Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_8Sa-2-2021.pdf
PDF · 148.81 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sa/2/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: G. V., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť R. Y. R. Ľ. E., trvale bytom R.Ž., kópia cestovného dokladu č.: XXXXXXXXX, alias G. S., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť U. M., alias D. R., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť G., toho času umiestnený v Ú. P. K. P. N. F., V. XX, F., zastúpený Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Prešov, Ľubochnianska 2, 080 06 Ľubotice, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 12.01.2021, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-P05-25-050/2020-AV zo dňa 11.12.2020, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Mobilná jednotka Policajného zboru Prešov, Ľubochnianska 2, 080 06 Ľubotice č. PPZ-HCP-P05-25-050/2020-AV zo dňa 11.12.2020, týkajúce sa žalobcu: G. V., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť R. Y. R. Ľ. E., trvale bytom R., kópia cestovného dokladu č.: XXXXXXXXX alias G. S., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť U. M., alias D. R., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť G..
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca: G. V., nar. XX.XX.XXXX, alias G. S., nar. XX.XX.XXXX, alias D. R., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podanou správnou žalobou zo dňa 12.01.2021 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-P05-25-050/2020-AV zo dňa 11.12.2020, ktorým žalovaný podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 11.03.2021 a žalobcu ponechal v Ú. P. K. P. N. F. (ďalej „Ú. F.D.“), ktorý bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-PO5-25-008/2020-AV zo dňa 11.03.2020 na účel výkonu administratívneho vyhostenia.
2. S napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasil v celom jeho rozsahu z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je zmätočné, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalovaný na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie žalovaného je nedostatočne odôvodnené, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.
3. Zdôraznil, že v konaní bolo slovenskými orgánmi preukázané, že žalobcovi bola na území Grécka poskytnutá medzinárodná ochrana formou doplnkovej ochrany a z tohto dôvodu je oprávnený zdržiavať sa na území iného členského štátu, t. j. Grécka. Z tohto dôvodu nie je prípustné jeho vyhostenie do krajiny pôvodu, kde mu hrozí vážne bezprávie, pre ktorého hrozbu mu bola iným členským štátom poskytnutá
medzinárodná ochrana. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia však žalovaný podrobne popisuje úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu do krajiny jeho pôvodu, a nie do Grécka. Toto rozhodnutie je preto nielen zmätočné, ale z hľadiska medzinárodného práva absolútne neprípustné, nakoľko by zakladalo hrubé porušenie medzinárodné princípu non-refoulement (zákaz vyhostenia osoby s medzinárodnou ochranou do krajiny prenasledovania resp. ohrozenia). Teda žalovaný vec nesprávne právne posúdil.
4. Skutočnosť, že medzi Gréckom a Slovenskou republikou (ďalej „SR“) neexistuje uzatvorená medzinárodná readmisná dohoda, nie je dôvodom alebo skutočnosťou, ktorá by oprávňovala členský štát nútene odsunúť osobu s medzinárodnou ochranou (a právom pobytu na území tohto členského štátu) do tretej krajiny mimo územie členských štátov. Ďalej poznamenal, že readmisia sa od procesu administratívneho vyhostenia odlišuje neformálnosťou, čo možno najväčšou bezprostrednosťou a právnym zakotvením v rôznych prameňoch práva. Napriek tomu však v prípade absencie readmisnej dohody návratová smernica nevylučuje, resp. priamo umožňuje za určitých podmienok vyhostenie osoby na územie členského štátu, kde má táto osoba poskytnutú medzinárodnou ochranu a s tým spojené právo na pobyt, pričom návratová smernica tento postup umožňuje formou administratívneho vyhostenia na základe rozhodnutia o vyhostení. Rovnako dublinské konanie o odovzdaní žalobcu do Grécka bolo zastavené iba z toho dôvodu, že sa nariadenie nevzťahuje na transfery osoby, ktorej bola na území iného členského štátu poskytnutá medzinárodná ochrana, pretože by sa na ňu malo uplatňovať ustanovenie čl. 6 ods. 2 návratovej smernice, a teda návrat do Grécka zrealizovať v inom právnom režime.
5. Napriek tomu je však zrejmé, že žalovaný proces administratívneho vyhostenia žalobcu na územie Grécka a komunikáciu s gréckymi orgánmi v tomto smere nikdy ani len nezačal. Grécke orgány pritom mali vedomosť o osobe žalobcu a jeho právnom postavení, a preto nebolo vylúčené vystavenie cestovného dokladu žalobcovi gréckymi orgánmi tak, ako ich vystavujú slovenské orgány cudzincom s poskytnutou doplnkovou ochranou.
