Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/129/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobcu: ROYAL DESIGN, s.r.o., so sídlom Námestovo, Veterná 156/13, IČO: 51 664 089, právne zastúpený Mgr. Jurajom Kornhauserom, so sídlom V., O. E. XX, proti žalovanému: L. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., R. č. XXX, právne zastúpený spoločnosťou PUKAJ, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Dolnom Kubíne, Hviezdoslavovo nám. 1661, IČO: 53 029 623, o zaplatenie 160.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo z 03. apríla 2020, č.k. -414, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. z r u š u j e a v tomto rozsahu mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 35.000,- eur s 0,05 % úrokom z omeškania denne od 04.09.2016 do zaplatenia, z titulu vrátenia poskytnutej pôžičky, uzavretej medzi stranami sporu dňa 08.09.2014 podľa a nasl. (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 125.000,- eur s príslušenstvom, z titulu vrátenia poskytnutej pôžičky, na základe uzatvorenej zmluvy o pôžičke zo dňa 14.02.2016, ako nedôvodnú zamietol (výrok II.). Žalobcu zaviazal k povinnosti nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 56 %, vychádzajúc tak z pomeru úspechu strán v spore v zmysle (výrok III.). Vychádzal tak zo skutkových tvrdení uvedených v žalobe, v zmysle ktorých si žalobca voči žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie sumy 160.000,- eur, a to titulom 1. uzavretej zmluvy o pôžičke zo dňa 08.09.2014, na základe ktorej mal žalobca žalovanému poskytnúť pôžičku vo výške 35.000,- eur a 2. zmluvy o pôžičke z 14.02.2016, na základe ktorej mala byť žalobcom poskytnutá žalovanému pôžička vo výške 125.000,- eur. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania zistil, že žalovaným v priebehu konania nebolo spochybňované tvrdenie žalobcu o uzavretí písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 08.09.2014, ako aj o tom, že na základe zmluvy žalobcom reálne bola žalovanému suma 35.000,- eur poskytnutá. Sporným medzi stranami zostalo, či pôžička bola zo strany žalovaného žalobcovi vrátená, keďže žalovaný tvrdil, že splátkami (špecifikovanými v bode 5. odôvodnenia), ktoré boli zasielané na účet žalobcu a dvakrát prostredníctvom svedka U. V., bola pôžička splatená. Žalobca popieral, že by sa so žalovaným na takomto spôsobe vrátenia pôžičky so žalovaným dohodol. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal, že medzi jeho účtom a účtom žalobcu prebiehali rôzne transakcie, celkom 87.450,- eur bolo uhradených z účtu žalobcu na účet žalovaného. Hodnotiac výsledky vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný tvrdenia o vrátení pôžičky deklarovaným spôsobom - platbami na účet

