Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2CoPr/2/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v právnej veci žalobcu: P.P.. X. K. C.. U. B., O. XX.XX.XXXX, V.: M., P. XX, zastúpený Advokátska kancelária Valašik & Partners s.r.o. so sídlom v Bratislave, ul. 29 augusta 5, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom: Kutuzovova 8, Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Vojenské lesy a majetky SR, š.p., so sídlom: Lesnícka 23, Pliešovce, IČO: 31 577 920, zastúpený JUDr. Milošom Barbušom, advokátom so sídlom Štúrova 13, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaniach žalobcu proti rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, č. k. - 568 zo dňa 6.12.2018 a č. k.

- 603 zo dňa 7.8.2019, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudky Okresného súdu Bratislava III, č. k. - 568 zo dňa 6.12.2018 a č. k. - 603 zo dňa 7.8.2019 p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

III. Intervenient na strane žalovaného má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. - 568 zo dňa 6.12.2018 zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie náhrady škody vo výške 363.072,32 eur spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu.

2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že počnúc dňom 1.1.1993 bol žalobca menovaný do funkcie riaditeľa Vojenských lesov a majetkov, odštepný závod Kežmarok. Rozkazom riaditeľa Úradu správy rozpočtovej kapitoly MO SR č. 1 zo dňa 13.2.2004 bol žalobca z tejto funkcie odvolaný a bol zaradený do personálnej zálohy. Následne bolo rozkazom ministra obrany SR č. 48 zo dňa 23.2.2004 podľa z. č. ku dňu 29.2.2004 ukončené zaradenie žalobcu do personálnej zálohy a zároveň bol žalobca prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. Služobný pomer žalobcu skončil dňom 31.3.2004. Prepustenie bolo odôvodnené organizačnými zmenami, v dôsledku ktorých nie je pre neho vhodné zaradenie. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp.zn. bol rozkaz riaditeľa Úradu správy rozpočtovej kapitoly MO SR v personálnych veciach č. 1 zo dňa 13.2.2004 zrušený a vec vrátená MO SR na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR predmetný rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil. K odvolaniu žalobcu z funkcie riaditeľa Vojenských lesov a majetkov, odštepný závod Kežmarok došlo aj dekrétom o odvolaní zo dňa 13.2.2004 vystaveným C.. U. B., ktorý vykonával funkciu námestníka riaditeľa intervenienta a bol poverený jeho riadením.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia , , , , , ,, o vojenskej službe, o niektorých služobných pomeroch vojakov, o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Súd prvej inštancie poukázal na to, že , rovnako ako ustanovuje, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci je absolútnou objektívnou zodpovednosťou, čiže tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nastáva bez ohľadu na zavinenie. V konaní o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci je súd sám povinný na základe opisu rozhodujúcich skutočností posúdiť, či si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou. Nesprávne rozhodnutie orgánu verejnej moci musí byť priamou, nie sprostredkovanou príčinou škody. Existenciu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, respektíve nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ako aj existenciu škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou, musí preukázať žalobca. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, alebo jeho nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, nemožno zodpovednosť konštatovať. Žalobca sa domáhal náhrady škody spôsobenej rozkazom riaditeľa Úradu správy rozpočtovej kapitoly ministerstva obrany SR č. 1 zo dňa 13.2.2004 o jeho odvolaní z funkcie vedúceho odštepného závodu, ktoré bolo Krajským súdom v Bratislave v konaní sp. zn. rozsudkom zo dňa 14.10.2009 pre nezákonnosť zrušené. Súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný bol z funkcie riaditeľa odštepného závodu Kežmarok, š.p. Vojenských lesov a majetkov SR Pliešovce, odvolaný dekrétom zo dňa 13.2.2004 podpísaným technickým námestníkom povereným riadením štátneho podniku C.. U. B., P.. V prospech tohto dekrétu svedčí zápis v obchodnom registri, potvrdený registrovým súdom v Banskej Bystrici. Súd prvej inštancie sa stotožnil s právnou argumentáciou žalovaného a intervenienta, že žalobca bol odvolaný z funkcie riaditeľa odštepného závodu, v rámci služobného pomeru a po jeho zániku mu nevznikol žiaden pracovnoprávny vzťah, čo je potvrdené aj rozhodnutím Okresného súdu Zvolen, sp. zn. , kde sa žalobca domáhal určenia, že pracovný pomer medzi ním ako zamestnancom a intervenientom naďalej trvá, kde bolo rozhodnuté o tom, že pracovný pomer medzi žalobcom a intervenientom nevznikol. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca prestal vykonávať funkciu riaditeľa odštepného závodu, na základe rozhodnutia povereného riaditeľa štátneho podniku C.. B.. Ušlý zisk, ktorého náhrady sa žalobca domáhal je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Keďže žalobca bol platne z funkcie odvolaný dekrétom zo dňa 13.2.2004 vydaným povereným riaditeľom VLM SR, š.p., nemohla mu vzniknúť žiadna škoda spočívajúca v strate na zárobku. Až do skončenia služobného pomeru mu bol vyplácaný funkčný plat ako pred zaradením do personálnej zálohy. Rozhodnutím súdu o zrušení rozkazu o odvolaní z funkcie nedošlo k zrušeniu rozhodnutia o ukončení služobného pomeru. Rozkaz ministra obrany SR č. 48 z 23.2.2004, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru, nebol nikdy napadnutý, preto si z tohto titulu žalobca už nemôže uplatniť nárok na náhradu škody. Žalobca vykonával funkciu vedúceho odštepného závodu ako vojak v služobnom pomere, ktorý bol vyčlenený pre potreby štátneho podniku na základe vymenovania štatutárnym orgánom intervenienta. Vojak v služobnom pomere v zmysle ZVS nemôže vykonávať žiadnu pracovnú činnosť v rámci pracovného alebo obdobného pomeru. Riaditeľ štátneho podniku je oprávnený vojaka z povolania, ktorý bol vyčlenený na plnenie úloh v štátnom podniku menovať a odvolávať z funkcií. Pokiaľ žalobca namietal, že mu dekrét o odvolaní z funkcie riaditeľa zo dňa 13.2.2004 nebol riadne doručený, súd prvej inštancie poukázal na deklaratórne účinky zápisu v Obchodnom registri. Zápisom s deklaratórnym účinkom sa nekonštituuje nový stav, iba sa osvedčuje určitá skutočnosť, ktorá už nastala pred jej zápisom do obchodného registra. V neprospech žalobcu o nevedomosti, prípadne nedoručení dekrétu zo dňa 13.2.2004, svedčí aj protokol z odovzdania kancelárie, kancelárskeho vybavenia žalobcu C.. U., podpísaný žalobcom. Žalobca bol po odvolaní z funkcie riaditeľa odštepného závodu stále v služobnom pomere profesionálneho vojaka, a teda nemohol v zmysle ZVS vykonávať funkciu riaditeľa odštepného závodu ako civilný zamestnanec, nakoľko vojenské miesta sa vo Vojenských lesoch a

