Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Sa-2-2021.pdf
PDF · 122.12 KB
Case nature
Area
Subarea
3Sa/2/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Janou Raganovou, v právnej veci žalobcu: A. I., nar.: XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: V., trvale bytom Q., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov A., F.. K. XX, XXX XX A., Slovenská republika, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, so sídlom Račianska 1523/71, Bratislava, IČO: 30798841, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Topoľa, Topoľa 20, 067 65 Topoľa, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- SO19-7-009/2020-ZAV, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozhodnutím žalovaný podľa § 88a ods. 1 písmeno c) zákona č 404/2011 Z. z. rozhodol o zaistení žalobcu dňom 04.12.2020 na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 05.04.2021 z dôvodu, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Zároveň žalovaný týmto rozhodnutím rozhodol o umiestnení žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov A..
2. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia predmetného rozhodnutia o zaistení a nariadenia jeho prepustenia zo zaistenia. V odôvodnení správnej žaloby uviedol, že má za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na skutkový stav predchádzajúci tomuto zaisteniu opísaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, kde dňa 24.11.2020 žalovaný začal voči žalobcovi konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písmeno a) zákona o pobyte cudzincov vedené pod č. PPZ-HCP-SO19-5-009/2020-ZAV a v ten istý deň vydal voči nemu rozhodnutie o zaistení podľa § 88 ods. 1 písmeno b) zákona o pobyte cudzincov a žalobca bol zároveň umiestnený v zariadení pre cudzincov. Dňa 02.12.2020 bola žalovanému zaslaná informácia o prijatí vyhlásenia o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, počas doby umiestnenia v zariadení pre cudzincov. Vzhľadom na túto žalobcovu žiadosť mal žalovaný za to, že táto bola podaná výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, preto žalovaný vydal dňa 04.12.2020 napadnuté rozhodnutie. V tomto stanovil dĺžku doby zaistenia žalobcu na dobu do 05.04.2021, čo odôvodnil tým, že na základe získaní telefonickej informácie od migračného úradu, nebude žalobcovej žiadosti o udelení azylu rozhodnuté v 60 dňovej lehote, konkrétne do 02.02.2021, teda v lehote do ktorej je Migračný úrad MV SR povinný rozhodnúť v jeho azylovej veci. Následne žalovaný žalobcu dňa 04.12.2020 prepustil z dôvodu, že zanikol účel zaistenia na základe rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP-SO19-6-006/2020-ZAV zo dňa 24.11.2020 a žalovaný napadnutým rozhodnutím zaistil žalobcu dňa 04.12.2020 podľa § 88a ods. 1 písmeno c) zákona o pobyte cudzincov ako žiadateľa
o udelenie azylu. Žalobca ďalej uviedol, že požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky prvýkrát, pričom doposiaľ nepožiadal o udelenie azylu v žiadnej inej krajine EÚ. V zariadení pre cudzincov v A. sa nachádza od 25.11.2020, počas týchto dvoch mesiacov dodržiaval režim zariadenia, pričom nemal v úmysle oddialiť ani zmariť svoje administratívne vyhostenie. Poukázal na to, že pokiaľ sú v systéme také alternatívy ako špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé. Aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčania Rady ministrov Rec(2003)5 z 16.04.2003 ) sa zaistenie žiadateľov o azyl má uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade. Podľa názoru žalobcu v jeho veci neboli zistené, či preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho ponechanie v zaistení po podaní žiadosti o azyl. Podľa žalobcu je jeho zaistenie neúčelné, nakoľko s ním doposiaľ nebol vykonaný pohovor pred migračným úradom. Žalobca nepovažuje jeho zaistenie za nevyhnutné a má za to, že v jeho prípade by mala byť uplatnená alternatíva zaistenia v špecializovanom zariadení pre žiadateľov o azyl. Vzhľadom k týmto dôvodom žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného, nariadil prepustenie žalovaného z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov A. a požadoval náhradu trov konania.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 16.12.2020 popísal skutkový stav vo vzťahu k žalobcovi od jeho predvedenia dňa 23.11.2020 na Oddelenie hraničnej kontrol PZ Ulíč, cez konanie o zaistení a konanie o administratívnom vyhostení až po vydanie napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, že dňa 02.12.2010 bola na oddelenie hraničnej kontroly PZ Topoľa doručená Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov A. informácia o prijatí vyhlásenia o udelenie azylu na území SR počas doby umiestnenia žalobcu v tomto útvare. Má za to, že konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle nie je zaistením príslušníka tretej krajiny dotknuté. V zmysle ust. § 90 ods. 1 písmeno d) zákona o pobyte cudzincov bol opätovne preskúmaný účel a účelnosť zaistenia žalobcu a mal za to, že účel a účelnosť zaistenia aj naďalej trvá a to vzhľadom na to, že Migračný úrad SR môže rozhodnúť o žiadosti podľa ustanovenia § 11 alebo § 12 ods. 2 zákona o azyle a vzhľadom k tomu je tu existencia reálneho predpokladu, že bude možné realizovať výkon vyhostenia z územia SR v rámci maximálnej lehoty zaistenia. Zároveň počas lehoty 60 dní od začatia konania o udelení azylu stále trvá účelnosť zaistenia vzhľadom na to, že je tu existencia reálneho predpokladu, že bude možné realizovať jeho vyhostenie z územia SR v rámci maximálnej zákonnej lehoty zaistenia. Keďže po získaní telefonickej informácie od migračného úradu, že u žalobcu nebude rozhodnuté o udelení azylu v tejto zákonnej 60 dňovej lehote, t. j. do dňa 04.12.2020, žalovaný z dôvodu podanej žiadosti o azyl pokračoval v konaní vo veci zaistenia a mal za to, že žalobcom podaná žiadosť bola výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie a z tohto dôvodu začal konanie vo veci zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, ktoré bolo ukončené vydaním napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o skutočnosti uvedené žalobcom v žalobe, k týmto poukázal na ustanovenie § 88a ods. 1 písmeno c) zákona o pobyte cudzincov s tým, že má za to, že zmarenie administratívneho vyhostenia spočíva najmä v úteku žalobcu ako účastníka konania, ktorý nepožiadal o udelenie azylu na území SR bezodkladne po vstupe na územie SR ani počas predvedenia na útvar PZ po zistení jeho neoprávneného pobytu ani v samotnom konaní o administratívnom vyhostení. Taktiež na územie SR vstúpil ukrytý v útrobách nákladného vozidla so srbským evidenčným číslom, bez vedomia vodiča na mieste rezervného kolesa, v ktorom sa ukryl na území Maďarska. Poukázal aj na ustanovenie § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ktorý hovorí o tom, čo sa rozumie pod rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny a taktiež aj na bod č.1.6. Prílohy k Odporúčaniu komisie z 16.11.2017, ktorým sa stanovuje „ spoločná príručka o návrate„ ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh spojených s návratom. Po preskúmaní všetkých dôkazov mal žalovaný za to, že u žalobcu je preukázateľná existencia rizika úteku žalobcu z územia SR, nakoľko tento neoprávnene vstúpil na územie SR, má na území SR neoprávnený pobyt, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov a bol mu uložený zákaz vstupu podľa § 82 ods. 3 písmeno b) zákona o pobyte cudzincov na dobu jeden rok, ktorému sa žiadosťou o udelenie azylu snaží vyhnúť. V príručke o návrate sa taktiež uvádza, že Smernice 2003/9 a 2005/85 nebránia tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny, ktorý po svojom zaistení podal žiadosť o medzinárodnú ochranu ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ak sa po individuálnom posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto žiadosť bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu vyhosteniu. Podľa názoru žalovaného sú naplnené dôvody zaistenia žalobcu podľa § 88a ods. 1 písmeno c) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko žalobca bol najprv zaistený podľa § 88 ods. 1 písmeno b) zákona o pobyte cudzincov a nemá skutočný záujem o udelenie azylu na území SR, o tento požiadal iba zo špekulatívnych dôvodov, aby sa vyhol administratívnemu vyhosteniu z územia SR. To potvrdzuje jeho výpoveď, ktorý počas spísania zápisnice dňa 24.11.2020 uviedol, že
