Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-302-2019.pdf
PDF · 140.73 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/302/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a sudkýň JUDr. Andrey Dudášovej a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v spore žalobcu: D. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. M. XX/XX, XXX XX F., zastúpený JUDr. Alenou Korpášovou, advokátkou so sídlom Rázusova 11, 921 01 Piešťany, proti žalovaným: 1. Q. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, XXX XX F., 2. O. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, XXX XX F., obaja zastúpení JUDr. Jozefom Borisom, advokátom so sídlom Belehradská 1, 831 04 Bratislava, o zaplatenie 7 038,77 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 14C/9/2017-122 zo dňa 10. júla 2019, takto
rozhodol:
I Odvolací súd odvolanie žalobcu voči výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a.
II. Odvolací súd výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie v časti 4.563,40 eura s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.563,40 eura od 21.03.2012 do zaplatenia a výrok V. rozsudku súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo zvyšnej časti napadnutý výrok III. potvrdzuje.
III. Odvolací súd napadnutý výrok IV. a výrok VI. rozsudku súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
IV. Žalovaná v 2. rade má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. konanie zastavil v časti o zaplatenie istiny 16,59 eura a úroku z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 614,09 eura od 01.01.2013 do zaplatenia poukazom na ustanovenia § 144, § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (v ďalšom texte „C. s. p.“). . Výrokom II. uložil žalovanému v 1. rade povinnosť do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 790,05 eura spolu s 9,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 790,05 eura od 21.03.2012 do zaplatenia. Výrokom III. zamietol voči žalovanému v 1. rade žalobu vo zvyšnej časti o zaplatenie 6.232,13 eura spolu s 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 6.232,13 eura od 21.03.2012 do zaplatenia a s 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 7.038,77 eura od 01.09.2009 do 20.03.2012 a s 0,5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 790,05 eura od 21.03.2012 do zaplatenia. Výrokom IV. súd žalobu zamietol v celom rozsahu voči žalovanej v 2. rade. Výrokom V. rozhodol, že žalovaný v 1. rade má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77,56 %. Výrokom VI. rozhodol, že žalovaná v 2. rade má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1.1. Právne odôvodnil súd prvej inštancie napadnutý rozsudok poukazom na ustanovenia § 100 ods. 1, 2 , § 106 ods. 1, § 122 ods. 2, 3, § 420 ods. 1, 3, § 442 ods. 1, 3, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (v ďalšom texte „ Občiansky zákonník“), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a § 193 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (v ďalšom texte „C. s. p.“).
1.2. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie predovšetkým konštatoval, že žalobca si nárok v sume 7.038,77 eura uplatnil ako náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť tým, že žalovaný v 1. rade znemožnil žalobcovi užívanie bytu a hnuteľných vecí, odmietol ich vydať, v dôsledku čoho si bol nútený zakúpiť nové veci dennej potreby. Zároveň bol povinný platiť energie, telefón, odpojenie telefónu a zabezpečiť si bývanie. Súd prvej inštancie dôvodil tým, že trestné konanie bolo vedené voči obvinenému/ obžalovanému - žalovanému v 1. rade, ktorý bol aj právoplatne uznaný vinným zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Žalovaná v 2. rade v rámci trestného konania nevystupovala. Súd je viazaný rozhodnutím súdu o tom že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Ak škoda mala vzniknúť žalobcovi odcudzením prípadne zničením vecí resp. neumožnením užívania predmetného bytu žalobcovi žalovanou v 2. rade, z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by sa ktoréhokoľvek z popísaných konaní žalovaná dopustila. Žalobca tak voči žalovanej v 2. rade nepreukázal protiprávny úkon, ktorého by sa dopustila, súd preto žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol.
