Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25CoCsp-12-2020.pdf
PDF · 130.76 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoCsp/12/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., so sídlom Bratislava, Štúrova 5, IČO: 31 318 916, proti žalovanej: R. K., nar. XX.X.XXXX, adresa G. XX, o zaplatenie 5.805,93 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 27C/142/2016-121 zo dňa 25.11.2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. m e n í tak, že žalovanému ukladá p o v i n n o s ť zaplatiť žalobcovi sumu 2.964,35 Eur, spolu s úrokom vo výške 17,30% ročne z istiny 5.805,93 Eur od 7.5.2016 do 15.11.2019, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšku zamietnutie žaloby vo zvyšku výrokom I. napadnutého rozsudku p o t v r d z u j e .
III. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) voči žalovanej v rozsahu 80,02%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom II. rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497, § 499 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, ust. § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 2, § 54 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ust. § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, ods. 2 písm. j), § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a vecne tým, že pôvodne sa žalobca podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 5.805,93 Eur, úroku ku dňu 6.5.2016 vo výške 3.078,74 Eur, úroku z omeškania ku dňu 6.5.2016 vo výške 137,08 Eur, poplatkov ku dňu 6.5.2016 vo výške 40,74 Eur, úroku vo výške 17,30% ročne zo sumy 5.805,93 Eur od 7.5.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 1% ročne z istiny 5.805,93 Eur od 7.5.2016 do zaplatenia a nahradiť trovy konania, všetko z titulu neuhradeného úveru. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 27C/142/2016-75 zo dňa 11.6.2018 výrokom I. zastavil konanie v časti kapitalizovaných zmluvných úrokov vo výške 116,89 Eur, výrokom II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.805,93 Eur s úrokom z omeškania vo výške 1% ročne zo sumy 5.805,93 Eur od 2.12.2013 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom IV. rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 25Co/193/2018-99 zo dňa 24.8.2019 na odvolanie žalobcu len voči výroku III. tohto rozsudku potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti o zaplatenie poistného 38,24 Eur a vo zvyšku zamietajúcej časti vrátane závislého výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Predmetom konania po vrátení veci odvolacím súdom tak zostal už len nárok na zaplatenie poplatku za vedenie účtu vo výške 2,50 Eur a zmluvného úroku jednak vyčísleného žalobcom ku dňu 6.5.2016 vo výške 2.961,85 Eur a jednak uplatneného od 7.5.2016 vo výške 17,30% ročne zo sumy 5.805,93 Eur do zaplatenia.
3. Pri rozhodovaní o tomto zostávajúcom uplatnenom nároku žalobcu, vychádzal súd prvej inštancie zo skutkového stavu ako ho zistil z vykonaného dokazovania, keď mal za preukázané, že strany sporu uzavreli dňa 15.11.2012 Zmluvu o poistenom OTP Expres úvere č. 0538 3011 12 RSU, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej bezúčelový spotrebiteľský úver 6.000,- Eur, s ročnou úrokovou sadzbou 17,30% a pri splnení podmienok so zľavou 0,80%, t.j. 16,50%, RPMN 20,25% priemerná hodnota RPMN 19,08%, celkovou čiastkou ktorú musí dlžník zaplatiť 10.765,87 Eur, mesačnou splátkou 128,17 Eur, počtom splátok 84, prvou splatnou 15.12.2012 a poslednou 15.11.2019, splatnými vždy 15. dňa v mesiaci. V čl. V.1.b.,c. sú uvedené poplatky a to za vedenie účtu 2,50 Eur a za zabezpečenie poistenia vo výške 4,78 Eur, ktoré budú zaúčtované mesačne v deň anuitnej splátky. Žalovaná zaplatila z poskytnutého úveru celkovo len splátku vo výške 128,17 Eur. Listom zo dňa 19.9.2013 vyzval žalobca žalovanú na zaplatenie dlžnej čiastky po splatnosti k 19.9.2013 vo výške 1.197,52 eur do 4.10.2013, výzvu žalovaná neprevzala. Dňa 28.10.2013 žalobca oznámil žalovanej zosplatnenie úveru k 28.10.2013 a vyzval k zaplateniu dlhu v celkovej výške 6.930,37 Eur, ktorý pozostáva z istiny 5.961,61 Eur, úrokov 854,08 Eur, úrokov z omeškania 4,38 Eur a poplatkov 110,30 Eur do 10 dní odo dňa doručenia výzvy. Výzva bola vrátená neprevzatá dňa 19.11.2013, v zmysle čl. VIII.4. VOP žalobcu je týmto dňom doručená.