6. Dával do pozornosti znenie čl. 6 Návratovej smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území), ako aj Odporúčanie Komisie C(2015)6250 z 1.10.2015, ktorým sa ustanovuje spoločná „Príručka o návrate“, ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh spojených s návratom (na jej str. 28/29) - Dublinské nariadenie neobsahuje pravidlá pre spätné prijímanie osôb pod medzinárodnou ochranou. Z tohto dôvodu sa uplatní „všeobecný režim“ stanovený v článku 6 ods. 2 smernice o návrate. To znamená, že členský štát B bude musieť požiadať osobu, aby sa vrátila späť do členského štátu A a - ak táto osoba dobrovoľne neuposlúchne - členský štát B musí zvážiť vydanie rozhodnutia o návrate, pričom zohľadní všetky záruky stanovené v smernici o návrate, predovšetkým vrátane zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Za istých okolností, ak návrat/odsun do tretej krajiny nie je možný a odsun do iného členského štátu sa môže považovať za „priaznivejšie opatrenie“ (pozri vyššie oddiel 3), členský štát B si môže vynútiť „vrátenie“ osoby do členského štátu B.
7. Mal za to, že žalovaný nie je oprávnený vyhostiť žalobcu do krajiny jeho pôvodu a preto vec nesprávne právne posúdil. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je preto z vyššie uvedených dôvodov nezákonné, v rozpore s čl. 6 ods. 2 návratovej smernice a teda aj s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
8. Dodal, že identita žalobcu nie je v súčasnosti sporná a nie je ani sporný fakt, že mu bola poskytnutá medzinárodná ochrana na území Grécka, keďže žalobca bol stotožňovaný aj prostredníctvom odtlačkov prstov v pôvodnom dublinskom konaní a kópiou jeho pasu. Vo veci žalobcu je rovnako dôležitou skutočnosťou to, že v predmetnej veci sa jedná o zaistenie osoby s priznanou medzinárodnou ochranou v inom členskom štáte, pričom samotný žalovaný priznáva obmedzenia prevádzky letísk a letov a že ani on samotný nevie predpokladať, ako dlho opatrenia proti šíreniu COVID - 19 potrvajú. Je všeobecne známou skutočnosťou, že situácia sa zhoršuje.
9. Poukazoval na právny názor kasačného súdu vyjadrený v rozsudku pod sp. zn. 1SZa/9/2016, ktorým kasačný súd poukazuje na potrebu eurokonformného výkladu vnútroštátnych právnych noriem. Ďalej poukazoval na rozhodnutia ESĽP vo veci EI Dridi, C-61/11 a vo veci Kadzoev, C-357/09.
10. Namietal postup žalovaného, ktorým ho mieni vyhostiť do krajiny pôvodu. Žalobca bol však slovenskými orgánmi v minulosti informovaný na základe ich predošlých rozhodnutí, že ho mienia
vyhostiť do Grécka a preto v dobrej viere nepodal voči rozhodnutiu o vyhostení odvolanie. Rovnako z tejto skutočnosti vychádzal pri preskúmavaní veci predĺženia zaistenia žalobcu aj Krajský súd v Košiciach (rozsudok sp. zn. 6Sa/31/2020, bod 38.) a Najvyšší súd SR (rozsudok sp. zn. 10Szak/6/2020, bod 37.) Postup žalovaného je preto v rozpore s princípom legitímnych očakávaní účastníkov správnych konaní. Žalovaný nemôže dávať na ťarchu žiadnemu cudzincovi, že sa nechce vrátiť do krajiny pôvodu, ak sa jedná o osobu s priznanou medzinárodnou ochranou.
11. Ďalej namietal, že rozhodnutie žalovaného trpí taktiež vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia aj v časti stanovenej dĺžky doby predĺženia zaistenia. Dodal, že pri posudzovaní lehoty predĺženia zaistenia vychádzal žalovaný nedôvodne z predpokladu vyhostenia žalobcu na územie krajiny pôvodu, Alžírska, čo z dôvodov uvedených vyššie nie je prípustné. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v tomto smere zmätočné a nedostatočne odôvodnené, pretože žalovaný nezisťoval a následne neodôvodnil, aké úkony a v akých časových úsekoch bude potrebné vykonať vo veci žalobcu smerom k jeho odsunu na územie Grécka, kde má oprávnenie sa zdržiavať, ale dĺžku predĺženia zaistenia nesprávne odôvodňoval smerom k jeho vyhosteniu do krajiny pôvodu. Žalovaný aj v tejto súvislosti vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav veci. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že vo vzťahu ku gréckym štátnym orgánom neboli vykonané žiadne úkony, ani nebola zistená skutočnosť, že by Grécko odmietlo prijať žalobcu na svoje územie ako osobu s ním priznanou medzinárodnou ochranou. Navyše, ani v prípade zabezpečenia náhradného cestovného dokladu žalobcovi nie je zrejmé, či bude možné zrealizovať jeho nútený návrat v stanovenej lehote z dôvodu opatrení proti šíreniu COVID-19. Vzhľadom na súčasnú situáciu tento predpoklad neexistuje.
12. Žalovaný rozhodnutím o predĺžení lehoty zaistenia č. PPZ-HCP-P05-25-050/2020-AV zo dňa 11.12.2020 rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia účastníkovi konania, ktorý bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia rozhodnutím PPZ-HCP- P05-25-008/2020-AV zo dňa 11.03.2020 tak, že podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku lehoty zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 11.03.2021 a ponechal ho umiestneného v Ú. F.. Lehota predĺženého zaistenia začína plynúť dňom nasledujúcim po poslednom dni pôvodnej lehoty zaistenia, t.j. 12.12.2020.
