Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Cob-84-2020.pdf
PDF · 96.72 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/84/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kováč, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 36 857 033, proti žalovaným: 1./ TOMAR SLOVAKIA, s. r. o., so sídlom Keratsínske námestie 1, 080 01 Prešov, IČO: 47 160 918, 2./ E. C., F.. XX.XX.XXXX, T. P. B. XXX/XX, XXX XX J. D., obom právne zastúpeným JUDr. Marekom Polakovičom, advokátom, so sídlom Duchnovičovo námestie 1, 080 01 Prešov, IČO: 42 231 639, o zaplatenie 2.201,28 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 22Cb/147/2018-79 z 23. septembra 2020 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v časti o povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 2.087,55 eur.
Mení rozsudok v ostatnej vyhovujúcej časti tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1.934,16 eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.400,- eur od 30. júla 2019 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
Žiadna zo sporových strán nemá nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 2.201,28 eur spolu so zmluvnou pokutou vo výške 2.087,55 eur a úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.201,28 eur od 30. júla 2019 do zaplatenia a náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 120,16 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a priznal žalobcovi proti žalovaným zaviazaným spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobca ako veriteľ a žalovaný v 1. rade ako dlžník a žalovaný v 2. rade ako spoludlžník uzatvorili 2. júna 2016 zmluvu o úvere č. XXXXXX - XXXXX (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovaným úver vo výške 1.400,- eur a žalovaní sa zaviazali poskytnutý úver spolu so zmluvným úrokom splatiť žalobcovi v dvanástich mesačných splátkach po 183,44 eur. V zmysle článku 10.1. zmluvy o úvere si sporové strany pre prípad omeškania dlžníka s úhradou splátky dohodli zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Žalovaní svoj záväzok riadne a včas nesplnili.
3. Súd prvej inštancie mal z výsledkov vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaní sa zaviazali vrátiť žalobcovi poskytnutý úver spolu so zmluvným úrokom v dvanástich mesačných splátkach vo výške 183,44 eur, čo predstavuje spolu 2.201,28 eur. Strany sporu si pre prípad omeškania žalovaných s plnením ich záväzku dohodli v zmluve o úvere zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy za každý deň omeškania.
4. Oznámením z 8. marca 2017 oznámil žalobca žalovanému v 1. rade zosplatnenie úveru k 18. marcu 2017.
5. S poukazom na skutočnosť, že žalovaní do podania žaloby neuhradili žalobcovi žiadnu z dohodnutých splátok úveru, súd zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 2.201,28 eur, pričom námietku žalovaných, že žalobca sa má domáhať iba zaplatenia istiny vo výške 1.400,- eur z dôvodu rozporu dohody o výške zmluvných úrokov s dobrými mravmi vyhodnotil, so zreteľom na odplatnosť vo forme úrokov ako jednu z podstatných náležitostí zmluvy o úvere, ako nedôvodnú. Po zohľadnení okolnosti, že výška zmluvnej pokuty je závislá od doby omeškania žalovaných a od výšky dlžnej sumy, ale aj okolnosti, že výška žalobcom uplatnenej zmluvnej pokuty je výsledkom dlhodobého omeškania s plnením záväzku a nie výsledkom neprimeranej „dennej sadzby“, súd neposúdil dohodnutú výšku zmluvnej pokuty ako neprimerane vysokú, a preto uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 2.087,55 eur. Zároveň priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.201,28 eur (poskytnuté peňažné plnenie + úroky) od 30. júla 2019 do zaplatenia.
6. Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa § 301, § 497, § 502 ods. 1, § 504 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) a § 544 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Úrok z omeškania bol priznaný žalobcovi odkazom na ustanovenie § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a ustanovenie § 1 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka.
7. O trovách konania strán sporu rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s § 262 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi proti žalovaným, zaviazaným spoločne a nerozdielne, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
8. V zákonom stanovenej lehote podali proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalovaní. Namietali, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Namietané nesprávne skutkové zistenia vzhliadli v nesprávnom priznaní nároku na zaplatenie istiny v časti prevyšujúcej sumu 1.400,- eur, keďže mali za to, že suma 801,28 eur predstavuje dohodnutý zmluvný úrok, a teda je príslušenstvom pohľadávky žalobcu, ale aj v nepreukázaní nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 120,16 eur. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie namietali, že žalobcom uplatnená zmluvná pokuta je neprimerane vysoká s prihliadnutím na hodnotu zabezpečenej pohľadávky žalobcu (1.400,- eur), v dôsledku čoho je dohoda o zmluvnej pokute neplatná pre jej rozpor s dobrými mravmi. Okrem toho považovali za nesprávny aj postup súdu prvej inštancie, ktorý priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne aj zo zmluvných úrokov vyčíslených na sumu 801,28 eur. Na základe uvedených skutočností žalovaní navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Žalobca sa k odvolaniu žalovaných v súdom určenej lehote nevyjadril.
10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v súlade s ustanovením § 379 a nasl. CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je čiastočne dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené na úradnej tabuli súdu a na príslušnej webovej stránke najmenej 5 dní pred rozhodnutím.
11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
13. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaných uvádza nasledovné.
14. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
15. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
16. Pokiaľ žalovaní v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie priznal nesprávne žalobcovi nárok na zaplatenie istiny v časti prevyšujúcej sumu 1.400,- eur, keďže mali za to, že suma 801,28 eur predstavuje dohodnutý zmluvný úrok, a teda je príslušenstvom pohľadávky žalobcu, odvolací súd považoval túto ich námietku za čiastočne dôvodnú.
17. Odvolací súd zdôrazňuje, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky a taktiež možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Niet však zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania.
18. Podľa článku 3., bodu 3.1. zmluvy o úvere za poskytnutie úveru sa dlžník zaväzuje zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru. Zmluvná odmena predstavuje 66,77 eur mesačne a uhrádza sa spolu so splátkou úveru ku dňu jej splatnosti podľa splátkového kalendára.
19. Žalobca zosplatnil úver k 18. marcu 2017. Keďže k tomuto dátumu bolo splatných osem mesačných splátok zmluvnej odmeny, žalobca má nárok na zmluvnú odmenu, t. j. úroky z omeškania do zosplatnenia vo výške 534,16 eur (8 x 66,77 eur). Rovnako má nárok na istinu vo výške 1.400,- eur, v dôsledku čoho súčet týchto dvoch súd predstavuje 1.934,16 eur a nie sumu priznanú súdom prvej inštancie. Vo zvyšku tohto nároku bola preto žaloba zamietnutá.
20. Čo sa týka odvolacej námietky žalovaných, že žalobca nepreukázal vynaloženie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 120,16 eur, túto ich námietku považuje odvolací súd za dôvodnú. Žalobca si síce v žalobe uplatnil náhradu týchto nákladov v uvedenej výške, avšak v priebehu konania tieto náklady nijako nešpecifikoval, a teda odvolací súd nemal preukázané, či žalobcovi aj reálne vznikli. Preto žaloba bola v tejto časti zamietnutá.
21. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaných, že žalobcom uplatnená zmluvná pokuta je neprimerane vysoká s prihliadnutím na hodnotu zabezpečenej pohľadávky žalobcu (1.400,- eur), v dôsledku čoho je dohoda o zmluvnej pokute neplatná pre jej rozpor s dobrými mravmi, odvolací súd konštatuje, že tieto námietky žalovaných nemajú oporu v zákonných ustanoveniach upravujúcich inštitút zmluvnej pokuty.
22. Podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Podľa § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.
23. Podľa § 301 Obchodného zákonníka neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Na náhradu škody, ktorá vznikla neskôr, je poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty podľa § 373 a nasl..
24. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zmluvná pokuta je zabezpečovacím inštitútom, ktorý je možné dohodnúť pre prípad nesplnenia povinností, a to popri sankciách majetkovej povahy, ktoré vyplývajú priamo zo zákona, medzi ktoré patrí aj úrok z omeškania. Primeranosť, či neprimeranosť výšky zmluvnej pokuty môže súd posudzovať výlučne vo vzťahu k výške dohodnutej zmluvnej pokuty. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie posúdil výšku zmluvnej pokuty dohodnutej na 0,1 % denne z dlžnej sumy za každý deň omeškania ako primeranú.
25. Svoje moderačné oprávnenie odvolací súd nevyužil s poukazom na skutočnosť, že takýto návrh zo strany žalovaných nebol prednesený. Namietali výlučne neplatnosť dohody o zmluvnej pokute z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi.
26. Žalovaní v odvolaní tiež namietali postup súdu prvej inštancie, ktorý priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne aj zo zmluvných úrokov vyčíslených na sumu 801,28 eur, ktorú odvolaciu námietku vyhodnotil odvolací súd ako dôvodnú.
27. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti vyššie citovaný § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že Občiansky zákonník jednoznačne rozoznáva úroky a úroky z omeškania. Za zmluvné úroky sa považuje vopred dohodnutá odplata za užívanie istiny, ktorá prichádza do úvahy len pri peňažných pohľadávkach.
28. Zatiaľ čo úroky vo všeobecnosti predstavujú hodnotu peňazí a ich výška závisí v zásade od dohody zmluvných strán, úroky z omeškania sú majetkovou sankciou za oneskorené splatenie peňažnej pohľadávky. Keďže zákonná definícia príslušenstva pohľadávky, obsiahnutá v § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy, medzi ktoré nepochybne patrí aj zmluva o úvere, je nevyhnutné konštatovať, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka ani Obchodného zákonníka nemožno vyvodiť právo veriteľa na príslušenstvo z príslušenstva.
29. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Českej republiky v rozsudku, sp. zn. 35Odo/101/2002 z 24. marca 2004, v súlade s ktorým peňažný záväzkový právny vzťah môže byť buď vzťahom hlavným alebo vedľajším. Hlavným záväzkovým právnym vzťahom je peňažný záväzkový právny vzťah vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo k zaplateniu určitej čiastky peňazí. Vedľajším peňažným záväzkovým právnym vzťahom je záväzkový právny vzťah úrokový, ktorý vzniká iba vtedy, ak medzi účastníkmi existuje peňažný záväzkový právny vzťah hlavný. Splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká aj akcesorický záväzok úrokový, pretrváva iba povinnosť uhradiť už dospelé úroky. Tým, že včas nezaplatí úroky z istiny, sa dlžník dostáva do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu. Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania zo zmluvných úrokov ) potom veriteľ nemá preto, že ani Občiansky ani Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Inak povedané, ani Obchodný ani Občiansky zákonník nezakotvujú majetkovú sankciu pre prípad omeškania s plnením príslušenstva pohľadávky. Nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky nemôže plynúť ani z dikcie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, takýto úsudok by totiž bez väzby na § 121 ods.3 Občianskeho zákonníka viedol k záveru, že príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou samostatnou pohľadávkou. Branie úrokov z úrokov bolo zapovedané už podľa tradícií rímskeho práva. Citované rozhodnutie je v súlade aj so závermi uvedenými v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Odo 689/2006 pričom ide o závery, z ktorých rozhodovacia prax súdov Českej republiky konštantne vychádza (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky,
sp. zn. 32 Odo 21/2002 zo 14. apríla 2004, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 33 Odo 1170/2003 z 31. augusta 2004, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 20 Cdo 1258/2005 z 21. októbra 2005, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Odo 919/2006 z 30. augusta 2006, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Cdo 1797/2007 z 23. mája 2007, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 32 Cdo 1946/2007 z 25. júna 2007, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 21 Cdo 3161/2006 z 30. októbra 2007, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Cdo 286/2008 z 22. apríla 2008, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Odo 1032/2006 z 18. júna 2008, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 32 Cdo 2865/2007 z 24. septembra 2008, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 23 Cdo 1788/2007 z 26. februára 2009, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Cdo 1610/2007 z 21. mája 2010, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 33 Cdo 903/2008 z 30. júna 2010, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 33 Cdo 2041/2008 z 22. júla 2010, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 33 Cdo 3780/2008 z 29. septembra 2010, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29 Cdo 601/2008 z 8. júna 2011, rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 31 Cdo 2036/2009 zo 17. augusta 2011, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 28 Cdo 685/2011 z 28. marca 2012, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 28 Cdo 3807/2011 z 28. marca 2012, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 23 Cdo 747/2011 z 27. júla 2012).
30. V kontexte uvedeného odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie ustálil, že úroky z omeškania z úrokov nie je možné priznať, pretože súd by tak priznal príslušenstvo (úroky z omeškania) z príslušenstva (úrokov), čo je, ako odvolací súd už vyššie uviedol, v rozpore s § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. V právnej teórii sa takýto postup označuje ako tzv. anatocizmus.
31. S poukazom na uvedené odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil čiastočne rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené tak, že žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1.934,16 eur, spolu so zmluvnou pokutou a úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.400,- eur od 30. júla 2019 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
32. Postupom podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozsudok čiastočne potvrdil.
33. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
34. O trovách celého konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 2 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého žalovaní ako sporová strana mali v konaní čiastočný úspech, rovnako ako žalobca, teda žiadna zo sporových strán nemá na náhradu trov konania nárok.
36. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).