1.3. Žalovaní namietli premlčanie nároku žalobcu, súd preto pred skúmaním opodstatnenosti žalovaného nároku skúmal, či je nárok žalobcu premlčaný, skúmal začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby a možnosť jej spočívania v dôsledku trestného stíhania žalovaného v 1. rade. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť že žalobca získal informácie na základe ktorých si mohol úsudok o osobe škodcu urobiť najneskôr 30.12.2005, keď v zápisnici z prípravného konania vyčíslil škodu, pričom túto aj presne identifikoval uvedením konkrétnych hnuteľných vecí, ktoré mu mali byť odcudzené - hnuteľné veci uvedené v časti A a B žaloby, s výnimkou závesu z plastovej kože, pričom aj uviedol, že ich nadobúdacia hodnota je 137.477 Sk (4.563,40 eura). V takejto výške aj žiadal škodu nahradiť. Najneskôr 30.12.2005 teda žalobcovi začala plynúť 2 - ročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody voči žalovaným spôsobenej odcudzením (prípadne zničením) hnuteľných vecí uvedených v časti A a B žaloby. Voči žalovanému v 1. rade prebiehalo trestné stíhanie, súd preto posudzoval aj skutočnosť, či plynutie predmetnej premlčacej doby mohlo v dôsledku uplatnenia nároku na náhradu škodu žalobcom v rámci adhézneho konania spočívať a dospel k záveru, že žalobca ako poškodený si v trestnom konaní vedenom proti žalovanému v 1. rade nárok na náhradu škody riadne neuplatnil. Riadne uplatnenie si nároku na náhradu škody v adhéznom konaní predpokladá uvedenie z akých dôvodov, v akej výške a voči komu sa uplatňuje. Žalobca v priebehu trestného konania vedeného proti žalovanému v 1. rade ako obvinenému viacnásobne dopĺňal zápisnicu o trestnom oznámení, pričom neustále dopĺňal zoznam hnuteľných vecí, ktoré sa nachádzali v byte a mali mu byť odcudzené, pričom aj vyčísloval ich hodnotu resp. škodu. Až v zápisnici z 30.12.2015 žalobca uviedol, že požaduje náhradu škody vo výške 137. 477 Sk (4.563,40 eura) . Podľa názoru súdu prvej inštancie takýto postup žalobcu nie je možné považovať za riadne uplatnenie škody v adhéznom konaní, nakoľko v podaní žalobcu okrem uvedenia výšky škody úplne absentoval návrh alebo žiadosť žalobcu, aby súd v odsudzujúcom rozsudku zaviazal na náhradu škody resp. uložil povinnosť nahradiť škodu spôsobenú trestným činom obžalovanému - žalovanému v 1. rade. Samotným vyčíslením nároku teda plynutie subjektívnej premlčacej doby nespočívalo. Táto začala plynúť dňa 30.12.2005 a uplynula dňom 30.12.2007. Žaloba ohľadom položiek uplatnených voči žalovaným v časti A a B žaloby s výnimkou závesu z plastovej kože bola podaná na súd až 27.06.2008, teda po uplynutí 2
- ročnej (subjektívnej) premlčacej doby, žalovaní vzniesli námietku premlčania, súd preto na uvedené prihliadal a žalobu vo vzťahu k uvedeným položkám zamietol. Samotná skutočnosť že objektívna 3 ročná (prípadne aj 10 ročná) premlčacia lehota v čase podania žaloby na súd neuplynula, nemá právny význam, pretože k oslabeniu práva a jeho nemožnosti priznať ho súdnym rozhodnutím v prípade vznesenia námietky premlčania došlo samotným uplynutím 2 ročnej subjektívnej premlčacej doby. S námietkou žalobcu, že vznesenie námietky žalovanými by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi, sa súd prvej inštancie nestotožnil, pretože žalobca disponoval všetkými skutkovými informáciami, z ktorých mohol jasne vyvodiť záver o osobe škodcu/škodcov ako aj o vzniku škody a jej výške. Súd prvej inštancie preto vyslovil názor, že márne uplynutie premlčacej doby vo vzťahu k obom žalovaným zavinil žalobca, a z okolností prípadu nevyplýva, že by priznanie účinkov premlčania bolo pre žalobcu neprimerane tvrdým postihom.
1. 4. K položkám uplatnením žalobcom v časti C žaloby v celkovej výške 75. 800,30 Sk (2.516,11 eura) s výnimkou položky č. 12 - platby za právne služby vo výške 19. 000,- Sk (630,68 eura - vylúčené na
samostatné konanie), súd prvej inštancie uviedol, že tieto si žalobca uplatnil, z dôvodu že mu žalovaní v 1. a 2. rade znemožnili užívanie jeho vecí, z ktorého dôvodu si musel zakúpiť nové.
1. 5. Súd prvej inštancie skúmal plynutie subjektívnej premlčacej doby aj pri položkách uplatnených v časti C žaloby a dospel k záveru, že vo vzťahu k položkám 1, 2, 3, 4, 13, 14, 15, 20, 21, 22, 23, a 24 časti C sa o škode a jej výške žalobca dozvedel najneskôr dňom vynaloženia predmetných nákladov, kedy začala plynúť 2- ročná subjektívna premlčacia doba čo vo vzťahu k uvedeným položkám bolo pred 27.06.2006, subjektívna 2 - ročná premlčacia doba tak uplynula do dňa podania žaloby v celom rozsahu. Vo vzťahu k položkám časti C č. 7,11,16 žalobcovi začala plynúť premlčacia doba tiež ich vynaložením a ku dňu podania žaloby uplynula v rozsahu nároku uplatneného za obdobie od 07/2005 do 06/2006
- úhrady za plyn v byte v sume 872,50 Sk, za doposielanie pošty na nové adresy od 01.07.2006 do 10.10.2007 v sume 391 Sk, za doposielanie pošty na nové adresy uhradil žalobca za obdobie od júla 2005 do júna 2006 sumu 277 Sk, úhrady za ubytovanie v N. F. od 01.12.2005 do 27.06.2006 boli vykonané žalobcom v rozsahu 20.685 Sk. Všetky uvedené náklady resp. výdavky žalobcu boli žalobcom vynaložené pred 27.06.2006 a teda subjektívna 2 - ročná premlčacia doba, ktorá začala žalobcovi plynúť samotným ich vznikom, do 27.06.2008 - dňa podania žaloby na súd, uplynula. Aj v uvedenom rozsahu súd žalobu pre premlčanie uplatnených nárokov zamietol.
