Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_7CoP-5-2021.pdf
PDF · 138.26 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoP/5/2021
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Jany Dudíkovej v právnej veci navrhovateľa S. G., nar. X.X.XXXX, bývajúceho v N. H. I. G. M. N. Í., X Y. O., X. N. XRB, N. Q. Y., zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove na Masarykovej 2, proti povinnej S. N., nar. X.X.XXXX, bývajúcej v K. na Y. XX, zastúpenej JUDr. Michalom Petríkom, advokátom so sídlom v Poprade na Francisciho 25, za účasti Okresnej prokuratúry Košice I, v konaní o návrat maloletých detí Q. G., nar. XX.X.XXXX a Y. G., nar. XX.X.XXXX, toho času bývajúcich v K. na Y. XX, zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad, do krajiny obvyklého pobytu o odvolaní povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 29.7.2020 č.k. 11P/65/2020-185 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením nariadil vo výroku I. návrat mal. Q. G., nar. XX.X.XXXX a Y. G., nar. XX.X.XXXX, do krajiny obvyklého pobytu Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a vo výroku II. nariadil matke (ďalej aj ako „povinnej“), aby zabezpečila navrátenie maloletých detí do 15 dní od právoplatnosti uznesenia. Vo výroku III. vyslovil, že v prípade, že matka v súlade s výrokom II. tohto uznesenia maloleté deti nevráti do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, je povinná odovzdať ich otcovi po uplynutí tejto lehoty. O trovách konania rozhodol vo výroku IV. tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
2. Proti tomuto uzneseniu proti výrokom I., II., III. a IV. podala v zákonnej lehote odvolanie povinná s návrhom, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Uviedla, že otec (navrhovateľ) podal svoj návrh na súd dňa 19.6.2020 a súd odôvodnil svoje rozhodnutie ustanoveniami § 178 O.s.p., teda oprel svoje rozhodnutie o ustanovenia v súčasnosti už neúčinného zákona. Má za to, že došlo k vážnemu pochybeniu súdu, preto napadnuté uznesenie nie je zákonné. Matka ďalej uviedla, že súd prvej inštancie v odôvodnení poukazuje na rozhodnutie Family Court číslo: SQ20P00313 zo dňa 4.8.2020. Podľa jej názoru konanie a rozhodnutie na rodinnom súde nie je zákonné a je aj v rozpore s medzinárodným právom z dôvodu, že vo veci neprebehlo žiadne pojednávanie, žiadne dokazovanie. Bol vykonaný iba akýsi výsluch cez internet, nebolo jej doručené žiadne predvolanie ani žiadne rozhodnutie, rozhodnutie jej bolo zaslané iba na e - mail. Rozhodnutie rodinného súdu vôbec neobsahuje možnosť podať odvolanie proti tomuto rozhodnutiu a najmä v bode 3. udeľuje otcovi detí právo prevziať si deti na území iného štátu, na území Slovenskej republiky, čím je podľa jej názoru toto rozhodnutie nezákonné a zasahuje do právomoci iného štátu. Matka ďalej namieta, že je tu aj právny rozpor, keďže na základe uznesenia Okresného súdu Poprad sp. zn. 15P 215/2019 jej boli maloleté deti zverené do starostlivosti. Toto rozhodnutie slovenského súdu je právoplatné a vykonateľné, nebolo
doposiaľ zrušené iným rozhodnutím a rozhodnutie rodinného súdu predložené otcom č. SQ20P00313 nie je konaním uvedeným vo výroku III. neodkladného opatrenia (2020/05/ACB27698). Teda je tu rozpor medzi dvoma rozhodnutiami súdov, a to rozhodnutím o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky a rozhodnutím Okresného súdu Košice I o návrate maloletých detí do Spojeného kráľovstva. Matka ďalej poukázala na to, že dňa 22.8.2020 sa otec maloletých detí dostavil v čase o 21.30 hod. do jej bydliska za účelom prevzatia detí, maloleté deti však s ním odmietli odísť, čoho svedkom boli rodičia matky H. N. a S. O., ako aj jej dcéra J. N. a prítomní susedia. Vzhľadom na to, že maloleté deti prevzaté neboli, bola k uvedenej udalosti privolaná i hliadka OO PZ Poprad, ktorá o uvedenej veci spísala záznam, ktorý navrhuje odvolaciemu súdu vyžiadať ako dôkaz. Ďalej uviedla, že maloleté deti v súčasnosti navštevujú materskú školu v Poprade, v Poprade majú zabezpečenú lekársku starostlivosť a nechcú sa vrátiť do Veľkej Británie. Otec maloletých detí nemá k deťom vybudovaný žiadny vzťah a nevie sa o ne sám postarať, okrem toho má dlhodobo problém s požívaním alkoholických a psychotropných látok, konkrétne marihuany. Prostredie, v ktorom žije, je nehygienické, býva v tzv. sociálnom dome, kde je špina, pretože dom