majetkoch SR zrušili. Žalobcovi nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu nárok na vymenovanie do funkcie riaditeľa odštepného závodu po skončení jeho služobného pomeru, preto podľa súdu prvej inštancie žalobca riadne neosvedčil vznik škody ako predpoklad zakladajúci nárok na jej náhradu. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca nemohol mať legitímne očakávania, že po zrušení vojenských miest v štátnom podniku Vojenské lesy a majetky bude môcť ako profesionálny vojak, naďalej vykonávať funkciu riaditeľa Odštepného závodu Kežmarok. Žalobcov nárok na určenie, že medzi ním a intervenientom vznikol pracovnoprávny vzťah, bol právoplatne zamietnutý v konaní vedenom Okresným súdom Zvolen pod sp.zn. , z čoho vyplýva, že žalobca nemohol ako profesionálny vojak po 16.2.2004 zastávať funkciu riaditeľa odštepného závodu a po 31.3.2004 nemal žiadny legitímny právny nárok, aby s ním intervenient uzatvoril pracovnú zmluvu a vymenoval ho do tejto funkcie. Žalobca preto nemohol produkovať dôkaz na podporu svojho tvrdenia, že by na tejto pozícii zotrval aj počas žalovaného časového obdobia, a že by mu vznikol nárok na náhradu škody odvíjajúci sa od predpokladu poberania platu riaditeľa za ním určené obdobie. Pôsobenie žalobcu na pozícii riaditeľa nebolo nemenné, mohol byť kedykoľvek z tejto pozície odvolaný, a tak podľa súdu prvej inštancie nie je pre výpočet škody daný jediný reálny a v konaní pred súdom potencionálne preukázateľný predpoklad vedúci k zisteniu základu a výšky škody. V danom prípade teda absentuje základ škody a aj jej výška, preto súd prvej inštancie konštatoval, že táto podmienka predpokladu úspechu v konaní, spočívajúca dôkazne na žalobcovi, nebola žalobcom žiadnym spôsobom skutkovo a právne relevantne preukázaná. K príčinnej súvislosti ako ďalšiemu predpokladu úspešnej žaloby na náhradu škody súd prvej inštancie uviedol, že žalobca bol z funkcie riaditeľa odvolaný riaditeľom štátneho podniku C.. B. dekrétom o odvolaní, čomu svedčí zápis v obchodnom registri, čo vyvracia stav, že by žalobca nebyť nezákonného rozhodnutia vo funkcii riaditeľa pokračoval, vyvrátený. Situácia žalobcu bola taká, že napriek existencii nezákonného rozhodnutia, rozkazu ministra obrany SR č. 7/2004 zo dňa 11.2.2004, by žalobca nebol vo funkcii riaditeľa pokračoval, pretože by došlo k jeho odvolaniu riaditeľom štátneho podniku. Samotné vydanie nezákonného rozhodnutia žalobcovi nepôsobilo žiadnu škodu v podobe ušlej mzdy. Žalobcovi po odvolaní z funkcie riaditeľa odštepného závodu až do prepustenia zo služobného pomeru profesionálneho vojaka, do 31.3.2004, bola riadne vyplácaná mzda vo výške, na ktorú mal nárok ako riaditeľ odštepného závodu. Uvedené potvrdil aj sám žalobca tým, že si náhradu ušlého zisku v podobe ušlej mzdy uplatňoval až od 1.4.2004, deň nasledujúci po prepustení zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. Preto nebola preukázaná žiadna priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, čím nebola splnená ani podmienka príčinnej súvislosti. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. O nároku žalovaného ako úspešnej strany sporu rozhodol podľa v spojení s (ďalej aj ).

4. Rozsudkom č. k. - 603 zo dňa 7.8.2019 súd prvej inštancie postupom podľa doplnil svoj rozsudok č. k. - 568 zo dňa 6.12.2018 o výrok, ktorým intervenientovi na strane žalovaného priznal podľa plný nárok na náhradu trov konania.

5. Proti rozsudkom súdu prvej inštancie podal žalobca z dôvodov podľa § , , , odvolanie. Súdu prvej inštancie vytýka, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a že nevykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Poukázal na to, že žalobca bol žalovaným nezákonne odvolaný z funkcie riaditeľa odštepného závodu Vojenských lesov, š.p., ktorú nezákonnosť konštatoval Krajský súd v Bratislave rozsudkom v konaní sp.zn. zo dňa 14.10.2009 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, a v ktorom vyslovil, že z funkcie riaditeľa odštepného závodu ho mohol odvolať len riaditeľ štátneho podniku C.. U. B., čo sa však nestalo. Svedok C.. U. B. si až s odstupom desiatich rokov spomenul, že v roku 2004 riadne doručil žalobcovi dekrét o odvolaní. Súd prvej inštancie podľa žalobcu nesprávne prevzal argumentáciu žalovaného, ktorý touto svedeckou výpoveďou chcel spochybniť skutkový stav zistený krajským súdom, t. j., že žalobca bol z funkcie odvolaný ministrom a nie riaditeľom podniku. Žalobca argumentuje, že žalovaný mal tohto svedka navrhnúť už krajskému súdu, a teda svedok nemôže zvrátiť skutkový stav konštatovaný právoplatným a vykonateľným rozsudkom krajského súdu. Žalovaný nemôže v rámci konania o náhrade škody suplovať svoju procesnú pasivitu pred krajským súdom, lebo bolo jeho povinnosťou strážiť si svoje práva už pred krajským súdom. Rozsudok krajského súdu je právoplatný a otázka zákonnosti odvolania žalobcu z funkcie prejudikovaná. Žalobca namieta záver súdu prvej inštancie o doručení dekrétu vystaveného riaditeľom štátneho podniku C.. U. B. o jeho odvolaní z funkcie riaditeľa odštepného závodu, čo potvrdzuje aj absencia podpisu o prevzatí na dekréte, na rozdiel od iných obdobných

