Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/151/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členiek senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobcu: ROYAL DESIGN, s.r.o., so sídlom Veterná 156/13, Námestovo, IČO: 51 644 089, právne zastúpený Mgr. Jurajom Kornhauserom, advokátom so sídlom F. U. X,. V. - U. O. U., proti žalovanému: L. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., R. č. XXX, právne zastúpený spoločnosťou PUKAJ, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Hviezdoslavovo námestie 1661, Dolný Kubín, IČO: 53 029 623, o zaplatenie 35 000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo z 02. júla 2021 č. k. -561, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (v poradí druhým) žalobu na uloženie povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 35 000 eur s úrokom z omeškania 0,05 % denne od 04.09.2016 do zaplatenia, titulom vrátenia poskytnutej pôžičky podľa , ako nedôvodnú zamietol (výrok I.). Úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v súlade s ustanovením v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že pôvodný žalobca R. V. (ďalej len „pôvodný žalobca“) ako veriteľ uzatvoril so žalovaným ako dlžníkom dňa 08.09.2014 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej pôvodný žalobca poskytol žalovanému pôžičku vo výške 35 000 eur. Žalovaný v priebehu konania tvrdil, že pôžička poskytnutá pôvodným žalobcom mu bola vrátená poukázaním peňažných súm na bankový účet pôvodného žalobcu a v časti zaslaním peňažných prostriedkov (23.04.2015 a 27.11.2015) vo výške 12 500 eur a 7 000 eur na účet U. V., ktoré následne tieto odovzdal v hotovosti pôvodnému žalobcovi, teda pôžičku splatil v celkovej výške 16 845 eur, tak, ako je konštatované v bode 8. odôvodnenia rozsudku. V čase, keď pôvodný žalobca vyzýval žalovaného SMS správou z 28.07.2016 na vrátenie poskytnutej pôžičky, dlh zanikol jeho splnením. Pôvodný žalobca v priebehu konania tvrdil, že bolo bežnou praxou, že medzi ním a žalovaným prebiehali nejaké finančné transakcie, že bolo bežné, že žalovanému poskytoval peniaze na tovar a tieto si potom vyberal z pokladne firmy. Zo strany pôvodného žalobcu nebolo však vysvetlené, na splnenie akého záväzku alebo celkovo z akého dôvodu mu žalovaný zaplatil na jeho bankový účet peniaze, o ktorých žalovaný tvrdí, že boli splátkami pôžičky vo výške 35 000 eur. Vo vzťahu k výpovedi svedka U. V. pôvodný žalobca poprel, že by mu žalovaný prostredníctvom svedka vrátil nejaké peniaze z pôžičky. Svedok U. V. vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní dňa 20.03.2019 potvrdil, že ho žalovaný požiadal, aby dňa 23.04.2015 odovzdal v jeho mene pôvodnému žalobcovi sumu 12 500 eur, čo urobil

