Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26CoCsp-6-2023.pdf
PDF · 104.18 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoCsp/6/2023
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Jančíkovej a členov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta v spore žalobcu: Intrum Slovakia s. r. o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava – Staré mesto, IČO: 35 831 154, zastúpený: JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava – Staré mesto, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX/X, XXX XX D., o zaplatenie 2.118,18 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 20Csp/71/2019 – 102 zo dňa 17.7.2020, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 20Csp/71/2019 – 102 zo dňa 17.7.2020 v I. výroku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.372,83 eur formou pravidelných mesačných splátok po 30,- eur mesačne splatných vždy do 25-teho dňa v mesiaci počnúc mesiacom, v ktorom rozsudok nadobudne právoplatnosť pod stratou výhody splátok v prípade neuhradenia jedinej splátky, v II. výroku v prevyšujúcej časti zamietol, a v III. výroku priznal žalobcovi trovy konania v rozsahu 65 % formou pravidelných mesačných splátok nadväzujúcich na plnenie prisúdenej istiny.
2. Pôvodný žalobca E. F. G., H. navrhoval, aby žalovaný bol zaviazaný povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 2.118,18 eur spolu s príslušenstvom, pričom podanú žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzavreli dňa 4.8.2015 zmluvu o pôžičke č. XXXXXXX/XXXXXXXXXX, v zmysle ktorej mu poskytol pôžičku v sumu 2.200,- eur a túto sa žalovaný zaviazal uhradiť v dohodnutých splátkach, avšak žalovaný neplnil podmienky uzavretej zmluvy.
3. Súd prvej inštancie zistil tento skutkový stav:
- podľa zmluvy o úvere zo dňa 4.8.2015 právny predchodca žalobcu žalovanému poskytol úver v sume 2.200,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať formou pravidelných 60 mesačných splátok vždy k 20- temu dňu v mesiaci vo výške 63,45 eur mesačne, s úrokovou sadzbou 26,98 % ročne, RPMN na 26,98 % a priemernou RPMN 18,24 %,
- celková suma nákladov podľa zmluvy bola vo výške 3.807,- eur,
- oznámením o vyhlásení predčasnej splatnosti zo dňa 26.2.2017 právny predchodca žalobcu žalovanému oznámil zosplatnenie úveru a žiadal o úhradu sumy 2.119,30 eur,
- podľa prehľadu uhradených splátok žalovaný uhradil splátky vo výške 827,17 eur.
4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 488 a nasl., § 53 ods. 6, § 54 ods. 1 a 2, § 517 Občianskeho zákonníka, ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov a ust. § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z..
5. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Podľa súdu prvej inštancie spotrebiteľ má byť informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch súvisiacich s úverom, pričom dodávateľ má zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaje o výške úrokov a poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky, pretože iba takáto informácia pre spotrebiteľa prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný v predmetnom prípade túto možnosť nemal.
6. Súd prvej inštancie tiež ustálil, že pri 60 splátkach po 63,45 eur mesačne je RPMN 27,05 % a nie, ako uvádza zmluva 26,98 %, preto je RPMN v zmluve uvedené nesprávne, v dôsledku čoho je nevyhnutné spotrebiteľský úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Preto žalobca sa mohol voči žalovanému domáhať vydania rozdielu medzi poskytnutým úverom a sumou, ktorú žalovaný uhradil žalobcovi, t. j. 2.200,- eur - 827,17 eur = 1.372,83 eur, preto súd prvej inštancie takto vyčíslený nárok žalobcovi priznal a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.
7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnejšiemu žalobcovi priznal náhradu trov v rozsahu 65 %, ktoré rovnako žalovanému umožnil plniť formou pravidelných mesačných splátok po úhrade prisúdenej istiny.
8. O návrhu žalobcu na doplnenie rozsudku súd prvej inštancie rozhodol uznesením č. k. 20Csp/71/2019 – 147 zo dňa 7.11.2023 tak, že jeho návrh zamietol. V uvedenom uznesení súd prvej inštancie uviedol, že keďže poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, tak nárok žalobcu na príslušenstvo zamietol rovnako ako nedôvodný.