dekrétov riaditeľa štátneho podniku, ďalej kópia rozhovoru riaditeľa B. pre médiá z roku 2004, v ktorej tento tvrdil, že z funkcie odvolal iba riaditeľa závodu v Malackách Huťana, výpoveď svedka O. U., X. I., pričom súd prvej inštancie napriek týmto dôkazom uveril výpovedi svedka C.. U. B., čím ale súd prvej inštancie negoval záver krajského súdu, podľa ktorého žalobcu odvolal z funkcie minister obrany a nie riaditeľ podniku. Z rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé, prečo považoval za hodnovernú výpoveď C.. U. B., ale nie žalobcu, X. I., O. U., P. R.Š. a absenciu podpisu prevzatia dekrétu na strane druhej. Krajský súd v Bratislave v rozsudku z konania sp. zn. zo dňa 14.10. 2009 uviedol, že žalobcu odvolal z funkcie minister obrany, hoci ho správne mal z funkcie odvolať riaditeľ štátneho podniku. Súd prvej inštancie v konaní o náhradu škody na návrh žalovaného vypočul riaditeľa štátneho podniku k uvedenej otázke a akceptoval jeho tvrdenie, bez opory písomného dôkazu, že si spomína, že dekrét doručil. Súd prvej inštancie tak podľa žalobcu zvrátil závery krajského súdu a skonštatoval, že žalobcu odvolal ako minister, tak aj riaditeľ štátneho podniku. Správne pritom mal súd prvej inštancie návrh výsluchu svedka k tejto otázke odmietnuť s tým, že takýto dôkaz mal žalovaný predložiť pred krajským súdom a vec je prejudikovaná. Žalovaný sa proti rozsudku krajského súdu neodvolal. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie sa zameral iba na otázku, či žalobcu odvolal riaditeľ štátneho podniku, hoci sa tým už nemal zaoberať. Súd prvej inštancie vôbec neriešil, či riaditeľ C.. U. B. navrhol ministrovi skončenie vyčlenenia žalobcu pre potreby štátneho podniku, a či následne minister vydal rozkaz o skončení jeho vyčlenenia a o zaradení do personálnej zálohy, ako to popísal krajský súd. Žalobca namieta, že zápis odvolania z funkcie do obchodného registra nemôže suplovať riadne doručenie dekrétu ako právneho úkonu jeho adresátovi. Rovnako nemožno zápis odvolania v obchodnom registri hodnotiť ako dôkaz o vedomosti žalobcu o tom, že ho riaditeľ podniku z funkcie odvolal. Žalobcu z funkcie nezákonne odvolal minister a žalobca bol vtedy v tom, že do obchodného registra bolo doručené práve ministrovo odvolanie a nie odvolanie riaditeľa podniku. Je nepredstaviteľné, aby napríklad v relatívne analogickom prípade pracovnoprávneho sporu bolo doručenie odvolania z funkcie suplované poukazom na zápis v obchodnom registri, či nebodaj dokonca ústnou výpoveďou riaditeľa podniku, ako sa tomu stalo v tomto prípade. Zamestnanci by v prípade nedoručenia nemali šancu uspieť v akomkoľvek pracovnoprávnom spore, keďže ich tvrdenia o nedoručení by bolo možné vyvrátiť svedeckou, teda ústnou výpoveďou nadriadeného, ktorý si na súde “spomenie“, že vlastne odvolanie, prípadne výpoveď riadne doručil. Alternatívne, že zánik funkcie bol zapísaný v obchodnom registri. Podľa žalobcu je nesprávne aj tvrdenie súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nemá právo na náhradu škody, nakoľko nie je isté, či by nebol odvolaný kedykoľvek v neskoršom období. Takýmto argumentom by potom zamestnanec nikdy nemohol získať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, a teda nemá právo na žiadnu náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalobca vidí rozpor medzi právoplatným rozsudkom krajského súdu vydaným v správnom súdnictve a rozsudkom súdu prvej inštancie aj v tom, že krajský súd vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, pričom ale súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatuje, že žalobca bol v súlade so zákonom odvolaný, že ako profesionálny vojak po 16.2.2004 nemohol zastávať funkciu riaditeľa odštepného závodu a po 31.3.2004 nemal žiaden nárok na vymenovanie do funkcie. Vzniká tak neobvyklý procesný stav, kedy žalovaný už nemusí rešpektovať rozsudok krajského súdu ukladajúci mu znovu vo veci konať a rozhodnúť, pretože stačí, aby poukázal na rozsudok súdu prvej inštancie, čím súd prvej inštancie nepriamo, de facto zneplatnil právoplatný rozsudok krajského súdu. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. zo dňa 14. 10. 2009 predstavuje podľa žalobcu v otázke zákonnosti odvolania žalobcu z funkcie prekážku rozhodnutej veci - res iudicatae pre súdy v ďalších konaniach, vrátane Okresného súdu Bratislava III. Rozsudok je záväzný nielen čo do výroku, ale aj čo do jeho odôvodnenia. Žalovaný mal riadne možnosť v súdnom konaní pred krajským súdom predkladať dôkazy a argumenty až do jeho právoplatného skončenia, túto možnosť po skončení konania stratil. Právny stav nastolený právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave je nezvratný a dal by sa zmeniť iba využitím mimoriadnych opravných prostriedkov. Krajský súd vytkol žalovanému, že odvolať z funkcie mal žalovaného riaditeľ štátneho podniku Vojenské lesy a majetky, teda nie Ministerstvo obrany. Na predmetný rozsudok krajského súdu poukazuje žalobca aj v súvislosti s otázkou riadneho doručenia dekrétu o odvolaní z funkcie žalobcovi. Tento právoplatný rozsudok vychádza z toho, že žalobcovi nebol doručený dekrét riaditeľa C.. U. B. o odvolaní z funkcie. Rozsudok výslovne uvádza, že žalobcu mal odvolať riaditeľ štátneho podniku, čo sa nestalo. Keďže takýto skutkový stav skonštatoval Krajský súd v Bratislave, súd prvej inštancie nemôže v rozsudku konštatovať iný skutkový stav. Žalovaný mohol a mal, ak taký dôkaz existoval, predložiť dekrét o odvolaní žalobcu z funkcie riaditeľa odštepného závodu vystavený riaditeľom závodu Krajskému súdu v Bratislave. Žalovaný rozhodol, že funkciu riaditeľa odštepného závodu bude do budúcna vykonávať civil, t. j. nevojak. Žalobca bol súčasne s odvolaním z funkcie prepustený aj zo služobného pomeru vojaka, čiže sa stal civilom. Zánik služobného pomeru vojaka teda predstavoval nie