a v novembri 2015 opäť na základe požiadavky žalovaného pôvodnému žalobcovi odovzdal sumu 7 000 eur, pričom sa celkovo jednalo o čiastku 17 500 eur. Ani v tomto prípade pôvodný žalobca ani netvrdil, že by mal žalovaný voči nemu nejaký iný záväzok, než pôžičku 35 000 eur, ktorý by mu v tom čase mal prostredníctvom U. V. plniť. Pôvodný žalobca len uvádzal, že výpoveď svedka U. V. je nevierohodná, v tejto súvislosti však nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný podľa jeho tvrdenia vrátil na poskytnutej pôžičke sumu 36 345 eur, ktorá presahuje sumu 35 000 eur žalovaný vo vzťahu k uvedenému uviedol, že zaplatil pôvodnému žalobcovi aj úrok za poskytnutie pôžičky vo výške 5% eur ročne. Nepovažoval za preukázané tvrdenie žalobcu, že dodatok č. 1 z 28.06.2016 sa viaže k zmluve o pôžičke z 08.09.2014. Z obsahu dodatku č. 1 vyplýva, že touto sa zabezpečuje pohľadávka žalobcu vo výške 160 0000 eur, a to vlastníctvom tam uvedenej stavby alebo zmluvnou pokutou vo výške 60 000 eur. Pôvodný žalobca v podaní z 11.09.2018 uviedol, že vo vzťahu k dodatku č. 1 poukazuje na to, že zmluvná pokuta vo výške 60 000 eur a zabezpečenie nehnuteľnosťou sú adekvátne výške dlžnej pohľadávky 160 000 eur, zatiaľ čo zmluvná pokuta vo výške 60 000 eur sa v prípade hypotetickej existencie výlučne týkajúcej sa pohľadávky vo výške 35 000 javí ako premrštená a nezmyselná. Podľa pôvodného žalobcu táto skutočnosť preukazuje, že zabezpečená pohľadávka 160 000 eur zrejme zodpovedá zmluvnej pokute a hodnote nehnuteľností. Z tohto vyjadrenia pôvodného žalobcu vyplýva, že za dôvod uzatvorenia dodatku č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 08.09.2014 považoval zabezpečenie pohľadávky na vrátenie pôžičky 160 000 eur, ide o sumu, ku ktorej je pripočítaná pôvodným žalobcom tvrdená druhá pôžička žalovanému vo výške 125 000 eur, ktorej existenciu však žalobca nepreukázal a ohľadne tejto pôžičky bola žaloba právoplatne zamietnutá. V kontexte vyjadrenia pôvodného žalobcu možno vyvodiť, že žalobca nevysvetlil súvislosť uzavretia dodatku č. 1 zo zmluvou o pôžičke zo dňa 08.09.2014 teda, že účelom uzavretia dodatku č. 1 bolo zabezpečenie pohľadávky vo výške 35 000 eur zo zmluvy o pôžičke z 08.09.2014. Z dodatku č. 1 nie je zrejmý ekonomický dôvod jeho uzatvorenia, pretože pokiaľ by bolo pravdivé tvrdenie žalobcu, že jeho dôvodom bolo zabezpečenie pohľadávky na zaplatenie prvej pôžičky zo dňa 08.09.2014, aj splatenia druhej pôžičky zo dňa 14.02.2016, nebol daný dôvod, aby žalovaný zaplatil údajnú “zmluvnú pokutu“ 60 000 eur rovnako v prípade, že by prišiel o vlastníctvo nehnuteľností, ako aj v prípade, ak by si ich vo vlastníctve ponechal. Zo strany žalobcu dôvod a účel uzatvorenia dodatku č. 1 vo vzťahu k zmluve o pôžičke z 08.09.2014 nebol racionálne vysvetlený. Návrh sporových strán na výsluch žalovaného, pôvodného žalobcu R. V. a svedka U. V. zamietol, keďže zástupcovia strán sa vyjadrili, že tieto dôkazy navrhli len z opatrnosti a súd vykonanie týchto dôkazov považoval za nadbytočný, keďže k tvrdeniam v žalobe a v priebehu konania sa strany a svedok vyjadrovali a medzičasom nedošlo k zmene rozhodujúcich skutkových tvrdení.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že dôvodnosť nároku preukázal dodatkom č. 1 k zmluve o pôžičke, datovaným k 28.06.2016. Žalovaný nevysvetlil, prečo mal vrátiť vyššiu sumu než požičal (36 345 eur), čo odôvodnil zaplatením 5 % úroku, čo nesedí. Jeho právny predchodca v období od 24.01.2013 do 19.05.2016 zaslal žalovanému postupne sumu v celkovej výške 87 450 eur, pričom žalovaný v období od 25.09.2013 do 16.06.2016 previedol na účet právneho predchodcu žalobcu sumu v celkovej výške 24 645 eur. Súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, keď nedoplnil dokazovanie navrhovaným výsluchom právneho predchodcu žalobcu a predčasne rozhodol o zamietnutí žaloby, pričom výrok súdu je v úplnom rozpore s výrokom a právnym posúdením súdu prvej inštancie v rozsudku z 04.03.2020 č. k. -414. Z kontextu výpovede právneho predchodcu žalobcu ako aj z výpovede svedka U. V., ktorí pracovali v spoločnosti PNEUTOP, s.r.o. je zrejmé, že platby za dodaný tovar odchádzajúce z osobných účtov zamestnancov a následne preposielanie peňazí žalovaným späť na účty zamestnancov, nebolo ničím neobvyklým. Skutočnosť, že firemné peniaze sa presúvali cez osobné účty zamestnancov a konateľa firmy nebolo v tej dobe neobvyklé. K týmto skutočnostiam sa pôvodný žalobca mienil vyjadriť na pojednávaní dňa 02.06.2021 v pozícií svedka, čo však súd prvej inštancie neakceptoval. Prvoinštančný súd síce posudzoval dôkazné bremeno vychádzajúc z intencií súdu druhej inštancie, avšak nevykonal ani jeden dôkaz a žalobcovi tak nedal ani len možnosť uniesť dôkazné bremeno a žalobcu bez ďalšieho zamietol. Domnieva sa, že v konaní uniesol dôkazné bremeno aj v časti prevodu medzi účtami právneho predchodcu žalobcu a žalovaného, keď pri svojom výsluchu ozrejmil fungovanie podnikateľskej činnosti žalovaného, a to najmä okolnosti nákupu tovaru do firmy a následných úhrad žalovaného vykonaných na účet právneho predchodcu žalobcu. Poukazuje na rozpornú výpoveď svedka U. V., ktorý nevedel ustáliť, koľko peňazí malo byť v skutočne vybratých a odovzdaných pôvodnému žalobcovi. Pokiaľ súd prvej inštancie nezistil žiadne nové skutočnosti a rozhodol úplne opačne, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať na následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Žiadal preto, aby pôvodný žalobca a žalovaný boli vypočutí v odvolacom konaní. Žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že záväzok z pôžičky 35 000 eur popiera jeho tvrdenie o zániku dlhu, a to listinným dôkazom - dodatkom č. 1 k zmluve o pôžičke. Ešte v roku 2016 SMS správou odpovedal pôvodnému žalobcovi v SMS komunikácií, že mu nič nedlhuje. Pôvodného žalobcu R. V. žalobca na pojednávaní dňa 02.06.2021 navrhol vypočuť len z opatrnosti. Tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že počas pojednávania sme zotrvali na vypočutí právneho predchodcu žalobcu, považuje za nesprávne a zavádzajúce. Práve výsluchom R. V. by došlo nielen k porušeniu základných zásad a princípov, na ktorých spočíva celé sporové konanie, ale by to bolo v rozpore so zásadou konať hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťaženie strán sporu a iných osôb. Plne sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 8., ktorý vo vzťahu k výpovedi R. V. ohľadom vrátenia pôžičky vo výške 35 000 eur sa na pojednávaní dňa 20.03.2019 k týmto platbám vyjadril, že „pokiaľ medzi ním a žalovaným prebiehali nejaké finančné prostriedky, tak sa nejednalo o peniaze z tržieb, tie si on každý deň vyberal sám, ale on bežne žalovanému požičiaval na tovar, potom si tieto peniaze vyberal z pokladne firmy“. Práve z výpovede R. V. vyplynulo, že pôžičky na nákup tovaru si vysporiadal sám tak, že si peniaze vyberal z hotovosti z pokladne firmy a v tomto smere firma voči nemu nemá žiadne záväzky. Vychádzajúc z teórie dôkazného bremena zo strany pôvodného predchodcu žalobcu nebolo vysvetlené na splnenie akého záväzku, alebo celkovo z akého dôvodu mu mal zaplatiť na jeho bankový účet peniaze, o ktorých (žalovaný) tvrdí, že boli splátkami pôžičky 35 000 eur, bolo teda na žalobcovi, aby vysvetlil dôvod zaplatenia týchto peňažných prostriedkov, teda preukázal existenciu nejakého iného záväzku, než pôžičky vo výške 35 000 eur, ktorý mu mal v rovnakom čase zaplatiť. V tomto smere dáva do pozornosti, že žalobca, resp. pôvodný žalobca nemôžu očakávať od súdu, že bude suplovať ich procesnú aktivitu počas súdneho konania.

5. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného poukázal obsahovo na skutočnosti, ktoré uviedol v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, hodnotiac najmä výpovede právneho predchodcu žalobcu, svedka U. V. vo vzťahu k uhrádzaným platbám.

6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie podala včas ( ) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), po nariadení odvolacieho pojednávania ( ), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v intenciách a , ktorý podľa ako správny potvrdil.

8. Záver súdu prvej inštancie, ktorý hodnotiac výsledky vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba na uloženie povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 35 000 eur titulom vrátenia poskytnutej pôžičky podľa nie je dôvodná, je správny. Odvolací súd poukazuje na vyslovené skutkové a právne závery súdu prvej inštancie v bodoch 8. a ž 10. odôvodnenia rozsudku, s ktorými sa plne stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje ( ).

9. Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

10. Z výkladu vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon v tomto prípade vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, kedy určujúcim sú v tomto procesu jednak dielčie, jednak komplexne závery súdu (sudcu) o vierohodnosti skutočností získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú podkladom pre záver súdu o tom, ktoré skutočnosti je potrebné považovať za preukázané, a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sú potom okrem všeobecných a odborných skúseností taktiež pravidlá logického myslenia formulované do zásadných logických zásad. Nie je možné taktiež prehliadnuť, že vierohodnosť konkrétneho poznatku získaného vykonaním určitého dôkazu a teda i jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti, či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní so správami získanými vykonaním všetkých ostatných dôkazov. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vychádzal zo záverov rozsudku Krajského súdu v Žiline z 24. februára 2021 č. k. -533, a to v naplňovaní teórie dôkazného bremena v kontradiktórnom civilnom súdnom konaní vo vzťahu vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania

pri výklade ustanovenia - zmluvy o pôžičke, keď podľa danej teórie v priebehu konania tá - ktorá procesná strana v konaní preukazuje skutočnosti podstatné pre posúdenie podmienok uzavretého zmluvného vzťahu - zmluvy o pôžičke, teda, ak veriteľ preukáže, že uzavretý záväzkovo právny vzťah (zmluva o pôžičke - poskytnutie pôžičky) je reálnych kontraktom, dochádza k presunu dôkazného bremena na stranu dlžníka, ktorý preukazuje, svoje tvrdenie o zániku dlhu, ak druhá strana takéto tvrdenia popiera, je potrebné predložiť také tvrdenia a dôkazy, ktoré uvedené skutočnosti vyvracajú.

11. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že strany sporu nepopierali, že medzi pôvodným žalobcom - R. V. ako veriteľom a žalovaným bola dňa 08.09.2014 uzatvorená zmluva o pôžičke, na základe ktorej pôvodný žalobca R. V. poskytol žalovanému pôžičku vo výške 35 000 eur za ďalšie dohodnutých podmienok v písomnej zmluve uvedených. Žalovaný potvrdil, že nie len písomnú zmluvu z pôvodným žalobcom uzatvoril, ale skutočne sumu 35 000 eur reálne od neho aj prevzal. Žalovaný už v prvom vyjadrení ku žalobe argumentoval, že dlh na základe uzatvorenej zmluvy o pôžičke zanikol jeho splnením, pričom vo vzťahu k uvedenému uvádzal, ktorými konkrétnymi platbami - prevodmi z jeho účet na účet pôvodného žalobcu sa platby realizovali a že dlh bol plnený aj dvoma platbami vo výške 12 500 eur a 7 000 eur uskutočnenými 23.04.2015 a 27.11.2015 prevodom z účtu žalovaného na účet svedka U. V., ktorý podľa tvrdenia žalovaného tieto peniaze odovzdal v hotovosti pôvodnému žalobcovi R. V.. Skutočnosť, že k takémuto prevodu peňažných prostriedkov z účtu žalovaného na účet žalobcu skutočne došlo, žalovaný preukázal výpismi z účtu a taktiež, že peňažné prostriedky boli zasielané z účtu žalovaného na účet svedka U. V.. Odvolací súd sa stotožnil s hodnotením výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie v bode 9. odôvodnenia, že potom, ako žalovaný uviedol, že došlo k zániku dlhu a ktorými konkrétnymi platbami, pôvodný žalobca a neskôr žalobca (z hľadiska teórie o presune dôkazného bremena) netvrdil, že by žalovaný mal voči nemu nejaký iný (a aký) záväzok, než pôžičku 35 000 eur, ktorý by mal splniť, keďže sa len všeobecne (do rozhodnutia súdu prvej inštancie) vyjadroval, že z jeho účtu na účet žalovaného boli vykonané platby v celkovej výške 87 450 eur. Z hľadiska posudzovania pravdivosti tvrdenia pôvodného žalobcu o dôvodnosti uplatnenej žaloby na vrátenie poskytnutej pôžičky, odvolací súd zhodne so záverom súdu prvej inštancií vyvodil, že bolo nepostačujúce pokiaľ sa pôvodný žalobca vyjadroval na odvolacom pojednávaní, že „sa jednalo o platbu za tovar, keďže takáto prax vo firme bola vytvorená“, keďže sa jednalo o konkrétne platby v určitom časovom úseku. R. V. na odvolacom pojednávaní ako svedok už uvádzal, že takýmto spôsobom poskytol žalovanému peňažné prostriedky až v celkovej výške 200 000 eur, čo však nebolo podložené žiadnymi dôkaznými prostriedkami, tak z hľadiska účelu konkrétnych platieb a ich časovej súvislosti. Pokiaľ pôvodný žalobca R. V. vo svojej svedeckej výpovedi uvádzal, že to bolo bežnou praxou a potvrdil to aj svedok U. V., takáto skutočnosť zo svedeckej výpovede U. V. nevyplýva, naopak, svedok U. V. vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa na súde prvej inštancie dňa 20.03.2019 potvrdil, že okrem prípadu, keď žalovaný chcel, aby žalobcovi odovzdal peniaze - t. j. tie peňažné sumy, ktoré žalovaný považoval za čiastočnú úhradu poskytnutej pôžičky pôvodnému žalobcovi - nikdy sa nestalo, že by ho žalovaný požiadal, aby peniaze z účtu vybral a niekomu ich odovzdal. Svedok zároveň vo svojej svedeckej výpovedi rozlišoval tie peňažné prostriedky, ktoré mu žalovaný previedol za účelom zaplatenia za tovar a peniaze, vo vzťahu ktorým ho (osobitne) žalovaný požiadal, aby tieto odovzdal pôvodnému žalobcovi R. V..

12. Súd prvej inštancie v bode 10. odôvodnenia rozsudku správne vyhodnotil aj ostatné výsledky vykonaného dokazovania pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu na vrátenie pôžičky, najmä skutkové zistenia ohľadom uzavretia dodatku č. 1 v súvislosti s následným tvrdením žalobcu (pôvodného žalobcu) o poskytnutí ďalšej pôžičky vo výške 125 000 eur a celkovej (žalobcom pôvodne nárokovanej) sumy 160 000 eur. Súd prvej inštancie dostatočne v dôvodoch svojho rozhodnutia vysvetlil, že dodatok č. 1 odkazuje síce na uzavretie zmluvy o pôžičke zo dňa 08.09.2014, avšak svojim obsahom - vzhľadom v nej uvádzané sumy zmluvnej pokuty vo výške 60 000 eur, nemá žiaden ekonomický dôvod vo vzťahu k obsahu uzatvorenej zmluvy o pôžičke z 08.09.2014 - povinnosti dlžníka (žalovaného) veriteľovi uhradiť (vrátiť) pôžičku vo výške 35 000 eur. Obsahovo znenie dodatku č. 1 sa potom viaže na podmienky uzatvorenia ďalšej zmluvy o pôžičke z 14.02.2016, ktorá bola predmetom konania a vo vzťahu ktorej bola žaloba rozsudkom pre nedôvodnosť v tejto časti zamietnutá, keďže nebola preukázaná reálnosť jej uzatvorenia.

13. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie všetky zistené skutočnosti a dôkazy na základe výsledkov vykonaného dokazovania vyhodnotil v súlade s podmienkami uvedenými v , a pokiaľ dospel k záveru, že nárok žalobcu uplatnený žalobou na vrátenie poskytnutej pôžičky vo výške 35 000 eur na základe zmluvy o pôžičke z 08.09.2014 nie je dôvodný, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu týchto trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie ( ).

15. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. ( )

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )