Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-124-2020.pdf
PDF · 76.48 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/124/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobcu Ing. K. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XXX/XX T., E., zastúpeného ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 3911/24, Žilina, IČO: 36 864 455, proti žalovanej Slovenská republika, zast. Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 12, Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 4C/51/2019-236 zo dňa 13. 11. 2019 v spojení s opravným uznesením č.k. 4C/51/2019-316 zo dňa 05. októbra 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .
Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 20 000,- eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a zároveň žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., keď prihliadol na doterajší život žalobcu a prostredie, v ktorom žije, závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote, závažnosť vzniknutej ujmy a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Žalobca pred odchodom na výsluhový dôchodok bol príslušníkom ozbrojených síl SR. V minulosti voči nemu neboli vedené žiadne trestné stíhania a viedol život bezúhonného občana s vysokým osobným kreditom v mieste svojho bydliska. Zastával funkciu starostu obce, pričom dve bezdôvodne súbežne vedené trestné stíhania v trvaní 5 rokov voči jeho osobe negatívne ovplyvnili súkromný, pracovný a spoločenský život jeho, ako i celej rodiny. Už samotná hrozba vysokého nepodmienečného trestu (ktorý mu napokon bol i uložený prvoinštančným súdom), ako i dĺžka trvania trestného konania (takmer 5 rokov), nepochybne vyvolali stres u žalobcu s negatívnym ovplyvnením zdravotného stavu nehovoriac o mediálnej publicite, zhoršení medziľudských vzťahov vo verejnosti a v spoločenskom živote. Prihliadajúc na všetky tieto skutočnosti potom súd prvej inštancie považoval žalobcom uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20 000,- eur za primeranú a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd vychádzal z ust. § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech, náhradu trov v celom rozsahu.
2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaná. Žiadala napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť, dôvodiac tým, že zásadné skutkové závery sú súdu prvej inštancie interpretované nesprávne, nevyplývajú z vykonaného dokazovania, ale sú založené na domnienkach, resp. sú len tvrdeniami žalobcu, nekriticky preberanými súdom v rámci rozhodnutia vo veci samej. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je ponechané na ľubovôľu
súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. Tvrdenia žalobcu v tom smere, že došlo k zásahu do jeho osobnostných v takom rozsahu, že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, neboli podľa jeho názoru konkrétne preukázané a nejednalo sa o následky takej intenzity, ktoré by zakladali právo na priznanie peňažnej náhrady žalobcu. Trestné stíhanie nemalo vplyv na žalobcov osobný, rodinný život, ani nikto s ním preukázateľne neprerušil kontakty, ktoré dovtedy mal v osobnom, či pracovnom živote, s výnimkou vlastného tvrdenia nepreukázal, že by došlo k následkom na jeho zdravotnom stave, či psychike a najmä, že sa tak stalo v dôsledku trestného stíhania. V civilnom sporovom konaní si neuplatnil ani žiadne nároky vo vzťahu k spoločnostiam prevádzkujúcim médiá, či vydavateľom novín, ktoré informovali o skutku, a to z titulu ochrany osobnosti, či zásahu do jeho osobnostných práv.
3. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojom vyjadrení žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie žalovanej a v ňom uvádzané dôvody považoval v celom rozsahu za neopodstatnené a nesprávne, ktoré absolútne neodôvodňujú zmenu rozhodnutia v podobe zamietnutia nároku. Už samotné vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca, ovplyvňuje jeho osobný život a životný osud. Po dobu prebiehajúceho trestného stíhania, ktoré v tomto prípade trvalo takmer 5 rokov, je jednotlivec postavený do pozície obvineného z trestného činu a musí znášať všetky následky s tým spojené, čo podstatne ovplyvní obvyklý spôsob života a je logické, že zároveň spôsobí určitú ujmu. Neprimeraná dĺžka trestného konania je považovaná za skutočnosť spôsobujúcu morálnu ujmu nielen z pohľadu judikatúry európskeho súdu, ale rovnaké stanovisko je stanovené aj zo strany najvyšších súdnych autorít, ktoré vychádzajú z vyvrátiteľnej domnienky, že neprimeraná dĺžka trestného konania spôsobuje morálnu ujmu, čím prekonávajú zaužívaný princíp k dôkaznému bremenu a opierajú sa o objektívne a nepochybne existujúce nepriaznivé dopady dlhotrvajúcej neistoty obvineného o výsledok konania. Žalovanou uvádzané skutočnosti sú vytrhnuté z celkového kontextu dokazovania, pričom žalovaná v odvolaní poukazuje výlučne na jej konvenujúce časti jednotlivých dôkazov, ktoré považuje žalobca za absolútne neprijateľné, tak ako aj jej názor v tom, že skutkové závery rozhodnutia nevyplývajú z vykonaného dokazovania a že súd si údajne nekriticky osvojil tvrdenia žalobcu.
4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením, podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani zo strany odvolateľky neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.
6. Z dôvodov rozhodnutia je zrejmé, z ktorých konkrétnych skutočností súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal, i to, akými úvahami sa riadil, keď v prvom rade prihliadal na osobu poškodeného (žalobcu), jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žil a pracoval, ako i na dĺžku trestného konania, ako i z neho vyplývajúcu hrozbu trestu.
7. S prihliadnutím na všetky tieto skutočnosti potom dospel i odvolací súd k presvedčeniu, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20 000,- eur je primeranou. Tak ako to napokon správne konštatuje i súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia (bod 88. - 90.) žalobca v minulosti viedol život bezúhonného občana s vysokým osobným kreditom, nikdy sa voči nemu neviedlo žiadne trestné konanie, a preto je zrejmé, že začatie trestných stíhaní a z toho vyplývajúca hrozba vysokého nepodmienečného trestu odňatia slobody objektívne zasiahla do morálnej integrity a osobnostných práv žalobcu. Bez povšimnutia v tomto prípade nemožno ponechať ani neprimeranú dĺžku trestného konania (tak ako to opätovne správne konštatuje i súd prvej inštancie), ktorá už sama o sebe spôsobila morálnu ujmu žalobcovi a nepochybne mala dopad na jeho osobný život vyplývajúci z dlhotrvajúcej neistoty o výsledok konania.
8. Zo skutočnosti, že žalobca si neuplatnil svoje nároky voči médiám, ktoré vyvíjali neprimeraný tlak na jeho osobu, ako i na členov jeho rodiny, nemožno vyvodiť záver, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu nedošlo, a preto ani na túto námietku zo strany žalovanej odvolací súd neprihliadal. Je zrejmé, že pokiaľ médiá určitým spôsobom vyžadovali vysvetlenie od žalobcu, resp. členov jeho rodiny, vychádzali z existujúcich trestných konaní, ktoré v tom čase prebiehali a zrejme i tieto skutočnosti žalobca zvažoval pri uplatňovaní si svojich nárokov, čo je výlučne jeho osobným právom. 9. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd vychádzal z ust. § 255 ods. 1 CSP s použitím ust. § 396 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v celom rozsahu.
10. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).