Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/104/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členov senátu JUDr. Evy Šiškovej a Mgr. Matúša Staríčka, v právnej veci žalobcu: Feliz Trade, s.r.o., Majzonovo námestie 2A, Nové Zámky, IČO: 36 432 806, zastúpeného advokátom JUDr. Matejom Marhavým, Šafárikovo námestie 4, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o správnej žalobe zo dňa 11. 05. 2017 proti rozhodnutiu žalovaného č. 100405102/2017 zo dňa 06. 03. 2017, takto

rozhodol:

Súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100405102/2017 zo dňa 06. 03. 2017 a rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 104451657/2016 zo dňa 12. 12. 2016 a vec v r a c i a Daňovému úradu Nitra na ďalšie konanie.

Súd p r i z n á v a žalobcovi právo na náhradu trov konania a trov kasačného konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania

1. Z administratívneho spisu, ktorý súdu predložil žalovaný vyplýva, že žalobca dňa 25. 10. 2011 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku roku 2011, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume - 28.772,29 eur.

2. V podaní zo dňa 02. 12. 2011 správca dane upovedomil žalobcu o tom, že dňa 22. 12. 2011 sa u neho začne daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011.

3. Rozhodnutím zo dňa 17. 04. 2012 (doručeným žalobcovi dňa 24. 04. 2012) bola predmetná daňová kontrola prerušená z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, t. j. začalo sa konanie v oblasti medzinárodnej výmeny daňových informácií (preverenie dvoch daňových subjektov so sídlom v S.). V podaní zo dňa 15. 08. 2012 správca dane oznámil žalobcovi, že dňa 14. 08. 2012 pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrolu u žalobcu prerušená.

4. Dňa 24. 08. 2012 správca dane vyhotovil protokol z predmetnej daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty pod č. 9412401/5/2318307/2012, ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa 06. 09. 2012 a dňa 11. 09. 2012 vydal správca dane platobný výmer, v ktorom žalobcovi určil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011 v sume - 28.772,29 eur, ktorý sa neodlišuje od nadmerného odpočtu uvedeného

v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty podanom za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011. Nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený dňa 14. 09. 2012.

5. Žalobca elektronickým podaním zo dňa 23. 04. 2014, doručeným správcovi dane dňa 30. 04. 2014, požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. Uviedol, že si uplatnil nadmerný odpočet v daňovom priznaní zo dňa 25. 10. 2011, ktorý mu mal byť vrátený v lehote 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie. Riadne uplatnený nadmerný odpočet mu však bol vrátený z dôvodu začatia daňovej kontroly až dňa 14. 09. 2012 bez priznania úroku.

6. Správca dane reagoval na žiadosť žalobcu oznámením zo dňa 02. 05. 2014, v ktorom uviedol, že pôvodná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu mala byť dňa 23. 12. 2011, t. j. do 30-tich dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol v súlade s ust. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Správca dane v podaní zo dňa 02. 12. 2011 oznámil žalobcovi deň začatia daňovej kontroly dňom 22. 12. 2011. Daňová kontrola bola ukončená prerokovaním protokolu z daňovej kontroly dňa 06. 09. 2012 a správca dane vrátil žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011 v sume 28.772,29 eur dňa 14. 09. 2012, teda v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly. Správca dane bol toho názoru, že nedošlo k naplneniu ust. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, pretože správca dane vrátil nadmerný odpočet daňovému subjektu v zákonom stanovenej lehote.

7. Žalobca sa v podaní zo dňa 22. 05. 2014 vyjadril k oznámeniu o zamietnutí žiadosti o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. Poukázal v ňom na čl. 183 Smernice č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty podľa ktorého, „ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej dane z pridanej hodnoty, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia“. Mal za to, že od 23. 12. 2011 do 14. 09. 2012 mu vznikol nárok na úrok zo sumy daňového preplatku, t. j. uplatneného nadmerného odpočtu v sume 28.772,29 eur za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011 v zmysle ust. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a žiadal o jeho priznanie.

8. Správca dane v podaní zo dňa 30. 05. 2014 zotrval na svojom pôvodnom stanovisku a uviedol, že nemá právny dôvod vydať rozhodnutie o priznaní úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, pretože rozhodnutie ukladá povinnosť alebo priznáva práva podľa ust. § 63 daňového poriadku a v tejto veci bolo rozhodnuté vydaním rozhodnutia - platobného výmeru Daňového úradu Nitra č. 9412401/5/2448472/2012 zo dňa 11. 09. 2012.

9. Žalobca následne podaním zo dňa 06. 06. 2014 zaslal podnet Finančnému riaditeľstvu SR na vydanie opatrenia proti nečinnosti podľa ust. § 66 daňového poriadku. Uviedol, že mu vznikol od 23. 12. 2011 do 14. 09. 2012 nárok na úrok zo sumy daňového preplatku v zmysle ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku. Žiadal, aby Finančné riaditeľstvo SR ako druhostupňový orgán prijalo opatrenie proti zrejmej nečinnosti prvostupňového orgánu a v prípade, ak nápravu nebude možné dosiahnuť inak, aby v zmysle ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku vydalo rozhodnutie o priznaní úroku žalobcovi. Prílohou predmetného podania žalobcu bol rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10 (Enel Marica Iztok 3 AD). Žalovaný na uvedený podnet žalobcu reagoval vo vyjadrení zo dňa 10. 07. 2014.

10. Prokurátor Krajskej prokuratúry Nitra vydal dňa 17. 09. 2015 pod č. k. Kd 159/15/4400-5 upozornenie prokurátora žalovanému, v ktorom navrhol prejednať upozornenie na porade riaditeľa Daňového úradu Nitra a prijať opatrenia na odstránenie dôsledkov nesprávneho postupu - nečinnosti v konaní v tom smere, aby Daňový úrad Nitra o žiadosti spoločnosti Feliz Trade, s.r.o. zo dňa 23. 04. 2014, ktorá bola doručená Daňovému úradu Nitra, pobočka Nové Zámky dňa 30. 04. 2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2011 konal a bezodkladne o nej rozhodol rozhodnutím.

11. Vo vyjadrení zo dňa 22. 10. 2015 pod č. 1590213/2015 žalovaný k upozorneniu prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra uviedol, že konanie o priznaní úroku je samostatným konaním, ktoré začína z podnetu orgánu príslušného konať vo veci. V uvedenom prípade konanie o priznanie úroku z podnetu správcu

dane nemohlo začať z dôvodu absencie zákonného dôvodu na jeho začatie, a preto správca dane nie je oprávnený vydať rozhodnutie o zamietnutí nároku na zaplatenie úroku za neoprávnene zadržiavané prostriedky. V danom prípade neboli daňovému subjektu neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky, a preto mu nemohol vzniknúť nárok na úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky podľa ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku. Z dikcie tohto ustanovenia nevyplýva oprávnenie správcu dane na vydanie rozhodnutia o nepriznaní úroku. Rovnako to nevyplýva ani z ust. § 63 ods. 1 daňového poriadku, ktoré má povahu všeobecného ustanovenia. V závere žalovaný uviedol, že na základe zisteného skutkového a právneho stavu dospel k záveru, že správca dane postupoval v predmetnej veci v súlade so zákonom o dani z pridanej hodnoty a daňovým poriadkom.

12. Uznesením č. k. -71 zo dňa 24. 08. 2016 (v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy vedenom pod sp. zn. začatom na základe žaloby žalobcu: Krajský prokurátor v Nitre, Krajská prokuratúra Nitra, proti žalovanému: Daňový úrad Nitra, za účasti spoločnosti: Feliz Trade, s.r.o.) tunajší súd uložil správcovi dane, t. j. Daňovému úradu Nitra povinnosť konať a v určenej lehote rozhodnúť o žiadosti žalobcu zo dňa 23. 04. 2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu.

13. Správca dane ako účastník konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. vydal rozhodnutie č. 104451657/2016 zo dňa 12. 12. 2016, ktorým žiadosti žalobcu doručenej dňa 30. 04. 2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011 nevyhovel a úrok mu nepriznal. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 21. 12. 2016.

II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného

14. O podanom odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím č. 100405102/2017 zo dňa 06. 03. 2017 tak, že rozhodnutie správcu dane zo dňa 12. 12. 2016 potvrdil ako vecne správne.

V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný uviedol, že dňa 25. 10. 2011 podal žalobca daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011, ktorým si uplatnil nadmerný odpočet v sume 28.772,29 eur. Nadmerný odpočet nebolo možné odpočítať od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, a preto dňa 26. 11. 2011 začala plynúť lehota na vrátenie neodpočítaného nadmerného odpočtu, ktorá mala uplynúť dňa 23. 12. 2011. V lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa ust. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov začal správca dane 22. 12. 2011 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu tejto dane za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011, ktorá bola ukončená dňa 06. 09. 2012, teda dňom prerokovania protokolu zo dňa 24. 08. 2012 a nadmerný odpočet vo výške zistenej správcom dane, t. j. 28.772,29 eur bol žalobcovi vrátený dňa 14. 09. 2012, teda v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly.

Podaním zo dňa 23. 04. 2014 žalobca požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu v zmysle ust. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. O tejto žiadosti správca dane rozhodol rozhodnutím zo dňa 12. 12. 2016 tak, že žiadosti o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu nevyhovel a úrok žalobcovi ako daňovému subjektu nepriznal. Správca dane bol toho názoru, že pokiaľ nadmerný odpočet bol daňovému subjektu vyplatený v zákonom stanovenej lehote podľa ust. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (do 10 dní od skončenia daňovej kontroly), nemohol mu vzniknúť nárok na úrok za oneskorené vyplatenie nadmerného odpočtu podľa ust. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie.

Žalovaný po oboznámení sa s obsahom podaného odvolania a s obsahom rozhodnutia správcu dane dospel k záveru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné potvrdiť, pretože správca dane postupoval v intenciách základnej zásady daňového konania (zásady zákonnosti), podľa ktorej pri správe

daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a pritom sa dbá na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom v čase podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011 upravoval lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu v ust. v závislosti od toho, či sa nadmerný odpočet odpočítava od vlastnej daňovej povinností v nasledujúcom zdaňovacom období, alebo, či je platiteľ povinný podať daňové priznanie v nasledujúcom zdaňovacom období, alebo, či sú splnené podmienky na skoršie vrátenie nadmerného odpočtu. V posudzovanom prípade lehota na vrátenie neodpočítaného nadmerného odpočtu podľa ust. vyššie citovaného zákona začala plynúť dňa 26. 11. 2011. V lehote na vrátenie nadmerného odpočtu (od 26. 11. 2011 do 23. 12. 2011) sa dňa 22. 12. 2011 začala daňová kontrola, ktorá bola ukončená dňa 06. 09. 2012 bez nálezu, s priznaním vykazovaného nadmerného odpočtu a tento nadmerný odpočet bol vrátený žalobcovi v lehote ustanovenej v vyššie citovaného zákona, teda do 10 dní odo dňa ukončenia daňovej kontroly, čo bolo dňa 14. 09. 2012. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platný a účinný v čase vykonávania daňovej kontroly a následného vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu neobsahoval osobitné ustanovenia o povinnosti daňového úradu zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu počas vykonávania daňovej kontroly. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly bol do tohto zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01. 01. 2017. Podľa prechodného ustanovenia k tejto právnej úprave účinnej od 01. 01. 2017 () sa ust. neuplatní, ak daňová kontrola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa ust. , alebo 5 bola ukončená do 31. 12. 2016. V prípade nadmerného odpočtu zadržaného žalobcovi počas vykonávania daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011, ktorá bola ukončená dňa 06. 09. 2012, nemožno túto právnu úpravu aplikovať.

Daňové preplatky a úrok upravuje daňový poriadok v ust. § 79. Žalobca sa domáhal priznania úroku na základe ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku, ktorý má však povahu sankcie pre správcu dane za porušenie povinnosti stanovenej zákonom. Kompenzácia vo forme úroku zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu počas vykonávania daňovej kontroly nemôže mať povahu sankcie pre správcu dane. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry SD EÚ oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Túto kompenzáciu, ktorá bola do o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov zakomponovaná až s účinnosťou od 01. 01. 2017 je nutné odlíšiť od úroku z nadmerného odpočtu podľa ust. daňového poriadku, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení nadmerného odpočtu od uplynutia zákonných lehôt, v ktorých je správca dane povinný nadmerný odpočet vrátiť a nedodržanie týchto lehôt má pre správcu dane povahu sankcie za porušenie povinnosti stanovenej zákonom.

Žalovaný bol toho názoru, že vo vnútroštátnom právnom poriadku v čase zadržania nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty neexistovala právna úprava výšky kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie. Kľúč k riešeniu situácie má len zákonodarca, ktorý ako jediný môže prijať zodpovedajúcu legislatívu, ktorá bude v naznačenom smere riešiť aj prípady daňových kontrol ukončených pred dňom 31. 12. 2016.

III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe

15. Žalobou zo dňa 11. 05. 2017, doručenou tunajšiemu súdu dňa 12. 05. 2017, žalobca žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 100405102/2017 zo dňa 06. 03. 2017 ako aj rozhodnutie správcu dane, t. j. Daňového úradu Nitra, pobočka Nové Zámky č. 104451657/2016 zo dňa 12. 12. 2016 a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

Týmto rozhodnutím správca dane nevyhovel žiadosti žalobcu o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011 a úrok mu nepriznal.

Žalobca uviedol, že dňa 25. 10. 2011 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2011, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume 28.771,29 eur, ktorý mal byť žalobcovi vrátený v lehote 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie. Nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený z dôvodu začatia a následného prerušenia daňovej kontroly až dňa 14. 09. 2012 bez priznania úroku. Podaním zo dňa 23. 04. 2014 žalobca požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu v zmysle ust. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Správca dane tejto žiadosti žalobcu nevyhovel, a to z dôvodu, že nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený v súlade s ust. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, t. j. v lehote desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a teda v zákonom stanovenej lehote.

V odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane žalobca poukázal na uznesenie SD EÚ č. C-120/15 vo veci P. zo dňa 21. 10. 2015, ktorým bol doplnený rozsudok SD EÚ č. C-107/10 a ktorým sa rozhodlo o prejudiciálnej otázke vznesenej zo strany Krajského súdu v Košiciach. SD EÚ v právnej vete ustálil, že článok 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.

16. Žalobca bol toho názoru, že žalovaný, resp. aj správca dane porušili ust. , , veta prvá, prvé dve vety a ust. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

V ďalších častiach žaloby sa žalobca zaoberal jednotlivými ustanoveniami vyššie citovaného zákona, ktoré boli podľa jeho názoru porušené. V ust. § 1 ods. 2 vyššie citovaného zákona je uvedená všeobecná subsidiarita okrem iného aj vo vzťahu k zákonu o dani z pridanej hodnoty, ktorý je osobitným (špeciálnym) predpisom voči daňovému poriadku ako všeobecnému predpisu, a teda osobitná právna úprava obsiahnutá v zákone o dani z pridanej hodnoty má prednosť. V súčasnosti je otázka kompenzácie

- úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty riešená jednak v daňovom poriadku (§ 79 ods. 3), ale aj v zákone o dani z pridanej hodnoty (§ 79a). V zmysle aktuálneho právneho stavu je otázka úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty riešená komplexne v zákone o dani z pridanej hodnoty a táto úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou daňového poriadku. Osobitná úprava tejto problematiky, obsiahnutá v ust. § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty, je účinná iba od 01. 01. 2017, a teda na prejednávané zdaňovacie obdobie (3. štvrťrok 2011) sa táto osobitná úprava nedá použiť. Žalovaný ale v napadnutom rozhodnutí nijako nezdôvodnil opomenutie aplikácie všeobecnej subsidiarity daňového poriadku k zákonu o dani z pridanej hodnoty.

Taktiež sa daňové orgány nezaoberali stanoviskom krajského prokurátora v danej veci a námietkami žalobcu ohľadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vo vzťahu k posudzovanej problematike (C-107/10 a C-120/15). Z rozsudku vo veci C-107/10 jednoznačne vyplýva, že akýkoľvek vnútroštátny predpis, ktorý neumožňuje kompenzáciu úrokmi pri oneskorenom vrátení dane z pridanej hodnoty, alebo ktorý takúto kompenzáciu priznáva až odo dňa skončenia daňovej kontroly, je v rozpore s ust. článku 183 Smernice 2006/112/ES z 28. 11. 2006. Slovenská právna úprava je však v súlade s európskou legislatívou, keďže kompenzácia je upravená v daňovom poriadku (§ 79 ods. 3) a od 01. 01. 2017 aj v zákone o dani z pridanej hodnoty (§ 79a).

Žalobou napadnuté rozhodnutia sú celkom jednoznačne v rozpore s ust. § 79 ods. 2 prvá veta a ods. 3 prvé dve vety daňového poriadku, ktoré ukladá povinnosť daňového úradu priznať úroky daňovému subjektu, pokiaľ mu daňový preplatok bude vrátený neskôr ako do 30 dní od podania žiadostí o jeho vrátenie (v danom prípade od podania daňového priznania). Táto právna úprava je zároveň v súlade s ustálenou judikatúrou. Daňové orgány nemali žiadny právny dôvod dotknutú právnu úpravu ust. § 79 ods. 2 a 3 daňového poriadku na daný prípad neaplikovať. Daňový poriadok v žiadnom zo svojich ustanovení neuvádza, že zaplatenie úrokov v zmysle ust. § 79 ods. 3 je „sankciou“ a už vôbec nie to, že ich správca dane platiť nemusí. Rozhodnutie žalovaného v tomto smere vykazuje znaky svojvôle.

Žalovaný porušil svoju zákonnú povinnosť preskúmať prvostupňové rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní tak, ako mu to ukladá zákon. Bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu sa stotožnil s nedostatkami prvostupňového rozhodnutia.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalobca žiadal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 06. 03. 2017 ako i správcu dane zo dňa 12. 12. 2016 a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

IV. Vyjadrenie žalovaného

17. Žalovaný podal k žalobe písomné vyjadrenie zo dňa 24. 08. 2017, v ktorom poukázal na dôvody svojho rozhodnutia zo dňa 06. 03. 2017, z ktorého je zrejmá prednosť hmotnoprávneho zákona pred zákonom procesnoprávnym. Viaceré časti z tohto svojho rozhodnutia žalovaný i citoval s tým, že v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom jeho rozhodnutia. Okrem iného sa žalovaný zaoberal i odvolacími námietkami žalobcu ohľadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (C-107/10 a C-120/15), pričom skutočnosť, že žalovaný nevyhovel odvolaniu žalobcu neznamená, že jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.

V prípade žalobnej námietky viažucej sa k úroku v zmysle ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku (ktorý má podľa názoru žalovaného, vyjadreného v napádanom rozhodnutí, povahu „sankcie“), žalovaný príkladom uviedol rozsudok Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. zo dňa 07. 12. 2016. V prípade, ak by správca dane vydával v nadväznosti na rozsudky Súdneho dvora EÚ rozhodnutie o priznaní úroku, musel by v zmysle ust. § 63 ods. 3 písm. d/ daňového poriadku vo výroku uviesť ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo. Takéto ustanovenie týkajúce sa daňových kontrol ukončených do 31. 12. 2016 v právnom poriadku Slovenskej republiky však absentuje. Nie je teda jasné, od ktorého dátumu by sa mal úrok počítať (primeraná lehota daňovej kontroly), aká úroková sadzba by sa mala použiť, príp. iné skutočnosti, ktoré sú nevyhnutné a majú vplyv na algoritmus výpočtu úroku. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že jeho rozhodnutie ukazuje vykazuje znaky svojvôle a navrhol podanú žalobu zamietnuť.

V. Ďalší priebeh súdneho konania

18. K vyjadreniu žalovaného zo dňa 24. 08. 2017 podal žalobca vyjadrenie zo dňa 13. 09. 2017. Zotrval na dôvodoch podanej žaloby a na doplnenie uviedol, že v daňovom poriadku (ust. § 79) a ani v zákone o dani z pridanej hodnoty (ust. § 79a) nie je uvedené, že úroky za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu majú predstavovať pre správcu dane „sankciu“ za porušenie jeho právnej povinnosti. Toto tvrdenie žalovaného nevyplýva zo zákona a nie je právnym argumentom.

Daňové orgány sa nezaoberali hmotnoprávnou námietkou Krajského prokurátora v Nitre spočívajúcej v tom, že nesprávne stotožňujú nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov.

K rozsudku Krajského súdu v Bratislave v konaní pod sp. zn. , na ktorý poukazoval žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe, žalobca uviedol, že v uvedenom konaní išlo o obdobnú situáciu ako v tejto prejednávanej veci, pričom súd žalobe vyhovel, žalobou napadnuté rozhodnutia zrušil a žaloba bola teda vyhodnotená ako opodstatnená. Odôvodnenie tohto rozsudku je však podľa názoru žalobcu do značnej miery kontroverzné a s kontroverznými časťami odôvodnenia rozsudku nie je možné súhlasiť. Výklad zvolený Krajským súdom v Bratislave o neaplikovateľnosti ust. § 79 daňového poriadku je zjavne nelogický a zároveň i nezákonný.

Žalobca zotrval na svojom názore, že z ust. § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty a ani z ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku nijako nevyplýva, či úroky z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty majú predstavovať akúsi „sankciu“ pre správcu dane za porušenie jeho právnej povinnosti. V ust. § 79 daňového poriadku nie je zmienka o tom, že úroky by mali priznané za porušenie právnej povinnosti správcu dane, resp., že porušenie povinnosti správu dane je predpokladom na uplatnenie nároku na priznanie úroku.

Vyjadrenie žalobcu zo dňa 13. 09. 2017 bolo zaslané žalovanému, ktorý k nemu vyjadrenie nepodal.

19. Následne správny súd v predmetnej veci verejne vyhlásil rozsudok č. k. -68 dňa 21. februára 2018, ktorým zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100405102/2017 zo dňa 06. 03. 2017 a rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 104451657/2016 zo dňa 12. 12. 2016 podľa ust. a vec vrátil Daňovému úradu Nitra na ďalšie konanie, nakoľko bol toho názoru, že obe tieto rozhodnutia vychádzali z neprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

20. Proti vyššie označenému rozsudku tunajšieho správneho súdu podal žalovaný kasačnú sťažnosť zo dňa 03. 05. 2018, o ktorej rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom v konaní pod sp. zn. dňa 18. júna 2020 tak, že rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. -68 zo dňa 21. februára 2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v odôvodnení svojho rozsudku, pričom zároveň vyslovil i svoj právny názor, ktorým bol správny súd v predmetnej veci viazaný v zmysle ust. .

21. Následne si súd od žalovaného vyžiadal i administratívny spis týkajúci sa samotnej daňovej kontroly daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011.

VI. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty

22. Krajský súd v Nitre, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (ust. , ) ako i právnym názorom Najvyššieho súdu SR vyjadreným v jeho rozsudku v konaní pod sp. zn. zo dňa 18. júna 2020 (ust. ) a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, opätovne preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 06. 03. 2016 ako i rozhodnutie správcu dane zo dňa 12. 12. 2016, pričom opätovne dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná, a preto obe žalobou napadnuté rozhodnutia (rozhodnutie žalovaného ako i rozhodnutie správcu dane) podľa ust. zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie z dôvodu, že obe tieto rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Správny súd takto rozhodol bez nariadenia pojednávania s poukazom na ust. , nakoľko žalobca a ani žalovaný nepožiadali o prejednanie veci s nariadením pojednávania a súd nezistil existenciu zákonného dôvodu podľa ust. na prejednanie veci s nariadením pojednávania. Rozsudok bol v zmysle ust. , vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu určenú zákonom a pri splnení zákonom stanovených podmienok.

23. Podľa , , , o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom do 30. 11. 2011, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie () za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. Daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak a/ zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, b/ platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a c/ platiteľ nemal v období 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov. 29b)

Platiteľ, ktorý spĺňa podmienky podľa odseku 2, vyznačí túto skutočnosť v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca.

Podľa § 86 vyššie citovaného zákona, týmto zákonom sa preberajú právne záväzné akty Európskej únie uvedené v prílohe č. 6.

24. Podľa § 79 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6 vyššie citovaného zákona v znení účinnom do 30. 09. 2012, teda i v čase vrátenia nadmerného odpočtu žalobcovi, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. Daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak a/ zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, b/ platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a c/ platiteľ nemal v období 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov. 29b) Platiteľ, ktorý spĺňa podmienky podľa odseku 2, vyznačí túto skutočnosť v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo 2 je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov v podanom daňovom priznaní, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov. Ak platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 platiteľ zvýši nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním, daňový úrad vráti sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich

mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca.

25. Podľa § 79a ods. 1, 2, 3, 7 vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 01. 2017, teda i v čase rozhodovania žalovaného, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku 2. Platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. O priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu. Úrok z nadmerného odpočtu daňový úrad neprizná, ak nie je viac ako 5 eur.

Podľa § 85ke (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2017) vyššie citovaného zákona, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.

26. V prílohe č. 6 (Zoznam preberaných právne záväzných aktov Európskej únie) k o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, je pod bodom 7. uvedená Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú.v. EÚ L 347, 11.12.2006) v znení smernice Rady 2006/138/ES z 19.12.2006 (Ú.v. EÚ L 384, 29.12.2006).

27. Podľa čl. 183 Smernice rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.

28. Podľa , , , , , o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 30. 09. 2012, teda i v čase vrátenia nadmerného odpočtu žalobcovi, pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa a ; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa a . Ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1, správca dane na žiadosť daňového subjektu, daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, 44)najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa a . Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu

a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. Daňový preplatok nemožno vrátiť po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane. Za deň vrátenia preplatku sa považuje deň, keď bola suma preplatku odpísaná z účtu správcu dane. Banka je povinná oznámiť daňovému subjektu deň, keď došlo k odpísaniu platby z účtu správcu dane. Na nadmerný odpočet a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6.

29. Podľa v znení neskorších predpisov, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa , Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

30. Úlohou správneho súdu v predmetnej veci bolo opätovne (po zrušení predchádzajúceho rozsudku tunajšieho súdu č. k. -68 zo dňa 21. februára 2018) posúdiť postup a právne závery daňových orgánov pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu zo dňa 23. 04. 2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu uplatneného v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011 (podanom dňa 25. 10. 2011) v sume 28.772,29 eur, ktorý bol žalobcovi vrátený dňa 14. 09. 2012, teda po ukončení daňovej kontroly. 31. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca podal dňa 25. 10. 2011 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo vyššie uvedenej sume. Taktiež nebolo sporné, že dňa 22. 12. 2011 (teda v lehote určenej na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu) správca dane začal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu a táto bola ukončená dňa 06. 09. 2012, kedy mal byť so žalobcom prerokovaný protokol zo dňa 24. 08. 2012 na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty, ako to vyplýva z predloženého administratívneho spisu. Nadmerný odpočet v žalobcom uplatnenej a správcom dane zistenej sume 28.772,29 eur bol vrátený žalobcovi dňa 14. 09. 2012 a žalobca v podaní zo dňa 23. 04. 2014 (doplnenom v podaní zo dňa 22. 05. 2014) požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu.

Správca dane o podanej žiadosti žalobcu rozhodol dňa 12. 12. 2016 tak, že jej nevyhovel a žiadaný úrok žalobcovi nepriznal, pričom žalovaný dňa 06. 03. 2017 toto rozhodnutie potvrdil, čo odôvodnil tým, že o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinný v čase vykonávania daňovej kontroly a následného vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu neobsahoval osobitné ustanovenie o povinnosti správcu dane zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu počas vykonávania daňovej kontroly, pričom inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu bol do vyššie citovaného zákona zakomponovaný až od 01. 01. 2017. Táto právna úprava (ust. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 01. 2017) sa však v zmysle prechodného ustanovenia ( citovaného zákona) neuplatní, ak bola daňová kontrola ukončená do 31. 12. 2016, čo bol i prípad žalobcu, ktorému z toho dôvodu nebolo možné priznať ním žiadaný úrok z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011.

32. Správny súd vo svojom prvom rozsudku č. k. -68 zo dňa 21. 02. 2018 zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 06. 03. 2017 ako i rozhodnutie správcu dane zo dňa 12. 12. 2016 z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, nakoľko daňové orgány predmetnú vec posudzovali výlučne podľa vnútroštátnych predpisov, z ktorých vyvodili záver, že v roku 2011 neexistovala právna úprava výšky kompenzácie za ekonomické znevýhodnenie spočívajúce v zadržiavaní uplatneného nadmerného odpočtu počas výkonu daňovej kontroly, a preto žalobcovi žiadaný úrok z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu nepriznali. V tejto súvislosti správny súd dal do pozornosti daňových orgánov, že pokiaľ právny predpis určitú skutkovú situáciu neupravuje, alebo ju upravuje nedostatočne, neznamená, že takúto situáciu nie je možné riešiť. V predmetnej veci podľa názoru súdu bolo možné použiť analógiu

legis a výšku úroku ručiť v nadväznosti na ust. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, použitia ktorého sa domáhal i žalobca.

Vyššie označeným rozsudkom zo dňa 21. 02. 2018 správny súd uložil správcovi dane opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcu zo dňa 23. 04. 2014 doplnenej v podaní zo dňa 22. 05. 2014 s tým, že sa bude zaoberať a zohľadní i judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa otázok vrátenia nadmerného odpočtu, najmä uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 (P. s. r. o. proti Daňovému úradu Košice), ktoré sa týka priamo slovenského právneho poriadku, teda pri rozhodovaní o nároku žalobcu na priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu bude aplikovať čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES v zmysle výkladu tohto článku, ktorý podal Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre a po právnej stránke vec posúdi v súlade s touto judikatúrou ako i rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou úroku za oneskorené vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly (napr. v konaní pod sp. zn. , , ).

33. Najvyšší súd SR, rozhodujúci o kasačnej sťažnosti žalovaného proti vyššie uvedenému rozsudku tunajšieho správneho súdu zo dňa 21. 02. 2018 (ktorým tento rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie) v odôvodnení svojho rozsudku zo dňa 18. 06. 2020, okrem iného konštatoval, že „krajský súd síce postupoval správnou právno-aplikačnou metódou, keď sa snažil dospieť k eurokonformnému výkladu príslušných predpisov, ale dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď považoval ustanovenie § 85ke zákona o DPH za súladné s európskym právom a následne trval na analogickej aplikácii ustanovenia § 79 ods. 3 daňového poriadku. 38. S týmto právnym posúdením sa kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah nemohol stotožniť, preto v záujme zjednotenia rozhodovacej praxe pristúpil k zrušeniu napadnutého rozsudku a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Ten bude povinný vecou sa opäť zaoberať a rešpektovať najnovší vývoj súvisiacej judikatúry i citované zjednocujúce stanovisko. 39. Kasačný súd poznamenáva, že argumentácia žalobcu o všeobecnej subsidiarite § 79 ods. 3 daňového poriadku a jeho použiteľnosti na predmetnú vec nezohľadňuje právo štátu na vykonanie daňovej kontroly v primeranej lehote, navyše žalobca nesprávne stotožňuje nadmerný odpočet s daňovým preplatkom. 40. Kasačný súd dáva do pozornosti správnemu súdu, že je povinný vyhodnotiť, či dĺžka daňovej kontroly, ktorá začala v lehote na vrátenie DPH a došlo k jej prerušeniu z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií, bola primeraná, aj keď s prerušením presiahla dĺžku 6 mesiacov. Vyhodnocovanie zákonnosti daňovej kontroly v tomto smere nie je, podľa kasačného súdu, v rozpore ani s uznesením Súdneho dvora Európskej únie (deviata komora) zo dňa 21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber body 28 a 32, ani s bodmi 53 a 56 rozhodnutia vo veci C-107/10 (Enel Maritsa Iztok 3 AD)...

34. Vyššie uvedeným právnym názorom je tunajší súd v predmetnej veci viazaný, a preto po vrátení veci postupoval tým spôsobom, že si vyžiadal administratívny spis týkajúci sa samotnej daňovej kontroly u žalobcu, ktorá sa týkala 3. štvrťroku 2011 a ktorá sa u žalobcu začala dňa 22. 12. 2011 (v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu za uvedené zdaňovacie obdobie), teda za účinnosti o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, ktorý bol zrušený s účinnosťou od 01. 01. 2012 o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predmetná daňová kontrola bola u žalobcu v zmysle prechodného ust. daňového poriadku vykonaná a správca dane bol povinný ju ukončiť v zmysle ust. , t. j. do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, teda do 22. 06. 2012 vrátane. Daňová kontrola však bola rozhodnutím správcu dane zo dňa 17. 04. 2012 prerušená z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, t. j. konanie v oblasti medzinárodnej výmeny daňových informácií v zmysle čl. 5 Nariadenia rady č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty, a to do doby, kým správca dane neobdrží požadované informácie od príslušného členského štátu (dve žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií adresované rakúskej finančnej správe). Daňová kontrola bola teda dôvodne prerušená od 18. 04. 2012 do 14. 08. 2012, kedy bola správcovi dane doručená posledná odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií a pokračovala od 15. 08. 2012 do 06. 09. 2012, kedy bol so zástupcom žalobcu prerokovaný protokol z daňovej kontroly (spísaný dňa 24. 08. 2012), čo podľa ust. znamenalo ukončenie kontroly. Uvedené znamená, že daňová kontrola prebiehala od 22. 11. 2011 do 17. 04. 2012, t. j. 118 dní a od 15. 08. 2012 do 06. 09. 2012, t. j. 23 dní, teda spolu 141 dní a jej samotný

výkon nepresiahol zákonom stanovenú lehotu šiestich mesiacov. Z obsahu administratívneho spisu je možné vyhodnotiť, že jednotlivé procesné úkony zo strany správcu dane v rámci daňovej kontroly a vykonávaného dokazovania prebiehali v časovom slede bez zbytočných prieťahov, a to i po ukončení prerušenia výkonu daňovej kontroly, ktoré bolo dôvodné, nakoľko bolo potrebné overiť skutočné dodanie tovaru registrovanému platiteľovi na daň z pridanej hodnoty v inom členskom štáte EÚ, pretože žalobca v daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie uvádzal dodanie tovaru a služieb s oslobodením od dane v sume 217.864,74 eur. Možno teda konštatovať, že zákonom stanovená dĺžka daňovej kontroly v predmetnej veci bola dodržaná, aj keď s prerušením presiahla dĺžku šiestich mesiacov, ale obdobie prerušenia daňovej kontroly sa do jej trvania nepočíta.

35. Správca dane má právo v rámci daňovej kontroly skontrolovať správnosť uplatneného nadmerného odpočtu a k tomu mu zákon poskytuje lehotu na jej vykonanie, v danom prípade to bolo šesť mesiacov v zmysle ust. Daňová kontrola u žalobcu ale trvala od 22. 12. 2011 do 06. 09. 2012 (s obdobím jej prerušenia od 18. 04. 2012 do 14. 08. 2012), teda dlhšie ako šesť mesiacov. V takom prípade musí správca dane daňovému subjektu dorovnať jeho finančné znevýhodnenie, ktoré musel znášať v období, keď bol jeho nadmerný odpočet preverovaný a toto znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, ktoré možno považovať za určitú paušalizovanú náhradu škody. Pokiaľ správca dane po vykonanej daňovej kontrole dospel k záveru, že žalobca si dôvodne uplatnil nárok na vrátenie (zaplatenie) nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011 (ktorý mu bol vrátený dňa 14. 09. 2012, t. j. v lehote do 10 dní po ukončení daňovej kontroly), v konaní o žiadosti žalobcu zo dňa 23. 04. 2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu mal k tejto problematike pristupovať v súlade s ust. , o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, a to napriek tomu, že daňová kontrola na vrátenie nadmerného odpočtu bola skončená do 31. 12. 2016. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 30. 10. 2019 sp. zn. Snj 36/2019 ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, v zmysle ktorého „Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení vety druhej o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: "Ustanovenie sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.", nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“ Daň z pridanej hodnoty je predmetnom harmonizácie s úniovým právom, ktoré v prípade konfliktu s vnútroštátnou právnou úpravou má aplikačnú prednosť. Výklad práva spoločenstva v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ je záväzným prameňom práva a teda musí byť súčasťou právneho základu rozhodnutia vo veci samej.

36. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011 plynula od 26. 11. 2011 do 23. 12. 2011 a v tejto lehote nebol žalobcovi ním uplatnený nadmerný odpočet vrátený. Správca dane pred uplynutím tejto lehoty začal u žalobcu dňa 22. 11. 2011 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011, ktorá bola ukončená dňa 06. 09. 2012 prerokovaním protokolu z daňovej kontroly so zástupcom žalobcu. Správca dane následne dňa 14. 09. 2012 vrátil žalobcovi ním uplatnený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011 v sume 28.772,29 eur, teda v lehote 10 dní od ukončenia daňovej kontroly. Z uvedeného vyplýva, že nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011 bol žalobcovi vrátený až po uplynutí šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, a preto žalobcovi v súlade s ust. , o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 01. 2017, vznikol nárok na náhradu zo zadržania nadmerného odpočtu. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR v predmetnej veci jednoznačne vyplýva, že ust. vyššie citovaného zákona nie je v súlade s európskym právom a orgány verejnej správy ako i súdy sú povinné zdržať sa jeho aplikácie. Preto ani daňové orgány v predmetnej veci nemôžu vychádzať z tohto ustanovenia a jeho existenciou odôvodňovať nepriznanie nároku na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu, resp. úroku z nadmerného odpočtu, ktorý nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

37. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v intenciách podanej žaloby správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 06. 03. 2017 podľa ust. (z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci) zrušil a zároveň z toho istého dôvodu zrušil i rozhodnutie správcu dane zo dňa 12. 12. 2016 v súlade s ust. , keďže žalobca navrhol zrušiť i uvedené rozhodnutie a súd dospel k záveru, že jeho návrh je dôvodný i v tejto časti žaloby. Súd má za to, že správca dane, ale ani žalovaný pri svojom rozhodnutí o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 12. 12. 2016 nevenovali vyššie uvedeným skutočnostiam dostatočnú pozornosť a predmetnú vec posudzovali výlučne podľa vnútroštátnych predpisov, z ktorých vyvodili nesprávny právny záver, že pokiaľ v roku 2012 neexistovala právna úprava výšky kompenzácie za ekonomické znevýhodnenie spočívajúce v zadržiavaní uplatneného nadmerného odpočtu počas výkonu daňovej kontroly, žalobcovi nemožno priznať ním uplatnený nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly.

38. V ďalšom konaní sú daňové orgány viazané právnym názorom súdu (ust. ) a povinnosťou správcu dane bude opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcu zo dňa 23. 04. 2014 doplnenej v podaní zo dňa 22. 05. 2014, pričom sa bude zaoberať a zohľadní i judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa otázok vrátenia nadmerného odpočtu, najmä uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 (Kovozber s. r. o. proti Daňovému úradu Košice), ktoré sa týka priamo slovenského právneho poriadku. Uvedené znamená, že správca dane (taktiež i žalovaný v prípade, ak bude v predmetnej veci rozhodovať) bude v predmetnej veci pri rozhodovaní o nároku žalobcu na priznanie náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (úrok z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu) aplikovať čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES v zmysle jeho výkladu, ktorý podal Súdny dvor EÚ vo svojej vyššie citovanej judikatúre a po právnej stránke vec posúdi v súlade s touto judikatúrou, ale najmä rozsudkom Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. zo dňa 18. 06. 2020 (rozsudkom v predmetnej prejednávanej veci, ktorým je viazaný správny súd a viazané sú ním i daňové orgány), ktorý vychádza zo stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Snj 36/2019 z 30. októbra 2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 6/2019 pod č. 56. 39. Daňové orgány (správca dane, resp. i žalovaný v prípade, ak bude vo veci rozhodovať) sa taktiež v ďalšom konaní vysporiadajú i s námietkami žalobcu vznesenými v podanej žalobe.

40. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech (súd žalobe vyhovel), priznal právo na plnú náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. . Súd zároveň žalobcovi priznal právo na náhradu trov kasačného konania, napriek tomu, že Najvyšší súd SR na základe kasačnej sťažnosti žalovaného zrušil predchádzajúci rozsudok tunajšieho súdu v predmetnej veci. Z jeho právneho názoru, ktorý bol odlišný v aplikácii ustanovení o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinných od 01. 01. 2017, vyplýva v končenom dôsledku nesprávnosť právneho posúdenia nároku žalobcu orgánmi finančnej správy, a teda úspech žalobcu.

41. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

42. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak. (ust. ). Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. , , ). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. , . Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v . Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.