cestuje za lepším životom do západnej Európy/Nemecko alebo Francúzsko, nemá žiadnych príbuzných na Slovensku iba vo Francúzsku má bratrancov, nemá pri sebe žiadne doklady, cestu si organizoval sám, nikomu nič nezaplatil, cestovné náklady si hradil sám, nemá žiadnu finančnú hotovosť, nevie, kde by mohol byť ubytovaný, Slovenská republika mala byť jeho tranzitnou krajinou a na území SR v daný deň, t. j. 24.11.2020 o azyl nežiadal. Poukázal na Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 147/2013 - 50, ktorý konštatoval, že: „ podľa názoru Ústavného súdu možno rozumne predpokladať, že cudzinec, ktorému hrozí vyhostenie, spravidla požiada o udelenie azylu, aby svoje vyhostenie oddialil.“ V odôvodnení rozhodnutia žalovaný zhrnul a vyhodnotil doterajšie správanie sa, vyjadrenia žalobcu zadokumentované v spracovanej zápisnici. Vyhlásenie o tom, že žiada o udelenie azylu podal žalobca až po tom, čo bol zadržaný, teda neprišiel sám a dobrovoľne na policajný útvar, aby požiadal o udelenie azylu na území SR, ale žiadosť podal až počas jeho umiestnenia v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v A., kde zistil, že mu reálne hrozí administratívne vyhostenie a zákaz vstupu na územie SR a členských štátov. Žalobca bol zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 05.04.3031, pričom podľa žalobcu je táto doba dostatočná na realizáciu azylového konania a následného súdneho konania (ak k nemu dôjde), pričom toto svoje tvrdenie opiera o skutočnosť, že v zmysle ust. § 20 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle ministerstvo v konaní o azyle rozhodne do 6 mesiacov od začatia konania, pričom túto lehotu môže opakovane, najviac o 9 mesiacov predĺžiť. Toto ustanovenie stanovuje maximálne lehoty pre Migračný úrad pre vydanie rozhodnutia v merite veci. Pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadom uplatnenia menej závažných prostriedkov voči zaisteniu žalobcu spočívajúce v jeho umiestnení v zariadení pre žiadateľov o azyl k tomu uviedol, že sa zaoberal aj možnosťou uplatnenia alternatív zaistenia podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, pričom došiel k záveru, že aj keď žalobca má zabezpečené ubytovanie v azylovom zariadení, nemôže mu uložiť povinnosť podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko tu je vysoké riziko úteku, čo je aj náležite zdôvodnené v rozhodnutí, čim by bol v konečnom dôsledku zmarený účel zaistenia. Žalovaný má za to, že žalobca svojím správaním po neoprávnenom prekročení hranice a po tom, čo sa na území SR zdržiaval neoprávnene preukázal, že nemal skutočný záujem o udelenie azylu na území SR, pretože nepožiadal o udelenie azylu bezprostredne po vstupe na územie SR, ani počas predvedenia na útvar PZ po zistení jeho neoprávneného pobytu ani v samotnom konaní o administratívnom vyhostení. V zápisnici o vyjadrení účastníka konania PPZ-HCP-SO19-5-007/2020- ZAV o administratívnom vyhostení zo dňa 20.11.2020 za prítomnosti tlmočníka neuvádzal, že chce na území SR požiadať o azyl alebo doplnkovú ochranu, SR mala byť len tranzitnou krajinou, jeho cieľom bolo dostať sa do západnej Európy, v zápisnici neuvádzal žiadne nebezpečenstvo, ohrozenie života alebo zdravia, ktoré by mu hrozilo v krajine pôvodu alebo v krajine, z ktorej prichádza prenasledovanie z dôvodov rasových, náboženských, národnostných, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo mu v tejto krajine hrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest a že mu v tejto krajine nebol uložený trest smrti a nie je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu môže byť takýto trest uložený. Z tohto je zrejmé, že žiadosť o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu vyhosteniu. Zaistenie žalobcu je účelné, nakoľko je potrebné mať žalobcu ako žiadateľa o azyl k dispozícii z dôvodu úspešnej realizácie azylového konania. Účelnosť zaistenia sa z pôvodného dôvodu podľa § 88 ods. 1 písmeno b) zákona o pobyte cudzincov zmenila na účelnosť zaistenia podľa § 88a ods. 1 písmeno c) zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný zároveň poukázal aj na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, kde táto smernica umožňuje mať zaisteného aj žiadateľa o medzinárodnú ochranu, avšak za veľmi jasne vymedzených okolností, pričom zaistenie upravuje čl. 8 Smernice. Podľa článku 8 ods. 3 písmeno b) žiadateľa možno zaistiť na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku žiadateľa. Zároveň podľa článku 8 ods. 3 písmeno d) žiadateľa možno zaistiť, ak je žiadateľ zaistený a vzťahuje sa na neho konanie o návrate podľa Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, s cieľom pripraviť návrat alebo výkon vyhostenia a príslušný členský štát môže na základe objektívnych kritérií vrátane skutočnosti, že žiadateľ už mal prístup ku konaniu o azyle odložiť, že existuje odôvodnené podozrenie, že žiadateľ žiada o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie rozhodnutia o návrate.
4. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a na nariadenom pojednávaní dňa 26.01.2021 podľa § 206 a nasledujúce zákona č.
162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) postupujúc a zisťujúc neformálne všetko potrebné pre preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe nie je dôvodná a je na mieste žalobu podľa § 229 Správneho súdneho poriadku zamietnuť.
5. Na nariadenom pojednávaní súd rozhodol v neprítomnosti žalobcu, ktorý svoju neprítomnosť včas a riadne ospravedlnili a v prítomnosti žalovaného, ktorý zotrval na svojom vyjadrení k žalobe.
6. Predmetom konania v tejto veci je preskúmanie rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu z dôvodu špecifikovaného v ustanovení § 88 ods. 1 písmeno c) zákona o pobyte cudzincov, a to na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 05.04.2021.
7. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
8. Podľa § 88a ods. 1 písmeno c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
9. Podľa § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia
10. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu 3) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.
11. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
12. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
13. Podľa § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b).
14. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy, správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
15. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len správny poriadok) správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
16. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
17. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
18. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry ESĽP, môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie, či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.06.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 05.02.2002 Čonka a ďalší proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.01.2005 Singh proti ČR, zo dňa 27.01.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.02.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.02.2009 A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu). Rovnako podľa čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (ďalej len ,,Smernica 2008/115/ES“) môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia.
19. Pri posudzovaní otázky zaistenia občana tretej krajiny je potrebné vychádzať z toho, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.
20. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol podľa § 77 ods. 1 a § 82 ods. 1 písmeno b) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu ktorou je Q., a to rozhodnutím o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SP19-5-009/2020-ZAV zo dňa 24.11.2020 a podľa § 82 ods. 3 písmeno b) zákona o pobyte cudzincov mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky, ako aj na ako aj na územie všetkých členských štátov ktorými sa na účely tohto konania rozumejú Belgicko, Bulharsko, Česká republika, Cyprus, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Chorvátsko, Island, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovinsko, Švédsko, Španielsko, Švajčiarsko a Taliansko na dobu troch rokov, pričom lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vycestovania cez hraničný priechod na vonkajšej hranici podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Na základe tejto skutočnosti správny orgán vydal toho istého dňa rozhodnutie č.: PPZ-HCP-SO19-6-006/2020-ZAV, ktorým zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu vyššie označeného administratívneho vyhostenia. V čase zaistenia žalobcu v Útvare pre zaistenie cudzincov v A. bola žalovanému dňa 02.12.2020 zaslaná informácia o prijatí vyhlásenia žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.
