Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoPr/11/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. XX, zastúpeného prof. JUDr. Jánom Klučkom, CSc., advokátom, so sídlom Košice, Ku Potoku 4, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, o zaplatenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. -102 zo dňa 6.12.2022 v spojení s opravným uznesením č.k. -162 zo dňa 8.8.2023

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výrokoch č. I. a III.

II. Nepriznáva stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví tohto rozhodnutia rozhodol v tomto znení: I.Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II.V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III.Žalobca má proti žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

Opravným uznesením označeným rovnako v záhlaví tohto rozhodnutia, súd prvej inštancie opravil záhlavie rozsudku Okresného súdu zo dňa 6.12.2022, č.k. -102 tak, že označenie priezviska žalobcu je: Jakab a označenia právneho zástupcu žalobcu je: prof. JUDr. Ján Klučka, CSc.

Súd prvej inštancie takto rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady škody (nemajetkovej ujmy) v sume 10.000,- eur, spôsobenej mu žalovaným porušením práva Európskej únie. Žalobca žalobu skutkovo odôvodnil tým, že v období rokov 2017 až 2020 vykonával štátnu službu ako príslušník Hasičského a záchranného zboru SR, že služobný úrad rozvrhoval jeho pracovný čas tak, že na 16,5 hodinovú pracovnú zmenu, počas ktorej vykonával riadnu službu, nadväzovala vždy 7,5 hodinová pohotovosť, t.j. 24 hodinové zmeny v takom rozsahu, že súhrn takto naskladaného týždenného pracovného času pravidelne prekračoval 48 hodín týždenne, ktorý pracovný čas nebol započítaný do fondu pracovného času, v rozpore s úpravou limitu služobného času povoleného právom Európskej únie. V súvisiacej argumentácii žalobca poukázal na to, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej tiež len „smernica 2003/88/ES“) vo svojom čl. 6 písm. b) zaväzuje členské štáty prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín. Podľa jeho názoru, hoc žalovaný v prílohe č. 4 o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších zmien a doplnkov deklaroval, že do jeho znenia premietol (tiež) smernicu 2003/88/ES, v skutočnosti tak

vo vzťahu k predmetnému čl. 6 písm. b) neurobil, nakoľko úpravou pracovného času, zvlášť nezahrnutím pracovnej pohotovosti do služobného času, nezabezpečil dodržiavanie úniového práva na 48 hodinový pracovný čas; naopak umožnil taký spôsob rozvrhnutia pracovného času, pri ktorom v praxi dochádzalo a i naďalej dochádza k porušovaniu tohto práva. Žalobca argumentačne odvodzoval zodpovednosť štátu za nemajetkovú ujmu spôsobenú mu porušením práva Európskej únie nesprávnou transpozíciou smernice 2003/88/ES od judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ESD), podľa ktorej je takáto zodpovednosť súčasťou zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. V otázke povahy spôsobenej ujmy žalobca v priebehu konania spresnil, že sa domáha náhrady za morálnu ujmu, ktorá má nemajetkovú povahu, utrpenú v dôsledku straty času odpočinku výkonom prác nad zmieňovanou smernicou určený limit pracovnej doby, pričom i v tejto otázke našiel žalobca argumentačnú oporu v rozhodovacej praxi ESD, predovšetkým však v jeho rozhodnutiach vo veciach C-429/09 zo dňa 25.11.2010 Günter Fuß proti Stadt Halle, C-437/05 J. Vorel, C-397/01 Pfeiffer, z ktorých vyplýva, že čl. 6 písm. b) smernice 203/88/ES bude mať priamy účinok priznávajúci právo jednotlivcom, ktoré budú môcť uplatniť pred vnútroštátnymi súdmi.

2. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie vzhľadom na skutočnosť, že žiadosť právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania z dôvodu jeho práceneschopnosti a nesúhlasu, aby súd konal v jeho neprítomnosti zo dňa 5.12.2022 bola súdu do spisu predložená síce v deň pojednávania 6.12.2022, avšak až po skončení pojednávania, súd postupoval v súlade s ust. a rozhodol v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu, pričom sa nestotožnil ani s návrhom žalovaného na rozhodnutie v spore rozsudkom pre zmeškania žalobcu podľa ust. , nakoľko súd mal za to, že na takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky, keďže sa jedná o nárok súvisiaci s pracovnoprávnym vzťahom žalobcu. Skutkovo súd prvej inštancie vyšiel zo zistení zodpovedajúcich tvrdeniam žalobcu o spôsobe rozvrhovania pracovného času jeho služobným úradom v rozhodnom čase a mal preukázané tiež, že žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru SR v období rokov 2017 až 2020 odpracoval týždenný pracovný čas, ktorý zjavne presahoval priemerný týždenný pracovný čas 48 hodín stanovený v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, pričom služobná pohotovosť u žalobcu nebola započítaná do fondu jeho pracovného času, a preto sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov žalovaného ako dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia úniového práva. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia a , a , a , , , a a o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „“), a (ďalej len „“) a čl. 1 bod 2, čl. 1 bod 3, čl. 2 bod 1, čl. 6 písm. b) a čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES, čl. 7 druhá a tretia veta, SR. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalovaný vo vnútroštátnej úprave náležite nepremietol 48 hodinový limit týždenného pracovného času vyplývajúci z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a že za škodu spôsobenú žalobcovi porušením tohto práva Európskej únie zodpovedá žalovaný. Súd konštatoval, že zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna, a teda členský štát sa jej nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. Námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej Slovenskej republiky, súd prvej inštancie považoval za irelevantnú, nakoľko v zmysle judikatúry ESD nesie zodpovednosť za nevykonanú, prípadne nesprávne vykonanú implementáciu smernice priamo členský štát, ktorý je zodpovedný za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania práva Európskej únie (obdobne rozsudok C-429/09 G. Fuß, bod 63), a teda žalovaný pasívnou legitimáciou disponuje. Žalobca sa svojho nároku na náhradu škody v prípade porušenia úniového práva, resp. právne záväzných aktov Únie, v tomto prípade smernice 2003/88/ES môže domáhať na vnútroštátnom súde priamo voči členskému štátu, t.j. Slovenskej republike, v mene ktorého koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán verejnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku k záveru o nesprávnej transpozícii smernice do vnútroštátnej úpravy dospel súd prvej inštancie na podklade úvahy, že z ust. (podľa ktorého služobným časom príslušníka je časový úsek v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom „Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne) a z ust. (podľa ktorého služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni) vyplýva, že služobná pohotovosť podľa sa

nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“. Súd prvej inštancie na podporu tohto interpretačného záveru poukázal tiež na ust. § 122 zákona HZZ, ktorý spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a § 91 ods. l tohto zákona, v ktorom sa uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa “. Napokon takáto právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa podľa úsudku súdu prvej inštancie premietla aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Z ust. v tomto smere vyplýva, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (odsek 5 ust. v spojení s zákona HZZ). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že sú splnené podmienky, za ktorých majú jednotlivci právo na náhradu, t.j. že cieľom porušenej právnej normy Únie (Čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES) je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Doplnil, že porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou ESD v danej oblasti, z ktorej jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88/ES, pričom žalobca v spornom období odpracoval nad limit stanovený v zmysle čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Takisto konštatoval aj splnenie tretej podmienky vzniku nároku, a to existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi porušením čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti do pracovného času. Tvrdenie žalovaného, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel alebo obmedzil jej rozsah, pretože neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť a že to považuje za ujmu na svojich právach, súd nepovažoval za relevantné pri posúdení nároku s poukazom na ustálenú judikatúru ESD (C-429/09 G. Fuß), ktorá takúto požiadavku nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho práva nevyvodzuje. Pokiaľ ide o samotný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, súd konštatoval, že v zmysle slovenského právneho poriadku náhradu ujmy v nemajetkovej sfére možno zabezpečiť len cez inštitút ochrany osobnosti v zmysle ust. a nasl. a nie cez inštitút náhrady škody, čo platí aj pre prípady porušenia práva jednotlivca garantovaného právom EÚ. Dospel k záveru, že podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle u žalobcu boli dané, keďže žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, bol ukrátený o čas odpočinku a voľný čas, ktorý by mohol stráviť s rodinou, resp. budovaním širších vzťahov, psychicky a fyzicky regenerovať, keď tento čas trávil nad rámec stanovený smernicou v práci, čo samo o sebe je podľa rozsudku ESD vo veci C-429/09 závažným zásahom. Podľa názoru súdu prvej inštancie nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času žalobcu, bez akejkoľvek pochybnosti dochádzalo k zásahu do práva žalobcu na odpočinok a súkromie, súčasťou ktorého je aj právo na rodinný život, tento stav pritom trval dlhodobo, preto za tento zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na všeobecné okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva EÚ a formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry ESD za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadal na spôsobilosť zásahu narušiť zákonom chránené práva (možnosť dopadu na rodinné a medziľudské vzťahy, prípadnú možnosť napr. pracovného úrazu v dôsledku nedostatku odpočinku), ako aj na doterajšiu súdnu prax v obdobných veciach. Za primeranú považoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500,- eur a v tomto rozsahu priznal žalobcovi uplatnený nárok, prihliadajúc na závažnosť ujmy, ktorá žalobcovi zásahom vznikla, vyvolané následky, okolnosti zásahu, berúc do úvahy súdmi pri aplikácii ust. priznanú výšku nemajetkovej ujmy v zásadnejších a závažnejších prípadoch zásahu do práva na ochranu osobnosti spočívajúcich v porušení práva na súkromný a rodinný život, poškodenie zdravia, poškodenie dobrého mena a povesti v spoločnosti. V prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

3. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil s poukazom na ust. (ďalej len „“) plným procesným úspechom žalobcu v spore, a to napriek tomu, že žalobcovi priznal len časť uplatneného práva, keďže výška náhrady nemajetkovej ujmy

závisela od úvahy súdu, žalobcu nie je možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou za nepredvídanie výsledku, ktorý záviel výslovne od úvahy súdu, a preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (nález ÚS ČR III.ÚS/170/99).

4. Proti rozsudku v jeho vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania (I. a III.), podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa ust. , , a . Navrhol, aby odvolací súd podľa rozsudok v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol a priznal mu nárok na plnú náhradu trov konania proti žalobcovi. V úvodnej časti odvolania žalovaný namieta nerozhodnutie súdu rozsudkom pre zmeškanie. Konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že žiadosť právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania z dôvodu jeho práceneschopnosti a nesúhlasu, aby súd konal v jeho neprítomnosti zo dňa 5.12.2022 bola súdu do spisu predložená síce v deň pojednávania 6.12.2022, avšak až po skončení pojednávania, preto súd postupujúc v súlade s ust. rozhodol v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu, pričom sa nestotožnil ani s návrhom žalovaného na rozhodnutie vo veci rozsudkom pre zmeškania žalobcu podľa ust. , nakoľko súd mal za to, že na takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky, keďže sa jedná o nárok súvisiaci s pracovnoprávnym vzťahom žalobcu, ustanovenie znie: „Na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa písm a) na návrh žalovaného rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobu zamietne, ak sa žalobca nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na pojednávanie bol žalobca poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie a žalobca neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami. Vzhľadom na citované ustanovenie tak mal za to, že v prípade pokiaľ dôjde k splneniu hore uvedených procesných podmienok v zmysle , je povinnosťou súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, nakoľko neukladá len možnosť rozhodnúť uvedeným spôsobom. Keďže žalobca včas neospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní a žalovaná navrhla rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie tak, že boli splnené podmienky na rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie. Nepostupovaním v zmysle ustanovení bolo zo strany súdu zasiahnuté do procesných práv žalovaného v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 3 spravodlivý proces. Neobstojí odôvodnenie súdu, keďže v čase pojednávania nebolo žalobcove ospravedlnenie súčasťou súdneho spisu tak ako to súd prvej inštancie uvádza, z uvedeného dôvodu nemohlo byť brané v čase návrhu na rozsudok pre zmeškanie do úvahy. Súd prvej inštancie teda nepostupoval na základe odôvodnenia uvedeného v odvolaním napadnutom rozsudku, čo zakladá nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia. Ďalej súd prvej inštancie uvádza, že neboli splnené zákonné podmienky, keďže sa jedná o pracovnoprávny spor. Máme za to, že o pracovnoprávny/štátnozamestnanecký spor, kde by bol žalobca slabšou stranou sa nejedná, nakoľko predmetom sporu nie sú štátnozamestnanecké nároky žalobcu, ale žalobný nárok vychádza priamo z ustanovení Smernice 2003/88/ES, pričom žalobca i pokiaľ by bol slabšou stranou v konaní je taktiež zastúpený advokátom. Uvedené však taktiež neodôvodňuje arbitrárne rozhodnutie súdu prvej inštancie nepostupovať v zmysle ustanovení na ujmu práv žalovanej. Konštatovanie súdu o pracovnoprávnej povahe sporu taktiež zakladá zmätočnosť odvolaním napadnutého rozsudku, nakoľko z ďalšieho odôvodnenia vyplýva, že predmetom sporu je porušenia práva Európskej únie. Namietala nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie sporu zo zodpovednosti štátu za nesprávnu transpozíciu smernice do jeho právneho poriadku. Zastával názor, že všeobecnému súdu neprináleží posudzovať súlad vnútroštátneho poriadku so smernicami Európskej únie, preto ani v danej veci súd prvej inštancie nemohol posudzovať konformitu so smernicou 2003/88/ES a cez to ani vyvodiť záver o transpozičnej nesprávnosti tejto vnútroštátnej normy. Žalovaný v tejto súvislosti zároveň vytkol napadnutému rozsudku nepresvedčivé odôvodnenie záveru o porušení práva Európskej únie a mal za to, že rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti, keď súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil zrejmé prekážky v postupe v tomto konaní a dostatočne sa nezaoberal jeho námietkami. Rovnako namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, keďže ide o nárok z pracovnoprávneho vzťahu, Slovenská republika nie je zamestnávateľom žalobcu ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii smernice 2003/88/ES podieľala, preto nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. V ďalšej časti odvolania žalovaný namietal vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku v niekoľkých argumentačných líniách. Prvou skupinou odvolacích námietok polemizoval so záverom súdu prvej inštancie o jeho pasívnej vecnej legitimácii v spore. Argumentoval, že pre rozhodnutie o uplatnenom nároku malo nezastupiteľný význam zodpovedanie otázky, či k rozvrhnutiu pracovného času žalobcu spôsobom odporujúcim

smernici 2003/88/ES došlo z dôvodu jej nesprávneho prebratia do vnútroštátneho poriadku alebo nesprávnou aplikáciou vnútroštátnych noriem, ktorými došlo k inak správnemu prebratiu tejto smernice. Akcentoval v tejto súvislosti, že povinnosť transpozície smernice nespočíva v doslovnom prenesení jej ustanovení, alebo v nej použitých formulácií. Zastával preto názor, že iba z dôvodu, že neobsahoval ustanovenie explicitne limitujúce dĺžku pracovného času na 48 hodín, nemožno vyvodiť, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bol do tohto predpisu prebratý nesprávne. Podľa jeho názoru nemožno v okolnostiach prípadu vylúčiť, že k vzniku protiprávneho stavu viedol nesprávny výklad zo strany zamestnávateľa, v ktorom prípade by ale znášal zodpovednosť za prípadnú škodu zamestnávateľ, a nie štát. Ďalšou skupinou odvolacích námietok žalovaný nesúhlasil s úvahami súdu prvej inštancie, na podklade ktorých dospel k záveru o aplikovateľnosti smernice 2003/88/ ES na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR. Prezentoval vlastné nazeranie na spôsob posúdenia pôsobnosti tejto smernice, podstata ktorého podľa žalovaného spočívala na interpretácii čl. 2 ods. 2 Smernice Rady č. 89/391/EHS zo dňa 12.6.1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej tiež len „smernica 89/391/EHS“), a to v tom zmysle, že podľa žalovaného je možné službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru subsumovať pod osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, ktoré sú podľa tohto ustanovenia smernice 89/391/EHS z pôsobnosti smernice 2003/88/ES, v zmysle jej čl. 1 ods. 3, vyňaté. V súvisiacej argumentácii žalovaný poukázal na zákonom stanovené úlohy Hasičského a záchranného zboru SR na úseku civilnej ochrany, predovšetkým však v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Podľa žalovaného nie sú závery rozhodnutia ESD vo veci C-429/09 Fuß pre posúdenie pôsobnosti smernice 2003/88/ES na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného použiteľné preto, že sťažovateľom v tejto porovnávanej veci bol mestský hasič, ktorého pracovný režim je absolútne odlišný od výkonu prác príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR, ktorým sú naviac poskytované rôzne osobitné výhody - od definitívy až po systém sociálneho zabezpečenia. Žalovaný v odvolaní spochybnil tiež záver súdu prvej inštancie o vzniku škody žalobcovi ako jedného z predpokladov pre vznik jeho zodpovednosti. Argumentoval v tejto súvislosti, že sám žalobca vymedzil ujmu, ktorá mu následkom porušením úniového práva vznikla, nejasne a zdôraznil, že za čas pracovnej pohotovosti bol žalobca odmeňovaný a že počas jej výkonu, pokiaľ mu nebol nariadený služobný zásah, žalobca mohol odpočívať alebo sa venovať inej činnosti; prakticky sa v tom čase od neho žiaden pracovný výkon nežiadal. Odvolateľ v rámci ďalšieho odvolacieho argumentu poukázal na záver formulovaný ESD v rozhodnutí vo veci C-46/93 Brasserie du Pécheur (bod 84), v zmysle ktorého by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca snahu o zabránenie vzniku škody nevyvinul; neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť a nedal najavo, že jej výkonom uňho dochádza k vzniku morálnej ujmy. Preto podľa argumentácie žalovaného zamestnávateľ ani nemohol prípadnému vzniku takejto ujmy zamedziť. Napokon žalovaný nesúhlasil ani so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou formy a rozsahu priznaného odškodnenia nemajetkovej ujmy. Akcentoval akcesorickú povahu peňažného odškodnenia, ktoré nastupuje len vtedy, keď je nemajetková ujma tak závažná, že len morálne zadosťučinenie je pre jej odškodnenie nepostačujúce. Podľa názoru žalovaného v okolnostiach prípadu nebol takýto závažný následok preukázaný. Zdôraznil v tejto spojitosti, že o závažnosti dôsledkov prípadného porušenia práve Európskej únie rozhodne nesvedčí už len tá skutočnosť, že žalobca sa nikdy nedomáhal u svojho zamestnávateľa, aby sa od posudzovaného zásahu upustilo ani aby sa odstránili jeho následky. Podľa názoru žalovaného v tomto konaní sa žalobca nedomáha nápravy vytýkaného (údajne protiprávneho) stavu do budúcna, žalobcom podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Ak by aj súd po vyhodnotení všetkých námietok žalovaného predsa len dospel k záveru, že smernica bola žalovaným, resp. zamestnávateľom žalobcu uplatňovaná nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy, ktorá má byť kompenzovaná v peniazoch (keď žalobca nepreukázal, že by ujma bola dostatočne závažná), čo podľa názoru žalovaného bez ďalšieho je dôvodom na zamietnutie žaloby. Žalovaný podaným odvolaním napadol tiež rozhodnutie o trovách konania, zastávajúc názor, že v danom spore nie je možné použiť zásadu „určenia výšky plnenia súdom pri nemajetkovej ujme“ a priznať žalobcovi plný úspech vo veci. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie s použitím ust. nemal priznať nárok na náhradu trov konania žalobcovi, keďže čistý procesný úspech žalobcu v spore predstavuje - 20 % (úspech žalobcu 40 % mínus úspech žalovaného 60 %). Pri rozhodovaní o trovách konania mal súd prihliadnuť tiež na skutočnosť, že žalobca je právne zastúpený advokátom, kde možno predpokladať, že žalobca zámerne výšku sporu nadhodnotí (napr. aby odmena advokáta bola

čo najvyššia a pod.). Súdna prax sa prikláňa k názoru, že strana zastúpená advokátom by mala poznať obdobnú rozhodovaciu prax a mala by uplatniť nárok, ktorý je primeraný. Aj keď potom je žalobca v základe sporu úspešný, takýto výkon práva by ho nemal chrániť a náhradu trov konania by mal súd buď nepriznať nikomu alebo je nutné postupovať podľa zásady pomeru úspechu v spore.

5. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu (II.) nebol odvolaním napadnutý, v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. a preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému vyhovujúcemu výroku I. a závislému výroku III. o trovách konania) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas ( ) a oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario ), v rozsahu vyplývajúcom z ust. a z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. , , a , s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle a dospel k záveru, že procesné podmienky konania boli v danom prípade splnené a že súd prvej inštancie vo svojom procesnom postupe nepochybil a správnym spôsobom spor posúdil po skutkovej i právnej stránke; preto odvolanie žalovaného nemožno považovať za opodstatnené.

6. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 10.4.2024 o 10:00 hod. po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. .

7. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel pri posudzovaní svojej právomoci na prejednanie a rozhodnutie tejto veci, v otázkach pasívnej vecnej legitimácie, nesúladu so smernicou 2003/88/ES a naplnenia podmienok pre priznanie práva na náhradu škody z dôvodu porušenia únijného práva.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej inštancie v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalovaného uvedených v podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené a žalovaným namietané odvolacie dôvody v prejednávanej veci neboli preukázané.

9. Preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v súlade s ust. a dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne ( ), a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami ( veta prvá ). Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovaného v podanom odvolaní ( veta druhá ), odvolací súd dodáva nasledovné dôvody:

10. Vzhľadom na skutočnosť, že žiadosť právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania z dôvodu jeho práceneschopnosti a nesúhlasu, aby súd konal v jeho neprítomnosti zo dňa 5.12.2022 bola súdu do spisu predložená síce v deň pojednávania 6.12.2022, avšak až po skončení pojednávania, preto súd postupujúc v súlade s ust. rozhodol v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu, pričom sa nestotožnil ani s návrhom žalovaného na rozhodnutie vo veci rozsudkom pre zmeškania žalobcu podľa ust. , nakoľko súd mal za to, že na takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky, keďže sa jedná o nárok súvisiaci s pracovnoprávnym vzťahom žalobcu, s čím sa odvolací súd stotožňuje s odkazom na ust. , nakoľko ustanovenia o rozsudku pre zmeškanie sa nepoužijú, ak by mal byť tento rozsudok vydaný v neprospech zamestnanca, čím je aj argumentácia žalovaného v tomto smere nenáležitá.

11. Podľa ustanovenia o rozsudku pre zmeškanie sa nepoužijú, ak by mal byť tento rozsudok vydaný v neprospech zamestnanca.

12. Pokiaľ ide o žalovaným nastolenú otázku právomoci, súd prvej inštancie dal na túto otázku vecne správnu odpoveď v bode 8 odôvodnenia rozsudku. Len na doplnenie jeho úvah v reakcii na odvolaciu argumentáciu žalovaného, považuje odvolací súd za potrebné kategoricky odmietnuť jeho názor, že vnútroštátnemu súdu neprináleží prejudiciálne preskúmavať súlad vnútroštátneho práva s únijným právom. Práve naopak, ESD vo svojej judikatúre (napr. v rozhodnutí vo veci C-456/98 Centrosteel) explicitne požaduje od vnútroštátnych súdov, aby správnosť preberania smerníc kontrolovali, ktorá činnosť napokon predstavuje základný kameň, na ktorom je vystavaná jeho doktrína priamej a nepriamej aplikácie únijných smerníc vnútroštátnymi orgánmi. Výstižným je v tejto spojitosti na vnútroštátnej úrovni tiež záver formulovaný Ústavným súdom SR v rozhodnutí sp. zn. z 11.10.2016, v zmysle ktorého „...ak ide o sféru regulácie unijným normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie“. Inak sa k tejto otázke nestavia ani právna teória, podľa ktorej „V prípade, že v konaní pred slovenským súdom alebo správnym orgánom vyvstane otázka aplikácie smernice Únie, nevyhne sa tento orgán komparácii ustanovení smernice s ustanoveniami slovenského predpisu, do ktorého bola smernica transponovaná..., aby zistil, či má smernicu aplikovať nepriamym alebo priamym spôsobom. Na tento účel by sa súdny alebo správny orgán nemal uspokojiť iba s uvedením predmetnej smernice v prílohe slovenského transpozičného predpisu... a považovať tým smernicu za správne transponovanú, ale mal by porovnať konkrétne znenia ustanovení slovenského transpozičného predpisu so zneniami ustanovení transponovanej smernice“ (z publikácie D. C., D. C.: Primárne právo Európskej únie, aplikácia a výklad práva Únie s judikatúrou, 3. vydanie, 1097s, str. 181).

13. Podľa posúdenia odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne posúdil nastolenú otázku súladu so smernicou 2003/88/ES a dospel k správnym záverom, keď na základe akých úvah uzavrel, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebol do transponovaný správne. Odvolací súd sa v tejto súvislosti plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že svojou úpravou nielenže nereflektuje 48 hodinový týždenný limit pracovného času, ale oddelením pracovnej služby od pracovnej pohotovosti a ich usporiadaním vytvoril priestor pre jeho nerešpektovanie; dokonca možno smelo konštatovať, zvlášť so zreteľom na spôsob, akým žalovaný aj v tomto konaní dotknuté ustanovenia interpretuje, že s prácou príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR nad tento rozsah sa v tejto úprave priamo rátalo, spoliehajúc sa zrejme na to, že pracovná pohotovosť do smernicou 2003/88/ES regulovaného fondu práce nespadá, a tiež aj na to, že z jej pôsobnosti je táto kategória zamestnancov vyňatá.

14. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. namietal (tiež) správnosť spôsobu právneho posúdenia otázky jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore. Súd prvej inštancie na túto, žalovaným už v priebehu prvoinštančného konania nastolenú otázku, odpovedal v jeho neprospech, a to vo svojej podstate s vysvetlením, že z pohľadu judikatúry ESD sa štát zodpovednosti za porušenie úniového práva (ktorá zodpovednosť je objektívna a absolútna) nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej vyviniť, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene štátu škodu spôsobil a že ESD vo svojej rozhodovacej praxi pripúšťa zodpovednosť štátu aj v prípadoch porušenia úniového práva zamestnávateľom, majúcim verejnoprávnu povahu. Na podporu tohto svojho názoru súd prvej inštancie výstižne poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia ESD vo veci C-429/09 Fuß. Na margo argumentácie žalovaného v odvolacom konaní, majúcej za cieľ presvedčiť, že porušenie limitu týždenného pracovného bolo spôsobené nesprávnou interpretáciou transpozičnej normy zo strany zamestnávateľa, odvolací súd poznamenáva, že ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecne záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia právnej istoty (porov. napr. rozhodnutie ESD vo veci C-475/07 Komisia proti Poľsku) a že ani samotná súdna prax (už vôbec nie prax v rámci realizácie súkromnoprávnych vzťahov) interpretujúca vnútroštátne právo v súlade s požiadavkami smernice bez náležitej transpozície nespĺňa požiadavky jasnosti a presnosti (rozhodnutie ESD vo veci C-292/07 Komisia proti Belgicku).

15. Rovnako ani právnym úvahám, na podklade ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, niet čo vytknúť. Odvolací súd sa v tomto smere predovšetkým bez výhrad stotožňuje s jeho názorom o aplikovateľnosti čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (tiež) na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru SR, ktorý plne zodpovedá interpretačnému záveru, ktorý v tejto otázke zaujal ESD v rozhodnutí vo veci C-429/09 Fuß. Odvolací súd nezdieľa názor žalovaného, že len preto, že p. A. vykonával práce hasiča v pracovnom pomere pre mesto Halle, a teda nie v štátnej službe, nemožno závery tohto rozhodnutia vztiahnuť na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky. Podľa názoru odvolacieho súdu ESD sa v tomto rozhodnutí jasne vyjadril k povahe práce hasičov ako takých, bez náznaku rozlíšenia, či sú tieto práce vykonávané na celoštátnej alebo regionálnej úrovni a či je zamestnávateľom štát alebo iný subjekt. Nemožno v tejto súvislosti prehliadať ani to, že v tomto rozhodnutí ESD nadväzuje na svoju skoršiu judikatúru, v ktorej sa už kategoricky vyjadril k spôsobu interpretácie slovného spojenia „určité osobitné činnosti verejných služieb“, použitého pri negatívnom vymedzení pôsobnosti smernice 2003/88/ES. ESD v tomto smere vo svojom rozhodnutí vo veci C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer a iní uzavrel, že „.. výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 (bola) prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy“. Konštatoval zároveň, že „Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od záchrany zranených a chorých, ktorá je predmetom vnútroštátneho sporu“ (pozn. odvolacieho súdu: činnosť rýchlej zdravotnej služby vykonávaná v 24 hodinových pracovných zmenách s obdobným rozvrhnutím, ako je tomu v prejednávanej veci). Podľa názoru ESD „Aj keď služba, ako ju popísal vnútroštátny súd, musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391, ale naopak sa na ňu použije táto smernica“. Vo svojej argumentácii ale žalovaný prehliadol, že ESD v skutkovo veľmi podobnom prípade C-429/09 Fuß, ktorý sa tak stal prirodzene pilierom právneho posúdenia tejto veci, zaujal stanovisko tiež v otázke potrebnosti preventívneho pôsobenia zamestnancov uplatňujúcich unijné práva, vo svetle predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu podľa judikatúry ESD (napr. vo veci C-46/93 Brasserie du pecheur a Factortame). ESD v tomto rozhodnutí vyjadril, že „pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať“. Ďalej uviedol, že „Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka“. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že k takémuto negatívnemu opatreniu zo strany zamestnávateľa došlo práve aj vo vzťahu k p. A., ktorý požiadal o dodržiavanie 48 hodinového týždenného limitu pracovného času a v nadväznosti na to došlo k jeho preloženiu. ESD v tomto rozhodnutí ďalej vo vzťahu k tejto veci výstižne skonštatoval, že „článok 6 písm. b) smernice 2003/88 ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade, ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice, získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom 6 písm. b). Na podklade týchto úvah ESD uzavrel, že „nemožno považovať za primerané požadovať od takého pracovníka, ktorému rovnako ako E. A. vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv podal žiadosť tomuto zamestnávateľovi“.

16. Za dôvodné nemožno považovať ani námietky žalovaného, pokiaľ ide o skutkové a právne závery súdu prvej inštancie o forme a rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy, pričom svoje úvahy v týchto otázkach súd prvej inštancie podrobne vysvetlil v bodoch 19 až 24 odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom v kontexte odvolacej argumentácie žalovaného možno v tejto súvislosti konštatovať, že zdôvodnil, aká ujma žalobcovi vznikla a prečo ju považoval za vážnu, ozrejmil tiež dôvody, na podklade ktorých dospel k záveru o primeranosti výšky priznaného peňažného odškodnenia (bod 24 odôvodnenia napadnutého rozsudku).

17. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie má za to, že všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva Európskej únie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí vo veci C-429/09 Fuß treba považovať za vážne, zakladajú v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie dôsledkov nerešpektovania

limitu pracovného času žalobcom), intenzitou porušenia (prekračovanie limitu pravidelne aj o viac ako 10 hodín týždenne) a jeho trvaním (len posudzovanom období 3 roky pred podaním žaloby), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu peňažnou náhradou. Ostáva dodať, že súd prvej inštancie správne posudzoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy tiež v kontexte hierarchie iných osobnostných hodnôt a že jeho predstava o primeranosti odškodnenia je konzistentná s výškou náhrad, ktoré súdy priznali v skutkovo a právne obdobných (kolegovia žalobcu) veciach (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , , , , , , , a ).

18. Odvolací súd za neopodstatnené považuje odvolacie námietky žalovaného smerujúce proti rozhodnutiu o trovách konania. S názorom žalovaného, že nevyhovenie žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu, je potrebné z hľadiska rozhodnutia o trovách konania v danom prípade posúdiť ako (pomerný) procesný neúspech strán, sa odvolací súd nemohol stotožniť. Na úvod svojej argumentácie v tejto otázke odvolací súd kriticky poznamenáva, že nesprávnosť právneho uvažovania žalovaného, pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, má celkom nepochybne pôvod v nejasnej právnej úprave, ktorá bola zavedená rekodifikáciou procesného poriadku. Pokiaľ totiž predchádzajúci procesný predpis (, účinný do 30.6.2016) vo svojom ust. výslovne upravoval, že ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, mala strana nárok na plnú náhradu trov konania aj pokiaľ bola v spore čiastočne neúspešná, v súčasnosti platný sporový poriadok takého ustanovenie nemá, čo na prvý pohľad evokuje predstavu, že od tohto usporiadania zákonodarca cielene ustúpil. V právnej teórii a už aj v právnej praxi sa však takéto nazeranie na zmenu procesnej úpravy neujalo na podklade názoru, že nová procesná úprava predstavuje len iný spôsob legislatívneho vyjadrenia inak rovnakého normatívneho usporiadania. Tento názor je vystavaný na premise, že pokiaľ výška plnenia závisí na úvahe súdu alebo na znaleckom posudku, strany nevedia výsledok sporu ovplyvniť a preto prípadné nevyhovenie žalobe v celom jej rozsahu nemožno považovať za čiastočný neúspech (pozri Števček, M. a kol.: . Komentár, Praha: vyd. C.H.Beck, 2016, str. 926). Premietnutím tohto spôsobu nazerania na prejednávaný prípad odvolací súd uzavrel, že pokiaľ je forma a rozsah ochrany pred porušením práva Európskej únie štátom, včítane výšky relutárnej satisfakcie za nemajetkovú ujmu tým spôsobenú, v konečnom dôsledku výsledkom úvahy súdu o primeranosti formy a výšky náhrady, možno mať za to, že nepriznanie peňažnej náhrady v celom uplatnenom rozsahu nepredstavuje čiastočný neúspech žalobcu, a tak je namieste v rozhodnutí o trovách konania aplikovať ust. , v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Z týchto dôvodov je rozhodnutie súdu prvej inštancie, priznávajúce plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, vecne správne, pričom pri rozhodovaní o výške trov konania bude súd prvej inštancie vychádzať, pokiaľ ide o hodnotu sporu, z výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

19. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. , potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v jeho vyhovujúcom výroku, ako aj v závislom výroku o trovách konania, majúcom právny základ v plnom procesnom úspechu žalobcu v spore (výroky č. I. a III. napadnutého rozsudku v spojení s opravným uznesením).

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s a a to na podklade dôvodov vyjadrených v bode 19 tohto rozsudku tak, že stranám sporu nepriznal nárok náhradu trov odvolacieho konania, keďže žalovaný nemal úspech v odvolacom konaní a žalobcovi v odvolacom konaní z dôvodu nepodania vyjadrenia k odvolaniu, žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

21. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).