Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/51/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v spore žalobcu: WM Consulting & Communication, s.r.o., so sídlom Piešťany, Žilinská cesta 130, IČO: 34 127 798, zastúpeného JUDr. Daliborom Kuciaňom, advokátom so sídlom v Piešťanoch, Žilinská cesta 130, IČO: 45 556 814, proti žalovaným 1/ R. R., nar. XX.XX.XXXX., trvale bytom J. XXX, štátna občianka SR, 2/ C. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XXX, štátny občan SR, obaja zastúpení JUDr. Šimonom Cibulkom, advokátom so sídlom v Trenčíne, Hodžova 53, o zaplatenie 16.354,90 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 16. októbra 2019, č.k. -165, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, vo výroku II. a v závislom výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/, 2/ p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia odvolacím súdom výrokom I. konanie v časti o zaplatenie 529,74 eur a v časti o zaplatenie 11,75 % ročného úroku zo sumy 12.719,04 eur od 26.09.2014 do zaplatenia zastavil. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. žalobcu zaviazal nahradiť žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovaným 1/ a 2/ zaplatenia spoločne a nerozdielne sumy 16.354,90 eur spolu s 11,75 % ročným úrokom zo sumy 12.719,04 eur od 26.09.2014 do zaplatenia a 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 12.719,04 eur od 26.09.2014 do zaplatenia. Dôvodil tým, že dňa 24.07.2008 uzatvoril právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) so žalovanými 1/ a 2/ Zmluvu o úvere č. 0274794872, na základe ktorej poskytol žalovaným 1/ a 2/ úver vo výške 350.000,- Sk (11.617,87 eur), s ročnou premenlivou úrokovou sadzbou 11,75 %. Žalovaní sa zaviazali splatiť úver 120-timi splátkami po 5.047 eur (pozn. správne Sk), splatnými k 20. dňu kalendárneho mesiaca. Konečná splatnosť úveru bola dňa 20.07.2018, dohodnutá RPMN 13,38 %, priemerná RPMN 10,80 %. Výzvou zo dňa 15.08.2014 právny predchodca vyzval žalovaných na zaplatenie dlžnej sumy do 15 dní od doručenia výzvy. Žalovaní porušili svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere, preto právny predchodca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 09.09.2014. Dňa 25.09.2014 bola pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovaným 1/, 2/ postúpená žalobcovi Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1352/2014/CE, čo žalovaným oznámila Slovenská sporiteľňa dňa 07.10.2014. Ku dňu postúpenia pohľadávky, t.j. k 25.09.2014 dosiahla výška splatného dlhu žalovaných sumu 16.399,90 eur (12.719,04 eur istina a 3.680,86 eur príslušenstvo). Po postúpení pohľadávky žalovaní uhradili dňa 19.01.2015 sumu 25 eur a dňa 11.02.2015 sumu 20 eur, ktoré žalobca započítal na najstaršie príslušenstvo. Podaním zo dňa 15.04.2016 žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie 529,74 eur a 11,75 % p.a. úroku zo sumy 12.719,04 eur od 26.09.2014

do zaplatenia späť. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 18.04.2016 č.k. -103 rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie sumy 529,74 eur a 11,75 % p. a. úrokov zo sumy 12.719,04 eur od 26.09.2014 do zaplatenia zastavil; žalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 15.825,16 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % p.a. zo sumy 12.719,04 eur od 26.09.2014 do zaplatenia a žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania. Na základe odvolania žalovaných Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. -128 zo dňa 21.12.2017 rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil pre nepreskúmateľnosť a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, keď mal za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s obranou žalovaných, pričom odvolací súd zistil aj rozpory v samotných tvrdeniach žalobcu ohľadne výšky súm, ktoré žalovaní mali zaplatiť. Súdu prvej inštancie v ďalšom konaní uložil povinnosť odstrániť rozpory vo výške dlžnej sumy žalovaných a v tvrdeniach žalobcu ohľadom výšky uhradených súm žalovanými a tiež zaoberať sa ochranou spotrebiteľa a to najmä v súvislosti s o ochrane spotrebiteľa a namietanou aktívnou legitimáciou žalobcu v konaní. Súd preto v ďalšom konaní skúmal aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní, a to splnenie zákonom stanovených predpokladov pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle o bankách. Mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu dňa 17.09.2014 žalovaným 1/, 2/ doručil oznámenie o mimoriadnom zosplatnení úveru, v ktorom ich zároveň vyzval na zaplatenie dlhu vo výške 16.429,66 eur v lehote 15 dní od prevzatia tohto oznámenia, t.j. do 02.10.2014. Skoršie doručenie ani odoslanie písomnej výzvy banky žalovaným sa žalobcovi v konaní preukázať nepodarilo. Dňa 25.09.2014 došlo k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávky medzi Slovenskou sporiteľnou, a.s. a žalobcom, predmetom ktorej bola aj sporná pohľadávka voči žalovaným 1/, 2/, z čoho vyplýva, že medzi písomnou výzvou banky doručenou žalovaným dňa 17.09.2014 a uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky neuplynula zákonom požadovaná 90 dňová doba omeškania žalovaných podľa Zákona o bankách. Na základe uvedeného, konštatoval súd, nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu žalobou uplatnenej pohľadávky voči žalovaným 1/, 2/ a žalobca sa tak nemohol stať nadobúdateľom tejto pohľadávky a zároveň subjektom oprávneným voči žalovaným pohľadávku z uvedeného úveru súdne uplatňovať. Pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní preto žalobu v zostávajúcej časti zamietol. K požiadavke odvolacieho súdu posúdiť vec aj z pohľadu ust. o ochrane spotrebiteľa uviedol, že uvedené ustanovenie bolo podľa nálezu ÚS uverejneného pod č. vyhlásené za nesúladné s čl. 46 ods. 1 v spojení s SR, preto dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov (27.09.2018) stratilo účinnosť a po uplynutí 6 mesiacov od vyhlásenia, platnosť. Z uvedeného dôvodu ho súd nemohol v prejednávanej veci aplikovať. O trovách konania rozhodol podľa .