neupratuje, preto je reálna obava o zabezpečenie základných potrieb maloletých detí. Má za to, že je potrebné skúmať prostredie, do ktorého by sa mali deti prípadne vrátiť, či spĺňa aspoň základné hygienické a zdravotné štandardy. Takisto je potrebné skúmať skutočnosť, či sa otec o deti vie reálne postarať, keď ako bolo uvedené, prišiel si ich vyzdvihnúť o 21.30 hod., pričom mal na to celý deň, avšak je zrejmé, že sa venoval cez deň iným záujmom a na deti si spomenul až za tmy, kedy deti už spali. Matka ďalej poukázala na správu kolízneho opatrovníka, ktorý uvádza, že deti sú v mieste svojho bydliska spokojné a šťastné, počas pohovoru na úrade uviedli, že do Anglicka by chceli ísť na výlet. Obaja chcú bývať v Poprade s matkou. V ďalšom kolízny opatrovník poukázal na čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, pričom na základe tohto článku konštatuje, že ak by sa deti vrátili do Veľkej Británie, táto situácia by mohla nastať, a teda deti by boli vystavené nebezpečenstvu fyzickej alebo duševnej ujmy alebo by boli inak privedené do neznesiteľnej situácie. Matka má za to, že závažné skutočnosti opísané kolíznym opatrovníkom súd prvej inštancie v odôvodnení nehodnotil, ani sa k tejto správe nevyjadril, pričom je podstatná tá skutočnosť, že návratom detí do Veľkej Británie by boli ohrozené ich život a zdravie vzhľadom na spôsob života vedený otcom. Podľa jej názoru je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, a to tie, ktoré boli ňou navrhované, avšak nevykonané pred súdom prvej inštancie. Prílohou odvolania matky je rozhodnutie rodinného súdu Spojeného kráľovstva č.k. SQ20P00313 zo dňa 4. augusta 2020 (č.l. 249), uznesenie Okresného súdu Poprad č.k. 15P 215/2019-101 zo dňa 15.6.2020 (č.l. 250), z ktorého odôvodnenia je zrejmé, že konajúci súd podľa čl. 20 ods. 1 Nariadenia Brusel II bis prijal dočasné opatrenia vo vzťahu k maloletým deťom, a to do skončenia súdneho konania vedeného vo Veľkej Británii.
3. Prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I vo vyjadrení k odvolaniu matky navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu potvrdil, keďže vo výroku je vecne správne.
4. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu matky zotrval na svojom písomnom vyjadrení zo dňa 3.7.2020 a zároveň na svojom prednese na súdnom pojednávaní zo dňa 29.7.2020 v celom rozsahu.
5. Navrhovateľ (otec maloletých detí) vo vyjadrení k odvolaniu matky prostredníctvom svojho právneho zástupcu namietal, že splnomocnenie predložené právnym zástupcom matky nebolo autorizované splnomocniteľom (matkou) a nebola vykonaná ani jeho zaručená konverzia (napríklad samotným právnym zástupcom), preto na toto splnomocnenie nemožno prihliadať, a teda sa neprihliada ani na úkon zástupcu urobený v mene zastúpeného (matky). Má za to, že právny zástupca matky predložil v prílohe len fotografiu splnomocnenia, ktoré mu mala matka udeliť dňa 4.9.2020, pričom v tomto prípade ani dodatočne predložené splnomocnenie v zákonom požadovanej forme už túto procesnú vadu nemôže konvalidovať, a to z dôvodu uplynutia zákonnej lehoty na podanie odvolania. V prípade, ak sa bude na podané odvolanie prihliadať, namietal včasnosť a obsah odvolania matky, konkrétne vychádzajúc z údajov v ESS je evidované odvolanie matky až dňa 8.9.2020, teda je potrebné odmietnuť ho ako oneskorene podané. Pokiaľ ide o námietku matky ohľadom citovania ustanovení už zrušeného procesného predpisu (O.s.p.), je síce správna, avšak nepredstavuje tak závažné pochybenie súdu, ktoré by malo byť dôvodom pre jeho zrušenie. V bodoch 27. až 32. napadnutého uznesenia citovaná procesná úprava návratového konania z O.s.p. je totožná s aktuálnou právnou úpravou návratového konania v ust. § 123 až 134 CMP. Z hľadiska porušenia práva na spravodlivý proces by bola relevantná podľa otca len situácia, ak by konajúci súd použil nesprávnu hmotnoprávnu úpravu, čo sa ale nestalo. Navrhovateľ ďalej uviedol, že subjektívny názor matky na nezákonnosť konania a rozhodnutia britského súdu Family Court at Stoke on Trent v konaní vedenom pod č.k. SQ20P00313, keďže je v jej neprospech, je právne