9. Proti rozsudku a to proti jeho II. výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti (745,35 eur s prísl.) žalobu zamietol a III. výroku o náhrade trov konania podal odvolanie žalobca z dôvodu, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie, že zmluva neobsahuje dojednanie o zmluvnom úroku je nesprávne. Nesprávne je tiež podľa žalobcu skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že zmluva obsahuje nesprávny údaj RPMN. Keby súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, mal by za preukázané, že zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch Odvolaciemu súdu žalobca navrhol, aby napadnutý výrok rozsudku zmenil tak, že žalovaného zaviaže žalobcovi zaplatiť istinu 745,35 eur s úrokom z omeškania.
10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
11. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní boli preskúmavané len napadnuté výroky, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol o náhrade trov konania, a preto ostatné výroky rozsudku v odvolacom konaní preskúmavané neboli a ako také nadobudli právoplatnosť.
12. Z odvolania žalobcu vyplýva, že tento namieta nesprávne skutkové zistenia a následne nesprávne právne posúdenie týkajúce sa určenia spotrebiteľského úveru za bezúročný a bez poplatkov, keďže súd prvej inštancie ustálil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje úroky a v zmluve o spotrebiteľskom úvere je nesprávne uvedená RPMN.
13. Čo sa týka námietky, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že nielen súdnou praxou, ale aj teóriou práva je ustálené, že dokazovanie v súdnom spore prebieha vo viacerých fázach - od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených a navrhnutých dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania
a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Ak však súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. (pozri nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30.9.2010)
14. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd poukazuje, že právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav; je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
15. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde právny predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.
16. Vzhľadom na námietky žalobcu v odvolacom konaní, je potrebné posúdiť, či súd prvej inštancie postupoval v konaní správne pri hodnotení dôkazov, čo sa týka posúdenia spotrebiteľského úveru ako bezúročného a bez poplatkov.
17. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úverov a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov účinného od 1.4.2015 do 30.4.2018 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úverov“) poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa).
18. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úverov účinného od 1.6.2010 do 30.4.2018 zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru.
19. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úverov účinného od 1.4.2015 do 30.4.2018 zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
20. Podľa ust. § 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úverov účinného od 11.6.2010 pre účely tohto zákona sa ročnou percentuálnou mierou nákladov rozumejú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19.
21. Podľa ust. § 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úverov účinného od 11.6.2010 pre účely tohto zákona sa úrokovou sadzbou spotrebiteľského úveru rozumie úroková sadzba vyjadrená ako fixné alebo variabilné percento, ktoré sa na ročnom základe uplatňuje z výšky čerpaného spotrebiteľského úveru.
22. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedený nesprávny údaj o výške RPMN a tiež poukázal, že spotrebiteľ má byť informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch súvisiacich s úverom, ktorú možnosť žalovaný v predmetnom prípade nemal.
23. Odvolací súd poukazuje, že dokazovanie v tomto smere bolo vykonané najmä listinami predloženými žalobcom. Žalobca predložil Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 1881089 uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 4.8.2015. Z časti zmluvy označenej ako III. Pôžička vyplývajú nasledovné údaje:
- druh: bezúčelový spotrebiteľský úver
- celková výška a mena úveru: 2.200,- eur
- celkové náklady spotrebiteľa: 1.607,- eur
- celková čiastka: 3.807,- eur
- splátka: 63,45 eur
- počet splátok: 60
- prvá splátka splatná dňa: 20.9.2015
- ďalšie splátky splatné vždy: 20. dňa v mesiaci
- termín konečnej splatnosti: 08/2020
- priemerná hodnota RPMN: 18,24 %
- RPMN: 26,98 %
- fixná ročná úroková sadzba: 26,98 %
- odplata: 26,98 %
- najvyššia prípustná výška odplata: 27 %
- doba trvania zmluvy: do splatenia všetkých záväzkov klienta podľa tejto zmluvy V časti zmluvy označenej „Zmluvné podmienky“ článku 7 RPMN sa vypočíta podľa klientom zvoleného spôsobu splácania pôžičky podľa vzorca uvedeného v zákone o spotrebiteľských úveroch.
24. Z uvedeného odvolaciemu súdu vyplýva, že súd prvej inštancie neprávne zistil skutkové zistenia, keďže jednak uviedol, že žalovaný nemal možnosť sa oboznámiť s výškou úrokovej sadzby, ktorá je v zmluve o spotrebiteľskom úvere zrozumiteľne uvedená ako pevné percento 26,98 %, a jednak uviedol, že výška RPMN nie je správna bez toho, aby uviedol, z akého konkrétneho dôkazu k uvedenému skutkovému záveru došiel. Preto je podľa názoru odvolacieho súdu predčasné ustálenie, že úver poskytnutý žalovanému zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je bezúročný a bez poplatkov, pričom nielen z rozsudku súdu prvej inštancie, ale aj zo súdneho spisu je odvolaciemu súdu zrejmé, že súd prvej inštancie tiež neskúmal, či právny predchodca s odbornou starostlivosťou skúmal schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver v zmysle ustanovení § 7 v spojení s § 11 ods. 2 druha veta zákona č. 129/2010 Z. z..
25. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, sa aj Súdny dvor EÚ uvedeným zaoberal (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať.
26. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver treba teda chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t. j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.
27. Odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľa chráni nielen samotného spotrebiteľa pred negatívnymi dôsledkami neschopnosti splácať úver, ale sprostredkovane aj spoločnosť ako celok, nakoľko predchádza negatívnym sociálnym dôsledkom platobnej neschopnosti v podobe pádu spotrebiteľa a osôb na ňom závislých do verejnej sociálnej siete, narušených rodinných a sociálnych vzťahov a pod. V neposlednom rade chráni aj veriteľov, lebo odborné posúdenie bonity spotrebiteľa pri žiadosti o ďalší úver znižuje riziko veriteľov, ktorí rovnakému spotrebiteľovi poskytli úvery alebo iné služby už skôr.
28. Teda ak by právny predchodca žalobcu nekonal s odbornou starostlivosťou pri posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať úver, a to v intenzite hrubého porušenia tejto povinností, následok s tým spojený podľa ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spočíva jednak v tom, že veriteľ nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (čo znamená, že nie je oprávnený postupovať podľa ust. § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka) a zároveň sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Odvolací súd dodáva, že ak sú splnené podmienky pre konštatovanie hrubého porušenia povinnosti podľa ust. 7 ods. 1, tým sú splnené aj podmienky pre konštatovanie, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1. Len pre prípad hrubého porušenia povinnosti veriteľa podľa názoru odvolacieho súdu nastupuje okrem sankcie podľa prvej vety § 11 ods. 2, aj sankcia v podobe bezúročného a bezpoplatkového úveru. Ak by veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou pri posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať úver, avšak jeho intenzita by nedosahovala hrubé porušenie tejto povinností, následkom by bola len sankcia, ktorá by veriteľovi neumožnila vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
29. Odvolací súd tiež poukazuje, že sankcia, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov sa vzťahuje len na úroky dojednané podľa zmluvy a nie na úroky z omeškania, ktoré sa veriteľovi priznávajú, v prípade, ak si ich uplatní, ako sankcia za neskoré plnenie dlhu podľa ust. § 559 ods. 1 a 2 a § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
30. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
31. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSO dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje stranám sporu posúdiť ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.
32. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa strane sporu odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.
33. Keďže neboli splnené podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku, pretože tento bol vydaný bez riadneho odôvodnenia, ktoré porušenie dosahuje intenzitu nesprávneho procesného postupu znemožňujúceho stranám uskutočňovanie im patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, tento nedostatok nemohol byť napravený v konaní pred
odvolacím súdom. Na základe vyššie uvedených skutočností preto odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a postupom podľa § 391 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
34. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní vychádzať z vyslovených právnych názorov odvolacieho súdu a z tohto hľadiska následne opätovne zhodnotí všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti a ustáli rozhodný skutkový stav. Takto zistený skutkový stav následne podrobí právnemu posúdeniu nielen podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ale v časti zmluvného úroku aj v kontexte jeho výšky, či je v súlade s dobrými mravmi. Tiež odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie povinnosť ex offo posúdiť, či veriteľ s odbornou starostlivosťou skúmal schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver v zmysle ustanovení § 7 v spojení s § 11 ods. 2 druha veta zákona č. 129/2010 Z. z.. Súd prvej inštancie nemusí čakať ani na návrhy strán, pretože ide o spotrebiteľskú vec, v ktorej môže súd vykonať potrebné dôkazy aj z vlastnej iniciatívy, ak je to potrebné na riadne zistenie skutkového stavu (295 CSP). Následne vo veci znova súd prvej inštancie rozhodne, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodní.
35. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v inštruktívnej časti rozhodnutia (§ 391 ods. 2 CSP).
36. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie taktiež o trovách celého konania vrátane trov odvolacieho konania v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP.
37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - § 421 a § 422 CSP)) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 125 ods. 1 a 2 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 160 ods. 2 CSP dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.