1. 6. Vecne ďalej odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie tým, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný v 1. rade sa dopustil protiprávneho úkonu, keď dňa 01.07.2005 asi o 18.00 hod v F. na ul. Y. M. č. XX/XX vošiel do bytu č. XX, bez oprávnenia a súhlasu nájomníka a užívateľa tohto bytu - žalobcu, vymenil vchodové dvere do bytu, nasťahoval do bytu svoje veci a znemožnil žalobcovi užívanie tohto bytu, hoci medzi nimi existoval nájomný vzťah, pričom v priestoroch bytu zostali osobné veci a zariadenie bytu žalobcu, ktoré z bytu povynášal do iných priestorov. K odstráneniu tohto protiprávneho stavu došlo až 18.09.2007. V prípade, ak by žalobcovi nebolo zabránené byt riadne užívať, nemusel by využiť službu pošty na preposielanie pošty a mohol by ju preberať v predmetnom byte a predovšetkým, pretože žalovaný musel nevyhnutne riešiť svoju bytovú otázku, zmenšil sa jeho majetok aj o platby za ubytovanie v N. F. od 17.07.2006 do 18.09.2007 v celkovej sume 50.235 Sk. Nakoľko si však žalobca titulom náhrady škody z dôvodu platieb za ubytovanie N. uplatnil sumu 22. 000 Sk (730,27 eura), súd bol jeho návrhom viazaný a nemohol mu priznať viac, ako požadoval t.j. 730,27 eura. Príčinná súvislosť protiprávného úkonu žalovaného v 1. rade s predmetnými výdavkami žalobcu vyplýva zo skutočnosti, že bez spáchaného trestného činu žalovaným v 1. rade by žalobcovi predmetné výdavky nevznikli, resp. v dôsledku nemožnosti užívať predmetný byt spôsobenej konaním žalovaného v 1. rade došlo k zmenšeniu jeho majetku o uvedené preukázane vynaložené výdavky. Medzi protiprávnym úkonom žalovaného v 1. rade a vznikom uvedených výdavkov - vznikom škody je teda príčinná súvislosť. Nárok na náhradu škody vo výške 790,05 eura tak bol žalobcom uplatnený dôvodne. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody - výdavkov v časti C položky č. 17 a 18 - 540 Sk a 640 Sk v dňoch 20.09.2007 a 19.09.2007 súd prvej inštancie uviedol, že aj keď predmetné výdavky a ich vynaloženie žalobca preukázal, súd dospel k záveru, že nebol žalobcom preukázaný taký protiprávny úkon, v príčinnej súvislosti s ktorým by došlo k jeho zmenšeniu majetku uvedenými výdavkami. Žalobca síce vynaložil dňa 19.09.2007 sumu 640 Sk na výmenu vložky na byte, z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že súdny exekútor pri vypratávaní bytu dňa 18.09.2007 zabezpečil výmenu bytovej vložky, žalobca vôbec nevysvetlil, prečo k výmene predmetnej vložky na byte pristúpil a v čom mala spočívať povinnosť žalovaných takúto výmenu uhradiť. Naopak, nakoľko bytovú vložku vymenil súdny exekútor, je zrejmé, že žalobca si mohol zabezpečiť kľúč od súdneho exekútora. Vo vzťahu k položke č. 17 - 540 Sk - otvorenie pivnice a výmena zámku dňa 20.09.2017, tiež nebolo preukázané protiprávne konanie žalovaných, v príčinnej súvislosti s ktorým by bol vznik škody spočívajúcej vo výdavku 540 Sk spojenom s otvorením a výmenou zámku na pivnici. Žalovaní tvrdili, že kľúč od pivnice od nich prevzal dňa 04.07.2005, pričom žalobca uvedené tvrdenie nepoprel. Žalobca netvrdil a ani nepreukázal, čo bolo dôvodom otvorenia pivnice a výmeny zámku, či na otvorenie uvedenej pivnice vyzval žalovaných resp. či žalovaných požiadal o zabezpečenie kľúča a títo mu odmietli kľúč od pivnice odovzdať. Za takýchto okolností mal súd prvej inštancie za to, že žalobca nepreukázal také konanie žalovaných, ktoré by bolo možné označiť za protiprávny úkon, v príčinnej súvislosti s ktorým vznikol výdavok žalobcu spojený z otvorením pivnice a výmenou zámku, a teda nebola ani preukázaná príčinná súvislosť medzi nimi. Súd prvej inštancie nakoniec posúdil oprávnenosť položky uplatnenej v časti C ako položka 19
- zabezpečenie odvozu vecí od žalovaných - výzva na vydanie vecí zo dňa 05.11.2007, príjmovým dokladom zo dňa 05.11.2007 žalobca preukázal že AUTODOPRAVE Y. F. uhradil 1. 000 Sk, žiadnym spôsobom však už nebolo preukázané konanie žalovaných, v príčinnej súvislosti s ktorým by bol vznik
predmetného výdavku škody. V prípade, že žalovaní hnuteľné veci označené v prílohe patriace žalobcovi mali v neoprávnenej držbe, bolo ich povinnosťou mu ich vydať bezodkladne potom, ako ich na to vyzval, v konaní však nebolo preukázané, že by žalovaní hnuteľné veci patriace žalobcovi dňa 05.11.2007 mali v držbe a ich zavineným konaním si nesplnili povinnosť vydať ich žalobcovi. To, že žalobca stanovil bez dohody s nimi konkrétny termín a miesto, vrátane spôsobu ich prevzatia a s tým mu vznikli aj výdavky na zabezpečenie prepravy, nemá za následok povinnosť žalovaných mu takéto výdavky nahradiť.