irelevantný. Matka v tejto súvislosti ani len netvrdí, že by využila akékoľvek právne prostriedky či opravné prostriedky voči predmetnému rozhodnutiu britského súdu. Zároveň podotkol, že matka zabudla uviesť, že sa pojednávania prostredníctvom videohovoru zúčastnila, mala možnosť sa dostatočne k predmetu konania vyjadriť, dokonca opakovane skákala do reči a prerušovala sudcu a napokon aj súhlasila, že deti odovzdá otcovi a ten si ich zoberie do Veľkej Británie, no reálne tak doposiaľ neurobila. K ďalšej námietke matky otec uviedol, že neexistuje namietaný rozpor s nariadeným neodkladným opatrením vydaným Okresným súdom Poprad č.k. 15P 215/2019 zo dňa 15.6.2020, pretože tento len podľa čl. 20 ods. 1 Nariadenia Brusel II bis prijal dočasné opatrenia vo vzťahu k maloletým deťom, a to do času skončenia súdneho konania vedeného vo Veľkej Británii. Na druhej strane rozhodnutia britského súdu Family Court at Stoke on Trent v konaní vedenom pod č.k. SQ20P00313 sa týkajú návrhu otca, ktorý bol evidovaný pod č. 2020/05/ACB27698, teda na podklade tohto návrhu otca prebieha konanie pod sp.zn. SQ20P00313. V čase, kedy otec predkladal súdu ako dôkaz podaný návrh na návrat detí do Veľkej Británie, nedisponoval ešte číslom konania. Čo sa týka udalosti zo dňa 22.8.2020 uvádzanej matkou v odvolaní v súvislosti s preberaním detí právny zástupca otca uviedol, že k tomuto sa otec sám vyjadruje v priloženom podaní s priloženými dôkazmi, ktoré tvorí prílohu vyjadrenia právneho zástupcu. Ďalej podotkol, že maloleté deti sú významným spôsobom ovplyvňované matkou a jej otcom a vedené negatívne voči svojmu otcovi. Ich údajný nesúhlas s odchodom či až odmietanie otca je výsledkom dlhodobého masírovania detí a brojenia proti nemu. Matka bránila otcovi v kontakte s deťmi prvých 7 mesiacov, k náprave došlo až na upozornenie kolízneho opatrovníka. To, že maloleté deti navštevujú materskú školu v Poprade a majú tam pediatra, považuje otec za elementárne povinnosti matky, ktorá ich neoprávnene premiestnila na územie Slovenska ešte dňa 19.9.2020 (správne má znieť 19.9.2019
- pozn. odvolacieho súdu). Otec popiera nepravdivé a ničím nepreukázané tvrdenia matky o abúze alkoholu či drog, nehygienickom prostredí (rodinný dom, kde žili deti odmalička), neschopnosti sa o deti postarať (keď matka odchádzala každý druhý víkend za milencom a otec sa o deti sám staral, vtedy jej to nevadilo) a pod. Poukazuje na to, že tieto okolnosti môžu byť, ak by boli preukázané, relevantné v konaní o úprave rodičovských práv a povinností, nie však v tomto návratovom konaní. Matka podľa neho uvádza tieto nepravdivé, účelové a zavádzajúce tvrdenia v snahe očierniť ho a vylepšiť svoje postavenie. Otec zároveň poukazuje na správu kolízneho opatrovníka, ktorú považuje za neobjektívnu, jednostrannú a pre rozhodnutie súdu nedostatočnú. Kolízny opatrovník opisuje len to, čo tvrdí matka, pričom i keď je dostupný cez mobil, e - mail (tieto údaje sú uvedené aj v návratovej žalobe, ktorá bola kolíznemu opatrovníkovi doručená) alebo aplikáciu Skype, kolízny opatrovník sa pri šetrení pomerov ani len nepokúsil otca prípadne jeho právneho zástupcu za týmto účelom kontaktovať. Keďže kolízny opatrovník nevykonal objektívne šetrenie, nemôžu mať jeho odporúčania relevanciu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti otec navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
6. Prílohou vyjadrenia k odvolaniu matky je vyjadrenie samotného otca k odvolaniu matky zo dňa 27.9.2020, ktorý udáva, že jej odvolanie je postavené na samých klamstvách a zavádzaní. Dom, v ktorom býva, užíva na základe platnej nájomnej zmluvy zo dňa 11.6.2015. Dom je dvojposchodový, riadne prerobený a udržiavaný. Pozostáva z prízemia a horného poschodia. Fotografie domu prekladá v prílohe. Otec ďalej uvádza, že matka sa zúčastnila riadneho súdneho konania prostredníctvom telekonferenčného hovoru, kde bol súbežne účastný aj prekladateľ a matke bol celý postup a proces dôsledne vysvetlený. Matka sa pred sudcom vyjadrila, že tomu rozumie a ústne sa zaviazala, že zabezpečí návrat detí späť do krajiny ich obvyklého pobytu, aj keď pohŕdavým tónom sa sudcu opýtala: „A čo ak deti nevydám?