13. V odôvodnení uviedol, že dňa 11.03.2020 bol účastník konania zaistený rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-P05-25-008/2020-AV podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia a zároveň bol umiestnený v Ú. F.. Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení bolo, že lustráciou v informačných systémoch MIGRA a výstupom z EURODAC bolo zistené, že účastník konania môže byť subjektom dublinského konania. V uvedenom systéme mal dva záznamy o azylovom konaní, a to v Grécku a Rumunsku. Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky dňa 10.03.2020 právoplatne zastavilo konanie rozhodnutím MU-DS-62-9/2020-DŽ v zmysle § 46b ods. 1 písm. b) zákona o azyle č. 480/2002 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nakoľko odpadol dôvod na takéto konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil na podklade informácie gréckeho partnerského úradu zo dňa 25.02.2020 o tom, že dňa 19.02.2019 bola účastníkovi konania na gréckom území udelená doplnková ochrana.
14. Vzhľadom na absenciu medzinárodnej zmluvy medzi Slovenskou republikou (ďalej „SR“) a Gréckou republikou o odovzdávaní a prijímaní (readmisii) osôb v nezákonnom postavení, nebola možná realizácia vrátenia účastníka konania do štátu, v ktorom má udelenú doplnkovú ochranu. S ohľadom na tieto skutočnosti správny orgán riešil neoprávnený pobyt účastníka konania na území Slovenskej republiky a realizoval konanie o administratívnom vyhostení a konanie o zaistení na výkon administratívneho vyhostenia.
15. Dňa 11.03.2020 bolo účastníkovi konania vydané a oznámené rozhodnutie o administratívnom vyhostení z územia SR č. PPZ-HCP-P05-24-012/2020-AV podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu neoprávneného pobytu na území SR. Toho istého dňa žalovaný pristúpil k zaisteniu účastníka konania.
16. Účastník konania uvádzal viacero identít, a to konkrétne G. S., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť U. M., ktorú uviedol pred správnym orgánom, ďalej identitu D. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť G. uvádzanú pred migračným úradom a poslednú identitu G. V., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť R.,
ktorú pracovníkom IOM podložil fotokópiou cestovného dokladu. Správny orgán mal za to, že posledná identita je jeho skutočnou identitou.
17. Žalovaný uviedol, že rozhodnutím č. PPZ-HCP-P05-25-022/2020-AV zo dňa 10.06.2020 pristúpil k predĺženiu lehoty jeho zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom dĺžka doby zaistenia bola stanovená v zmysle § 88 ods. 4 ZoPC na čas nevyhnutne potrebný najviac na 3 (tri) mesiace. Následne dňa 09.09.2020 bolo správnym orgánom vydané rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia č. PPZ-HCP-P05-042/2020-AV v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pričom dĺžka lehoty zaistenia bola stanovená na čas nevyhnutne potrebný najviac na 3 (tri) mesiace.
18. Ohľadne zabezpečenia náhradného cestovného dokladu (ďalej „NCD“) uviedol, že dňa 23.03.2020 ÚPZC F. požiadalo ÚPZC U. o vybavenie NCD pre účastníka konania a dňa 16.04.2020 zaslalo doplňujúce informácie o jeho identite k vybaveniu NCD, a to konkrétne fotokópiu cestovného dokladu R.Í. Y. R. Ľ. E. č. XXXXXXXXX, ktorú zabezpečil účastník konania pracovníkom IOM za účelom vybavovania asistovaného dobrovoľného návratu. Následne ÚPZC U. odovzdal dňa 29.04.2020 na Konzulárnom odbore Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí v Bratislave žiadosť o sprostredkovanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania spolu s priloženou fotografiou a fotokópiou cestovného dokladu č. XXXXXXXXX s platnosťou do 21.09.2025. ÚPZC U. bol dňa 02.06.2020 informovaný konzulárnym odborom o skutočnosti, že dňa 04.05.2020 požiadali verbálnou nótou Veľvyslanectvo R. Y. R. Ľ. E. so sídlom vo Viedni (ďalej „veľvyslanectvo") o vystavenie NCD a dňa 03.08.2020 bola na veľvyslanectvo zaslaná žiadosť o vystavenie NCD. Dňa 04.09.2020 bola získaná informácia z ÚPZC U., ktorý bol telefonicky upovedomený veľvyslanectvom, že účastníkovi konania bude vydaný NCD za podmienok predloženia leteckého plánu jeho návratu na územie R. Y. R. Ľ. E. s presne stanoveným odletom tranzitu a príletu do R..