prekážku pre funkciu riaditeľa závodu, ale naopak odpadnutie prekážky pre ďalší výkon funkcie riaditeľa odštepného závodu. Prepustenie zo služobného pomeru vojaka preto žalobca vôbec nemusel napádať súdnou žalobou. Podľa žalobcu, keďže rozkaz ministra bol zrušený Krajským súdom v Bratislave a personálny rozkaz riaditeľa nebol žalobcovi nikdy platne doručený, treba na obe rozhodnutia hľadieť ako na absolútne neplatné, respektíve ako na neexistujúce. De iure tak ku dňu prepustenia žalobcu zo služobného pomeru vojaka bol žalobca stále riaditeľom odštepného závodu. Dňom prepustenia zo služobného pomeru vojaka sa žalobca stal civilom, čím splnil požiadavku stanovenú vo februári 2004 žalovaným, že riaditelia odštepných závodov budú do budúcna nevojaci. Žalobca nesúhlasí ani so záverom súdu prvej inštancie, že dôkazom o vedomosti žalobcu o doručení dekrétu zo strany riaditeľa B. bola skutočnosť, že v kancelárii odovzdal veci a tvrdí, že vedel o tom, že končí vo funkcii riaditeľa, keďže bol predvolaný na Ministerstvo obrany do Bratislavy, kde mu bol odovzdaný personálny rozkaz o odvolaní. Ten personálny rozkaz, ktorý neskôr krajský súd zrušil. Vedomosť o tom, že vo funkcii končí a má v kancelárii odovzdať veci mal, ale nemal vedomosť o žiadnom dekréte riaditeľa C.. U. B.. Z okolnosti, že v kancelárii odovzdal veci, nemožno preto dospieť k záveru, že vedel o odvolacom dekréte riaditeľa C.. U. B. a tento mu bol doručený. V tejto súvislosti poukazuje žalobca na to, že súdu prvej inštancie aj napriek jeho upozorneniam vôbec nepripadalo zvláštne, prečo by prišlo k dvojkoľajnosti odvolávania z funkcie ako Ministerstvom, tak súčasne aj riaditeľom C.. U. B.. Preto žalobca tvrdí, že nemohol byť platne odvolaný zo svojej funkcie na základe dekrétu zo dňa 13.2.2004, nakoľko podľa , C.. U. B. ako poverený riaditeľ VLM SR, š.p. vystupoval voči žalobcovi ako nadriadený vojak - vedúci zamestnanec, ktorý vykonáva svoju právomoc voči profesionálnym vojakom vyčleneným podľa zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Ako služobný orgán mohol žalobcu odvolať z jeho funkcie riaditeľa podľa , a to iba a len personálnym rozkazom podľa , pričom takýto personálny rozkaz musí spĺňať všetky náležitosti uvedené z. č. , ktoré ale dekrét o odvolaní žalobcu z funkcie riaditeľa odštepného závodu vystavený riaditeľom štátneho podniku zo dňa 13.2.2004 nespĺňa. Nesprávnosť tvrdenia súdu prvej inštancie o platnom odvolaní žalobcu z funkcie týmto dekrétom preukazuje podľa žalobcu aj skutočnosť, že ak by bol žalobca naozaj platne odvolaný spomínaným dekrétom vydaným C.. U. B., tak nevedno prečo bol potom vydaný Rozkaz riaditeľa Úradu správy rozpočtovej kapitoly Ministerstva obrany SR č. l. zo dňa 13.2.2004, ktorým bol žalobca podľa ods. l písm. g) z .č. o vojenskej službe v znení neskorších predpisov odvolaný z funkcie riaditeľa, a ktorý rozkaz bol následne Krajským súdom v Bratislave zrušený. Žalobca namietal aj to, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz mzdovými listami riaditeľa odštepného závodu Kežmarok za obdobie od apríla 2004 do konca augusta 2017. Z uvedených dôvodov žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne, aby ho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

6. Žalobca odvolaním napadol aj doplňujúci rozsudok č. k. - 603 zo dňa 7.8.2019 a namieta, že postup súdu prvej inštancie nemá oporu v ustanovení , pričom subjekt intervenienta v danom konaní ani postavenie intervenienta nemal. Dňa 26.9.2017 podal návrh na vyslovenie neprípustnosti vstupu intervenienta do konania, o ktorom ale súd prvej inštancie nerozhodol.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu s odvolacou argumentáciou žalobcu nesúhlasil. Poukázal na to, že zákonodarca v vymenoval prípady, kedy sú súdy rozhodujúce podľa viazané inými rozhodnutiami. Z predmetného ustanovenia vyplýva, že záväzné pre súd (konajúci napríklad o náhrade škody) sú niektoré rozhodnutia Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodnutia príslušných orgánov, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt, rozhodnutia o osobnom stave a rozhodnutia o vzniku alebo zániku spoločnosti. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave z konania sp. zn. zo dňa 14.10.2009 nemožno zaradiť ani do jednej skupiny rozhodnutí uvádzaných v , čo znamená, že pre súd konajúci o náhrade škody takéto rozhodnutie nie je záväzné. Zároveň však súd prvej inštancie v žiadnej časti odôvodnenia svojho rozsudku neuviedol, že na takéto rozhodnutie neprihliadal, a že nerešpektoval výrok Krajského súdu v Bratislave o zrušení vyššie označeného rozkazu riaditeľa Úradu správy rozpočtovej kapitoly Ministerstva obrany SR. Ak potom súd prvej inštancie vo veci vykonal vlastné dokazovanie, na základe ktorého bol zistený určitý skutkový stav, nemohol pochybiť, keďže postupoval v súlade s ustanoveniami a takýto postup potom nemôže predstavovať osobitný odvolací dôvod. Ak na základe takto vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil skutkový stav odlišný od skutkového stavu zisteného Krajským súdom v Bratislave, nejedná sa o žiadne pochybenie, ale bežnú situáciu, najmä ak sa vezme do úvahy skutočnosť, že súdy v správnom súdnictve nevykonávajú dokazovanie zhodné s dokazovaním podľa . Nemožno hovoriť ani o existencii prekážky res iudicata, keďže

o taký prípad by sa jednalo vtedy, ak by vo veci existovala totožnosť sporových strán a totožnosť predmetu konania. V danom prípade nemožno o existencii tejto prekážky vôbec uvažovať, keď na jednej strane existuje právoplatné rozhodnutie vydané v správnom konaní (predmetom bolo preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia) a na strane druhej je to doposiaľ právoplatne neskončené sporové konanie o náhradu škody. Z logiky veci vyplýva, že predmet konania v oboch prípadoch nie je totožný a naviac okresný súd ani nie je príslušný na rozhodovanie vecí patriacich do správneho súdnictva, t. j. k vzniku takejto prekážky ani dôjsť nemôže. Je len vecou konajúceho súdu, aby sa rozhodol, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ako posúdi ich relevanciu a vzájomnú súvislosť (svedecká výpoveď C.. U. B., PhD., posúdenie údajov z obchodného registra a iné). V tejto súvislosti potom nemožno podľa žalovaného vnímať ako pochybenie súdu prvej inštancie ani nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov (týkajúcich sa preukázania výšky škody), ktoré by naopak bolo neefektívne a nehospodárne. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že jedným z odvolacích dôvodoch je i existencia inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti žalovaný namieta, že žalobca tento odvolací dôvod nijako nekonkretizoval. Žalovaný zastáva názor, že napriek výhradám žalobcu je odôvodnenie rozsudku logické a presvedčivé, pričom osobitne poukazuje na skutočnosť, že samotné namietané rozhodnutie (rozkaz riaditeľa Úradu správy rozpočtovej kapitoly Ministerstva obrany SR č. 1 z 13. 2. 2004 o odvolaní žalobcu z funkcie riaditeľa závodu Vojenské lesy a majetky - Odštepný závod Kežmarok) žalobcovi vznik škody nespôsobilo. Žalobcovi bol po odvolaní z funkcie riaditeľa odštepného až do platného a zákonného prepustenia zo služobného pomeru profesionálneho vojaka riadne vyplácaný plat, na ktorý by mal nárok ako riaditeľ odštepného závodu, čím absentuje v predmetnej veci vzťah bezprostrednej, priamej a neprerušenej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a vznikom škody na strane žalobcu. Žalovaný sa nestotožňuje ani s argumentáciou žalobcu proti dopĺňaciemu rozsudku, podľa ktorej v súčasnosti už nemožno doplňujúcim rozsudkom rozhodnúť v situácii, keď súd nerozhodol o trovách konania. Podľa názoru žalovaného takýto záver z ustanovenia , ktorý upravuje inštitút dopĺňacieho rozsudku, nie je možné vyvodiť. Z týchto dôvodov žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudky súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