“ Sudca jej opätovne dôsledky konania nevydania detí podrobne vysvetlil. Keďže pri jej nepredvídateľnom konaní predpokladal, že môže nastať problém, prostredníctvom e - mailu požiadal Centrum medzinárodnoprávnej ochrany o zabezpečenie súčinnosti pri vydaní detí. Centrum sa dňa 6.8.2020 vyjadrilo, že posiela žiadosť zmluvnému partnerovi a že po obdržaní odpovede ho bude obratom informovať. Do dnešného dňa žiadnu inštrukciu neobdržal. Fotografiu e - mailu predložil v prílohe. Otec ďalej uviedol, že matka s jeho príchodom do Slovenskej republiky za účelom vydania detí súhlasila a o čase príchodu bola vopred informovaná, samozrejme s ohľadom na možné problémy pri nepredvídateľných situáciách na cestách, o čom svedčia správy, ktoré si vymenili a sú v prílohe vo fotografiách. Na Y. ulicu prišli vo večerných hodinách okolo 20.45 až 20.50 hod., matka sa ešte snažila s ich známym, ktorý prišiel s otcom - pánom Y. nadviazať komunikáciu tak, že ich pozývala ku nej domov, aby sa porozprávali. Pán Y. jej povedal len toľko, že s ňou nemá o čom rozprávať a že so spôsobom, akým túto záležitosť ohľadne navrátenia detí do Anglicka „rieši“, on nesúhlasí. Otec medzitým upravoval auto, aby tam mohol dať autosedačky a zrazu celá rodina matky - matka, jej staršia dcéra J. a jej rodičia sa do neho pustili ako slovne, tak sácaním a buchnátmi. Skončil s úplne roztrhaným
tričkom. Svedkami toho boli aj maloletí synovia, ktorí boli vystresovaní a nechápali, čo sa deje. Boli tam aj iní ľudia, ale bol taký zaskočený a šokovaný týmto ich konaním, že nevedel identifikovať, o koho ide. Poniektorí z nich si celý incident natáčali na video, ktoré ak by si súd vyžiadal, videl by, že okrem toho, že sa chránili, nikoho nenapadli ani nikomu nič nespôsobili. V tom šoku otec povedal priateľom, ktorí s ním boli, aby naštartovali a rýchlo radšej odišli preč. Mali jednak dosť naponáhlo, nakoľko ich čakala opätovná cesta do Veľkej Británie a mali čas vypočítaný tak, aby stihli trajekt, na ktorý mali kúpený lístok. Matka potom začala vypisovať nezmyselné správy, aby sa vrátil, že ukľudnila deti, že si ich môže prísť zobrať a že volá políciu, pretože „J. krváca a ja som ju vraj udrel.“ K ničomu takému však nedošlo, čo vedia dosvedčiť tak svedkovia, ktorí tam s ním boli, a to pán Y. Y. a K. K., ako aj samotné videá, ktoré natáčali nejakí známi matkinej dcéry J., pretože stále vykrikovala „toč to, točte to“. Otec podotkol, že celý incident trval maximálne do odchodu asi cca 15 minút a správy, ktorými ho začala bombardovať, prichádzali okolo 21.20 hod., kedy on v tom čase bol už na spiatočnej ceste, takže vyjadrenie, ktoré hovorí o dostavení sa na Y. ulicu v K. v čase o 21.30 hod. je čisto vymyslené a pravdepodobne súvisí s privolaním policajnej hliadky po ich odchode. Otec sa po tomto incidente rozhodol, že deti už viac stresovať nebude a že si počká na súdne rozhodnutie a k prevzatiu detí dôjde už len za prítomnosti sociálnych pracovníkov v súčinnosti s Centrom medzinárodnoprávnej ochrany. Deti boli v takom strese, a to aj vďaka tomu, že matka im celý čas zdôrazňovala, že ak pôjdu do Anglicka, tak skončia v detskom domove. Otec je toho názoru, že matka takto deťom nesmierne ubližuje, nehovoriac o tolerovaní agresívneho správania páchaného na deťoch starými rodičmi, ako už v predchádzajúcich vyjadreniach spomínal v týchto súdnych konaniach. Matku upozornil aj v správe, že celú záležitosť nechá v trestnoprávnej rovine, kde si za pohŕdanie súdom a nerešpektovanie súdnych rozhodnutí ponesie plnú zodpovednosť. Fotografiu tejto správy otec predkladá v prílohe.
7. Matka v odvolacej replike uviedla, že otec sa na jednej strane domáha maloletých detí, avšak reálne sa o ne nezaujíma a už viac ako jeden rok si neplní svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť. Poukázala na to, že ho vyzvala, aby si túto povinnosť splnil dobrovoľne, na čo jej zaslal agresívnu a vulgárnu správu, z ktorej vyplýva, že otec, český občan, označuje Slovenskú republiku ako bordel a osoby za svine, čo jednoznačne preukazuje, že takáto osoba nemôže mať pozitívny vplyv na výchovu maloletých detí a preukazuje to jej tvrdenia o jeho nadmernom požívaní alkoholických a psychotropných látok. Zároveň uviedla, že otec v konaní na súde prvej inštancie klamal, keď tvrdil, že dňa 19.9.2019 bez jeho vedomia a súhlasu odcestovala s maloletými deťmi na Slovensko, čo dokazuje príloha č. 2, a to jeho e - mail, v ktorom píše ešte pred odchodom matky o tom, že jej v tom chce zabrániť. Matka zároveň uviedla, že súd by v prvom rade mal prihliadnuť na záujem a vôľu detí, ktoré prejavili pred kolíznym opatrovníkom, že si želajú zostať pri nej v Poprade a nechcú odísť k otcovi do zahraničia. Na základe vyššie uvedeného zotrvala na svojom odvolaní a navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.