19. Dňa 07.10.2020 bol vykonaný telefonický pohovor s pracovníkom veľvyslanectva ohľadom vystavenia NCD, pričom ich pracovník požiadal o opätovné zaslanie žiadosti o vystavenie NCD. Následne dňa 02.11.2020 bol vykonaný pohovor s pracovníkom veľvyslanectva, ktorý uviedol, že vzdušný priestor R. Y. R. Ľ. E. je momentálne uzavretý a keďže nevedia uviesť kedy bude znovu otvorený, nevydávajú náhradné cestovné doklady pre štátnych príslušníkov R. Y. R. Ľ. E.. Dňa 07.12.2020 bola doručená ďalšia informácia z ÚPZC U., v ktorej je totožné uvedené, že po telefonickom pohovore s pracovníkom veľvyslanectva dňa 16.11.2020 bolo zistené, že vzdušný priestor je naďalej uzavretý a náhradné cestovné doklady nevydávajú.
20. K predĺženiu lehoty zaistenia uviedol, že túto stanovil do 11.03.2021 a táto vyplynula z aplikačnej praxe ÚPZC F. pri zabezpečovaní administratívneho vyhostenia do tretej krajiny, a to R. Y. R. Ľ. E., ktorá je domovskou krajinou účastníka konania. Doba lehoty zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba lehoty zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov potrebných k reálnemu vyhosteniu. Doba lehoty zaistenia sa bude odvíjať aj od vybavenia náhradného cestovného dokladu potrebného k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania do R. Y. R. Ľ. E. a od opätovného otvorenia vzdušného priestoru R. Y. R. Ľ. E., nakoľko sa zhoršila bezpečnostná situácia v súvislosti so šírením ochorenia Covid-19 a môže dôjsť k predĺženiu vybavenia všetkých potrebných náležitostí.
21. Správny orgán mal za to, že predĺženie lehoty zaistenia účastníka konania je účelné a efektívne aj z dôvodu, že u účastníka konania existuje značné riziko úteku, keďže účastník konania sa nechce vrátiť do domovskej krajiny. Je predpoklad, že sa bude vyhýbať štátnym orgánom, aby nemohlo dôjsť k jeho vyhosteniu a bude sa ukrývať. Na území Slovenskej republiky nemá zabezpečené ubytovanie, nemá žiadnych príbuzných a ani žiadnu blízku osobu. K uvedenému je potrebné dodať, že z doterajšieho konania účastníka konania, a to viacnásobné porušovanie platných právnych noriem týkajúcich sa prekračovania hraníc štátov a vstupu na ich územie za účelom splnenia osobného cieľa, a to dostať sa do cieľovej krajiny t. j. Francúzska, teda súhrnné porušovanie práva je možné predpokladať, že v záujme dosiahnutia osobných cieľov bude pokračovať vo svojom konaní.
22. Pri vydaní rozhodnutia o zaistení rešpektoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), Ústavu Slovenskej republiky, ako aj platné zákony a nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky zaistenia by boli neprimerané, najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život
účastníka konania. Správny orgán má za to, že zaistenie účastníka konania je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Jeho zaistenie pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením osobnej slobody osoby, počas ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia SR. ÚPZC F. je zariadenie určené na umiestňovanie cudzincov, ktorí sú zaistení za účelom výkonu administratívneho vyhostenia.
23. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 20.01.2021 navrhol správnu žalobu zamietnuť. Vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobcovi bola dňa 19.02.2019 v Grécku udelená doplnková ochrana podľa informácie zo dňa 25.02.2020 gréckeho partnerského úradu, poskytnutá Migračnému úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Vzhľadom na absenciu medzinárodnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Gréckou republikou o odovzdávaní a prijímaní (readmisii) osôb v nezákonnom postavení nebola možná realizácia vrátenia účastníka konania do štátu, v ktorom má udelenú doplnkovú ochranu.
24. V zápisnici o vyjadrení účastníka konania zo dňa 11.03.2020 bola žalobcovi daná možnosť vyjadriť sa k predmetu zaistenia jeho osoby a tiež klásť otázky, z ktorých vyplynula skutočnosť, že žalobca nemal pri sebe žiadnu finančnú hotovosť. Na základe daného nebolo možné, aby žalobca dobrovoľne sám opustil územie Slovenskej republiky, čo namieta právny zástupca žalovaného a taktiež nemohol sám opustiť územie SR, nakoľko nemal žiadne finančné prostriedky a taktiež ani žiadny doklad totožnosti umožňujúci jeho vycestovanie z územia Slovenskej republiky. Preto bol riešený neoprávnený pobyt účastníka konania na území Slovenskej republiky a realizovalo sa konanie o zaistení na výkon administratívneho vyhostenia.
25. Aj keď zákonodarca v prípade zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov neustanovuje podmienku existencie rizika úteku, žalovaný konštatoval jej naplnenie. Toto konštatovanie je nepochybné na podklade vlastného konania žalobcu, ktorý požiadal o udelenie azylu v dvoch členských štátoch, pričom odišiel a neoprávnene prekračoval hranice členských štátov.
