Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_27CoCsp-4-2021.pdf
PDF · 114.65 KB
Case nature
Subarea
27CoCsp/4/2021
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: N., zast.: Z., proti žalovaným: 1/ K., 2/ S., právne zastúpené Z., o zaplatenie sumy 1.147,63 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 1/, 2/ proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 8. októbra 2020, č.k. 3Csp/11/2018-133, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti - vo výroku II., ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania medzi stranami sporu, m e n í tak, že stranám sa nárok na náhradu trov konania vzniknutých pred súdom prvej inštancie n e p r i z n á v a .
Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozhodnutím súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil, výrokom II. rozhodol o trovách konania medzi stranami sporu tak, že priznal žalobcovi voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a výrokom III. rozhodol o vrátení súdneho poplatku za žalobu žalobcovi.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou tamojšiemu súdu dňa 01.02.2018 sa žalobca domáha zaplatenia 1.147,63 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Dňa 05.10.2020 (pred prvým pojednávaním) doručil žalobca súdu prostredníctvom svojho právneho zástupcu podanie označené ako späťvzatie žaloby, v ktorom uviedol, že berie žalobu späť a to z dôvodu, že v decembri 2019 bola uskutočnená dražba nehnuteľnosti z výťažku ktorej bola uhradená žalobcovi istina spolu s úrokom z omeškania. Preto žiada konanie zastaviť, uplatňuje si nárok na náhradu trov konania a žiada vrátiť alikvotnú čiastku zaplateného súdneho poplatku za žalobu.
3. Za aplikácie ust. § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 súd prvej inštancie konanie v dôsledku späťvzatia žaloby zastavil a dôvodiac, že žalované počas konania uhradili žalobcovi uplatnenú pohľadávku v celom rozsahu, čím procesne zavinili zastavenie konania za aplikácie ust. § 262 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP priznal nárok žalobcovi voči žalovaným na plnú náhradu trov konania.
4. Uznesenie súdu prvej inštancie čo do výroku II., ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania medzi stranami sporu, v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadli žalované 1/, 2/ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že naopak im bude voči žalobcovi priznaný plný nárok na náhradu trov konania vzniknutých tak pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom. Dôvodili nesprávnym právnym posúdením a vychádzajúc z obsahu tiež nesprávnymi skutkovými závermi, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie (odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). Poukázali na to, že sú potomkami pôvodne žalovaného V. G., zomr. dňa XX.XX.XXXX, pričom uznesením zo dňa 14.01.2020 súd prerušil konanie do právoplatného skončenia dedičského konania po poručiteľovi. Súd nerozhodol o zastavení konania
z dôvodu, že by bola preukázaná opodstatnenosť žalovanej pohľadávky, ale z dôvodu späťvzatia žaloby. Žalované nemali priestor viesť dokazovanie ohľadom dôvodnosti, resp. nedôvodnosti žalovanej pohľadávky, pričom žalobca je právne zastúpený a musel si byť teda vedomý, aké účinky má späťvzatie žaloby bez toho, aby sa súd zaoberal meritom veci. Preto bolo potrebné pri rozhodovaní síce vychádzať zo zásady zodpovednosti za zavinenie, ale posúdiť, že to bol práve žalobca, ktorý zastavenie konania zavinil a tým aj vznik trov žalovanej strane, ktoré by inak neboli vznikli. V súvislosti s tým poukazujú na rozhodnutie KS v Trenčíne zo dňa 24.06.2020 sp. zn. 8Cob/27/2020. Žalované vstúpili do konania ako potenciálne zákonné dedičky po poručiteľovi V. G., avšak vzhľadom na nimi deklarovaný zámer odmietnuť dedičstvo podávali sťažnosť proti uzneseniu o pokračovanie v konaní ešte pred právoplatným skončením dedičského konania. Samotný súd v rámci prerušenia konania uviedol, že pre rozhodnutie vo veci samej je podstatné, či v rámci dedičského konania žalované zdedia majetok po poručiteľovi a v akej výške, čo je významná otázka pre predmet sporu. Žalobca však pristúpil k späťvzatiu žaloby ešte pred jej zodpovedaním, a teda nie je dôvod, aby žalovaná strana bola zaviazaná na náhradu trov konania.
5. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedol, že toto nepovažuje za dôvodné. Poukázal na predmet sporu, jeho dôvodne uplatnenú pohľadávku voči pôvodnému žalovanému 1/ V. G. a žalovanej 2/ H. X., požadujúc zaplatenie 1.147,63 eur, ktorá mala pôvod v tom, že pôvodní žalovaní od júna 2017 neuhrádzali preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv, zadlžovali bytový dom, dlh neustále narastal a zanikol až v decembri 2019, keď bol uspokojený z výťažku z dražby nehnuteľnosti. Konanie voči pôvodnej žalovanej 2/ bolo zastavené z dôvodu konkurzu. Žalovaný 1/ v priebehu konania zomrel, a preto sa pokračovalo s okruhom dedičov po ňom, a to žalovanými 1/, 2/. K úhrade dlhu došlo po podaní žaloby prostredníctvom výťažku dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú skutočnosti vzniknuté po začatí konania. Zastavenie konania zavinili žalované, ktoré ako právne nástupkyne svoj dlh splnili po začatí sporu a vyvolali tým u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia žaloby. Poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Mcdo 1/2014, z ktorého vyplýva nedôvodnosť tvrdenia o (ne)opodstatnenosti uplatnenej pohľadávky, pretože v takomto prípade súd neskúma, či by žalobca v meritórnom konaní bol úspešný, alebo nie. Zavinenie sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Žalobca nemal inú možnosť ako po splnení pohľadávky žalobu vziať späť. Priznanie trov žalovaným, ktoré požadujú, by bolo nespravodlivé. V prípade, ak by žalované naozaj boli odmietli dedičstvo a neboli by právnymi nástupcami pôvodného žalovaného, išlo by pravdepodobne o dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 CSP a trovy konania by neboli priznané žiadnemu z účastníkov konania. Žalobca nemá vedomosť, že by žalované boli dedičstvo odmietli a preto preberajú všetky práva a povinnosti zo zmluvy o výkone správy. Žiada preto uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť a uplatňuje náhradu trov odvolacieho konania.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie v dotknutej časti vydané podľa § 359 CSP a § 262 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti - vo výroku II., ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania medzi stranami sporu, je potrebné za použitia § 388 CSP zmeniť, nakoľko neboli splnené podmienky pre jeho potvrdenie ani zrušenie. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
8. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím a to výrokom I. konanie v dôsledku späťvzatia žaloby zastavil, výrokom II. rozhodol o trovách konania medzi stranami sporu tak, že priznal plný nárok žalobcovi voči žalovaným na ich náhradu dôvodiac, že žalované po podaní žaloby uplatnený nárok uhradili, čím procesne zavinili zastavenie konania, preto je dôvod aby znášali trovy protistrany (§ 256 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP). Zároveň výrokom III. rozhodol o vrátení alikvotnej časti súdneho poplatku žalobcovi.
9. Žalované 1/ a 2/ posúdiac obsah ich odvolania namietajú nesprávne právne závery (a posúdiac obsah odvolania tiež skutkové závery), na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). Žiadajú naopak aby žalobca nahradil trovy vzniknuté im.
10. Žalobca ich požiadavku považuje za nespravodlivú vzhľadom na charakter nároku a okolnosti za ktorých došlo k späťvzatiu žaloby (splnenie dlhu v dôsledku dobrovoľnej dražby), čo rozhodne neindikuje k záveru, že žalobca zavinil procesne zastavenie konania, teda nie je zákonný dôvod pre ktorý by mal znášať trovy protistrany. Pre prípad odmietnutia dedičstva žalovanými by bol podľa jeho názoru spravodlivé aplikovať § 257 CSP.
11. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti podaného odvolania vo svetle zistenia o naplnení produkovaných odvolacích dôvodov.
12. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania.
13. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
14. Podľa § 256 ods. 2 CSP ak strana zavinila procesne trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane.
15. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, sa teda v sporovom konaní povinnosť nahradiť trovy konania spravuje okrem zásady úspechu v konaní tiež zásadou zodpovednosti za zastavenie konania (tiež za vznik nedôvodných trov konania) čo znamená, že účastník konania, ktorý procesne nezavinil zastavenie konania má v princípe právo na to, aby sa mu nahradili trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením svojho základného práva. Kritérium procesného hľadiska je potrebné posudzovať objektívne vo vzťahu medzi tým, čo žalobca uplatňoval a z akého dôvodu sa konanie zastavilo. Osobitná situácia naviac nastáva v prípade, ak strana sporu zavinila vznik trov svojim správaním, čo postihuje ods. 2 cit. ustanovenia (ak zavinené porušenie nejakej povinnosti malo za následok vznik trov) vzniká jej povinnosť ich náhrady. Ak sa chce súd odchýliť od týchto pravidiel, musí vychádzať zo zákona. Prelomenie uvedenej zásady umožňuje súdu za splnenia zákonných predpokladov ust. § 257 CSP.
16. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
17. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.
18. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy teda v prípadoch, keď sú síce naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom, alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť takéhoto prípadu môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Do úvahy treba brať okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa skúmajú vždy u strany povinnej plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne jasne vymedzené stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.
19. Judikatúra na strane druhej však tiež konštatovala, že uvedené ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek, bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (príkladmo viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2MCdo/17/2009), nejde o predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
20. Právo úspešného účastníka na náhradu trov konania, je teda imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní, spravidla v spore, uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Rozhodovaním o náhrade trov konania môže súd zasiahnuť aj do základného práva vlastniť podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutia (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2004 sp. zn. II. ÚS 31/04) uviedol: „Pri tomto výklade treba venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy)“. 21. Pri posudzovaní možnosti aplikácie ust. § 257 CSP nemožno tiež v konečnom dôsledku opomenúť, že náhrada trov konania plní vo vzťahu k sporovým stranám tri základné funkcie. Predovšetkým ide o funkciu kompenzačnú, ktorá vyplýva už zo skutočnosti, že trovy konania sa strane nahrádzajú. To je prejavom tradičného princípu, podľa ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu. Súčasne možno pri náhrade trov konania vnímať aj prvky preventívnej funkcie, keďže nevyhnutnosť vzniku trov každého sporového konania do určitej miery preventívne pôsobí proti svojvoľnému a šikanóznemu uplatňovaniu, alebo bráneniu domnelých subjektívnych práv na súde a tiež sankčnú funkciu.
22. V konkrétnostiach posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zo strany pôvodne žalovaných 1/ V. G. a 2/H. G. zaplatenia sumy 1.147,63 eur na tom základe, že pôvodní žalovaní ako vlastníci bytu neplatili riadne správcom predpísané preddavky za plnenia spojené s užívaním bytu a žalovaná suma predstavuje vyčíslený nedoplatok, ktorý neuhradili ani napriek opakovaným predžalobným výzvam.
23. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že uznesením zo dňa 17. augusta 2018 č.k. 3Csp/11/2018-53 bolo konanie voči žalovanej 2/ zastavené z dôvodu, že v priebehu konania bol uznesením zo dňa 19.04.2018 na majetok žalovanej 2/ vyhlásený konkurz a žalovaná bola oddlžená.
24. Ďalej bolo zistené, že žalovaný 1/ V. G. v priebehu konania, a to dňa XX.XX.XXXX zomrel, pričom z oznámenia Z.. I. H., ktorý bol poverený súdom v postavení súdneho komisára dedičskú vec po žalovanom 1/ prejednať vyplýva, že podľa predbežného šetrenia zákonnými dedičmi v prvej dedičskej skupine sú jeho deti K. G. a S. G. s tým, že súčasne oznámil, že nie je predpoklad rýchleho skončenia veci. Na základe vyššie uvedenej správy súd prvej inštancie uznesením zo dňa 08.01.2019 pod č.k. 3Csp/11/2018-66 pokračoval v konaní pred skončením dedičského konania po nebohom žalovanom 1/, s okruhom osôb prichádzajúcich do úvahy ako dedičov po ňom v prvej zákonnej skupine a to jeho deťmi K. G. ako žalovanou 1/ a S. G. ako žalovanou 2/. Dedičské konanie, ako vyplýva zo spisu je vedené pod sp.zn. XD XX/XXXX, O. XXX/XXXX.