8. Intervenient na strane žalovaného k odvolaniu žalobcu uviedol, že v súdenej veci nie je sporné, že žalovaný vydal nezákonné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené Krajským súdom v Bratislave. V spore o náhradu škody je súd týmto rozhodnutím viazaný, musí z neho vychádzať, a teda otázka nezákonnosti rozhodnutia týkajúca sa rozkazu riaditeľa Úradu správy rozpočtovej kapitoly MO SR č. 1 zo dňa 13.2.2004 je vyriešená. Žalobcu ako poškodeného zaťažuje bremeno preukázania, že škoda, ktorá mu mala byť spôsobená rozhodnutím žalovaného zasiahla do určitého deja, ktorý by inak viedol k určitému zisku. V tomto smere však žalobca ako poškodený tvrdí len to, že nebyť rozhodnutia žalovaného o odvolaní z funkcie vedúceho odštepného závodu, tak by túto funkciu vykonával i naďalej, a že je úplne irelevantné, či bol prepustený zo služobného pomeru. Takéto tvrdenie nemá oporu v zistenom skutkovom stave, nakoľko žalobca bol odvolaný z funkcie vedúceho odštepného závodu, ešte v rámci služobného pomeru a po zániku služobného pomeru mu žiadny pracovnoprávny vzťah nevznikol. Služobný pomer žalobcu zanikol k 31.3.2004 v zmysle Rozkazu Ministra obrany č. 48 zo dňa 23.2.2004, a preto žalobca musel preukázať, že mohol vykonávať ako vojak z povolania funkciu vedúceho odštepného závodu i potom, ako bol odvolaný z tejto funkcie rozhodnutím žalovaného. Funkciu vedúceho odštepného závodu po zániku služobného pomeru mohla žalobcovi vzniknúť len uzatvorením pracovnej zmluvy, v ktorej by bola dohodnutá i mzda za vykonávanú prácu. V takomto prípade by mohla vzniknúť žalobcovi škoda, ak by vykonával, alebo mal by vykonávať takúto činnosť, na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy, a teda v súlade so zákonom. Keďže žiaden pracovnoprávny vzťah nikdy nevznikol, tak žalobcovi nemohol vzniknúť ani žiaden ušlý zisk. V konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen, sp. zn. dospel súd k záveru, že medzi žalobcom a intervenientom nevznikol pracovný pomer, a preto žalobu žalobcu o určenie, že intervenient je povinný platiť žalobcovi mzdu, a že intervenient je povinný plniť si voči žalobcovi všetky povinnosti, ktoré pre neho ako zamestnávateľa vyplývajú z pracovnoprávnych predpisov zamietol. Rozhodnutie o zamietnutí žaloby je záväzné i pre rozhodnutie súdu o náhrade škody za nezákonné rozhodnutie pri výkone verejnej moci, nakoľko je v ňom vyriešená predbežná otázka, ktorú si už súd v tomto konaní riešiť nemôže. Keďže žalobcovi nevznikol žiaden pracovnoprávny vzťah na základe menovacieho dekrétu, tak nebolo žiadnou povinnosťou intervenienta prideľovať mu prácu vedúceho odštepného závodu. Intervenient uviedol, že po odvolaní žalobcu z funkcie zo strany riaditeľa intervenienta v rámci služobného pomeru mu mohla byť prideľovaná práca len na základe nového menovacieho dekrétu. Žiadny takýto dekrét nikdy vyhotovený nebol. Pri riešení otázky, či vznikla majetková ujma vo forme ušlého zisku je podľa intervenienta treba vychádzať z toho, že intervenient je samostatný právny subjekt, pričom do právomocí riaditeľa VLM SR, š.p. patrí

menovať a odvolávať vedúcich odštepných závodov. Žalobca túto funkciu vykonával v rámci služobného pomeru, kde bol len vyčlenený na výkon tejto funkcie do civilného sektoru v zmysle Zákona o vojenskej službe. Žalobcovi, ako je konštatované v rozhodnutí Okresného súdu Zvolen a Krajského súdu v Banskej Bystrici nikdy nevznikol pracovnoprávny vzťah, teda nikdy nevznikla povinnosť intervenienta prideľovať mu prácu na základe pracovnej zmluvy podľa menovacieho dekrétu. Nehovoriac o tom, že vtedajším riaditeľom intervenienta bol žalobca i z tejto funkcie odvolaný. Žalobca nebol odvolaný z funkcie rozhodnutím MO SR, ale riaditeľom štátneho podniku v súlade so zákonom o štátnom podniku a v súlade s organizačným poriadkom. Žalobca prestal vykonávať funkciu vedúceho odštepného závodu na základe odvolania zo strany riaditeľa štátneho podniku a nie na základe rozhodnutia MO SR o jeho odvolaní z funkcie vedúceho odštepného závodu. Jediným právnym nárokom by bolo, že by bol opätovne vymenovaný do tejto funkcie zo strany riaditeľa štátneho podniku, alebo že by mu vznikol po skončení služobného pomeru, na základe pracovnej zmluvy pracovnoprávny vzťah. Teda muselo by ísť len o oprávnený titul na základe ktorého by mohol v štátnom podniku žalobca vykonávať túto funkciu. Samotné odvolanie zo strany MO SR nemalo žiaden vplyv na výkon jeho funkcie vedúceho odštepného závodu. Do tejto funkcie by ho musel menovať len riaditeľ VLM SR, š.p.. Po jeho odvolaní k žiadnemu menovaniu do tejto funkcie nedošlo (je jedno, či by išlo o služobný alebo pracovný pomer). Nárok žalobcu by bol dôvodný len vtedy, ak by existovali prekážky na strane intervenienta, na základe ktorých by nemohol vykonávať prácu vedúceho odštepného závodu. Ďalšou skutkovou otázkou, kedy je dôkazné bremeno na žalobcovi je otázka preukázania príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a spôsobenou škodou. Žalobca túto príčinnú súvislosť vyriešil jednoducho a to tvrdením, že v prípade ak by nebolo vydané predmetné nezákonné rozhodnutie MO SR žalobca by naďalej pôsobil vo svojej funkcii a dostával by plat riaditeľa odštepného závodu. Žalovaný poukazuje na to, že žalobca vykonával funkciu vedúceho odštepného závodu, ako vojak v služobnom pomere, ktorý bol vyčlenený pre potreby štátneho podniku, na základe vymenovania štatutárnym orgánom intervenienta do funkcie vedúceho odštepného závodu. Teda na to, aby žalobca ako vojak bol vedúcim odštepného závodu musel byť vojak v služobnom pomere, ktorý bol vyčlenený pre potreby štátneho podniku a musel byť vymenovaný štatutárnym orgánom intervenienta do funkcie vedúceho odštepného závodu. V danom prípade sa jedná o potrebu kumulatívneho splnenia oboch vyššie uvedených podmienok. Keďže žalobca bol prepustený zo služobného pomeru a taktiež nebol opätovne vymenovaný do funkcie vedúceho odštepného závodu, potom nespĺňa podmienky na to, aby vykonával funkciu vedúceho odštepného závodu. V prípade, aby žalobca ako civil bol vedúcim odštepného závodu musel žalobca byť v pracovnoprávnom vzťahu s intervenientom, na základe pracovnej zmluvy a musel byť vymenovaný štatutárnym orgánom intervenienta do funkcie vedúceho odštepného závodu. Keďže žalobca nebol v pracovnoprávnom vzťahu s intervenientom (o čom už rozhodol aj všeobecný súd) a taktiež nebol opätovne vymenovaný do funkcie vedúceho odštepného závodu, tak nespĺňa podmienky na to, aby vykonával funkciu vedúceho odštepného závodu. Skutočnosť, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru nie je irelevantnou skutočnosťou, ale je to skutočnosť, ktorá je jednou z prekážok v tom, aby žalobca ďalej vykonával funkciu vedúceho odštepného závodu, pričom rozkaz, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru vojaka nemôže konajúci všeobecný súd preskúmavať. Vojak, ktorý je v služobnom pomere nemôže vykonávať žiadnu pracovnú činnosť v rámci pracovného pomeru, alebo v obdobnom pracovnom vzťahu. Vyplýva to zo . Riaditeľ intervenienta vykonával funkciu nadriadeného vojaka vo vzťahu k žalobcovi a je oprávnený vojaka z povolania, ktorý bol vyčlenený na plnenie úloh v štátnom podniku menovať a odvolávať z funkcií. V konkrétnom prípade plní funkciu nadriadeného vojaka, ktorý je oprávnený bez ohľadu na ich vojenskú hodnosť vydávať im rozkazy a mať nad nimi i disciplinárnu právomoc. Na vymenovanie a odvolania takto vyčleneného vojaka z povolania sa však vzťahujú ustanovenia osobitných predpisov. Vyplýva to z ustanovenia . V danom prípade je nesporné, že žalobca bol menovaný a odvolaný do funkcie vedúceho odštepného závodu riaditeľom štátneho podniku, a to v zmysle vnútorného organizačného predpisu, ktorým je Organizačný poriadok, na základe čoho štátny podnik plnil vo vzťahu k žalobcovi funkciu zamestnávateľa v zmysle . V obchodnom registri a v osobnom spise žalobcu sa nachádza aj menovací dekrét, ktorý nebol podpísaný žalobcom. Podľa názoru intervenienta nemožno použiť na právne vzťahy vyplývajúce zo služobného pomeru vojaka z povolania ustanovenia o doručovaní ( ). Toto ustanovenie sa dotýka iba doručovania písomností pri vzniku, zmene a zániku pracovného pomeru. Žalobcovi nikdy pracovný pomer nevznikol. V zmysle citovaných ustanovení sa na profesionálneho vojaka použijú ustanovenia o osobitných predpisoch, pokiaľ ide o menovanie a odvolanie z funkcie riaditeľa odštepného závodu. Týmto osobitným predpisom je a Zákon o štátnom podniku. Zo samotného vyplýva, že ak vnútroorganizačný

