Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_27CoCsp-48-2020.pdf
PDF · 91.07 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoCsp/48/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: V., proti žalovanému: J. o zaplatenie 1.389,12 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 8Csp/26/2019-57 zo dňa 19. februára 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti - vo výroku II. o zamietnutí zvyšnej časti žaloby a v závislom výroku III. - o náhrade trov konania z r u š u j e a v tejto časti v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.423,83 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.389,12 eur od 25.04.2019 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 33,93 eur od 25.04.2019 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom III. priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100%. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že medzi stranami sporu bola uzatvorená dňa 21.09.2016 Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX. Na základe predmetnej zmluvy žalobca poskytol žalovanému bezúčelový úver vo výške 1.900,- eur s dohodnutou výškou úrokovej sadzby 6,9 % ročne, žalovaný sa zaviazal úver splácať v 84 mesačných splátkach vždy k 18. dňu v mesiaci vo výške 28,69 eur, celkovo mal zaplatiť sumu 2.409,96 eur. V zmluve je uvedená výška RPMN 7,23 % a priemerná RPMN 14,48 %. Uvedená Zmluva je v zmysle § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. zmluvou o spotrebiteľskom úvere a v zmysle § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka zároveň spotrebiteľskou zmluvou. Uviedol, že v konaní bolo žalobcom tvrdené a preukázané, že žalovaný po poskytnutí úveru v sume 1.900,- eur úver v dohodnutých splátkach vo výške 28,69 eur riadne nesplácal, a preto bol listom zo dňa 24.04.2019 vyzvaný na predčasné splatenie poskytnutého úveru, a to bezodkladne. Súd preskúmal obsahové náležitosti Zmluvy a zistil, že zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Povinnosťou žalovaného bolo splácať úver v mesačných splátkach vo výške po 28,69 eur so splatnosťou vždy k 18. dňu v mesiaci. Vzhľadom na uvedené je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1.389,12 eur, úrok z neuhradených splátok do predčasnej splatnosti úveru vo výške 33,93 eur, úrok z omeškania z neuhradených splátok do predčasnej splatnosti úveru vo výške 0,78 eur. Pokiaľ sa žalobca ďalej domáhal zaplatenia dohodnutého úroku 6,9% ročne aj po zosplatnení, a to až do zaplatenia, súd prvej inštancie konštatoval, že veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. (Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 56/2018 z 28.marca 2018). V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. v platnom znení súd prvej inštancie
priznal žalobcovi z nezaplatenej úverovej istiny a zmluvných úrokov dojednaný úrok z omeškania, ktorý je v medziach zákonného úroku z omeškania 5% od 25.04.2019 do zaplatenia. Súd prvej inštancie na základe uvedených skutočností žalovaného zaviazal k zaplateniu celkovej sumy 1.423,83 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.389,12 eur od 25.04.2019 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 33,93 eur od 25.04.2019 do zaplatenia a v časti, v ktorej sa žalobca domáhal priznania úverového úroku z dlžnej sumy po zosplatnení úveru žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., keď žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech v prevažnej časti, nakoľko došlo iba k zamietnutiu úroku vo výške 6,9 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 1.389,12 eur od 25.04.2019 do zaplatenia, priznal nárok na plnú náhradu trov konania, o ktorej výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497 Obch. zákonníka, § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1 veta prvá, ods. 5, § 54 ods. 1, § 565 Obč. zákonníka v platnom znení, § 1 ods. 2 veta prvá, § 2 písm. a/, b/, d/ zák. č. 129/2010 Z.z. účinného ku dňu uzavretia zmluvy.