26. Pokiaľ sa týka alternatív zaistenia podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov uviedol, že týmito sa zaoberal počas celej dĺžky zaistenia žalobcu v konaní PPZ-HCP-P05-25-008/2020-AV zo dňa 11.03.2020, PPZ-HCP-P05-25-022/2020-AV zo dňa 10.06.2020, PPZ-HCP-P05-25-042/2020-AV zo dňa 09.09.2020 a taktiež doposiaľ v poslednom rozhodnutí o predĺžení zaistenia PPZ-HCP- P05-25-050/2020-AV zo dňa 11.12.2020. Takisto dal vždy možnosť vyjadriť sa žalobcovi v zápisnici k predmetu predĺženia zaistenia a predĺženiu lehoty zaistenia a taktiež mu boli kladené otázky, na ktoré uviedol, že nemá pri sebe žiadne finančné prostriedky. Takisto nevedel preukázať ubytovanie na území Slovenskej republiky. V poslednej zápisnici spísanej dňa 11.12.2020 žalobca uviedol, že si momentálne nevie zabezpečiť ubytovanie na území SR, ale má kamaráta v Bratislave, u ktorého by „ možno mohol byť časom ubytovaný, avšak nevie adresu jeho pobytu a neuviedol žiadne kontaktné údaje na danú osobu". S ohľadom na existenciu značného rizika úteku žalobcu, ale aj vzhľadom na absenciu možnosti ubytovania na území SR a žiadne finančné prostriedky, žalovaný aplikáciu alternatív zaistenia nemohol aplikovať.
27. Ohľadne vybavenia náhradného cestovného dokladu (ďalej „NCD“) uviedol, že ÚPZC F. dňa 23.03.2020 požiadal ÚPZC U. o vybavenie NCD pre žalobcu a dňa 16.04.2020 zaslal doplňujúce informácie k identite žalobcu k vybaveniu NCD, a to konkrétne fotokópiu cestovného dokladu R. Y. R. Ľ. E. č. XXXXXXXXX, ktorú zabezpečil žalobca pracovníkom IOM za účelom vybavovania asistovaného dobrovoľného návratu. Podľa uvedenej fotokópie bola zistená pravdepodobne skutočná identita žalobcu, a to, že je štátnym príslušníkom R. a jeho osobné údaje sú G. V., nar. XX.XX.XXXX. Na základe toho mal žalovaný za to, že orgány príslušné na vystavenie NCD pre žalobcu vyvíjajú značnú snahu aby bol v čo možno najkratšom čase vydaný náhradný cestovný doklad a žalobca prepustený zo zaistenia a vykonané rozhodnutie o administratívnom vyhostení z územia SR. ÚPZC F. urobil všetky potrebné kroky na zabezpečenie NCD pre žalobcu. Podľa správy z ÚPZC U. bolo zistené, že ÚPZC U. odovzdal dňa 29.04.2020 na Konzulárnom odbore Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí v Bratislave žiadosť o sprostredkovanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre žalobcu spolu s priloženou fotografiou a fotokópiou cestovného dokladu č. XXXXXXXXX s platnosťou do 21.09.2025. ÚPZC U. bol dňa 02.06.2020 informovaný Konzulárnym odborom Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí v Bratislave o skutočnosti, že dňa 04.05.2020 požiadali verbálnou nótou č. 049607/2020-OKAO-2 Veľvyslanectvo R. Y. R. Ľ.H. E. so sídlom vo Viedni (ďalej len „veľvyslanectvo“) o vystavenie NCD.
28. Dňa 07.08.2020 bola do ÚPZC F. z ÚPZC U. doručená e-mailová komunikácia s veľvyslanectvom, v ktorej veľvyslanectvo informuje, že zaslali potrebné náležitosti do R. a len čo im budú zaslané informácie z R., budú o tom informovať ÚPZC U., avšak vzhľadom k situácii s ochorením COVID-19 to bude zdĺhavejší proces. Dňa 31.08.2020 bola z ÚPZC F. zaslaná urgencia do ÚPZC U. vo veci vybavovania náhradného cestovného dokladu pre žalobcu, pričom bolo zistené, že dňa 03.08.2020 bola na veľvyslanectvo zaslaná žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre žalobcu. Dňa 04.09.2020 bola získaná informácia z ÚPZC U., ktorý bol telefonicky upovedomený veľvyslanectvom, že žalobcovi bude vydaný NCD za podmienok predloženia leteckého plánu návratu žalobcu na územie R. Y. R. Ľ. E. s presne stanoveným odletom tranzitu a príletu do R.. Odsun žalobcu do krajiny pôvodu začal realizovať ÚPZC F. na základe skutočnosti, že žalobcu nie je možné odsunúť do Grécka kvôli absencii medzinárodnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Gréckom o odovzdávaní a prijímaní (readmisii) osôb v nezákonnom postavení a taktiež na základe informácie z I.O.M. doručenej do ÚPZC F. dňa 25.03.2020, že žalobca sám dobrovoľne požiadal I.O.M. o zaradenie do programu Asistovaných dobrovoľných návratov, z čoho vyplýva jeho snaha vrátiť sa do krajiny pôvodu t.j. do R., čo si následne žalobca podľa uvedení ÚPZC F. rozmyslel, pričom však žalovanému nie sú známe bližšie okolnosti a dátumy, keďže z uvedených sa robia len ústne, informatívne pohovory. Dňa 09.10.2020 bola do ÚPZC F. doručená odpoveď z ÚPZC U., že dňa 07.10.2020 bol vykonaný telefonický pohovor s pracovníkom veľvyslanectva ohľadom vystavenia NCD pre žalobcu, pričom ich pracovník veľvyslanectva požiadal, aby opätovne zaslali žiadosť o vystavenie NCD. Dňa 09.11.2020 bola do ÚPZC F. doručená odpoveď z ÚPZC U., v ktorej je uvedené, že dňa 02.11.2020 bol vykonaný pohovor s pracovníkom veľvyslanectva, ktorý uviedol, že vzdušný priestor R. Y. R. Ľ. E. je momentálne uzavretý a keďže nevedia uviesť kedy bude znovu otvorený, nevydávajú náhradné cestovné doklady pre štátnych príslušníkov R. Y. R. Ľ. E.. Dňa 07.12.2020 bola doručená ďalšia informácia z ÚPZC U., v ktorej je totožné uvedené, že po telefonickom pohovore s pracovníkom veľvyslanectva dňa 16.11.2020 bolo zistené, že vzdušný priestor je naďalej uzavretý a náhradné cestovné doklady nevydávajú.
