Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Co-92-2019.pdf
PDF · 99.5 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/92/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v právnej veci žalobkyne: X. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX N. XXX, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie neplatnosti právnych úkonov, o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17Csp/78/2017-126 zo dňa 28. novembra 2018 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 17Csp/78/2017-141 zo dňa 12. decembra 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 17Csp/78/2017-126 zo dňa 28. novembra 2018 vo výrokoch III., V., VII., VIII. v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 17Csp/78/2017-141 zo dňa 12. decembra 2018 p o t v r d z u j e .
Vo zvyšnej časti, t. j. vo výrokoch I., II., IV., VI. a tiež vo výroku dopĺňacieho rozsudku zostáva rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 17Csp/78/2017-126 zo dňa 28. novembra 2018 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 17Csp/78/2017-141 zo dňa 12. decembra 2018 n e d o t k n u t ý .
Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zastavil konanie o určenie, že spotrebiteľské zmluvy č. 500701380 zo dňa 15.10.2014 a č. 500701832 zo dňa 09.10.2015 uzavreté medzi žalobkyňou a žalovaným sú neplatné (výrok I.). Zároveň týmto rozsudkom zastavil konanie o určenie, že úvery zo spotrebiteľských zmlúv č. 500701380 zo dňa 15.10.2014 a č. 500701832 zo dňa 09.10.2015 uzavreté medzi žalobkyňou a žalovaným sú bezúročné a bez poplatkov (výrok II.). Ďalej súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia sumu vo výške 826,00 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok III.). Výrokom IV. žalobný návrh titulom bezdôvodného obohatenia vo zvyšku zamietol. Výrokom V. súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200,00 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Zároveň okresný súd zamietol žalobu o určenie, že dohoda o zrážkach zo mzdy uzavretá medzi stranami sporu dňa 09.10.2015 je neplatná k č. 500701832 (výrok VI.). Napokon výrokom VII. súd nepriznal žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania a výrokom VIII. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok vo výške 61,50 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 12.12.2018 súd prvej inštancie rozhodol o zamietnutí žaloby vo zvyšku titulom primeraného finančného zadosťučinenia. 2. K výrokom o zastavení konania súd prvej inštancie odkázal na ust. § 145 ods. 2 CSP. Pri posudzovaní uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia okresný súd vychádzal z
toho, že zmluvy o spotrebiteľských úveroch uzavreté medzi stranami sporu, a to č. 500701380 zo dňa 15.10.2014 a č. 500701832 zo dňa 09.10.2015, majú spotrebiteľský charakter, a teda podliehajú ustanoveniam Občianskeho zákonníka a tiež ustanoveniam zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Konštatoval, že uvedené úverové zmluvy neobsahujú výšku, počet a termíny splátok (§ 9 ods. 2 písm. k/ a l/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvárania sporných zmlúv). Ak aj žalovaný odkazoval na uzavretie dohody o plnení v splátkach, túto v konaní nepredložil. Pokiaľ ide o výšku ročnej percentuálnej miery nákladov, k tejto súd uviedol, že do jej výpočtu nebol zahrnutý aj úrok, v dôsledku čoho nemožno hovoriť o správnom určení ročnej percentuálnej miery nákladov, keďže žalovaný na účely jej výpočtu nepoužil celkové náklady spotrebiteľa spojené s daným úverom, v dôsledku čoho sú dané úvery bezúročné a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z., keďže je v nich uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že plnenie žalobkyne nad istinu úveru je plnením bez právneho dôvodu a žalovaný je povinný toto vydať. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že žalobkyňa zaplatila žalovanému na základe dvoch spotrebiteľských zmlúv o 826,00 Eur viac, pričom táto suma predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré je žalovaný povinný v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka vydať. K návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie odkázal na ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom konštatoval, že jeho výška nie je predmetom žiadnej právnej úpravy. Z uvedeného dôvodu v rámci voľnej úvahy vyhodnocoval primeranosť tohto zadosťučinenia s ohľadom na okolnosti veci, kedy žalovaný napriek tomu, že istina úveru bola zaplatená, neustále kontaktoval žalobkyňu a jej zamestnávateľa upozornením vymáhania náhrady škody, ak zrážky zo mzdy nebudú realizované. S poukazom na uvedené prvoinštančný súd považoval nárok v časti uplatneného primeraného zadosťučinenia vo výške 200,00 Eur za dôvodný a výšku priznanej sumy 200,00 Eur za primeranú k povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne, ako aj primeranú porušeniu povinnosti žalovaného ustanovenej zákonom o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy, v tejto časti súd prvej inštancie žalobu zamietol ako procesne neprípustnú postupom podľa § 137 písm. d/ CSP. 3. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal okresný súd z ust. § 255 ods. 2 CSP, pričom konštatoval, že žalovaný mal úspech vo veci v rozsahu 52,8 %. Zároveň však uzavrel, že vznik trov konania na strane žalovaného z obsahu spisového materiálu nevyplýva, a preto mu súd nárok na náhradu trov konania nepriznal. 4. Pokiaľ ide o povinnosť zaplatiť súdny poplatok, okresný súd odkázal na ust. § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. a konštatoval, že žalobkyňa bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov. Z uvedeného dôvodu na jeho úhradu bol zaviazaný žalovaný.
5. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to proti jeho výrokom III., V., VII. a VIII., pričom sa domáhal jeho zrušenia v napadnutej časti a vrátenia veci na ďalšie konanie. 6. Argumentoval tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyjadril názor, že v danom prípade nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na základe každej jednej platne uzavretej zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú. Rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, k zrušeniu zmluvy a podobne) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaný poukázal na fakt, že nároky z titulu bezdôvodného obohatenia nie sú spotrebiteľským vzťahom a z tohto dôvodu je prístup zohľadňujúci záujem slabšej strany nežiaduci, ale je potrebné zachovať rovnosť strán. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia, avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom, či sa prizná primerané finančné zadosťučinenie a v akej výške, je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho-ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. Žalovaný poukázal tiež na to, že žalobkyňa od začiatku neplatila riadne splátky v zmysle zmlúv o úvere, čím sa dostala s plnením svojich záväzkov do omeškania. Odvolateľ požadoval, aby odvolací súd vzal do úvahy aj konanie žalobkyne, ktorá sa domáhala vydania finančného
zadosťučinenia napriek tomu, že sama porušila svoje záväzky vyplývajúce zo zmlúv o úvere. Mal za to, že nepostačuje všeobecné konštatovanie funkcie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa neodôvodnila jasne a určito skutkové okolnosti týkajúce sa záväzkovo-právneho vzťahu medzi ňou a žalovaným. Ďalej odvolateľ poukázal na článok 5 CSP a tvrdil, že žalobkyňa uplatňuje svoje domnelé právo svojvoľne a zjavne bezúspešne, keďže sama neoznačila podstatné skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci (neuviedla, že sama bola s plnením istiny v omeškaní). Žalovaný poukázal tiež na gramaticky výklad slova „primerane“. Z obsahu Krátkeho slovníka slovenského jazyka vyplýva, že toto slovo možno spájať so slovom „vhodne“. Obdobne Synonymický slovník slovenčiny spája slovo primerane s významom vhodne, vyhovujúc požiadavkám, spĺňajúc požiadavky, náležitým spôsobom. Žalovaný vyslovil presvedčenie, že suma vo výške 200,00 Eur, ktorú súd žalobkyni priznal, nezodpovedá požiadavke všeobecnej spravodlivosti, nebolo by vhodné ju priznať a nebola náležitým spôsobom odôvodnená.
7. Žalobkyňa vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. 8. Podľa jej názoru žalovaný neuviedol v odvolaní žiadne tvrdenia, ktoré by mali za následok čo i len jeden z odvolacích dôvodov. Len strohým spôsobom opísal neplatnosť zmlúv, hoci sa súd stotožnil s názorom, že zmluvy nie sú neplatné, ale úvery sú bezúročné a titulom bezúročnosti úverov došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, teda k plneniu z jej strany nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov. K primeranému finančnému zadosťučineniu uviedla, že argumenty žalovaného sú iba v rovine tvrdení, nepodložené žiadnymi dôkazmi ani rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR ohľadom výkladu naplnenia podmienky získania primeraného finančného zadosťučinenia.
9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v odvolaním napadnutej časti výrokov III., V., VII. a VIII. v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne.
10. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
11. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú v opravnom prostriedku sa odvolací súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Zároveň krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať princíp viazanosti odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
12. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
13. Odvolacia argumentácia žalovaného smerovala voči čiastočnému priznaniu nároku žalobkyne titulom vydania bezdôvodného obohatenia, keď namietal, že nedošlo k žiadnej z foriem bezdôvodného
obohatenia uvedených v ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti, že súd prvej inštancie pre potreby rozhodnutia o žalobou uplatnenom nároku posudzoval spotrebiteľské úvery, ktoré sú podkladom žalobkyňou uplatneného nároku, pričom dospel k záveru o ich bezúročnosti a bezpoplatkovosti, s poukazom na § 11 písm. b) a d) zákona č, 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia jednotlivých zmluvných vzťahov. Žalobkyňa tým, že „preplatila“ poskytnuté spotrebiteľské úvery o hodnotu istiny, ktorú s poukazom na konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť bola povinná žalovanému ako veriteľovi vrátiť, plnila de facto bez právneho dôvodu, úmerne čomu došlo na strane žalovaného (veriteľa) k bezdôvodnému obohateniu. K uvedenej problematike sa vyjadril napr. aj Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 43/2020 zo dňa 12.05.2020, v zmysle ktorého bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere, má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Otázka bezúročnosti a bezpoplatkovosti bola zo strany súdu prvej inštancie náležite hodnotená ako prejudiciálna, a preto nie je nutné osobitné súdne rozhodnutie o takomto charaktere dotknutých zmlúv, ako to tvrdil odvolateľ (keď uvádzal, že zmluvy neboli nikdy právoplatne vyhlásené za neplatné).
14. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že žalovaný v podanom opravnom prostriedku právny záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti dotknutých spotrebiteľských úverov nijakým spôsobom nespochybnil ani nenamietal. Namietal len nadväzujúci právny záver súdu prvej inštancie o vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor žalovanej.
15. Časť odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie, odvolateľ namietal odkazom na teoretické východiská daného inštitútu upraveného v ustanovení § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., všeobecnými tvrdeniami o platobnej nedisciplíne žalobkyne pri plnení záväzkov vyplývajúcich z uzatvorených zmlúv, ako aj nejasným skutkovým odôvodnením žalobkyňou uplatneného nároku. S otázkou vhodnosti priznania primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj jej výškou, sa s prihliadnutím na všetky špecifické okolnosti daného prípadu dostatočným spôsobom vysporiadal pri svojom rozhodovaní už súd prvej inštancie, na ktorého zdôvodnenie obsiahnuté v odsekoch 37. až 41. odvolací súd odkazuje.
16. Na doplnenie však považuje súd druhej inštancie za potrebné zdôrazniť, že podstata primeraného finančného zadosťučinenia regulovaného v ustanovení § 3 ods. 5 zákona č. 350/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa spočíva v poskytnutí istej formy satisfakcie za to, že sa spotrebiteľ musel obrátiť so svojou žalobnou požiadavkou na súd a bol s ňou úspešný. Rozhodovanie o priznaní daného nároku je tak viazané len na jedinú podmienku a tou je úspech v spore. Primerané finančné zadosťučinenie však plní aj ďalšiu funkciu - jeho úlohou je odradiť skúsenejších a odborne zdatnejších veriteľov (dodávateľov) pred zneužívajúcimi či diskriminujúcimi praktikami vedúcimi k následnej nutnosti uplatňovať nároky zo strany slabšieho spotrebiteľa na súde. Okresný súd na základe uvedeného postupoval, keď vychádzajúc z čiastočného úspechu žalobkyne rozhodol o primeranom finančnom zadosťučinení v celkovej sume 200,00 Eur, čo predstavuje približne 24% z priznanej sumy bezdôvodného obohatenia. Uvedenú čiastku v nadväznosti na záver o určitom druhu odškodnenia spotrebiteľa považoval i odvolací súd za vhodnú, primeranú a zodpovedajúcu porušeniu práva.
17. Pokiaľ odvolateľ poukázal na fakt, že aj žalobkyňa porušila svoje povinnosti a neplnila svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvného vzťahu, k tomu treba uviesť, že aj takéto porušenia majú v zmysle právnej úpravy svoje dôsledky, či už zákonné alebo zmluvné a žalovaný si ich mohol zákonu zodpovedajúcim spôsobom uplatňovať.
18. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, keďže odvolanie žalovaného v danom prípade nemalo opodstatnenie a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento rozsudok okresného súdu v zmysle § 387 ods. 1 CSP v meritórnych výrokoch III. a V. krajský súd ako vecne správny potvrdil.
19. Odvolací súd zároveň ako vecne správny potvrdil aj napadnutý výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok VII.) a výrok o povinnosti zaplatiť súdny poplatok, vo vzťahu ku ktorým odvolateľ neprodukoval žiadnu relevantnú odvolaciu argumentáciu.
20. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (t. j. vo výrokoch I., II., IV., VI. a vo výroku dopĺňacieho rozsudku) zostalo rozhodnutie okresného súdu nedotknuté týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.
21. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobkyni ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovanému, ktorý vo veci podaného odvolania úspech nemal. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
22. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).