Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Sa/38/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Jančárovou, v právnej veci žalobcu: Q. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. W. č. XXX, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej Číslo: 57151-2/2019-BA zo dňa 21.08.2019

rozhodol:

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Žilina ako prvostupňový orgán verejnej správy príslušný na rozhodovanie podľa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o sociálnom poistení“) rozhodnutím č. 4039/2019-ZA-DvN zo dňa 30.05.2019 o žiadosti žalobcu o dávku v nezamestnanosti, doručenej Sociálnej poisťovni, pobočka Žilina dňa 23.05.2019, rozhodla tak, že žalobca podľa podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázal na ust. a , čl. 61 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 písm. a) základného nariadenia a konštatoval, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, Žilina žalobcu Q. dňom 23.04.2019 zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Ďalej uviedol, že podkladom na vydanie rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, Žilina potrebné na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti. V posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 23.04.2015 do 22.04.2019 žalobca na území Slovenskej republiky nepreukázal dobu poistenia v nezamestnanosti a dobu poistenia v nezamestnanosti nepreukázal ani na území iného členského štátu Európskej únie. Prvostupňový orgán verejnej správy z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb žiadateľa (žalobcu) na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie dospel k nasledovným záverom: celková dĺžka pobytu na území Spojeného kráľovstva a stabilná pracovná situácia svedčia o tom, že žiadateľ si počas zamestnania v Spojenom kráľovstve centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky nezachoval, naopak, centrum svojich záujmov a bydlisko preniesol na územie Spojeného kráľovstva. Ako vyplýva zo všetkých dostupných a preukázaných údajov, za štát bydliska žiadateľa na účely aplikácie článku 61 a 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti žiadateľa. Vzhľadom na to, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žiadateľ (žalobca) neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky,

článok 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na neho nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle článku 61 základného nariadenia. Z uvedeného dôvodu žiadateľovi (žalobcovi) nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol.

2. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy odvolanie, v ktorom poukázal na formulár U1, ktorý odovzdal pracovníčke Sociálnej poisťovne počas zisťovania presného, úplného skutkového stavu veci v súvislosti so zachovaním bydliska na území Slovenskej republiky dňa 23.05.2019 s tým, že sú v ňom uvedené všetky doby poistenia v nezamestnanosti, o čom svedčí aj zápisnica v zmysle ust. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov zo dňa 29.05.2019, ku ktorej pripojil pracovnú zmluvu o začatí a ukončení P45 v počte 2 strany a doklady o zaplatení daní a nemocenského za roky 2015 až 2019 v počte 5 strán. Dokazovanie vykonané ohľadne zachovania jeho pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie je podľa jeho názoru v rozpore so skutočnosťou, o čom svedčí, že je v Slovenskej republike vlastníkom nehnuteľnosti, za ktorú realizuje pravidelné platby, vrátane poistenia, daní a ostaných platieb, jeho matka je umiestnená celoročne od roku 2012 v domove dôchodcov a on ako jediný syn pravidelne vykonáva platbu za jej byt, o čom pripája potvrdenie a o skutočnosti, že do Slovenskej republiky cestuje, svedčia výpisy z účtu dokladujúce kupovanie leteniek do Slovenskej republiky, a teda má vzťah, resp. väzby na Slovenskú republiku, pričom pripojil ako dôkaz potvrdenie o umiestnení jeho matky v domove dôchodcov od roku 2012 - 1 strana, výpis z listu vlastníctva nehnuteľností č. XXXX - 1 strana, doklad o zaplatení dane z bytu za rok 2019 - 1 strana, doklad o predpise úhrady poistného za dom a byt - 1 strana, potvrdenie o zaplatení daní z nehnuteľností za roky 2016 až 2019 - 1 strana, doklady zo slovenskej banky vedenej na jeho osobu o trvalom príkaze úhrady za byt - 2 strany, rozhodnutie o miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady za rok 2019 - 1 strana, potvrdenie o uzavretí poistnej zmluvy zo dňa 28.12.2015 - 3 strany, potvrdenie o uzatvorení poistnej zmluvy zo dňa 17.09.2018 - 3 strany ako aj výpisy z jeho účtu z banky potvrdzujúce nákup leteniek do Slovenskej republiky - 9 strán. Žiadal, aby prvostupňový orgán vyhovel jeho odvolania autoremedúrou a v prípade, že mu nevyhovie, aby odvolací orgán po preskúmaní rozhodnutia toto zmenil alebo zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na nové konanie a rozhodnutie.