žalobcu a dvakrát prostredníctvom platby na účet svedka U. V. nepreukázal. Je zrejmé, že žalovaný a žalobca vzájomne spolupracovali v obchodnej činnosti, z tohto dôvodu žalovaný posielal na účet žalobcu rôzne platby, pričom podľa tvrdenia žalovaného a vychádzajúc zo súčtu uvádzaných súm, bola dokonca zaplatená (vrátená) vyššia suma, než mala byť na základe zmluvy o pôžičke poskytnutá. Považoval v tejto súvislosti za nepreukázané tvrdenie žalovaného, že suma, ktorá bola naviac oproti sume uvádzanej v zmluve o pôžičke žalobcovi poskytnutá, jedná sa o ústne dohodnutý úrok z pôžičky. Svedok U. V. síce potvrdil, že žalobcovi na pokyn žalovaného odovzdal v hotovosti peniaze, ktoré mu žalovaný vopred poslal na jeho bankový účet, avšak uviedol, že nevie, prečo žalovaný chcel, aby tieto peniaze žalobcovi odovzdal. Svedok v rámci svojho výsluchu na pojednávaní dňa 11.02.2019 uviedol, že počas obdobia, keď u žalovaného žalobca pracoval, tak mu na účet posielal peniaze na tovar. Vzhľadom na uvedené nezrovnalosti a pochybnosti v spôsobe aj výške vrátenia poskytnutej sumy na základe zmluvy o pôžičke z 08.09.2014, žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 35.000,- eur s príslušným úrokom z omeškania. Samotný žalobca argumentoval, že základom všetkých pôžičiek bola zmluva o pôžičke z 07.09.2014, pričom zmluvné strany vždy iba menili ďalšími právnymi úkonmi, a to zmluvou o pôžičke zo dňa 14.2.2016 a Dodatkom č. 1 zo dňa 28.06.2016. Vychádzajúc z tohto tvrdenia potom nie je zrejmé, prečo nie je zmluva o pôžičke zo dňa 14.02.2016 označená ako Dodatok k zmluve o pôžičke zo dňa 08.09.2014, pretože podľa čl. 6.1. zmluvy o pôžičke zo dňa 08.09.2014, akékoľvek zmeny tejto zmluvy vyžadujú formu písomného dodatku podpísaného oboma zmluvnými stranami. Tvrdeniu žalovaného o neexistencii Zmluvy o pôžičke zo dňa 14.02.2016 nasvedčuje aj skutočnosť, že podpisy zmluvných strán na Zmluve o pôžičke zo dňa 08.09.2014, ako aj na Dodatku č. 1, sú úradne osvedčené, na Zmluve o pôžičke zo dňa 14.02.2016 podpisy osvedčené nie sú napriek tomu, že sa jedná o podstatne vyššiu sumu pôžičky, než je v Zmluve zo dňa 08.09.2014. Vizuálnym porovnaním umiestnenia podpisov strán a svedka L. V. na Zmluve o pôžičke zo dňa 14.02.2016 zistil, že podpis dlžníka sa nachádza podstatne nižšie, napravo od slova „dlžník“, zatiaľ čo podpisy žalobcu a L. V. sa nachádzajú tesne pri označení „ veriteľ“ a „svedok“. To nasvedčuje tvrdeniu žalovaného o dodatočnom vyprodukovaní Zmluvy o pôžičke zo dňa 14.02.2016 žalobcom na základe dispozície s čistými listami papiera podpísanými žalovaným. O tom, že žalobca má k dispozícii takéto listy papiera, vypovedala svedkyňa C. V., ktorej žalobca tieto listy papiera aj ukázal. Uvedená svedkyňa ďalej uviedla, že žalobca jej