21. Z obsahu ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že účelom zaistenia cudzinca je skutočnosť, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, aj keď existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Jedným z predpokladov postupu podľa uvedeného ustanovenia je, že žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Správny súd konštatuje, že zaisteniu žalobcu predchádzalo rozhodnutie žalovaného, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky z dôvodu, že má neoprávnený pobyt na jej území (§ 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov). V rozhodnutí o administratívnom vyhostení správny orgán neurčil lehotu na vycestovanie cudzinca a zároveň vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu, čím predmetné rozhodnutie jeho doručením nadobudlo vykonateľnosť.
22. Žalobca bol preskúmavaným rozhodnutím žalovaného zaistený podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov ako žiadateľ o azyl, pričom v jeho prípade bolo žalovaným vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení a až počas konania po jeho realizácii, žalobca požiadal o udelenie azylu. Predchádzajúcim rozhodnutím žalovaného bol žalobca zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov za účelom výkonu rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca požiadal o udelenie azylu, musel žalovaný, pokiaľ mal za to, že dôvody zaistenia trvajú, pristúpiť k jeho zaisteniu podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov, týkajúceho sa zaistenia žiadateľov o udelenie azylu a z dôvodov v zmysle daného ustanovenia. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný mal za to, že v prípade žalobcu je daný dôvod na jeho zaistenie podľa písm. c/ príslušného zákonného ustanovenia, teda, že existuje dôvodné podozrenie, že cudzinec podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
23. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že zo správania žalobcu s poukazom na jeho prvotné vyjadrenia (zápisnica podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku zo dňa 24.11.2020) vyplýva, že žalobca je ženatý dvakrát, z domovskej krajiny odišiel z dôvodu lepších pracovných a životných podmienok, cieľom jeho cesty je Nemecko, nechce požiadať o asistovaný dobrovoľný návrat, ani nechce požiadať o azyl a doplnkovú ochranu. Cestoval sám, na území Slovenskej republiky nemá žiadnych príbuzných, vo Francúzsku má bratrancov, nemá možnosť ubytovania na území Slovenska, nechce aby o jeho zadržaní bolo vyrozumené zastupiteľstvo jeho krajiny, v krajine pôvodu mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo ani nie je ohrozený jeho život alebo zdravie. Takéto vyjadrenie žalobcu bolo prvotné po tom, čo bol zadržaný na území Slovenskej republiky. Neskôr v zápisnici z toho istého dňa potvrdil (po vydaní rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu), že k dôvodom opustenia krajiny sa už vyjadril v zápisnici o vyjadrení účastníka konania č. PPZ-HCP-SO19-5-007/2020-ZAV (zápisnica zo dňa 24.11.2020). Žalobca v zápisnici zo dňa 04.12.2020 (po požiadaní o azyl) správnemu orgánu uviedol, že k žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal počas svojho zaistenia na Útvare policajného zaistenia nechce nič uviesť, k dôvodom opustenia krajiny sa už vyjadril skôr, na území SR si nevie zabezpečiť ubytovanie, nemá tu žiadnych rodinných príbuzných, nemá žiadnu finančnú hotovosť a ani nevie zložiť peňažnú záruku a ani nemá blízku osobu, ktorá by mohla zložiť záruku za neho. Z uvedeného preto možno aj podľa názoru súdu konštatovať (v súlade s názorom správneho orgánu), že žalobca pôvodne nemal úmysel požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pretože takémuto jeho následnému postupu nezodpovedajú prvotné informácie, ktoré poskytol v rámci správneho konania - jeho vyjadrenie v zápisnici zo dňa 24.11.2020 kde uviedol, že nechce žiadať o azyl a že v krajine pôvodu mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo ani nie je ohrozený jeho život alebo zdravie. Na tieto skutočnosti sa odvolal aj vo svojom vyjadrení v zápisnici v konaní o zaistenie podľa § 88 ods. 1 písmeno b) zákona o pobyte cudzincov. Svoj úmysel požiadať o udelenie azylu prejavil až neskôr a to dňa 02.12.2020 a to v rámci prípravy jeho administratívneho vyhostenia, v čase, keď bol už na základe rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP- SP19-6-006/2020-ZAV zo dňa 24.11.2020 umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov. Z takéhoto správania sa (prvotné vyjadrenie a následná žiadosť počas prípravy administratívneho vyhostenia), ako aj zo zámeru dostať sa do Nemecka alebo Francúzska (za lepším životom) možno uzavrieť, že o udelenie azylu na území Slovenskej republiky žalobca požiadal rýdzo z dôvodu oddialenia administratívneho vyhostenia, pričom je nepochybné, že v jeho prípade existuje vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ktoré žalobcovi stále hrozí a jednou z možností ako dočasne pozastaviť, je práve žiadosť o udelenie azylu. Rovnako je nepochybné, že v prípade, ak by žalobca nepožiadal o azyl, zo strany príslušného správneho orgánu by bolo pokračované v realizácii jeho administratívneho vyhostenia.