4. Predmetnú úverovú zmluvu súd posúdil ako spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú ust. zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, preto posudzoval jej náležitosti v zmysle uvedeného zákona, pričom dospel k záveru, že zmluva síce obsahuje údaj o RPMN, avšak nie sú v nej uvedené všetky predpoklady použité na jej výpočet v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z. z. , keď zákon vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady použité na výpočet RPMN. Podľa súdu je potrebné do kategórie týchto predpokladov zaradiť i matematický výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN, ako jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiť do úverového vzťahu s veriteľom. Uvedený obsahový nedostatok zmluvy má za následok, že úver je potrebné v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) cit. zákona považovať za bezúročný a bez poplatkov. Preto súd zamietol žalobu aj vo zvyšnej časti, ktorá zostala predmetom konania, t. j. v časti poplatku za vedenie účtu 2,50 Eur a zmluvného úroku vo výške 2.961,85 Eur ku dňu 6.5.2016 a od 7.5.2016 vo výške 17,30% ročne zo sumy 5.805,93 Eur do zaplatenia.
5. O nároku na náhradu trov konania, rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), pričom zohľadnil celý žalobcom uplatnený nárok, nielen príslušenstvo ku dňu svojho rozhodnutia vo veci, pričom zistil, že žalobca bol úspešný v rozsahu 48% a žalovaná v rozsahu 52%, tak vzhľadom na pomer úspechu strán v konaní, žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal.
6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok ku dňu 6.5.2016 vo výške 2.961,85 Eur, poplatky ku dňu 6.5.2016 vo výške 40,74 Eur a úrok vo výške 17,30% ročne z nesplatenej istiny úveru 5.805, Eur od 7.5.2016 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%; alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). Žalobca s právnym záverom súdu prvej inštancie a nepriznaním úrokov a poplatkov nesúhlasil. Uviedol, že úverová zmluva bola medzi stranami uzavretá dňa 15.11.2012, preto je potrebné úverový vzťah posudzovať podľa zákona platného v čase uzavretia zmluvy. Poukázal na znenie ust. § 11 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy a dôvodil, že v jeho zmysle je potrebné, aby boli kumulatívne splnené obe podmienky uvedené v písmene a) cit. ustanovenia, a to absencia písomnej formy a absencia náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, t. j.
v posudzovanom prípade aj absencia náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. j), t. j. ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Písomná forma bola preukázateľne dodržaná, čo nebolo sporné. Preto podľa žalobcu nie je možné zmluvu posudzovať za bezúročnú a bez poplatkov. Zmluva ďalej v čl. I, bod 3. obsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov 20,25%. V čl. I, bod 3. Zmluvy o úvere sa ďalej uvádza, že: „Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva o úvere zostane platná dohodnutý čas a že Banka a Dlžník si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o úvere. Ak zmluva o úvere umožňuje zmeny úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a zmenu poplatkov zahrnutých v ročnej percentuálnej miere nákladov, ktoré sa však nedajú určiť v čase jej výpočtu, vychádza sa pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov z predpokladu, že úroková sadzba spotrebiteľského úveru a ostatné poplatky zostanú nemenné a budú platiť až do konca platnosti zmluvy o úvere. Ak zmluva o úvere umožňuje dlžníkovi čerpať peňažné prostriedky ľubovoľne, celková výška spotrebiteľského úveru sa považuje za vyčerpanú okamžite a v plnej výške. Ust. § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 z. z. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy o úvere nešpecifikovalo, ako majú byť v zmluve o úvere uvedené predpoklady použité pre výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov. V zmysle § 19 zák. č. 129/2010 Z. z.: „Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere (ods. 3).“ „Ak zmluva o spotrebiteľskom úvere umožňuje zmeny úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a zmenu poplatkov zahrnutých v ročnej percentuálnej miere nákladov, ktoré sa však nedajú určiť v čase jej výpočtu, vychádza sa pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov z predpokladu, že úroková sadzba spotrebiteľského úveru a ostatné poplatky zostanú nemenné a budú platiť až do konca platnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ods. 4).“ „Ak je to potrebné, môžu sa pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov použiť dodatočné predpoklady uvedené v prílohe č. 2 (ods. 4).“ Žalobca má za to, že znenie uvedené v čl. I bod 2. Zmluvy o úvere plne zodpovedá požiadavkám uvedeným v ust. § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z. z. Pre priemerného spotrebiteľa je pri rozhodovaní o tom, či je určitý typ úveru pre neho výhodný alebo nie, podstatná predovšetkým celková čiastka, ktorú musí zaplatiť a jej porovnanie s poskytnutou výškou úveru, čo je v danom prípade zo zmluvy o úvere zrejmé, pretože tento údaj je v zmluve uvedený.
8. Žalovaná odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie čiastočne zmeniť tak, že žalobe bolo v časti zvyšnej zamietajúcej časti vyhovené (§ 388 CSP) a v ostatnej časti zvyšnej zamietajúcej časti ho bolo potrebné potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP).
10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť správnosť právnych úsudkov súdu prvej inštancie vedúcich k záveru, že žalobca nemá nárok na žalobou uplatnený zmluvný úrok z úveru jednak vyčíslený do dňa 6.5.2016 vo výške 2.961,85 Eur a od 7.5.2016 vo výške 17,30% ročne zo sumy 5.805,96 Eur do zaplatenia a tiež nárok na zaplatenie poplatku za vedenie účtu vo výške 2,50 Eur, v ktorej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol argumentujúc v podstate tým, že úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z. z., a to predpoklady použité pre výpočet RPMN.
11. Odvolací súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že pokiaľ sa žalobca v podanom odvolaní, okrem zaplatenia poplatku 2,50 Eur za vedenie účtu domáhal aj zaplatenia poplatkov za poistenie v sume 38,24 Eur, t. j. spolu poplatkov v sume 40,74 Eur, tak o nároku žalobcu na zaplatenie poistného v sume 38,24 Eur už bolo v tomto spore právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 27C/142/2016-75 z dňa 11.6.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 25Co/193/2018-99 zo dňa 24.9.2019, ktorým bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 38,24 Eur zamietnutý, preto pokiaľ ide o poplatky, predmetom konania zostal už len poplatok v sume 2,50 Eur za vedenie účtu.
12. Pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie v ods. 10. napadnutého rozsudku, že zmluva v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z. z. neobsahuje uvedené všetky predpoklady použité pre výpočet RPMN, kam je potrebné zaradiť i matematický výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k výške RPMN, tak je nutné poukázať na znenie článku I. bod 3. zmluvy podľa ktorého: „Ročná percentuálna miera nákladov dlžníka je 20,25%. Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva o úvere zostane platná dohodnutý čas a že banka a dlžník si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o úvere. Ak zmluva o úvere umožňuje zmeny úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a zmenu poplatkov zahrnutých v ročnej percentuálnej miere nákladov, ktoré sa však nedajú určiť v čase jej výpočtu, vychádza sa pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov z predpokladu, že úroková sadzba spotrebiteľského úveru a ostatné poplatky ostanú nemenné a budú platiť až do konca platnosti zmluvy o úvere. Ak zmluva o úvere umožňuje dlžníkovi čerpať peňažné prostriedky ľubovoľne, celková výška spotrebiteľského úveru sa považuje za vyčerpanú okamžite a v plnej výške.“
13. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 15.11.2012, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
14. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.