ohľadne účelu týchto listov s podpismi žalovaného uviedol, že ich plánuje použiť na to, aby žalovaného poškodil. Predžalobnou výzvou na úhradu dlžného poistenia bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie sumy 60.000,- eur napriek tomu, že na základe podanej žaloby si žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie sumy 160.000,- eur. Na základe uvedeného dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že so žalovaným uzatvoril Zmluvu o pôžičke zo dňa 14.02.2016, na základe čoho žalobu v časti o zaplatenie sumy 125.000,- eur s príslušenstvom zamietol. Po uskutočnení výsluchu svedkyne C. V. na pojednávaní konanom dňa 04.03.2020 nesúhlasil s procesným návrhom právneho zástupcu žalobcu na opätovné vypočutie svedkyne na ďalšom pojednávaní za prítomnosti žalobcu. O tom, že na pojednávaní konanom dňa 04.03.2020 bude svedkyňa C. V. vypočutá, mal žalobca vopred vedomosť, keďže bol o tom upovedomený v zmysle predchádzajúceho odročujúceho pojednávania práve z dôvodu výsluchu svedkyne na ďalšom pojednávaní. Nepovažoval za dôvodný preto ani návrh na prerušenie konania po výsluchu svedkyne zo strany právneho zástupcu žalobcu, aby uvedenú výpoveď mohol konzultovať so žalobcom.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorým žalobe na uloženie povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 35.000,- eur s príslušným úrokom z omeškania, vyhovel. Uviedol, že nikdy nepopieral, že túto zmluvu so žalobcom uzavrel, avšak záväzok zo zmluvy zanikol vrátením pôžičky žalobcovi v celom rozsahu, a to vykonaným bankovým prevodom na bankový účet žalobcu dňa 05.02.2015 vo výške 3.000,- eur, dňa 18.02.2015 vo výške 5.300,- eur, dňa 31.03.2015 vo výške 1.545,- eur, dňa 16.06.2015 vo výške 1.000,- eur, dňa 10.07.2015 vo výške 6.000,- eur a na základe vzájomnej dohody na účet p. U. V. dňa 23.04.2015 vo výške 12.500,- eur a dňa 27.11.2015 vo výške 7.000,- eur. Dôvody na to, aby on ako zamestnávateľ posielal finančné prostriedky svojmu zamestnancovi, sú obmedzené. Buď to bude výplata, úhrada materiálu nakupovaného pre zamestnávateľa alebo vrátenie dlžoby. Iné transakcie z ich vzťahu nevyplývajú. Ak žalobca tvrdil, že tieto transakcie, ktoré prišli na jeho účet, boli iba platbami za tovar a neboli to finančné prostriedky za vrátenie pôžičky, mal takúto skutočnosť v konaní preukázať, a to najmä za situácie, keď bola predložená sms komunikácia medzi žalobcom a ním, na základe ktorej je preukázané, že medzi stranami sporu žiadna pôžička, resp. dlžoba už neexistuje. V prípade žalobcu sa jedná o osobu s kriminálnym pozadím, ktorá už aj v minulosti falšovala na úkor tretej osoby, za čo bola právoplatne odsúdená. Svedkyňa C. V. potvrdila, že žalobca sa jej mal pochváliť, že žalobca ho chce finančne položiť.

