Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_6S-156-2019.pdf
PDF · 188.63 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/156/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a sudcov JUDr. Mareka Kotoru a JUDr. Diany Bičovej, v právnej veci žalobcu FLOR PLUS s.r.o., Rožňavská 16, Košice, IČO: 46 302 425, právne zastúpeného JUDr. Ladislavom Miklošom, advokátom, so sídlom kancelárie Vodná 6, Košice, proti žalovanému Národnému inšpektorátu práce, so sídlom v Košiciach, Masarykova 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2017/3871, O-316/2017 zo dňa 07.06.2017, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Národného inšpektorátu práce so sídlom v Košiciach č.: OPS/ BEZ/2017/3871, O-316/2017 zo dňa 07.06.2017, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa Inšpektorátu práce Košice č. 582/16/L zo dňa 28.02.2017 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca v súdnom preskúmavacom konaní žiadal žalobou zo dňa 23.08.2017 (podanou Krajskému súdu v Košiciach osobne 25.08.2017), ktorá bola pôvodne vedená pod sp. zn. 6S/94/2017 preskúmať rozhodnutie žalovaného č. OPS/BEZ/2017/3871, O-316/2017 zo dňa 07.06.2017, ktorým podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice č. 852/16/L zo dňa 28.02.2017 (správne má byť č. 582/16/L), ktorým žalobcovi bola uložená pokuta vo výške 2.000,00 Eur za porušenie povinností stanovených predpismi uvedenými v § 2 ods. 1 písm. a), bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Zb. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj : „zákon o inšpekcii práce“), konkrétne:
- § 87 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj : „zákonník práce“), spočívajúce v tom, že zamestnávateľ rozvrhol v období 01-05/2016 pracovný čas zamestnancov S. E. , nar. XX.XX.XXXX (pracovná zmluva zo dňa 28.10.2011, predajca kvetov) a U. Y., nar. XX.XX.XXXX (pracovná zmluva zo dňa 14.04.2014, predajca kvetov) tak, že v priebehu 24 hodín presiahol ich pracovný čas 12 hodín (konkrétne u p. E. v dňoch 13.01., 27.01., 10.02., 24.02., 23.03., 06.04., 20.04., 04.05., 18.05.2016 a u p. Y.U. v dňoch 20.01., 03.02., 02.03., 09.03., 16.03., 13.04., 27.04., 11.05., 25.05.2016),
- § 120 ods. 1 Zákonníka práce spočívajúce v tom, že zamestnávateľ neposkytol v období 01.05.2016 zamestnancom S. E., nar. XX.XX.XXXX (pracovná zmluva zo dňa zo dňa 28.10.2011, predajca kvetov) a U. Y., nar. XX.XX.XXXX (pracovná zmluva zo dňa 14.04.2014, predajca kvetov), ktoré vykonávali prácu „predajca kvetov“ mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku pre
stupeň náročnosti práce (min. druhý stupeň), ktorý zodpovedá súhrnu pracovných činností, ktoré zamestnanci vykonávali. Zamestnávateľ neposkytoval menovaným zamestnancom mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta podľa prílohy č. 1 zákonníka práce,
- § 223 ods. 1 zákonníka práce spočívajúce v tom, že zamestnávateľ uzatvoril so zamestnancami: Z. K., nar. XX.XX.XXXX [dohoda o vykonaní práce (v ďalšom aj : „DoVP“) zo dňa 01.02.2016, príležitostné čistenie a triedenie kvetov], O. S., nar. XX.XX.XXXX (DoVP zo dňa 20.01.2016, príležitostné čistenie a triedenie kvetov) a H. L.Á., nar. XX.XX.XXXX (DoVP zo dňa 04.01.2016, príležitostné čistenie a triedenie kvetov) DoVP s dohodnutou prácou (príležitostné čistenie a triedenie kvetov), pričom ide o prácu, ktorá nie je vymedzená výsledkom. Zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o vykonaní práce, ak ide o prácu vymedzenú výsledkom.
2. Pokuta bola zamestnávateľovi uložená podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce na spodnej hranici zákonom stanoveného rozpätia, sledujúc najmä preventívne pôsobenie na účastníka konania.
3. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutie odôvodnil tým, že inšpektorát práce vykonal u žalobcu kontrolu so zameraním na dodržiavanie právnych predpisov na zistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci - preventívne a ochranné služby v oblasti pracovnoprávnych vzťahov a dodržiavanie zákazu nelegálneho zamestnávania. Kontrola bola vykonaná za obdobie január až máj 2016. Kontrolu vykonali zamestnanci inšpektorátu práce za účasti konateľky žalobcu Z. J.. O výsledku inšpekcie bol vyhotovený protokol č. IKO-85-11-2.4/P-E22,24,25-16 z 18.08.2016, z ktorého vyplývajú tieto zistené nedostatky; - pracovný čas: kontrolou pracovných zmlúv, ktoré boli predložené na výkon inšpekcie práce bolo zistené, že zamestnávateľ dohodol so zamestnancami 40 hodinový pracovný čas. Z evidencie pracovného času vyplýva, že zamestnávateľ rozvrhoval zamestnankyniam S. E. a U. Y. pracovný čas nerovnomerne na jednotlivé týždne bez toho, aby to bolo dohodnuté so zamestnancami, ktorých sa rozvrhnutie pracovného času týka. Ak povaha práce, alebo podmienky prevádzky nedovoľujú, aby sa pracovný čas rozvrhol rovnomerne na jednotlivé týždne, zamestnávateľ môže po dohode so zástupcami zamestnancov alebo po dohode so zamestnancom rozvrhnúť pracovný čas nerovnomerne na jednotlivé týždne. Priemerný týždenný pracovný čas nesmie pritom presiahnuť v období najviac štyroch mesiacov ustanovený týždenný pracovný čas. Zo zamestnávateľom predloženej evidencie pracovného času za mesiac január až máj 2016 bolo zistené, že pracovný čas zamestnancov S. E. a U. Y. v priebehu 24 hodín presiahol 12 hodín. Pracovný čas v priebehu 24 hodín nesmie presiahnuť 12 hodín, napríklad u zamestnankyne E. v dňoch 13.01., 27.01., 10.02., 24.02., 23.03., 06.04., 20.04., 04.05., 18.05.2016 a u zamestnankyne Y. v dňoch 20.01., 03.02., 02.03., 09.03., 16.03., 13.04., 27.04., 11.05. a 25.05.2016, teda ide o rozpor s § 87 ods. 4 zákonníka práce, v časti mzdy: kontrolou predložených dokladov pracovné zmluvy, (výplatné pásky) bolo zistené, že zamestnávateľ ohodnotil zamestnankyne S. E. a U. Y. vykonávajúce práce „predajca kvetov“ mzdou, ktorá nezodpovedá sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta. Zamestnávateľ neposkytol označeným zamestnankyniam mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného minimálne pre druhý stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta podľa prílohy č. 1 zákonníka práce, čo je rozpor s § 120 ods. 1 zákonníka práce. Zamestnávateľ nepriradil pracovným miestam zamestnancom S.Á. E. a U. Y., ktoré vykonávajú prácu „predavač kvetov“ stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve vychádzajúceho zo stručnej charakteristiky práce. Pracovné miesto zodpovedajúce druhému stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon ucelených obslužných rutinných prác alebo odborných rutinných kontrolovateľných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov v rozpore s § 120 ods. 3 zákonníka práce. V časti dohoda o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru: kontrolou predložených dokladov bolo zistené, že zamestnávateľ uzatvoril v roku 2016 dohody o vykonaní práce s fyzickými osobami Z. K., O. S. a H. L. s dohodnutou pracovnou úlohou „príležitostné čistenie a triedenie kvetov“, pričom predmetná pracovná úloha nie je vymedzená výsledkom. Zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o vykonaní práce, ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom, čo je v rozpore s § 223 ods. 1 zákonníka práce. Inšpektorát práce prijal opatrenie v súlade s § 12 ods. 2 písm. b) a ods. 3 zákona o inšpekcii práce a nariadil zamestnávateľovi odstrániť nedostatky uvedené v bode 1, 3, 4 a 5 (pracovný čas mzdy a dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru) do 10 dní odo dňa prerokovania a prevzatia
protokolu a v súlade s § 14 ods. 2 zákona o inšpekcii práce, zamestnávateľovi uložil povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin tak, aby sa nedostatky uvedené v protokole neopakovali, doručiť inšpektorátu práce písomnú správu o odstránení nedostatkov a o prijatých opatreniach na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin do 09.09.2016. Protokol bol prerokovaný 18.08.2016 s konateľkou spoločnosti, ktorá v časti vyjadrenie k zisteným skutočnostiam uviedla: „beriem na vedomie a zistené nedostatky odstránim.“ Žalobca vo vyjadrení k oznámeniu o začatí správneho konania č. 582/16/L z 03.01.2017 uviedol, že listom z 06.09.2016 sa vyjadril k protokolu o výsledku inšpekcii práce, v ktorom namietal nedostatočne, neobjektívne zistený stav z dôvodu, že inšpektor práce vychádzal len zo samotnej evidencie pracovného času menovaných zamestnankýň a považoval za potrebné uviesť, že v skutočnosti nedochádzalo a nedochádza k porušeniu § 87 ods. 1, 4 zákonníka práce, nakoľko bolo len chybou zamestnankýň, že nezapísali do evidencie pracovného času prestávky - prerušenie pracovnej doby v rozsahu 1 hodiny, ktoré im boli kontrolovanou osobou každú stredu (vykonávali výber tovaru vo veľkosklade a potom mali hodinu pracovné voľno) umožňované na základe ústnej dohody. Uvedený nedostatok mohol byť zistený len administratívne, neakceptovaním možných chýb v písaní, resp. opomenutie zamestnankýň zaevidovať prerušenie pracovnej doby do evidencie dochádzky. V skutočnosti uvedené zamestnankyne odpracovali dohodnutý týždenný pracovný čas a za účelom objektívneho objasnenia veci navrhuje vypočuť ako svedkov S. E. a U. Y.. Poukázal na prekročenie oprávnenia správneho orgánu, keď podľa jeho názoru tento si vyhradzuje právo zaraďovať zamestnancov zamestnávateľa do skupín a k tomu im priradiť aj výšku mzdy podľa určenia kontrolného orgánu bez riadneho a dokázaného odôvodnenia práce „predajcu kvetov“ a časti menovaných zamestnankýň, pričom opomenul uviesť, že tieto zamestnankyne mali, resp. aj majú hmotnú zodpovednosť alebo či vykonávajú aj činnosť, ktorú opisuje inšpektor v protokole. Poukázal na to, že opatrenia, ktoré boli dané podľa § 14 ods. 2 zákona o inšpekcii práce sú neurčitého charakteru a takýmto spôsobom nevykonateľné. Správny orgán nebral ohľad na námietky, návrhy a navrhované dôkazy žalobcu ako účastníka konania, neposúdil jeho písomné vyjadrenia, nevyhotovil dodatok k protokolu, v ktorom by uviedol toto vyjadrenie a svoje stanovisko k nemu. K uvedenému vyjadreniu zo dňa 31.01.2017 pripojil aj vyjadrenie zamestnankýň U. Y. a S. E. zo dňa 31.03.2017.
4. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca zaslal Inšpektorátu práce Košice písomné vyjadrenie a námietky k protokolu o výsledku inšpekcie práce č. IKO-85-11-2.4/P-E22,24,25-16, E 339/2016/9585 z 18.08.2016, ktoré bolo doručené inšpektorátu práce 09.09.2016, a v ktorom žalobca žiadal z ním uvedených dôvodov o zrušenie uložených nariadení a povinností obsiahnuté na štvrtej a piatej strane protokolu, alternatívne o zrušenie uvedeného protokolu o výsledku inšpekcii práce zo dňa 18.08.2016 v plnom rozsahu. Na toto podanie zaslal Inšpektorát práce Košice žalobcovi odpoveď z 10.10.2016, v ktorej poukázal, že v zmysle § 19 ods. 1 zákona o inšpekcii práce je inšpektor práce oprávnený uložiť zamestnávateľovi pokutu za porušenie povinnosti vyplývajúcich z tohto zákona. V administratívnom spise je založená pracovná zmluva uzavretá medzi žalobcom a zamestnankyňou S. E. zo dňa 28.10.2011, v ktorej v bode 1 je uvedené, že zmluvné strany sa dohodli, že zamestnanec bude vykonávať druh práce predajca kvetov, stručná charakteristika práce: manipulácia s tovarom - prijímanie, triedenie a vykladanie tovaru, príprava tovaru na predaj, kontrola tovaru, čistenie rezaných a črepinových kvetov, predaj tovaru, zodpovednosť za tržby z predaja tovaru, označovanie tovaru kódom a cenou, sledovanie noviniek na trhu v oblasti ochrany kvetov, poskytovanie informácií o výrobkoch zákazníkovi, udržiavanie čistoty a poriadku na pracovisku, kontrola doby použiteľnosti na tovaroch, spracovanie objednávok, práca s registračnou pokladňou, práca s počítačom, s tým, že do výkonu pracovného zaradenia môže byť zaradený, len ak podpíše dohodu o hmotnej zodpovednosti. Nástup práce: dňa 01.11.2011, miesto výkonu práce: predajné miesto v obchodnom centre FRESH Košice, sídlisko KVP + OC Važec Košice, základná mesačná mzda sa pracovníkovi zaradenému v profesii predajca kvetov priznáva vo výške 350,00 Eur, táto suma predstavuje základnú odplatu za výkony v rámci dohodnutej pracovnej doby, vrátane odmeny a príplatkov za prácu nadčas vo výške 20 hodín mesačne, môžu byť poskytnuté zamestnávateľovi mesačné prémie, základné kritérium pre priznanie prémií je včasnosť a bezchybnosť plnenia úloh, hospodárne zaobchádzanie so zvereným tovarom, znižovanie úbytkov tovaru, dosiahnutie maximálnych denných tržieb z predaja tovaru, dodržiavanie zásad BOZP, FO dodržiavanie podmienok pracovnej zmluvy, dochádzka. V časti pracovný čas je uvedené: zamestnávateľ sa so zamestnancom dohodli na pracovnom čase zamestnanca v rozsahu 8 hodín denne bez obedňajšej prestávky, celkom 40 hodín týždenne. Pripojený je aj mzdový list S. E. za obdobie 1/2016 - 5/2016, z ktorého vyplýva, že táto zamestnankyňa v mesiaci január, február a apríl odpracovala 168 hodín, v marci 184 hodín a v máji 176 hodín, bola jej každý mesiac poskytnutá mzdy mesačne 405,00 Eur (hrubá mzda). Žalobca so zamestnankyňou U. Y. mal uzavretú pracovnú zmluvu
z 14.04.2014, ktorej obsah v časti druh práce, miesto výkonu práce, ako aj pracovný čas je zhodný ako v pracovnej zmluve, ktorú žalobca uzavrel so zamestnankyňou E. S. a v časti mzda je uvedené, že základná mzda sa priznáva vo výške 365,00 Eur, čo je základná odmena za výkon v rámci dohodnutej pracovnej doby a príplatok za prácu nadčas vo výške 20 hodín mesačne. Je pripojený aj mzdový list U. Y. za obdobie 1/2016 - 5/2016, z ktorého sa zisťuje, že aj táto zamestnankyňa v uvedených mesiacoch odpracovala rovnaký počet hodín, ako aj zamestnankyňa S. E., mala rovnakú hrubú mzdu za jednotlivé mesiace. Pripojené sú aj listiny, na ktorých každá zamestnankyňa uviedla počet odpracovaných dní, ako aj počet odpracovaných hodín. Zamestnankyňa S. E. si vyznačila, že v mesiaci január a to 13.01. a 17.01. odpracovala 13 hodín, 10.02. a 04.02. - 13 hodín, 03.03. - 13 hodín, 05.04. a 09.04. - 13 hodín a dvakrát v mesiaci máj taktiež 13 hodín. Zamestnankyňa U. Y. si vyznačila, že 20.01.2016 odpracovala 13 hodín, 03.02. - 13 hodín, 02.03., 09.03 a 16.03. každý deň 13 hodín, 13.04. a 27.04. každý deň 13 hodín, 11.05. a 25.05.2016 každý deň 13 hodín. Z. K. so žalobcom mala uzavretú dohodu o vykonaní práce z 01.02.2016, podľa ktorej mala dohodnutú pracovnú zmluvu „príležitostné čistenie a triedenie kvetov“ pracovný vzťah začal 01.02.2016 do 31.12.2016 v rozsahu pracovných hodín 350, dojednaná odmena 2,33 Eur/hod.. S H. L. žalobca mal uzavretú dohodu o vykonaní práce z 04.01.2016, podľa ktorej pracovná úloha bola dojednaná: príležitostné čistenie a triedenie kvetov, pracovný vzťah začína 04.01.2016 a bude sa vykonávať do 31.12.2016 v rozsahu 350 hodín, dojednaná odmena 2,33 Eur/ hod.. S O. S. žalobca mal uzavretú dohodu o vykonaní práce z 20.01.2016, dojednaná pracovná úloha: príležitostné čistenie a triedenie kvetov, pracovný vzťah začína 20.01.2016 a bude trvať do 31.12.2016, rozsah práce 350 hodín, dojednaná odmena 2,33 Eur/hod.
5. Na základe takto zisteného skutkového stavu prvostupňový správny orgán - Inšpektorát práce Košice rozhodnutím č. 582/16/L z 28.02.2017 podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce uložil žalobcovi pokutu vo výške 2.000,00 Eur za porušenie povinnosti stanovených predpismi uvedenými v § 2 ods. 2 písm. a), bod 1 označeného zákona, a to za porušenie povinnosti, ktoré boli zistené pri výkone kontroly inšpektorátom práce a tak, ako sú tieto uvedené v protokole č. IKO-85-11-2.4/P- E22,24,25-16, E 339/2016/9585 z 18.08.2016 v časti pracovnoprávne vzťahy pod B2), B3), B5) (t. j. v časti nedodržanie rozvrhu pracovného času, nestanovenie správnej mzdy a so zamestnancami, s ktorými mal uzatvorenú dohodu o vykonaní práce, v ktorom predmetná pracovná úloha tak, ako bola uvedená, nie je vymedzená výsledkom). V odôvodnení rozhodnutia predovšetkým poukázal na výsledky zistené pri kontrole inšpektormi práce, na jeho závery, ako aj na listinné dôkazy, ktoré žalobca predložil pri výkone inšpekcii práce.
6. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie žalobca a žalovaný v tomto konaní preskúmavaným rozhodnutím č. OPS/BEZ/2017/3871, O-316/2017 z 07.06.2017 odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. Po citácií ustanovení § 87 ods. 4, § 120 ods. 1, § 223 ods. 1 zákonníka práce, § 19 ods. 1, písm. a), § 19 ods. 6, písm. a) - e), § 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce, § 32 ods. 1, § 34 ods. 1 až 5 správneho poriadku konštatoval závery vyplývajúce z listinných podkladov, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, a to predovšetkým protokolu o výsledku inšpekcie práce, pracovných zmlúv, dohôd o zamestnaní, ako aj evidencie dochádzky do práce, z ktorých vyplývajú skutočnosti, na ktoré poukázal aj prvostupňový správny orgán. Uviedol, že žalobca svojim konaním preukázateľne porušil povinnosti upravené v § 87 ods. 4, § 120 ods. 1, § 223 ods. 1 zákonníka práce, v dôsledku čoho spáchal správne delikty. V prípade spáchania správneho deliktu právnickou osobou sa predpokladá absolútna objektívna zodpovednosť. Správny orgán preukazuje len samotné porušenie právnej povinnosti zo strany účastníka konania, nie zavinenie, či už úmyselné alebo z nedbanlivosti. V tomto prípade žalobca zodpovedá za porušenie absolútne, bez ohľadu na jeho následné odstránenie, nemá možnosť sa oslobodiť od tejto zodpovednosti tým, že preukáže, že k porušeniu došlo v dôsledku určitých okolností alebo nezavineným konaním, či opomenutím. Na to, aby sa zbavil zodpovednosti za porušenie povinnosti musí predložiť také dôkazy, ktoré by dokazovali, že zistený správny delikt vôbec nespáchal. V tejto súvislosti žalovaný uzavrel, že žalobca nepredložil počas inšpekcie práce, ani v správnom konaní žiaden taký dôkaz, ktorý by uvedenú skutočnosť preukazoval.
7. Vo vzťahu k námietkam žalobcu týkajúcich sa postupu správneho orgánu, ktorý sa podľa neho mal riadiť ustanoveniami zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a nariadiť vo veci ústne pojednávanie uviedol, že správny orgán prvého stupňa postupoval v zmysle platných a účinných právnych predpisov. Poukázal v prvom rade na zákon o inšpekcii práce, ktorý v § 19 označený ako „správne delikty“ upravuje tzv. iné správne delikty a v neposlednom rade na § 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce,
ktorý z hľadiska procesného konania o týchto správnych deliktoch explicitne odkazuje na postup podľa Správneho poriadku. Porušenie povinnosti, ktorých sa účastník konania dopustil, sa teda neradí medzi priestupky a nie je možné pri prejednávaní predmetných správnych deliktov ani postupovať podľa zákona o priestupkoch. Pri rozhodovaní rešpektoval základné zásady Správneho poriadku (vybaviť vec hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb) a disponoval všetkými potrebnými dôkaznými materiálmi, na základe ktorých spoľahlivo a preukázateľne ustálil skutkový a právny stav. Pokiaľ ide o ústne pojednávanie, v Správnom poriadku neabsentuje právna úprava ústneho pojednávania, pri absencii ktorej by bolo v takom prípade nutné použiť analogicky ustanovenia iného právneho predpisu upravujúceho ústne pojednávanie. Preto prvostupňový správny orgán správne postupoval v zmysle právnej úpravy Správneho poriadku, kde v § 21 ustanovuje fakultatívne nariadiť ústne pojednávanie len za splnenia podmienok, že si to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu. Vzhľadom na skutočnosť, že inšpektorát práce si zaobstaral všetky potrebné dôkazy, na základe ktorých presne a úplne zistil skutočný stav veci, povaha veci si nevyžadovala nariadiť ústne pojednávanie. Zdôraznil, že žalobca ako účastník konania mal počas celého správneho konania možnosť uplatňovať svoje námietky a návrhy, čo aj učinil, ale dôkaz, ktorý by preukazoval, že predmetné správne delikty nespáchal, nepredložil.
8. Vo vzťahu k námietkam týkajúcich sa vydania protokolu o výsledku inšpekcie práce uviedol, že predmetom odvolacieho správneho konania nie je preskúmanie protokolu ako výsledku inšpekcie práce (výkon inšpekcie práce sa neriadi správnym poriadkom), ale preskúmanie napadnutého rozhodnutia vydaného v režime správneho konania. Navyše má za to, že protokol nevykazuje žiadne znaky nezákonnosti v zmysle kompetentného zákona. Žalovaný preskúmal aj výšku uloženej pokuty a uviedol, že pri jej ukladaní a pri určovaní výšky pokuty prvostupňový správny orgán zohľadnil jej preventívne pôsobenie a zároveň prihliadal na všetky kritéria v zmysle § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce v nadväznosti na § 3 ods. 5 Správneho poriadku. Predovšetkým prihliadol na závažný charakter uvedených porušení právnych predpisov, vyšší počet zamestnancov žalobcu (v počte 22) v čase prerokovania protokolu, obdobie trvania nedostatkov, a prihliadal aj na riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, celkový vyšší počet zistených nedostatkov (v počte 5) na následok, ktorým je neplnenie si povinnosti, ktoré sú spojené so zamestnávaním zamestnancov, ako aj na to, že v prípade porušenia § 120 ods. 1 a § 223 ods. 1 zákonníka práce sa jednalo o opakované zistené porušenie (výkon predchádzajúcej inšpekcie práce bol ukončený 19.03.2013) ako na priťažujúce okolnosti, v zmysle § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce je inšpektorát oprávnený uložiť pokutu zamestnávateľovi za porušenie pracovno-právnych predpisov až do výšky 100.000,00 Eur. Stotožnil sa s úvahou inšpektorátu práce, podľa ktorej je pokuta vo výške 2.000,00 Eur vo vzťahu k ustanovenému rozsahu porušení zákona uložená na spodnej hranici a je primeraná aj vzhľadom na skutočnosť, že porušenie povinnosti v oblasti mzdových a pracovných podmienok možno vo všeobecnosti považovať za značne závažné. Uvedenou pokutou správny orgán sledoval najmä jej preventívne a výchovné pôsobenie, ktoré však v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-o-KS 56/2006: „musí mať silu odradiť od nezákonného postupu aj iné právnické osoby, ktoré sú nositeľmi rovnakých zákonných povinností. Takýto účinok však môže vyvolať iba postih, zodpovedajúci významu chráneného záujmu včas a vecne správne vyvodený. Ak ide o finančný postih, nemôže byť neprimerane mierny vo vzťahu k závažnosti protiprávneho konania a jeho následkom, nevyhnutne teda musí v sebe obsahovať aj represívnu zložku“.
9. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že tento listom z 14.11.2017 č. OPS/ BEZ/2017/3871, O-316/2017 v zmysle § 47 ods. 6 správneho poriadku opravil preskúmavané rozhodnutie vo výroku, kde bolo nesprávne uvedené číslo rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa
- Inšpektorátu práce Košice a uviedol správne rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu: „č.: 582/16/L“ zo dňa 28.02.2017. Na výzvu správneho súdu v priebehu preskúmavacieho konania vedeného pod sp. zn. 6S/156/2019 zástupkyňa žalovaného na pojednávaní pred súdom dňa 12.11.2020 predložila doručenku o doručení predmetnej opravy účastníkovi správneho konania, t.j. žalobcovi dňa 07.12.2017.
10. Žalobca včas podanou žalobou navrhol zrušiť preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať plnú náhradu trov konania. Odôvodnil to tým, že rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu vychádzajú z nedostatočne objektívneho a nespoľahlivo zisteného stavu veci, z nesprávneho posúdenia veci, nedodržania zákonného postupu dokazovania správneho deliktu a
správneho konania, výrok rozhodnutia je neurčitý a nezrozumiteľný, pre neho odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa požiadavku zásady obsahovosti rozhodnutia, jeho odôvodnenie je nedostatočné. Zároveň tvrdil, že mu bolo odňaté právo na spravodlivý proces a nebol vyhotovený dodatok k protokolu o výsledku inšpekcie práce. Za nezákonný považoval aj postup správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu. Nezákonnosť rozhodnutia videl v tom, že správne orgány vychádzali z dôkazných prostriedkov, ktoré ako dôkazy nevykonali, nesprávne právne vec posúdili, výrok ani odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje podstatné náležitosti, ktoré rozhodnutie má mať v zmysle správneho poriadku a zároveň rozhodnutie žalovaného je nedostatočné, pretože neodôvodnil všetky odvolacie námietky, čím sa toto rozhodnutie podľa jeho názoru stáva nepreskúmateľným, čím bol ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmov. Nesprávny a nezákonný postup žalovaného odôvodnil tým, že sa po prerokovaní protokolu vyjadril k protokolu a následne inšpektorát práce nevyhotovil dodatok k protokolu, čím nebol dodržaný zákonný postup stanovený v § 14 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. pri vykonaní inšpekcie práce. Uvedenú nezákonnosť namietal počas celého správneho konania, a to nielen pred prvostupňovým správnym orgánom, ale aj v konaní na prvom aj druhom stupni a mal za to, že žalovaný, ale aj prvostupňový správny orgán sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadali so všetkými jeho námietkami a toto procesné pochybenie ani žalovaný nepreskúmal a nevyhodnotil. Ďalej namietal, že výrok prvostupňového správneho orgánu neobsahuje riadne popísanie skutku, nakoľko v ňom absentuje čas, o ktorý mal byť presiahnutý pracovný čas uvedených zamestnankýň. Tvrdil, že z výroku rozhodnutia nie je zrejmé, ktorý konkrétny deň a o koľko hodín, resp. o koľko mal byť presiahnutý pracovný čas, resp. nie je zrejmé z výroku rozhodnutia počas koľkých dní mal byť presiahnutý pracovný čas 12 hodín, resp. nie je zrejmé z výroku rozhodnutia počas ktorých 24 hodín mal byť presiahnutý ich pracovný čas 12 hodín, ktorého uvedenie by bolo nespochybniteľné. Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku, výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje ani uvedenie popisu skutku tak, aby tento skutok nemohol byť zameniteľný s iným skutkom. Poukázal aj na to, že žalovaný nepripustil jeho námietku o chybe pri zapisovaní do evidencie dochádzky, keď menované osoby si nezapisovali prestávky v práci, o čom má svedčiť predložené písomné prehlásenie dotknutých zamestnankýň, ktoré správny orgán nepreskúmal a nepripustil, a to bez odôvodnenia a nepotreboval ich vykonať. V tej súvislosti namietal, že v rámci dvojinštančného konania žiadal o vykonanie dôkazu za účelom objektívnosti a dostatočného objasnenia stavu veci, t. j. výsluch dotknutých zamestnankýň a výsluch pracovníkov, ktorí vykonávali kontrolu, pričom žalovaný bez akéhokoľvek odôvodnenia tieto návrhy a dôkazy nevykonal. Zastával názor, že vydané rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. že žalovaný nevyužil všetky možnosti na dokazovanie a skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom a výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s podkladmi pre rozhodnutie, ani so skutkovým stavom. Tvrdil, že sa z odôvodnenia rozhodnutia nedozvedel aké dôvody, podklady, skutočnosti a dôkazné prostriedky správny orgán na vydanie rozhodnutia použil, ktoré nepoužil a prečo ich nepoužil, čo považoval za porušenie práva na obhajobu a spravodlivý a riadny proces. V žalobe ďalej namietal aj porušenie jeho práva byť vypočutý a poukázal na to, že z odôvodnení správnych rozhodnutí sa nedozvedel aká to mala byť povaha veci, ktorá nemala vyžadovať nariadenie ústneho pojednávania. Namietal, že žalovaný postavil dokazovanie správneho deliktu len na tvrdeniach inšpektorov práce, preto nariadenie ústneho pojednávania v predmetnej veci bolo povinnosťou žalovaného, lebo len tak sa dali odstrániť pochybnosti, ktoré prvostupňový správny orgán počas celého konania svojim konaním zapríčinil. Nesúhlasil s právnym názorom správnych orgánov, že dohodnuté príležitostné čistenie a triedenie kvetín nie je možné považovať za prácu vymedzenú výsledkom. Súčasne namietal aj nezákonnosť protokolu z dôvodu, že z jeho nariaďovacej časti mu nie je zrejmé, aké má prijať opatrenia na odstránenie akých zistených a akých porušených predpisov a akých príčin a tým pádom mu nie je zrejmé, akú písomnú správu o splnení akých opatrení a na odstránenie predpisov a akých príčin mal zaslať inšpektorátu práce. Protokol nespĺňa zákonné požiadavky, lebo v ňom absentuje podpis jedného z inšpektorov práce, ktorý sa zúčastnil na kontrole.
11. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol s poukazom na § 190 zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok žalobu v celom rozsahu zamietnuť, nežiadal vo veci nariadiť pojednávanie. Uviedol, že administratívny orgán pri svojom rozhodovaní vychádzal pri posúdení skutkového stavu z viacerých obstaraných podkladov (listinných dôkazov), najmä z obsahu dokladov predložených samotným žalobcom počas výkonu inšpekcie práce, a to pracovnej zmluvy zamestnankyne S. E. z 28.10.2011, pracovnej zmluvy zamestnankyne U. Y. z 14.04.2014 „dochádzka KVP“ (evidencia pracovného času) za obdobie január, február, marec, apríl, máj 2016, dohoda o vykonaní práce zamestnankyne H. L. z 04.01.2016, dohoda o vykonaní práce zamestnankyne O. S. z 20.01.2016, dohoda o vykonaní práce zamestnankyne Z. K. z 01.02.2016, mzdových listov za obdobie 01/2016 - 05/2016, zamestnankýň
S.V. E. M. U. Y., výplatných lístkov za mesiace 01/2016 - 05/2016, z obsahu protokolu, ktorý bol riadne prerokovaný so žalobcom, voči ktorým žalobca nevzniesol žiadne výhrady. Tento dôkazový materiál je súčasťou predložených administratívnych spisov. Ďalej tvrdil, že sa stotožnil so záverom prvostupňového správneho orgánu, podľa ktorého žalobca porušil ustanovenie § 87 ods. 4 Zákonníka práce vo vzťahu k zamestnankyniam S. E.Á. M. U. Y., pričom sú uvedené presné dni, v ktorých došlo k prekročeniu pracovného času v priebehu 24 hodín, z 12 hodín na 13 hodín. K námietke žalobcu ohľadne namietania výroku prvostupňového správneho orgánu, ktorý neobsahuje riadne popísanie skutku, uviedol, že podľa jeho názoru výrok prvostupňového správneho orgánu obsahuje jednoznačne všetky jeho náležitosti, ktoré v zmysle právnych predpisov obsahovať má a je dostatočne presný, určitý, zrozumiteľný a obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce aj z konštantnej judikatúry súdov tak, aby ho nebolo možné zamedziť s iným. Vo výroku je presne vymedzený čas spáchania správneho deliktu tak, aby bolo možné jednoznačne určiť, t. j. kedy došlo k spáchaniu správneho deliktu, a to uvedením konkrétnych kalendárnych dní kedy ku skutku došlo vo vzťahu ku konkrétnym zamestnancom. Nestotožňuje sa s námietkou žalobcu, podľa ktorého je výrok napadnutého rozhodnutia pre absenciu času spáchania skutku nepresný, neurčitý a nezrozumiteľný, nakoľko čas spáchania správneho deliktu je s prihliadnutím na výklad porušovaného ustanovenia v ňom uvedený (ten hovorí o povinnosti rozvrhovať pracovný čas zamestnanca tak, aby v priebehu 24 hodín ich pracovný čas nepresiahol 12 hodín) a uvedením konkrétnych kalendárnych dní, vymedzený presne a určito, a preto ho nie je možné zameniť s iným skutkom. Rozsah pracovného času presahujúci 12 hodín v rámci 24 hodín v konkrétne pracovné dni bol v správnom konaní riadne odôvodnený s poukazom na obstarané a vyhodnotené dôkazy, ktoré to nepochybne preukazujú. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom súdneho prieskumu je najmä jeho rozhodnutie, ktorým sa právoplatne skončilo predmetné správne konanie vo veci uloženia pokuty, v rámci ktorého bol skutkový stav porušenia ustanovenia § 87 ods. 4 Zákonníka práce nepochybne preukázaný obstaranými a riadne vyhodnotenými dôkazmi, predloženými listinami a náležite odôvodnený, preto nesúhlasí s názorom žalobcu, že rozhodnutie a jeho postup je nepreskúmateľný. K námietke, že nepripustil námietku žalobcu o chybe pri zapisovaní evidencie dochádzky, keď menované zamestnankyne si nezapisovali prestávky v práci, o čom svedčí ich písomné prehlásenie, uviedol, že s predmetnou námietkou a vyjadreniami zamestnankýň sa vysporiadal tak on, ako aj prvostupňový správny orgán a v tejto súvislosti upriamil pozornosť na princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu právnickou osobou, kde je subjektívna stránka správneho deliktu vyňatá z prieskumu, čo znamená, že na zavinenie (úmyselné alebo z nedbanlivosti) správny orgán neprihliada. Nakoľko zákon neupravuje žiadne výnimky alebo liberačné dôvody, na základe ktorých by sa mohol žalobca vyviniť, zodpovedá za porušenie absolútne, bez ohľadu na to, či povinnosť vyplývajúca z § 87 ods. 4 Zákonníka práce bola porušená zavineným konaním, či opomenutím samotného žalobcu alebo zavinením jeho zamestnanca, či tretej osoby alebo v dôsledku určitých okolností a tiež bez ohľadu na následné odstránenie nedostatku. Na to, aby sa žalobca zbavil takto koncipovanej zodpovednosti za porušenie povinnosti, musí predložiť relevantné dôkazy, ktoré by dokazovali, že zistený správny delikt vôbec nespáchal. Žalobca počas celého konania nepredložil taký dôkaz, ktorý by preukázal, že zistený správny delikt vôbec nespáchal. Žalobca mal počas celého správneho konania možnosť uplatňovať svoje námietky čo napokon učinil písomnými podaniami. K námietke nepredvolania svedkov navrhnutých žalobcom uviedol, že on, ako aj prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní vychádzali z podkladov získaných počas výkonu inšpekcie práce, ktoré boli postačujúce pre vydanie rozhodnutia. V zmysle § 21 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. V danom prípade má za to, že povaha veci si nevyžadovala nariadenie ústneho pojednávania, pretože správny orgán mal na základe písomných podkladov a vykonanej inšpekcie za dostatočne preukázané porušenie uvedených povinností. Žalobca písomné vyjadrenie svojich zamestnancov správnemu orgánu predložil a v prípade predvolania k preukázaným skutočnostiam, ktoré už správnemu orgánu boli známe, možno považovať za nadbytočné a opakované uvedenie už známych skutočností. Správny orgán už v tom čase disponoval všetkými potrebnými dôkaznými materiálmi a tieto vyjadrenia o chybe pri zapisovaní do evidencie dochádzky nezbavovali žalobcu absolútnej objektívnej zodpovednosti za preukázateľne spáchaný správny delikt. Správny orgán by ústne pojednávanie nariadil v prípade, že by sa dostal do dôkaznej núdze a jeho nariadením by prispel k objasneniu skutkového stavu. Poukázal na to, že účastník konania ako vyplýva zo Správneho poriadku, nemá na nariadenie ústneho pojednávania právny nárok a nariadenie ústneho pojednávania žalobca v správnom konaní ani nevyžadoval. Ďalej uviedol, že právo žalobcu ako účastníka správneho konania v zmysle § 33 ods. 1, 2 Správneho poriadku navrhovať dôkazy a ich doplnenie nebolo správnym orgánom opomenuté, pretože mal možnosť vyjadriť sa v rámci začatej inšpekcie práce, mal možnosť
vyjadriť sa k protokolu, ku ktorému pri prerokovaní nemal žiadne námietky a mal možnosť sa vyjadriť tiež k začatiu správneho konania, čo aj učinil. Ustanovenie § 33 ods. 1, 2 Správneho poriadku si nemožno vykladať tak, že by bol správny orgán povinný vždy vyhovieť každej žiadosti účastníka konania o akceptáciu námietok účastníka konania, alebo o vykonanie dôkazov. Správny orgán v toto prípade zistil presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si v súlade s § 32 ods. 1 Správneho poriadku zaobstaral všetky potrebné dôkazy, pritom nebol viazaný len návrhmi účastníka konania. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje v zmysle § 32 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán, ako je zrejmé z oboch rozhodnutí vydaných v správnom konaní. Správne orgány disponovali v tomto prípade dostatočnými dôkazmi, ktoré podrobne skúmali a posudzovali nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti tak, ako to predpokladá ustanovenie § 34 Správneho poriadku, na základe ktorých jednoznačne dospel k záveru, že žalobca porušil vytýkané povinnosti. V tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10Sžo/387/2015, v ktorom vyslovil názor, že správny orgán vo veci nenariadil ústne pojednávanie, nemohlo dôjsť k takej procesnej vade, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Ďalej uviedol súd, že osobitný zákon, v tomto prípade zákon o inšpekcii práce nariadenie ústneho pojednávania neukladá. Z tohto rozsudku tiež vyplýva, že neuskutočnenie ústneho pojednávania v konaní pred správnymi orgánmi nespôsobuje ujmu požiadavkám podľa článku 6 ods. 1 dohovoru spočívajúci v zachovaní princípu ústnosti, verejnosti a prítomnosti na prerokovaní veci v prípade, že rozhodnutia správnych orgánov je možné preskúmavať súdom. Žalobca vo vyjadrení k začatiu správneho konania žiadal o výsluch uvedených zamestnancov, čo nemožno úplne stotožniť s inštitútom ústneho pojednávania, pričom zároveň poukázal na už uvedený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10Sžo/387/2015 v ktorom je uvedené, že vyžiadanie vykonania výsluchu svedkov nemožno chápať ako žiadosť o nariadenie ústneho pojednávania. Vo vzťahu o ostatných porušeniach Zákonníka práce, voči ktorým sa viedlo správne konanie poukazuje a pridržiava sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Žalobca nemal odmeňovanie zamestnancov upravené v kolektívnej zmluve, preto v zmysle § 120 ods. 1 Zákonníka práce v nadväznosti na § 120 ods. 2 Zákonníka práce bol povinný priradiť pracovnému miestu zamestnankýň stupeň náročnosti podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon sa vyžaduje v rámci pracovnej zmluvy, dohodnutého druhu práce v súlade so záväznými charakteristikami uvedenými v prílohe č. 1 Zákonníka práce a poskytovať im mzdu zodpovedajúcu najmenej sume minimálneho mzdového nároku prislúchajúceho pre stupeň náročnosti tejto práce.
12. Žalovaný ďalej vo vyjadrení uviedol, že v odvolacom konaní sa zaoberal skutkovým aj právnym záverom ohľadne porušenia § 223 ods. 1 zákonníka práce vo vzťahu k zamestnankyniam, ktoré mali uzavretú dohodu o vykonaní práce Z. K., O. S. M. H. L.. Žalobca porušil uvedené ustanovenie zákonníka práce, nakoľko z predložených dohôd o vykonaní práce nepochybne vyplýva, že žalobca s nimi dojednal pracovnú úlohu „príležitostné čistenie a triedenie kvetov,“ pričom je evidentné, že sa nejedná o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom. Z dojednanej práce je evidentné, že ide o príležitostnú, druhovo vymedzenú pracovnú činnosť spočívajúcu v čistení a triedení kvetín, nie o prácu vymedzenú výsledkom. Ohľadne námietok žalobcu k protokolu, ktorý nemá náležitosti, ktoré protokol vyžaduje uviedol, že inšpektorát práce, ktorý zistil vykonanou kontrolou u žalobcu nedostatky, bol povinný vypracovať protokol o výsledku inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 až 5 zákona o inšpekcii práce. V predloženom protokole sú zaznamenané skutočnosti vyplývajúce z podkladov zaobstaraných počas inšpekcie práce, je vyhotovený v súlade so zákonom o inšpekcii práce, obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, čím ho možno považovať za zákonný podklad pre vydanie rozhodnutia. Z protokolu vyplýva, že žalobca výsledky inšpekcie práce zaznamenané v protokole nijakým spôsobom nespochybnil a taktiež nemal voči protokolu ako celku žiadne námietky. Obsah protokolu zobral na vedomie a na znak, že tomu porozumel ho vlastnoručne podpísal. Protokol bol podpísaný aj príslušným inšpektorom práce, ktorý ho vypracoval. Zo zákona o inšpekcii práce nevyplýva povinnosť podpísať protokol všetkými zamestnancami zúčastnenými na výkone inšpekcie práce. V danom prípade v protokole inšpektor práce žalobcovi uložil povinnosť, okrem iného doručiť inšpektorátu práce písomnú správu o odstránení nedostatkov a o prijatých opatreniach do 09.09.2016, preto nie je pravdou, že k danému protokolu sa mal žalobca vyjadriť do 09.09.2016, nakoľko sa k nemu vyjadril priamo pri prerokovaní. Žalobca mal doručiť inšpektorátu práce písomnú správu o odstránení nedostatkov a o prijatých opatreniach do 09.09.2016, ale túto povinnosť si nesplnil. Žalobca zaslal písomné vyjadrenie k protokolu, na čo prvostupňový správny orgán reagoval tým, že mu zaslal písomnú odpoveď, a preto v danom prípade nebolo potrebné vypracovať dodatok k protokolu. Zároveň uviedol, že doručenie vyjadrenia žalovaného k protokolu už nemohlo mať akékoľvek účinky na inšpekciu práce, ktorá bola v zmysle zákona o inšpekcii práce ukončená dňom prerokovania protokolu, ktorého sa aj
žalobca zúčastnil a k nemu sa vyjadril, no napriek tomu na vyjadrenie žalobca dostal písomnú odpoveď. Protokol o výsledku inšpekcie práce je len jedným z podkladov pre vydanie napadnutých individuálnych správnych aktov a ak má žalobca pochybnosť o jeho nezákonnosti, mohol ho napadnúť samostatne správnou žalobou, v zákonnej lehote dvoch mesiacov od jeho oznámenia, čo však neučinil. Vo vzťahu k uloženej sankcii tvrdil, že pri jej určení podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce bolo prihliadnuté na všetky kritéria v zmysle § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Predovšetkým bolo prihliadnuté na závažný charakter uvedených porušení právnych predpisov, vyšší počet zamestnancov žalobcu (v počte 22) v čase prerokovania protokolu, obdobia trvania nedostatkov na riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa (žalobcu), celkový vyšší počet zistených nedostatkov (v počte 5), na následok, ktorým je neplnenie si povinností, ktoré sú spojené so zamestnávaním zamestnancov, ako aj na to, že v prípade porušenia § 120 ods. 1 a § 223 ods. 1 Zákonníka práce sa jednalo o opakované zistenie porušení (výkon inšpekcie práce bol ukončený aj dňa 19.03.2013) ako za priťažujúcu okolnosť. V danom prípade bolo možné uložiť pokutu až do výšky 100.000,00 Eur, pričom uloženie pokuty na dolnej hranici vo výške 2.000,00 Eur je primerané.
13. Žalobca v písomnej replike zotrval na argumentácii z podanej žaloby a v závere uviedol, že k veľmi jednostranným kontrolným zisteniam, k nedostatočnému a neobjektívnemu konaniu žalovaného pristupuje aj vyjadrenie žalovaného k žalobe rovnako a jednostranne a príliš formálne.
