Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/106/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v právnej veci žalobcu: W. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. O. XXX/XX, XXX XX D., zastúpeného JUDr. Milanom Vavrekom, MSc, advokátom so sídlom S. X, XXX XX I., proti žalovaným: 1/ M. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX D., 2/ D. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX D., obaja zastúpení JUDr. PaedDr. Róbertom Monsbergerom Kozákom, advokátom so sídlom A. XX, XXX XX T. B., o zaplatenie sumy 1.750,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. -63 zo dňa 03.12.2018, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. -63 zo dňa 03.12.2018 p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní v rade 1/ a 2/ m a j ú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (výrok I.). Zároveň priznal žalovaným v rade 1/ a 2/ náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.). 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že zmluva o dielo ( ) je zmluva, ktorou sa zhotoviteľ zaväzuje objednávateľovi, že za odplatu vykoná pre objednávateľa určité dielo na svoje nebezpečenstvo. Zmluva sa považuje za uzatvorenú okamihom, len čo sa zhotoviteľ a objednávateľ dohodli na jej podstatných náležitostiach, a to na predmete diela, na tom, že dielo bude vykonané na nebezpečenstvo zhotoviteľa a na tom, že zhotovenie diela bude odplatné; pričom pokiaľ je zmluva písomná, spravidla je výška ceny (odmeny) za zhotovenie diela uvedená v zmluve. Pohľadávku, ktorá je predmetom sporu, žalobca nadobudol od postupcu, a to obchodnej spoločnosti Eko Energy Slovenská republika, s.r.o., pričom tvrdil, že pohľadávka vznikla z titulu neuhradenia časti faktúry za dodanie a montáž slnečných kolektorov na rodinnom dome žalovaných v celkovej výške 1.750,00 Eur podľa faktúry č. 170243 splatnej dňa 14.02.2017. Podľa zmluvy o dielo sa zmluvné strany dohodli na cene za dielo pevnou sumou vo výške 1.761,00 Eur. Túto cenu žalovaní riadne zaplatili, čo nebolo medzi stranami sporné. V skutočnosti žalovaní zaplatili sumu o niečo vyššiu, keďže bol navyše dokupovaný materiál na vykonanie diela. Žalovaní popreli, že by sa s právnym predchodcom žalobcu dohodli na cene za dielo, ktorú fakturoval navyše až niekoľko mesiacov po dodaní diela vo výške 3.528,61 Eur. Žalobca tieto tvrdenia žalovaných účinne nepoprel. Súd vyzval žalobcu uznesením zo dňa 20.09.2018, aby sa vyjadril k vyjadreniu žalovaných, na čo však žalobca nereagoval. Skutkovým základom pre právne posúdenie a rozhodnutie veci sa tak stali výlučne skutkové tvrdenia žalobcu obsiahnuté v jeho žalobe a skutkové tvrdenia žalovaných obsiahnuté vo vyjadrení k žalobe, keďže postupom podľa súd neprihliadol na tvrdenia žalobcu prednesené na pojednávaní

dňa 03.12.2018, a ani na ním navrhované dôkazy. Súdu prvej inštancie nebolo zrejmé, z akého dôvodu právny predchodca žalobcu niekoľko mesiacov po vykonaní diela vystavil faktúru na sumu 3.528,61 Eur, keď sa so žalovanými dohodol na cene diela v sume 1.761,00 Eur a táto už bola zo strany žalovaných uhradená. Poukázal na to, že faktúra je jednostranný akt a nemožno z nej vyvodzovať dohodu zmluvných strán. Tú možno vyvodiť jedine zo zmluvy, s ktorej obsahom v súdenom prípade súhlasili obe zmluvné strany a na znak súhlasu ju podpísali. Predloženú zmluvu o dielo zo dňa 20.08.2016 považoval okresný súd za platnú, spĺňajúcu všetky zákonné náležitosti a pokiaľ na ňu v rámci svojej obrany žalovaní poukázali, súd z nej pri svojom rozhodovaní vychádzal. Povinnosťou právneho predchodcu žalobcu bolo zhotoviť dielo a povinnosťou žalovaných ako objednávateľov, bolo zaplatiť zhotoviteľovi dojednanú cenu diela. Žalovaní preukázali (resp. zo strany žalobcu nebolo popreté), že dojednanú cenu diela vo výške 1.761,00 Eur riadne uhradili, preto pohľadávka vo výške 1.750,00 Eur, ktorú si žalobca ako právny nástupca obchodnej spoločnosti Eko Energy Slovenská republika, s.r.o. voči žalovaným uplatnil titulom neuhradenia časti ceny za dielo za dodanie a montáž slnečných kolektorov, v čase jej postúpenia neexistovala. Preto nebolo preukázané, že by bol žalobca nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide. 3. Pokiaľ ide o trovy konania súd prvej inštancie vychádzal z princípu úspechu vo veci ( ).

4. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia rozhodnutia a vrátenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alternatívne žiadal, aby ho odvolací súd zmenil tak, že jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie. 5. Odvolateľ poukázal na obsah ustanovenia , , ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR R 27/2011, z ktorého vyplýva, že „všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je, aby adresát mal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t. j. akonáhle sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície.“ Zo strany žalovaných 1/ a 2/ nebol takýto dôkaz predložený žalobcovi a ten sa nemohol k nemu vyjadriť v súdnom konaní, ktoré prebiehalo. V súdenom prípade svedecká výpoveď žalobcu (postupníka) a postupcu bola zamietnutá súdom, a to aj napriek skutočnosti, že na pojednávaní právny zástupca žalobcu zabezpečil prítomnosť postupcu a postupníka. Pokiaľ medzi účastníkmi zmluvy o postúpení niet pochybnosti o obsahu záväzku, o obsahu zmlúv medzi nimi postúpených a okruhu osôb zaviazaných ako dlžníkov, čo je jednoznačné z ich ďalších úkonov - dodatkov upresňujúcich označenie zmlúv a dlžníkov, potom neprináleží súdu hodnotiť ich následné úkony ako účelové, keď učiniť sporným obsah záväzku medzi účastníkmi môžu len títo priami účastníci, t. j. postupca a postupník, nikdy nie dlžník. Vôľu účastníkov možno vykladať len s prihliadnutím na ich úkony a prejavy. Nemôže na to mať vplyv vôľa účastníka (ktorého súhlas k postúpeniu pohľadávky nie je podľa v prejednávanej veci potrebný), keďže zmluva medzi účastníkmi takúto výluku neobsahuje. Navyše žalovaní v rade 1/ a 2/ právne nespochybniteľným spôsobom nenamietali, že by im postúpenie pohľadávok nebolo oznámené, a že by v tejto súvislosti plnili, hoci aj len čiastočne svoj záväzok pôvodnému veriteľovi. Obligatórnou náležitosťou zmluvy o postúpení pohľadávky je identifikácia postupovanej pohľadávky, ktorá musí obsahovať okrem popisu pohľadávky, čo sa týka jej výšky a právnych skutočností, na ktorých sa zakladá, aj označenie postupcovho dlžníka ( ). Súd prvej inštancie sa však relevantne dostačujúcim spôsobom nezaoberal a nevysporiadal so základnou otázkou postúpenia pohľadávky, ktorou je otázka, či to, čo bolo predmetom zmluvy spĺňalo náležitosti pojmu pohľadávka alebo išlo len o požiadavku, resp. nárok, ktorý nemožno pod tento pojem zaradiť. Základnou časťou pohľadávky, teda podmienkou bez ktorej splnenia nemožno hovoriť o pohľadávke veriteľa, je jej dlh na strane dlžníka. Pohľadávka, čiže oprávnenie veriteľa zodpovedá dlhu, čiže povinnosti dlžníka, čo značí, že ak nie je dlh, ktorý je dlžník povinný splniť, nie je ani pohľadávka, na ktorej splnenie má veriteľ oprávnenie. V súdenom prípade žalobca (postupník) svoj nárok odkomunikoval prostredníctvom dôkazov predložených v spise. Postúpená môže byť iba existujúca pohľadávka, nemôže byť predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky pohľadávka, ktorá zanikla. V súdenom prípade sa tak žalobca aj domáha, čo žalovaní v rade 1/ a 2/ v rámci procesnej obrany nespochybnili, skôr sa zameriavali na reklamovanie vád spôsobených funkčnosťou predmetu zmluvy o dielo. Uvedené skutočnosti zostali zo strany súdu nepovšimnuté a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi ani relevantným spôsobom nevysporiadal. Prvoinštačný súd sa teda uspokojil len s tvrdeniami a listinnými dôkazmi žalobcu a sporné skutočnosti, ktoré neboli žalobcom bezpečne v konaní preukázané, si osvojil ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádzal v meritórnom rozhodnutí. Žalovaní v rozpore so svojimi povinnosťami vyplývajúcimi zo záväzkového vzťahu neposkytli spolupôsobenie potrebné na to, aby žalobca mohol splniť svoj záväzok v celom rozsahu. V žiadnom

