Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/75/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci žalobcu: Feliz Trade, s.r.o., Majzonovo námestie 2A, Nové Zámky, zastúpeného advokátom JUDr. Matejom Marhavým, Šafárikovo námestie 4, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o správnej žalobe zo dňa 11. 05. 2017 proti rozhodnutiu žalovaného č. 100405102/2017 zo dňa 06. 03. 2017, takto

rozhodol:

Súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100405102/2017 zo dňa 06. 03. 2017 a rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 104451657/2016 zo dňa 12. 12. 2016 a vec v r a c i a Daňovému úradu Nitra na ďalšie konanie.

Súd p r i z n á v a žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania

1. Z administratívneho spisu, ktorý súdu predložil žalovaný vyplýva, že žalobca dňa 25. 10. 2011 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok roku 2011, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume - 28.772,29 eur.

2. V podaní zo dňa 02. 12. 2011 správca dane upovedomil žalobcu o tom, že dňa 22. 12. 2011 sa u neho začne daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011. Rozhodnutím zo dňa 17. 04. 2012 (doručeným žalobcovi dňa 24. 04. 2012) bola predmetná daňová kontrola prerušená z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, t. j. začalo sa konanie v oblasti medzinárodnej výmeny daňových informácií. V podaní zo dňa 15. 08. 2012 správca dane oznámil žalobcovi, že dňa 14. 08. 2012 pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrolu u žalobcu prerušená.

3. Dňa 24. 08. 2012 správca dane vyhotovil protokol z predmetnej daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty pod č. 9412401/5/2318307/2012, ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa 06. 09. 2012 a dňa 11. 09. 2012 vydal správca dane platobný výmer, v ktorom žalobcovi určil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2011 v sume - 28.772,29 eur, ktorý sa neodlišuje od nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty podanom za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2011. Nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený dňa 14. 09. 2012.

4. Žalobca elektronickým podaním zo dňa 23. 04. 2014, doručeným správcovi dane dňa 30. 04. 2014, požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. Uviedol, že si uplatnil nadmerný odpočet v daňovom priznaní zo dňa 25. 10. 2011, ktorý mu mal byť vrátený v lehote 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie. Riadne uplatnený nadmerný odpočet mu však bol vrátený z dôvodu začatia daňovej kontroly až dňa 14. 09. 2012 bez priznania úroku.

5. Správca dane reagoval na žiadosť žalobcu oznámením zo dňa 02. 05. 2014, v ktorom uviedol, že pôvodná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu mala byť dňa 23. 12. 2011, t. j. do 30-tich dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol v súlade s ust. § 79 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Správca dane v podaní zo dňa 02. 12. 2011 oznámil žalobcovi deň začatia daňovej kontroly dňom 22. 12. 2011. Daňová kontrola bola ukončená prerokovaním protokolu z daňovej kontroly dňa 06. 09. 2012 a správca dane vrátil žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2011 v sume 28.772,29 eur dňa 14. 09. 2012, teda v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly. Správca dane bol toho názoru, že nedošlo k naplneniu ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, pretože správca dane vrátil nadmerný odpočet daňovému subjektu v zákonom stanovenej lehote.

6. Žalobca sa v podaní zo dňa 22. 05. 2014 vyjadril k oznámeniu o zamietnutí žiadosti o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. Poukázal v ňom na čl. 183 Smernice č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty podľa ktorého, „ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej dane z pridanej hodnoty, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia“. Mal za to, že od 23. 12. 2011 do 14. 09. 2012 mu vznikol nárok na úrok zo sumy daňového preplatku, t. j. uplatneného nadmerného odpočtu v sume 28.772,29 eur za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2011 v zmysle ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a žiadal o jeho priznanie.

7. Správca dane v podaní zo dňa 30. 05. 2014 zotrval na svojom pôvodnom stanovisku a uviedol, že nemá právny dôvod vydať rozhodnutie o priznaní úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, pretože rozhodnutie ukladá povinnosť alebo priznáva práva podľa ust. § 63 daňového poriadku a v tejto veci bolo rozhodnuté vydaním rozhodnutia - platobného výmeru Daňovým úradom Nitra zo dňa 11. 09. 2012 č. 9412401/5/2448472/2012. 8. Žalobca následne podaním zo dňa 06. 06. 2014 zaslal podnet Finančnému riaditeľstvu SR na vydanie opatrenia proti nečinnosti podľa ust. § 66 daňového poriadku. Uviedol, že mu vznikol od 23. 12. 2011 do 14. 09. 2012 nárok na úrok zo sumy daňového preplatku v zmysle ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku. Žiadal, aby Finančné riaditeľstvo SR ako druhostupňový orgán prijalo opatrenie proti zrejmej nečinnosti prvostupňového orgánu a v prípade, ak nápravu nebude možno dosiahnuť inak, aby v zmysle ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku vydalo rozhodnutie o priznaní úroku žalobcovi. Prílohou predmetného podania žalobcu bol rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10.

9. Žalovaný na uvedený podnet žalobcu reagoval vo vyjadrení zo dňa 10. 07. 2014.

10. Prokurátor Krajskej prokuratúry Nitra podal dňa 17. 09. 2015 pod č. k. KD 159/15/4400-5 upozornenie prokurátora žalovanému, v ktorom navrhol prejednať upozornenie na porade riaditeľa Daňového úradu Nitra a prijať opatrenia na odstránenie dôsledkov nesprávneho postupu - nečinnosti v konaní v tom smere, aby Daňový úrad Nitra o žiadosti spoločnosti Feliz Trade, s.r.o. zo dňa 23. 04. 2014, ktorá bola doručená Daňovému úradu Nitra, pobočka Nové Zámky dňa 30. 04. 2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2011 konal a bezodkladne o nej rozhodol rozhodnutím.

11. Vo vyjadrení zo dňa 22. 10. 2015 pod č. 1590213/2005 žalovaný k upozorneniu prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra uviedol, že konanie o priznaní úroku je samostatným konaním, ktoré začína z podnetu orgánu príslušného konať vo veci. V uvedenom prípade konanie o priznanie úroku z podnetu správcu dane nemohlo začať z dôvodu absencie zákonného dôvodu na jeho začatie, a preto správca dane nie je oprávnený vydať rozhodnutie o zamietnutí nároku na zaplatenie úroku za neoprávnene zadržiavané prostriedky. V danom prípade neboli daňovému subjektu neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky,

a preto mu nemohol vzniknúť nárok na úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky podľa ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku. Z dikcie tohto ustanovenia nevyplýva oprávnenie správcu dane na vydanie rozhodnutia o nepriznaní úroku. Rovnako to nevyplýva ani z ust. § 63 ods. 1 daňového poriadku, ktoré má povahu všeobecného ustanovenia. V závere žalovaný uviedol, že na základe zisteného skutkového a právneho stavu dospel k záveru, že správca dane postupoval v predmetnej veci v súlade so zákonom o dani z pridanej hodnoty a daňovým poriadkom.

12. Uznesením č. k. 11S/256/2015-71 zo dňa 24. 08. 2016 (v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy vedenom pod sp. zn. 11S/256/2015 začatom na základe žaloby žalobcu: Krajský prokurátor v Nitre, Krajská prokuratúra Nitra, proti žalovanému: Daňový úrad Nitra, za účasti spoločnosti: Feliz Trade, s.r.o.) tunajší súd uložil správcovi dane, t. j. Daňovému úradu Nitra povinnosť konať a v určenej lehote rozhodnúť o žiadosti žalobcu zo dňa 23. 04. 2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu.

13. Správca dane ako účastník konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 11S/256/2015 vydal dňa 12. 12. 2016 rozhodnutie, ktorým žiadosti žalobcu doručenej dňa 30. 04. 2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2011 nevyhovel a úrok mu nepriznal. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie.

II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného

14. O podanom odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 06. 03. 2017 tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil ako vecne správne.

Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 25. 10. 2011 podal žalobca daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2011, ktorým si uplatnil nadmerný odpočet v sume 28.772,29 eur. Nadmerný odpočet nebolo možné odpočítať od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, a preto dňa 26. 11. 2011 začala plynúť lehota na vrátenie neodpočítaného nadmerného odpočtu, ktorá mala uplynúť dňa 23. 12. 2011. V lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov začal správca dane 22. 12. 2011 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu tejto dane za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2011, ktorá bola ukončená dňa 06. 09. 2012, teda dňom prerokovania protokolu zo dňa 24. 08. 2012 a nadmerný odpočet vo výške zistenej správcom dane, t. j. 28.772,29 eur bol žalobcovi vrátený dňa 14. 09. 2012, teda v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly.

Podaním zo dňa 23. 04. 2017 žalobca požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu v zmysle ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. O tejto žiadosti správca dane rozhodol rozhodnutím zo dňa 12. 12. 2016 tak, že žiadosti o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu nevyhovel a úrok žalobcovi ako daňovému subjektu nepriznal. Správca dane bol toho názoru, že pokiaľ nadmerný odpočet bol daňovému subjektu vyplatený v zákonom stanovenej lehote podľa ust. § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (10 dní od skončenia daňovej kontroly), nemohol mu vzniknúť nárok na úrok za oneskorené vyplatenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie.

Žalovaný po oboznámení sa s obsahom podaného odvolania a s obsahom rozhodnutia správcu dane dospel k záveru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné potvrdiť, pretože správca dane postupoval v intenciách základnej zásady daňového konania (zásady zákonnosti), podľa, ktorej pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a pritom sa dbá na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom v čase podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2011 upravoval lehoty na vrátenie nadmerného

odpočtu v ust. § 79 v závislosti od toho, či sa nadmerný odpočet odpočítava od vlastnej daňovej povinností v nasledujúcom zdaňovacom období, alebo, či je platiteľ povinný podať daňové priznanie v nasledujúcom zdaňovacom období, alebo, či sú splnené podmienky na skoršie vrátenie nadmerného odpočtu. V posudzovanom prípade lehota na vrátenie neodpočítaného nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 ods. 1 vyššie citovaného zákona začala plynúť dňa 26. 11. 2011. V lehote na vrátenie nadmerného odpočtu sa začala daňová kontrola dňa 22. 12. 2011, ktorá bola ukončená dňa 06. 09. 2012 bez nálezu, s priznaním vykazovaného nadmerného odpočtu a tento nadmerný odpočet bol vrátený žalobcovi v lehote ustanovenej v § 79 ods. 6 vyššie citovaného zákona, teda do 10 dní odo dňa ukončenia daňovej kontroly, čo bolo dňa 14. 09. 2012. Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platný a účinný v čase vykonávania daňovej kontroly a následného vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu neobsahoval osobitné ustanovenia o povinnosti daňového úradu zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu počas vykonávania daňovej kontroly. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly bol do tohto zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01. 01. 2017. Podľa prechodného ustanovenia k tejto právnej úprave účinnej od 01. 01. 2017 (§ 85ke) sa ust. § 79a neuplatní, ak daňová kontrola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 ods. 1, 2 alebo 5 bola ukončená do 31. 12. 2016. V prípade nadmerného odpočtu zadržaného žalobcovi počas vykonávania daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2011, ktorá bola ukončená dňa 06. 09. 2012, nemožno túto právnu úpravu aplikovať.

Daňové preplatky a úrok upravuje v ust. § 79. Žalobca sa domáhal priznania úroku na základe ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku, ktorý má však povahu sankcie pre správcu dane za porušenie povinnosti stanovenej zákonom. Kompenzácia vo forme úroku zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu počas vykonávania daňovej kontroly nemôže mať povahu sankcie pre správcu dane. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry SD EÚ oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Túto kompenzáciu, ktorá bola do zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov zakomponovaná až s účinnosťou od 01. 01. 2017 je nutné odlíšiť od úroku z nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 daňového poriadku, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení nadmerného odpor z dôvodu uplynutia zákonných lehôt, v ktorých je správca dane povinný nadmerný odpočet vrátiť.

Žalovaný bol toho názoru, že vo vnútroštátnom právnom poriadku v čase zadržania nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty neexistovala právna úprava výšky kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie. Kľúč k riešeniu situácie má len zákonodarca, ktorý ako jediný môže prijať zodpovedajúcu legislatívu, ktorá bude v naznačenom smere riešiť aj prípady daňových kontrol ukončených pred dňom 31. 12. 2016.

III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe

15. Žalobca podanou žalobou zo dňa 11. 05. 2017, doručenou tunajšiemu súdu dňa 12. 05. 2017, žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 100405102/2017 zo dňa 06. 03. 2017 ako aj rozhodnutie správcu dane, t.j. Daňového úradu Nitra, pobočka Nové Zámky č. 104451657/2016 zo dňa 12. 12. 2016 a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

Týmto rozhodnutím správca dane nevyhovel žiadosti žalobcu o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2011 a úrok mu nepriznal.

Žalobca uviedol, že dňa 25. 10. 2011 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2011, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume 28.771,29 eur, ktorý mal byť žalobcovi vrátený v lehote 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie. Nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený z dôvodu začatia a následného prerušenia daňovej kontroly až dňa 14. 09. 2012 bez priznania úroku. Podaním zo dňa 23. 04. 2014 žalobca požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu v zmysle ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Správca dane tejto žiadosti žalobcu nevyhovel, a to z dôvodu, že nadmerný odpočet bol žalobcovi vrátený v súlade s ust. § 79 ods.

6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, t. j. v lehote desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a teda v zákonom stanovenej lehote.

V odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane žalobca poukázal na uznesenie SD EÚ č. C-120/15 vo veci Kovozber zo dňa 21. 10. 2015, ktorým bol doplnený rozsudok SD EÚ č. C-107/10 a ktorým sa rozhodlo o prejudiciálnej otázke vznesenej zo strany Krajského súdu v Košiciach. SD EÚ v právnej vete ustálil, že článok 183 prvý odsek Smernice 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.

Žalobca bol toho názoru, že žalovaný, resp. aj správca dane porušili ust. § 1 ods. 2, § 63 ods. 5, § 79 ods. 2 veta prvá, ods. 3 prvé dve vety a ust. § 74 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

V ďalších častiach žaloby sa žalobca zaoberal jednotlivými ustanoveniami vyššie citovaného zákona, ktoré boli podľa jeho názoru porušené. V ust. § 1 ods. 2 vyššie citovaného zákona je uvedená všeobecná subsidiarita okrem iného aj vo vzťahu k zákonu o dani z pridanej hodnoty, ktorý je osobitným (špeciálnym) predpisom voči daňovému poriadku ako všeobecnému predpisu, a teda osobitná právna úprava obsiahnutá v zákone o dani z pridanej hodnoty má prednosť. V súčasnosti je otázka kompenzácie

- úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty riešená jednak v daňovom poriadku (§ 79 ods. 3), ale aj v zákone o dani z pridanej hodnoty (§ 79a). V zmysle aktuálneho právneho stavu je otázka úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty riešená komplexne v zákone o dani z pridanej hodnoty a táto úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou daňového poriadku. Osobitná úprava tejto problematiky, obsiahnutá v ust. § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty, je účinná iba od 01. 01. 2017, a teda na prejednávané zdaňovacie obdobie (3. štvrťrok 2011) sa táto osobitná úprava nedá použiť. Žalovaný ale v napadnutom rozhodnutí nijako nezdôvodnil opomenutie aplikácie všeobecnej subsidiarity daňového poriadku k zákonu o dani z pridanej hodnoty.

Taktiež sa daňové orgány nezaoberali stanoviskom krajského prokurátora v danej veci a námietkami žalobcu ohľadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vo vzťahu k posudzovanej problematike (C-107/10 a C-120/15). Z rozsudku vo veci C-107/10 jednoznačne vyplýva, že akýkoľvek vnútroštátny predpis, ktorý neumožňuje kompenzáciu úrokmi pri oneskorenom vrátení dane z pridanej hodnoty, alebo ktorý takúto kompenzáciu priznáva až odo dňa skončenia daňovej kontroly, je v rozpore s ust. článku 183 Smernice 2006/112/ES z 28. 11. 2006. Slovenská právna úprava je však v súlade s európskou legislatívou, keďže kompenzácia je upravená v daňovom poriadku (§ 79 ods. 3) a od 01. 01. 2017 aj v zákone o dani z pridanej hodnoty (§ 79a).

Žalobou napadnuté rozhodnutia sú celkom jednoznačne v rozpore s ust. § 79 ods. 2 prvá veta a ods. 3 prvé dve vety daňového poriadku, ktoré ukladá povinnosť daňového úradu priznať úroky daňovému subjektu, pokiaľ mu daňový preplatok bude vrátený neskôr ako do 30 dní od podania žiadostí o jeho vrátenie (v danom prípade od podania daňového priznania). Táto právna úprava je zároveň v súlade s ustálenou judikatúrou. Daňové orgány nemali žiadny právny dôvod dotknutú právnu úpravu ust. § 79 ods. 2 a 3 daňového poriadku na daný prípad neaplikovať. v žiadnom zo svojich ustanovení neuvádza, že zaplatenie úrokov v zmysle ust. § 79 ods. 3 je sankciou a už vôbec nie to, že ich správca dane platiť nemusí. Rozhodnutie žalovaného v tomto smere vykazuje znaky svojvôle.

Žalovaný porušil svoju zákonnú povinnosť preskúmať prvostupňové rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní tak, ako mu to ukladá zákon. Bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu sa stotožnil s nedostatkami prvostupňového rozhodnutia

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalobca žiadal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného ako i správcu dane.

IV. Vyjadrenie žalovaného

16. Žalovaný podal k žalobe písomné vyjadrenie zo dňa 24. 08. 2017, v ktorom poukázal na dôvody svojho rozhodnutia zo dňa 06. 03. 2017, z ktorého je zrejmá prednosť hmotnoprávneho zákona pred zákonom procesnoprávnym. Viaceré časti z tohto svojho rozhodnutia žalovaný i citoval s tým, že v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom jeho rozhodnutia. Okrem iného sa žalovaný zaoberal i odvolacími námietkami žalobcu ohľadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (C-107/10 a C-120/15), pričom skutočnosť, že žalovaný nevyhovel odvolaniu žalobcu neznamená, že jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.

V prípade žalobnej námietky viažucej sa k úroku v zmysle ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku (ktorý má podľa názoru žalovaného, vyjadreného v napádanom rozhodnutí, povahu „sankcie“), žalovaný príkladom uviedol rozsudok Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 2S/ 43/2016 zo dňa 07. 12. 2016. V prípade, ak by správca dane vydával v nadväznosti na rozsudky Súdneho dvora EÚ rozhodnutie o priznaní úroku, musel by v zmysle ust. § 63 ods. 3 písm. d/ daňového poriadku vo výroku uviesť ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo. Takéto ustanovenie týkajúce sa daňových kontrol ukončených do 31. 12. 2016 v právnom poriadku Slovenskej republiky však absentuje. Nie je teda jasné, od ktorého dátumu by sa mal úrok počítať (primeraná lehota daňovej kontroly), aká úroková sadzba by sa mala použiť, príp. iné skutočnosti, ktoré sú nevyhnutné a majú vplyv na algoritmus výpočtu úroku. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že jeho rozhodnutie ukazuje vykazuje znaky svojvôle a navrhol podanú žalobu zamietnuť.

V. Ďalší priebeh súdneho konania

17. K vyjadrenou žalovaného zo dňa 24. 08. 2017 podal žalobca vyjadrenie zo dňa 13. 09. 2017. Zotrval na dôvodoch podanej žaloby a na doplnenie uviedol, že v daňovom poriadku (ust. § 79) a ani v zákone o dani z pridanej hodnoty (ust. § 79a) nie je uvedené, že úroky za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu majú predstavovať pre správcu dane „sankciu“ za porušenie jeho právnej povinnosti. Toto tvrdenie žalovaného nevyplýva zo zákona a nie je právnym argumentom. Daňové orgány sa nezaoberali hmotnoprávnou námietkou Krajského prokurátora v Nitre spočívajúcej v tom, že nesprávne stotožňujú nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z tato zadržiavaných finančných prostriedkov.

K rozsudku Krajského súdu v Bratislave v konaní pod sp. zn. 2S/43/2016, na ktorý poukazoval žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe, žalobca uviedol, že v uvedenom konaní išlo o obdobnú situáciu ako v tejto prejednávanej veci, pričom súd žalobe vyhovel, žalobou napadnuté rozhodnutia zrušil a žaloba bola teda vyhodnotená ako opodstatnená. Odôvodnenie tohto rozsudku je však podľa názoru žalobcu do značnej miery kontroverzné a s kontroverznými časťami odôvodnenia rozsudku nie je možné súhlasiť. Výklad zvolený Krajským súdom v Bratislave o neaplikovateľnosti ust. § 79 daňového poriadku je zjavne nelogický a zároveň i nezákonný.

Žalobca zotrval na svojom názore, že z ust. § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty a ani z ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku nijako nevyplýva, či úroky z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty majú predstavovať akúsi „sankciu“ pre správcu dane za porušenie jeho právnej povinnosti. V ust. § 79 daňového poriadku nie je zmienka o tom, že úroky by mali priznané za porušenie právnej povinnosti správcu dane, resp., že porušenie povinnosti správu dane je predpokladom na uplatnenie nároku na priznanie úroku.

18. Vyjadrenie žalobcu zo dňa 13. 09. 2017 bolo zaslané žalovanému, ktorý k nemu vyjadrenie nepodal.

VI. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty

19. Krajský súd v Nitre, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci , viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (ust. § 134 ods. 1, 2 SSP) a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 06. 03. 2016 ako i rozhodnutie správcu dane zo dňa 12. 12. 2016, pričom dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná, a preto obe

žalobou napadnuté rozhodnutia (rozhodnutie žalovaného ako i rozhodnutie správcu dane) podľa ust. § 191 ods. 1, písm. c/ SSP zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie z dôvodu, že obe tieto rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Správny súd takto rozhodol bez nariadenia pojednávania s poukazom na ust. § 107 ods. 2 SSP, nakoľko žalobca a ani žalovaný nepožiadali o prejednanie veci s nariadením pojednávania a súd nezistil existenciu zákonného dôvodu podľa ust. § 107 ods. 1 SSP na prejednanie veci s nariadením pojednávania. Rozsudok bol v zmysle ust. § 137 ods. 3, 4 SSP vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu určenú zákonom a pri splnení zákonom stanovených podmienok.

20. Podľa § 79 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2011, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. (ods.1)

Daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak a) zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, b) platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a c) platiteľ nemal v období 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov. 29b) (ods. 2)

Platiteľ, ktorý spĺňa podmienky podľa odseku 2, vyznačí túto skutočnosť v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. (ods. 3)

Ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca.

Podľa § 86 vyššie citovaného zákona, týmto zákonom sa preberajú právne záväzné akty Európskej únie uvedené v prílohe č. 6.

21. Podľa § 79 ods. 5, 6 vyššie citovaného zákona v znení účinnom do 30. 09. 2012, teda i v čase vrátenia nadmerného odpočtu žalobcovi, ak platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 platiteľ zvýši

nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním, daňový úrad vráti sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca.

22. Podľa § 79a ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 01. 2017, teda i v čase rozhodovania žalovaného, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku 2. Platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. O priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.

Podľa § 85ke (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2017) vyššie citovaného zákona, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.

23. V prílohe č. 6 (Zoznam preberaných právne záväzných aktov Európskej únie) k zákonu č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, je pod bodom 7. uvedená Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 11.12.2006) v znení smernice Rady 2006/138/ES z 19.12.2006 (Ú. v. EÚ L 384, 29.12.2006).

24. Podľa čl. 183 Smernice rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.

25. Podľa § 79 ods. 1, 2, 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 30. 09. 2012, teda i v čase vrátenia nadmerného odpočtu žalobcovi, pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7. Ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1, správca dane na žiadosť daňového subjektu, daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, 44)najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.

Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

26. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

27. Úlohou správneho súdu v predmetnej veci bolo posúdiť postup a právne závery daňových orgánov pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu zo dňa 23. 04. 2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu uplatneného v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011 (podanom dňa 25. 10. 2011) v sume 28.772,29 eur, ktorý bol žalobcovi vrátený dňa 14. 09. 2012.

28. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca podal dňa 25. 10. 2011 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťroku 2011, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo vyššie uvedenej sume. Taktiež nebolo sporné, že dňa 22. 12. 2011 (teda v lehote určenej na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu) správca dane začal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu a táto bola ukončená dňa 06. 09. 2012, kedy mal byť so žalobcom prerokovaný protokol zo dňa 24. 08. 2012 na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty, ako to vyplýva z predloženého administratívneho spisu. Nadmerný odpočet v žalobcom uplatnenej a správcom dane zistenej sume 28.772,29 eur bol vrátený žalobcovi dňa 14. 09. 2012 a žalobca v podaní zo dňa 23. 04. 2014 (doplnenom v podaní zo dňa 22. 05. 2014) požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu.

29. V podaní zo dňa 22. 05. 2014 žalobca v súvislosti s uplatňovaním nároku na priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 AD proti Direktor „Obžalvane i upravlenie na izpălnenieto“ NAP zo dňa 15. 05. 2011, ktorý sa týka výkladu článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej Smernicou Rady 2006/138/ES z 19. 12. 2006. V odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 12. 12. 2016 žalobca taktiež poukazoval na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber s. r. o. proti Daňovému úradu Košice, v zmysle ktorého „Článok 183 prvý odsek smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly“.

Rovnako v podanej žalobe žalobca poukazoval na vyššie uvedený rozsudok a uznesenie Súdneho dvora EÚ a domáhal sa ich použitia i v jeho veci tvrdiac, že správca dane a žalovaný nepostupovali v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, konkrétne, že nerešpektovali závery vyslovené v rozhodnutí C-120/2015 Kovozber zo dňa 21. 10. 2015, ktoré sa týka práve slovenského právneho poriadku.

30. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia taktiež poukazoval na závery uvedených rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ktoré interpretujú výklad čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej Smernicou Rady 2006/138/ES z 19. 12. 2006. V závere svojho rozhodnutia však konštatoval, že vo vnútroštátnom právnom poriadku v čase zadržania nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (rok 2011) neexistovala právna úprava výšky kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie s tým, že kľúč k riešeniu tejto situácie má zákonodarca, ktorý môže prijať zodpovedajúcu legislatívu, ktorá bude riešiť i prípady daňových kontrol ukončených pred 31. 12. 2016.

31. V tomto smere aj správny súd dospel k záveru, že zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinný v čase rozhodnom pre posúdenie predmetnej veci neobsahoval osobitné ustanovenie o povinnosti daňového úradu zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty počas vykonávania daňovej kontroly, resp. počas nadväzujúceho vyrubovacieho konania, ktorých výsledkom je zistenie, že tento odpočet bol uplatnený oprávnene. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (ust. § 79a) bol do vyššie citovaného zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01. 01. 2017. V zmysle ust. § 85ke (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2017) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom v čase rozhodovania žalovaného sa však ust. § 79a neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. 12. 2016. Je teda nesporné, že na danú vec nemožno aplikovať ust. § 79a vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 01. 2017, ale je potrebné vychádzať z predchádzajúcej právnej úpravy zákona č. 222/2004 Z. z. a zákona č. 563/2009 Z. z. v znení platnom v čase zadržania uplatneného nadmerného odpočtu, jeho vrátenia, resp. v čase rozhodovania správcu dane, teda do konca roku 2016. 32. Práve z dôvodu, že naša vnútroštátna úprava do 31. 12. 2016 neobsahovala úpravu náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a viedli sa vnútroštátne spory o priznanie tejto náhrady vo forme úrokov, Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7S/21/2012 podal Súdnemu dvoru EÚ návrh na začatie prejudiciálneho konania a žiadal odpoveď na dve prejudiciálne otázky. Súdny dvor sa k položeným otázkam vyjadril formou uznesenia vo veci C-120/15 zo dňa 21. 10. 2015, keď výslovne uviedol, že „článok 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.“

33. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 zo dňa 21. 10. 2015 ako aj staršej judikatúry Súdneho dvora (najmä rozhodnutia vo veci Enel Maritsa, body 51, 52, 53, Rafinăria Steaua Română, C-431/12, bod 23, Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, bod 32, Alicja Sosnowska) vyplýva, že súdy ako aj správne orgány nemôžu vychádzať z doslovného znenia vnútroštátnej právnej úpravy platnej a účinnej v rozhodnom období v tejto otázke, nakoľko takémuto uplatneniu bráni čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty.

Táto Smernica Rady 2006/112/ES je prameňom práva Európskej únie, pre členský štát je záväzná a má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokonformne, t. j. v súlade s právom Únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej daňové orgány vydali preskúmavané rozhodnutia bola v rozpore so záväznou interpretáciou článku 183 Smernice vyplývajúcej z judikatúry Súdneho dvora EÚ.

V práve Európskej únie platí, že rozsudky Súdneho dvora EÚ sú v zásade záväzné inter partes (medzi stranami). Všeobecná záväznosť rozsudkov platí neformálne, len pokiaľ ide o rozhodnutia v prejudiciálnych konaniach.

34. Vo svojej judikatúre (napr. rozhodnutiach Alicja Sosnowska, Enel Maritsa Iztok, Kovozber a ďalších) v otázke vrátenia nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty Súdny dvor EÚ dôvodil, že vyššie uvedená smernica má vo vzťahu k členským štátom, ktoré nedokonale transponovali jej znenie, priamy účinok. Vnútroštátne súdy majú v takom prípade povinnosť neaplikovať vnútroštátny právny predpis a namiesto neho musia aplikovať príslušné úniové pravidlo. Uvedené potom znamená, že čl. 183 Smernice

Rady musí byť priamo aplikovaný aj v slovenskom právnom poriadku. Tento článok pritom Súdny dvor vo svojej konštantnej judikatúre vyložil tak, že za oneskorene vrátený riadne uplatnený nadmerný odpočet prináleží daňovému subjektu úrok, ktorý nie je možné chápať ako sankciu pre správcu dane, ale ako paušalizovanú kompenzáciu majetkovej ujmy pre daňový subjekt za to, že nemôže používať finančné prostriedky v sume zadržiavaného odpočtu. Akákoľvek úniová právna norma má vždy vyššiu právnu silu, ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci.

35. Nemožno spochybniť, že správca dane má právo skontrolovať správnosť uplatneného nadmerného odpočtu a k tomu mu je poskytnutá primeraná lehota. V prípade, ak túto lehotu prekročí, musí daňovému subjektu dorovnať jeho finančné znevýhodnenie, ktoré musel znášať v období, keď bol jeho nadmerný odpočet preverovaný. Uvedené znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, ktoré možno považovať za určitú paušalizovanú náhradu škody. Na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu už odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na jeho vrátenie až do jeho vrátenia (rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 06. 06. 2017). Pokiaľ správca dane po vykonanej daňovej kontrole dospel k záveru, že žalobca si dôvodne uplatnil nárok na vrátenie (zaplatenie) nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2011 (ktorý mu bol vrátený dňa 14. 09. 2012, t. j. v lehote do 10 dní po ukončení daňovej kontroly), v konaní o žiadosti žalobcu zo dňa 23. 04. 2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu mal správca dane k tejto problematike pristupovať v súlade s právom únie a eurokomformným výkladom právnych predpisov žalobcovi úrok priznať.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že daň z pridanej hodnoty je predmetnom harmonizácie s úniovým právom, ktoré v prípade konfliktu s vnútroštátnou právnou úpravou má aplikačnú prednosť. Výklad práva spoločenstva v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ je záväzným prameňom práva a teda musí byť súčasťou právneho základu rozhodnutia vo veci samej.

36. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v intenciách podanej žaloby správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 06. 03. 2017 podľa ust. § 191 ods. 1, písm. c/ SSP (z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci) zrušil a zároveň z toho istého dôvodu zrušil i rozhodnutie správcu dane v súlade s ust. § 191 ods. 3, písm. a/ SSP, keďže žalobca navrhol zrušiť i uvedené rozhodnutie a súd dospel k záveru, že jeho návrh je dôvodný i v tejto časti žaloby. Súd má za to, že správca dane, ale ani žalovaný pri svojom rozhodnutí o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 12. 12. 2016 nevenovali vyššie uvedeným skutočnostiam dostatočnú pozornosť a predmetnú vec posudzovali výlučne podľa vnútroštátnych predpisov, z ktorých žalovaný vyvodil záver, že v roku 2011 neexistovala právna úprava výšky kompenzácie za ekonomické znevýhodnenie spočívajúce v zadržiavaní uplatneného nadmerného odpočtu počas výkonu daňovej kontroly.

37. V tejto súvislosti správny súd dáva do pozornosti daňových orgánov, že pokiaľ právny predpis určitú skutkovú situáciu neupravuje, alebo ju upravuje nedostatočne, neznamená, že takúto situáciu nie je možné riešiť. V predmetnej veci je možné podľa názoru súdu použiť analógiu legis a výšku úroku ručiť v nadväznosti na ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, použitia ktorého sa domáhal i žalobca.

38. V ďalšom konaní sú daňové orgány viazané právnym názorom súdu (ust. § 191 ods. 6 SSP) a povinnosťou správcu dane bude opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcu zo dňa 23. 04. 2014 doplnenej v podaní zo dňa 22. 05. 2014, pričom sa bude zaoberať a zohľadní i judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa otázok vrátenia nadmerného odpočtu, najmä uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 (Kovozber s. r. o. proti Daňovému úradu Košice), ktoré sa týka priamo slovenského právneho poriadku. Uvedené znamená, že správca dane (taktiež i žalovaný v prípade, ak bude v predmetnej veci rozhodovať) bude v predmetnej veci pri rozhodovaní o nároku žalobcu na priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu aplikovať čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES v zmysle jeho výkladu, ktorý podal Súdny dvor EÚ vo svojej vyššie citovanej judikatúre a po právnej stránke vec posúdi v súlade s touto judikatúrou ako i rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou úroku za oneskorené vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly (napr. v konaní pod sp. zn. 8Sžf/115/2013, 4Sžf/65/2014, 4Sžf/ 57/2016).

Daňové orgány (správca dane, resp. i žalovaný v prípade, ak bude vo veci rozhodovať) sa taktiež v ďalšom konaní vysporiadajú i s námietkami žalobcu vznesenými v podanej žalobe.

39. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech (súd žalobe vyhovel), priznal právo na plnú náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 167 ods. 1 SSP. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. (§ 175 ods. 2 SSP).

40. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP).

Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.