8. Otec v odvolacej duplike zotrval na tvrdeniach uvedených vo vyjadrení k odvolaniu matky, pričom uviedol, že matka neoprávnene premiestnila deti do Slovenskej republiky, ignoruje slovenské úrady aj britský súd, ktorý jej už príkazom zo dňa 30.6.2020 uložil povinnosť vrátiť deti do Veľkej Británie najneskôr do 6.7.2020, pričom negatívne spolu s jej otcom, ktorý sa dopúšťa voči maloletým deťom aj fyzického násilia, ovplyvňuje synov proti nemu. Za bordel označil otec byt v Poprade, kde matka deti doviedla, a nie Slovenskú republiku, a za svine len tie osoby, ktoré bijú jeho synov. SMS správou jej otec vyjadril len to, že s ňou už nemá záujem komunikovať, lebo to k ničomu nevedie a že nech sa to dorieši na úrovni právnikov. Predloženie tejto správy zo strany matky a jej údajná interpretácia poukazuje na jej úbohosť a zúfalosť, pričom je v dôkaznej núdzi a nemá čo relevantné súdu predložiť. Jediným jej cieľom je naťahovať toto návratové konanie. Zároveň uviedol, že mu bolo odporúčané úradmi vo Veľkej Británii, aby výživné zatiaľ neplatil, lebo by tým potvrdil svoj konkludentný súhlas s premiestnením detí do Slovenskej republiky, s čím zásadne nesúhlasí. Ďalším zavádzajúcim je tvrdenie matky, že vedel o odchode. Matka mu síce hovorila, že chce niekedy odísť do Slovenskej republiky, mali aj dohovorené stretnutie, ale to bolo presne v deň 19.9.2020 (správne má znieť 19.9.2019 - pozn. odvolacieho súdu), kedy sa matka aj s deťmi zbalila a odletela na Slovensko, kedy otec našiel dom prázdny. Ihneď potom neoprávnené premiestnenie hlásil ICACU, podal trestné oznámenie na polícii a oslovil mediátorku, ktorá matke poslala aj návrh na mediáciu, ktorý matka ignorovala. Dokonca, aj pokiaľ by otec mal hrubú predstavu či vedomosť, že matka chce odísť na Slovensko, i keď nie kedy presne, zo správy jednoznačne vyplýva jeho nesúhlas s premiestnením. Matka teda nemala súhlas otca na presťahovanie detí, čo pri výsluchu na pojednávaní 29.7.2020 napokon aj sama potvrdila a toto je najpodstatnejšia okolnosť celého návratového konania. Poukázal na to, že je potrebné rešpektovať aj vôľu detí, avšak nie takýchto malých, ktoré sú dlhodobo ovplyvňované matkou a starým otcom z jej strany a sú popudzované proti vlastnému
otcovi, ktorý ich miluje, chce byť s nimi, starať sa o nich a zabezpečiť im skvelú budúcnosť, čoho sa im žiaľ u matky od odchodu z Veľkej Británie nedostáva. Zároveň uviedol, že pred ním sa navyše chlapci vyjadrili, že by s ním chceli byť.
9. Konania o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní sa prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „ CMP“).
10. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
11. Podľa ust. § 387 ods. 1, 2 a 3 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „ CSP“) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
12. Podľa článku 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
13. Podľa článku 1 písm. a) Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z. prijatého Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného 25.10.1980, ktorý pre Slovenskú republiku vstúpil do platnosti 1.2.2001 (ďalej len ,,Haagsky dohovor“), predmetom tohto Dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí neoprávnene premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte.
14. Podľa článku 3 Haagskeho dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.
15. Podľa článku 5 písm. a) Haagskeho dohovoru opatrovnícke právo znamená práva týkajúce sa osobnej starostlivosti o dieťa a najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa.
16. Podľa článku 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.
17. Podľa článku 13 Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť
nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.
18. Podľa článku 14 Haagskeho dohovoru pri hodnotení, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu podľa článku 3, môžu justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu bezprostredne prihliadnuť na právny poriadok štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj na súdne alebo správne rozhodnutia bez ohľadu na to, či boli v štáte obvyklého pobytu formálne uznané alebo nie, aj bez osobitného konania, ktorého účelom je dôkaz cudzieho práva alebo uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré by sa inak muselo uplatniť.
19. Podľa článku 19 Haagskeho dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.
20. Podľa článku 20 Haagskeho dohovoru návrat dieťaťa podľa článku 12 možno odmietnuť, ak by to nepripúšťali základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd dožiadaného štátu.
21. Podľa článku 2 ods. 9 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len ,,Nariadenie Rady“) pojem „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa.
22. Podľa ods. 11 citovaného ustanovenia, pojem „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“ znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak: a) je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním; a b) za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.