prípade žalobca nebol povinný osobitne vyzvať žalovaného k poskytnutiu súčinnosti, pretože žiadne ustanovenie , a ani zmluva mu takúto povinnosť neukladá. Žalobca uviedol, že v konaní predložil listinné dôkazy, a to správu z kontroly Slovenskej inovačnej a energetickej agentúry zo dňa 05.10.2017, ktorá zamietla preplatenie poukážky v sume 1.750,00 Eur, keďže žalovaní v rade 1/ a 2/ nesplnili podmienky zo zmluvy o poskytnutí príspevku od uvedenej inštitúcie, ktorého výška (1.750,00 Eur) bola predmetom súdneho konania. Tieto informácie sú dostupné aj na stránke poskytovateľa tohto príspevku. Žalovaní v rade 1/ a 2/ neuviedli údaje a z tohto dôvodu nedošlo zo strany Slovenskej inovačnej a energetickej agentúry k preplateniu sumy 1.750,00 Eur v prospech žalobcu. Žalobca odkázal na internetový portál SIEA, z ktorého vyplýva, že Slovenská inovačná a energetická agentúra preplatí poukážku v zmysle všeobecných podmienok a na základe schválenia žiadosti o preplatenie poukážky na účet zhotoviteľa uvedený v tejto zmluve do 30 dní od dátumu schválenia žiadosti o preplatenie poukážky. Žalobca mal za to, že prvoinštančný súd neprihliadol na jeho skutkové tvrdenia, nevysporiadal sa s nimi a tieto neboli výslovne zo strany žalovaných v rade 1/ a 2/ popreté. Stručné posúdenie skutkových tvrdení žalobcu zo strany konajúceho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku považoval za nepresvedčivé. Ďalej poukázal na základné zásady , a to konkrétne na princíp zjavného zneužitia práva. Tento princíp je procesným ekvivalentom zákazu zneužitia subjektívnych práv, ktorý je latentne prítomný v európskych právnych poriadkoch, napr. aj v ustanovení slovenského a pod. Prostredníctvom tohto princípu sa súdu umožňuje odmietnuť konkrétne procesné úkony, ktoré sú zjavným zneužitím práva, či neprihliadnuť na ne, alebo ich dokonca procesne sankcionovať (napr. možnosť udeliť pokutu za nedôvodnú námietku zaujatosti sudcu, princíp separácie trov konania, neprihliadnutie na procesne prekludované úkony a pod.). Žalobca tiež odkázal na , v ktorom je definovaná zásada rovnosti účastníkov konania. V tomto kontexte poukázal na odmietnutie výpovede žalobcu i postupcu. Tiež tvrdil, že vychádzajúc zo zásady iura novit curia súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou strán, a preto má pri posudzovaní nárokov vychádzať zo skutkového stavu, ktorý v konaní zistil v súlade s princípmi .