24. Pokiaľ žalobca namietal, že v jeho prípade neboli využité alternatívy, akými sú špecializované ubytovacie centrá pre žiadateľov o azyl, súd poukazuje na to, že žalovaný sa v preskúmavanom rozhodnutí dostatočným spôsobom zaoberal alternatívami zaistenia v zmysle ustanovenia § 89 ZoPC, pričom aj samotné ustanovenie § 88a zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého bol žalobca zaistený ako žiadateľ o udelenie azylu vyžaduje, aby boli skúmané menej závažné prostriedky, pričom žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí danými skutočnosťami dostatočne zaoberal. V konaní bolo preukázané, že žalobca nedisponuje finančnými prostriedkami potrebnými na zloženie zábezpeky a rovnako aj to, že žalobca nevie preukázať zabezpečenie ubytovania, keďže na území Slovenskej republiky nemá žiadne príbuzenské vzťahy a ani žiadnych známych. Správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí rozviedol svoju správnu úvahu týkajúcu sa využitia menej závažných prostriedkov podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov, preto súd danú námietku nepovažuje za dôvodnú.
25. Podľa názoru súdu účel zaistenia žalobcu (výkon administratívneho vyhostenia) u žalobcu naďalej trvá, aj keď vzhľadom na ním podanú žiadosť o azyl dočasne nie je možné toto rozhodnutie vykonať. Zákonodarca podaniu žiadosti o azyl zaisteným cudzincom nepriradil absolútnu prioritu, pretože v príslušných ustanoveniach zákona o pobyte cudzincov s podaním takejto žiadosti o azyl nie je spojená povinnosť zastavenia konania o administratívnom vyhostení. Z ustanovenia § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov výslovne vyplýva, že (vo vzťahu k prebiehajúcemu zaisteniu) podanie žiadosti o udelenie azylu nie dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. V tejto súvislosti súd opätovne poukazuje aj na § 77 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, ktoré ustanovenie spája s podaním žiadosti o azyl zaisteným cudzincom iba spočívanie vykonávania rozhodnutia o administratívnom vyhostení.
26. Vo vzťahu k námietke žalobcu že jeho zaistenie je neúčelné, nakoľko doposiaľ s ním nebol vykonaný pohovor pred migračným úradom, súd uvádza, že táto námietka je neúčelná nakoľko ustanovenie § 88a ods. 1 písmeno c) zákona o pobyte cudzincov ako podmienku pre možnosť zaistenia cudzieho štátneho príslušníka z dôvodu podania žiadosti o azyl neuvádza vykonanie pohovoru pred migračným úradom.
27. Záverom správny súd konštatuje, že zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c/ Zákona o pobyte cudzincov vzhľadom na vyššie uvedené je súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a s poukazom na nedôvodnosť žalobných námietok aj účelné a efektívne.
28. Súd preto po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu žalobcu podľa § 229 SSP ako nedôvodnú zamietol.
29. Podľa ust. § 167 ods. 1 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
30. Podľa ust. § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
31. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s ustanovením § 168 SSP tak, že účastníkom nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému žiadne účelné trovy konania nevznikli.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.