predpis zamestnávateľa stanovuje voľbu alebo vymenovanie do funkcie vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej funkcii štatutárneho orgánu, tak pracovný pomer zakladá písomnou pracovnou zmluvou po menovaní alebo zvolení zamestnanca do tejto funkcie. Teda, platný v tom čase, nemá žiadne ustanovenie o menovaní a odvolaní, ale odkazuje len na vnútropodnikový predpis. Takéto ustanovenie obsahuje Zákon o štátnom podniku, a to v . Z vnútropodnikového predpisu vyplýva, že riaditeľ odštepného závodu v priamej riadiacej pôsobnosti riaditeľa štátneho podniku musí byť menovaný a môže byť odvolaný z funkcie. Keďže v konkrétnom prípade nevznikol žiaden pracovnoprávny vzťah, možno použiť len ustanovenia o menovaní a odvolaní, v zmysle príslušného vnútropodnikového predpisu, ktorým je organizačný poriadok. V danom prípade nejde ani o vznik, zmenu ani o zánik pracovného pomeru, ale o menovanie do funkcie riaditeľa odštepného závodu, ktorý nikdy nebol a nie je v pracovnom pomere so štátnym podnikom, a na ktorého sa môžu použiť iba ustanovenia vnútropodnikového predpisu a Zákona o štátnom podniku. Žalobca poukazuje na to, že mohol byť z funkcie riaditeľa odštepného závodu intervenienta odvolaný len G.. U. B. ako povereným riaditeľom intervenienta, ktorý vystupoval voči žalobcovi ako nadriadený vojak - vedúci zamestnanec, ktorý vykonával svoju právomoc voči profesionálnym vojakom vyčleneným podľa Tento, ako služobný orgán mohol žalobcu odvolať z funkcie riaditeľa odštepného závodu intervenienta len personálnym rozkazom podľa , pričom zákon stanovuje obligatórne náležitosti personálneho rozkazu v Z .z. Odvolanie žalobcu z funkcie riaditeľa odštepného závodu intervenienta nikdy nemalo a nemuselo spĺňať obsahové náležitosti personálneho rozkazu, a to vzhľadom na znenie , keďže žalobca ako profesionálny vojak bol do funkcie menovaný a z funkcie odvolaný podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je . Teda, v časti menovania a odvolania žalobcu sa vzťahoval na neho , a to konkrétne ustanovenie . v ustanovení upravujúcom menovanie a odvolanie, nikde neupravuje formu takéhoto menovania a odvolania z funkcie. Teda, v tomto smere nie je daná obligatórna písomná forma menovania alebo odvolania vedúceho zamestnanca. Taktiež, pokiaľ sa jedná o námietku žalobcu ohľadom toho, že takýto odvolací dekrét nebol žalobcovi doručený, tak v tomto smere intervenient zdôrazňuje, že o doručovaní sa vzťahuje výhradne na vznik, zmenu a zánik pracovného pomeru. Teda toto ustanovenie nie je možné použiť na odvolanie z funkcie v zmysle , pretože má kogentný charakter a nie je možné ho extenzívne vykladať. Samotné odvolanie žalobcu z funkcie riaditeľa odštepného závodu intervenienta, nebolo potrebné žalobcovi vôbec doručovať, ale plne postačovalo, ak odvolanie z funkcie bolo urobené takým spôsobom, ktorý nevzbudzoval pochybnosť o tom, že žalobca bol z funkcie odvolaný. V tomto smere je zrejmé, že došlo k odvolaniu žalobcu z funkcie riaditeľa o.z. intervenienta, takým spôsobom, ktorý nevzbudzoval žiadnu pochybnosť o tom, že žalobca bol skutočne z tejto funkcie odvolaný. Žalobca riadne odovzdal funkciu vedúceho odštepného závodu protokolárne. Ak žalobca tvrdí, že funkciu odovzdal preto, že ho odvolal riaditeľ Úradu správy rozpočtovej kapitoly MO SR Rozkazom č. 1 zo dňa 13.2.2004, tak v tomto prípade je jeho stanovisko nevieryhodné. Bývalý právny zástupca žalobcu JUDr. Albín Kostolanský predložil v pracovnoprávnom spore vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. zápisnicu z porady kolégia zo dňa 16.2.2004. Z tejto zápisnice nevyplýva, že na tejto porade bol žalobca prítomný. Z tohto zápisu vyplýva to, že žalobca bol zo svojej funkcie odvolaný vtedajším povereným riaditeľom intervenienta Ing. Hríbom. Tento doklad bol predložený právnym zástupcom žalobcu v pracovnoprávnom spore dňa 29.5.2006. Teda žalobca veľmi dobre vedel, že bol odvolaný z funkcie riaditeľa odštepného závodu a to personálnym rozkazom MO SR, a taktiež veľmi dobre vedel, že bol odvolaný i povereným riaditeľom štátneho podniku. Tvrdenia žalobcu týkajúce sa jeho absolútnej nevedomosti o odvolaní zo strany riaditeľa štátneho podniku, a toho, že mu odvolací dekrét nikdy doručený nebol, sa nezakladajú na pravde. Intervenient nesúhlasí ani s odvolacou argumentáciou žalobcu, že v zmysle nie je možné doplniť výrok rozhodnutia o rozhodnutie o trovách konania a má zato, že prvoinštančný súd rozhodol dopĺňacím rozsudkom, ktorým priznal náhradu trov konania intervenientovi v rozsahu 100 % v súlade s platným znením . V prípade výkladu ustanovenia predneseného žalobcom by nastala absurdný situácia, že intervenient by musel podávať odvolanie proti výroku rozhodnutia, ktorý neexistuje. Intervenient na strane žalovaného odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. -568 zo dňa 6.12.2018 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, č. k. - 603 zo dňa 7.8.2019 potvrdil ako vecne správny a žalobcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný ( a <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2015/160/>) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. V preskúmavanej veci sa žalobca domáha zaplatenia náhrady škody, z titulu rozkazu riaditeľa Úradu správy rozpočtovej kapitolky Ministerstva obrany Slovenskej republiky č. 1 zo dňa 13.2.2004 o odvolaní žalobcu z funkcie riaditeľa odštepného závodu Kežmarok štátneho podniku Vojenské lesy a majetky, ktorý rozkaz bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. - 53 zo dňa 14.10.2009 ako nezákonný zrušený. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. zo dňa 27.10.2011 bolo predmetné rozhodnutie krajského súdu potvrdené. V súčasnej dobe zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci jeho orgánmi upravuje , v zmysle ktorého štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím (). Vzhľadom na to, že škoda mala žalobcovi vzniknúť rozhodnutím zo dňa 13.2.2004, postupoval súd prvej inštancie správne, keď v zmysle ustanovenia vec právne posúdil podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ako právneho predpisu účinného v čase vydania označeného rozkazu Ministerstva obrany SR. Podľa tohto zákona () platí, že štát sa svojej zodpovednosti nemôže zbaviť. To znamená, že zodpovednosť štátu za škodu je objektívna (bez ohľadu na zavinenie), pri ktorej neprichádza do úvahy možnosť liberácie.