3. O podanom odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná rozhodnutím číslo: 57151-2/2019-BA zo dňa 21.08.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovanej“) tak, že odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Žilina č. 4039/2019- ZA-DvN zo dňa 30.05.2019. V odôvodnení rozhodnutia žalovaná poukázala na výrok prvostupňového rozhodnutia, obsah podaného odvolania, pričom citovala ust. § 104 ods. 1 a 6 zákona o sociálnom poistení, článok 61 ods. 1, 2, 5 písm. a), článok 1 písm. j) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) a článok 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) a poukázala na skutkové zistenia, ktoré skutkovo aj právne vyhodnotila so záverom, že podľa platného právneho stavu žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol, a preto žalovaná rozhodla spôsobom uvedeným vo výroku rozhodnutia. Žalovaná pritom konštatovala, že podľa Oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, Žilina č. ZA1/OSO/ZAM/2019/26350 zo dňa 03.05.2019 navrhovateľ (žalobca) bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 23.04.2019. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil v Sociálnej poisťovni, pobočka Žilina dňa 23.05.2019. V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 23.04.2015 do 22.04.2019, navrhovateľ nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, pričom navrhovateľ (žalobca) v zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nesplnil základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti. S poukazom na obsah administratívneho spisu žalovaná zistila, že žalobca pracoval v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - Veľkej Británie a 23.05.2019 predložil Sociálnej poisťovni, pobočka Žilina, formulár U1 zo dňa 10.05.2019, v ktorom príslušná britská inštitúcia ohľadom žalobcu osvedčila nasledovné údaje: v bode 2.1.1 - obdobie poisteného zamestnania od 14.04.2015 do 06.04.2019, v bode 3.4 - dôvod ukončenia zamestnania výpoveď zamestnanca a v bode 6.2 - držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok. Nakoľko v konaní o dávke v nezamestnanosti navrhovateľ preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Žilina povinná posúdiť, či je možné

takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 základného nariadenia. Žalovaná konštatovala, že navrhovateľ bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľa na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľom v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 23.05.2019. Rovnako v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené informácie získané výsluchom navrhovateľa uskutočneného dňa 29.05.2019, z ktorého bola spísaná zápisnica, ktorú navrhovateľ osvedčil svojím podpisom. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - navrhovateľ sa v zmysle údajov, ktoré uviedol počas výsluchu dňa 29.05.2019, zdržiaval na území Veľkej Británie v období od marca 2005 do apríla 2019, t.j. viac ako 14 rokov; b) situáciu navrhovateľa vrátane.

- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým, miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy - z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že pred odchodom do Veľkej Británie bol navrhovateľ na území Slovenska poistený v nezamestnanosti v troch pracovných pomeroch, ktoré celkovo trvali približne 2 roky. Počas výsluchu dňa 29.05.2019 navrhovateľ uviedol, že na území Veľkej Británie pracoval ako operátor výroby u dvoch zamestnávateľov. V zmysle formulára U1 (bod 3.4) zo dňa 10.05.2019 bol posledný pracovný pomer navrhovateľa vo Veľkej Británii ukončený z jeho podnetu. Vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 23.05.2019 navrhovateľ uviedol, že počas pobytu v inom členskom štáte Európskej únie si zamestnanie na území Slovenska nehľadal. Na základe uvedených skutočností môže na navrhovateľovu pracovnú situáciu vo Veľkej Británii jednoznačne hodnotiť ako stabilnú s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh;

- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb - navrhovateľ sa na území Veľkej Británie nezdržiaval s blízkou osobou. Počas pobytu vo Veľkej Británii mal navrhovateľ na Slovensku matku. Počas výsluchu dňa 29.05.2019 navrhovateľ uviedol, že na Slovensko sa vracal 3x ročne (v máji na dva týždne, v auguste na tri týždne a v decembri na jeden týždeň). V odvolacom konaní predložil výpisy z banky, podľa ktorých boli na účte navrhovateľa uskutočňované platobné transakcie, z ktorých bolo možné usúdiť, že šlo o kúpu leteniek. Uvedené však žiadnym spôsobom nepreukazuje, či išlo o letenky pre navrhovateľa, kedy sa daná cesta uskutočnila, miesto odletu a príletu a dĺžku pobytu v danej krajine;

- jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná - navrhovateľ na území Slovenska vlastní nehnuteľnosť - dom, ktorý nadobudol do vlastníctva v roku 2016. V uvedenej nehnuteľnosti v súčasnosti býva a má v nej evidovaný aj trvalý pobyt. Na území Veľkej Británie býval za posledných 10 rokov v jednom podnájme;

- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - navrhovateľ bol zamestnaný na území Veľkej Británie, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. Veľká Británia. Žalovaná ďalej uviedla, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t.j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia článku 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Podľa žalovanej navrhovateľ sa vo Veľkej Británii zdržiaval viac ako 14 rokov a v tomto období mal vo Veľkej Británii stabilnú

pracovnú situáciu, preto zachovanie istých rodinných väzieb na Slovensku jednoznačným spôsobom nepreukazuje, že počas zárobkovej činnosti v členskom štáte Európskej únie mal centrum záujmov na Slovensku. V konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti bolo okrem uvedeného prihliadnuté na všetky zistené skutočnosti. Rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska sú však skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (a to jednak v čl. 11 ods. 1 písm. a) a jednak v čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia, v súlade s ktorým bolo posúdené bydlisko navrhovateľa. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (viac ako 14 rokov), aj situácia navrhovateľa - čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia (stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie) jednoznačne preukazujú, že navrhovateľ si bydlisko na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie nezachoval.

4. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal správnu žalobu žalobca, navrhujúc zrušenie rozhodnutia žalovanej, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a vrátenie veci správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že v marci 2005 odišiel za prácou do Veľkej Británie, kde pracoval od apríla 2006. Jeho práca nebola stabilná, vystriedal viacero zamestnávateľov a krátky čas bol aj nezamestnaný. V zahraničí si zabezpečil ubytovanie v podnájme spolu s ďalšími podnájomníkmi, kde mal k dispozícii jednu izbu, kuchyňa a hygienické zariadenia boli spoločné. Vo Veľkej Británii bol sám, bez iného rodinného príslušníka. Na území Slovenskej republiky mal naďalej trvalý pobyt, tu zostala jeho matka, za ktorou sa niekoľkokrát ročne vracal podľa toho, ako mu to umožňovala práca. Nikdy nemal v úmysle sa vo Veľkej Británii natrvalo usadiť, naopak, aj naďalej udržiaval svoje záujmy v Slovenskej republike. Do Slovenskej republiky sa vrátil v apríli 2019 zo zdravotných dôvodov i preto, že tu mal svoju rodinu, po návrate sa prihlásil na úrade práce a zároveň požiadal o dávku v nezamestnanosti. Vo Veľkej Británii nemal ani jedno bydlisko trvalé a aj keď tu pracoval viac ako 14 rokov, nikdy nemal úmysel sa tam trvale usadiť. Miesto, kde sa vo Veľkej Británii zdržiaval, bolo podľa jeho názoru iba obvyklým miestom, kým miesto, kde sa pri každej možnej príležitosti vracal, kde mal svoje zázemie, rodinu, kde využíval aj lekársku starostlivosť a kde plánoval svoju budúcnosť, bolo v F. W. v Slovenskej republike. Žalobca namietal, že žalovaná vykonala dokazovanie formulárom SED U1 z Veľkej Británie, vypísaným Vyhlásením žiadateľa na účely posúdenia bydliska a jeho výsluchom, žiadne iné dokazovanie v konaní nevykonala. Jeho samotný výsluch bol formálny bez snahy zistiť skutočný stav veci, keď konajúci správny orgán ani nezisťoval jeho úmysel usadiť sa vo Veľkej Británii, či vrátiť sa do Slovenskej republiky. Žalovaná sa nevysporiadala so všetkými skutočnosťami ohľadne spôsobu určenia bydliska v zmysle čl. 11 ods. 1, 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, keď žalovaná ani správny orgán v prvom stupni nezisťovali, či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta jeho bydliska. Rozhodujúcim pri tomto posudzovaní mal byť jeho úmysel a dôvody, ktoré ho viedli k presťahovaniu do zahraničia. Ak by mal úmysel trvalo sa usadiť vo Veľkej Británii, zháňal by si tam trvalé bývanie, lepšie platenú prácu, navštevoval by školu vo Veľkej Británii, snažil by sa o získanie občianstva a úspory by si neposielal na účet v Slovenskej republike a poistné sporenie by pre neho nemalo význam. Je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôkazov, vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.

5. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe doručenom správnemu súdu dňa 08.09.2020 navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť stotožňujúc sa pritom so skutkovými a právnymi dôvodmi obsiahnutými v žalobou napadnutom rozhodnutí. Zdôraznila, že otázka bydliska je v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti (napr. z dôvodu možnosti priznania vyššej výšky dávky v nezamestnanosti). Poukázala na skutočnosť, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu, nemajú právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti. Centrum záujmov dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov, b) situáciu dotknutej osoby vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, jej rodinného stavu a rodinných väzieb, jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná a členského štátu, ktorý

sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Žalovaná tiež zdôraznila, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát neniesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva. Pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na zachovanie trvalého pobytu na Slovensku a na prítomnosť jeho matky na Slovensku, žalovaná uviedla, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. Poukázala pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.11.2018, v ktorom Najvyšší súd SR (v bode 26) jednoznačne konštatoval, že na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá neodzrkadľuje realitu. V súvislosti s prítomnosťou žalobcovej matky na Slovensku, umiestnenej v domove dôchodcov, žalovaná uviedla, že na túto skutočnosť bolo pri posudzovaní jeho bydliska prihliadnuté, ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí na strane 4 a 6. Opakovane poukázala na Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009, v zmysle ktorého by nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Žalobca sa v Spojenom kráľovstve zdržiaval viac ako 14 rokov a v tomto období mal na tomto území stabilnú pracovnú situáciu, preto zachovanie istých rodinných väzieb na Slovensku jednoznačným spôsobom nepreukazuje, že počas zárobkovej činnosti v členskom štáte Európskej únie mal centrum záujmov na Slovensku. Základné nariadenie definuje pojem „bydlisko“ jednoznačne. V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Podľa názoru žalovanej je nepochybné, že počas výkonu zárobkovej činnosti v Spojenom kráľovstve (v súlade s čl. 65 ods. 2 základného nariadenia miesto bydliska sa hodnotí najmä počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie) žalobca zvyčajne býval na území Spojeného kráľovstva (s čím sa žalobca evidentne stotožňuje, pretože v žalobe na strane 3 uviedol, že miesto, kde sa v Spojenom kráľovstve zdržiaval, bolo miesto jeho obvyklého pobytu), a preto práve na tomto území si vytvoril svoje bydlisko. Pokiaľ žalobca tvrdil, že nikdy nemal v úmysle trvalo sa usadiť na území Spojeného kráľovstva, žalovaná uviedla, že žalobca sa celkovo zdržiaval a pracoval na území Spojeného kráľovstva viac ako 14 rokov, čo podľa názoru žalovanej nie je možné v žiadnom prípade považovať za dočasný, prípadne za krátkodobý pobyt. Nakoľko v mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať jeho subjektívny úmysel. Zdôraznila pritom, že úmysel nie je možné považovať za rozhodujúcu skutočnosť svedčiacu jednoznačne o bydlisku dotknutej osoby. Ak by sa prijal takýto záver, miesto bydliska by v konaniach o nároku na dávku v nezamestnanosti nebolo potrebné skúmať, pretože v zásade vo väčšine obdobných prípadov účastníci konania tvrdia, že ich úmyslom bolo vždy vrátiť sa na Slovensko, ako je to v prípade žalobcu. Takýto právny záver by nebol v súlade s koordinačnými predpismi a odporoval by účelu základného a vykonávacieho nariadenia. Subjektívne skutočnosti ako sú úmysel, dôvody odchodu do zahraničia, dôvody návratu, pocit domova a podobne nemôže v žiadnom prípade prevážiť skutočnosti objektívne, t.j. skutočnosti jednoznačne definované v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia - dĺžku a trvalosť prítomnosti v zahraničí a situáciu dotknutej osoby (pracovnú, rodinnú, bytovú situáciu a ktorý štát je štátom bydliska na daňové účely). Poukázala pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 21.10.2018, z ktorého citovala. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaná nezisťovala, či došlo resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami členských štátov Európskej únie na určenie skutočného miesta jeho bydliska podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, žalovaná konštatovala, že nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu medzi príslušnou britskou inštitúciou a žalovanou. Príslušná britská inštitúcia bydlisko žalobcu neposudzovala, pretože na to nemala žiaden právny dôvod. Podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná britská inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku a podľa názoru žalovanej by bolo v Spojenom kráľovstve. Nakoľko však takému rozporu nedošlo, zvolila žalovaná priamo aplikáciu kritérií stanovených v čl. 11 ods. 1 písm. a) a b) vykonávacieho nariadenia, v ktorej súvislosti tiež dala do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.01.2018, a to najmä body 29. až 31., v ktorých sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou potreby zisťovania názoru inštitúcie iného členského štátu na bydlisko dotknutej osoby. Pokiaľ žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť

alebo nedostatok dôvodov, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu orgánu verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, žalovaná poukázala na ust. , v zmysle ktorého sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca v rozpore s uvedeným neuviedol, v čom podľa neho spočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci a nepreskúmateľnosť rozhodnutia a taktiež neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých považuje zistenie skutkového stavu veci za nedostatočné, prípadne ktoré skutočnosti mali byť podľa jeho názoru v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti dôslednejšie zistené a preukázané. Žalovaná v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti prihliadla a dôsledne vyhodnotila všetky zistené skutočnosti, pričom vykonané dokazovanie vo veci bydliska žalobcu považuje za presné a úplné. Súčasne poukázala na ďalšie rozsudky Najvyššieho súdu SR vo veci posúdenia bydliska napr. sp. zn. zo dňa 13.12.2017, sp. zn. zo dňa 30.01.2018, sp. zn. zo dňa 27.11.2018, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd SR stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne, ústredie ohľadne bydliska a zistenie skutkového stavu považoval za dostatočné. Záverom uviedla, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobcu na území dotknutého členského štátu Európskej únie, charakter vykonávanej činnosti na území Spojeného kráľovstva, jeho rodina aj bytová situácia a ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobcu na daňové účely. Nakoľko žalobca nemal počas posledného zamestnania v Spojenom kráľovstve zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Spojeného kráľovstva zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Žalovaná súhlasila s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania.

6. Žalobca v súdom stanovenej lehote repliku k vyjadreniu žalovanej nepodal.

7. Krajský súd v Žiline ako správny súd vecne príslušný podľa (ďalej len ) a miestne príslušný podľa preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy, vrátane postupov orgánov verejnej správy, ktorý vydaniu predmetných rozhodnutí predchádzal a to v celom rozsahu ( ), pričom dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žaloba žalobcu je osobitným druhom správnej žaloby, a to žalobou v sociálnych veciach, ktorá je upravená v tretej časti . K správnym žalobám fyzických osôb v sociálnych veciach správne súdy pristupujú v zásade neformálne. Podľa je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú vymedzené v , pričom medzi tieto výnimky patrí aj správna žaloba v sociálnych veciach podľa , ak je žalobcom fyzická osoba.

8. Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa , nakoľko nezistil žiadny z dôvodov v zmysle až e) , pre ktorý by bolo potrebné pojednávanie nariadiť, žalobca v žalobe nežiadal nariadiť pojednávanie a žalovaná vo vyjadrení k žalobe súhlasila s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. V súlade s ust. správny súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na jeho webovej stránke dňa 19.02.2021 a verejne vyhlásil rozsudok dňa 26.02.2021.

9. Podľa o sociálnom poistení v znení účinnom v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovanej (02.09.2019) poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

Podľa § 104 ods. 6 citovaného zákona rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.

Podľa § 195 ods. 1 citovaného zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 3 citovaného zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 209 ods. 1 citovaného zákona rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 209 ods. 2 citovaného zákona rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu.

Podľa § 209 ods. 3 citovaného zákona výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu.

Podľa § 209 ods. 4 citovaného zákona v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Podľa čl. 1 písm. j) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej len „základné nariadenie“) na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

Podľa čl. 11 ods. 1 nariadenia č. 987/2009 (ďalej len vykonávacie nariadenie) ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe

celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

10. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v administratívnom konaní. Úlohou správneho súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť, či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné právne predpisy. Úlohou súdu je posúdiť, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav veci, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu orgánov verejnej správy predchádzajúceho vydaniu rozhodnutia (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

11. Predmetom preskúmavacieho konania bolo žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým nebol žalobcovi priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti.

12. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 23.04.2019. O dávku v nezamestnanosti požiadal žiadosťou doručenou Sociálnej poisťovni, pobočka Žilina dňa 23.05.2019. V konaní nie je sporné, že v posudzovanom období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 23.04.2015 do 23.04.2019 žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V konaní rovnako nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období pracoval na území iného členského štátu Európskej únie - Veľkej Británii, pričom predložením formulára osvedčeného príslušnou zahraničnou inštitúciou žalobca preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti na území Veľkej Británie od 14.04.2015 do 06.04.2019. Pracovný pomer žalobcu bol ukončený na jeho podnet.

13. V konaní zostalo sporné, či v preskúmavanom prípade orgány verejnej správy dospeli k správnemu záveru, že nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle článku 61 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 (základné nariadenie), t. j. dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti žalobcu. Na posúdenie uvedenej skutočnosti bolo rozhodujúce zodpovedanie otázky, či žalobca v posudzovanej veci preukázal zachovanie pevných väzieb a bydliska na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie - Veľkej Británie. Spornou teda ostala otázka, či bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania vo Veľkej Británii je alebo nie je možné považovať na území SR za zachované pre účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade článkom 61 základného nariadenia.

14. Podmienky na dávku v nezamestnanosti sú vymedzené v a nasl. o sociálnom poistení a v prípade, že poistenec dosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti iba podľa právnych predpisov SR, sa uplatňuje bezvýhradne. Inak je tomu v prípade, ak poistenec, ktorý si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti podľa citovaného ustanovenia zákona o sociálnom poistení získal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti aj (alebo len, t. j. výlučne) podľa

právnych predpisov iných členských štátov Európskej únie, pretože bol na ich území zamestnaný a tým realizoval slobodu voľného pohybu osôb, ako je tomu v prípade žalobcu. Za uvedenej skutkovej situácie je potrebné posudzovať splnenie podmienok na dávku v nezamestnanosti, ktorú si žalobca uplatnil podľa slovenských právnych predpisov, v súlade s relevantnými ustanoveniami základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ktoré sú priamo aplikovateľné aj na území SR (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ, ktorej je SR členom). Podľa čl. 288 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ má nariadenie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Cieľom základného nariadenia je zamedziť kolíznemu pôsobeniu viacerých vnútroštátnych poriadkov týkajúcich sa sociálneho zabezpečenia jednotlivca. Základné nariadenie upravuje v kapitole 6 nároky na dávku v nezamestnanosti na úniovej úrovni. Z čl. 61 v spojení s čl. 1 základného nariadenia vyplýva, že základným pravidlom pre určenie príslušnej inštitúcie je sociálno-poistný vzťah v čase uplatnenia nároku na dávku v nezamestnanosti alebo miesto bydliska žiadateľa alebo jeho rodinných príslušníkov.

15. Podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia (č. 883/2004) sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané vo Veľkej Británii môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi SR, ako keby sa na neho vzťahovali tieto predpisy počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území SR zachoval počas tohto obdobia svoje bydlisko (napr. rozsudok NS SR sp. zn. z 30.01.2013).

16. Prvostupňový orgán verejnej správy i žalovaná postupovali v súlade s vyššie citovanými právnymi predpismi, keď na základe skutkového zistenia, že žalobca v posudzovanom období získal dobu poistenia v nezamestnanosti len vo Veľkej Británii, posudzovali, či je možné túto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov SR v zmysle článku 61 ods. 2 v spojení s článkom 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia. Z uvedených článkov totiž vyplýva, že dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú žalobca získal na území Veľkej Británie možno podľa slovenských právnych predpisov zohľadniť pre nárok na dávku v nezamestnanosti len v prípade, že si žalobca počas svojej poslednej činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii zachoval pevné väzby a bydlisko na území SR. Posudzovanie otázky zachovania pevných väzieb a bydliska žalobcu počas výkonu jeho posledného zamestnania na území Veľkej Británie bolo teda v preskúmavanej veci rozhodujúce. Bydliskom je podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia miesto, kde osoba zvyčajne býva. Jeho určenie súvisí v zmysle článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia s určením centra záujmov dotknutej osoby (žalobcu) a to na základe posúdenia všetkých dostupných informácií, ktoré súvisia s kritériami uvedenými v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (písm. a)). Hoci sa tieto kritéria majú v zásade uplatňovať na stav dosiahnutia vzájomnej dohody inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov, o určení bydliska dotknutej osoby (žalobcu) je postup ich priamej aplikácie právne udržateľný aj v prípade neexistencie rozdielnych stanovísk inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska dotknutej osoby, čo Najvyšší súd SR konštatoval vo svojom rozsudku sp. zn. z 30.01.2018. Určenie bydliska žalobcu v posudzovanom období (§ 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) na území Veľkej Británie na základe určenia centra jeho záujmov zistením a vyhodnotím skutočností vymedzených v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktoré bolo rozhodujúcim skutkovým zistením pre posúdenie nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti, bolo preto správne. Z toho vyplýva, že žalovaná i prvostupňový orgán verejnej správy žalobcovi správne nepriznali nárok na dávku v nezamestnanosti, pretože pre jeho priznanie neboli splnené zákonné predpoklady. Žalobca nezískal bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, čo v konaní nebolo sporné, a preto orgány verejnej správy správne konštatovali, že žalobcovi mohol vzniknúť nárok na uplatnenú dávku len v prípade, že si v posudzovanom období počas jeho posledného zamestnania pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie vo Veľkej Británii zachoval bydlisko na Slovensku, čo nebolo preukázané, a preto orgány verejnej správy rozhodli v súlade so zákonom.

17. Správny súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu a rozhodnutím žalovanej má za to, že zistenie skutkového stavu bolo postačujúce pre riadne posúdenie veci, skutkový stav mal oporu v administratívnom spise, žalovaná aplikovala na vec správne právne predpisy a vec náležite právne posúdila. Žalovaná sa vo svojom rozhodnutí dôsledne zaoberala všetkými relevantnými kritériami, ktoré má na mysli citovaný článok 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pre určenia centra záujmov žalobcu. Správna úvaha žalovanej v otázke vyhodnotenia centra záujmov žalobcu vychádzajúc z vykonaného dokazovania je logická, ucelená, koherentná bez vzájomných rozporov. S ohľadom na celkovú dĺžku pobytu žalobcu v rozhodnom období na území Veľkej Británie (žalobca na území Veľkej Británie pracoval ako operátor výroby u dvoch zamestnávateľov, posledný pracovný pomer bol ukončený dohodou zo strany žalobcu zo zdravotných dôvodov, pracovné pomery boli uzatvorené na dobu neurčitú), pričom žalobca vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 23.05.2019 uviedol, že počas pobytu v inom členskom štáte Európskej únie si zamestnanie na území Slovenska nehľadal, možno jeho pracovnú situáciu vo Veľkej Británii jednoznačne hodnotiť ako stabilnú s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh. Žalobca sa na území Veľkej Británie nezdržiaval s blízkou osobou, je slobodný, bezdetný, počas jeho pobytu vo Veľkej Británii jeho matka žila na území Slovenskej republiky. Do zápisnice v zmysle ust. zo dňa 29.05.2019 za účelom zistenia presného, úplného skutkového stavu a dokazovania skutočností pre posúdenie zachovania bydliska na území SR, žalobca ako žiadateľ o dávku v nezamestnanosti okrem iného uviedol, že pred odchodom do zahraničia pracoval na Slovensku od 18.04.1995 do 30.04.1997 ako zamestnanec s pravidelným príjmom u troch zamestnávateľov, dĺžku pobytu na území členského štátu Spojeného kráľovstva uvádza v období od marca 2005 do 06.04.2019 podľa formulára U1. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú. Po príchode z UK požiadal o dávku v nezamestnanosti, pretože tu mal a má trvalé bydlisko. Po skončení pracovného pomeru o predmetnú dávku v UK nežiadal, z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu a urýchleného odchodu na Slovensko. O možnosti evidovať sa na úrade práce v zahraničí sa neinformoval, informoval sa ohľadne nemocenskej dávky a následného poberania nemocenského. Z toho dôvodu o exporte dávky v nezamestnanosti nemal ani vedomosť. Slovensko navštevoval 3x za rok

- v máji na dva týždne, v auguste na tri týždne a v decembri na jeden týždeň (vždy v čase dovolenky) za účelom návštevy rodiny, sviatkov. Na Slovensko cestoval letecky. K zdaňovaniu pravidelného príjmu dochádzalo na území UK a daňové priznanie podával prostredníctvom zamestnávateľa. Na Slovensku daňové priznanie nepodával. Počas zamestnania v UK býval v jednom podnájme (za posledných desať rokov), ktorý si zabezpečil sám. Na Slovensku vlastní nehnuteľnosť približne od 28.01.2016 - rodinný dom na bývanie v obci F., v ktorej býva a má tam aj trvalý pobyt. Hypotekárny úver na bývanie nemá. Počas pobytu v štáte EÚ mal na území SR zriadený bankový účet, nemá životné poistenie na Slovensku. Má záujem ostať na Slovensku žiť a pracovať, do zahraničia sa neplánuje vrátiť. V odvolacom konaní predložil výpisy z banky, podľa ktorých boli na účte žalobcu uskutočňované platobné transakcie, z ktorých možno usúdiť, že išlo o kúpu leteniek, avšak uvedené dostatočným spôsobom nepreukazuje, či išlo o letenky pre žalobcu, kedy sa daná cesta uskutočnila, kde bolo miesto odletu a príletu a aká bola dĺžka pobytu v danej krajine. Správny súd sa stotožnil so záverom žalovanej, ktorá na základe dostatočných skutkových zistení správne určila, že bydlisko žalobcu v posudzovanom období bolo na území Veľkej Británie, a to s poukazom na stabilnú pracovnú situáciu žalobcu vo Veľkej Británii, zabezpečenie bývania vo Veľkej Británii formou podnájmu, bez hľadania pracovného uplatnenia na Slovensku, vzhľadom na rodinnú situáciu žalobcu, vzhľadom na jeho rodinný stav a rodinné väzby a na skutočnosť, že daňové povinnosti si plnil na území Veľkej Británie, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. Veľká Británia. Za situácie, že žalovaná celkovú dĺžku pobytu, pomerne stabilnú pracovnú situáciu vo Veľkej Británii, jednoznačnú orientáciu na britský pracovný trh, ale aj rodinnú situáciu žalobcu vyhodnotila silnejšie, ako ostatné skutočnosti (prítomnosť matky na Slovensku, kúpa rodinného domu v januári 2016 v obci F. W., návštevy na Slovensku 3x ročne), ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku, boli vyhodnotené v súlade s predloženými dôkazmi a pokiaľ žalovaná konštatovala, že počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii sa žalobca v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný i mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Veľkej Británie, vyhodnotila ako skutočnosti preukazujúce vytvorenie centra záujmov žalobcu počas jeho zamestnania práve na území Veľkej Británie, v dôsledku čoho nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie - vo Veľkej Británii za zachované na území Slovenskej republiky, je výsledkom správneho posúdenia záver žalovanej, že vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, a preto nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, v súlade s článkom 61 základného nariadenia, a teda záver, že

žalobca nesplnil podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, je výsledkom správneho právneho posúdenia veci.

18. Námietka žalobcu týkajúca sa nedostatočne zisteného skutkového stavu veci nebola dôvodná, pretože nemala oporu v relevantnej právnej úprave i vo vykonanom dokazovaní orgánmi verejnej správy. Správny súd poukazuje na to, že v článku 11 vykonávacieho nariadenia sú uvedené kritéria pre spôsob určenia bydliska. Týmto sa určuje bydlisko nielen v prípade rozdielnych stanovísk inštitúcií pri určení bydliska osoby, ale ide o kritériá, z ktorých aj v preskúmavanej veci žalovaná vychádzala. Žalovaná sa v dôvodoch rozhodnutia dostatočne zaoberala otázkou trvalosti a prítomnosti žalobcu na území dotknutého členského štátu a v tomto smere vykonala postačujúce dokazovanie, zároveň zisťovala a vyhodnocovala konkrétnu situáciu žalobcu v kontexte s jeho pobytom a jeho zamestnaním na území Veľkej Británie, rodinnú situáciu a rodinné väzby žalobcu rovnako podrobne skúmala a v dostatočnom rozsahu posúdila aj ďalšie skutočnosti uvedené vo vyhlásení žalobcu na účely posúdenia bydliska, okrem iného skutočnosť, že žalobca sa na Slovensko pravidelne vracal (hoci bez toho, aby dostatočne preukázal frekvenciu týchto návratov konkrétnymi dôkazmi), ďalej prihliadla na jeho rodinné väzby, najmä prítomnosť matky na Slovensku, na skutočnosť, že si na Slovensku zakúpil aj nehnuteľnosť, hradil poplatky z toho vyplývajúce ako i niektoré poplatky za byt vo vlastníctve matky. Z vykonaného dokazovania a z listín založených v administratívnom spise nepochybne vyplýva, že závery žalovanej vychádzajú okrem listinných dôkazov predložených samotným žalobcom aj z výsluchu žalobcu vykonaného prvostupňovým orgánom verejnej správy tak, ako už bolo vyššie uvedené, a preto tvrdenie žalobcu, že na základe vykonaného dokazovania sa nemožno bez akýchkoľvek pochybností stotožniť s názorom žalovanej, že o mieste bydliska žalobcu na základe kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, je možné považovať len za vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s vyhodnotením predložených vykonaných dôkazov žalovanou. Vyslovenie nesúhlasu samo o sebe nemôže spôsobiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutiu v dôsledku žalobcom nedôvodne tvrdeného nedostatočného zistenia skutkového stavu veci. Žalobca v žalobe neuviedol, v čom boli skutkové závery žalovanej v rozpore so zistenými skutočnosťami alebo ich vyhodnotenie v rozpore so zásadami logického uvažovania. Správny súd sa s argumentáciou žalovanej vo vzťahu k zachovaniu bydliska žalobcu v posudzovanom období na území Veľkej Británie stotožnil. Z dokladov predložených žalovanou správny súd nezistil, že by došlo k rozdielnym stanoviskám dotknutých inštitúcií sociálneho zabezpečenia Veľkej Británie a Slovenska o určení bydliska žalobcu, žalovaná vychádzala z toho, že bydliskom žalobcu v čase jeho zamestnania a poistenia na území iného členského štátu bolo územie Veľkej Británie, kde sa zdržiaval po dobu viac ako 14 rokov. Námietku žalobcu, ktorý uviedol, že na území Veľkej Británie neplánoval zostať dlhodobo, pričom žalovaná mala skúmať jeho úmysel vrátiť sa na územie Slovenskej republiky, správny súd vyhodnotil ako irelevantnú. Dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie (čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia) viac ako 14 rokov, aj situácia žalobcu (čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia) stabilná pracovná situácia vo Veľkej Británii, orientácia na britský pracovný trh, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie, dostatočne preukazujú, že žalobca si centrum záujmov v posudzovanom období na Slovensku počas výkonu činnosti zamestnanca vo Veľkej Británii nezachoval. Nakoľko o mieste bydliska žalobcu uplatnením relevantných kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nevznikli pochybnosti, nebolo dôvodné aplikovať čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia a skúmať subjektívny úmysel žalobcu. Žalobca sám žiadne ďalšie dôkazy na doplnenie dokazovania pred orgánmi verejnej správy pre ešte úplnejšie zistenie skutkového stavu nenavrhol vykonať, ani ich neoznačil. Žalobca bol poučený v zápisnici zo dňa 29.05.2019, aby sa vyjadril k jej obsahu, na otázku, či si želá uviesť ešte nejaké ďalšie skutočnosti, alebo návrhy, ktoré sú predmetom zápisnice uviedol, že všetky skutočnosti na posúdenie bydliska uviedol vyššie v zápisnici a nemá žiadne námietky voči jej obsahu. Jeho námietku, že samotný výsluch bol formálny bez snahy zistiť skutočný stav veci, keď konajúci správny orgán ani nezisťoval jeho úmysel usadiť sa vo Veľkej Británii, či vrátiť sa do Slovenskej republiky, vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. V čl. 11 vykonávacieho nariadenia sú pod písmenami a) a b) zakomponované prípustné úniové kritériá na stanovenie bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie. Avšak tieto kritériá sa majú najmä uplatňovať na stav dosiahnutia vzájomnej dohody inštitúcií dvoch alebo viacerých inštitúcií členských štátov. Zo skutkového stavu pre správny súd ale vyplýva, že inštitúcia vo Veľkej Británii ako príslušná inštitúcia podľa čl. 1 písm. q) základného nariadenia prostredníctvom formuláru U1 naznačila, že žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti podľa britských zákonov nevznikol. Tiež samotný žalobca nenaznačil, že tento postoj britskej inštitúcie spochybňoval právnou cestou pred príslušnými orgánmi Veľkej Británie, a ani žalovaná tento postoj britskej inštitúcie nerozporovala. Preto postup podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia na urovnanie rozporov vzájomnou dohodou nie je možný. S

poukazom na uvedené musel správny súd vyhodnotiť ako nedôvodnú aj námietku žalobcu, že žalovaná sa nevysporiadala so všetkými skutočnosťami ohľadne spôsobu určenia bydliska v zmysle uvedeného článku 11 ods. 1, 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, keď žalovaná ani správny orgán v prvom stupni nezisťovali, či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta jeho bydliska. Správny súd takisto poukazuje aj na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.01.2018, podľa ktorého skutočnosti ako platenie nájomného za byt na Slovensku, trávenie dovoleniek na území Slovenska, vedenie bankového účtu na území Slovenska či stavebné sporenie založené na Slovensku, nemusia ani vo svojom súhrne viesť k záveru o tom, že väzby dotknutej osoby na území Slovenskej republiky je možné považovať za zachované do tej miery, aby bolo možné konštatovať, že si tu dotknutá osoba zachovala svoje bydlisko. V tejto súvislosti možno poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 13.12.2017, z ktorého možno odvodiť podobne reštriktívny výkladový prístup k otázke zachovania si bydliska na Slovensku. Taktiež rozsudky správnych súdov, na ktoré vo svojej argumentácii vo vyjadrení k žalobe poukázala žalovaná, podporujú reštriktívny prístup k aplikácii Európskych aj domácich právnych noriem týkajúcich sa spornej otázky.

19. Hoci mal žalobca na území Slovenskej republiky matku, ktorú navštevoval a nehnuteľnosť, za ktorú platil daň, resp. hradil poplatky za byt vo vlastníctve matky, poplatky za odpad atď., ide o skutočnosti, s ktorými Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia U2 z 12.06.2009 priamo počíta, avšak nepriznáva im relevanciu v smere preukazujúcom udržanie dostatočných väzieb na domovský štát, keď uvádza, že už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia článku 65 nariadenia (ES) č. 883/2004 tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Opakovane vykonávané zamestnanie vo Veľkej Británii, dĺžka pobytu mimo územia Slovenskej republiky v tej istej krajine, sú tými skutočnosťami, ktoré z hľadiska argumentačnej relevancie odsúvajú na vedľajšiu koľaj argumenty použité žalobcom v správnom konaní a podporené ním predloženými dôkazmi. Okrem toho, u dospelých osôb sa počíta s prirodzeným sociálnym javom osamostatnenia sa od rodičov, pričom ak aj dospelé deti trvalo usadené v zahraničí niekoľkokrát do roka navštívia svojich rodičov na Slovensku, strávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať.

20. Ak by v prípade žalobcu bola mu priznaná dávka v nezamestnanosti na Slovensku, nezodpovedalo by to účelu sledovanému základným nariadením, ktorým je rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Účelom článku 61 ods. 2 základného nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávok v nezamestnanosti. V zmysle koordinačných predpisov platí, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Žiadosť sa potom posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom štáte nezakladá automaticky nárok na priznanie dávky v inom členskom štáte Európskej únie.

21. S poukazom na vyššie uvedené je zrejmé, že námietky, ktoré žalobca uplatnil v správnej žalobe, neboli spôsobilé privodiť mu úspech v konaní a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

22. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté vo vzťahu k žalobcovi podľa a contrario tak, že žalobcovi, ktorý úspech v konaní nemal, súd náhradu trov konania nepriznal. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanej v zmysle a contrario.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (, ) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté

rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.