14. Následne vo veci rozhodol správny súd rozsudkom č.k. 6S/94/2017-51 z 22.03.2018, ktorým žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. Na základe žalobcom podanej kasačnej sťažnosti vo veci rozhodoval Najvyšší súd v Bratislave, ktorý v kasačnom konaní vedenom pod sp. zn. 10Asan/23/2018 rozsudkom zo dňa 19.06.2019 rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/94/2017-51 z 22.03.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
15. V zrušujúcom rozsudku kasačný súd uviedol nasledovné : „ 36. Krajský súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nepostupoval v zmysle vyššie uvedených zákonných pravidiel. Najvyššiemu súdu nie je zrejmé, na základe akých skutkových okolností a dôkazov dospel krajský súd k svojmu záveru, a akým spôsobom na skutkový stav aplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov. Odôvodnenie rozsudku, keď sa súd len stotožní s postupom a rozhodnutím žalovaného správneho orgánu, bez toho, aby svoj záver podporil jasnou právnou a logickou argumentáciou, nemožno považovať za presvedčivé a zákonné. Najdôležitejšou časťou odôvodnenia rozsudku je právny názor konajúceho súdu, ktorý odôvodňuje výrok a umožňuje každému pochopiť, prečo konajúci súd vo veci rozhodol tak, ako rozhodol. Keďže výroku rozsudku nekorešponduje relevantné odôvodnenie, najvyšší súd ani nemá možnosť posúdiť, či je rozhodnutie krajského súdu vo výroku vecne správne. 37. Úlohou súdu v preskúmavacom konaní je posúdiť zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu v medziach žaloby, pričom v danom prípade krajský súd týmto spôsobom vôbec nepostupoval a na žalobné námietky nereagoval relevantnou argumentáciou. Namiesto zrozumiteľného a logického vyhodnotenia žalobnej argumentácie vo vzťahu k zisteniam a záverom žalovaného krajský súd len popisne reprodukoval skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu žalovaného a tiež reprodukoval závery žalovaného správneho orgánu, pričom vlastná argumentácia súdu vo vzťahu k žalobným námietkam v rozhodnutí chýba. 38. V odôvodnení rozsudku absentuje samotná logická úvaha krajského súdu, z ktorej by bolo zrejmé, ako krajský súd vzájomne vyhodnotil tie-ktoré skutkové zistenia a príslušnú právnu úpravu a z akého dôvodu vyvodil závery, ku ktorým dospel, vysporiadajúc sa pritom s konkrétnymi vecnými námietkami žalobcu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nemožno zistiť, akým spôsobom krajský súd aplikoval na zistený skutkový stav relevantné ustanovenia právnych predpisov. Krajský súd síce v rozsudku citoval normatívne ustanovenia právnych predpisov, avšak následne už z odôvodnenia nevyplýva, akým spôsobom ich aplikoval na zistený skutkový stav, resp. ako citované právne normy podporujú či odôvodňujú závery o tom, že sťažovateľ spáchal správny delikt. 39. Záver súdu o zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia musí byť podložený vlastnou argumentáciou konajúceho súdu, vychádzajúcou zo zisteného skutkového stavu, ktorý je subsumovaný pod relevantné právne normy, pričom je nutné, aby konajúci súd reagoval na vecne relevantné žalobné námietky. Najvyšší súd musí prisvedčiť argumentácii sťažovateľa, že krajský súd tak nekonal a so žalobnými námietkami sa dostatočne nevysporiadal. 40. Napríklad pokiaľ išlo o namietané nedostatky protokolu (absentujúce stanovisko a nevypracovanie dodatku), krajský súd nepovažoval námietky sťažovateľa za dôvodné, avšak svoj záver odôvodnil
poukázaním na skutkový priebeh administratívneho konania a na konkrétne podania sťažovateľa, či správneho orgánu, bez toho, aby následne vysvetlil, aké konkrétne závery (nielen záver, že žalobná námietka nie je dôvodná) z týchto skutkových zistení vyplývajú vo vzťahu k relevantným právnym normám a tiež vo vzťahu ku konkrétnej žalobnej argumentácii. 41. Taktiež je dôvodná námietka sťažovateľa, že krajský súd ohľadne porušenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce len zopakoval výsledné tvrdenie žalovaného, že príležitostné triedenie a čistenie kvetov nemožno považovať za výsledok práce, avšak vlastný myšlienkový proces správneho súdu, ktorý mal vysloveniu jeho konečného záveru predchádzať, v odvodnení rozsudku chýba. Úlohou správneho súdu je vo vzťahu k žalobným námietkam objasniť právne posúdenie predmetu uzatvorených dohôd o vykonaní práce vo vzťahu ku kritériám stanoveným v § 223 ods. 1 Zákonníka práce a zároveň posúdiť, či žalovaný aplikoval uvedené ustanovenie relevantným spôsobom. 42. Krajský súd sa tiež nedostatočne vysporiadal s námietkami ohľadne náležitostí rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, resp. nesprávne uviedol, že vo výroku je uvedené, v ktoré dni zamestnankyne prekročili pracovný čas z 12 hodín na 13 hodín. Uvedené tvrdenie sa nezakladá na skutočnosti, nakoľko výrok prvostupňového rozhodnutia obsahuje len tvrdenie, že pracovný čas zamestnankýň v priebehu 24 hodín presiahol 12 hodín. Krajský súd preto opätovne posúdi náležitosti výroku rozhodnutia a jeho súlad so zákonom, vysporiadajúc sa zároveň so skutočnosťou, či chýbajúci údaj o konkrétnom prekročenom čase nad rámec zákonného pracovného času spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia a či uvedená skutočnosť bola spôsobilá zasiahnuť do práv žalobcu. 43. Najvyšší súd sa tiež stotožňuje s námietkou sťažovateľa, že krajský súd nereagoval na jeho námietku týkajúcu sa neurčitosti výroku rozhodnutia žalovaného ohľadne neuvedenia správneho čísla rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, keď žalovaný uviedol číslo 852/16/L, pričom správne malo byť uvedené číslo 582/17/L. Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí so sťažovateľom, že ide o náležitosť rozhodnutia podstatnú pre určitosť výroku a taktiež k tomu uvádza, že ide o zrejmú chybu v písaní, ktorú možno odstrániť zákonným postupom. Z predloženého administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že žalovaný listom zo 14. novembra 2017 vykonal v zmysle § 47 ods. 6 Správneho poriadku opravu chyby vo výroku rozhodnutia č. OPS/BEZ/2017/3871, O-316/2017 zo 7. júna 2017 tak, že číslo rozhodnutia Inšpektorátu práce Košice z 28. februára 2017 uvádzané ako 852/16/L nahradil číslom 582/16/L. V administratívnom spise však chýba doručenka preukazujúca oznámenie uvedenej opravy sťažovateľovi. Krajský súd v ďalšom konaní zistí, či oznámenie o vykonanej oprave bolo sťažovateľovi doručené a zároveň sa vysporiada s uvedenou žalobnou námietkou.
16. Krajský súd v Košiciach, v konaní podľa § 177 a nasl. SSP o správnej žalobe vo veciach správneho trestania (§ 194 a nasl. SSP), po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a oboznámení sa s úplnými administratívnymi spismi konajúcich správnych orgánov, rešpektujúc v celom rozsahu právne názory vyplývajúce zo zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu v Bratislave sp. zn. 10Asan/23/2018 zo dňa 19.06.2019, po vykonaní pojednávania vo veci, ktoré sa uskutočnilo dňa 12.11.2020 (na ktorom bolo v zmysle § 116 SSP oznámené vyhlásenie rozsudku dňa 10.12.2020 o 10.00 hod, ktoré bolo zrušené pre karanténu predsedu senátu, z dôvodu úzkeho kontaktu s osobou pozitívnou na COVID-19), bol verejne vyhlásený rozsudok 11.03.2021, ktorým súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
17. Správny súd dáva do pozornosti, že nie je súdom skutkovým, ale jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi, resp. s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahuje zákonné náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.
18. Po zrušení predchádzajúceho rozsudku kasačným súdom a vrátení veci na ďalšie konanie, bolo úlohou súdu v súdnom preskúmavacom konaní (pri rešpektovaní právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku sp zn. 1Asan/26/2019 zo dňa 24.09.2020) posúdenie správnosti a zákonnosti postupu a právnych záverov žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa, ktoré v rámci správneho trestania viedli k vydaniu rozhodnutia o uložení pokuty žalobcovi vo
výške 2.000,- Eur za porušenie zákonných povinností stanovených v § 2 ods. 1 písm. a), bod I zákona o inšpekcii práce, konkrétne za porušenie § 87 ods. 4, § 120 ods. 1 a § 223 ods. 1 zákonníka práce.
19. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Zb. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním pracovných predpisov, ktoré upravujú pracovno-právne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov, vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku a kolektívne vyjednávanie.
20. Podľa § 7 ods. 3 zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce a) zabezpečuje vykonávanie inšpekcie práce v rozsahu ustanovenom v § 2 ods. 1 a vykonávanie dohľadu, najmä dozerá, či požiadavkám ochrany práce zodpovedajú 1. výber, umiestnenie, usporiadanie, používanie, udržiavanie a kontrola pracoviska, pracovného prostredia, pracovných prostriedkov, ochranných prostriedkov, chemických faktorov, fyzikálnych faktorov, biologických faktorov, faktorov ovplyvňujúcich psychickú pracovnú záťaž a sociálnych opatrení a 2. pracovné postupy, pracovný čas, organizácia ochrany práce a systém jej riadenia.
21. Podľa § 13 ods. 2 zákona o inšpekcii práce, v prípade zistenia nedostatkov u kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, je inšpektor práce povinný vypracovať protokol a ten prerokovať so zamestnávateľom alebo ním povereným zamestnancom, alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom. Inšpektor práce je povinný pri vypracúvaní protokolu prihliadať na vyjadrenia a doklady uplatnené alebo predložené kontrolovaným zamestnávateľom alebo kontrolovanou fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, počas výkonu inšpekcie práce do prerokovania protokolu.