6. Žalovaní v rade 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 7. Uviedli, že žalobcovi bolo dňa 23.09.2018 doručené uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. zo dňa 20.09.2018 spolu s vyjadrením žalovaných v rade 1/ a 2/ k žalobe s tým, aby sa žalobca ku skutočnostiam tam uvedeným vyjadril, avšak žalobca až do pojednávania dňa 03.12.2018 na toto žiadnym spôsobom nereagoval. Až na súdnom pojednávaní dňa 03.12.2018 žalobca navrhol výsluch svedka. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že peňažný záväzok vo výške 1.761,00 Eur, ktorý žalovaným v rade 1/ a 2/ vznikol proti právnemu predchodcovi žalobcu na základe zmluvy o dielo zo dňa 20.08.2016 bol už v celom rozsahu právnemu predchodcovi žalobcu uhradený a túto skutočnosť nerozporoval ani žalobca. Žalobca nepreukázal, že by medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v rade 1/ a 2/ bola v zmysle zmluvy o dielo dohodnutá cena vo výške 3.528,61 Eur, z ktorej by mohol žalobca nadobudnúť voči žalovaným v rade 1/ a 2/ pohľadávku vo výške 1.750,00 Eur. Žalobca počas prvoinštančného konania tvrdil, že nadobudol peňažnú pohľadávku voči žalovaným v rade 1/ a 2/, avšak nepreukázal jej existenciu. Naopak žalovaní v tomto súdnom konaní preukázali, že svoj peňažný záväzok v celom rozsahu právnemu predchodcovi žalobcu platili. Zdôraznili, že spornú zmluvu o dielo uzatvárali ako spotrebitelia a dôkazy, ktoré žalobca priložil ku svojej žalobe, sú v rozpore s tým, aký predmet plnenia bol uvádzaný v tejto zmluve (rozpor medzi špecifikáciou diela uvedenou v tejto zmluve a špecifikáciou diela uvedenou vo faktúre, ktorú ako dôkaz priložil žalobca k svojmu návrhu). Žalobca počas celého súdneho konania iba tvrdil, že žalovaní v rade 1/ a 2/ sú povinní vrátiť sumu 1.750,00 Eur, však právny základ vzniku peňažnej pohľadávky v takejto výške hodnoverne a žiadnym dôkazom nepreukázal.

8. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia a contrario v spojení s toto rozhodnutie v zmysle potvrdil ako vecne správne.

9. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením . Odôvodnenie rozhodnutia

okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ).

10. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú v opravnom prostriedku sa odvolací súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Zároveň krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať princíp viazanosti odvolacími dôvodmi ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

11. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (, ).

12. Žalobca v rámci podaného odvolania namietal právny záver okresného súdu o nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odsek 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v rámci ktorého súd prvej inštancie jasným spôsobom vysvetlil svoje úvahy týkajúce sa prezentovaného právneho záveru. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými došlo dňa 20.08.2016 k uzatvoreniu zmluvy o dielo, s dohodnutou cenou 1.761,00 Eur. Existenciu žiadnej inej dohody o cene žalobca v spore nepreukázal. Predtlačený text dotknutej zmluvy uvádza, že objednávateľ mal odovzdať zhotoviteľovi poukážku od Slovenskej inovačnej a energetickej agentúry najneskôr do 21 dní od dátumu jej vydania a pre prípad, že tak nespraví, doplatí sumu dotácie. Hodnotu tejto sumy však zmluva neuvádza a jej výška, resp. záväzok žalovaných zaplatiť ju nevyplýva zo žiadneho dôkazu produkovaného žalobcom. Nie je pravdou, že by sa žalovaní v rámci procesnej obrany „zameriavali na reklamovanie vád diela“. Podstata rozhodnutia súdu prvej inštancie spočíva v tom, že tu nebola preukázaná existencia dohody o cene diela nad rámec toho, čo bolo žalovanými zaplatené a čo vyplýva z písomnej ceny o dielo. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie jeho oprávnenia požadovať žalovanú sumu, čo bolo základom pre zamietnutie žaloby.

13. Pokiaľ žalujúca strana v konaní nijakým spôsobom nepreukázala existenciu tvrdenej pohľadávky voči žalovaným, nebolo možné priznať účinky ani postúpeniu takejto pohľadávky. Tvrdenia žalobcu o tom, že zo samotného postúpenia pohľadávky možno vyvodiť jej existenciu, popiera elementárne princípy dokazovania. Na kreovaní zmluvy o postúpení pohľadávky prirodzene dlžník nijako neparticipoval a ani nemohol participovať, pretože v zmysle hmotného práva sa takýto úkon uskutoční aj bez jeho súhlasu ( ). Odvolací súd pripomína, že postupca a postupník môžu pristúpiť k uzavretiu akejkoľvek zmluvy o postúpení; táto však pre dlžníka znamená len jediné - hmotnoprávnu povinnosť plniť novému veriteľovi. Samotná podstata záväzku dlžníka sa však uvedeným nemení, mení sa len osoba veriteľa. Zmluva o postúpení pohľadávky neznamená vznik nového záväzku, či potvrdenie existencie takého záväzku zo strany dlžníka. Ak sa v následnom súdnom spore zistí, že dlh zanikol splnením (hoci aj postupníkovi ešte pred postúpením), nie je možné požadovať od dlžníka nič navyše, argumentujúc „platnosťou“ zmluvy o postúpení. Z uvedeného vyplýva, že zmluva o postúpení pohľadávky nemohla mať na riešenie sporných otázok v aktuálnej veci fakticky žiaden vplyv - prípadné zodpovednostné vzťahy medzi postupcom a postupníkom (v súvislosti s postúpením zaniknutej pohľadávky) nebol okresný súd, ani odvolací súd oprávnený riešiť. Predmetom sporu bol totiž vzťah veriteľ - dlžník na základe zmluvy o dielo, nie vzťah súvisiaci s postúpením pohľadávky.

14. Rovnako neobstojí ani odvolacia argumentácia žalobcu smerujúca voči procesnému postupu okresného súdu v súvislosti s aplikáciou tzv. koncentračnej zásady, ktorej podstata spočíva v tom, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených podmienok) procesno-právne účinky. Absencia procesno-právnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Procesné úkony strán sporu, ktoré podliehajú koncentrácii konania, sú prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej obrany ( ). Z normatívneho hľadiska má koncentrácia konania za následok osobitné procesno-právne sankcie (v podobe neúčinnosti procesného úkonu strany sporu) za to, že strana sporu porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu (procesná diligencia). Povinnosť riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v článku 8 Základných princípov tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej obrany v súlade s princípom hospodárnosti. Procesné úkony nesmú viesť k prieťahom v konaní ( Základných princípov ). Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná ( - sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná ( - zákonná koncentrácia konania). Sudcovská koncentrácia konania je v dispozičnej právomoci súdu. Zákonná koncentrácia konania je pre súd a strany sporu obligatórna.

15. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Napr. nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť, že predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade dôvodné, napr. ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného úkonu a prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky.

16. Predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré nie je včasné, je definované v druhá veta . Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Toto pravidlo je legis generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná právna úprava poskytuje strane sporu lehotu na vykonanie určitého procesného úkonu. O tom, či súd omeškaný procesný úkon strany ospravedlní alebo nie, nevydáva procesné uznesenie. V odôvodnení rozsudku vo veci samej však vysvetlí, že na procesný úkon strany neprihliadol a z akých dôvodov.