2. Proti tomuto rozsudku vo výroku II., ktorým bola žaloba zmietnutá, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tomto výroku zmenil, žalobe vyhovel a priznal mu náhradu trov konania vo výške súdneho poplatku. S rozhodnutím súdu prvej inštancie sa nestotožnil a považoval rozhodnutie za nesprávne. Poukázal na ust. § 497, § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obch. zákonníka a komentár IURA EDITION k nim. Uviedol, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Mal za to, že záver súdu prvej inštancie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Dal do pozornosti dôvodovú správu k zákonu č. 104/2014 Z.z. Poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne na rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/108/2017 z 29.05.2018, č.k. 8Co/138/2017-83 zo dňa 27.03.2018, č.k. 8Co/206/2018-175 zo dňa 27.11.2018, Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.01.2017, Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43Co/23/2017-92 zo dňa 29.11.2017 a ďalšie, ako aj iné rozsudky Krajského súdu v Nitre, Krajského súdu v Košiciach, ako aj Krajského súdu v Prešove. Na podporu svojho názoru poukázal na najnovšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 6Cdo/113/2018 zo dňa 30.07.2019. V predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd SR, odkazujúc na judikatúru Súdneho dvora EÚ, celkom jednoznačne uvádza právny záver, podľa ktorého má veriteľ nárok na zmluvný (obchodný) úrok z úveru bez ohľadu na zosplatnenie dlhu, a to aj popri nároku na úrok z omeškania, pričom tento nárok trvá až do úplného splatenia poskytnutých finančných prostriedkov dlžníkom. Na základe vyššie citovaného právneho názoru Najvyššieho súdu SR, ako aj v súvislosti s odkazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ, považoval právnu otázku nároku veriteľa na zmluvný úrok po zosplatnení za definitívne uzatvorenú vyššie citovaným právnym názorom dovolacieho súdu. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal žalobca za to, že jeho odvolanie je dôvodné, keďže je daný odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
3. Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
5. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním do výroku I., ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, v tomto výroku rozsudok súd prvej inštancie (výrok I.) nadobudol právoplatnosť a odvolací súd sa ho nedotýkal (§ 367 ods. 2, 3 CSP).
6. Pokiaľ ide o zaplatenie dohodnutého úroku 6,9% ročne uplatneného z nezaplatenej istiny od zosplatnenia do zaplatenia, v ktorej časti súd prvej inštancie žalobu vo výroku II. zamietol, súd prvej inštancie zastával názor, že žalobcovi prináleží dohodnutý úrok z poskytnutých prostriedkov len do splatnosti dlhu a po splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť veriteľovi úrok z omeškania. Dospel
k záveru, že len do vyhlásenia predčasnej splatnosti celého úveru má veriteľ právo na zaplatenie zmluvných úrokov s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká a veriteľ má právo iba na úrok z omeškania. V uvedenej súvislosti po preskúmaní veci odvolací súd dáva do pozornosti jedno z posledných rozhodnutí najvyššej súdnej autority o danej spornej otázke, a to uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.06.2020 sp. zn. 5 Cdo 42/2020. V tomto uznesení Najvyšší súd konštatuje rôznorodosť právnych názorov odvolacích súdov na danú problematiku, ktoré možno zoskupiť do troch skupín. Jedna kategória rozhodnutí zmluvné úroky po zosplatnení úveru nepripúšťa a priznáva len úroky z omeškania. Druhá skupina rozhodnutí kumuláciu zmluvne dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania po predčasnom zosplatnení úveru pripúšťa. Tretia skupina rozhodnutí pripúšťa kumuláciu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania obmedzene, iba do výšky, akú by pri riadnom plnení povinností žalovaný na dohodnutých úrokoch zaplatil. Z obsahu citovaného uznesenia Najvyššieho súdu je zrejmé, že v danej veci toho istého žalobcu ako je žalobca v tejto veci, sa Najvyšší súd priklonil k názoru tretej skupiny rozhodnutí odvolacích súdov. Uvedenú právnu otázku následne totožným spôsobom riešili i ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2 Cdo 115/2019, 8 Cdo 237/2019, 8 Cdo 135/2020, 8Cdo/125/2018 zo dňa 18.06.2020, 8Cdo/118/2020 zo dňa 26. augusta 2020, sp.zn. 7Cdo/118/2019 zo dňa 26. augusta 2020, sp.zn. 7Cdo/111/2019 zo dňa 23. júla 2020, sp.zn. 7Cdo/135/2019 zo dňa 23. júla 2020 atď.).
7. Odvolací súd na okraj poznamenáva, že Krajský súd v Prešove podal dňa 5. mája 2020 vo veci toho istého žalobcu proti fyzickej osobe otázku na Súdny dvor Európskej únie, ktorá je vedená pod č. C-192/20, ktorej predmetom je tiež otázka kumulácie zmluvných úrokov a úrokov z omeškania.
8. Ako uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedených rozhodnutiach otázka (ne)možnosti kumulácie zmluvných úrokov a úrokov z omeškania po zosplatnení úverovej zmluvy, kde jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, je predmetom dlhodobej diskusie odbornej verejnosti, nakoľko jednoznačné legislatívne riešenie, ktoré by sa výslovne k problematike vyjadrilo, absentuje. Z rozhodovacej praxe odvolacích súdov pretrváva nesúlad v riešení otázky možného priznania zmluvných úrokov po predčasnom zosplatnení úveru, kedy sa vyprofilovali tri skupiny rozhodnutí. Jedna kategória rozhodnutí zmluvné úroky po zosplatnení úveru nepripúšťa a priznáva len úroky z omeškania. Odôvodňuje to tým, že po nadobudnutí splatnosti úveru /či už celého alebo jednotlivých splátok/ veriteľovi vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru / alebo jeho časti/. Ak teda nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba /pretože tieto sú už splatné/ a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom. Druhá skupina rozhodnutí kumuláciu zmluvne dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania po predčasnom zosplatnení úveru pripúšťa. Argumentuje zmluvnou autonómiou strán, kedy žiaden zákon výslovne nezakazuje dohodnúť úroky i za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná do jej faktického vrátenia veriteľovi, teda i za dobu, v ktorej sa dlžník ocitne v omeškaní so splnením svojho záväzku. Pokiaľ by takáto dohoda nebola prípustná, mohlo by to vyvolať absurdnú situáciu, keby sa dlžník porušením svojich zmluvných povinností splácať úverové splátky dostal do výhodnejšej pozície, v ktorej by napriek nevráteniu peňažných prostriedkov mal tieto vo svojej dispozícii naďalej bez povinnosti uhradiť odmenu za ich poskytnutie, t. j. zaplatiť veriteľovi úrok aj za obdobie po predčasnom zosplatnení úveru vyvolanom porušením zmluvných povinností. Nakoniec tretia skupina rozhodnutí pripúšťa kumuláciu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania obmedzene, iba do výšky, akú by pri riadnom plnení povinností žalovaný na dohodnutých úrokoch zaplatil. Vychádza z názoru, že aj po predčasnom zosplatnení úveru zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t. j. patrí v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. Súčasne vyslovila názor, že dojednanie, podľa ktorého veriteľovi patria v prípade omeškania dlžníka úroky až do skutočného vrátenia istiny úveru je pre dlžníka - spotrebiteľa nevýhodné, a preto v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatné.
9. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z ustanovení § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. U spotrebiteľských úverov je jednou z náležitostí, ktoré musí zmluva obsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy (§ 9 ods.2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z.). To znamená, že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo ohraničená. V súčasnej právnej úprave zmluvy o úvere absentuje explicitná úprava konečného okamihu povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov, v § 502 ods. 1 vete prvej Obchodného zákonníka je uvedené len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z
úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za ne získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané, dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t. j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. 10. Ako ďalej uviedol najvyšší súd pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojednanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny, jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie, koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť však dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania, nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody.
11. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí prevyšujúcej časti žaloby žalobcu (výrok II.) tak už s ohľadom na uvedený právny názor, ktorý zaujala vyššia súdna autorita v tejto doposiaľ spornej otázke, neobstojí.
12. Nakoľko v zmysle uvedených záverov Najvyššieho súdu SR žalobcovi by sa malo na dojednaných zmluvných úrokoch z úveru dostať od žalovanej len toľko, koľko by pri riadnom plnení povinností žalovaná zaplatila na úrokoch úveru a koľko už na úrokoch úveru pred zosplatnením úveru zaplatila, doposiaľ z poskytnutého úveru zaplatila celkom 773,82 eur, čo má vyplývať z prehľadu splátok zaslaného žalobcom, len rozdiel medzi týmito peňažnými sumami môže byť žalobcovi ako veriteľovi priznaný. S ohľadom na formuláciu žalobného petitu, kedy žalobca žiada priznanie úrokov 6,9% ročne zo sumy nezaplatenej istiny za dobu do 25.04.2019 do zaplatenia, je možné potom žalovanú zaviazať k zaplateniu takto požadovaných úrokov z úveru, najviac však do sumy zistenej ako rozdiel medzi úrokmi, ktoré by pri riadnom plnení povinností žalovaná zaplatila na úrokoch úveru a koľko už na úrokoch úveru zaplatila, a vo zvyšku je potom potrebné žalobu žalobcu (ktorý žiadal zaplatenie úrokov do zaplatenia istiny bez obmedzenia celkovej sumy úrokov) zamietnuť.
13. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP v napadnutej časti výroku II. o zamietnutí prevyšujúcej časti žaloby, ako aj v súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a vec mu vrátil v tomto rozsahu podľa § 391 ods. 1 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
14. Po vrátení veci súd prvej inštancie zopakuje, resp. doplní dokazovanie v naznačenom smere, vyvodí z neho náležité skutočnosti, ktoré potom posúdi v súlade s vyššie uvedeným právnym názorom Najvyššieho súdu. Opätovne potom vo veci ohľadne prevyšujúcej časti žaloby žalobcu rozhodne. V novom rozhodnutí je súd prvej inštancie povinný rozhodnúť aj o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 CSP.
15. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).