29. Dňa 11.12.2020 bolo vydané rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu č. PPZ-HCP- P05-25-050/2020-AV na čas nevyhnutne potrebný najviac do 11.03.2021 a žalobcu ponecháva umiestneného v Ú. F.. Lehota predĺženého zaistenia začala plynúť dňom nasledujúcim po poslednom dni pôvodnej lehoty zaistenia, t.j. 12.12.2020.
30. Doplnil, že opatrenia v súvislosti so šírením vírusového ochorenia COVID-19 mali vplyv aj na dublinské transfery a administratívne vyhostenia, ktoré boli pozastavené. Podľa informácie z Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru v Bratislave je povolená zatiaľ len pozemná doprava a z dostupných informácií z ÚPZC F. výnimočne letecká, avšak len do členských štátov, ktoré sa považujú za bezpečné z epidemiologického hľadiska. Postupné uvoľňovanie opatrení závisí od ďalšieho vývoja epidemiologickej situácie.
31. Ohľadne námietky porušenia čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uviedol, že žalobca doposiaľ v zápisniciach neuvádzal skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že v krajine pôvodu by bol mučený alebo by bol podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, hoci mal možnosť sa vyjadriť.
32. Podľa článku 6 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území 1. Členské štáty vydajú rozhodnutie o návrate každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 až 5. 2. Od štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu a majú platné povolenie na pobyt alebo iné oprávnenie udeľujúce právo na pobyt, ktoré vydal iný členský štát, sa vyžaduje, aby bezodkladne odišli na územie tohto iného členského štátu. Ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny túto požiadavku nedodrží alebo ak sa z dôvodu verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti požaduje jeho bezodkladný odchod, uplatňuje sa odsek 1.
33. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
34. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
35. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
36. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
37. Podľa článku 2 písm. f) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej „Kvalifikačná smernica“) - f) „osoba oprávnená na doplnkovú ochranu“ je štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá nie je oprávnená ako utečenec, ale vzhľadom ku ktorej boli preukázané podstatné dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba by v prípade, keď by bola vrátená do svojej krajiny pôvodu alebo v prípade osoby bez štátneho občianstva do krajiny svojho doterajšieho pobytu, čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia, ako je definované v článku 15 a na ktorú sa neuplatňuje článok 17 ods. 1 a 2 a ktorá nemôže prijať alebo v dôsledku takéhoto rizika odmieta ochranu tejto krajiny.
38. Podľa článku 15 Kvalifikačnej smernice, Vážne bezprávie pozostáva: a) z trestu smrti alebo popravy, alebo b) z mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo potrestania žiadateľa v krajine pôvodu, alebo c) z vážneho a individuálneho ohrozenia života občana alebo osoby z dôvodu všeobecného násilia v situáciách medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
39. Podľa § 2 písm. a), c) a f) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o azyle“), a) medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany, c) doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu, f) vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
40. Podľa § 13a zákona o azyle, Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
41. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
42. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
43. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
44. Podľa článku 33 ods. 1 Dohovoru o právnom postavení utečencov, Žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov.
45. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
46. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
47. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
48. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:
49. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- P05-25-050/2020-AV zo dňa 11.12.2020, ktorým žalovaný podľa § 88 ods. 4 ZoPC rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu, ktorý bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-PO5-25-008/2020-AV zo dňa 11.03.2020 na účel výkonu administratívneho vyhostenia. O predĺžení lehoty zaistenia žalobcu rozhodol na čas nevyhnutne potrebný najviac do 11.03.2021 a ponechal ho v Ú. F..
50. Rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-PO5-25-008/2020-AV zo dňa 11.03.2020 žalovaný zaistil žalobcu dňom 11.03.2020 o 19:40 hod. v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac na 3 mesiace a umiestnil ho v Ú. F..
51. Podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení zo dňa 11.03.2020 bolo rozhodnutie žalovaného o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP-P05-24-012/2020-AV zo dňa 11.03.2020, ktorým žalovaný v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostil žalobcu z územia Slovenskej republiky v zmysle § 77 ods. 1 ZoPC. V zmysle § 83 ods. 2 písm. b) ZoPC policajný útvar neurčil lehotu na vycestovanie. V zmysle § 55 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o správnom konaní vylúčil odkladný účinok odvolania. Rozhodnutie sa stalo vykonateľné dňa 11.03.2020.
52. Ďalším rozhodnutím č. PPZ-HCP-P05-25-022/2020-AV zo dňa 10.06.2020 žalovaný pristúpil k predĺženiu lehoty zaistenia žalobcu s tým, že túto predĺžil najviac na tri mesiace. Rozhodnutím zo dňa 09.09.2020 bolo správnym orgánom vydané rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia žalobcu č. PPZ-HCP-P05-042/2020-AV v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pričom dĺžka lehoty zaistenia bola stanovená na čas nevyhnutne potrebný najviac na 3 (tri) mesiace. Ostatným rozhodnutím, ktorým žalovaný pristúpil k predĺženiu lehoty zaistenia žalobcu, je preskúmavané rozhodnutie zo dňa 11.12.2020.
53. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Z daného vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa zákonného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podkladom pre zaistenia žalobcu je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dna 11.03.2020. Účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je realizácia administratívneho vyhostenia.
54. V priebehu administratívneho konania žalobca uvádzal viacero identít tak, ako sú uvedené v hlavičke súdneho rozhodnutia, pričom žalovaný nemal pochybnosti o tom, že jeho skutočnou identitou je: G. V.,
nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť R., ktorú pracovníkom IOM podložil fotokópiou svojho cestovného dokladu R..
55. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný uviedol, že predĺženie lehoty zaistenia žalobcu je účelné a efektívne aj z dôvodu, že u neho existuje značné riziko úteku, keďže účastník konania sa nechce vrátiť do domovskej krajiny. Ohľadne predĺženej lehoty zaistenia okrem iného uviedol, že táto sa bude odvíjať aj od vybavenia náhradného cestovného dokladu potrebného k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu do krajiny pôvodu - R. Y. R. Ľ. E. a od opätovného otvorenia vzdušného priestoru krajiny pôvodu žalobcu.
56. Žalobca je teda zaistený podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, v zmysle ktorého policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Preskúmavaným rozhodnutím následne žalovaný pristúpil k predĺženiu lehoty zaistenia žalobcu za účelom jeho administratívneho vyhostenia do krajiny pôvodu.
57. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
58. Na danú požiadavku reflektuje rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený a preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potencionálne možný (napr. rozsudok sp. zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011). Najvyšší súd SR, ako aj Ústavný súd SR, vo viacerých rozhodnutiach uviedli, že medzi zaistením a jeho účelom, t.j. konaním o odsune, vyhostení a pod., je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov.
59. V zmysle rozhodovacej praxe kasačného súdu povinnosťou správneho súdu zaoberajúceho sa rozhodnutím správneho orgánu o zaistení je preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá.
60. V správnej žalobe žalobca hlavne namietal, že keďže žalobcovi bola na území Grécka poskytnutá medzinárodná ochrana formou doplnkovej ochrany, je z tohto dôvodu oprávnený zdržiavať sa na území iného členského štátu, t. j. Grécka. Preto nie je prípustné jeho vyhostenie do krajiny pôvodu, kde mu hrozí vážne bezprávie, pre ktorého hrozbu mu bola iným členským štátom poskytnutá medzinárodná ochrana. Navyše jeho vyhostenie do krajiny pôvodu by zakladalo hrubé porušenie medzinárodné princípu non- refoulement (zákaz vyhostenia osoby s medzinárodnou ochranou do krajiny prenasledovania, resp. ohrozenia).
61. Ohľadne medzinárodného princípu non-refoulement správny súd uvádza, že rozsiahlosť princípu nenavrátenia (non-refoulement) je predpokladom pre poskytnutie ochrany množstvu základných ľudských práv a slobôd. Predstavuje pojem medzinárodného práva a povinnosť štátu nevrátiť, nevyhostiť, nevydať alebo inak neodsunúť akéhokoľvek cudzinca zo svojho územia do krajiny jeho pôvodu alebo do krajiny jeho posledného pobytu alebo do inej tretej krajiny, ak by tam bol vystavený vážnemu porušeniu jeho základných ľudských práv. Pod vážnym porušením ľudských práv sa rozumie predovšetkým mučenie alebo iné kruté neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie, ale aj nerešpektovanie práva na život, práva na slobodu a bezpečnosť, otroctvo a nútená práca, porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života. Nebyť mučený je pritom základným právom človeka. Vzhľadom k tomu, že zákaz mučenia je súčasťou medzinárodného obyčajového práva, je záväzný aj pre štáty, ktoré sa nestali zmluvnými stranami medzinárodných dohovorov zakazujúcich mučenie a štáty rešpektujú toto právo z dôvodu zaužívanej praxe.