17. Zavedenie inštitútu koncentrácie konania do procesnej úpravy bolo odrazom potreby urýchlenia vybavovania sporovej agendy, ktorá bola v minulosti mnohokrát zdržiavaná opakovanými a postupnými procesnými návrhmi strán, hoci tieto mohli byť realizované v počiatočných fázach konania. Daná taktika žalobcu či žalovaného vytvárala priestor pre viacnásobné odročovanie pojednávaní, produkovanie ďalších a ďalších dôkazov a vzniku mnohých reštančných vecí, ktoré pri rešpektovaní princípu hospodárnosti konania mohli byť ukončené v podstatne kratšom čase. Koncepcia zvýšila v tejto súvislosti zodpovednosť strany sporu za uplatňovanie jej práv a vytvára tak tlak na dodržiavanie určených lehôt. Dôsledné použitie koncentračnej zásady je namieste predovšetkým v prípadoch zastúpenia sporových strán advokátmi, ktorí sú ako vysokokvalifikovaní odborníci v oblasti práva povinní v duchu procesnej ekonómie prezentovať tvrdenia a dôkazy včas, v lehotách určených zákonom a súdom a vždy vtedy, keď ich objektívne majú k dispozícii. Nerešpektovaním týchto zásad sa tak žalobca či žalovaný vystavujú riziku neúspechu v spore. K oprávneniu sudcu vychádzať v jednotlivom prípade z ustanovenia odvolací súd odkazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR .

18. Z obsahu predloženého spisového materiálu mal odvolací súd preukázané, že žalobcovi bolo vyjadrenie žalovaných k žalobe doručené prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 23.09.2018, s tým, že bol vyzvaný na vyjadrenie, uvedenie ďalších skutočností a označenie dôkazov na preukázania svojich tvrdení v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Súčasťou výzvy bolo aj poučenie žalujúcej sporovej

strany o tom, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadať podľa . Žalobca na výzvu súdu nijakým spôsobom nereagoval.

19. Na pojednávaní konanom dňa 03.12.2018 žalobca navrhol vykonanie nových dôkazov (listiny predložené do spisu krátkou cestou, výsluch konateľa postupcu), avšak súd prvej inštancie na takto (oneskorene) uplatnené prostriedky procesnej obrany nemienil prihliadnuť a návrhy na vykonanie dokazovania nevykonal. S uvedeným procesným postupom okresného súdu sa po oboznámení s okolnosťami takéhoto postupu v plnom rozsahu stotožnil aj odvolací súd. Ak totiž jedna sporová strana riadne splnila svoje povinnosti prezentovať skutkové tvrdenia včas, potom na splnenie tejto povinnosti musel prihliadať súd aj v prípade druhej sporovej strany. S poukazom na uvedené tak okresný súd v zmysle považoval za záväzný skutkový stav vyplývajúci z vykonaného dokazovania, pozostávajúceho s oboznámením sa s tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalobcom v podanej žalobe a žalovanými vo vyjadrení k žalobe. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalujúca sporová strana neuviedla nijaký ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý prostriedky procesného útoku uplatnené v priebehu pojednávania neuplatnila skôr, na základe čoho nebol ani len teoretický dôvod na úvahy o modifikáciu účinkov sudcovskej koncentrácie konania.

20. Bez ohľadu na uvedené úvahy krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať tiež na fakt, že každé vykonanie dôkazu v spore musí nadväzovať na skutkové tvrdenie ( ). Ak teda žalobca navrhol v konaní pred súdom prvej inštancie výsluch svedka (konateľa postupcu), vykonanie tohto dôkazu malo byť nevyhnutne spojené s konkrétnym tvrdením, ktoré malo byť označeným výsluchom preukázané. Ani v tomto smere si žalobca nesplnil dôsledne svoju procesnú povinnosť, pretože z obsahu listín ani prejavu zástupcu žalobcu na pojednávaní nie je jasné, čo konkrétne sa malo výsluchom preukázať.

21. Krajský súd sa nestotožnil ani s komplexnom odvolacích námietok žalobcu smerujúcich k úvahe o absencii riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku. Právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil zákonu zodpovedajúcim spôsobom. Skutočnosť, že nebolo rozhodnuté podľa predstáv odvolateľa ešte neznamená, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie vykazuje vady, resp. že porušuje základné pravidlá pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí.

22. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd v spojení s a tak, že priznal žalovaným v rade 1/ a 2/ ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalobcovi, ktorý vo veci podaného odvolania úspech nemal. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím súdny úradník ( ).

23. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( a ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( a ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( a ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).