1.7. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca dostatočne neosvedčil dôvody, ktoré by ho zbavovali zakročovacej povinnosti, ktorá v okolnostiach prípadu znamenala zabezpečiť, aby žalovaný v 1. rade nepokračoval v odstraňovaní jeho hnuteľných vecí. Takéto opatrenie mohlo spočívať aj v zabezpečení dočasných skladovacích priestorov žalobcom, v ktorých by boli jeho hnuteľné veci dočasne uložené. Bez vykonania takýchto primeraných opatrení bez dôvodov na strane žalobcu nie je možné dospieť k záveru, že by si svoju zakročovaciu povinnosť na odvrátenie hroziacej škody splnil. V prípade ak si poškodený nesplní zakročovaciu povinnosť ktorá mu vznikla, nemôže sa domáhať náhrady škody voči škodcovi ani v prípade naplnenia všetkých zákonných predpokladov pre náhradu škody. Vzhľadom na deklarovaný úmysel žalovaného v 1. rade hnuteľné veci žalobcu odstraňovať, mohol sa v danom čase domáhať žalobca ochrany aj s využitím ustanovenia § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka a požiadať súd o uloženie povinnosti vykonať vhodné a primerané opatrenia na odvrátenie hroziacej škody, a to prípadne aj návrhom na vydanie predbežného opatrenia. Súd prvej inštancie konštatoval, že v okolnostiach predmetného prípadu takáto povinnosť vznikla žalobcovi už momentom, keď opakovane našiel jemu patriace hnuteľné veci pri kontajneroch a žalovaný v 1. rade oznámil, že bude s vynášaním jeho vecí ku kontajnerom pokračovať až do ich úplného odstránenia.
1.8. Podľa súdu prvej inštancie má žalobca voči žalovanému pohľadávku z dôvodu náhrady škody, splatnosť ktorej nevyplýva zo zákona, z dohody účastníkov ani z rozhodnutia, a preto bol žalovaný v 1. rade povinný žalobcovi plniť až od dňa nasledujúceho po dni, kedy ich na plnenie žalobca vyzval. Nakoľko žalobca v konaní netvrdil a ani nepreukázal, že by žalovaných na splnenie peňažného záväzku zo spôsobenej škody vyzýval, považoval súd prvej inštancie v súlade zo zaužívanou justičnou praxou za výzvu na plnenie až doručenie žaloby žalovanému v 1. rade dňa 19.03.2012. Pohľadávka žalobcu voči žalovanému v 1. rade sa tak stala splatnou nasledujúceho dňa t.j. 20.03.2012, s tým že prvý deň kedy sa žalovaný v 1. rade s plneným peňažného záväzku dostal do omeškania tak bol 21.03.2012, od ktorého dňa súd žalobcovi voči žalovanému v 1. rade priznal nárok na úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 790,05 eura. Súd prvej inštancie vo zvyšnej časti uplatnenej istiny 6.232,13 eura spolu s 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 6.232,13 eura od 21.03.2012 do zaplatenia a s 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 7.038,77 eura od 01.09.2009 do 20.03.2012 a s 0,5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 790,05 eura od 21.03.2012 do zaplatenia voči žalovanému v 1. rade žalobu ako nedôvodnú zamietol. Voči žalovanej v 2. rade vzhľadom na jej nedôvodnosť súd žalobu o zaplatenie 7.038,77 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 7.038,77 eura od 01.04.2009 až do zaplatenia v celom rozsahu zamietol.
1.9. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanej v 2. rade ako plne úspešnej v konaní voči neúspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalobca bol v konaní voči žalovanému v 1. rade úspešný čo do priznanej istiny vo výške 790,05 eura. Celkový úspech žalobcu teda predstavoval 790,05 eura, čo predstavuje 11,22 % z uplatneného nároku (7.038,77 eura). Žalobca bol v konaní voči žalovanému v 1. rade neúspešný vo zvyšnej časti uplatneného nároku t.j. v časti 6.232,13 eura, v ktorej bola žaloba zamietnutá, čo predstavuje 88,78 % žalobcom uplatneného nároku. Vzhľadom k uvedenému bol žalovaný v 1. rade v konaní úspešný v rozsahu 88,78 % a žalobca v rozsahu 11,22%. Čistý úspech žalovaného v 1. rade v konaní tak predstavoval 77,56 %, preto súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný v 1. rade má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77,56 %. V časti 16,59 eura, v ktorej časti bolo konanie zastavené na účely rozhodovania o trovách považoval súd prvej inštancie žalovaných aj v tejto časti za úspešných, nakoľko zastavenie konania zavinil žalobca.
2. Proti výrokom II., III., IV., V. a VI. napadnutého rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil.
2.1. Podľa žalobcu súd prvej inštancie pochybil v tom, že prihliadol z úradnej povinnosti na vznesenú námietku premlčania žalovanými, následkom čoho sa obaja žalovaní dovolali premlčania uplatneného nároku. Súd prvej inštancie pochybil aj v konštatovaní, že žalobca si riadne neuplatnil náhradu škody, za čo nie je možné považovať uplatnenú škodu v trestnom konaní. Žalobca poukázal na skutočnosť, že škodu si uplatnil podaním dňa 01.07.2005, pričom do 30.12.2005 priebežne túto upravoval, právoplatne bol žalovaný odsúdený až uznesením Krajského súdu v Trnave dňa 27.02.2007. Na základe uvedeného by mu účinne mala začať plynúť premlčacia doba až od dňa 28.02.2007, do podania žaloby na súd prvej inštancie dňa 27.06.2008 uplynulo iba 483 dní, čo stihol v dvojročnej premlčacej lehote, a preto súd prvej inštancie nemal na vznesenú námietku premlčania od žalovaných prihliadať. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR. Žalobca uviedol, že deň 01.07.2005 nemožno považovať za deň, kedy mu škoda vznikla, vedomosť o jej výške a škodcovi, lebo nemal z akých skutočností usudzovať, či mu žalovaní veci vrátia a v akom stave, a preto až deň vydania bytu exekútorom považuje za deň kedy si mohol reálne ustáliť škodu. Od uvedeného momentu mal vedomosť o výške škody a škodcovi, a potom subjektívna 2 ročná lehota mala začať plynúť od tohto momentu a keďže by skončila neskôr ako objektívna 3 ročná lehota, tak posledný deň na uplatnenie jeho nároku by bol uplynul dňa 01.07.2008. Zo strany oboch žalovaných išlo o úmyselné konanie a nie je rozhodujúce, či bol iba jeden z nich právoplatne odsúdený. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalovaní sú manželia a mali obaja vedomosť o tom, že byt je zariadený a má právo ho užívať. Žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade sú solidárne - spoločne a nerozdielne zaviazaní obaja na náhradu škody, pretože všetky skutkové okolnosti v žalobnom návrhu za akých došlo ku vzniku škody neboli v konaní medzi sporovými stranami sporné. Zistený skutkový stav dáva základ pre záver, že v prípade žalovaných sa jedná o úmyselné konanie spôsobiť žalobcovi škodu, o ich priamom úmysle svedčí ich následné konanie, a preto je v danom prípade potrebné aplikovať 10 ročnú premlčaciu dobu. Poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 176/2011.
2.2. Žalobca navrhol aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalovaných v 1. a 2. rade zaviaže povinnosťou spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 7.038,77 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 7.038,77 eura od 1. apríla 2009 do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a zaviaže žalovaných v 1. a 2. rade na náhradu trov konania vo výške 100 %.
3. Žalovaní v 1. a 2. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že v plnom rozsahu súhlasia s rozsudkom súdu prvej inštancie a navrhujú aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), zistil, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C. s. p.), pričom žalobca nie je oprávneným subjektom podať odvolanie voči výroku II. napadnutého rozsudku, je oprávneným subjektom podať odvolanie voči výrokom III., IV. a súvisiacim výrokom V. a VI. napadnutého rozsudku (§ 359 C. s. p.). Odvolací súd ďalej zistil, že odvolanie smeruje proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 C. s. p.), že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C. s. p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) C. s. p.); následne preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C. s. p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C. s. p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C. s. p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.
5. Podľa § 359 C. s. p. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
6. Citované zákonné ustanovenie priznáva strane možnosť podať odvolanie len v tom prípade, ak bolo napadnuté rozhodnutie vydané v jej neprospech. Rozhodujúcim meradlom pri posudzovaní, či sa rozhodlo v neprospech žalobcu, je porovnanie žalobného návrhu (petitu žaloby) s odvolaním napadnutým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v neprospech strany vtedy, ak bola strane spôsobená aj len nepatrná ujma. Táto ujma však musí existovať objektívne, nestačí len subjektívne presvedčenie strany, že jej bola ujma spôsobená.
7. V preskúmavanej veci má odvolací súd za to, že na strane žalobcu napadnutým výrokom II. rozsudku súdu prvej inštancie nevznikla a ani nemohla vzniknúť žiadna, teda ani len nepatrná ujma, ktorá by bola objektívne zistiteľná. Takýto záver vyplýva z toho, že výrokom II. súd prvej inštancie uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 790,05 eura spolu s 9,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 790,05 eura od 21.03.2012 do zaplatenia. Až výrokmi III., IV., V. a VI. rozhodol súd prvej inštancie v neprospech žalobcu - odvolateľa, pretože výrokom III. zamietol žalobu voči žalovanému v 1. rade žalobu vo zvyšnej časti o zaplatenie a výrokom IV. zamietol žalobu v celom rozsahu voči žalovanej v 2. rade, teda tu bol žalobca neúspešný. Neúspešný bol aj v súvisiacich výrokoch V. a VI. o nároku na náhradu trov konania. Odvolanie voči výroku II. napadnutého výroku bolo teda podané žalobcom ako neoprávnenou osobou.
8. Podľa § 386 písm. b) C. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
9. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia odvolací súd odvolanie žalobcu proti napadnutému výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie odmietol ako podané neoprávnenou osobou.
10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu zostali výroky III., IV. a súvisiace výroky V. a VI. o náhrade trov konania.
11. Podanou žalobou po pripustení jej zmeny súdom prvej inštancie sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovaným v 1. a 2. rade náhradu škody vo výške 231.050,- Sk (7.669,45 eura) a úroku z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 7.652,86 eura od 01.01.2013 do zaplatenia z dôvodu, že žalovaný v 1. rade vnikol do bytu, v ktorom žalobca býval a znemožnil mu užívanie bytu. Od 01.07.2005 do 18.09.2007 preto v danom byte nebýval, ostali mu v ňom všetky osobné veci, hygienické potreby, potraviny, bytové zariadenie. Od 01.07.2005 si žalobca musel zabezpečiť bývanie, zakúpiť si oblečenie, veci nevyhnutnej osobnej potreby, pretože ostal na ulici len v tom, čo mal pri sebe a na sebe. Žalovaný v 1. rade bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 09.11.2006 sp. zn. 7T/65/2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave z 27.02.2007 sp. zn. 3To/1/2007 pre prečin porušovania domovej slobody, za čo mu bol uložený trest. Žalobca ako poškodený bol odkázaný s nárokom na náhradu škody na konanie vo veciach občianskoprávnych.
12. Predmetom vecného prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na žalovaným uplatnené odvolacie dôvody bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým záverom a správne vec právne posúdil, keď svojím rozhodnutím voči žalovanému v 1. rade žalobe čiastočne vyhovel v rozsahu 790,05 eura a vo zvyšku žalobu zamietol z dôvodu premlčania nároku, resp. z dôvodu nepreukázania konania v príčinnej súvislosti so vznikom finančného výdavku na strane žalobcu. Voči žalovanej v 2. rade žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodu, že žalobca si voči žalovanej v 2. rade nesplnil povinnosť tvrdenia a následne ani neuniesol dôkazné bremeno.
13. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca svoj nárok na náhradu škody, ktorej sa domáhal, rozdelil do troch častí: v časti A (veci špecifikované pod položkami 1 až 41) si uplatnil náhradu škody na veciach, ktoré užíval do 01.07.2005, žalovaní mu znemožnili ich užívanie a odmietli mu ich vydať, a to spolu v sume 54.250 Sk (1.800,77 eura). V časti B (položky 1 až 6) sú špecifikované starožitné veci v hodnote 101.000 Sk (3.352,59 eura). V časti C sa domáhal náhrady škody spočívajúcej vo vynaložených finančných prostriedkoch na zakúpenie nových vecí, v platení energií, telefónu, odpojenia telefónu, so zabezpečením bývania, právnymi službami (táto položka bola vylúčená na samostatné konanie), jednotlivé položky boli v žalobe špecifikované ako položky 1 až 24 spolu v sume 56.800,30 Sk (1.885,42 eur - bez finančných nákladov za právne služby) .
14. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil žalovanými uplatnenú námietku premlčania, pričom pochybil aj v konštatovaní, že žalobca si v rámci trestného konania vedeného voči žalovanému v 1. rade riadne neuplatnil náhradu škody.
15. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
16. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
17. Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
18. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.
19. Z citovaného ustanovenia § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že žalobca ako poškodený si mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť v subjektívnej dvojročnej premlčacej lehote, ktorá plynie v rámci objektívnej trojročnej resp. desaťročnej lehoty. Subjektívna premlčacia lehota začína plynúť od nadobudnutia vedomosti poškodeného - žalobcu o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pri posudzovaní otázky, kedy sa žalobca dozvedel o škode, je treba vychádzať z preukázanej vedomosti žalobcu o vzniknutej škode. Dozvedieť sa o škode znamená, že sa poškodený dozvedel o majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú je možné natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, že je možné právo na jej náhradu dôvodne uplatniť na súde (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 477/2001 zo dňa 30. 4. 2002). Objektívna premlčacia lehota začína plynúť od právnej udalosti zakladajúcej nárok poškodeného (žalobcu). Z uvedeného vyplýva že žalobca ako oprávnený subjekt si mohol uplatniť právo na náhradu škody najneskôr v posledný deň objektívnej premlčacej lehoty, zároveň sa však uplatnenie vyžaduje aj najneskôr v posledný deň subjektívnej premlčacej lehoty. K vzťahu subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty je potrebné dodať, že subjektívna premlčacia lehota môže začať plynúť kedykoľvek počas plynutia objektívnej premlčacej lehoty, objektívna premlčacia lehota však žiadnym spôsobom nepredlžuje subjektívnu. Obe premlčacie lehoty sú rovnocenné, na premlčanie práva stačí uplynutie ktorejkoľvek z nich.
20. Spočívanie premlčacej lehoty upravuje vyššie citované ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka a vyplýva z neho, že ak si poškodený uplatní právo na náhradu škody spôsobenej mu trestným činom v adhéznom konaní, plynutie premlčacej doby sa prerušuje a premlčacia doba neplynie. Predpokladom prerušenia plynutia premlčacej doby je riadne uplatnenie náhrady škody v trestnom konaní. Riadne uplatnenie nároku na náhradu škody znamená, že škoda je v trestnom konaní presne špecifikovaná výškou a je uvedené, že sa jej poškodený domáha od páchateľa trestného činu. Uvedenú situáciu riešilo už judikované rozhodnutie R 22/1979 (Správa o rozhodovaní súdov o náhrade škody vo veciach, ktorým predchádzalo adhézne konanie, Cpj 35/78 Najvyššieho súdu ČSR z 24. októbra 1979, ktorá bola prejednaná a vzatá na vedomie plénom Najvyššieho súdu ČSR dňa 5. decembra 1979, sp. zn. Pls 2/79, R 22/1979) v zmysle ktorého v prípade námietky premlčania v konaní o náhradu škody, ktorému predchádzalo adhézne konanie (konanie o nároku poškodeného na náhradu škody prebiehajúce v rámci trestného konania), je nutné posúdiť, či bol nárok na náhradu škody trestnom konaní uplatnený, či bol riadne uplatnený a či poškodený v adhéznom konaní riadne pokračoval (R 22/1979).
21. Súd prvej inštancie sa správne pred skúmaním opodstatnenosti samotného uplatneného nároku zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovanými, ako aj možnosťou spočívania premlčacej lehoty v dôsledku trestného stíhania žalovaného v 1. rade. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu, vrátane pripojeného trestného spisu sp. zn. 7T/65/2006 vo veci obžalovaného - žalovaného v 1. rade a napadnutého rozhodnutia dospel súhlasne so súdom 1. inštancie k záveru, že vo vzťahu k veciam vymenovaným s vyčíslením ich hodnoty a uvedeným v časti A a B žaloby začala plynúť žalobcovi dvojročná subjektívna lehota najneskôr dňa 30.12.2005 - vtedy do zápisnice ako poškodený výslovne uviedol, že požaduje náhradu škody vo výške 137.477 Sk (4.563,40 eura), pričom uviedol aj zoznam vecí, ktoré označil ako odcudzené - tieto veci korešpondujú s položkami uvedenými v žalobe v časti A a B. Napriek skutočnosti, že žalobca ako poškodený v uvedenej trestnej veci výslovne neuviedol, že vyčíslenú náhradu škody požaduje od žalovaného v 1. rade, táto skutočnosť vyplýva priamo z podstaty veci, pretože ako poškodený bol vypočutý v trestnej veci, kde jediným obvineným bol žalovaný v 1. rade. Na základe uvedených skutočností dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštankcie k záveru, že v časti 4.563,40 eura si žalobca uplatnil náhradu škody v adhéznom konaní riadne a v tejto časti
plynutie premlčacej lehoty spočívalo až do právoplatného rozhodnutia v trestnej veci voči žalovanému v 1. rade - teda do 27.02.2007 a odo dňa 28.02.2007 plynutie premlčacej lehoty pokračovalo. Žaloba bola súdu prvej inštancie doručená dňa 27.06.2008, teda v rámci subjektívnej aj objektívnej premlčacej lehoty (objektívna lehota v tejto časti začala plynúť odo dňa 01.07.2005, kedy prišlo k spáchaniu skutku).
22. V časti náhrady škody, ktorú žalobca v žalobe vyčíslil v sume 155.250 Sk (5.153,36 eura) - časti A a B, nie je premlčaný nárok na náhradu škody vo výške 137.477 Sk (4.563,40 eura), ktorý si žalobca riadne uplatnil v rámci adhézneho konania. Vo zvyšnej časti - teda v sume 589,96 eura je nárok premlčaný, pretože žalobca si ho neuplatnil včas v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť 30.12.2005 a uplynula dňa 30.12.2007 tak, ako uviedol súd prvej inštancie. V tejto časti premlčacia lehota nespočívala, pretože si tento nárok žalobca v rámci adhézneho konania neuplatnil. Odvolacia námietka žalobcu, že premlčacia lehota začala plynúť až odo dňa vydania bytu exekútorom, pretože dovtedy nemal z akých skutočností usudzovať, či mu žalovaní veci vrátia a v akom stave, a preto až v tento deň si mohol reálne ustáliť škodu, neobstojí, pretože žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody v časti A a B žaloby za totožné veci ako v trestnom konaní, teda už v trestnom konaní vedel označiť veci, na ktorých mu vznikla škoda, v akom rozsahu a kto mu túto škodu svojím konaním spôsobil. Neobstojí ani odvolacia námietka, podľa ktorej je potrebné aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu lehotu, a to z dôvodu, že žalobca si zvyšný nárok (okrem uplatneného v adhéznom konaní) neuplatnil v rámci subjektívnej premlčacej lehoty, ktorá je vždy dvojročná. Pretože tento nárok nebol uplatnený v rámci dvojročnej subjektívnej lehoty je premlčaný bez ohľadu na to, že objektívna lehota ešte prípadne plynie. Nie je preto dôvodné zaoberať sa objektívnou premlčacou lehotou.
23. V uvedenej časti odvolací súd konštatuje, že správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu § 112 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie nesprávne aplikoval, keď nesprávne posúdil spočívanie premlčacej lehoty. Odvolací dôvod žalobcu uplatnený v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p. v časti 4.563,40 eura je tak daný.
24. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo
25. Podľa § 391 ods. 1 C. s. p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
26. Podľa § 391 ods. 2 C. s. p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
27. Podľa § 391 ods. 3 C. s. p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.
28. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd preto postupom podľa § 389 ods. 1 písm. c) C. s. p. v časti 4.563,40 eura s príslušenstvom napadnutý výrok III. zrušil a podľa § 391 ods. 1 v tejto časti vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
29. V ďalšom konaní súd prvej inštancie v zrušenej a vrátenej časti vec meritórne prejedná, bude sa zaoberať vecnou a právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatneného nároku, pričom preskúma príčinnú súvislosť medzi vznikom škody, náhrady ktorej sa žalobca domáha a konaním žalovaného v 1. rade, a to jednak v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, jednak § 415 Občianskeho zákonníka, pričom vzhľadom k v konaní tvrdeným skutočnostiam preskúma aj prípadnú spoluúčasť žalobcu na vzniknutej škode v zmysle ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka. Vykonané dokazovanie komplexne vyhodnotí, následne vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p. odôvodní. Pri novom rozhodovaní je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto rozhodnutí o otázke premlčania nároku žalobcu a plynutí premlčacích lehôt.
30. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
31. Ako je vyššie uvedené - výrokom III. súd prvej inštancie žalobu zamietol v časti o zaplatenie 6.232,13 eura, odvolací súd tento napadnutý výrok v časti 4.563,40 eura s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.563,40 eura od 21.03.2012 do zaplatenia zrušil a v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo zvyšnej časti napadnutého výroku v sume 1.668,73 eura s príslušenstvom(6.232,13- 4.563,40) odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny, keď z tejto sumy je 589,96 eura premlčaný nárok, ako je uvedené v dôvodoch vyššie (jedná sa o nárok uplatnený v časti A a B žaloby) a vo zvyšku sa jedná o čiastočne nepriznaný nárok, špecifikovaný v časti C žaloby. V tejto časti sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie a postupom podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. v tejto zvyšnej časti napadnutý výrok III. potvrdil ako vecne správny, pričom konštatuje vecnú správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd tiež konštatuje, že v tejto časti rozhodnutia súdu prvej inštancie - vo vzťahu k nároku špecifikovanému v časti C žaloby, žalobca nevzniesol osobitné odvolacie námietky, na ktoré by odvolací súd mal dať odpoveď.
32. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje aj s odôvodnením napadnutého výroku IV., ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu voči žalovanej v 2. rade., v tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že je procesnou povinnosťou žalobcu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi (čl. 8 C. s. p.). Z obsahu preskúmavaného spisu a pripojeného trestného spisu Okresného súdu Trnava 7T65/06 nevyplynul protiprávny úkon, ktorého by sa mala žalovaná v 2. rade dopustiť. Samotný žalobca v rámci trestného konania označil len žalovaného v 1. rade ako toho, kto sa dopustil protiprávneho konania a kto mu „odcudzil“ veci. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. aj napadnutý výrok IV., keď dospel k záveru, že odvolacie námietky žalobcu nie sú dôvodné.
33. Vzhľadom k skutočnosti, že odvolací súd odvolaniu čiastočne vyhovel a čiastočne napadnuté rozhodnutie vo výroku III. zrušil a vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov žalobcu a žalovaného v 1. rade, vrátane náhrady trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.). 34. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 393 ods. 2 C. s. p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).