Predžalobná výzva žalobcu na sumu 60.000,- eur nemôže preukazovať tvrdenie žalobcu a záver súdu, že pôžička vo výške 35.000,- eur nebola do súčasnej doby ním zaplatená. Skutočnosť, že svedok U. V. si už nepamätal, za akým účelom boli poskytované finančné prostriedky, nemôže byť na jeho ujmu. Je však zrejmé, že tieto finančné prostriedky v skutočnosti žalobcovi poslal, čo bolo preukázané výpismi z účtov. Žiadal rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. zrušiť a v tomto rozsahu mu vec vrátiť na ďalšie konanie.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Pokiaľ súd na pojednávaní konanom dňa 04.03.2020 po výsluchu svedkyne C. V. vyzval ich k prednesu záverečných rečí a následne prijal rozhodnutie o skončení dokazovania, považuje takýto procesný postup súdu za nesprávny. Svedkyňa C. V. uviedla mnoho nových skutkových okolností, s ktorými sa jeho právny zástupca nemohol riadne vysporiadať bez toho, aby tieto s ním konzultoval a rovnako bol potrebný čas na prípravu ďalšej skutkovej a právnej argumentácie v konaní. Nebolo vyhovené žiadosti právneho zástupcu o prerušenie pojednávania na 30 minút, alebo aspoň na 15 minút na prípravu záverečnej reči a poradu s klientom. V tejto súvislosti opätovne navrhol vypočuť svedkyňu C. V., namietal zákonnosť dôkazného prostriedku výsluchu svedkyne C. V., ktorá podľa výpovede mala mu poskytovať služby „veštenie“ v rokoch 2014 - 2015. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že svedkyňa v období rokov 2014 - 2015 nemala k činnosti „veštenie“ živnostenské oprávnenie, na čo mal súd prihliadať ex lege. Svedkyňa teda nebola oslobodená spod povinnosti mlčanlivosti uložené jej v zmysle Existenciu Zmluvy o pôžičke zo dňa 14.02.2016 preukazuje znalecké skúmanie originálu Mgr. Koutným, ktorý si od neho vyslovene vyžiadal originál a vypracoval znalecký posudok založený v spise. Znalec okrem iného konštatoval, že podpis na Zmluve o pôžičke zo 14.02.2016 patrí žalovanému. Úradne osvedčenú fotokópiu Zmluvy o pôžičke zo dňa 14.02.2016 si súd prvej inštancie vyžiadal výzvou zo dňa 13.09.2016, ktorú dňa 03.10.2016 doručil do podateľne súdu prvej inštancie spolu so sprievodným dokumentom „Odpoveď na výzvu súdu“ zo dňa 03.10.2016. Žalovaný tvrdil, že jeho podpis musí byť sfalšovaný, alebo musia asi existovať prázdne papiere s jeho podpisom. Na otázku, či vie o takýchto prázdnych papieroch, alebo prázdne papiere podpisoval sám, odpovedal, že nevie či existujú a nevie ani, že by ich podpisoval. Pokiaľ súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že nevysvetlil, prečo nevyzval žalovaného na úhradu sumy 160.000,- eur, keď pôžička bola v takejto výške poskytnutá, ale len vo výške 60.000,- eur, súd prvej inštancie opomenul textáciu čl. III Zmluvy o pôžičke zo dňa 14.02.2016, v zmysle ktorej žalovaný bol povinný najskôr zaplatiť dňom nasledujúcim po doručení výzvy istinu 60.000,- eur a do 1 mesiaca od výzvy sumu 100.000,- eur. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s Dodatkom č. 1, z obsahu ktorého vyplýva, že v čase jeho uzatvorenia určite neexistoval len dlh vo výške 35.000,- eur, ale dlhovaná suma bola oveľa vyššia vzhľadom na výšku zmluvnej pokuty 60.000,- eur a hodnotu tam uvedenej nehnuteľnosti, čo zodpovedalo sume zvyšného dlhu 125.000,- eur. Hmotnoprávne v tom čase Zmluva o pôžičke z 08.09.2014 bola novovaná Zmluvou o pôžičke zo dňa 14.02.2016. Suma prvej pôžičky vo výške 35.000,- eur mala byť splatná podľa Zmluvy o pôžičke zo dňa 14.02.2016 ku dňu 29.07.2016. Táto skutočnosť súvisí s nesprávnym záverom súdu prvej inštancie o tom, že Zmluva o pôžičke zo dňa 14.02.2016 nebola uzatvorená. Zdôrazňuje, že žiadal žalovaného o vrátenie sumy dávno predtým, než tak kvalifikovane urobil prostredníctvom právneho zástupcu, a to sms správou zo dňa 24.06.2016, na základe čoho by sa v súlade s úvahou súdu prvej inštancie mal dostať žalovaný do omeškania už dňa 24.07.2016. Potom záver súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorého mu nepriznal úrok z omeškania od 29.07.2016, je nesprávny. Súd prvej inštancie sa síce vyporiadal s tým, že nebolo preukázané uzatvorenie Zmluvy o pôžičke zo dňa 14.02.2016, avšak z napadnutého rozsudku nevyplýva, či považoval za preukázané odovzdanie sumy vo výške 125.000,- eur. Žiadal rozsudok súdu v napadnutom výroku zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, prípadne, rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a zaviazať žalovaného povinnosti zaplatiť mu sumu 125.000,- eur s príslušným úrokom z omeškania.

4. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku ako správny potvrdiť. Žalovaný vo vzťahu k tvrdeniam a skutočnostiam uvádzaným v odvolaní nedoložil odvolaciemu súdu žiadne nové listinné, či iné dôkazy, nenavrhol vypočutie nových svedkov a neuviedol ani žiadne nové skutočnosti a okolnosti, z ktorých by jednoznačne vyplývalo, že ním podané odvolanie je dôvodné. Opätovne poukázal na skutočnosť, že medzi stranami sporu dochádzalo k mnohým bankovým prevodom, kedy vzájomne spolupracovali vo vzťahu zamestnávateľ a zamestnanec, pričom žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že by niektorá z ním uvádzaných transakcií bola vykonávaná v prospech je účtu a že

by smerovala k splneniu záväzku žalovaného zo Zmluvy o pôžičke z 08.09.2014. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by svedok U. V. akýmkoľvek spôsobom figuroval ako prostredník, ktorý mal mu vrátiť časť z požičaných finančných prostriedkov zo strany žalovaného. Je nepochybné, že práve svedok U. V. mohol dôveryhodne potvrdiť, že mu boli na bankový účet zaslané finančné prostriedky určené pre neho, z čoho je zrejmé, že žalovaný svoje dôkazné bremeno neuniesol a nepreukázal žiadnu kauzalitu medzi jednotlivými platbami. Dôkazné bremeno v spore nepredstavuje statický prvok, ako sa nesprávne domnieva žalovaný, ale nasleduje konkrétny priebeh kontradiktórneho sporu, pri ktorom procesné strany procesne útočia, alebo sa procesne bránia. Možno teda konštatovať, že v spore stíha dôkazné bremeno obe sporové strany, pričom žalovanému nemohlo stačiť len spochybňovať skutkové tvrdenie strany žalobcu bez toho, aby tieto súdu riadne ozrejmil a preukázal dôveryhodnými dôkazmi.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. ako správny potvrdiť. Poukázal na ustanovenie , z ktorého explicitne nevyplýva obligatórna povinnosť súdu pojednávanie prerušiť, ktorú zákonodarca konštituoval len ako fakultatívnu eventualitu súdu. V tejto súvislosti poukázal na zásadu hospodárnosti konania, z ktorej explicitne vyplýva, že súd predchádza zbytočným prieťahom a má konať hospodárne. Konštatovanie súdu, že žalobca disponoval čistými papiermi, na ktorých je jeho podpis, je správne a vyplýva z podrobnej výpovede svedkyne C. V.. Z dikcie Dodatku č. 1 jednoznačne vyplýva, že tento bol uzavretý len k Zmluve o pôžičke zo dňa 08.09.2014. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že nenapádal, alebo nijako nepopieral splatnosť pôžičiek, uvádza, že záväzok, ktorý má voči žalobcovi na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 08.09.2014, neexistuje, nakoľko ho riadne splnil. Okrem uvedeného poukazuje aj na skutočnosť, že žalobca je osoba s kriminálnym pozadím, keďže bol v minulosti trestne stíhaný a právoplatne odsúdený za falšovanie, resp. uvádzanie nepravdivých údajov.

6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného poukázal na výklad ustanovenia , z obsahu ktorého vyplýva, že súd je povinný umožniť stranám a ich zástupcom sa poradiť o svojich návrhoch a stanoviskách. Na pojednávaní konanom dňa 04.03.2020 nebolo jeho právnemu zástupcovi umožnené sa poradiť s ním o stanovisku k výsluchu C. V., čím došlo k porušeniu ústavného práva podľa SR. V konaní nebolo preukázané tvrdenie, že by záväzok zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 08.09.2014 žalovaný splnil. Žalovaný je takisto „osobou s kriminálnym pozadím“ a vedie sa proti nemu trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu krátenia dane a poistného.

7. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že namietané porušenie ústavných práv žalobcu podľa SR považuje za irelevantné vzhľadom na fakt, že už vo svojom vyjadrení k žalobe navrhol súdu prvej inštancie ako výsluch svedka C. V., z čoho explicitne vyplýva, že žalobca vedel (mal vedieť) o predložení takého dôkazu. To, že mal vrátiť žalobcovi sumu minimálne vo výške 35.000,- eur, bolo prvýkrát u neho uplatnené výzvou od jeho právneho zástupcu, keď napriek tomu, že mali mať blízky vzťah, žiadnym iným spôsobom nedopytoval žalobca od neho vrátenie pôžičky. Práve naopak, prostredníctvom vzájomnej komunikácie bolo preukázané, že žiadny dlh z jeho strany už neexistoval. Tvrdenia žalobcu spočívali iba na tom, že to mali byť platby za tovar a nie vrátenie pôžičky. Iné tvrdenia, resp. dôkazy nepredložil, hoci ako žalobca mal dôkazné bremeno. V tejto súvislosti opätovne poukazuje na vzájomnú sms komunikáciu, z ktorej vyplýva, že žiadny záväzok medzi nimi neexistuje. Skutočnosť, že súd voči nemu vedie trestné stíhanie pre podozrenie trestného činu krátenia dane a poistného, je nesporné, avšak poukazuje na zásadu prezumpcie neviny, keďže vec je v štádiu prípravného konania.

8. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie podali včas ( ) strany sporu, v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané ( ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách a , ktorý v napadnutom výroku I. podľa zrušil a vec v rozsahu zrušenia (spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania) mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. ako vecne správny podľa potvrdil.

9. Podľa teórie dôkazného bremena v kontradiktórnom civilnom súdnom konaní, základnou povinnosťou žalobcu v civilnom súdnom konaní je povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť. Žalobca je nielen povinný tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých svoj nárok odvodzuje a ktoré sú určené obsahom hmotnoprávnej normy, ale je zároveň povinný označiť a predložiť súdu dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich

tvrdení. Treba zdôrazniť, že obsah dôkaznej povinnosti, ako povinnosti označiť a predložiť dôkazy, nie je totožný s pojmom dôkazného bremena. Dôkazné bremeno predstavuje súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť vo veci, ak nastane stav tzv. objektívnej neistoty nazývaný aj „non liquet“ (nie je jasné), ktorý nedovoľuje súdu rozhodnúť v súlade s hmotnoprávnym stavom, pretože výsledky vykonaného dokazovania nedávajú súdu podklad pre prijatie záveru, či už o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany sporu, prípadne je tento stav dôsledkom nepredloženia dôkazov alebo situáciou, kedy sa strana sporu dostáva do dôkaznej núdze (porovnaj Karel Svoboda, Dokazování, str. 37 a nasl.). Ide v podstate o procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech (Macúr Jozef, Důkazní břemeno v Civilním soudním řízením, 1. vydaní Brno, Masarykova univerzita v Brně, 1995).

10. Podľa ust. zmluvu o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

11. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. K uzavretiu zmluvy o pôžičke v zmysle ako reálneho kontraktu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (k tomu porovnaj napr. rozhodnutie NS SR z 30. júna 2010 sp.zn. ), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitosti vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu

- odovzdaniu peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobca, ktorý musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou.

12. Na základe vyššie uvedených teoretických úvah, dôkazného bremena vo vzťahu k ust. odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď pre neunesenie dôkazného bremena v reálnom poskytnutí peňažnej sumy na základe uzavretej zmluvy o pôžičke zo dňa 14.02.2016, žalobu zamietol. V spore o vrátenie poskytnutej pôžičky v zmysle bolo obsahom dôkaznej povinnosti žalobcu tvrdiť skutočnosti o uzavretí tohto právneho úkonu, ale aj predložiť dôkazy, ktoré na základe výsledkov vykonaného dokazovania by mali preukázať tvrdenie o reálnom poskytnutí peňažnej sumy na základe zmluvy uzavretej podľa . Odvolací súd hodnotiac výsledky vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vo vzťahu k reálnemu poskytnutiu pôžičky žalobcom žalovaného na základe zmluvy o pôžičke z 14.02.2016 v podrobnostiach poukazuje na vyhodnotenie skutkových zistení uvedených v bode 7. odôvodnenia rozsudku, s ktorými sa plne stotožňuje a v dôvodoch rozhodnutia na ne odkazuje ( ). V citovanom bode odôvodnenia rozsudku sa súd prvej inštancie zaoberal všetkými tvrdeniami strán v spore v priebehu konania až do jeho rozhodnutia, výsledky vykonaného dokazovania hodnotil tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, preto odvolací súd sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca dôkazné bremeno pri preukazovaní tvrdenia o reálnom poskytnutí pôžičky na základe zmluvy o pôžičke z 14.02.2016 nepreukázal. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti neuviedol žiadne relevantné skutočností, ktoré by spochybnili správnosť vyslovených skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie. Osobitne vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu k svedeckej výpovedi svedkyne C. V. (a to namietajúc pravdivosť výpovede a spôsobu získania informácií na základe činností svedkyne ako veštkyne) je potrebné uviesť, že súd vykonáva hodnotenie dôkazov (ako myšlienkovú činnosť), ktorým je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, prípadne vierohodnosti. Je zrejmé, že svedkyňa vypovedala o skutočnostiach, ktoré jej priamo mal pred ňou vysloviť samotný žalobca počas tzv. veštenia v rokoch 2014 a 2015. Jedná sa preto o priamy dôkaz získaný „face to face“ a súdu nie je známe, že by skutočnosti získané svedkyňou uvedeným spôsobom by podľa zákona podliehali povinnosti mlčanlivosti v konaní pred súdom. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. ako správny potvrdil.

