Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5CoE-90-2020.pdf
PDF · 95.49 KB
Case nature
Subarea
5CoE/90/2020
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v exekučnej veci oprávneného: INKASO Pohľadávok, spol. s.r.o., so sídlom Hronského 2712, 093 01 Vranov nad Topľou, proti povinnej: I. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX, XXX XX V., o vymoženie 23,22 eur s prísl. a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č.k. 3Er/65/2010 -19 zo dňa 26.06.2019 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresný súd Kežmarok (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) o vymoženie 23,22 eur s prísl. a trov exekúcie na podklade exekučného titulu - zmenkového platobného rozkazu č. 4 Zm 307/99-6 zo dňa 20.01.2000 vydaný Krajským súdom v Prešove, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 01.02.2000 rozhodol, tak že exekúciu vedenú súdnym exekútorom P.. V. F. pod sp. zn. EX 9140/09 zastavil.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m), § 200 ods. 5, § 243f ods. 1, 4, 6 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku.
3. Skonštatoval, že dňa 13.05.2010 vydal vyššie uvedenému súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.
4. Dňa 25.01.2016 súdny exekútor predložil prvoinštančnému súdu v súlade s ustanovením § 39 ods. 4 Exekučného poriadku doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie. Oprávnený v doplnení návrhu uviedol, že v konaní sa nejedná o vymáhanie nároku, ktorý by vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Táto vec bola príslušným krajským súdom, ktorý vydal exekučný titul prejednávaná ako obchodnoprávna. Ako dôkaz, z ktorého vyplývajú ním opísané skutočnosti označil súdny spis, ktorý vedie Krajský súd v Prešove pod č. k. 4Zm 307/99. Uvedené dôkazy týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnou nevedel predložiť z dôvodu, že jeho právny predchodca spoločnosť TRANSINVEST, a. s. medzičasom zanikla a vzhľadom na právny stav platný do 22.12.2015 nebol povinný v zmysle žiadneho právneho predpisu platného v SR preukazovať vlastný vzťah s povinnou. Vzhľadom na abstraktný charakter zmenky vyplývajúci z právneho stavu platného v čase podávania návrhu na vykonanie exekúcie nie je možné od neho v súčasnosti žiadať doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie pod sankciou zastavenia exekučného konania.
5. Predmetom tohto konania bolo vymoženie pohľadávky oprávneného priznanej exekučným titulom, ktorým sa stal Zmenkový platobný rozkaz č. 4Zm 307/99 zo dňa 20.01.2000. Týmto súd uložil odporcovi, aby do 3 dní od doručenia zaplatil zmenkovú sumu 2.500,- Sk so 6 % úrokom od 13.04.1997 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 1/3 z 1 % zmenkovej sumy a trovy konania 1.300,- Sk na účet právneho zástupcu. Z ustanovení § 39 ods. 4 a § 243f ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku vyplývalo, že v exekučných konaniach vykonávaných na poklade, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnej, ktorá je fyzickou osobou rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnou opíše oprávnený. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že v exekučnom titule je ako navrhovateľ označený oprávnený, a nie jeho právny predchodca spoločnosť TRANSINVEST, a.s., ktorá medzičasom zanikla. K návrhu na vykonanie exekúcie bol oprávnený povinný pripojiť dôkazy, ktoré skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnou osvedčovali. Oprávnený prvoinštančnému súdu predmetné rozhodujúce skutočnosti nepopísal iba odkázal na konanie, v ktorom bol vydaný exekučný titul. Taktiež nepredložil dôkazy na osvedčenie týchto skutočností. Oprávnený tiež poukázal na to, že v prípade, keď dôjde k zastaveniu exekúcie, došlo by k aplikácii neprípustnej retroaktivity. Podľa názoru prvoinštančného súdu sa v danom prípade nejedná o retroaktivitu, pretože ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučneho poriadku, stanovilo oprávnenému povinnosť do budúcna, t. j. v lehote 30 dní od účinnosti zákona č. 438/2015 Z. z., ktorým bol zmenený a doplnený Exekučný poriadok, opísať rozhodujúce skutočnosti, týkajúce sa vlastného vzťahu oprávneného (resp. vlastného vzťahu jeho predchodcu) s povinnou.