2. Proti rozsudku, výroku II., ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol a proti výroku o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho žalobe vyhovie. Namietal, že v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal splnenie podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pretože v konaní pred súdom prvej inštancie predložil výzvu zo dňa 15.08.2014 a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 10.09.2014. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru boli žalovaným doručené dňa 17.09.2014, pričom k postúpeniu pohľadávky na žalobcu došlo dňa 25.09.2014. Na splnenie podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách musia byť pred postúpením pohľadávky kumulatívne splnené tieto podmienky: banka zaslala dlžníkovi písomnú výzvu na zaplatenie; dlžník bol napriek tejto výzve v omeškaní čo i len s časťou svojho peňažného záväzku a omeškanie čo len s časťou pohľadávky trvá ku dňu postúpenia nepretržite dlhšie ako 90 dní. Vyslovil názor, že lehota 90 dní je lehota, ktorá sa vzťahuje na omeškanie dlžníka, a teda uvedená lehota nie je časovým úsekom, ktorý musí uplynúť medzi doručením výzvy a postúpením pohľadávky. Ďalej uviedol, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej sa súd zaoberal výsluchmi žalovaných považuje za nedostatočné, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, pretože súd prvej inštancie opomenul uviesť významnú skutočnosť, a to, že žalovaný 2/ priznal, že mu v r. 2011 boli doručené listiny, týkajúce sa úverovej zmluvy od Slovenskej sporiteľne a na základe toho sa pokúšal dohodnúť na splácaní, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 02.10.2019. Vyslovil názor, že nakoľko žalovaní prestali splácať úver, je zrejmé, že išlo o výzvu na splácanie pohľadávky z dôvodu omeškania. S uvedenými skutočnosťami sa však súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal, pričom ide o nespornú skutočnosť, ktorá už nemusí byť predmetom dokazovania.

3. Žalovaní 1/, 2/ prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadali rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Poukázali na to, že súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodnutí neodklonil od judikatúry Najvyššieho súdu SR a správne svoje rozhodnutie založil na posúdení splnenia podmienok upravených v § 92 ods. 8 Zákona o bankách vysloveného v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24.04.2018, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 60/2018. Keďže citované publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR predstavuje záväzný výklad § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pričom medzi jednu z podmienok pre platné postúpenie pohľadávky zaraďuje najvyššia súdna autorita preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a následné dlžníkovo nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní (konštatované v bode 21. R 60/2018), súd prvej inštancie správne konštatoval, že medzi písomnou výzvou banky doručenou žalovaným dňa 17.09.2014 a uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 25.09.2014 neuplynula zákonom požadovaná 90 dňová lehota omeškania žalovaných podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Výklad § 92 ods. 8 citovaného zákona ponúkaný žalobcom je preto zjavne nesprávny, pretože je v rozpore s rozhodovacou praxou najvyššej súdnej autority. K tvrdeniu odvolateľa o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia súdom prvej inštancie uviedli, že im nie je známe, odkiaľ žalobca čerpal informácie, keď tvrdil, že žalovaný 2/ sa priznal, že mu boli v r. 2011 doručené listiny týkajúce sa predmetnej úverovej zmluvy a že sa pokúšal dohodnúť na splácaní, keďže zo zápisnice zo dňa 02.10.2019 takáto skutočnosť nevyplýva. Žalovaný 2/ na otázku súdu, či dostal nejaké písomné výzvy zo strany banky uviedol, že na žiadnu výzvu od banky si nepamätá, nakoľko je to dávno. Zároveň na priamu otázku právneho zástupcu žalobcu či mu bola zo strany Slovenskej sporiteľne doručená upomienka, uviedol, že si nespomína. Je pravdou, že žalovaný 2/ priznal, že mu boli doručené papiere, avšak uviedol, že to bolo od exekútora z Piešťan a týkali sa predmetnej úverovej zmluvy. Žalovaný 2/ teda neuviedol, že mu boli doručené v r. 2011 a ani že mu boli doručené zo strany banky, takže v tomto žalobca očividne účelovo zavádza súd. Poukázali tiež na to, že nemajú právne povedomie a je pre nich veľmi obtiažné reagovať na právne otázky, ako tomu bolo aj na pojednávaniach pred súdom prvej inštancie, keď žalovaní si napr. neuvedomujú ani rozdiel medzi exekútorom a zástupcom žalobcu. Tvrdenie žalobcu, že žalovaným boli ešte v r. 2011 doručené písomné výzvy zo strany Slovenskej sporiteľne, preto nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že by žalovaným bola doručená nejaká písomná výzva Slovenskej sporiteľne pred dátumom 17.09.2014.

4. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. a v napadnutej časti výroku II. a v závislom výroku o trovách konania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa ako vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa , podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým súd v časti konanie zastavil, odvolaním napadnutý nebol, preto je rozsudok súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý ( ).

6. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovaným z pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., keď pri postúpení pohľadávky nebol dodržaný postup podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

7. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa . Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

8. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi nim uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t.j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t.j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok NS SR sp. zn. ). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou

o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu.

9. Ust. Zákona o bankách stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, teda ide o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam o postúpení pohľadávky ( a nasledujúce). Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ust. Zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa , pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo.

10. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, súd preto správne zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené Zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

11. Odvolací súd ďalej uvádza, že v prípade pohľadávky banky (ako to bolo aj v tomto prípade) je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná a len za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky na plnenie po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (k tomuto tiež rozsudok NS SR z 24. apríla 2018, sp. zn. , publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom R 60/2018).

12. V preskúmavanej veci medzi stranami sporu nebolo sporné (konštatuje to sám žalobca v žalobe), že Slovenská sporiteľňa, a.s. písomne vyzvala žalovaných na zaplatenie dlžnej sumy do 15 dní od doručenia výzvou zo dňa 15.08.2014, ktorá bola doručená žalovaným 1/, 2/ dňa 17.09.2014. K uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky došlo dňa 25.09.2014, teda medzi uvedenou písomnou výzvou banky doručenou žalovaným a uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky neuplynula zákonom požadovaná 90 dňová lehota ustanovená v § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Žalobca inú výzvu, ktorá by bola doručená alebo odoslaná žalovaným pred výzvou zo dňa 15.08.2014 nepredložil; doručenie takejto výzvy zo strany Slovenskej sporiteľne a.s. žalovaným pred dátumom 15.08.2014 sa nepodarilo preukázať ani výsluchom žalovaného 2/ a žalovanej 1/. Tvrdenie žalobcu uvedené v odvolaní, že žalovaný 2/ mal na pojednávaní dňa 02.10.2019 priznať, že mu v r. 2011 prišli „papiere“, ktoré sa týkali zmluvy od Slovenskej sporiteľne, a.s. a že z toho je zrejmé, že išlo o výzvu na splácanie predmetnej pohľadávky z dôvodu omeškania, je nepravdivé, nakoľko preskúmaním obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 02.10.2019 odvolací súd zistil, že žalovaný 2/ pri svojom výsluchu uviedol, že si na žiadnu výzvu od banky nepamätá, nevedel ani že je v omeškaní so splácaním úveru a na priamu otázku právneho zástupcu žalobcu, či si spomína, že mu boli poslané „papiere“ žalovaný 2/ uviedol, že tieto boli od exekútora z Piešťan (teda nie od Slovenskej sporiteľne a.s.). Prevzatie výzvy zo strany Slovenskej sporiteľne, a.s. pre dátumom 17.09.2014 pri svojom výsluchu nepotvrdila ani žalovaná 1/.

13. Skutkový záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi sa nepodarilo v konaní preukázať splnenie zákonom požadovaného predpokladu pre platné postúpenie pohľadávky na nebankový subjekt, a to doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v omeškaní a následné dlžníkovo nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní, považoval preto odvolací súd za správny. Súd prvej inštancie potom dospel aj k správnemu právnemu záveru, že pokiaľ za týchto podmienok banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru žalobcovi predčasne bez toho, aby boli naplnené zákonom stanovené podmienky uvedené v ust. Zákona o bankách, je toto postúpenie neplatným právnym úkonom v zmysle a teda žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní. Preto postup súdu prvej inštancie, ktorý žalobu v zostávajúcej časti zamietol, považoval odvolací súd za správny.

14. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej výrokovej časti v závislom výroku o trovách konania podľa ako vecne správny potvrdil.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa , a tak, že žalovaným, ktorí boli v odvolacom konaní plne úspešní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle ust. o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).