22. Podľa § 14 ods. 1 zákona o inšpekcii práce, protokol obsahuje označenie príslušného inšpektorátu práce, meno a priezvisko inšpektora práce, ktorý vykonal inšpekciu práce, označenie kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, miesto a čas vykonania inšpekcie práce, predmet inšpekcie práce, zistené porušenia predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv, podpis a vyjadrenie zamestnávateľa alebo ním povereného zamestnanca, alebo fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, k zisteným porušeniam predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a k ďalším skutočnostiam uvedeným v protokole, stanovisko inšpektora práce k tomuto vyjadreniu, dátum vypracovania a dátum prerokovania protokolu, podpis inšpektora práce a odtlačok pečiatky. Protokol obsahuje aj vyjadrenie právnickej osoby alebo fyzickej osoby ku skutočnostiam uvedeným v protokole, ktoré sa jej týkajú, ak ide o vyšetrovanie udalosti uvedenej v § 7 ods. 3 písm. b). Ak bolo zistené porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania, protokol obsahuje aj čas, keď bolo porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania zistené, a ak boli preukázané, aj dohodnutú mzdu a dobu trvania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania.
23. Podľa ods. 2 označeného zákonného ustanovenia, v protokole inšpektor práce navrhne opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. a), uloží opatrenia podľa § 12 ods. 2 písm. b), c), g), h) a i) a uloží povinnosť kontrolovanému zamestnávateľovi alebo kontrolovanej fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, a) prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin, b) doručiť inšpektorátu práce v určenej lehote písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistených porušení predpisov a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a ich príčin.
24. Podľa ods. 3 písm. a) označeného ustanovenia zákona, inšpektor práce po posúdení písomného vyjadrenia kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, doručeného v lehote určenej inšpektorom práce, vyhotoví dodatok k protokolu, v ktorom uvedie toto vyjadrenie a svoje stanovisko k nemu; dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.
25. Nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času je upravené v § 87 ods. 4 Zákonníka práce, pracovný čas v priebehu 24 hodín nesmie presiahnuť 12 hodín.
26. Podľa § 120 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len „stupeň“), príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu.
27. Podľa § 223 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov).
28. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak - zamestnávateľovi za porušenie povinnosti vyplývajúcich z tohto zákona o predpisoch uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) v 1 až 3 bode, 6 bode a 8 bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100.000,00 Eur a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33.000,00 Eur.
29. Z obsahu predloženého administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalobca zaslal Inšpektorátu práce Košice podanie zo dňa 06.09.2016 označené ako: „Vyjadrenie a námietky k protokolu o výsledku inšpekcie práce č.: IKO-85-11-2.4/P-E22,24,25-16 E 339/2016/9585 zo dňa 18.08.2016,“ s ktorým podaním sa podľa žalobcu inšpektor práce nevysporiadal. K namietanému pochybeniu v procesnom postupe správnych orgánov, spočívajúceho v tom, že Inšpektorát práce Košice napriek tomuto podaniu nevypracoval dodatok k protokolu, ktorý by sa stal jeho súčasťou, uvádza, že žalobnú námietku v tomto smere považuje správny súd za dôvodnú. V súvislosti s tým správny súd uvádza, že v prípade zistenia nedostatkov predstavuje protokol o výsledku inšpekcie práce dokument, v ktorom inšpektor práce uvedie jednotlivé opatrenia, ktoré ukladá zamestnávateľovi na odstránenie zistených nedostatkov a dozorovaný subjekt je povinný ich aj realizovať. V záujme zabezpečenia objektivity inšpekcie práce a právnej istoty dozorovaných subjektov inšpektor práce umožní po vyhotovení protokolu o výsledku inšpekcie práce zamestnávateľovi, aby sa oboznámil s obsahom protokolu a vyjadril sa k nemu (ústne alebo písomne). A ak sa dozorovaný subjekt v dodatočne stanovenej lehote písomne vyjadrí ku skutočnostiam uvedeným v protokole o výsledku inšpekcie práce, inšpektor práce je povinný vypracovať dodatok k protokolu. Obsahom tohto dodatku, ktorý sa stáva neoddeliteľnou súčasťou protokolu, je vyjadrenie kontrolovaného subjektu a stanovisko inšpektora práce obsahujúce posúdenie tohto vyjadrenia (podporne aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžk/19/2017 z 30.05.2018). Správny súd dodáva, že v zásade dodatok k protokolu má slúžiť k zdôrazneniu presvedčivosti záverov protokolu po tom, čo boli vo vyjadrení k nemu takéto závery kontrolného orgánu spochybnené.
30. Z obsahu protokolu o výsledku inšpekcie práce č. IKO-85-11-2.4/P-E22,24,25-16 E 339/2016/9585 zo dňa 18.08.2016, ktorý bol zásadným podkladom pre začatie správneho konania voči žalobcovi vyplýva, že tento bol dňa 18.08.2016 prerokovaný s Z. J., t.j. konateľkou spoločnosti žalobcu. V závere protokolu je uvedené vyjadrenie konateľky žalobcu ku všetkým zisteniam a skutočnostiam a k nedostatkom, ktoré sú uvedené v prerokovanom protokole: „Berieme na vedomie a zistené nedostatky odstránime.“ Zároveň sa konštatuje, že stanovisko inšpektora práce k vyjadreniu zamestnávateľa nie je potrebné. Inšpekčný orgán nestanovil na vyjadrenie sa zamestnávateľa k záverom inšpekcie práce žiadnu lehotu, no napriek tomu žalobca doručil Inšpektorátu práce Košice dňa 09.09.2016 vyššie označené podanie označené ako: „Vyjadrenie a námietky k protokolu o výsledku inšpekcie práce č. IKO-85-11-2.4/P-E22,24,25-16 E 339/2016/9585 zo dňa 18.08.2016,“ v ktorom namietal jednotlivé zistenia uvedené v protokole, konkrétne k bodu B.1. a B.2. protokolu uviedol, že tieto zistenia sú nezrozumiteľné, neurčité, nejasné a považoval ich aj za nedostatočné, keď argumentoval : „Kontrolovaná osoba uvádza, že uvedené konštatovanie je nedostatočné a neobjektívne z dôvodu, že
inšpektor práce vychádzal len zo samotnej evidencie pracovného času menovaných zamestnankýň, čo kontrolovaná osoba nepopiera, avšak považuje za potrebné uviesť, že v skutočnosti nedochádzalo a nedochádza k porušeniu ustanovení § 87 ods. 1, 4 Zákonníka práce v platnom znení, nakoľko bolo len chybou menovaných zamestnankýň, že nezapisovali do evidencie pracovného času prestávky - prerušenie pracovnej doby v rozsahu jednej hodiny týždenne, ktoré im boli kontrolovanou osobou každú stredu (vykonali výber tovaru vo veľkosklade a potom mali hodinu pracovné voľno) umožňované na základe ústnej dohody. Z uvedeného je možné konštatovať, že uvedený nedostatok mohol byť zistený len administratívne s neakceptovaním možných chýb v písaní, resp. opomenutia zamestnankýň evidovať prerušenie pracovnej doby do evidencie dochádzky. Kontrolovaná osoba prehlasuje, že v skutočnosti menované zamestnankyne odpracovali dohodnutý týždenný pracovný čas. Dôkaz : výsluch S. E.Á. a U. Y.“
31. K bodu B.3. a B.4. protokolu uviedol: „Kontrolovaná osoba poukazuje na prekročenie oprávnenia správneho orgánu. Inšpektor práce sa snaží nariadiť a určiť kontrolovanej osobe, aby menovaným zamestnankyniam poskytol mzdu vo výške určenej kontrolným orgánom, resp. kontrolný orgán si vyhradzuje právo zaraďovať zamestnancov zamestnávateľa do skupín a k tomu im priradiť aj výšku mzdy podľa určenia kontrolného orgánu bez riadneho a dokázaného odôvodnenia práce „predajcu kvetov“ a činností menovaných zamestnankýň. Z konštatovania v protokole nie je zrejmé, či menované zamestnankyne mali, resp. majú aj hmotnú zodpovednosť, alebo či vykonávajú aj činnosť, ktorú opisuje inšpektor v protokole.“
32. K bodu B.5. protokolu žalobca tvrdil : „Kontrolovanej osobe nie je dostatočne zrejmé, z akých dôvodov kontrolný orgán považuje vymedzenie výsledku práce, resp. čo v konkrétnom prípade považuje za výsledok práce v dohode o vykonaní práce, keď výsledok práce dohodnutý v pojme „príležitostné čistenie a triedenie kvetov.“ Podľa názoru kontrolovanej osoby výsledkom práce menovaných osôb je čistenie a triedenie kvetov. Podľa názoru kontrolovanej osoby, v tomto prípade požadovanie dodržiavania zákona len po formálnej stránke s poukazovaním na presné citovania právneho predpisu, pôsobí použitie príslušného právneho predpisu v jeho doslovnom citovaní ako neprimerane tvrdé.“
33. Zároveň v tomto podaní žalobca namietal aj voči samotným opatreniam uloženým v protokole a tieto považoval za neurčité a nevykonateľné, pričom prijaté opatrenia vo vzťahu k nemu majú aj povahu sankcie, resp. rozhodnutia, ktoré ako také ukladá kontrolný orgán kontrolovanej osobe. Podľa názoru žalobcu z protokolu nie je zrejmé, aké opatrenia, na dodržiavanie akého ustanovenia právneho predpisu má kontrolovaná osoba prijať a z tohto dôvodu je následne aj ďalšie opatrenie ukladajúce kontrolovanej osobe povinnosť doručiť inšpektorátu práce písomnú správu o splnení opatrení na odstránenie zistení porušení predpisov na zaistenie bezpečnosti ochrany zdravia pri práci a ich príčin v lehote do 09.09.2016 po uplynutí lehoty na ich odstránenie nepreskúmateľné. Práve na základe týchto skutočností kontrolovaná osoba, t.j. žalobca v zastúpení konateľkou Z. J. žiadal zrušiť uložené nariadenia a povinnosti, alternatívne zrušiť protokol o výsledku inšpekcie práce zo dňa 18.08.2016 v celom rozsahu.
34. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že na uvedené vyjadrenie a námietky k protokolu reagoval Inšpektorát práce Košice písomne podaním zo dňa 10.10.2016 označeným ako odpoveď, v ktorom uviedol, že inšpektor práce pri výkone inšpekcie prihliadal na doklady a vyjadrenia, ktoré mu boli poskytnuté počas inšpekcie práce zo strany kontrolovaného subjektu (zamestnávateľa) a následne protokol bol dňa 18.08.2016 prerokovaný s konateľkou spoločnosti, ktorá sa v protokole písomne vyjadrila k zisteným skutočnostiam a nedostatkom, čo potvrdila aj svojim podpisom a týmto dňom bola teda inšpekcia práce ukončená. V ďalšej časti tejto odpovede inšpektorát práce poukazuje na ustanovenie § 12 ods. 2 písm. b) a ods. 3 zákona o inšpekcii práce v súvislosti s nariadením odstrániť nedostatky uvedené v protokole v lehote do desiatich dní odo dňa prerokovania a prevzatia protokolu a uložením povinnosti podľa § 14 ods. 2 označeného zákona.
35. Z obsahu rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 28.02.2017 vyplýva, že obsah protokolu bol dňa 18.08.2016 osobne prerokovaný s konateľkou spoločnosti p. Z. J., na základe čoho inšpektorát práce začal správne konanie vo veci uloženia pokuty oznámením doručeným účastníkovi konania dňa 30.01.2017. Zároveň správny orgán prvého stupňa v rozhodnutí reagoval iba na vyjadrenie zástupcu žalobcu k oznámeniu o začatí správneho konania (str. 4 rozhodnutia) a považoval jeho tvrdenia uvedené v tomto vyjadrení za účelové a v snahe vyhnúť sa uloženému postihu, čo odôvodnil tým : „Nakoľko inšpektorát práce neobdržal od kontrolovaného zamestnávateľa žiadne vyjadrenie k
protokolu. V prípade, že by inšpektor práce takéto vyjadrenie obdržal, bol by sa ním v zmysle zákona o inšpekcii práce dôsledne vysporiadal.“ Obdobne v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného správny orgán neuvádza skutočnosť, že žalobca sa vyjadril k protokolu, ku ktorému nebol vypracovaný dodatok, iba konštatuje, že protokol zo dňa 18.08.2016 bol prerokovaný so štatutárnym orgánom účastníka konania a práve na základe zistených skutočností inšpektor práce v zmysle ustanovenia § 18 správneho poriadku začal správne konanie oznámením o začatí správneho konania, doručeným účastníkovi konania dňa 30.01.2017.
36. Správny súd poukazuje aj na to, že žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe argumentoval tým, že z obsahu protokolu o inšpekcie práce vyplýva, že žalobca výsledky inšpekcie práce zaznamenané v protokole žiadnym spôsobom nespochybnil a nemal voči protokolu ako celku (a jeho nariaďovacej časti) žiadne námietky. Obsah protokolu zobral výslovne na vedomie a na znak, že porozumel skutočnostiam a nedostatkom v ňom uvedených, štatutárny zástupca žalobcu tento protokol aj podpísal. V protokole súčasne inšpektor práce uložil žalobcovi, okrem iného doručiť inšpektorátu práce písomnú správu o odstránení nedostatkov a o prijatých opatreniach do 09.09.2016, teda nie je pravdou tvrdenie, že k danému protokolu sa mal žalobca vyjadriť práve do uvedeného dátumu, pretože k tomuto protokolu sa vyjadril pri jeho prerokovaní. Keďže žalobca pri prerokovaní k obsahu protokolu sa vyjadril spôsobom, ktorým zistené a zaznamenané skutočnosti žiadnym spôsobom nerozporoval (uviedol len, že nedostatky berie na vedomie a budú odstránené), preto nebolo potrebné vypracovávať dodatok k protokolu. K vyjadreniu prvostupňového správneho orgánu v jeho rozhodnutí o tom, že nemal žiaden list žalobcu k prerokovávanému protokolu zo dňa 06.09.2016, žalovaný uviedol, že uvedený list sa v spise z ukončenej inšpekcie práce v priebehu správneho konania nenachádzal, avšak k tomuto listu sa inšpektor práce vysporiadal svojím stanoviskom zo dňa 10.10.2016 (zn. 2016/13742 IPKE/IPKE_PPV/ KON/2016/2391).
37. Práve vzhľadom na vyhodnotenie všetkých týchto skutočností v ich súhrne dospel správny súd k záveru, že došlo k podstatnému pochybeniu v procesnom postupe Inšpektorátu práce Košice, keď tento nereagoval na vyjadrenie a námietky žalobcu zo dňa 06.09.2016 k protokolu o výsledku inšpekcie práce z 18.08.2016 a k týmto námietkam nevypracoval dodatok k protokolu, ktorý by sa stal jeho súčasťou a ktorý by obsahoval vyjadrenie inšpektora práce k výhradám žalobcu proti jeho zisteniam, ako aj záverom. Správny súd zaujal takéto stanovisko napriek tomu, že v protokole štatutárna zástupkyňa žalobcu zobrala výsledky inšpekcie práce na vedomie a vyhlásila, že zistené nedostatky budú odstránené, pretože uvedená formulácia podľa názoru súdu neznamená jej bezvýhradný súhlas s kontrolnými zisteniami, ako aj s prijatými závermi. Kontrolný orgán napriek tomu kontrolovanému subjektu lehotu na vyjadrenie k výsledkom inšpekcie práce nestanovil. Ak za takejto situácie žalobca zaslal svoje výhrady k protokolu, bolo povinnosťou vypracovať jeho dodatok. Uvedené potvrdzuje aj obsah rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ktorý pripúšťa, že : „......nakoľko inšpektorát práce neobdržal od kontrolovaného zamestnávateľa žiadne vyjadrenie k protokolu. V prípade, že by inšpektor práce takéto vyjadrenie obdržal, bol by sa ním v zmysle zákona o inšpekcii práce dôsledne vysporiadal.“ Za takéto vysporiadanie sa s vyjadrením k protokolu podľa názoru súdu nemožno považovať list Inšpektorátu práce v Košiciach zn. 2016/13742 IPKE/IPKE_PPV/KON/2016/2391 zo dňa 10.10.2016, pretože jeho obsah nedáva odpoveď na vecnú argumentáciu žalobcu z vyjadrenia k protokolu. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného vo vyjadrení k správnej žalobe, že uvedený list žalobcu z 06.09.2016 sa v spise z ukončenej inšpekcie práce v priebehu správneho konania nenachádzal, pretože list, ktorý sa nachádza v predloženom administratívnom spise je nesporne označený prezenčnou pečiatkou Inšpektorátu práce Košice, z ktorej vyplýva, že toto podanie došlo 09.06.2016, pod ev. číslom : 2016/12433. Námietku žalobcu o procesnom pochybení v procese inšpekcie práce z vyššie uvedených dôvodov preto správny súd vyhodnotil ako dôvodnú.
38. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto správny súd z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. e) a g) SSP zrušil rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom je orgán verejnej správy viazaný právnym názorom vysloveným v tomto konaní (§191 ods. 6 SSP). Jeho úlohou v ďalšom konaní bude odstrániť vytýkané pochybenie v procesnom postupe pri vykonávaní inšpekcie práce a dôsledne sa vysporiadať s vecnými námietkami uplatnenými vo vyjadrení k protokolu o inšpekcii práce, a to aj prípadným doplnením dokazovania v žalobcom žiadanom smere. Správny súd v závere zdôrazňuje, že vo veci, ktorej predmetom je správne trestanie žalobcu za súbeh viacerých správnych deliktov, je potrebné dôsledne ustáliť jeho zodpovednosť za každé vytýkané porušenie právnych predpisov na úseku zamestnanosti, pretože pri
výške ukladanej sankcie je potrebné zohľadniť v zmysle ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce aj závažnosť zisteného porušenia povinností, ako aj závažnosť ich následkov, ktoré sú nesporne vyššie pri zistení viacerých porušení zákonných povinností. Vzhľadom na takéto závery správneho súdu sa súd ďalšími vytýkanými pochybeniami preskúmavaného rozhodnutia žalovaného nezaoberal, pretože podľa názoru súdu je potrebné, aby administratívny orgán v prvom rade odstránil vytýkané pochybenie v procesnom postupe, v prípade potreby doplnil dokazovanie vo veci a vo veci opätovne rozhodol, zohľadňujúc aj žalobné dôvody žalobcu uplatnené v podanej správnej žalobe.
39. O trovách konania súd rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému v súlade s ust. § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 3 SSP právo na úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania, vrátane trov kasačného konania, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom procesným postupom podľa § 175 ods. 2 SSP.
40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania.
Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.