11. Z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie a pre danú vec považoval za rozhodujúce, že dekrétom riaditeľa štátneho podniku Vojenské lesy a majetky Slovenskej republiky, Pliešovce zo dňa 31.12.1992 bol žalobca, ktorý bol profesionálnym vojakom, menovaný dňom 1.1.1993 do funkcie riaditeľa Vojenských lesov a majetkov SR - odštepný závod Kežmarok. Rozkazom ministra obrany SR č. 32/2003 zo dňa 28.5.2003 došlo k reorganizácii tohto štátneho podniku tak, že sa znížili tabuľkové počty profesionálnych vojakov na troch, neskôr na dvoch a napokon rozkazom č. 7/2004 sa tabuľkové počty profesionálnych vojakov v tomto štátnom podniku zrušili celkom. Listom riaditeľa Hlavného finančného úradu MO SR bol dňom 1.2.2004 v mene zakladateľa podniku (MO SR) poverený výkonom funkcie riaditeľa štátneho podniku Vojenské lesy a majetky, Pliešovce, v zmysle ustanovenia zákona o štátnom podniku C.. U. B.. Personálnym rozkazom riaditeľa Úradu správy rozpočtovej kapitolky Ministerstva obrany Slovenskej republiky č. 1 zo dňa 13.2.2004 bol žalobca podľa s. 1 písm. g/ o vojenskej službe ( ďalej aj ZVS) dňom 15.2.2004 z funkcie riaditeľa odštepného závodu odvolaný, a podľa ZVS od 13.2.2004 zaradený do personálnej zálohy Hlavného finančného úradu - úradu správy rozpočtovej kapitoly MO SR. Rozkazom ministra obrany SR č. 48 zo dňa 23.2.2004 bol žalobca počnúc dňom 31.3.2004 prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. - 53 zo dňa 14.10.2009, ktorým konštatoval nezákonnosť personálneho rozkazu č. 1 zo dňa 13.2.2004, v zmysle ktorého bol žalobca odvolaný z funkcie riaditeľa odštepného závodu ustálil, že iba riaditeľ štátneho podniku bol oprávnený odvolať žalobcu z tejto funkcie a pokiaľ tak urobil žalovaný, konal nad rámec svojich oprávnení, pretože štátny orgán môže konať len to, čo mu právny predpis dovoľuje. Žalobca funkciu riaditeľa odštepného závodu vykonával v rámci služobného pomeru, keď bol vyčlenený na výkon tejto funkcie do civilného sektoru v zmysle Zákona o vojenskej službe. Medzi stranami konania nebolo sporné, že Okresný súd Zvolen v konaní sp. zn. dňa 2.7.2007 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči intervenientovi domáhal určenia, že intervenient je voči nemu povinný plniť si všetky povinnosti zamestnávateľa, a to prideľovať mu prácu a utvárať podmienky na plnenie pracovných povinností podľa platného dekrétu o vymenovaní do funkcie, , pracovnej náplne a vnútropodnikových aktov ako aj určenia, že je povinný platiť žalobcovi mzdu v súlade so , kolektívnou zmluvou a smernicou pre odmeňovanie. Okresný súd v predmetnej veci ustálil, že medzi žalobcom a intervenientom nevznikol pracovný pomer. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.3.2008.

12. Úspešnosť žaloby podľa tak ako na to správne poukázal súd prvej inštancie predpokladá nielen preukázanie nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý predpoklad pre uplatňovanie náhrady škody bol v súdenej veci splnený, ale aj preukázanie škody a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a škodou, vo vzťahu ku ktorým súd prvej inštancie vyvodil správny právny záver, že tieto predpoklady pre vyhovenie žaloby v súdenej veci splnené neboli. Žalobca vykonával funkciu riaditeľa odštepného závodu intervenienta ako profesionálny vojak, ktorý

bol v zmysle o vojenskej službe vyčlenený na plnenie úloh štátneho podniku (do civilného sektoru), na základe vymenovania štatutárnym orgánom intervenienta, ktorý v zmysle ustanovení ,, plnil voči žalobcovi funkciu nadriadeného vojaka. Žalobca túto funkciu vykonával v rámci služobného pomeru vojaka a nie titulom pracovného pomeru, čo vyplýva z rozhodnutia Okresného súdu Zvolen z konania sp. zn. . Pokiaľ aj bol žalobca nezákonne rozhodnutím žalovaného (personálny rozkaz č. 1) zo dňa 13.2.2004 odvolaný z funkcie riaditeľa odštepného závodu intervenienta, súd prvej inštancie správne ustálil, že za obdobie od 1.4.2004 by žalobcovi nárok na náhradu mzdy nevznikol, pretože v dôsledku prepustenia žalobcu zo služobného pomeru ku dňu 31.3.2004, ktoré nebolo zapríčinené predmetným nezákonným rozhodnutím (nebola preukázaná vecná súvislosť týchto dvoch rozhodnutí a rozhodnutie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru nebolo napadnuté pre jeho nezákonnosť) žalobca už po 1.4.2004 funkciu riaditeľa odštepného závodu vykonávať nemohol, a teda nemohol ani poberať mzdu za výkon tejto funkcie. Vznik škody žalobcu vo forme ušlého zárobku po 1.4.2004 vylučuje skutočnosť zániku služobného pomeru žalobcu ku dňu 31.3.2004, v zmysle rozkazu ministra obrany SR č. 48 zo dňa 23.2.2004, čím žalobca po 1.4.2004 už túto funkciu vykonávať nemohol (jednoducho povedané nebol vojakom v činnej službe) a to bez ohľadu na to, že rozhodnutie o odvolaní žalobcu z funkcie riaditeľa odštepného závodu Kežmarok rozkazom Úradu správy rozpočtovej kapitoly MO SR č. 1 zo dňa 13.2.2004 bolo neskôr ako nezákonné zrušené. Uvedené pre danú vec znamená, že žalobcom tvrdená škoda mu nemohla vzniknúť v príčinnej súvislosti s nezákonným rozkazom Úradu správy rozpočtovej kapitoly MO SR č. 1 zo dňa 13.2.2004, o odvolaní žalobcu z funkcie riaditeľa odštepného závodu, pretože toto rozhodnutie nebolo priamou a bezprostrednou príčinou, pre ktorú od 1. 4. 2004 žalobca nemohol poberať odplatu spojenú s funkciou riaditeľa odštepného závodu intervenienta. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta záver súdu prvej inštancie, že k odvolaniu žalobcu z funkcie riaditeľa odštepného závodu došlo dekrétom C.. B., štatutára štátneho podniku, odvolací súd poukazuje na to, že pre zodpovedanie otázky, či v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím riaditeľa Úradu správy rozpočtovej kapitoly MO SR č. 1 zo dňa 13.2.2004 vznikla žalobcovi škoda je rozhodujúcim práve zánik služobného pomeru žalobcu ako profesionálneho vojaka.

13. K námietke žalobcu, že označenú funkciu mohol vykonávať ako civilný zamestnanec odvolací súd prednáša, že túto argumentáciu vylučuje nedostatok hmotnoprávneho základu pre výkon tejto funkcie predpokladaný (pracovná zmluva, alebo riadne vymenovanie do funkcie riaditeľ odštepného závodu), predovšetkým vymenovanie žalobcu do tejto funkcie ako civilného zamestnanca po skončení služobného pomeru, keď rozhodnutím Okresného súdu Zvolen, v konaní sp. zn. dňa 2.7.2007 bolo ustálené, že medzi žalobcom a intervenientom pracovnoprávny vzťah na základe ktorého by bol intervenient povinný prideľovať žalobcovi prácu riaditeľa odštepného závodu nevznikol. Za daného skutkového a právneho stavu postupoval súd prvej inštancie procesne správne, keď v konaní nevykonal dôkazy vo vzťahu k výške škody, opačný postup by bol totiž neefektívny a nadbytočný.

14. Nedôvodným je aj odvolanie žalobcu proti postupu súdu prvej inštancie, ktorý rozsudkom č. k. - 603 zo dňa 7.8.2019 podľa napravil absenciu rozhodnutia o trovách daného konania z procesného vzťahu žalobca a intervenient na strane žalovaného v rozsudku č. k. - 568 zo dňa 6.12.2018. V civilnom konaní totiž platí, že ak súd rozhoduje rozsudkom o veci samej, zásadne má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Súčasťou súdneho procesu sú aj trovy konania. Súd má povinnosť rozhodnúť nielen o veci samej, ale v zmysle aj o nároku na náhradu trov konania, ktoré rozhodnutie je závislé od rozhodnutia o výsledku sporu. To znamená, že predmetom civilného konania sú vec sama a trovy konania spojené s prejednaním danej veci. Procesný postup súdu prvej inštancie má oporu v ustanovení , podľa ktorého ak súd nerozhodol v rozsudku o niektorej časti predmetu konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže strana do 15 dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu. Z tohto ustanovenia vyplýva, že v prípade, kedy súd z akéhokoľvek dôvodu opomenie rozhodnúť o celom predmete konania, odstraňuje takýto nedostatok formou dopĺňacieho rozsudku. Nie je možné súhlasiť ani s námietkou žalobcu, podľa ktorej intervenient na strane žalovaného v predmetnom konaní takéto postavenie nemal. Vojenské lesy a majetky, š. p. sa za účinnosti ako procesného predpisu platného do 30.6.2016 stali vedľajším účastníkom daného konania vystupujúcim na strane žalovaného. Vstup vedľajšieho účastníka do konania pripustil uznesením č. k. - 257 zo dňa 26.1.2016 Krajský súd v Bratislave. I keď dňa 1. 7. 2016 vstúpil do účinnosti , ktorého účinnosťou ex lege zanikol

inštitút vedľajšieho účastníctva a vznikol inštitút intervencie (§ 470 ods. 1 okamžitej aplikability), nie je možné nepokračovať v konaní so subjektom, o účastníctve ktorého v konaní bolo po nesúhlase žalobcu so vstupom pôvodne rozhodnuté Krajským súdom v Bratislave, teda subjektom, ktorý mal pôvodné procesné postavenie vedľajšieho účastníka podľa , a ktorý sa zúčastňoval na konaní, ak takýto subjekt spĺňa predpoklady dané ustanovením a , čo je v predmetnej veci splnené, pretože opačný prípad by mal za následok porušenie procesných práv takéhoto subjektu a to v intenzite porušenia práva na spravodlivý proces. Pozbavenie vedľajších účastníkov ich procesného postavenia v pozícii intervenienta by za daného stavu bolo v rozpore s princípom právnej istoty (pozri rozhodnutie NS SR, sp. zn. ).

15. Z hľadiska vymedzených odvolacích dôvodov nebolo možné dospieť na základe odvolacích námietok žalobcu k inému právnemu záveru, než ku ktorému dospel súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke. Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku vrátane rozsudku dopĺňacieho, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle potvrdil.

16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s . V odvolacom konaní bol žalovaný úspešný a jeho procesný úspech znáša s ním aj intervenient vystupujúci v spore na jeho strane. Vzhľadom na to, že z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, priznal odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania iba intervenientovi, a to v celom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).