6. Zo zmlúv o postúpení pohľadávok vyplývalo, že postupník preberal od postupcu kompletnú dokumentáciu týkajúcu sa predmetnej pohľadávky, a preto oprávnený mal možnosť podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku opísať rozhodujúce skutočnosti týkajúca sa vlastného vzťahu s povinnou.
7. Oprávnený si svoju zákonnú povinnosť o doplnení návrhu na vykonanie exekúcie nesplnil. Súd preto exekúciu v súlade s týmto ustanovením zastavil.
8. Napokon súd prvej inštancie konštatoval, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia, nakoľko v čase vydania tohto rozhodnutia nemal ich vyčíslenie k dispozícii.
9. V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Uviedol, že súd prvej inštancie vec nesprávne posúdil, oprávnenému odňal možnosť konať pred súdom a neúplne zistil skutkový stav, lebo nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Poukázal na tie isté skutočnosti ako v doplnení návrhu na vykonanie exekúcie, najmä na to, že nevie priložiť exekučnému súdu dôkazy týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným z dôvodu, že spoločnosť TRANSINVEST, a.s. medzičasom zanikla a oprávnený nebol povinný preukazovať vlastný vzťah s povinným. Za daného stavu mal exekučný súd vyhodnotiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie ako dostačujúce a rozhodnúť o pokračovaní v exekúcii. Zároveň nesúhlasil s právnym hodnotením exekučného súdu, ktorý ustálil, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na ust. § 52 ods. 1 a § 879j Občianskeho zákonníka. Exekučný súd nemal pri svojom rozhodovaní z dôvodu uplatnenia ústavnej zásady zákazu retroaktivity prihliadnuť na právnu domnienku stanovenú v § 243f ods. 4 Exekučného poriadku., ktorá je pre neho objektívne nesplniteľná. Exekučný súd nemohol a nemal podľa oprávneného zastaviť exekúciu len na základe toho, že právny predpis vyžaduje od oprávneného niečo, čo je pre oprávneného objektívne nesplniteľné z dôvodu, že predchádzajúca právna úprava, podľa ktorej oprávnený nadobudol legitímne právo na domáhanie sa núteného výkonu rozhodnutia, sa na základe rozhodnutia zákonodarcu zmenila, pričom je nepochybné, že oprávnený to nemohol rozumne predpokladať. Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil, aby prehodnotil právne závery prvoinštančného súdu, prípadne doplnil dokazovanie o navrhovaný dôkaz - spis základného súdneho konania a zároveň aj posúdil súladnosť prechodných ustanovení § 243f Exekučného poriadku s ústavou, pričom pokiaľ dôjde k záveru, že tieto ustanovenia sú v rozpore s ústavou, nech postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska a toto odvolacie konanie do toho času preruší.
10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku ďalej len „C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s nevykonaním navrhnutých dôkazov a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
12. K námietke nevykonania navrhnutých dôkazov odvolací súd uvádza, že navrhovanie dôkazov predstavuje jedno z práv ale zároveň i povinností strany sporového konania, pričom navrhnutie dôkazu automaticky nezakladá povinnosť súdu takýto dôkaz aj vykonať. Len súd rozhoduje, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná, a to z dôvodu aby sa tak predišlo vykonávaniu tých dôkazov, ktoré sú pre prejednanie a rozhodnutie veci irelevantné. Vykonávaním všetkých (aj nepodstatných dôkazov) by zároveň dochádzalo aj k mareniu rýchlosti a hospodárnosti konania. V prípade, ak súd nevykoná navrhnuté dôkazy, musí v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo ich nevykonal. V takomto prípade samotné neakceptovanie vykonania navrhnutých dôkazov samo o sebe nemôže znamenať porušenie práva strany sporu. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či do práva na spravodlivé súdne konanie by mohol nastať len vtedy, ak by takýto záver súdu o nevykonaní navrhnutého dôkazu bol zjavne nedôvodný alebo by takémuto záveru chýbala predchádzajúca racionálna úvaha súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by bola strana sporu nevykonaním navrhnutého dôkazu postavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana sporu v konaní. Odvolací súd má za to, že ani táto odvolacia námietka naplnená nebola.
13. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto odvolacia námietka naplnená nebola.
14. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
15. Odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 243f a § 39 ods. 4 bolo do Exekučného zákona zavedené zákonom č. 438/2015 Z. z., a nadobudlo účinnosť dňa 23.12.2015 zaviedlo povinnosť exekučných súdov ex offo prihliadať v exekučných konaniach v prípade vymáhania nárokov zo zmenky proti povinným, ktorí sú fyzickými osobami, že v prípade ak tieto súdy dospejú k záveru, že povinný má v kauzálnom vzťahu postavenie dlžníka - spotrebiteľa, či bola povinnému v konaní pred všeobecnými, ale aj rozhodcovskými súdmi poskytnutá taká primeraná ochrana, aká mu ako spotrebiteľovi podľa predpisov o spotrebiteľskom práve patrí. Z uvedených dôvodov je oprávnený už v návrhu na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi povinný opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré sa týkajú vlastného vzťahu s povinným a preukázať ho dôkazmi, ktoré ním tvrdené skutočnosti osvedčujú. Z uvedeného vyplýva, že po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti zmien zavedených zákonom č. 438/2015 Z. z., mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30 dní od účinnosti zákona aj povinný vo vzťahu k predmetnému exekučnému konaniu, ktoré síce začalo pred 23.12.2015, avšak v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku sa táto povinnosť vzťahovala aj na exekučné konania začaté pred týmto dátumom.
16. Exekučný poriadok v intertemporálnom ust. § 243f ods. 4 upravil vyvrátiteľnú domnienku podľa ktorej, ak sa nepreukáže opak platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m). Dôkazné bremeno (t.j. povinnosť preukázať skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným) mal oprávnený, a to aj v prípade, ak ide o oprávneného, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov, čo vyplýva z ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
17. Z obsahu spisu aj odvolaciemu súdu vyplývajú rovnaké závery, ako súdu prvej inštancie, t.j., že exekučným titulom bol právnemu predchodcovi oprávneného spoločnosti TRANSINVEST, a. s. priznaný nárok zo zmenky proti povinnej, ktorá je fyzickou osobou, preto oprávnenému, ktorý preukazuje svoje právo nepretržitým radom indosamentov vznikla povinnosť stanovená v § 243f ods. 1 v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, a to bez ohľadu na to, či by povinná podpísala zmenku ako fyzická osoba podnikateľ alebo spotrebiteľ. Oprávnený povinnosť upravenú Exekučným poriadkom splnil v zákonnej lehote, a to doručením Doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 13.01.2016, doručeným súdnemu exekútorovi dňa 20.01.2016, avšak rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd konštatuje, že v tomto podaní oprávnený neuviedol žiadne relevantné a konkrétne skutočnosti, ktoré by sa týkali preukázania vlastného vzťahu s povinnou.
18. Z pripojeného spisu 4Zm 307/1999 vyplýva, že spoločnosť GLOBNET, s.r.o. podala návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu, ktorý odôvodnila len existenciou samotnej zmenky, ktorá bola zo strany povinnej vystavená bez bližšieho uvedenia a opísania skutočností, na základe akých bola uvedená zmenka vystavená, teda či medzi povinnou a spoločnosťou GLOBNET, s.r.o. existoval nejaký právny vzťah. Povinná bola v tomto pôvodnom konaní identifikovaná výlučne údajmi ako fyzická osoba nepodnikateľ.
19. K námietke oprávneného, že v predmetnej veci nemôže ísť o spotrebiteľský vzťah vzhľadom na to, že vec bola prejednávaná ako obchodnoprávna na Krajskom súde v Prešove v pôvodnom konaní, odvolací súd uvádza, že exekučný titul - zmenkový platobný rozkaz bol vydaný Krajským súdom v Prešove a jeho vecná príslušnosť bola v tom čase daná ust. § 9 ods. 3 písm. c), bod 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 31.12.2001 (ďalej len „OSP“). V zmysle tohto ustanovenia rozhodovali krajské súdy ako súdy prvého stupňa spory z právnych vzťahov týkajúcich sa zmeniek vrátane sporov z vydaných zmenkových platobných rozkazov, a to bez zreteľa na to, že nešlo o obchodné veci upravené v § 9 ods. 3 písm. a) alebo b) OSP. Z uvedeného je tak zrejmé, že vecná príslušnosť krajských súdov v zmenkových veciach vyplývala priamo zo zákona, pričom návrhy v zmenkových konaniach boli zapisované do súdneho registra prvostupňových zmenkových vecí „Zm“ a nie do súdneho registra prvostupňových obchodných vecí, ktoré boli zapisované do registra „Cb“. Príslušnosť krajského súdu na konania v prvom stupni z právnych vzťahov týkajúcich sa zmeniek podľa právnej úpravy platnej v čase vydania exekučného titulu, tak bola daná bez ohľadu na povahu subjektov tohto vzťahu a bez ohľadu na povahu samotného právneho vzťahu týkajúceho sa zmenky. Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil túto odvolaciu námietku ako nedôvodnú.
20. Vo vzťahu k námietke oprávneného týkajúcej sa retroaktivity odvolací súd uvádza, že v predmetnom prípade nejedná o retroaktivitu, pretože ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku stanovilo oprávnenému povinnosť do budúcna, t.j. v lehote 30 dní od účinnosti zákona č. 438/2015 Z. z. ktorým bol zmenený a doplnený Exekučný poriadok (t.j. do 30 dní odo dňa 23.12.2015) opísať rozhodujúce skutočnosti, týkajúce sa vlastného vzťahu oprávneného (resp. vlastného vzťahu jeho právneho predchodcu) s povinnou. Z uvedeného vyplýva, že ani táto námietka oprávneného neobstojí.
21. Na základe vyššie uvedeného tak odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že oprávnený v prejednávanej veci neopísal vlastný vzťah vzniknutý medzi pôvodným veriteľom spoločnosťou TRANSINVEST a. s., ktorý bol aj predchádzajúcim majiteľom zmenky a povinnou a ani nepreukázal ním tvrdené skutočnosti o tom, že v tejto veci nemôže ísť o spotrebiteľský vzťah, a teda že nie je dôvod na aplikáciu ust. § 243f ods. 4 Exekučného poriadku. Vzhľadom na uvedené bolo správne konštatované v napadnutom uznesení, že oprávnený neuniesol dôkazné bremeno o vlastnom vzťahu pôvodného veriteľa k povinnej, a preto nemohol vytvoriť záver o tom, či v konaní bolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, na obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo na rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. Keďže Exekučný poriadok pre takýto prípad v § 243f ods. 4 upravuje domnienku, podľa ktorej platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, súd prvej inštancie správne rozhodol, keď exekúciu podľa ust. § 243f ods. 4 Exekučného poriadku zastavil.
22. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na nepreukázanie vlastného vzťahu oprávneného s povinnou nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami oprávneného.
23. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté uznesenie ako správne potvrdil v súlade s ustanovením § 387 ods.1 a 2 C.s.p.
24. K návrhu oprávneného na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že pred rozhodnutím vo veci nedospel k záveru že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov a podanie návrhu na začatie konania Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 162 ods.1 písm.b/ C.s.p. vo vzťahu k ustanoveniu § 243f Exekučného poriadku ako to popísal vyššie. Preto návrh na prerušenie konania zamietol.
25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný a preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Súdny exekútor nežiadal priznať trovy exekučného konania a povinnej preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli priznané.
26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.