25. Podaním zo dňa 31.01.2019 žalované 1/, 2/ žiadali konanie prerušiť do doby skončenia dedičského konania dôvodiac, že sa zúčastnili predbežného šetrenia, na ktorom deklarovali svoj zámer odmietnuť dedičstvo ako celok z dôvodu, že podľa predbežných informácii je toto predĺžené, išlo len o predbežné šetrenie, neboli zatiaľ náležite oboznámené s rozsahom aktív a pasív dedičstva. Tiež poukázali na to, že nejde o jednoduchú dedičskú vec, keďže poručiteľ po rozvode manželstva si nevyporiadal BSM s bývalou manželkou, pričom pred jeho smrťou bol na majetok bývalej manželky vyhlásený konkurz (pôvodne žalovanej 2/), žalobcom žalovaná pohľadávka tiež patrí do zaniknutého BSM, z čoho vyplýva,
že peňažnú povinnosť má jeho bývalá manželka spoločne a nerozdielne vo vzťahu k tejto pohľadávke s poručiteľom. S poukazom na tieto skutočnosti, podľa ich názoru súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď za týchto okolností, keďže nie je predpoklad rýchleho skončenia dedičského konania, pokračoval s dcérami poručiteľa, keď nie je zrejmé (vzhľadom k týmto osobitným okolnostiam), avšak je vysoko pravdepodobné, že zrealizujú svoj zámer odmietnuť dedičstvo, čím nebude možné hovoriť následne na ich strane o sukcesii.
26. Na dopyt súdu prvej inštancie, notár prejednávajúci dedičstvo súdu oznámil, že do dedičstva bola prihlásená o.i. aj vysoká pohľadávka, preto bude len na dedičoch, či dedičstvo odmietnu alebo príjmu, následne či dedičstvo pôjde do likvidácie.
27. Žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vo vyjadrení k návrhu na prerušenie konania uvádzal, že podľa jeho názoru ide o účelový krok zo strany žalovaných pre prípad, ak by sa žalované 2/ aj skutočne stali dedičkami. Dlh by stále narastal, vrátane úroku z omeškania. Prerušenie konania nepovažoval za dôvodné.
28. Súd prvej inštancie následne potom, ako súdny komisár oznámil, že prebieha dražba nehnuteľností na základe návrhu záložného veriteľ, pričom nie je zrejmé, či dedičstvo bude predĺžené, a či bude vydaný nejaký nepatrný majetok vo vzťahu k čomu je potrebné počkať ako navrhovateľ dražby rozdelí finančné prostriedky z výťažku dražby, uznesením zo dňa 14. januára 2020 pod č.k. 3CsP/11/2018-112, konanie v tejto veci prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na OS Partizánske pod sp. zn. 1D 83/2018 (dedičské konanie po pôvodne žalovanom t.č. nebohom V. G.).
29. Listom zo dňa 05.10.2020 (č.l. 128) žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedol, že berie žalobu v celom rozsahu späť z dôvodu, že v mesiaci december 2019 bola uskutočnená dražba nehnuteľnosti, z výťažku ktorej bola žalobcovi uhradená istiny žalovanej pohľadávky spolu s úrokom z omeškania. Žiadal preto zastaviť konanie, vrátiť mu alikvotnú časť súdneho poplatku a súčasne mu priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
30. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom II. za súčasného zastavenia konania (výrokom I.) priznáva žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/, 2/ dôvodiac, že tieto procesne zavinili zastavenie konania, keďže splnili svoju povinnosť a uhradili žalobcovi pohľadávku po začatí konania.
31. Povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania v prípade, o ktorý ide tiež v posudzovanej veci, teda pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, je skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, to znamená tak u žalobcu ako aj u žalovaného a definitívne ju vyriešiť (samozrejme za predpokladu, že jeho závery budú mať oporu v listinných dokladoch, ktoré sú súčasťou spisového materiálu). Faktom však je, že súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť nesplnil, pričom jeho záver, že k späťvzatiu žaloby došlo v dôsledku toho, že v priebehu konania žalované 1/, 2/ uplatnenú pohľadávku uhradili, nemá pôvod v skutočnostiach (ani vo vyjadreniach sporových strán), ktoré vyplývajú z obsahu spisového materiálu. Aktuálne totiž vzhľadom na nejasnosť (nedostatočnosť) produkovaných skutočností rozhodujúcich pre vyriešenie otázky zodpovednosti za procesné zavinenie zastavenia konania v súvislosti s otázkou náhrady trov konania, a to z oboch sporových strán, nehovoriac o predložení dôkazov na tie tvrdenia, ktoré boli produkované, nie je v princípe možné jednoznačne otázku toho, kto a v akej miere participoval na zastavení konania, vyriešiť. Na strane jednej je tu žalobca, ktorý svoju žalobu vzal späť dôvodiac, že žalobou uplatnená pohľadávka majúca pôvod v nedoplatkoch pôvodne žalovaných 1/ a 2/ na úhradách spojených s jeho bytoch, bola uhradená v plnom rozsahu v procese dobrovoľnej dražby, čo síce žiadnym dôkazom nepreukazuje, avšak žalované to vo vyjadrení nespochybňujú (rozumej zánik pohľadávky splnením v procese dobrovoľnej dražby), súčasne však súdu neozrejmuje vo svetle doposiaľ neuzatvorenej otázky zodpovednosti žalovaných za nárokovanú pohľadávku v dôsledku neskončenia dedičského konania, o akú dobrovoľnú dražbu a v súvislosti s akým konaním mala prebehnúť (s poukazom na okolnosti danej veci mohlo ísť totiž tak o dobrovoľnú dražbu na speňaženie majetku úpadcu a to pôvodne žalovanej 2/ v rámci konkurzného konania v ktorom mohla byť pohľadávka prihlásená, a rovnako mohlo ísť o dražbu v rámci nariadenej likvidácie dedičstva, či už za súčasného odmietnutia dedičstva žalovanými 1/, 2/, alebo bez jeho odmietnutia pre prípad zmeškania takéhoto úkonu, či nejasnosť v otázke predĺženia dedičstva), ktoré zistenie je nepochybne spôsobilé ovplyvniť
záver o tom, na koho boli spôsobilé dlhy poručiteľa prejsť, čo bezprostredne súvisí so zodpovedaním otázky, či na žalovanej strane je, resp. nie je zodpovednosť za zastavenie konania a z ktorého dôvodu nemožno bez pochybnosti prijať záver o splnení pohľadávky žalovanými či už priamou úhradou (čo žalobca ani netvrdil), či jej prípadnom uznaní v dedičskom konaní a následne jej zánikom splnením v procese nariadenej likvidácie dedičstva. Ako už bolo uvedené, žalobca sa obmedzil výlučne na oznámenie, že k úhrade pohľadávky došlo v procese dražby. Na strane druhej faktom však je, že žalované prichádzajú do úvahy ako dedičky v prvej zákonnej skupine po pôvodnom žalovanom 2/ a za splnenia zákonných predpokladov (pri neodmietnutí dedičstva, či skončením jeho likvidácie avšak za existujúceho prebytku dedičstva) by boli spôsobilé byť nositeľkami hmotnoprávneho vzťahu tvrdeného žalobcom v dôsledku prechodu z neb. poručiteľa (žalovaného 1/). V priebehu konania nespochybňujúc toto svoje postavenie zákonných dedičov síce deklarovali svoj zámer dedičstvo pre jeho pravdepodobnú predĺženosť odmietnuť, ani v odvolacom konaní však jednoznačne neidentifikujú, či k tomu aj reálne došlo. Dedičské konanie ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie pravdepodobne sa javí, že nebolo právoplatne skončené a priebeh deja, výsledkom ktorého bol zánik dlhu ani jednou zo strán nebol zrozumiteľne komunikovaný. Žalované neozrejmili, či bola prípadne nariadená likvidácia, či v rámci nej sa uskutočnila dražba ako speňaženie dedičstva (čo sa javí pravdepodobným) a s kým výsledkom (bez, či s prebytkom, ktorý bude následne predmetom prejedania dedičstva). Preto vo svetle spravodlivého vyriešenia otázky náhrady trov konania, argumenty žalovaných vzťahujúce sa k otázke náhrady trov konania v prospech záveru, že zastavenie konania by malo ísť na ťarchu žalobcu, tiež neindikujú. Nedôvodne sa totiž odvolávajú na to, že v dôsledku späťvzatia žaloby nie je možné uzavrieť, či pohľadávka bola dôvodná, pretože otázka dôvodnosti z hľadiska vyriešenia zodpovednosti za zastavenie konania nie je predmetom posudzovania a pokiaľ je pravdou, že dlh bol splnený po podaní žaloby, čo žalované nespochybňujú (bez ohľadu na to, v akom procese to malo pôvod) žalobca postupoval správne, keď žalobu vzal späť, keďže predmet sporu odpadol a dôvodnosť pohľadávky či už čo do základu, či do výšky, by súd prvej inštancie ani nepreskúmaval, jedine žalobca by si tak privodil v neprospech seba pre nesprávny procesný postup vyznievajúce meritórne rozhodnutie. Žalované žiadnym spôsobom neozrejmujú, či dedičstvo odmietli ako právne nástupkyne po pôvodnom žalovanom 1/, či došlo k nariadeniu likvidácie dedičstva už bez ich účasti, či za ich účasti, v rámci ktorej mohla byť uspokojená pohľadávka žalobcu v rámci prípadne zrealizovanej dražby, či prípadne došlo k zániku dlhu v procese dražby v konkurznom konaní na majetok pôvodnej žalovanej 2/, alebo dedičstvo neodmietli, prípadne uznali pohľadávku žalobcu, teda nepreukazujú, ale ani netvrdia, aké boli ich kroky v dedičskom konaní a v akom postavení z hľadiska ich vecnej pasívnej legitimácie ku dňu zastavenia konania boli.
32. Za týchto okolností preto podľa názoru odvolacieho súdu, keď žalované neprodukujú dôkaz, ale ani tvrdenie o tom, že sú reálne diskvalifikované zo sukcesie po neb. pôvodne žalovanom 1/ (príkladmo realizovaným odmietnutím dedičstva), pri nespochybnení, že prichádzajú do úvahy ako dedičky v prvej zákonnej skupine, za stavu, že pohľadávka bola v priebehu konania uhradená, i keď nie je zrejmé v dôsledku ktorého z popísaných procesov, avšak za súčasného stavu nepreukázania, že úhrada pohľadávky je výsledkom konania, ktoré je možné pripísať na ťarchu žalovaných vo vzťahu ku trovám, by podľa názoru odvolacieho súdu vo vzťahu ani k jednej strane nebolo spravodlivé zaťažiť ich znášaním trov, ktoré v konaní tej - ktorej strane vznikli, ktoré okolnosti posudzovanej veci podľa názoru odvolacieho súdu indikujú v prospech aplikácie výnimky danej ustanovením § 257 CSP, vo svetle ktorej potom žiadnej zo strán náhrada trov konania vzniknutých pred súdom prvej inštancie neprináleží.
33. Pokiaľ žalované 1/, 2/ domáhajúc sa v prospech seba nároku na náhradu trov konania dôvodili, že podľa ich názoru by mal žalobca znášať náhradu trov ich konania vo svetle ust. § 256 ods. 2 CSP, tak toto ustanovenie na okolnosti posudzovanej veci rozhodne nie je aplikovateľné. Žalobca podaním žaloby realizoval svoje zákonné právo uplatniť pohľadávku žalobou a v dôsledku späťvzatia žaloby zase realizoval svoje zákonné dispozitívne právo s ňou. Samotné žalované nespochybňujú, že dlh zo žalobou uplatnenej pohľadávky bol v priebehu konania splnený. Otázkou len zostáva, v rámci akého konania (dedičského či konkurzného) bola dobrovoľná dražba realizovaná a pokiaľ dedičského tiež, či ešte za účasti žalovaných ako dedičiek, alebo už nie, s akým výsledkom skončila prípadne nariadená likvidácia dedičstva, neobjasnenie čoho však ide na ťarchu žalovaných. Zodpovedanie otázky, či žalobou uplatnená pohľadávka bola dôvodná čo do základu aj výšky, je za existujúcich okolností právne bezvýznamnou. Pravdou síce je, že žalobca vo svojom vyjadrení proti návrhu žalovaných na prerušenie konania za existujúcich okolností majúcich pôvod v problematickom priebehu dedičského konania a s ním súvisiacou nedoriešenou otázkou pasívnej legitimácie žalovaných v tomto spore, poznačenom tiež
súvisiacim vedľa seba prebiehajúcim konkurzným konaním, vo svoj vlastný neprospech nepredvídavo a na ťarchu správnosti procesného postupu v tejto veci prezentoval odmietavý postoj k prerušeniu konania, faktom však je, že súd prvej inštancie sa s ním neidentifikoval a v tomto ohľade v plnom rozsahu správne, vzhľadom na okolnosti veci, konanie do doby skončenia dedičského konania prerušil. Bolo by možné polemizovať o tom, či súd prvej inštancie nemal vyčkať za daných okolností (predtým ako zapokračoval v konaní so žalovanými ako dedičmi) na skončenie dedičského konania, keďže už v tom čase bolo zjavné, že vo výsledku sa nemusia ocitnúť v postavení subjektov na ktoré prešla zodpovednosť za dlh poručiteľa, tento procesný postup však bol výsledkom posúdenia a následne zvoleného procesného postupu súdu prvej inštancie a preto nemôže ísť na ťarchu žalobcu vo svetle § 256 ods. 2 CSP.
34. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že by nebolo vo vzťahu k žalovaným vo svetle okolností posudzovanej veci, ktoré identickou mierou zaťažujú obe strany sporu a vyústili do terajšieho stavu, aby znášali trovy konania, ktoré vznikli žalobcovi v súvislosti s vedením tohto sporu, čo dôvodne indikuje k prelomeniu princípu priznania náhrady trov konania vo svetle zásady zodpovednosti za zastavenie konania v prospech uplatnenia moderačného práva súdu (§ 257 CSP), za súčasnej nemožnosti priznania trov žalovaným voči žalobcovi, ako požadovali. Nemožno odignorovať, že obe strany participovali rovnakou mierou na vzniku aktuálnej situácie, keď si nesplnili svoju povinnosť produkovať a preukázať také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k opoznaniu, na ťarchu koho možno pripísať jednoznačne zodpovednosť za zastavenie konania a teda vo svetle naplnenia preventívnej funkcie inštitútu trov konania, bude spravodlivé, aby si strany svoje trovy znášali samostatne, čo je spôsobilé k predpokladu, že v budúcnosti budú venovať viac bdelosti a odbornej starostlivosti produkovaným skutočnostiam vo svetle toho, k čomu prostredníctvom nich smerujú a rovnako tomu, aby ich tvrdenia boli tiež doložené dôkazmi, k naplneniu čoho v posudzovanej veci ani z jednej strany nedošlo.
35. Vo svetle vyššie uvedeného záverom odvolací súd poukazuje na to, že nemožno pochybovať o tom, že povinnosťou súdu je vždy rozhodnúť spravodlivo, berúc zreteľ na všetkých, ktorých sa rozhodnutie týka. Stabilitu práva a právnu istotu jednotlivca (princíp legitímnych očakávaní a v konečnom dôsledku aj mieru dôvery osôb v právo či inštitúcie právneho štátu) ovplyvňuje najmä to, ako súd pristupuje k výkladu právnych noriem, pričom pri výklade noriem jednoduchého práva musí prevážiť princíp materiálneho právneho štátu nad prepätým formalizmom (porov. napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Markt Interm Verlag GmbH a Klaus Beermann proti Nemecku zo dňa 20.11.1989, Kruslin proti Francúzsku zo dňa 24.4.1990). Obdobne v rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2221/2007, vychádzajúc z ktorého „ Soud musí nejen respektovat právo, ale aj jeho výklad a aplikace musí směřovat k výsledku spravedlivému. Právo musí být především nástrojem spravedlivosti, nikoli souborem právních předpisu, které jsou mechanicky a formalisticky aplikovány bez ohledu na smysl a účel toho kterého zájmu chráneného příslušnou normou“.
36. A práve riadiac sa vyššie uvedenými princípmi, s cieľom dosiahnuť čo možno najspravodlivejšie usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi vzhľadom na okolnosti a správanie oboch strán, odvolací súd zastáva názor, že spravodlivým bude, ak si trovy, ktoré stranám v konaní pred súdom prvej inštancie vznikli, budú znášať každá samostatne, inak povedané, nebolo by spravodlivým k ich náhrade zaviazať či už žalobcu voči žalovaným, alebo naopak.
37. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie za použitia § 388 CSP zmenil tak, že žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal, keďže neboli splnené zákonné podmienky tak pre zrušenie, ako ani pre potvrdenie napadnutého rozhodnutia.
38. V princípe tak žalobca, ako aj žalované boli rovnakou mierou v odvolacom konaní úspešné a preto vychádzajúc z ust. § 396 ods. 1 CSP a ust. § 255 ods. 2 CSP im vo svetle v tomto prípade rovnocenného úspechu, nárok na ich náhradu nepriznal.
39. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).