Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20CoE/2/2021

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v exekučnej veci oprávnenej: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441 proti povinnému: D. P., nar. XX.XX.XXXX, toho času bytom U. XX/XX, XXX XX U., o vymoženie 97,49 eura s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Stachom Chladným, Exekútorský úrad so sídlom Stráž 3/223, 960 01 Zvolen, náhradníkom súdneho exekútora JUDr. Mgr. Andreja Dembického, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č.k. -12 zo dňa 23.09.2019 takto

rozhodol:

Potvrdzuje sa uznesenie vo výroku II.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol: „I. Exekúciu zastavuje. II. Nárok na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznáva.“

1.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že exekúciu zastavil, nakoľko mal za preukázané, že po začatí exekučného konania bol na majetok povinného vyhlásený konkurz a v konaní sa jedná o pohľadávku, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze a zároveň nejde o nedotknutú pohľadávku. Ďalej uviedol, že vyhlásením konkurzu už súdny exekútor nemá možnosť si pohľadávku v exekučnom konaní uspokojiť podľa § 200 ods. 3 Exekučného poriadku. Pokiaľ teda v danom exekučnom konaní exekútorovi vznikla proti povinnému, na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz, pohľadávka titulom trov exekúcie, súdny exekútor si ju mal prihlásiť ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaní a nie požadovať náhradu vyčíslených trov exekúcie od oprávneného. Zároveň bol toho názoru, že oprávnený nenesie žiadnu zodpovednosť za to, že sa povinný počas exekúcie dostal do konkurzu a keďže oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil, nie je možné mu uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Mal za to, že neboli splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné konanie bolo zastavené ex lege, z dôvodu vyhlásenia konkurzu. Poukázal aj na skutočnosť, že ide o iný dôvod zastavenia exekúcie, ako pri zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, čo nakoniec vyplýva aj z novelizácie ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, kde pri každom type zastavenia exekúcie je náhrada trov exekúcie upravená inak. S poukazom na vyššie uvedené, náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

2. Proti tomuto uzneseniu, a to proti výroku o trovách exekúcie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie súdny exekútor.

Súd pri rozhodovaní o nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie v druhom výroku uznesenia teda podľa názoru súdneho exekútora nepostupoval správne, kedy pri rozhodovaní o trovách v tomto prípade nepoužil právny predpis účinný v čase rozhodovania súdu, a teda ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017 s poukazom na ustanovenie § 243h ods. 1 Exekučného poriadku účinného v súčasnosti. Vyššie uvedený právny názor vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej praxe súdov SR, napr. z Uznesenia Krajského súdu Košice zo dňa 27.03.2013, sp. zn. , Uznesenia Krajského súdu Nitra, sp. zn. zo dňa 30.11.2017 alebo z Uznesenia Krajského súdu Košice, sp. zn. zo dňa 29.06.2012 v zmysle ktorého: „Vzhľadom na znenie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku účinné v čase rozhodovania odvolacieho súdu, t.j. od 1.1.2012 a vzhľadom na neexistenciu prechodných a záverečných ustanovení, v zmysle ktorých by sa konania začaté do 31.12.2011 mali dokončiť podľa Exekučného poriadku účinného do 31.12.2011, platí podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.1.2012 aj pre rozhodovanie o trovách exekúcie v konaniach začatých do 31.12.2011.“ Súdom prvého stupňa v odôvodnení uznesenia citované rozhodnutie Ústavného súdu SR sa navyše týkalo exekučného konania začatého do 31.08.2005, v rámci ktorého bola ešte skoršia intertemporálna úprava Exekučného poriadku a jeho účinnosti na konania začaté do 31.08.2005, ktorá sa však na predmetné exekučné konanie začaté dňa 16.06.2010 logicky nevzťahuje (t.j. § 238 Exekučného poriadku, ktorý výslovne ustanovuje, že konania začaté do 31.08.2005 sa dokončia podľa právnej úpravy účinnej do tohto dátumu s výnimkami uvedenými v ods. 2, teda v takom prípade skoršia intertemporálna úprava priamo vylučuje použitie neskoršej právnej úpravy, čo však nie je tento prípad). V predmetnom exekučnom konaní v čase od jeho začatia (t.j. od 16.06.2010) do nadobudnutia účinnosti do Exekučného poriadku nepribudli žiadne intertemporálne ustanovenia, a aj z tohto dôvodu platí v tejto veci základný princíp okamžitej aplikability procesných noriem aj na konania začaté pred jeho účinnosťou. Vzhľadom na uvedené je preto argumentácia súdu v odôvodnení v tomto smere právne irelevantná, a ignorujúca ním uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR v celom jeho kontexte, pretože toto sa týkalo len konania začatého do 31.08.2005 so skoršou (výslovnou a jednoznačnou) intertemporálnou úpravou, čo vypláva aj z jeho bodu 14. odôvodnenia: „Súd má za to, že v prípade exekúcii začatých do 31.08.2005 nemožno toto ustanovenie aplikovať (pozn. jedná sa o ustanovenie Exekučného poriadku), ako to tvrdí súdna exekútorka.“ ako aj ďalej z jeho bodu 15. odôvodnenia: „Pretože otázku náhrady trov exekúcie po vyhlásení konkurzu neriešil ani zákon o konkurze, ani Exekučný poriadok v znení účinnom do 31. augusta 2005, podľa ktorého okresný súd rozhodoval...“, a teda podľa názoru súdneho exekútora nemožno právne závery tohto rozhodnutia analogicky a v tomto prípade „vytrhnutím z kontextu“ aplikovať aj na predmetné exekučné konanie. Na druhej strane vyššie uvedené rozhodnutia krajských súdov SR v rámci rozhodovania o trovách exekúcie riešili analogickú procesnú situáciu ako nastala aj v tomto prípade. Odvolateľ - súdny exekútor vzhľadom na vyššie uvedené považuje napadnuté uznesenie Okresného súdu Poprad v jeho výroku II. za nesprávne, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia predmetnej veci a z nesprávnej aplikácie príslušných ustanovení Exekučného poriadku. Súdny exekútor preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý výrok uznesenia súdu prvej inštancie zrušil podľa a a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby napadnutý výrok uznesenia súdu prvej inštancie zmenil tak, že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie v rozsahu v akom si ich súdny exekútor vyčíslil.

3. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd, príslušný na rozhodnutie o odvolaní, v zmysle (ďalej len „“) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s a nasl. v spojení s a , bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.

4. Preskúmaním skutkového stavu v Obchodnom vestníku odvolací súd zistil, že uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 31.01.2019 bol vyhlásený konkurz na majetok povinného ako dlžníka a zároveň mu bol ustanovený správca. V citovanom uznesení súd zároveň rozhodol o zbavení povinného (dlžníka) všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze a vyzval veriteľov, aby si svoje pohľadávky prihlásili u správcu s tým, že spôsob prihlasovania pohľadávok a lehota na ich prihlásenie sú uvedené v poučení rozhodnutia.

5. V zmysle základnej zásady uplatňovanej v procesnom práve sa na procesné úkony v súdnom konaní zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase uskutočnenia procesného úkonu.

6. Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie, či budú alebo nebudú súdnemu exekútorovi priznané a v prípade ak mu priznané budú, komu sa uloží povinnosť ich nahradiť, poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR zo 16. 12. 2008, sp. zn. -16, podľa ktorého: „exekútor má vždy právo na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom exekučnej činnosti, a odmenu za úkony, ktoré už vykonal, teda trovy, ktoré mu už výkonom exekučnej činnosti vznikli. Nič na tom nemení ani zastavenie exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok osoby, proti ktorej sa exekúcia vedie. Keďže v zásade platí, že trovy exekučného konania znáša povinný, exekútorovi vzniká proti povinnému pohľadávka. Vyhlásením konkurzu už exekútor nemá možnosť si pohľadávku uspokojiť v exekučnom konaní podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Jeho pohľadávka nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú musí exekútor prihlásiť do konkurzu.“

7. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov exekúcie súdneho exekútora vychádzal zo skutočnosti, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz. Teda pri rozhodovaní o trovách exekúcie vychádzal z ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii, z ktorých je zrejmé, že konkurzné konanie nahrádza nielen základné civilné konanie, ale aj exekučné konanie, pretože v konkurznom konaní sa pohľadávky veriteľov nielen zisťujú, ale aj uspokojujú. Správca v konkurznom konaní speňaží majetok, ktorý patrí do konkurznej podstaty a zo získaného výťažku sa pomerne uspokojujú zistené pohľadávky veriteľov.

8. Ustanovenia konkurzného práva majú prednosť pred inými procesnými právnymi úpravami. Z ustanovenia § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že trovy exekučného konania začatého pred vyhlásením konkurzu sa stávajú pohľadávkou proti podstate, ktoré pohľadávky v zmysle ustanovenia § 87 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, správca uspokojuje z výťažku zo speňaženia majetku dotknutej podstaty.

9. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie má za to, že súdny exekútor si mal prihlásiť trovy exekúcie, ktoré mu vznikli pred vyhlásením konkurzu do konkurzu vyhláseného na majetok povinného, nakoľko ide o pohľadávku, ktorá vznikla do vyhlásenia konkurzu, a v takomto prípade by sa svojou pohľadávkou, ktorá mu vznikla voči povinnému (náhrada trov exekúcie) súdny exekútor dostal do pozície veriteľa v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácie.

10. Na základe vyššie uvedených skutočností, je odvolací súd toho názoru, že súdny exekútor si mal svoju pohľadávku, čiže náhradu trov exekúcie pozostávajúcu z odmeny a náhrady hotových výdavkov prihlásiť prihláškou do konkurzu, nakoľko však tak neurobil, preto odvolací súd považoval návrh súdneho exekútora, aby zaviazal na náhradu trov exekúcie oprávneného, za nedôvodný.

11. Samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. 11.1. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele c/a Belgicko, rozsudok z 23.11.1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta ), kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (pozri aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

12. Podľa názoru odvolacieho súdu súd správne rozhodol, ak nárok na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal, pričom odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia ( ) a v celom rozsahu naň odkazuje.

13. Doktrína legitímneho očakávania je doktrínou verejného práva, ktorá spočíva v tom, že súkromná osoba ako účastník právneho vzťahu má voči orgánu verejnej moci isté odôvodnené očakávania. Tieto odôvodnené očakávania sa vzťahujú na postup orgánu verejnej moci, prípadne rozhodnutie toho orgánu. Postup orgánu verejnej moci totiž musí byť predvídateľný (vzhľadom na právnu úpravu) a orgán nemôže v skutkovo podobných prípadoch rozhodovať rozdielne (-77 cit. ,,Ústavný súd pritom

zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobný veciach, je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva (pozri rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007).

14. Na zvýraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd ďalej poukazuje na to, že na skutkové okolnosti danej veci je plne akceptovateľné rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Mihal proti Slovenskej republike spolu s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.09.2016 sp.zn. a odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nenašiel možnosti výnimočných skutkových okolností, pre ktoré by zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie. Navyše exekúcia začala 16.06.2010 a ak súd prvej inštancie postupoval podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2011 nemožno mu v tomto smere nič vytknúť.

15. Za daného stavu odvolací súd uznesenie vo výroku II. o trovách exekúcie ako vecne správne potvrdil ( ).

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).