62. Princíp nenavrátenia sa stal súčasťou aj zmluvného práva, výslovne je upravený v dvoch medzinárodných dohovoroch OSN - v Dohovore o právnom postavení utečencov (1951) a v Dohovore proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (1984). Zahrnutý je aj v iných významných medzinárodných dokumentoch o ľudských právach, napr.
v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950) alebo v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach (1966). Výslovné zakotvenie princípu nenavrátenia v Ženevskom dohovore (Dohovore OSN o právnom postavení utečencov) je v článku 33 ods. 1.
63. Vo všeobecnosti platí, že princíp nenavrátenia poskytuje ochranu štátnym príslušníkom tretích krajín pred ich vrátením, vyhostením alebo vydaním na územia, kde by ich základné práva boli porušené. ESĽP v súvislosti s aplikáciou princípu nenavrátenia od prípadu Chahal proti Spojenému kráľovstvu zastáva právny názor, že v súvislosti s mučením alebo krutým, neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním alebo trestaním je princíp nenavrátenia absolútny a nie je možné sa od neho odkloniť ani v prípadoch týkajúcich sa ochrany národnej bezpečnosti.
64. Z dokazovania vykonaného správnym orgánom vyplýva, že žalobca bol v azylovom konaní v Grécku a v Rumunsku, pričom dňa 19.02.2019 mu bola na území Grécka udelená doplnková ochrana. Grécka republika, ako členský štát Európskej únie, musela pri poskytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi vychádzať jednak z príslušných ustanovení svojich vnútroštátnych predpisov, ako aj z ustanovení Kvalifikačnej smernice, t.j. Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany.
65. V zmysle citovaných ustanovení Kvalifikačnej smernice osobou oprávnenou na doplnkovú ochranu je štátny príslušník tretej krajiny, ku ktorej boli preukázané podstatné dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba by v prípade, keď by bola vrátená do svojej krajiny pôvodu, čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia ako je definované v článku 15 Kvalifikačnej smernice. V zmysle článku 15 Kvalifikačnej smernice za vážne bezprávie sa považuje, ak by takáto osoba bola v prípade jej návratu vystavená trestu smrti alebo popravy, resp. mučeniu alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo potrestaniu žiadateľa v krajine pôvodu, alebo by došlo k vážnemu a individuálnemu ohrozenia života občana alebo osoby z dôvodu všeobecného násilia v situáciách medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Predmetný článok 15 smernice bol transponovaný aj do slovenského právneho poriadku - § 2 písm. f) zákona o azyle.
66. Je teda nepochybné, že žalobcovi bola v členskom štáte Európskej únie poskytnutá medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany, ktorá sa viaže na to, že žalobca by v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu mohol byť vystavený nejakej forme vážneho bezprávia špecifikovanej vyššie. Správny súd má za to, že žalobcu nemožno za situácie, keď mu bola poskytnutá doplnková ochrana v Grécku, t.j. v inom štáte Európskej únie, vyhostiť do krajiny pôvodu, t.j. R.F.M., keďže by tým zo strany Slovenskej republiky došlo k porušeniu medzinárodného princípu non-refoulement, na ktorého neporušovanie sa SR zaviazala (článku 33 ods. 1 Dohovoru o právnom postavení utečencov). Kroky správneho orgánu uvedené v preskúmavanom rozhodnutí smerujú jednoznačne k vyhosteniu žalobcu do krajiny pôvodu a s poukazom na ich realizáciu odôvodňoval žalovaný aj účelnosť zaistenia žalobcu.
67. Skutočnosť, že žalobca doposiaľ v zápisniciach neuvádzal skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že v krajine pôvodu by bol mučený alebo by bol podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, aj keď mal možnosť sa vyjadriť nemôže nič zmeniť na tom, že mu bola poskytnutá doplnková ochrana na území Grécka, ktorej poskytnutie musí SR, vzhľadom na svoje medzinárodné záväzky, akceptovať a nemôže ju bez ďalšieho spochybňovať. Absencia medzinárodnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Gréckou republikou o odovzdávaní a prijímaní (readmisii) osôb v nezákonnom postavení nemôže byť v neprospech žalobcu. Preto teda nemožno ani prijať argument žalovaného, že z dôvodu absencie dohody medzi štátmi nebola možná realizácia vrátenia žalobcu do štátu, v ktorom má udelenú doplnkovú ochranu.
68. Správny súd záverom uvádza, že vzhľadom na vyššie uvedené vyplýva, že administratívnym vyhostením žalobcu do krajiny pôvodu by došlo k porušeniu medzinárodného princípu non-refoulement a možnému porušeniu článku 3 Dohovoru, v dôsledku čoho sa jeho predĺženie lehoty zaistenia preskúmavaným rozhodnutím stalo neúčelným a neefektívnym a samotné rozhodnutie žalovaného ako celok nezákonným. Z tohto dôvodu sa správny súd ani nezaoberal námietkou súvisiacou so stanovenou dĺžkou doby predĺženia lehoty zaistenia, keďže žalovaný stanovil danú dĺžku doby zaistenia s prihliadnutím na jeho ďalší postup smerujúci k vyhosteniu žalobcu do krajiny pôvodu - R.F.M..
69. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
70. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
71. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.