23. Podľa článku 10 Nariadenia Rady v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a: a) každá osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) dieťa malo pobyt v tomto inom členskom štáte najmenej rok po tom, ako sa osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo dozvedela alebo mohla dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok: i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané; ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť; iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7; iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťa.
24. Podľa článku 11 ods. 2 Nariadenia Rady pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to vzhľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.
25. Podľa ust. § 123 ods. 1 a 2 CMP v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého. Súd vykonáva dokazovanie len v rozsahu potrebnom na zistenie skutočností podľa odseku 1.
26. Podľa § 125 CMP konanie sa začína len na návrh.
27. Podľa § 126 CMP účastníkmi konania o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní sú navrhovateľ, ten, kto podľa navrhovateľa porušuje právo a maloletý; za maloletého koná súdom ustanovený procesný opatrovník.
28. Podľa § 127 CMP ak navrhovateľ nie je zastúpený advokátom, musí uviesť adresu na doručovanie písomností v Slovenskej republike.
29. Podľa § 131 ods. 1, 2 a 3 CMP súd v lehote troch dní od začatia konania uloží uznesením tomu, kto podľa navrhovateľa právo porušuje, aby sa v lehote siedmich dní od doručenia uznesenia k veci písomne vyjadril a ak s návrhom nesúhlasí, pripojil k vyjadreniu listinné dôkazy, ktorých sa dovoláva, prípadne označil iné dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení a uviedol, či sa vzdáva práva účasti na pojednávaní. Uznesenie podľa odseku 1 sa doručuje do vlastných rúk. Ak sa ten, kto podľa navrhovateľa právo porušuje, bez vážneho dôvodu na výzvu súdu podľa odseku 1 v ustanovenej lehote nevyjadrí a ani v tejto lehote neoznámi súdu, aký závažný dôvod mu v tom bráni, má sa za to, že sa vzdáva práva účasti na pojednávaní a že proti návrhu nemá námietky; o tomto musí byť poučený.
30. Podľa § 133 ods. 1, 2 CMP súd rozhoduje uznesením. Uznesenie podľa odseku 1 je vykonateľné, len čo nadobudne právoplatnosť.
31. Podľa § 134 ods. 1, 2 CMP ak neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, vydá súd rozhodnutie spravidla do šiestich týždňov od začatia konania; ak vydá súd rozhodnutie po uplynutí tejto lehoty, uvedie v odôvodnení rozhodnutia skutočnosti, pre ktoré nebolo možné lehotu dodržať. V rozhodnutí súd poučí účastníkov o možnosti výkonu rozhodnutia.
32. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu danom v § 66 CMP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutočný stav, v súlade s § 191 CSP vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami povinnej matky uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jej obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a povinná ani v priebehu odvolacieho konania neuviedla také relevantné skutočnosti, ktoré by mali mať za následok iné rozhodnutie o návrhu na nariadenie návratu maloletých detí G. do krajiny ich obvyklého pobytu v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska.
33. V súvislosti s odvolacou námietkou matky ohľadom toho, že súd prvej inštancie použil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ustanovenia v súčasnosti neúčinného zákona č. 99/1963 Z.z. - Občianskeho súdneho poriadku, účinného do 30.6.2016, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z obsahu preskúmavaného spisu ako aj zo samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že konajúci súd evidentne postupoval podľa aktuálne účinných ustanovení šiesteho dielu druhej časti zákona č. 161/2015 Z.z. - Civilného mimosporového poriadku, upravujúcich v ust. § 123 - § 134 konanie o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní. Vzhľadom k tomu, že úprava návratového konania v Civilnom mimosporovom poriadku prioritne vychádza z koncepcie a paragrafového znenia zakotveného v Občianskom súdnom poriadku a obsahovo je s ňou takmer identická, možno vysloviť záver, že ide o formálny nedostatok napadnutého rozhodnutia, resp. zrejmú nesprávnosť, ktorá by teoreticky bola dôvodom pre vrátenie veci odvolacím súdom súdu prvej inštancie na opravu predmetného rozhodnutia, avšak znamenalo by to príliš formalistický postup, ktorý by určite nebol v súlade so základnými princípmi CMP aj s poukazom na ust. § 134 ods. 1 CMP, ktorý ustanovuje šesťtýždňovú lehotu na vydanie rozhodnutia v návratovom konaní.
34. Súd prvej inštancie správne aplikoval na predmet konania, ktorým je rozhodovanie o návrate maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, Haagsky dohovor a Nariadenie Rady, ktoré doplňuje a vykonáva Haagsky dohovor a v niektorých aspektoch stanovuje členským štátom ešte prísnejšie povinnosti za účelom urýchleného návratu detí do miesta obvyklého pobytu. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že Spojené kráľovstvo síce už od 1.2.2020 nie je členom Európskej únie, avšak od 1.2.2020 do 31.12.2020 trvalo tzv. prechodné (implementačné) obdobie, počas ktorého v zmysle Dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva z Európskej únie sa Nariadenie Rady naďalej uplatňuje v súvislosti so súdnymi konaniami začatými pred skončením prechodného obdobia. Súd prvej inštancie v tomto konaní v zmysle článku 3 Haagskeho dohovoru správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletých detí a existenciu opatrovníckeho práva, pričom so záverom, ku ktorému dospel, sa plne stotožňuje aj odvolací súd. Je nepochybné, že obvyklý pobyt maloletých detí pred ich premiestnením na Slovensko bol v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska, kde sa obe deti narodili, navštevovali školské zariadenie, zdravotnícke zariadenie, vykonávali všetky svoje voľnočasové aktivity a žili spoločne v jednej domácnosti so svojimi rodičmi. Uvedený stav trval až do odchodu matky s maloletými deťmi na Slovensko dňa 19.9.2019. Právnemu názoru súdu prvej inštancie o obvyklom pobyte maloletých detí zodpovedá aj skutočnosť, že príslušný súd štátu obvyklého pobytu detí vyslovil svoju právomoc konať a nariadil ich návrat do Veľkej Británie, čo vyplýva z nariadení Vyššieho justičného súdu, Divízie rodiny (Family Court at Stoke on Trent) pod č. SQ20P00313 (číslo návrhu 2020/05/ACB27698) zo dňa 30.6.2020, 14.7.2020 a 4.8.2020, ktorými predmetný súd na pojednávaniach prostredníctvom diaľkového hovoru nariadil, že maloleté deti sú stále pod jeho ochranou a matka je povinná vrátiť ich do jeho jurisdikcie okamžite, rozhodnutím zo dňa 30.6.2020 najneskôr do 6.7.2020, rozhodnutím zo dňa 14.7.2020 najneskôr do 20.7.2020 a rozhodnutím zo dňa 4.8.2020 najneskôr do 13.8.2020. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že obvyklý pobyt detí v rámci aplikácie Haagskeho dohovoru sa podľa jeho čl. 3 zisťuje podľa okolností, ktoré tu boli bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním detí na území iného štátu. Pojem obvyklého pobytu, ktorý zaviedla do terminológie medzinárodného práva súkromného Haagska konferencia prostredníctvom dohovorov a nikdy ho nedefinovala, nevymedzujú ani zákony Slovenskej republiky. Záväzná interpretácia pre členské štáty EÚ pojmu obvyklého pobytu dieťaťa vyplýva z rozhodnutí Súdneho dvora (napr. vo veci C-523/07), z ktorej vyplýva, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom členskom štáte. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj nadobudnutie a výkon opatrovníckeho práva obidvoma rodičmi, v rámci ktorého vysťahovanie maloletých detí do inej krajiny je potrebné považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv, čo znamená, že súhlas na vysťahovanie maloletých detí na územie iného štátu musia dať obaja rodičia. Je evidentné, že povinná takýto súhlas zo strany otca nepredložila, dokonca na pojednávaní dňa 29.7.2020 potvrdila, že od otca súhlas s premiestnením detí na Slovensko ani nepýtala, preto pokiaľ povinná súhlas od otca nemala a jeho súhlas nebol nahradený ani súhlasom súdu, je namieste stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie, že jej odchodom s maloletými deťmi v septembri 2019 došlo k ich neoprávnenému premiestneniu z Veľkej Británie na územie Slovenskej republiky. Medzi účastníkmi konania nebola sporná skutočnosť, že otec podal návrh na návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu v lehote do jedného roka po neoprávnenom premiestnení v zmysle článku 12 Haagskeho dohovoru, preto podľa názoru odvolacieho súdu nebolo potrebné v tomto smere vykonať osobitné dokazovanie.
35. Po ustálení obvyklého pobytu maloletých detí a konštatovaní, že dňa 19.9.2019 došlo k ich neoprávnenému premiestneniu na územie Slovenskej republiky, správne súd prvej inštancie v konaní zisťoval možnosť aplikácie článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, keďže obrana povinnej v konaní smerovala k preukázaniu, že maloleté deti by návratom boli vystavené nebezpečenstvu fyzickej i psychickej ujmy. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno na preukázanie existencie vážneho nebezpečenstva v prípade návratu nesie osoba únoscu (v danom prípade matka maloletých detí). Uplatnenie výnimky podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru je v prvom rade potrebné interpretovať reštriktívne, pričom ju je možné aplikovať v dvoch prípadoch, konkrétne vtedy, keď by bolo dieťa návratom do krajiny obvyklého pobytu objektívne vystavené nebezpečenstvu, druhý prípad sa viaže k osobe požadujúcej návrat, ktorej správanie by mohlo vystaviť dieťa nebezpečenstvu ujmy. Pokiaľ ide o „inak neznesiteľnú ujmu“ možno uzavrieť, že ide o situácie, kedy dieťaťu nehrozí vážne nebezpečenstvo,
ale návrat sa javí ako nevhodný (napr. ak by išlo o návrat pro forma, teda dieťa by bolo navrátené, hoci počas konania o návrat je zjavné, že bude zverené do osobnej starostlivosti únoscu a bude mu umožnené vrátiť sa s dieťaťom späť). Po preskúmaní obsahu spisového materiálu odvolací súd jednoznačne konštatuje, že povinná v konaní nepreukázala, že návrat by maloleté deti vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo by ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie, to znamená v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by mohli eliminovať nariadenie návratu maloletých detí z dôvodu nevhodných sociálnych podmienok pre život vo Veľkej Británii alebo nevhodného výchovného prostredia, prípadne iného zlého zaobchádzania. Zo spisu vyplýva, že maloleté deti majú vo Veľkej Británii vytvorené zázemie, zabezpečené adekvátne bývanie v rodinnom dome, v ktorom žili odmalička, riadne navštevujú školské zariadenie ako aj absolvujú rôzne mimoškolské aktivity, takže akékoľvek úvahy o tom, že by im po návrate hrozilo vážne nebezpečenstvo, resp. boli vystavené fyzickej alebo duševnej ujme, neobstoja.
36. Pokiaľ matka v odvolaní poukazuje na to, že súd by mal prihliadnuť na záujem a vôľu maloletých detí, ktoré mali prejaviť pred kolíznym opatrovníkom želanie zostať pri matke v K., pričom súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím nerešpektoval objektívny názor a vôľu detí, čím bol porušený čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že princíp vypočutia názoru dieťaťa (tzv. participačný princíp) je jeden zo štyroch hlavných všeobecných princípov Dohovoru o právach dieťaťa. Súdu plynie na základe čl. 12 Dohovoru záväzok dieťa vypočuť a riadne zvážiť jeho názor, avšak musí ísť o dieťa, ktoré je schopné formulovať vlastné názory. Vzhľadom na vek maloletých detí, ktoré majú šesť rokov, je zjavné, že nie sú schopné pochopiť skutočnosť, že boli neoprávnene premiestnené na územie iného štátu, pričom tým, že od septembra 2019 žijú len s matkou, bez pravidelného kontaktu s otcom, nepochybne preberajú jej názory, pretože sú pod výrazným vplyvom matky ako aj jej rodiny. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že aj podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru môže súd odmietnuť návrat dieťaťa vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, avšak musí byť taktiež splnená podmienka, že dieťa dosiahlo taký vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory, čo sa však evidentne nevzťahuje na tento prejednávaný prípad.
37. V súvislosti s odvolacou námietkou matky o tom, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhované dôkazy, odvolací súd konštatuje, že z ustanovenia § 123 ods. 2 CMP vyplýva, že v návratových konaniach je obmedzená zásady oficiality a vyšetrovacieho princípu pri zisťovaní skutočného stavu veci, čo je odôvodnené potrebou uskutočniť konanie v čo najkratšom čase v záujme maloletého dieťaťa. V návratovom konaní teda súd môže pristúpiť k zamietnutiu návrhov účastníkov konania na doplnenie dokazovania v prípade, keď vyhodnotí, že tieto dôkazy nie sú v zmysle § 123 ods. 2 CMP pre vec potrebné na zistenie skutočností podľa § 123 ods. 1 CMP. Vychádzajúc z dikcie § 123 a nasl. CMP totiž vyplýva, že návratové konanie má osobitný režim, v ktorom je potrebné vykonať dokazovanie len v rozsahu na zistenie, či premiestnenie alebo zadržanie bolo neoprávnené a či nie je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletých detí a teda v týchto oblastiach dokazovania je bezpochyby potrebné zistiť skutočný stav veci. Možno preto uzavrieť, že v danom prípade súd prvej inštancie postupoval správne, keď návrh matky na doplnenie dokazovania nepripustil, pričom svoj postup v konaní aj správne odôvodnil (bod 52 odôvodnenia), pričom je nepochybné, že matka v odvolaní neuvádza žiadne skutočnosti relevantné pre návratové konanie, ale len skutočnosti dôležité pre prípadné rozhodovanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, ktoré prebieha na príslušnom súde v zahraničí.
38. S poukazom na odvolaciu námietku povinnej, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP) odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 34 CMP, v zmysle ktorého predmetný odvolací dôvod nie je možné v mimosporovom konaní použiť.
39. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou povinnej o tom, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je v rozpore s najlepším záujmom maloletých detí a zdôrazňuje, že spôsob aplikácie princípu najlepšieho záujmu dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania by sa mal odlišovať od jeho uplatňovania v konaniach o opatrovníckych právach. Najlepším záujmom takéhoto dieťaťa je nebyť neoprávnene premiestnené, odtrhnuté od druhého rodiča a zadržiavané v inom štáte, s čím súvisí povinnosť zmluvného štátu Haagskeho dohovoru zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie plne korešponduje s najlepším záujmom maloletých detí, ktorým je ochrániť ich na
medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia a zabezpečiť im bezpečný návrat do štátu ich obvyklého pobytu.
40. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP a podľa ust. § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.
41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 CMP v spojení s § 378 ods. 1 CSP, nakoľko nezistil žiadne výnimočné okolnosti, pre ktoré by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania niektorému z účastníkov.
42. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dovolanie nie je prípustné (§ 76 CMP).