13. Záver súdu prvej inštancie, ktorým výrokom I. zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť sumu 35.000,- eur s príslušným úrokom z omeškania titulom vrátenia poskytnutej pôžičky na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 08.09.2014, považoval za predčasný.

14. Dôsledky neunesenie dôkazného bremena vyplývajú zo samotného rozdelenia dôkazného bremena medzi stranami v spore, ktoré vychádza z teórie preukazovania skutočnosti právo zakladajúcich. Každá strana tvrdí a dokazuje tie skutkové okolností, z ktorých jej právo vyplýva a protistrana naopak tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré toto právo vylučujú alebo zabraňujú jeho uplatniteľnosti. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena sa potom riadia jednoduchým pravidlom neúspechu v spore stíhajúcim tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech. Pokiaľ teda žalobca v konaní nepreukáže pravdivosť, ale ani nepravdivosť skutočností svedčiacich o existencii jeho hmotnoprávneho nároku, súd nemôže rozhodnúť na základe ľubovôle, ale len cestou aplikácie princípov dôkazného bremena, t.j. žalobu zamietne pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Ako bolo už uvedené, nie je povinnosťou žalovaného tvrdiť ani dokazovať skutočností, z ktorých žalobca svoje právo odvodzuje, t.j. nezaťažuje ho v tomto smere dôkazné bremeno, a preto mu neunesenie dôkazného bremena žalobcom nemôže byť na ujmu.

15. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje toho účastníka, ktorý tieto skutočnosti tvrdí a vyvodzuje z nich pre seba priaznivé právne dôsledky. Pokiaľ sa veriteľ domáha splnenia dlhu, je na ňom, aby preukázal vznik splatnej pohľadávky voči dlžníkovi; pokiaľ bolo preukázané, že takáto pohľadávka skutočne vznikla, môže sa dlžník brániť tvrdením, že táto pohľadávka už zanikla. Dôkazné bremeno ohľadom existencie právnych skutočností, ktoré mali za následok zánik dlhu, leží na dlžníkovi.

16. Ak je pravdivosť súkromnej listiny predloženej k dôkazu popretá, vyzve súd podľa toho, o akú súkromnú listinu ide, toho, kto pravdivosť popiera, aby uviedol, prečo pravdivosť popiera, aby poskytol ku svojmu tvrdeniu dôkazy. Vykonané dôkazy spolu s dôkazom spornou listinou, potom súd vyhodnotí v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom prihliada k povahe listiny, najmä tak k tomu, či ide o listinu v neprospech vystaviteľa alebo v jeho prospech. Nemožno vyvodiť, že by len strohé popretie pravdivosti listiny malo za následok vznik dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena ohľadom pravdivosti potvrdenia tej strane, ktorá z existencie prehlásenia uvedenej v listine vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.

