Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Saz/11/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Tamarou Sklenárovou, v právnej veci žalobkyne: Q. P., Z.. XX. XX. XXXX, štátna príslušnosť: D. D. J., bez cestovného dokladu, trvale bytom D. D. J., posledné bydlisko v Slovenskej republike: Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpenej Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, dublinské stredisko, Bratislava, Pivonková 6, za účasti maloletých detí: 1. O. J., Z.. XX. XX. XXXX, štátna príslušnosť: D.J.Á.A. D.Q.E.Q.A. J.M.X.B.E. a 2. F. J., Z.. XX. XX. XXXX, štátna príslušnosť: D. D. J.M., posledné miesto pobytu oboch detí v Slovenskej republike: Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpených zákonnou zástupkyňou - matkou Q. P., v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného vo veci azylu zo dňa 02. 10. 2020, ČDK.: MU-DS-271-12/2020-DŽ, ID os. 75550, 75552, 75553, takto

rozhodol:

I. Správnu žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Rozhodnutím zo dňa 02. 10. 2020, ČDK.: MU-DS-271-12/2020-DŽ, ID os. 75550, 75552, 75553, žalovaný podľa o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej iba zákon o azyle) rozhodol o odovzdaní žalobkyne a jej maloletých detí, ktorí majú na území Slovenskej republiky (ďalej iba SR) neoprávnený pobyt, na územie Rumunskej republiky a o tom, že v súlade s článkom 29 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej iba Nariadenie Dublin III), sa odovzdanie cudzinky - žalobkyne a jej maloletých detí do Rumunskej republiky uskutoční najneskôr do šiestich mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízii, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok s tým, že v súlade s článkom 29 Nariadenia Dublin III sa táto lehota môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.

2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa bola spolu s manželom a dvomi deťmi kontrolovaná hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Štúrovo v návese kamióna v priemyselnom parku v Štúrove a keďže pri kontrole nevedeli preukázať svoju totožnosť, vzniklo podozrenie, že sa na území SR zdržiavajú neoprávnene. Preto boli predvedení na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru (ďalej iba OCP PZ) Nové Zámky, kde bolo zistené, že žalobkyňa je žiadateľkou o udelenie azylu v Rumunskej republike. Preverením daktyloskopických odtlačkov žalobkyne v rámci systému EURODAC bola zistená zhoda a podľa článku 9 ods. 5 Nariadenia (EÚ)

č. 603/2013 z 26. 06. 2013 bol centrálnou jednotkou zaslaný kladný výsledok z dôvodu, že menovaná dňa 16. 08. 2020 požiadala o udelenie azylu na území Rumunskej republiky. Na základe získaných informácií bola zo strany správneho orgánu dňa 08. 09. 2020 zaslaná štátnemu orgánu dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra SR (ďalej len Dublinské stredisko) žiadosť na začatie konania podľa Nariadenia Dublin III. Rozhodnutím č.: PPZ-HCP-BA 12-32-010/2020-AV bola žalobkyňa dňa 08. 09. 2020 podľa o pobyte cudzincov (ďalej iba ZoPC) zaistená a spolu s maloletými deťmi umiestnená v Útvare policajného zaistenia cudzincov (ďalej iba ÚPZC) na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jej prevozu podľa Nariadenia Dublin III. Dublinské stredisko na základe uvedenej žiadosti začalo konanie o odovzdaní cudzinky a jej maloletých detí do iného štátu podľa zákona o azyle. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že žalobkyňa v zápisnici zo dňa 08. 09. 2020 uviedla, že z krajiny pôvodu vycestovala spolu s manželom a deťmi asi pred dvoma rokmi do Turecka, odtiaľ pokračovali v ceste do Grécka a Srbska, kde sa zdržali približne rok. Následne boli desať mesiacov v Bosne a Hercegovine, potom sa vrátili späť do Srbska a odtiaľ išli do Rumunska, kde požiadali o udelenie azylu. Z Rumunska odcestovali asi po mesiaci ukrytí v kamióne do Nemecka, no na Slovensku boli kontrolovaný políciou. V zmysle ustanovenia zákona o azyle, Kapitoly I, článku 1 Nariadenia Dublin III a v súlade s Kapitolou I, článkom 2 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 118/2014 zo dňa 30. 01. 2014, ktorým sa mení Nariadenie (ES) č. 1560/2003, bolo dňa 18. 09. 2020 zaslané dožiadanie o prijatie žalobkyne a jej maloletých detí späť rumunskému partnerskému úradu. Dňa 29. 09. 2020 Rumunská republika akceptovala prijatie späť žalobkyne a jej maloletých detí podľa čl. 18 ods. 1 písm. b) a v súlade s čl. 4 Nariadenia Komisie (č. 118/2014 z 30.01.2014) súhlasila s ich odovzdaním na svoje územie. Jej žiadosť je teda v procese posudzovania.

3. Dublinské stredisko pred vydaním rozhodnutia posúdilo informácie, získané z verejne dostupných zdrojov, týkajúce sa stavu azylového konania a prijímacích podmienok v Rumunskej republike a možnú existenciu rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v krajine zodpovednej za prijatie späť štátneho príslušníka tretej krajiny. Žalovaný v tejto súvislosti konštatoval, že Rumunská republika je plnohodnotným partnerom, ktorý dodržiava všetky medzinárodné dohody a práva žiadateľov o azyl, že väčšina žiadateľov o azyl je ubytovaná v Regionálnych centrách pre ubytovanie žiadateľov o azyl, ktoré riadi IGI-DAI, pričom celková kapacita regionálnych centier je 900 miest s možnosťou rozšírenia na 1 090 miest a že doposiaľ sa nestalo, že by žiadatelia o azyl zostali bez ubytovania kvôli nedostatku miest v prijímacích centrách. Okrem regionálnych centier organizuje AlDRom, jedna z mimovládnych organizácií, ktoré implementujú národný program AMIF, dve ubytovacie centrá pre zraniteľné skupiny. Žiadatelia o azyl môžu tiež požiadať o možnosť nájsť si súkromné bývanie na vlastné náklady. Podmienky v regionálnych strediskách monitoruje okrem iných aj ombudsman, ktorý pravidelne tieto centrá navštevuje. Žiadatelia o azyl majú štandardne zabezpečené ubytovanie v niektorom z prijímacích stredísk, zdravotnú starostlivosť, finančný príspevok na potraviny a oblečenie a vreckové. Prístup žiadateľov o azyl k zdravotnej starostlivosti zahŕňa právo na bezplatnú primárnu starostlivosť a primerané ošetrenie, pohotovostnú nemocničnú starostlivosť a bezplatnú zdravotnú starostlivosť a ošetrenie v prípade akútnych alebo chronických chorôb, ktoré bezprostredne ohrozujú život, prostredníctvom vnútroštátneho systému pohotovostnej zdravotnej starostlivosti a kvalifikovanej prvej pomoci. Uviedol, že Rumunská republika dodržiava európske normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktoré stanovuje smernica Európskeho Parlamentu a Rady 2013/33/EÚ a taktiež procedurálna smernica 2013/32/EÚ a kvalifikačná smernica 2011/95/EÚ. Dublinskému stredisku nie sú známe informácie, žeby osoby čelili v Rumunskej republike problémom v prístupe k azylovému konaniu alebo neštandardným prijímacím podmienkam po ich transfere z iných členských štátov. Podporou tejto skutočnosti je fakt, že ani Európska komisia, ktorá má monitorovaciu a vykonávaciu právomoc vo veci nariadenia a zároveň aj povinnosť identifikovať prípadné porušenia práva EÚ na základe svojich vlastných vyšetrovaní alebo podnetov doposiaľ neiniciovala žiaden postup voči Rumunskej republike, ani nekonštatovala porušovanie alebo systémové chyby v azylovom konaní, či prijímacích podmienkach krajiny. V závere žalovaný poukázal na to, že Rumunská republika je členský štát, ktorého príslušný správny orgán potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu žalobkyne a jej maloletých detí, a vyslovil súhlas s ich odovzdaním na svoje územie za účelom posúdenia jej žiadosti o udelenie azylu. Rumunská republika je zároveň signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho jej vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom. Tieto uplatňujú dublinské nariadenie a rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti - non-refoulement a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Vzhľadom na to, že v zmysle článku 18 ods. 1 písm. b) Nariadenia Dublin III členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti žalobkyne a jej maloletých

detí o udelenie azylu podanej cudzincom je Rumunská republika a neexistujú dôvody domnievať sa, že v Rumunskej republike by menovaným hrozilo neľudské a ponižujúce zaobchádzanie a porušovanie článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv, budú cudzinci odovzdaní z územia SR v súlade s článkom 29 ods. 1 cit. nariadenia, podľa § 46a zákona o azyle.

4. Žalobou zo dňa 17. 12. 2020, elektronicky podanou na Krajskom súde v Košiciach dňa 18. 12. 2020, sa žalobkyňa domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, z dôvodu, že na základe nedostatočne vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Zároveň žiadal priznať voči žalovanému úplnú náhradu trov konania.

5. Citujúc ustanovenia a Správneho poriadku, čl. 17 Preambuly, čl. 3 ods. 2, druhá veta, čl. 29 ods. 1, ods. 2 Nariadenia Dublin III, čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, SR žalobkyňa konštatovala, že žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci vo vzťahu ku konkrétnym podmienkam, v akých žalobkyňa spolu so svojou rodinou žila počas jej pobytu v Rumunsku, ako aj vo vzťahu k realizácii transferu žalobkyne a jej rodiny do Rumunska, na základe nedostatočného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Nesúhlasila s názorom žalovaného, že nemôže dôjsť k porušeniu práv a slobôd štátneho príslušníka tretej krajiny tým, že členský štát rozhodne o jeho odovzdaní do iného členského štátu, ako zodpovedného štátu. V tejto súvislosti poukázala na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach tzv. dublinských transferov, konkrétne v prípade M. S. S. proti Belgicku a Grécku (sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21.01.2011), v ktorom ESĽP vyslovil porušenie práv podľa čl. 3 a čl. 13 Dohovoru v súvislosti s tzv. dublinským transferom cudzinca do iného členského štátu, kde okrem iného vyslovil, že spôsob zaobchádzania s potencionálnym žiadateľom o azyl v Grécku a podmienky, akým tam bol vystavený po jeho transfere z Belgicka, boli nevyhovujúce a zároveň vyslovil porušenie Dohovoru aj vo vzťahu k Belgicku, nakoľko nedostatky gréckeho azylového systému museli byť belgickým úradom v čase transferu sťažovateľa známe s tým, že prepracované znenie tzv. dublinského nariadenia vyslovene počíta aj so situáciou, kedy transfer žiadateľa do iného členského štátu nebude prípustný a to napr. pre nedostatky azylového systému alebo nevyhovujúce prijímacie podmienky pre žiadateľov (čl. 3, ods. 2 Nariadenia Dublin III), ako aj na nález Ústavného súdu SR -39 z 31. 05. 2011.

6. Žalobkyňa zastáva názor, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu ku konkrétnym podmienkam, v akých žalobkyňa spolu so svojou rodinou žila počas jej pobytu v Rumunsku, pričom z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že transferom žalobkyne a jej rodiny na územie Rumunska nedôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru a SR, a preto je napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnené a preto nepreskúmateľné. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v zmysle ktorého správny orgán už v čase zaistenia cudzinca a hlavne v konaní o administratívnom vyhostení má mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Napadnutým rozhodnutím a následným transferom môže byť žalobkyňa a jej rodina vystavená životným podmienkam, ktoré predstavujú ponižujúce zaobchádzanie v rozpore s čl. 3 Dohovoru a . Ak by žalovaný po dôslednom skúmaní podmienok, v akých žalobkyňa spolu so svojou rodinou žila počas jej pobytu v Rumunsku, dospel k záveru, že tieto sú nehumánne a ponižujúce, bolo by jeho povinnosťou uplatniť ustanovenie čl. 3 ods. 2 druhá veta Nariadenia Dublin III. Konštatovala, že správny orgán je v zmysle Správneho priadku povinný dostatočne zistiť skutkový stav veci a za tým účelom postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania. Preto žalovaný pochybil, ak v konaní vôbec nevypočul žalobkyňu, ale vychádzal iba zo zápisnice spísanej policajným útvarom, pretože takto nemohol zistiť, či jej v prípade transferu do Rumunska nehrozí nejaké riziko a pri rozhodovaní v predmetnej veci sa nezaoberal ani uskutočniteľnosťou výkonu napadnutého rozhodnutia. Poukázala na to, že Rumunsko na svojom území už pred niekoľkými mesiacmi v súvislosti so šírením epidémie COVID-19 vyhlásilo stav pohotovosti (ktorý bol naposledy predlžený dňa 17. 08. 2020 o ďalších 30 dní) a zakázalo vstup cudzincom a osobám bez štátnej príslušnosti na svoje územie. Z toho dôvodu boli pozastavené dublinské transfery cudzincov do Rumunska a od vypuknutia epidémie neboli a ani v súčasnosti nie sú realizované dublinské transfery do Rumunska zo Slovenska po dobu niekoľkých mesiacov. Nakoľko od akceptácie žalobkyne Rumunskom už uplynuli takmer 3 mesiace a žalobkyňa nemá žiadne vedomosti o tom, že by sa jej odovzdanie do Rumunska malo uskutočniť niekedy v najbližšej dobe, aj vzhľadom na šírenie epidémie COVID-19 nie je uskutočniteľnosť výkonu napadnutého

rozhodnutia podľa čl. 29 ods. 1 Nariadenia Dublin III, t. j. v lehote 6 mesiacov od akceptácie reálne možná.

7. V písomnom vyjadrení zo dňa 04. 02. 2021 navrhol žalovaný žalobu ako nedôvodnú zamietnuť zo skutkových aj právnych dôvodov, uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Zhodne, ako v napadnutom rozhodnutí, opísal zistený skutkový stav veci. Zdôraznil, že žalobkyňa na území SR žiadosť o udelenie azylu nepodala, preto má na ňom neoprávnený pobyt. Vzhľadom na uvedené, nepovažuje za relevantné odkazy na čl. 3 ods. 2 druhú vetu Nariadenia Dublin III, ani na bod 17 Preambuly tohto do nariadenia, nakoľko posudzovať žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky ani nie je možné, lebo žalobkyňa nie je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. K momentálnej situácii v Rumunsku v súvislosti s koronakrízou, ktorou je postihnutá celá Európa, uviedol, že situácia nie je o poznanie horšia, ako tá na území SR, o čom svedčia aj aktuálne správy z rumunských médií. Považoval za potrebné pripomenúť, že samotné Rumunsko akceptovalo žiadosť slovenských orgánov o späťvzatie žalobkyne a jej detí. Zdôraznil, že pri posudzovaní veci bral do úvahy všetky skutočnosti, známe mu z výpovede žalobkyne a následne rozhodol v zmysle príslušných zákonov. Jej výpoveď v tomto konaní však nemožno pokladať ako objektívnu skutočnosť zakladajúcu nárok na posúdenie danej veci. Smerodajnými sú naopak preukázané skutočnosti, dôkazy, resp. zistené a overiteľné informácie z oficiálnych zdrojov. Poznamenal, že žiadatelia nemajú právo vyberať si členský štát, ktorý bude zodpovedný za posúdenie ich žiadosti o udelenie azylu. Na záver uviedol, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými žalobkyňou v súlade s § 32 ods. l Správneho poriadku a na základe relevantných podkladov následne rozhodol správne a v súlade s platnou právnou úpravou.

8. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa a nasl. (ďalej iba ) preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom podanej správnej žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, pripojeným administratívnym spisom žalovaného a dospel k záveru, že správna žaloba žalobkyne dôvodná nie je.

9. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej iba MV SR), Migračný úrad, Dublinskému stredisku bola dňa 08. 09. 2020 vo veci žalobkyne, jej manžela a ich dvoch maloletých detí doručená žiadosť Oddelenia cudzineckej polície PZ (ďalej iba OCP PZ) Nové Zámky zo dňa 05. 09. 2020 o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa čl. 5 ods. 2 Nariadenia Dublin III, nakoľko vykonanými lustráciami bolo preukázané, že menovaní cudzinci sú žiadateľmi o udelenie azylu na území Rumunska. Prílohou tejto žiadosti bola zápisnica o podaní vysvetlenia podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku zo dňa 08. 09. 2020 žalobkyňou na OCP PZ Nové Zámky a rozhodnutie o jej zaistení zo dňa 08. 09. 2020 č.: PPZ-HCP-BA12-32-010/2020-AV.

10. Z citovanej zápisnice o podaní zo dňa 08. 09. 2020, vyhotovenej za prítomnosti tlmočníka vyplýva, že žalobkyňa z domovskej krajiny Iránu vycestovala s manželom a dvomi deťmi autom pred 2 rokmi do Turecka, odtiaľ asi po siedmych dňoch do Grécka, Srbska, kde asi rok boli v tábore, potom išli do Bosny a Hercegoviny, kde sa zdržali 10 mesiacov a odtiaľ sa vrátili do Srbska a následne pešo prešli do Rumunska, kde sa prihlásili na policajnej stanici, kde požiadali o azyl a kde im následne boli odobraté odtlačky prstov a boli vydané doklady žiadateľov o azyl. Tam sa zdržali asi mesiac, kde v meste Temešvár sa stretli s prevádzačom, ktorý ich na veľkom parkovisku v noci naložil do kamiónu. Nevedela uviesť, kde kamión smeroval, ale keď zastavil, prišli policajti a vzali ich na policajnú stanicu. Uviedla, že cieľom ich cesty bolo Nemecko. Cestovným dokladom nedisponovala, pretože tento nechala v Iráne a nedisponovala ani oprávnením na vstup na územie SR. Nevedela sa vyjadriť, v akom štádiu je jej žiadosť o udelenie azylu v Rumunsku. Uviedla tiež, že nehodlá si na Slovensku zabezpečovať žiadne ubytovanie, pretože tu nechce zostať, keďže jej cieľovou krajinou je Nemecko a preto ani nechce požiadať na Slovensku o azyl. Pri sebe má iba 60 eur na jedlo pre deti. Nežiadala o vyrozumenie zastupiteľského úradu domovskej krajiny.

11. Rozhodnutím OCP PZ Nové Zámky č.: PPZ-HCP-BA 12-32-010/2020-AV bola žalobkyňa dňa 08. 09. 2020 podľa ZoPC zaistená a spolu s maloletými deťmi umiestnená v ÚPZC Sečovce na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jej prevozu podľa Nariadenia Dublin III.

12. Dňa 18. 09. 2020 bola žalobkyni doručená informácia o začatí konania na určenie členského štátu, zodpovedného za posúdenie jej žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej v jednom z členských štátov podľa Nariadenia Dublin III, informácia o jej procesných právach ako účastníčky konania a zároveň jej boli doručené aj príslušné poučenia.

13. Dňa 18. 09. 2020 bolo Dublinským strediskom odoslané dožiadanie o prijatie žalobkyne a jej maloletých detí späť rumunskému partnerskému úradu.

14. Dňa 29. 09. 2020 Rumunská republika písomne akceptovala prijatie žalobkyne a jej maloletých detí späť podľa čl. 18 ods. 1 písm. b) Nariadenia Dublin III a v súlade s čl. 4 Nariadenia Komisie (č. 118/2014 z 30. 01. 2014) súhlasila s ich odovzdaním na svoje územie.

15. Dňa 01. 10. 2020 bola žalobkyňa za prítomnosti tlmočníka oboznámená so spisovým materiálom, ktorý nežiadala doplniť a ku ktorému sa nevyjadrila, o čom bol vyhotovený záznam.

16. Podľa § 46a ods. 1 zákona o azyle na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného predpisu 20b) (ďalej len „konanie o odovzdaní do iného štátu“), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína na podnet ministerstva.

17. Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu; 20b) ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný.

18. Osobitným predpisom v zmysle poznámky 20b) k citovaným zákonným ustanoveniam je

- Nariadenie Komisie (ES) č. 1560/2003 z 2. septembra 2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ kap. 19/zv. 6) v platnom znení.

- Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

19. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle sa pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013.

20. Podľa článku 18 ods. 1 písm. b) a c) Nariadenia Dublin III členský štát zodpovedný podľa tohto nariadenia je povinný:

b) za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29 prijať späť žiadateľa, ktorého žiadosť je v procese posudzovania a ktorý podal žiadosť v inom členskom štáte alebo ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt;

c) za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29 prijať späť štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorí vzali posudzovanú žiadosť späť a podali žiadosť v inom členskom štáte, alebo ktorí sa nachádzajú na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt.

21. Podľa článku 29 ods. 1 Nariadenia Dublin III odovzdanie žiadateľa alebo inej osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d) zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi, hneď ako to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok.

22. Podľa článku 29 ods. 2 Nariadenia Dublin III, ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote 6 mesiacov, zodpovedný členský štát bude zbavený svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu a táto zodpovednosť sa presunie na žiadajúci členský štát. Táto lehota môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.

23. Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

24. Podľa SR nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

25. Podľa čl. 17 Preambuly Nariadenia Dublin III každý členský štát by mal možnosť odchýliť sa od kritérií zodpovednosti , a to najmä z humanitárnych dôvodov a dôvodov súcitu, aby sa umožnilo zlúčenie rodinných príslušníkov, príbuzných alebo iných osôb blízkych rodine, a posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú v tomto alebo inom členskom štáte, aj keď za takéto posúdenie nie je zodpovedný podľa záväzných kritérií stanovených v tomto nariadení.

26. Podľa § 1 ods. 1 Správneho poriadku tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

27. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

28. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku, účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

29. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

30. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

31. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

32. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

33. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a tiež konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a po dôkladnom oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že žalovaný postupoval správne a v súlade s platnou právnou úpravou a preto aj preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a zákonné. V správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutie zodpovedá zákonu aj po formálnej stránke. Žalovaný sa podľa názoru súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými, pre posúdenie predmetnej veci rozhodujúcimi skutočnosťami, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a to citáciou dotknutých právnych noriem, ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad. V jeho postupe neboli zistené také procesné pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosť tohto rozhodnutia.

34. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného, špecifikované v bode 1 odôvodnenia tohto rozsudku.

35. V zmysle ustanovenia § 46a zákona o azyle sa na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území SR neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (Nariadenie Dublin III). Ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný.

36. Nariadenie Dublin III stanovuje kritériá, na základe ktorých sa určí krajina zodpovedná za preskúmanie žiadosti o azyl. Prijatím tohto nariadenia členské štáty sledovali cieľ, aby sa zabránilo podávaniu viacnásobných účelových žiadostí o udelenie azylu vo viacerých členských štátoch Európskej únie a eliminovať tak jav zvaný „asylum shopping“. Nariadenie stanovuje kritériá a mechanizmy pre určenie štátu príslušného na posudzovanie žiadosti o azyl podanej v niektorom z členských štátov Európskej únie štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobám bez štátnej príslušnosti. Kritériá vychádzajú z primárnej úvahy, že zodpovedná za preskúmanie žiadosti o azyl je krajina, ktorá zohrala najdôležitejšiu úlohu pri umožnení vstupu žiadateľa na územie štátov EÚ, napr. tým, že žiadateľovi udelila vízum, umožnila mu nelegálne prekročiť vonkajšie hranice EÚ, či tolerovala jeho nelegálny pobyt na svojom území.

37. Vyhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti dospel súd k záveru, že správnej žalobe úspech priznať nemožno. Z vykonaných dôkazov nepochybne vyplýva, že žalobkyňa a jej maloleté deti majú na území SR neoprávnený pobyt, že preverením jej daktyloskopických odtlačkov v rámci systému EURODAC bola zistená zhoda a podľa článku 9 ods. 5 Nariadenia (EÚ) č. 603/2013 z 26. 06. 2013 bol centrálnou jednotkou zaslaný kladný výsledok z dôvodu, že menovaná dňa 16. 08. 2020 požiadala o udelenie azylu na území Rumunskej republiky. Na území Slovenskej republiky novú žiadosť o udelenie azylu nepodala. Nesporným je aj to, že na základe dožiadania Dublinského strediska zo dňa 18. 09. 2020 Rumunská republika dňa 29. 09. 2020 písomne akceptovala prijatie žalobkyne a jej maloletých detí späť podľa čl. 18 ods. 1 písm. b) Nariadenia Dublin III a v súlade s čl. 4 Nariadenia Komisie (č. 118/2014 z 30.01.2014) súhlasila s ich odovzdaním na svoje územie.

38. Správny súd námietku žalobkyne, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k podmienkam prijímania žiadateľov o azyl a azylového systému v Rumunsku a nie je zrejmé aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že transferom žalobkyne na územie Rumunska nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 SR a preto je jeho rozhodnutie aj nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, nepovažoval za opodstatnenú. Z ustanovenia čl. 3 ods. 2 Nariadenia Dublin III vyplýva, že v rámci dublinského systému nemožno premiestňovať žiadateľov o medzinárodnú ochranu do členského štátu, v ktorom azylové konanie alebo podmienky prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu vykazujú systémové chyby z hľadiska záväzných štandardov Spoločného európskeho azylového systému, že by v prípade premiestnenia žiadateľa do tejto krajiny dublinského systému vzniklo riziko neľudského, či ponižujúceho zaobchádzania s týmto žiadateľom v zmysle čl. 4 Charty základných práv Európskej únie (Charta), resp. čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor). Ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, žalovaný sa pred vydaním rozhodnutia otázkou existencie závažných dôvodov, pre ktoré by bolo možné sa domnievať, že v prípade Rumunska dochádza k systémovým chybám, pokiaľ ide o konanie o azyle a podmienky prijímania žiadateľov, na základe ktorých je tu riziko, že žiadateľom hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v tejto krajine, ako krajine, ktorá je zodpovedná za posúdenie ich žiadosti o medzinárodnú ochranu, dostatočným spôsobom zaoberal a svoje závery v tejto súvislosti špecifikoval a oprel okrem iného aj o aktuálne informácie, získané z verejne dostupných zdrojov, ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia konkretizoval (bod 3 odôvodnenia rozsudku) s tým, že v danom prípade takéto dôvody neexistujú. Preto tvrdenie žalobkyne, že v dôsledku rozhodnutia žalovaného a následného transferu môže byť spolu s jej rodinou vystavená životným podmienkam, ktoré predstavujú ponižujúce zaobchádzanie v rozpore s citovanými predpismi je len hypotetické a ničím nepodložené. V danom prípade Rumunská republika výslovne potvrdila svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu žalobkyne a jej maloletých detí, a vyslovila súhlas s ich odovzdaním na svoje územie za účelom posúdenia jej žiadosti o udelenie azylu, čo nepochybne svedčí o reálnosti predmetného transferu.

39. Za neopodstatnenú považoval správny súd aj námietku žalobkyne, že nebola zo strany žalovaného osobne vypočutá, v dôsledku čoho tento nemohol zistiť skutočnosti dôležité na to, aby bolo jeho rozhodnutie v súlade s čl. 3 Dohovoru, čím zároveň došlo aj k porušeniu zásady úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, pretože ako to vyplýva z odôvodnia napadnutého rozhodnutia i obsahu administratívneho spisu, žalovaný pri posudzovaní predmetnej veci vychádzal z výpovede žalobkyne, učinenej dňa 08. 09. 2020 na OCP PZ Nové Zámky, pričom žalobkyňa po tom, ako bola upovedomená o začatí predmetného konania, bola v súlade s § 4 zákona o azyle poučená aj o jej právach a povinnostiach, možných dôsledkoch neplnenia alebo porušenia jej povinností podľa tohto zákona, možnosti zastupovania v konaní podľa tohto zákona a o prístupe k právnej pomoci. V zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku bola poučená aj o jej práve vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, spôsobu ich zistenia a možnosti navrhnúť ich doplnenie a zároveň jej bolo umožnené oboznámiť sa s celým spisovým materiálom, ktoré právo využila, o čom bol dňa 01. 10. 2020 vyhotovený aj záznam (bod 15 odôvodnenia rozsudku), pričom ako to vyplýva z jeho obsahu, táto nevyužila svoje právo vyjadriť sa k veci. Navyše zo zákona o azyle žalovanému povinnosť uskutočniť osobný pohovor s osobou, ktorá nepodala novú žiadosť o medzinárodnú ochranu a voči ktorej sa postupuje podľa Nariadenia Dublin III nevyplýva.

40. Tvrdenie žalobkyne o neuskutočniteľnosti výkonu napadnutého rozhodnutia s poukazom na pozastavenie dublinských transferov cudzincov do Rumunska a ich nerealizáciu v dôsledku epidémie COVID-19 a s tým súvisiacimi opatreniami v nadväznosti aj na skutočnosť, že od akceptácie žalobkyne Rumunskom už uplynuli takmer 3 mesiace a žalobkyňa nemá žiadne vedomosti o tom, že by sa jej odovzdanie do Rumunska malo uskutočniť v najbližšej dobe, považoval správny súd za irelevantné s poukazom na článok 29 ods. 1 Nariadenia Dublin III, v zmysle ktorého lehota na odovzdanie žalobkyne a jej maloletých detí do zodpovedného členského štátu (najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby) ešte neuplynula. V prípade, že sa tak stane, bude povinnosťou žalovaného postupovať podľa ods. 2 citovaného článku. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že samotná Rumunská republika za pretrvávajúcej pandemickej situácie a opatreniach s ňou súvisiacich, dňa 29. 09. 2020 písomne akceptovala prijatie žalobkyne a jej maloletých detí späť a súhlasila s ich odovzdaním na svoje územie.

41. Správny súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, keďže preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu do práv a slobôd žalobkyne, chránených zákonom o azyle i medzinárodnými predpismi, vzťahujúcimi sa na danú oblasť, za splnenia podmienok pre vyhlásenie rozsudku bez nariadenia pojednávania v zmysle v nadväznosti na a , podľa správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

42. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa ustanovenia a , v zmysle ktorých účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobkyňa nemala v konaní úspech celkom ani sčasti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitosti podania podľa ustanovenia (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť:

a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa ustanovenia sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu, ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví fotokópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa ustanovenia odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v ustanovení až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pre krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak:

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa ustanovenia a (v sociálnych veciach a veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).