15. Podľa § 19 ods. 3 až 5 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 15.11.2012 (ďalej len „ZoSÚ“), pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere (ods. 3). Ak zmluva o spotrebiteľskom úvere umožňuje zmeny úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a zmenu poplatkov zahrnutých v ročnej percentuálnej miere nákladov, ktoré sa však nedajú určiť v čase jej výpočtu, vychádza sa pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov z predpokladu, že úroková sadzba spotrebiteľského úveru a ostatné poplatky zostanú nemenné a budú platiť až do konca platnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ods. 4). Ak je to potrebné, môžu sa pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov použiť dodatočné predpoklady uvedené v prílohe č. 2 (ods. 5).
16. Úlohou predpokladov pre výpočet RPMN je určiť niektoré zložky, ktoré majú byť zahrnuté v celkových nákladoch spojených s úverom, pričom ich cieľom je zabezpečiť, aby bola RPMN vypočítaná konzistentne v záujme lepšej porovnateľnosti jednotlivých ponúk. Základné predpoklady pre výpočet RPMN v ZoSÚ sú obsiahnuté v § 19 najmä v jeho ods. 3, podľa ktorého pri výpočte RPMN sa vychádza z predpokladu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere (ktoré sa prekrývajú s predpokladmi na výpočet RPMN uvedenými v cit. čl. I. bod 3. predmetnej úverovej zmluvy). Ďalší základný predpoklad pre výpočet RPMN je obsiahnutý v ods. 4. V ods. 5. je potom uvedené, že ak je to potrebné, môžu sa pri výpočte RPMN použiť dodatočné predpoklady uvedené v prílohe č. 2. Tieto dodatočné predpoklady sú vymenované v prílohe č. 2 k citovanému zákonu pod bodom II. Obdobne sú základné a dodatočné predpoklady uvedené v čl. 19 bod 3. a v prílohe I. pod bodom II. Smernice EP a R 2008/48/ES o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS.
17. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd je názoru, že zákonodarca pod všetkými predpokladmi použitými na výpočet RPMN, ako náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa cit. § 9 ods. 1 písm.
j) ZoSÚ v znení účinnom k 15.11.2012, nemal na mysli všetky veličiny hodnoty a sumy použité pre výpočet, ani matematický výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN, ale sú to niektoré osobitné zložky, okolnosti úveru, ktoré majú byť zahrnuté do celkových nákladov spojených s úverom. Podľa uvedeného potom predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere v článku I. v bode 3. správne uvádza predpoklady na výpočet RPMN v súlade s § 19 ods. 3, 4 ZoSÚ.
18. Z uvedených dôvodov potom záver súdu prvej inštancie v ods. 10 a 11 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, že predmetná zmluva v rozpore s § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ v znení účinnom k 15.11.2012 neobsahuje zákonnú náležitosť a to všetky predpoklady použité pre výpočet RPMN, čo má za následok bezúročnosť a bez poplatkovosť predmetného úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ v znení účinnom k 15.11.2012, nie je správny.
19. S poukazom na uvedené, preto úlohou súdu zostalo posúdiť odôvodnenosť nároku žalobcu na zaplatenie úroku z úveru a poplatku za vedenie účtu.
20. Pokiaľ ide o žalobou jednorazovo uplatnený poplatok za vedenie účtu v sume 2,50 Eur za mesiac 5/2013, tak na jeho zaplatení sa zmluvné strany dohodli v článku V. bod 1. písm. b. zmluvy, podľa ktorého dlžník sa zaväzuje banke zaplatiť poplatok za vedenie úverového účtu vo výške 2,50 Eur, ktorý bude zúčtovaný mesačne v deň anuitnej splátky. Nakoľko je zrejmé, že predmetný poplatok a jeho výška, bol medzi veriteľom a spotrebiteľom v danej úverovej zmluvne individuálne písomne dojednaný, pričom jeho výška nie je neprimeraná, odvolací súd žalobcovi nárok na zaplatenie predmetného poplatku priznal ako dôvodný.
21. Ďalej zostal predmetom konania nárok žalobcu na zaplatenie zmluvného úroku, ku dňu 6.5.2016 vyčíslený v sume 2.961,85 Eur a od 7.5.2016 vo výške 17,30% ročne zo sumy istiny 5.805,93 Eur do zaplatenia. Pôvodne žalobca úrok ku dňu 6.5.2016 vyčíslil až v sume 3.078,74 Eur, avšak v časti sumy 116,89 Eur zobral žalobu späť, preto bolo v tejto časti konanie ešte rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 27C/142/2016-75 zo dňa 11.6.2018 zastavené. Zmluvné strany sa v zmluve v čl. I. bod 2. dohodli na úrokovej sadzbe ku dňu podpísania zmluvy vo výške 16,50% ročne s tým, že dlžníkovi bola poskytnutá zľava z úrokovej sadzby 0,80% ročne za podmienky, že si dlžník zriadil v banke ešte pred čerpaním úveru bežný účet a zároveň ak v priebehu trvania úverového vzťahu tento bežný účet nezruší a bude naň pravidelne mesačne poukazovať mzdu alebo iný príjem vo výške min. 1,5 násobku výšky anuitnej splátky definovanej v článku IV. bod 1 zmluvy. V prípade, ak dlžník tieto podmienky nedodrží, banka je oprávnená odo dňa porušenia týchto podmienok túto zľavu zrušiť, teda zvýšiť úrokovú sadzbu úveru o 0,80% a primerane k tomu zvýšiť aj anuitné splátky úveru. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade riadneho splácania úveru bol zmluvnými stranami dohodnutý úrok vo výške 16,50% ročne, avšak po porušení zmluvných povinností vo výške 17,30% ročne. Žalobca v podaní zo dňa 27.1.2017 tiež uviedol, že v zmysle článku I. bodu 2. zmluvy o úvere, účtoval žalobca žalovanej do 16.11.2014 úroky vo výške 16,50% ročne a od 16.11.2014 vo výške 17,30% ročne. Konkrétne vyčíslenie úrokov ku dňu 6.5.2016 v sume 2.961,85 Eur, poskytol žalobca v písomnom podaní na č. l. 37 spisu. Odvolací súd nezistil a žalovaná neuviedla žiadne námietky proti správnosti tohto vyčíslenia úrokov.
22. V zmysle § 497 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
23. Nakoľko teda ide o úverovú zmluvu, ktorej pojmovým znakom je platenie úrokov za poskytnuté peňažné prostriedky, ktorých poskytnutie žalovanej bolo preukázané, pričom táto úver riadne nesplácala, keď na zvyšok nesplatenej istiny spolu s úrokom z omeškania už bola právoplatne zaviazaná rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 27C/142/2016-75 zo dňa 11.6.2018 a keď nebol zistený dôvod na vyhlásenie úveru za bezúročný, bol nárok žalobcu na zaplatenie požadovaných úrokov, a to jednak vyčíslených ku dňu 6.5.2016 (pred podaním žaloby na súd) vo výške 2.961,85 Eur a potom požadovaný ďalej vo výške 17,30% ročne zo sumy istiny 5.805,93 Eur od 7.5.2016 avšak len do konečnej splatnosti úveru dôvodný. V zmluve bola pritom konečná splatnosť úveru dohodnutá na deň 15.11.2019.
24. V predmetnej veci bolo teda potrebné posúdiť tiež otázku existencie a doby nároku na zaplatenie zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení úveru teda, či v prípade zosplatnenia úveru veriteľom pred dojednanou splatnosťou úveru (k čomu v danom prípade došlo ku dňu 28.10.2013), v dôsledku
porušenia povinnosti dlžníka, veriteľovi vzniká resp. zostáva zachovaný nárok na úroky z úveru a to popri úrokoch z omeškania a dokedy.
25. Súdna prax na Slovensku bola dlhodobo pri riešení tejto otázky nejednotná. Časť súdov zastávajúca názor, že veriteľ má nárok na úroky z úveru výlučne do splatnosti dlhu a od jeho splatnosti je dlžník povinný platiť iba úroky z omeškania, sa rovnako opierala najmä o rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012, ktorý akceptoval názory všeobecných súdov, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok) a od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania, teda, že po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru.
26. Po prvýkrát k tejto otázke, hoci okrajovo, zaujal stanovisko NS SR v uznesení sp. zn. 6Cdo 113/2018 zo dňa 30.7.2019, keď v závere rozhodnutia upriamil pozornosť odvolacieho súdu na rozsudok Súdneho dvora (piatej komory zo 7.8.2018 v spojených veciach C-96/16 a C-94/17), v ktorom sa uvádza, že cieľom úrokov z omeškania je sankcionovanie za nesplnenie povinnosti dlžníkom platiť úver v lehotách stanovených v zmluve, odradiť dlžníka od omeškania pri plnení jeho povinností a prípadne nahradiť veriteľovi škodu, ktorá mu vznikla z dôvodu omeškania s plnením peňažného záväzku, zatiaľ čo bežné úroky (úroky z poskytnutého úveru) majú naopak funkciu odplaty za poskytnutie peňažnej sumy zo strany veriteľa až do jej zaplatenia. Z týchto záverov tak vyplýva nielen záver o nároku na bežné úroky až do skutočného splatenia úveru, ale aj záver o možnosti kumulácie bežných úrokov a úrokov z omeškania.
27. Následne priamo túto otázku v dovolacom konaní riešil NS SR vo veci sp. zn. 5Cdo 42/2020. V tomto rozhodnutí zo dňa 16.6.2020 NS SR skonštatoval, že zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka či Zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania.
28. NS SR pokračoval, že zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t.j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo.
29. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojedanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť.
30. Túto vedomosť však dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru, spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody.
31. NS SR potom dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.
32. Odvolací súd sa s popísaným názorom NS SR plne stotožňuje a zastáva názor, že veriteľ má nárok na úroky z úveru aj za čas po jeho predčasnom zosplatnení, a to až do zmluvne dojednanej doby splatnosti predmetného úveru, nie však dlhšie. V dôsledku toho bolo potom nevyhnutné odvolaniu žalobcu čiastočne vyhovieť a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu čiastočne zmeniť.
33. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodné, aby bol žalobcovi v danom prípade priznaný aj úrok z úveru tak do jeho zosplatnenia dňa 28.10.2013, ako aj po jeho zosplatnení najdlhšie však do dohodnutého termínu konečnej splatnosti úveru dňa 15.11.2019, teda nie až do úplného zaplatenia úveru, ako si nárokoval žalobca.
34. Odvolací súd preto po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku I. s použitím § 388 CSP zmenil, keď mal za to, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi aj poplatok za vedenie účtu v sume 2,50 Eur za 5/2013, úrok ku dňu 6.5.2016 v sume 2.961,85 Eur a úrok vo výške 17,30% ročne z istiny 5.805,93 Eur od 7.5.2016 do 15.11.2019, preto celkovo zaviazal žalovaného na zaplatenie žalobcovi sumy 2.964,35 Eur (t. j. 2,50 Eur + 2.961,85 Eur) spolu s úrokom vo výške 17,30% ročne z istiny 5.805,93 Eur od 7.5.2016 do 15.11.2019, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zamietnutie žaloby bolo potrebné potvrdiť v napadnutom výroku I. iba v rozsahu, v akom si žalobca uplatňoval nárok na úrok z úveru po zosplatnení za čas až do zaplatenia po dátume konečnej splatnosti úveru dohodnutej do 15.11.2019, teda po 16.11.2019 do zaplatenia.
35. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
36. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
37. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
38. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 5.805,93 Eur, úroku ku dňu 6.5.2016 vo výške 3.078,74 Eur, úroku z omeškania ku dňu 6.5.2016 vo výške 137,08 Eur, poplatkov ku dňu 6.5.2016 vo výške 40,74 Eur, úroku vo výške 17,30% ročne zo sumy 5.805,93 Eur od 7.5.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 1% ročne zo sumy 5.805,93 Eur od 7.5.2016 do zaplatenia, čo po vyčíslení ku dňu rozhodnutia súdu o jednotlivých častiach predstavuje sumy 5.805,93 Eur + 3.078,74 Eur + 137,08 Eur + 40,74 Eur + 4.785,55 Eur (ako úrok 17,30% ročne zo sumy 5.805,93 Eur od 7.5.2016 do 9.2.2021 /rozhodnutie odvolacieho súdu/) + 121,71 Eur (ako úrok z omeškania 1% ročne zo sumy 5.805,93 Eur od 7.5.2016 do 11.06.2018/rozhodnutie súdu prvej inštancie/); čo je spolu 13.969,75 Eur.
39. Žalobcovi boli v tomto spore priznané nároky na zaplatenie sumy 5.805,93 Eur, úroku z omeškania vo výške 1% ročne zo sumy 5.805,93 Eur od 2.12.2013 do zaplatenia (rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 27C/142/2016-75 zo dňa 11.6.2018) a sumy 2.964,35 Eur, spolu s úrokom vo výške 17,30% ročne z istiny 5.805,93 Eur od 7.5.2016 do 15.11.2019 (týmto rozsudkom odvolacieho súdu). Vo zvyšku bol žalobca neúspešný (v časti o zaplatenie sumy úrokov vo výške 116,89 eur bolo konanie zastavené rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 27C/142/2016-75 zo dňa 11.6.2018; o zaplatenie
sumy poistného 38,24 Eur žaloba zamietnutá rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 27C/142/2016-75 zo dňa 11.6.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 25Co/193/2018-99 zo dňa 24.9.2019 a o zaplatenie úrokov vo výške 17,30% ročne z istiny 5.805,93 Eur od 16.11.2019 do zaplatenia bola žaloba zamietnutá rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 27C/142/2016-121 zo dňa 25.11.2019 v spojení s týmto rozsudkom odvolacieho súdu). Spolu tak bola žalobcovi ku dňu rozhodnutia súdu o jednotlivých nárokoch priznaná suma: 5.805,93 Eur + 262,83 Eur (ako úrok z omeškania vo výške 1% ročne zo sumy 5.805,93 Eur od 2.12.2013 do 11.6.2018 /dátum rozhodnutia súdu prvej inštancie/) + 2.964,35 Eur + 3.541,70 Eur (ako úrok vo výške 17,30% ročne z istiny 5.805,93 Eur od 7.5.2016 do 15.11.2019); čo je spolu 12.574,81 Eur.
40. Potom podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech žalobcu v rozsahu 90,01% (12.574,81 : 13.969,75 Eur x 100) a hrubý úspech žalovanej v rozsahu 9,99% (100% - 90,01%) a tým je daný prevažný čistý úspech žalobcu v rozsahu 80,02% (90,01% - 9,99%).
41. Úspešnejšiemu žalobcovi tak vznikol nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) voči žalovanej v rozsahu 80,02 % (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musel aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
42. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).