17. V danom prípade nebolo medzi stranami sporné, že zmluva o pôžičke z 08.09.2014 bola uzavretá, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažnú pôžičku o výške 35.000,- eur za ďalších dohodnutých podmienok. Sporným medzi stranami zostalo, či pôžička bola zo strany dlžníka (žalovaného) uhradená. Z hľadiska vyššie uvádzanej teórie dôkaznej povinnosti teda na žalovanom ležala povinnosť nielen tvrdenia, ale aj preukazovania, že dlh na základe zmluvy zanikol. Vo vzťahu k uvedenému žalovaný tvrdil a dokladoval (tak ako je podrobne uvedené v bode 5. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), že predmetný dlh z uzavretej zmluvy o pôžičke z 08.09.2014 zanikol, keďže postupne z jeho účtu na účet žalobcu boli poskytované sumy, resp. aj 2x prostredníctvom platby na účet svedka U. V., ktorými dlh mal byť uhradený. Súd prvej inštancie v bode 6. odôvodnenia rozsudku pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania považoval za nepreukázané tvrdenie žalovaného o splatení dlhu uvedenými platbami vzhľadom aj na záver, že žalovaný posielal na účet žalobcu rôzne platby a nie je teda zrejmé, že by sa jednalo o platby na vrátenie poskytnutej pôžičky z 08.09.2014.

18. Vychádzajúc z vyššie uvedenej teórie o presúvaní dôkazného bremena na základe tvrdení strán v spore ohľadom skutočností vrátenia poskytnutej pôžičky k predloženým listinným dôkazom, zostalo zo strany žalobcu nevysvetlené, o aké platby prevádzané z účtu žalovaného na účet žalobcu (špecifikované v bode 5. odôvodnenia) sa malo jednať, keď žalobca v tejto súvislosti vyjadril (konštatácia v bode 5. odôvodnenia), že medzi jeho účtom a účtom žalovaným bolo vykonaných množstvo transakcií, z účtu žalobcu na účet žalovaného v celkovej výške 87.450,- eur, avšak nie je z výpovede žalobcu zrejmé, či aj z účtu žalovaného na jeho účet boli vykonávané peňažné transakcie a na aký účel. V tomto smere súd prvej inštancie vykonanie dokazovania výsluchom strán sporu nevykonal. Z hľadiska vyššie uvedeného preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal porušenie práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie nevyhovel jeho žiadosti, aby výsluch svedkyne C. V. bol opätovne

vykonaný v prítomnosti žalobcu, prípadne, že súd prvej inštancie v zmysle ust. mu neumožnil poradu s klientom na zaujatie stanoviska po výpovedi svedkyne C. V. ohľadom ďalšieho postupu v konaní.

20. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykonať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúceho opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

21. Z postupu súdu prvej inštancie pred vydaním meritórneho rozhodnutia vyplýva, že tento na záver pojednávania konaného dňa 15.01.2020 (v zmysle uznesenia) odročil pojednávanie na deň 02. marca 2020 o 08:15 hod. za účelom výsluchu svedkyne C. V. (neskôr bol tento termín pojednávania zmenený na 04.03.2020). Zo zápisnice o pojednávaní z 04.03.2020 vyplýva, že prítomný na pojednávaní bol právny zástupca žalobcu JUDr. Andrej Gara, žalobca sa pojednávania nezúčastnil a nie je ani zrejmé, že by svoju neúčasť osobne alebo prostredníctvom právneho zástupcu ospravedlnil. Na uvedenom pojednávaní bola vypočutá svedkyňa C. V., ktorej boli zo strany právneho zástupcu žalobcu kladené otázky. Za daného stavu, keďže pojednávania konaného dňa 04.03.2020 sa mohol žalobca osobne zúčastniť a reagovať tak na prednes svedkyne C. V., keď inak v jeho neprítomnosti jeho práva na vykonanom pojednávaní uplatňoval jeho právny zástupca JUDr. Andrej Gara, v kontexte uvedeného nemohlo dôjsť zo strany súdu k nesprávnemu procesnému postupu alebo porušeniu práva na spravodlivý proces, ak súd prvej inštancie neodročil pojednávanie za účelom opätovného výsluchu svedkyne, prípadne nevyhovel žiadosti na telefonickú konzultáciu právneho zástupcu so žalobcom, poukazujúc tak na ust. . Totiž aj uvedené ustanovenie je potrebné vykladať vo svetle okolností prejednávanej veci v realizácii procesných úkonov súdu. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd uvedenú odvolaciu námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú.

22. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. ( )

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )