani jednu splátku. Medzi stranami nebolo sporné, že predmetné úverová zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, a preto súd pri právnom posúdení uvedenej zmluvy vychádzal z ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, ako aj zo všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku. V predmetnej úverovej zmluve absentuje rozlíšenie splátok istiny úrokov a iných poplatkov, zmluva obsahuje len výšku
mesačnej splátky bez jej špecifikácie. Z tejto splátky nevyplýva, koľko z toho bude započítané na istinu úveru, na úroky a na prípadné poplatky. Údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov predstavujú jednu z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Je preto potrebné, aby tieto údaje boli obsiahnuté priamo v texte zmluvy o poskytnutí úveru. Nie je možné pripustiť, aby takáto podstatná náležitosť v zmluve absentovala. Keďže predmetná zmluva neobsahuje rozčlenenie splátok úveru na istinu, úroky a iné poplatky podľa názoru súdu nebola splnená povinnosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l/ zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
4. Ďalej sa súd v rozhodnutí zaoberal otázkou bonity spotrebiteľa a skonštatoval, že žalobca na dopyt súdu v písomnom podaní zo dňa 23.6.2020 uviedol, že pôvodný veriteľ pred schválením úveru posúdil schopnosť splácať úver žalovanou dopytom do úverového registra, ktorého výstup zaslal v prílohe podania. Z predloženej listiny súd zistil, že žalovanou deklarovaný príjem predstavoval 620,- eur, náklady na domácnosť 90,- eur, splátky existujúcich úverov overených dopytom do registra 139,40 eur, maximálne splátkové zaťaženie, ktoré je možné použiť na splátky úverov je 55% akceptovaného príjmu a ukazovateľ schopnosti splácať disponovaný zostatok predstavuje 70,- eur. Podľa názoru súdu právny predchodca si nesplnil povinnosť, ktorú mu ukladá ustanovenie § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a s odbornou starostlivosťou neposúdil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalovaná deklarovala príjem 620,- eur, pričom nie je zrejmé, kde pracovala, ani či zmluvu mala uzatvorenú na dobu určitú, respektíve neurčitú. Náklady na domácnosť boli uvedené vo výške 90,- eur, pričom nie je zrejmé, či žalovaná žije v domácnosti sama alebo s niekým, a z čoho pozostávajú tieto náklady na domácnosť. Splátky existujúcich úverov, ktoré mala v počte 3, celkovo predstavovali sumu 139,40 eur mesačne. Výdavky žalovanej neboli skúmané v dostatočnom rozsahu s odbornou starostlivosťou, a preto súd uzavrel, že právny predchodca žalobcu pred vstupom do zmluvného vzťahu so žalovanou bonitu náležite neskúmal. Už samotná terminológia zákona naznačuje, že veriteľ je povinný posúdiť platobnú schopnosť spotrebiteľa, teda nie len mechanicky zistiť informácie o sociálnych a majetkových pomeroch, ale zistené a overené informácie následne aj vyhodnotiť. Konanie veriteľa nemožno preto vyhodnotiť inak, ako hrubé porušenie povinností veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť klienta pôžičku splácať. Na strane veriteľa ide o nezodpovedný prístup bez odbornej starostlivosti, ktorý nemôže zostať bez povšimnutia a takémuto konaniu nemožno priznať súdnu ochranu. Dôsledkom podcenenia bonity nie je neplatnosť zmluvy, ale neposkytnutie ochrany veriteľom, ktorý hrubou nedbanlivosťou porušil povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Z tohto dôvodu je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov, a preto žalobcovi vznikol nárok iba na vrátenie sumy skutočne poskytnutého úveru vo výške 2.680,- eur s 5%-ným úrokom z omeškania z priznanej sumy. V prevyšujúcej časti je nárok žalobcu nedôvodný, a preto súd vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 CSP. Žalobca mal v spore úspech vo výške 2.680,- eur, úspech žalovanej predstavoval 1.573,66 eur, preto miera úspechu žalobu predstavuje 26%.
5. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom II. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ súd v rozsudku uvádza, že v zmluve absentuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny úrokov a iných poplatkov, žalobca poukazuje na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady č. 87/102/ÉHS, ktorá bola transponovaná do nášho právneho poriadku. Podľa článku 10 ods. 2 písm. h/ smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplatením zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účel splatenia. Je zrejmé, že z vyššie uvedeného ustanovenia vyplýva, že nie je potrebný rozpis splátky na istinu, úroky a poplatky, pričom údaje vyžadované smernicou sa v zmluve nachádzali. Žalovaný sa zaviazal zaplatiť 108 splátok v sume po 53,11 eur, splatné vždy k 21. dňu v mesiaci, s 1. splátkou splatnou dňa 21.2.2016 a s konečnou splatnosťou úveru 21.1.2025. V tejto súvislosti poukázal, že v obdobnej veci rozhodol Súdny dvor Európskej únie, ktorý vo svojom rozhodnutí z 9.11.2016 vo veci C-42/15 uviedol, že vzhľadom na jasné znenie ustanovení smernice je potrebné konštatovať, že smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej tabuľky a nie je ani nevyhnutné,
aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, respektíve spresnenie aká časť splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že v obdobnej veci rozhodoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (sp.zn. 3Cdo/56/2018, 7Cdo/98/2018 a 4Cdo/187/2017). Vzhľadom k uvedenému má žalobca za to, že posudzovaná zmluva obsahovala všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľskom úvere a poskytnutý úver preto nie je možné posudzovať ako bezúročný a bez poplatkov. Ďalej žalobca uviedol, že právny predchodca žalobcu bonitu žalovaného riadne skúmal, pričom toto tvrdenie nebolo v konaní medzi stranami sporu sporné. Preto súd porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie a postupoval v rozpore so zásadou kontradiktórnosti súdneho konania, keď v rozpore s § 151 CSP skúmal jeho tvrdenia, ktoré neboli žalovaným spochybnené. Mal za to, že v súlade s prejednávacou zásadou civilného sporového konania je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, a to aj v spotrebiteľských sporoch. Žalobca sa nestotožňuje so záverom súdu, že konaním s odbornou starostlivosťou veriteľa sa na účely ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch považuje také konanie veriteľa na základe ktorého skúma nie len príjmy dlžníka, ale najmä jeho ďalšie záväzky. Ak by bol úmyslom zákonodarcu takýto výklad predmetného ustanovenia, tak by ho pretavil priamo do znenia uvedeného ustanovenia, v ktorom by stanovil, že veriteľ má brať do úvahy nie len dobu, na ktorý sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa, a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru, ale aj ďalšie záväzky dlžníka. Samotný žalovaný nespochybňoval v čase uzavretia zmluvy, (respektíve ani v priebehu prvoinštančného konania) svoju schopnosť splatiť poskytnutý úver na základe čoho, je právne posúdenie súdu o nedostatku odbornej starostlivosti postupcu pri posudzovaní schopnosti žalovaného splatiť úver neopodstatnené a absurdné. Záverom žalobca poukázal aj na to, že súd v napadnutom rozhodnutí síce konštatoval, že postupca neposúdil bonitu klienta v zmysle odbornej starostlivosti, avšak neuviedol žiadny súdny výklad z ktorého by sa dalo vyvodiť ako má podľa názoru súdu veriteľ postupovať, aby došlo k naplneniu ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, respektíve akého chybného kroku sa v prejednávanom prípade postupca pri posudzovaní bonity klienta dopustil. Z tohto dôvodu je rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti nepreskúmateľné, čím súd znemožnil žalobcovi náležite právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia riadneho opravného prostriedku, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, a teda súd prvej inštancie takýmto nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil, žalobe v plnom rozsahu vyhovel, respektíve rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
9. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobca okrem v odvolaní citovaných odvolacích dôvodov namieta aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP).
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesplnením procesných podmienok, porušením práva na spravodlivé súdne konanie, nesprávne skutkové zistenie a nesprávne právne posúdenie veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
11. K námietke nesplnenia procesných podmienok odvolací súd uvádza, že procesné podmienky, sú vo svojej podstate podmienky konania, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť. V teórii civilného práva sa tieto podmienky kategorizujú do štyroch skupín, a to vecné procesné podmienky (žaloba, splnenie poplatkovej povinnosti), podmienky na strane súdu (právomoc, príslušnosť, zákonné obsadenie súdu), podmienky na strane účastníkov/strán sporu (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, prípadné povinné zastúpenie advokátom, spôsobilosť byť zástupcom, riadne plnomocenstvo zástupcu) a tzv. negatívne procesné podmienky (res iudicata). Skúmanie týchto procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu, a to počas celého priebehu konania, s výnimkou skúmania podmienky všeobecnej miestnej a osobitnej miestnej príslušnosti danej na výber, ktoré súd skúma len na námietku žalovaného, a to pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí. V prípade, ak súd zistí nedostatky v procesných podmienkach, musí skúmať, či sú tieto nedostatky odstrániteľné alebo neodstrániteľné. O odstrániteľné nedostatky v procesných podmienkach ide vtedy, ak sa súd po ich zistení pokúsi tieto odstrániť, či už vlastným postupom alebo výzvou tej sporovej strane, na ktorej tento nedostatok vznikol. V prípade, ak ide o neodstrániteľné nedostatky v procesných podmienkach, alebo ak nedošlo k odstráneniu odstrániteľného nedostatku procesnej podmienky, je dôvod na zastavenie konania. V prípade, ak súd vec prejednal a rozhodol aj napriek uvedeným nedostatkom, potom konanie trpí vadou nesplnenia procesných podmienok. Odvolací súd nezistil naplnenie tohto odvolacieho dôvodu.
12. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožnil realizáciu práv strany sporu dosiahol určitú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že potom sa celé konanie nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte celého konania, t.j. vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.. Zároveň tiež nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na spravodlivý proces zákon normuje ako samostatné odvolacie dôvody. V predmetnom prípade mal odvolací súd za to, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.
13. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za to, že ani k naplneniu tejto odvolacej námietky nedošlo.
14. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.
15. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
16. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.
17. Súd prvej inštancie po preskúmaní spisu dospel k záveru, že v predmetnom prípade je poskytnutý úver postihnutý sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti, pretože pred poskytnutím spotrebiteľského úveru nebola skúmaná bonita žalovaného dostatočným spôsobom. S uvedenými závermi sa však vôbec nestotožnil žalobca v podanom odvolaní, preto odvolací súd sa zaoberal, či došlo k naplneniu vytýkaných nedostatkov súdom prvej inštancie ako aj k naplneniu prípadnej sankcie spočívajúcej v bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru.
18. Zákon o spotrebiteľských úveroch platný v čase uzatvorenia zmluvy upravoval v § 7 ods. 1 povinnosť veriteľa pred uzavretím alebo zmenou spotrebiteľskej zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V prípade, ak veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods. 2 citovaného zákona nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zákon v tejto súvislosti ustanovuje tiež, že v prípade ak dôjde k hrubému porušeniu § 7 ods. 1, v takom prípade zákon sankcionuje takéto konanie veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé porušenie povinnosti sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je.
19. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou starostlivosťou, pričom zákon neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka a nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity klienta využívať aj verejne dostupné informácie, ako napr. štátom zverejňované údaje o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).
20. Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od žalobcu ako veriteľa požadovať preukázanie bonity klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalobcovi ako veriteľovi, aby preukázal, že si svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov splnil, teda, že si v uvedenom prípade splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
21. Žalobca v konaní na súde prvej inštancie, ako aj v podanom odvolaní poukázal na to, že právny predchodca žalobcu posudzoval schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver v príslušnej databáze (v súlade s článkom 2 ods. 2.1. a nasl. Produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery Slovenskej sporiteľne, a.s.), a preto už nemal zákonnú povinnosť vyžadovať od
spotrebiteľa ďalšie informácie týkajúce sa jeho príjmov, rodinného stavu a podobne. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uvádza, že so žalobcom predloženej listiny (č. listu 121 spisu), nemohol právny predchodca žalobcu ako veriteľ zistiť celkovú finančnú situáciu žalovaného, teda takýto postup žalobcu nemožno považovať za skúmanie bonity. Odvolací súd uvádza, že v prípade, ak by aj uvedené konanie žalobcu považoval za skúmanie bonity žalovaného, toto konanie by nebolo možné považovať za náležité skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, pretože bez toho, aby žalobca skúmal aj iné aspekty a okolnosti na strane žalovaného, ako napr. jeho celková zadlženosť, počet vyživovacích povinností, mesačné výdavky, výdavky na zabezpečenie ubytovania, stravy a podobne, teda žalobca si nemohol utvoriť reálny obraz o majetkovej situácií žalovanej potrebnej pre posúdenie jej schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Z uvedeného teda možno konštatovať správny záver súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti žalobcom, o nepreukázaní odbornej starostlivosti posúdenia schopnosti žalovaného splácať úver.
22. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že pre posúdenie splnenia povinnosti stanovenej v ustanovení § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.
23. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 6Co/171/2016 zo dňa 27.10.2016 v zmysle ktorých: „Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho zákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke.“ˇ
24. Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, teda, že nesplnenie povinnosti žalobcu ako veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa má za následok, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
25. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou starostlivosťou, pričom v zákone neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, respektíve objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka a nepochybne kľúčovo je aj pri skúmaní bonity klienta využívať aj verejne dostupné informácie, ako napr. štátom zverejňované údaje o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do pozornosti rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 33Cdo/2178/2018).
26. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že žalobca si v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nesplnil náležitosti vyplývajúce mu z uvedeného zákonného ustanovenia, čím hrubo zanedbal svoju povinnosť odbornej starostlivosti. K uvedenému záveru dospel súd prvej inštancie správne, a teda aj správne v zmysle § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, teda že nesplnenie povinnosti žalobcu ako veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch má za následok, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, teda že žalovaná je povinná žalobcovi vrátiť len sumu, ktorá jej bola reálne poskytnutá, t.j. sumu 2.680,- eur. Keďže žalovaná neuhradila žalobcovi ani jednu splátku z poskytnutého úveru, súd
prvej inštancie správne postupoval, ak žalobu nad sumu 2.680,- eur s príslušenstvom ako nedôvodnú zamietol.
27. So zreteľom na všetky tieto dôvody hodnotí odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. ako vecne správne, a preto bol v tejto časti rozsudok potvrdený postupom podľa § 387 CSP.
28. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešnou bola žalovaná, ktorej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu sa nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila. Podľa obsahu spisu jej ani žiadne preukázateľné trovy v odvolacom konaní nevznikli, a preto odvolací súd vychádzal z článku 17 základných princípov z CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP, v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania, a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli by bolo zjavne nie len nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).