Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/94/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej a sudcov JUDr. Milana Končeka a JUDr. Evy Baranovej, v právnej veci žalobcu: FLOR PLUS s.r.o., Rožňavská 16, Košice, IČO: 46 302 425, zastúpený advokátom: JUDr. Ladislav Mikloš, Advokátska kancelária so sídlom Vodná 6, Košice, IČO: 31 309 909, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, IČO: 00 166 405, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OPS/BEZ/2017/3871, O-316/2017 zo 07. júna 2017, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca žiadal preskúmať rozhodnutie žalovaného č. OPS/BEZ/2017/3871, O-316/2017 zo 07.06.2017, ktorým podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice, správne má byť č. 582/16/L z 28.02.2017, ktorým žalobcovi uložil pokutu vo výške 2.000,00 Eur za porušenie povinnosti stanovených predpismi uvedenými v § 2 ods. 1 písm. a), bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Zb. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, konkrétne:

- § 87 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, spočívajúce v tom, že zamestnávateľ rozvrhol v období 01-05/2016 pracovný čas zamestnancov K. H., nar. XX.XX.XXXX (pracovná zmluva zo dňa 28.10.2011, predajca kvetov) a P. T., nar. XX.XX.XXXX (pracovná zmluva zo dňa 14.04.2014, predajca kvetov) tak, že v priebehu 24 hodín presiahol ich pracovný čas 12 hodín (konkrétne u N.. H. v dňoch 13.01., 27.01., 10.02., 24.02., 23.03., 06.04., 20.04., 04.05., 18.05.2016 a u p. T. v dňoch 20.01., 03.02., 02.03., 09.03., 16.03., 13.04., 27.04., 11.05., 25.05.2016),

- § 120 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov spočívajúce v tom, že zamestnávateľ neposkytol v období 01.05.2016 zamestnancom K. H., nar. XX.XX.XXXX (pracovná zmluva zo dňa zo dňa 28.10.2011, predajca kvetov) a P. T., nar. XX.XX.XXXX (pracovná zmluva zo dňa 14.04.2014, predajca kvetov), ktorí vykonávali prácu „predajca kvetov“ mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku pre stupeň náročnosti práce (min. 2. stupeň), ktorý zodpovedá súhrnu pracovných činností, ktoré zamestnanci vykonávali. Zamestnávateľ neposkytoval menovaným zamestnancom mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta podľa prílohy č. 1 Zákonníka práce,

- § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov spočívajúce v tom, že zamestnávateľ uzatvoril so zamestnancami: S. N., nar. XX.XX.XXXX (DoVP zo dňa 01.02.2016, príležitostné čistenie a triedenie kvetov), A. K., nar. XX.XX.XXXX (DoVP zo dňa 20.01.2016, príležitostné čistenie a triedenie kvetov) a J. U., nar. XX.XX.XXXX (DoVP zo dňa 04.01.2016, príležitostné čistenie a triedenie kvetov) dohodu o vykonaní práce s dohodnutou prácou (príležitostné čistenie a triedenie kvetov), pričom ide o prácu, ktorá nie je vymedzená výsledkom. Zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o vykonaní práce, ak ide o prácu vymedzenú výsledkom. Pokuta zamestnávateľovi bola uložená podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

2. Z obsahu pripojených administratívnych spisov súd zistil, že inšpektorát práce vykonal u žalobcu kontrolu so zameraním na dodržiavanie právnych predpisov na zistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci - preventívne a ochranné služby v oblasti pracovnoprávnych vzťahov a dodržiavanie zákazu nelegálneho zamestnávania. Kontrola bola vykonaná za obdobie január až máj 2016. Kontrolu vykonali zamestnanci inšpektorátu práce za účasti konateľky žalobcu S. R.. O výsledku inšpekcie bol vyhotovený protokol č. IKO-85-11-2.4/P-E22,24,25-16 z 18.08.2016, z ktorého vyplývajú tieto zistené nedostatky; pracovný čas: kontrolou pracovných zmlúv, ktoré boli predložené na výkon inšpekcie práce bolo zistené, že zamestnávateľ dohodol so zamestnancami 40 hodinový pracovný čas. Z evidencie pracovného času vyplýva, že zamestnávateľ rozvrhoval zamestnankyniam K. H. a P. T. pracovný čas nerovnomerne na jednotlivé týždne bez toho, aby to bolo dohodnuté so zamestnancami, ktorých sa rozvrhnutie pracovného času týka. Ak povaha práce, alebo podmienky prevádzky nedovoľujú, aby sa pracovný čas rozvrhol rovnomerne na jednotlivé týždne, zamestnávateľ môže po dohode so zástupcami zamestnancov alebo po dohode so zamestnancom rozvrhnúť pracovný čas nerovnomerne na jednotlivé týždne. Priemerný týždenný pracovný čas nesmie pritom presiahnuť obdobie najviac 4 mesiacov, ustanovený pracovný čas. So zamestnávateľom predloženej evidencie pracovného času za mesiac január až máj 2016 bolo zistené, že pracovný čas zamestnancov K. H. a P. T. v priebehu 24 hodín presiahol 12 hodín. Pracovný čas v priebehu 24 hodín nesmie presiahnuť 12 hodín, napríklad u zamestnankyne H.Á. v dňoch 13.01., 27.01., 10.02., 24.02., 23.03., 06.04., 20.04., 04.05., 18.05.2016 a zamestnankyne T. v dňoch 20.01., 03.02., 02.03., 09.03., 16.03., 13.04., 27.04., 11.05. a 25.05.2016, teda ide o rozpor s ustanovením § 87 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v časti mzdy: kontrolou predložených dokladov pracovné zmluvy, (výplatné pásky) bolo zistené, že zamestnávateľ ohodnotil zamestnankyne K. H.Á. a P. T. vykonávajúcu práce „predajca kvetov“ mzdou, ktorá nezodpovedá sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta. Zamestnávateľ neposkytol zamestnankyniam K. H. a P. T. mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného minimálne pre druhý stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta podľa prílohy č. 1 Zákonníka práce, čo je rozpor s § 120 ods. 1 Zákonníka práce. Zamestnávateľ nepriradil pracovné miesto zamestnancom K. H. a P. T., ktoré vykonávajú prácu „predavač kvetov“ stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve vychádzajúceho zo stručnej charakteristiky práce. Pracovné miesto zodpovedajúce druhému stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon ucelených obslužných rutinných prác alebo odborných rutinných kontrolovateľných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov v rozpore s § 120 ods. 3 Zákonníka práce. V časti dohoda o právach vykonávaných mimo pracovného pomeru: kontrolou predložených dokladov bolo zistené, že zamestnávateľ uzatvoril v roku 2016 dohody o vykonaní práce s fyzickými osobami S. N., A. K. a J. U. s dohodnutou pracovnou úlohou „príležitostné čistenie a triedenie kvetov“, pričom predmetná pracovná úloha nie je vymedzená výsledkom. Zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o vykonaní práce, ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom, čo je v rozpore s § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z.. Inšpektorát práce prijal opatrenie v súlade s § 12 ods. 2 písm. b) a ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. a nariadil zamestnávateľovi odstrániť nedostatky uvedené v bode 1, 3, 4 a 5 (pracovný čas mzdy a dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru) do 10 dní odo dňa prerokovania a prevzatia protokolu v súlade s § 14 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z. zamestnávateľovi uložil povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin tak, aby sa nedostatky uvedené v protokole neopakovali, doručiť inšpektorátu práce písomnú správu o odstránení nedostatkov a o prijatých opatreniach na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin do 09.09.2016. Protokol

bol prerokovaný 18.08.2016 s konateľkou spoločnosti, ktorá v časti vyjadrenie k zisteným skutočnostiam uviedla: „beriem na vedomie a zistené nedostatky odstránim.“ Žalobca k vyjadreniu k oznámeniu o začatí správneho konania zaslal vyjadrenie, v ktorom uviedol, že listom zo 06.09.2016 sa vyjadril k protokolu o výsledku inšpekcii práce, v ktorom namieta nedostatočné, neobjektívne zistený stav z dôvodu, že inšpektor práce vychádzal len zo samotnej evidencie pracovného času menovaných zamestnankýň, považoval za potrebné uviesť, že v skutočnosti nedochádzalo a nedochádza k porušeniu § 87 ods. 1, 4 Zákonníka práce, nakoľko bol len chybou zamestnankýň, že nezapísali do evidencie pracovného času prestávky - prerušenie pracovnej doby v rozsahu 1 hodiny, ktoré im boli kontrolovanou osobou každú stredu (vykonávali výber tovaru vo veľkosklade a potom mali hodinu pracovné voľno) umožňované na základe ústnej dohody. Uvedený nedostatok mohol byť zistený len administratívne, neakceptovaním možných chýb v písaní, resp. opomenutie zamestnankýň zaevidovať prerušenie pracovnej doby do evidencie dochádzky. V skutočnosti uvedené zamestnankyne odpracovali dohodnutý týždenný pracovný čas a za účelom objektívneho objasnenia veci navrhuje vypočuť ako svedkov K. H.Á. a P. T.. Poukázal na prekročenie oprávnenia správneho orgánu, keď podľa jeho názoru tento si vyhradzuje právo zaraďovať zamestnancov zamestnávateľa do skupín a k tomu im priradiť aj výšku mzdy podľa určenia kontrolného orgánu bez riadneho a dokázaného odôvodnenia práce „predajcu kvetov“ a časti menovaných zamestnankýň, pričom opomenul uviesť, že tieto zamestnankyne mali, resp. aj majú hmotnú zodpovednosť alebo či vykonávajú aj činnosť, ktorú opisuje inšpektor v protokole. Poukázal na to, že opatrenia, ktoré boli dané podľa § 14 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z. sú neurčitého charakteru a takýmto spôsobom nevykonateľné. Správny orgán nebral ohľad na námietky, návrhy a navrhované dôkazy žalobcu ako účastníka konania, neposúdil jeho písomné vyjadrenia, nevyhotovil dodatok k protokolu, v ktorom by uviedol toto vyjadrenie a svoje stanovisko k nemu. K uvedenému vyjadreniu zo dňa 31.01.2017 pripojil aj vyjadrenie zamestnankýň P. T. a K. H. zo dňa 31.03.2017.

3. Žalobca zaslal písomné vyjadrenie a námietky k protokolu o výsledku inšpekcie práce č. IKO-85-11-2.4/P-E22,24,25-16, E 339/2016/9585 z 18.08.2016, ktoré bolo doručené inšpektorátu práce 09.09.2016 a v ktorom žalobca žiadal o zrušenie uložených nariadení a povinnosti Inšpektorátu práce Košice obsiahnuté na 4 a 5 strane protokolu o zrušenie uvedeného rozhodnutia protokolu o výsledku inšpekcii práce zo dňa 18.08.2016 v plnom rozsahu.

4. Na vyjadrenie námietky žalobcu k protokolu o výsledku inšpekcie práce, inšpektorát práce zaslal odpoveď z 10.10.2016, v ktorej poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z. je inšpektor práce oprávnený uložiť zamestnávateľovi pokutu za porušenie povinnosti vyplývajúcich z tohto zákona. V administratívnom spise je založená pracovná zmluva uzavretá medzi žalobcom a zamestnankyňou K.W. H. zo dňa 28.10.2011, v ktorej v bode 1 je uvedené, že zmluvné strany sa dohodli, že zamestnanec bude vykonávať druh práce predajca kvetov, stručná charakteristika práce manipulácia s tovarom - prijímanie, triedenie a vykladanie tovaru, príprava tovaru na predaj, kontrola tovaru, čistenie rezaných a črepinových kvetov, predaj tovaru, zodpovednosť za tržby z predaja tovaru, označovanie tovaru kódom a cenou, sledovanie noviniek na trhu v oblasti ochrany kvetov, poskytovanie informácií o výrobkoch zákazníkovi, udržiavanie čistoty a poriadku na pracovisku, kontrola doby použiteľnosti na tovaroch, spracovanie objednávok, práca s registračnou pokladňou, práca s počítačom s tým, že do výkonu pracovného zaradenia môže byť zaradený, len ak podpíše dohodu o hmotnej zodpovednosti. Nástup práce dňa 01.11.2011, miesto výkonu práce: predajné miesto v obchodnom centre FRESH Košice, sídlisko KVP + OC Važec Košice, základná mesačná mzda sa pracovníkovi zaradenému v profesii predajca kvetov priznáva vo výške 350,00 Eur, táto suma predstavuje základnú odplatu za výkony v rámci dohodnutej pracovnej doby vrátane odmeny a príplatkov za prácu nadčas vo výške 20 hodín mesačne, môžu byť poskytnuté zamestnávateľovi mesačné prémie, základné kritérium pre priznanie prémií je včasnosť a bezchybnosť plnenia úloh, hospodárne zaobchádzanie so zvereným tovarom, znižovanie úbytkov tovaru, dosiahnutie maximálnych denných tržieb z predaja tovaru, dodržiavanie zásad BOCP, FO dodržiavanie podmienok pracovnej zmluvy, dochádzka. V časti pracovný čas je uvedené: zamestnávateľ sa so zamestnancom dohodli na pracovnom čase zamestnanca v rozsahu 8 hodín denne bez obedňajšej prestávky, celkom 40 hodín týždenne. Pripojený je aj mzdový list K. H. za obdobie 1/2016-5/2016, z ktorého vyplýva, že táto zamestnankyňa v mesiaci január, február a apríl odpracovala 168 hodín, v marci 184 hodín a v máji 176 hodín, bola jej každý mesiac poskytnutá mzdy mesačne 405,00 Eur (hrubá mzda). Žalobca so zamestnankyňou P. T. mal uzavretú pracovnú zmluvu zo 14.04.2014, ktorej obsah v časti druh práce, miesto výkonu práce, ako aj pracovný čas je zhodný ako v pracovnej zmluve, ktorú žalobca uzavrel so zamestnankyňou H. K. a v časti mzda je uvedené, že základná mzda sa priznáva vo výške 365,00

Eur, čo je základná odmena za výkon v rámci dohodnutej pracovnej doby a príplatok za prácu nadčas vo výške 20 hodín mesačne. Je pripojený aj mzdový list P. T. za obdobie 1/2016-5/2016, z ktorého sa zisťuje, že aj táto zamestnankyňa v uvedených mesiacoch odpracovala rovnaký počet hodín, ako aj zamestnankyňa K. H., mala rovnakú hrubú mzdu za jednotlivé mesiace. Pripojené sú aj listiny, na ktorých každá zamestnankyňa uviedla počet odpracovaných dní, ako aj počet odpracovaných hodín. Zamestnankyňa H. si vyznačila, že v mesiaci január a to 13.01. a 17.01. odpracovala 13 hodín, 10.02. a 04.02. 13 hodín, 03.03. 13 hodín, 05.04. a 09.04. 13 hodín a dvakrát v mesiaci máj taktiež 13 hodín. Zamestnankyňa P. T. si vyznačila, že 20.01.2016 odpracovala 13 hodín, 03.02.13 hodín, 02.03., 09.03 a 16.03. každý deň 13 hodín, 13.04. a 27.04. každý deň 13 hodín, 11.05. a 25.05.2016 každý deň 13 hodín.

X. S. N. so žalobcom mala uzavretú dohodu o vykonaní práce z 01.02.2016, podľa ktorej mala dohodnutú pracovnú zmluvu „príležitostné čistenie a triedenie kvetov“ pracovný vzťah začal 01.02.2016 do 31.12.2016 v rozsahu pracovných hodín 350, dojednaná odmena 2,33 Eur/hod.. S J. U. žalobca mal uzavretú dohodu o vykonaní práce zo 04.01.2016, podľa ktorej pracovná úloha bola dojednaná: príležitostné čistenie a triedenie kvetov, pracovný vzťah začína 04.01.2016 a bude sa vykonávať do 31.12.2016 v rozsahu 350 hodín, dojednaná odmena 2,33 Eur/hod.. S A. K. žalobca mal uzavretú dohodu o vykonaní práce z 20.01.2016, dojednaná pracovná úloha: príležitostné čistenie a triedenie kvetov, pracovný vzťah začína 20.01.2016 a bude trvať do 31.12.2016, rozsah práce 350 hodín, dojednaná odmena 2,33/hod..

6. Na základe takto zisteného skutkového stavu prvostupňový správny orgán - Inšpektorát práce Košice rozhodnutím č. 582/16/L z 28.02.2017 podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z a zákona č. 82/2005 Z. z. uložil žalobcovi pokutu vo výške 2.000,00 Eur za porušenie povinnosti stanovených predpismi uvedenými v § 2 ods. 2 písm. a), bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. a zákona č. 82/2005 Z. z. a to za porušenie povinnosti, ktoré boli zistené pri výkone kontroly inšpektorátom práce a tak, ako sú tieto uvedené v protokole č. IKO-85-11-2.4/P-E22,24,25-16, E 339/2016/9585 z 18.08.2016 v časti pracovnoprávne vzťahy pod B2), B3), B5 (t. j. v časti nedodržanie rozvrhu pracovného času, nestanovenie správnej mzdy a so zamestnancami, s ktorými mal uzatvorenú dohodu o vykonaní práce, v ktorom predmetná pracovná úloha tak, ako bola uvedená, nie je vymedzená výsledkom). V odôvodnení rozhodnutia predovšetkým poukázal na výsledky zistené pri kontrole inšpektormi práce, na jeho závery, ako aj na listinné dôkazy, ktoré žalobca predložil pri výkone inšpekcii práce.

7. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal odvolanie žalobca a žalovaný rozhodnutím č. OPS/BEZ/2017/3871, O-316/2017 zo 07.06.2017 odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie inšpektorátu práce správne č. 582/16/L z 28.02.2017. V odôvodnení rozhodnutia odcitoval ustanovenie § 87 ods. 4, § 120 ods. 1, § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. , § 19 ods. 1, písm. a), § 19 ods. 6, písm. a) - e), § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce, § 32 ods. 1, § 34 ods. 1 až 5 zákona č. 71/1967 Zb. . Uviedol čo vyplýva z listinných podkladov, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu a to predovšetkým protokol o výsledku inšpekcii práce, pracovné zmluvy, dohody o zamestnaní, dochádzka do práce, z ktorých vyplývajú skutočnosti, na ktoré poukázal aj prvostupňový správny orgán. Uviedol, že žalobca svojim konaním preukázateľne porušil povinnosti upravené v § 87 ods. 4, § 120 ods. 1, § 223 ods. 1 Zákonníka práce v dôsledku čoho spáchal správne delikty. V prípade spáchania správneho deliktu právnickou osobou sa predpokladá absolútna objektívna zodpovednosť. Správny orgán preukazuje len samotné porušenie právnej povinnosti zo strany účastníka konania, nie zavinenie, či už úmyselné alebo z nedbanlivosti. V tomto prípade žalobca zodpovedá za porušenie absolútne, bez ohľadu na jeho následné odstránenie, nemá možnosť sa oslobodiť od tejto zodpovednosti tým, že preukáže, že k porušeniu došlo v dôsledku určitých okolností alebo nezavineným konaním, či opomenutím. Na to, aby sa zbavil zodpovednosti za porušenie povinnosti musí predložiť také dôkazy, ktoré by dokazovali, že zistený správny delikt vôbec nespáchal. V tejto súvislosti konštatuje, že žalobca dôkaz, ktorý by preukazoval uvedenú skutočnosť počas inšpekcie práce, ani v správnom konaní nepredložil.

8. Vo vzťahu k námietkam žalobcu týkajúcich sa postupu správneho orgánu, ktorý sa podľa neho mal riadiť ustanoveniami zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a nariadiť vo veci ústne pojednávanie uviedol, že správny orgán prvého stupňa postupoval v zmysle platných a účinných právnych predpisov. Poukázal v prvom rade na zákon o inšpekcii práce, ktorý v § 19 označený ako „správne delikty“ upravuje tzv. iné správne delikty a v neposlednom rade na § 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce, ktorý z hľadiska procesného konania o týchto správnych deliktoch explicitne odkazuje na postup podľa

Správneho poriadku. Porušenie povinnosti, ktorých sa účastník konania dopustil sa teda neradí medzi priestupky a nie je možné pri prejednávaní predmetných správnych deliktov ani postupovať podľa zákona o priestupkoch. Dodržiavajúc základné zásady Správneho poriadku, vybaviť vec hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb, nakoľko v danom prípade disponoval všetkými potrebnými dôkaznými materiálmi, na základe ktorých spoľahlivo a preukázateľne ustálil skutkový a právny stav. Pokiaľ ide o ústne pojednávanie, v Správnom poriadku neabsentuje právna úprava ústneho pojednávania, pri absencii ktorej by bolo v takom prípade nutné použiť analogicky ustanovenia iného právneho predpisu upravujúceho ústne pojednávanie. Preto prvostupňový správny orgán správne postupoval v zmysle právnej úpravy Správneho poriadku, kde v § 21 ustanovuje fakultatívne nariadiť ústne pojednávanie len za splnenia podmienok, že si to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu. Vzhľadom na skutočnosť, že inšpektorát práce si zaobstaral všetky potrebné dôkazy, na základe ktorých presne a úplne zistil skutočný stav veci, povaha veci si nevyžadovala nariadiť ústne pojednávanie. Konštatuje, že žalobca ako účastník konania mal počas celého správneho konania uplatňovať svoje námietky a návrhy, čo aj učinil, ale dôkaz, ktorý by preukazoval, že predmetné správne delikty nespáchal, nepredložil.

9. Vo vzťahu k námietkam týkajúcich sa vydania protokolu a výsledku inšpekcie práce uviedol, že predmetom odvolacieho správneho konania nie je preskúmanie protokolu ako výsledku inšpekcie práce (výkon inšpekcie práce sa neriadi Správnym poriadkom), ale preskúmanie napadnutého rozhodnutia vydaného v režime správneho konania. Navyše má za to, že protokol nevykazuje žiadne znaky nezákonnosti v zmysle kompetentného zákona.

10. Preskúmal aj výšku ukladanej pokuty a zistil, že pri ukladaní pokuty a pri určovaní jej výšky prvostupňový správny orgán zohľadnil jej preventívne pôsobenie a zároveň prihliadal na všetky kritéria v zmysle § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce v nadväznosti na § 3 ods. 5 Správneho poriadku. Predovšetkým prihliadol na závažný charakter uvedených porušení právnych predpisov, vyšší počet zamestnancov žalobcu (v počte 22) v čase prerokovania protokolu obdobie trvania nedostatkov, na riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, celkový vyšší počet zistených nedostatkov (v počte 5) na následok, ktorým je neplnenie si povinnosti, ktoré sú spojené so zamestnávaním zamestnancov, ako aj na to, že v prípade porušenia § 120 ods. 1 a § 223 ods. 1 Zákonníka práce sa jednalo o opakované zistené porušenie (výkon inšpekcie práce bol ukončený 19.03.2013) ako na priťažujúce okolnosti v zmysle § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce je inšpektorát oprávnený uložiť pokutu zamestnávateľovi za porušenie pracovno-právnych predpisov až do výšky 100.000,00 Eur. Stotožňuje sa s úvahou inšpektorátu práce, podľa ktorej je pokuta vo výške 2.000,00 Eur vo vzťahu k ustanovenému rozsahu uložená na spodnej hranici a je primeraná aj vzhľadom na skutočnosť, že porušenie povinnosti v oblasti mzdových a pracovných podmienok možno vo všeobecnosti považovať za značne závažné. Uvedenou pokutou správny orgán sledoval najmä jej preventívne a východné povolenie, ktoré však v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-oKs 56/2006 „musí mať silu odradiť od nezákonného postupu aj iné právnické osoby, ktoré sú nositeľmi rovnakých zákonných povinností.

11. Žalovaný listom zo 14.11.2017 č. OPS/BEZ/2017/3871, O-316/2017 v zmysle § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Z. z. o správnom konaní opravil preskúmavané rozhodnutie vo výroku, kde nesprávne uviedol číslo rozhodnutia Inšpektorátu práce Košice z 28.02.2017 č. 852/16/L, kde má byť správne uvedené rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice zo dňa 28.02.2017 č. 582/16/L.

12. Žalobca včas podanou žalobou navrhol na nariadenom pojednávaní zrušiť rozhodnutie žalovaného č. OPS/BEZ/2017/3871, O-316/2017 zo 07.06.2017, ako aj rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice č. 82/16/L z 28.02.2017 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov konania.

13. V žalobe uviedol, že rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu vychádza z nedostatočného objektívneho a nespoľahlivého zisteného stavu veci, z nesprávneho posúdenia veci, nedodržania zákonného postupu dokazovania správneho deliktu a správneho konania, výrok rozhodnutia je neurčitý a nezrozumiteľný, pre neho odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa požiadavku zásady obsahovosti rozhodnutia, jeho odôvodnenie je nedostatočné. Bolo mu odňaté právo na spravodlivý proces a nebol vyhotovený dodatok k protokolu o výsledku inšpekcie práce. Obe rozhodnutia správnych orgánov považuje za vydané v správnom konaní o uložení pokuty za správny delikt. Za nezákonný považuje aj postup správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu. Nezákonnosť rozhodnutia vidí hlavne v tom, že správne orgány vychádzali z dôkazných prostriedkov, ktoré ako

dôkazy nevykonali, nesprávne právne vec posúdili, výrok ani odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje podstatné náležitosti, ktoré rozhodnutie má mať, v zmysle Správneho poriadku rozhodnutie žalovaného je nedostatočné, pretože neodôvodnil všetky odvolacie námietky, čím sa toto rozhodnutie podľa jeho názoru stáva nepreskúmateľným, čím bol ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmov. Nesprávny a nezákonný postup žalovaného odôvodňuje tým, že sa po prerokovaní protokolu vyjadril k protokolu a následne inšpektorát práce nevyhotovil dodatok k protokolu, čím nebol dodržaný zákonný postup stanovený v § 14 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. pri vykonaní inšpekcie práce. Uvedenú nezákonnosť namietal počas celého správneho konania a to nielen pred prvostupňovým správnym orgánom, ale aj v konaní na prvom aj druhom stupni a má za to, že žalovaný ale aj prvostupňový správny orgán sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadali so všetkými jeho námietkami a toto procesné pochybenie ani žalovaný nepreskúmal a nevyhodnotil. Ďalej namieta, že výrok prvostupňového správneho orgánu neobsahuje riadne popísanie skutku, nakoľko v ňom absentuje čas, o ktorý mal byť presiahnutý pracovný čas uvedených zamestnankýň. Teda tvrdí, že z výroku rozhodnutia nie je zrejmé, ktorý konkrétny deň a o koľko hodín, resp. o koľko mal byť presiahnutý pracovný čas, resp. nie je zrejmé z výroku rozhodnutia počas koľkých dní mal byť presiahnutý pracovný čas 12 hodín, resp. nie je zrejmé z výroku rozhodnutia počas ktorých 24 hodín mal byť presiahnutý ich pracovný čas 12 hodín, ktorého uvedenie by bolo nespochybniteľné. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje uvedenie popisu skutku tak, aby tento skutok nemohol byť zameniteľný s iným skutkom. Poukazuje aj na skutočnosť, že žalovaný nepripustil jeho námietku o chybe pri zapisovaní do evidencie dochádzky, keď menované osoby si nezapisovali prestávky v práci, o čom má svedčiť predložené písomné prehlásenie dotknutých zamestnankýň, ktoré správny orgán nepreskúmal a nepripustil a to bez odôvodnenia a nepotreboval ich vykonať. V tejto súvislosti namieta, že v rámci dvojinštančného konania žiadal o vykonanie dôkazu za účelom objektívnosti a dostatočného objasnenia stavu veci, t. j. výsluch dotknutých zamestnankýň a výsluch pracovníkov, ktorí vykonávali kontrolu, pričom žalovaný bez akéhokoľvek odôvodnenia tieto návrhy a dôkazy nevykonal. Zastáva názor, že vydané rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. že žalovaný nevyužil všetky možnosti na dokazovanie a skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom a výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s podkladmi pre rozhodnutie, ani so skutkovým stavom. Tvrdí, že sa z odôvodnenia rozhodnutia nedozvedel aké dôvody, podklady, skutočnosti a dôkazné prostriedky správny orgán na vydanie rozhodnutia použil, ktoré nepoužil a prečo ich nepoužil, čo považuje za porušenie práva na obhajobu a spravodlivý a riadny proces. V žalobe ďalej namieta aj porušenie jeho práva byť vypočutý a poukazuje na to, že z odôvodnení správnych rozhodnutí sa nedozvedel aká to mala byť povaha veci, ktorá nemala vyžadovať nariadenie ústneho pojednávania. Namieta, že žalovaný postavil dokazovanie správneho deliktu len na tvrdeniach inšpektorov práce, preto nariadenie ústneho pojednávania v predmetnej veci bolo povinnosťou žalovaného, lebo len tak sa dali odstrániť pochybnosti, ktoré prvostupňový správny orgán počas celého konania svojim konaním zapríčinil. Nesúhlasí s právnym názorom správnych orgánov, že dohodnuté príležitostné čistenie a triedenie kvetín nie je možné považovať za prácu vymedzenú výsledkom. Súčasne namieta aj nezákonnosť protokolu z dôvodu, že z jeho nariaďovacej časti mu nie je zrejme aké má prijať opatrenia na odstránenie akých zistených a akých porušených predpisov a akých príčin a tým pádom mu nie je zrejme akú písomnú správu o splnení akých opatrení a na odstránenie predpisov a akých príčin mal zaslať inšpektorátu práce. Protokol nespĺňa zákonné požiadavky, lebo v ňom absentuje podpis jedného z inšpektorov práce, ktorý sa zúčastnil na kontrole.

14. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol s poukazom na § 190 zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok žalobu v celom rozsahu zamietnuť, nežiadal vo veci nariadiť pojednávanie.

15. Uviedol, že Inšpektorát práce Košice a následne aj on vychádzali pri posúdení skutkového stavu z viacerých obstaraných podkladov (listinných dôkazov), najmä z obsahu dokladov predložených samotným žalobcom počas výkonu inšpekcie práce a to pracovnej zmluvy zamestnankyne K. H. z 28.10.2011, pracovnej zmluvy zamestnankyne P.G. T. zo 14.04.2014 „dochádzka KVP“ (evidencia pracovného času) za obdobie január, február, marec, apríl, máj 2016, dohoda o vykonaní práce zamestnankyne J. U. zo 04.01.2016, dohoda o vykonaní práce zamestnankyne A. K. z 20.01.2016, dohoda o vykonaní práce zamestnankyne S. N. z 01.02.2016, mzdových listov za obdobie 01/2016 - 05/2016, zamestnankýň K. H. a P. T.P., výplatných lístkov za mesiace 01/2016 - 05/2016, z obsahu protokolu, ktorý bol riadne prerokovaný so žalobcom, voči ktorým žalobca nevzniesol žiadne výhrady. Tento dôkazový materiál je súčasťou predložených administratívnych spisov.

16. Uviedol, že sa stotožnil so záverom prvostupňového správneho orgánu, podľa ktorého žalobca porušil ustanovenie § 87 ods. 4 Zákonníka práce vo vzťahu k zamestnankyniam K. H. a P. T., pričom sú uvedené presné dni, v ktorých došlo k prekročeniu pracovného času v priebehu 24 hodín, z 12 hodín na 13 hodín.

17. K námietke žalobcu ohľadne namietania výroku prvostupňového správneho orgánu, ktorý neobsahuje riadne popísanie skutku uviedol, že podľa jeho názoru výrok prvostupňového správneho orgánu obsahuje jednoznačne všetky jeho náležitosti, ktoré v zmysle právnych predpisov obsahovať má a je dostatočne presný, určitý, zrozumiteľný a obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce aj z konštantnej judikatúry súdov tak, aby ho nebolo možné zamedziť s iným. Vo výroku je presne vymedzený čas spáchania správneho deliktu tak, aby bolo možné jednoznačne určiť, t. j. kedy došlo k spáchaniu správneho deliktu a to uvedením konkrétnych kalendárnych dní kedy ku skutku došlo vo vzťahu ku konkrétnym zamestnancom. Nestotožňuje sa s námietkou žalobcu podľa ktorého je výrok napadnutého rozhodnutia pre absenciu času spáchania skutku nepresný, neurčitý a nezrozumiteľný, nakoľko čas spáchania správneho deliktu je s prihliadnutím na výklad porušovaného ustanovenia v ňom uvedené (ten hovorí o povinnosti rozvrhovať pracovný čas zamestnanca tak, aby v priebehu 24 hodín ich pracovný čas nepresiahol 12 hodín) a uvedením konkrétnych kalendárnych dní, vymedzený presne a určito, a preto ho nie je možné zameniť s iným skutkom. Rozsah pracovného času presahujúci 12 hodín v rámci 24 hodín v konkrétne pracovné dni bol v správnom konaní riadne odôvodnený s poukazom na obstarané a vyhodnotené dôkazy, ktoré to nepochybne preukazujú. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom súdneho prieskumu je najmä jeho rozhodnutie, ktorým sa právoplatne skončilo predmetné správne konanie vo veci uloženia pokuty, v rámci ktorého bol skutkový stav porušenia ustanovenia § 87 ods. 4 Zákonníka práce nepochybne preukázaný obstaranými a riadne vyhodnotenými dôkazmi, predloženými listinami a náležite odôvodnený, preto nesúhlasí s názorom žalobcu, že rozhodnutie a jeho postup je nepreskúmateľný.

18. K námietke, že nepripustil námietku žalobcu o chybe pri zapisovaní evidencie dochádzky, keď menované zamestnankyne si nezapisovali prestávky v práci, o čom svedčí ich písomné prehlásenie uviedol, že s predmetnou námietkou a vyjadreniami zamestnankýň sa vysporiadal tak on, ako aj prvostupňový správny orgán a v tejto súvislosti upriamil pozornosť na princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu právnickou osobou, kde je subjektívna stránka správneho deliktu vyňatá z prieskumu, čo znamená, že na zavinenie (úmyselné alebo z nedbanlivosti) správny orgán neprihliada. Nakoľko zákon neupravuje žiadne výnimky alebo liberačné dôvody, na základe ktorých by sa mohol žalobca vyviniť, zodpovedá za porušenie absolútne, bez ohľadu na to, či povinnosť vyplývajúca z § 87 ods. 4 Zákonníka práce bola porušená zavineným konaním, či opomenutím samotného žalobcu alebo zavinením jeho zamestnanca, či tretej osoby alebo v dôsledku určitých okolností a tiež bez ohľadu na následné odstránenie nedostatku. Na to, aby sa žalobca zbavil takto koncipovanej zodpovednosti za porušenie povinnosti, musí predložiť relevantné dôkazy, ktoré by dokazovali, že zistený správny delikt vôbec nespáchal. Žalobca počas celého konania nepredložil taký dôkaz, ktorý by preukázal, že zistený správny delikt vôbec nespáchal. Žalobca mal počas celého správneho konania možnosť uplatňovať svoje námietky čo napokon učinil písomnými podaniami.

19. K námietke nepredvolania svedkov navrhnutých žalobcom uviedol, že on, ako aj prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní vychádzali z podkladov získaných počas výkonu inšpekcie práce, ktoré boli postačujúce pre vydanie rozhodnutia. V zmysle § 21 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. V danom prípade má za to, že povaha veci si nevyžadovala nariadenie ústneho pojednávania, pretože správny orgán mal na základe písomných podkladov a vykonanej inšpekcie za dostatočne preukázané porušenie uvedených povinností. Žalobca písomné vyjadrenie svojich zamestnancov správnemu orgánu predložil a v prípade predvolania k preukázaným skutočnostiam, ktoré už správnemu orgánu boli známe, možno považovať za nadbytočné a opakované uvedenie už známych skutočností. Správny orgán už v tom čase disponoval všetkými potrebnými dôkaznými materiálmi a tieto vyjadrenia o chybe pri zapisovaní do evidencie dochádzky nezbavovali žalobcu absolútnej objektívnej zodpovednosti za preukázateľne spáchaný správny delikt. Správny orgán by ústne pojednávanie nariadil v prípade, že by sa dostal do dôkaznej núdze a jeho nariadením by prispel k objasneniu skutkového stavu. Poukázal na to, že účastník konania ako vyplýva zo Správneho poriadku, nemá na nariadenie ústneho pojednávania právny nárok a nariadenie ústneho pojednávania žalobca v správnom konaní ani nevyžadoval. Ďalej uviedol, že právo žalobcu ako účastníka správneho

konania v zmysle § 33 ods. 1, 2 Správneho poriadku navrhovať dôkazy a ich doplnenie nebolo správnym orgánom opomenuté, pretože mal možnosť vyjadriť sa v rámci začatej inšpekcie práce, mal možnosť vyjadriť sa k protokolu, ku ktorému pri prerokovaní nemal žiadne námietky a mal možnosť sa vyjadriť tiež k začatiu správneho konania, čo aj učinil. Ustanovenie § 33 ods. 1, 2 Správneho poriadku si nemožno vykladať tak, že by bol správny orgán povinný vždy vyhovieť každej žiadosti účastníka konania o akceptáciu námietok účastníka konania, alebo o vykonanie dôkazov. Správny orgán v toto prípade zistil presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si v súlade s § 32 ods. 1 Správneho poriadku zaobstaral všetky potrebné dôkazy, pritom nebol viazaný len návrhmi účastníka konania. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje v zmysle § 32 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán, ako je zrejme z oboch rozhodnutí vydaných v správnom konaní. Správne orgány disponovali v tomto prípade dostatočnými dôkazmi, ktoré podrobne skúmali a posudzovali nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti tak, ako to predpokladá ustanovenie § 34 Správneho poriadku, na základe ktorých jednoznačne dospel k záveru, že žalobca porušil vytýkané povinnosti. V tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10Sžo/387/2015, v ktorom vyslovil názor, že správny orgán vo veci nenariadil ústne pojednávanie, nemohlo dôjsť k takej procesnej vade, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Ďalej uviedol súd, že osobitný zákon, v tomto prípade zákon o inšpekcii práce nariadenie ústneho pojednávania neukladá. Z tohto rozsudku tiež vyplýva, že neuskutočnenie ústneho pojednávania v konaní pred správnymi orgánmi nespôsobuje ujmu požiadavkám podľa článku 6 ods. 1 dohovoru spočívajúci v zachovaní princípu ústnosti, verejnosti a prítomnosti na prerokovaní veci v prípade, že rozhodnutia správnych orgánov je možné preskúmavať súdom. Žalobca vo vyjadrení k začatiu správneho konania žiadal o výsluch uvedených zamestnancov, čo nemožno úplne stotožniť s inštitútom ústneho pojednávania, pričom zároveň poukázal na už uvedený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10Sžo/387/2015 v ktorom je uvedené, že vyžiadanie vykonania výsluchu svedkov nemožno chápať ako žiadosť o nariadenie ústneho pojednávania. Vo vzťahu o ostatným porušeniam Zákonníka práce, voči ktorým sa viedlo správne konanie poukazuje a pridržiava sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Žalobca nemal odmeňovanie zamestnancov upravené v kolektívnej zmluve, preto v zmysle § 120 ods. 1 Zákonníka práce v nadväznosti na § 120 ods. 2 Zákonníka práce bol povinný priradiť pracovnému miestu zamestnankýň stupeň náročnosti podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon sa vyžaduje v rámci pracovnej zmluvy, dohodnutého druhu práce v súlade so záväznými charakteristikami uvedenými v prílohe č. 1 Zákonníka práce a poskytovať im mzdu zodpovedajúcu najmenej sume minimálneho mzdového nároku prislúchajúceho pre stupeň náročnosti tejto práce.

20. V odvolacom konaní sa zaoberal skutkovým aj právnym záverom ohľadne porušenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce vo vzťahu k zamestnankyniam, ktoré mali uzavretú dohodu o vykonaní práce S. N., A. K. a J. U.. Žalobca porušil uvedené ustanovenie Zákonníka práce, nakoľko z predložených dohôd o vykonaní práce nepochybne vyplýva, že žalobca s nimi dojednal pracovnú úlohu „príležitostné čistenie a triedenie kvetov“, pričom je evidentné, že sa nejedná o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom. Z dojednanej práce je evidentné, že ide o príležitostnú, druhovo vymedzenú pracovnú činnosť spočívajúcu v čistení a triedení kvetín, nie o prácu vymedzenú výsledkom.

21. Ohľadne námietok žalobcu k protokolu, ktorý nemá náležitosti, ktoré protokol vyžaduje uviedol, že inšpektorát práce, ktorý zistil vykonanou kontrolou u žalobcu nedostatky bol povinný vypracovať protokol o výsledku inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 až 5 zákona o inšpekcii práce. V predloženom protokole sú zaznamenané skutočnosti vyplývajúce z podkladov zaobstaraných počas inšpekcie práce, je vyhotovený v súlade so zákonom o inšpekcii práce, obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, čím ho možno považovať za zákonný podklad pre vydanie rozhodnutia. Z protokolu vyplýva, že žalobca výsledky inšpekcie práce zaznamenané v protokole nijakým spôsobom nespochybnil a taktiež nemal voči protokolu ako celku žiadne námietky. Obsah protokolu zobral na vedomie a na znak, že tomu porozumel ho vlastnoručne podpísal. Protokol bol podpísaný aj príslušným inšpektorom práce, ktorý ho vypracoval. Zo zákona o inšpekcii práce nevyplýva povinnosť podpísať protokol všetkými zamestnancami zúčastnenými na výkone inšpekcie práce. V danom prípade v protokole inšpektor práce žalobcovi uložil povinnosť okrem iného doručiť inšpektorátu práce písomnú správu o odstránení nedostatkov a o prijatých opatreniach do 09.09.2016, preto nie je pravdou, že k danému protokolu sa mal žalobca vyjadriť do 09.09.2016, nakoľko sa k nemu vyjadril priamo pri prerokovaní. Žalobca mal doručiť inšpektorátu práce písomnú správu o odstránení nedostatkov a o prijatých opatreniach do 09.09.2016, ale túto povinnosť si nesplnil. Žalobca zaslal písomné vyjadrenie k protokolu, na čo prvostupňový správny orgán reagoval tým, že mu zaslal písomnú

odpoveď, a preto v danom prípade nebolo potrebné vypracovať dodatok k protokolu. Zároveň uviedol, že doručenie vyjadrenia žalovaného k protokolu už nemohlo mať akékoľvek účinky na inšpekciu práce, ktorá bola v zmysle zákona o inšpekcii práce ukončená dňom prerokovania protokolu, ktorého sa aj žalobca zúčastnil a k nemu sa vyjadril, no napriek tomu na vyjadrenie žalobca dostal písomnú odpoveď. Protokol o výsledku inšpekcie práce je len jedným z podkladov pre vydanie napadnutých individuálnych správnych aktov a ak má žalobca pochybnosť o jeho nezákonnosti, mohol ho napadnúť samostatne správnou žalobou, v zákonnej lehote 2 mesiacov od jeho oznámenia, čo žalobca neučinil.

22. Uviedol, že pri určovaní pokuty podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce bolo prihliadnuté na všetky kritéria v zmysle § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Predovšetkým bolo prihliadnuté na závažný charakter uvedených porušení právnych predpisov, vyšší počet zamestnancov žalobcu (v počte 22) v čase prerokovania protokolu, obdobia trvania nedostatkov na riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa (žalobcu), celkový vyšší počet zistených nedostatkov (v počte 5), na následok, ktorým je neplnenie si povinností, ktoré sú spojené so zamestnávaním zamestnancov, ako aj na to, že v prípade porušenia § 120 ods. 1 a § 223 ods. 1 Zákonníka práce sa jednalo o opakované zistenie porušení (výkon inšpekcie práce bol ukončený aj dňa 19.03.2013) ako za priťažujúcu okolnosť. V danom prípade bolo možné uložiť pokutu až do výšky 100.000,00 Eur, pričom uloženie pokuty na dolnej hranici vo výške 2.000,00 Eur je primerané.

23. Žalobca v písomnej replike v podstate zotrval na tom, ako aj na argumentoch, ktoré sú obsahom samotnej žaloby a v závere uviedol, že k veľmi jednostranným kontrolným zisteniam, k nedostatočnému a neobjektívnemu konaniu žalovaného pristupuje aj vyjadrenie žalovaného k žalobe rovnako a jednostranne a príliš formálne.

24. Súd v konaní podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia na nariadenom pojednávaní, oboznámení sa so žalobou, písomným vyjadrením žalovaného, replikou žalobcu, oboznámením sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

25. Žalobcovi bola uložená pokuta za porušenie povinnosti stanovených v § 2 ods. 1 písm. a), bod I zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, konkrétne za porušenie predpisov §-u 87 ods. 4, §-u 120 ods. 1 a §- u 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. v platnom znení.

26. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním pracovných predpisov, ktoré upravujú pracovno-právne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov, vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku a kolektívne vyjednávanie.

27. Nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času je upravené v § 87 ods. 4 Zákonníka práce, pracovný čas v priebehu 24 hodín nesmie presiahnuť 12 hodín.

28. Podľa § 120 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len „stupeň“), príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu.

29. Podľa § 223 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov).

30. Z obsahu protokolu o výsledku inšpekcie č. IKO-85-11-2.4/P-E22,24,25-26, ako aj z ďalších listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu a to pracovných zmlúv zamestnankýň K. H., P. T., evidencie pracovného času, ktorý vypracovávali uvedené zamestnankyne vyplýva, že zamestnávateľ sa so zamestnancom dohodli na pracovnom čase zamestnanca v rozsahu 8 hodín denne bez obedňajšej prestávky, celkom 40 hodín týždenne a základná mzda u K. H., ktorá mala uzavretú pracovnú zmluvu 28.10.2011 bude vo výške 350,00 Eur mesačne + príplatok za prácu nadčas vo výške 20 hodín mesačne a u P. T., ktorá pracovnú zmluvu uzavrela 14.04.2014, základná mesačná mzda vo výške 365,00 Eur a príplatok za prácu nadčas vo výške 20 hodín mesačne. Z predloženej evidencie pracovného času za obdobie január až máj 2015 pracovný čas zamestnankyne v priebehu 24 hodín denne v zmysle § 87 ods. 4 Zákonníka práce nesmel presiahnuť pracovný čas 12 hodín. Konkrétne u zamestnankyne K.Á. H. v dňoch 13.01., 27.01., 10.02., 24.02., 23.03., 06.04., 20.04., 04.05., 18.05.2016 bol pracovný čas v rozsahu 13 hodín a u P. T. v dňoch 20.01., 03.02., 02.03., 09.03., 16.03., 13.04., 27.04., 11.05. a 25.05.2016 bol pracovný čas 13 hodín. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že zo strany žalobcu ako zamestnávateľa došlo k porušeniu citovaného ustanovenia § 87 ods. 4 Zákonníka práce, keď pracovný čas v priebehu 24 hodín presiahol 12 hodín.

31. Námietka žalobcu, že uvedené zamestnankyne, o čom pripojil aj ich čestné vyhlásenie do evidencie pracovného času v uvedené dní nezapísali hodinovú obedňajšiu prestávku, nie je opodstatnený, nakoľko z predložených pracovných zmlúv jednoznačne vyplýva, že pracovný čas zamestnanca denne bude v rozsahu 8 hodín bez obedňajšej prestávky. Žalobca ak vykonával kontrolu evidencie pracovného času svojich zamestnancov v uvedených mesiacoch, musel zistiť, ktoré dní títo zamestnanci prekročili denný pracovný čas o 1 hodinu, teda z 12 hodín na 13 hodín. Bolo jeho povinnosťou na to upozorniť, napokon aj počet odpracovaných hodín zodpovedá tomu, že v uvedené dni zamestnankyne mali započítaných 13 hodín odpracovaných.

32. Žalobca nemal uzavretú kolektívnu zmluvu, a preto v zmysle citovaného § 120 ods. 1 Zákonníka práce bol povinný svojim zamestnancom poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahla sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ má poskytnúť zamestnancovi doplatok v sume podielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu.

33. Podľa obsahu pracovných zmlúv K.W. H. a P. T. stručná charakteristika práce: manipulácia s tovarom

- prijímanie, triedenie a vykladanie tovaru, príprava tovaru na predaj, kontrola tovaru, čistenie rezaných a črepinových kvetov, predaj tovaru, zodpovednosť za tržby z predaja tovaru, označovanie tovaru kódom a cenou, sledovanie noviniek na trhu v oblasti ochrany kvetov, poskytovanie informácií o výrobkoch zákazníkovi, udržiavanie čistoty a poriadku na pracovisku, kontrola doby použiteľnosti na tovaroch, spracovanie objednávok, práca s registračnou pokladňou, práca s počítačom.

34. Podľa prílohy č. 1 k Zákonníku práce, kde sú uvedené charakteristiky a stupeň náročnosti pracovných miezd sú uvedené pracovné miesta podľa miery zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce zamestnanca vymedzené týmito charakteristikami, pod písm. b) pracovné miesto zodpovedajúcemu druhému stupňu náročnosti práce, charakterizuje výkon ucelených obslužných rutinných prác alebo odborných rutinných kontrolovateľných prác podľa postupov alebo prevádzkových režimov alebo prác spojených s hmotnou zodpovednosťou; výkon jednoduchých remeselných prác; výkon sanitárnych pracovných činnosti v zdravotníctve; výkon opakovaných kontrolovaných prác administratívnych, hospodárskych, prevádzkovo-technických alebo ekonomických podľa pokynov alebo ustanovených postupov. Vzhľadom na charakteristiku práce, ktorú mali uvedené zamestnankyne popísanú v pracovnej zmluve, žalobca ako zamestnávateľ mal ich zaradiť do druhého stupňa náročnosti pracovných miezd a vyplácať im minimálnu mzdu zodpovedajúcu tomuto stupňu náročnosti práce. Druhý stupeň náročnosti práce zodpovedá koeficientu minimálnej mzdy 1,2 podľa Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 279/2015 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy. S účinnosťou od 01.01.2016 bola stanovená suma minimálnej mzdy na rok 2016 405,00 Eur za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou. Na základe predložených mzdových listov, ktoré sú súčasťou administratívnych spisov za uvedené obdobie žalobca ako zamestnávateľ uvedeným zamestnankyniam nezúčtoval mzdu v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami, ale mzdu v nižšej výške ako je dané príslušným stupňom náročnosti práce. Totiž každá jedna zo zamestnankýň za každý mesiac v období od január 2016 - máj

2016 mala hrubú mzdu vo výške 405,00 Eur. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že žalobca ako zamestnávateľ nevyplácal svojim zamestnankyniam K. H. a P. T. v období január 2016 - máj 2016 mzdu prislúchajúcu stupňu náročnosti práce, nárok minimálnej mzdy v eurách za mesiac a koeficientu 1,2 ale vyplácal im nižšiu mzdu. Z uvedených dôvodov teda žalobca ako zamestnávateľ porušil ustanovenie § 120 ods. 1 Zákonníka práce u uvedených zamestnankýň.

35. Žalobca s S. N., A. K. a J. U.Z.W. mal uzavretú písomnú dohodu o vykonaní prác s dojednanou pracovnou úlohou „príležitostné čistenie a triedenie kvetov“. V zmysle citovaného ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ však môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a to aj dohodou o vykonaní práce, ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom. V danom prípade podľa dohody o vykonaní práce ide o prácu, ktorá nie je vymedzená výsledkom, z ktorého dôvodu žalobca porušil ustanovenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce. V danom prípade u týchto zamestnancov žalobcu sa nejednalo o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom, čo vyplýva predovšetkým z obsahu uzatvorených dohôd a tiež zo spôsobu zabezpečenia plnenia úloh vyplývajúcich z predmetného podnikania žalobcu.

36. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že námietka žalobcu ohľadne nedostatočného, neobjektívneho a nespoľahlivo zisteného stavu veci, ako aj nesprávneho právneho posúdenia nie je opodstatnená, pretože z obsahu administratívneho spisu a predovšetkým z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou tohto spisu jednoznačne vyplýva, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu ustanovenia § 87 ods. 4 Zákonníka práce ohľadne dodržania pracovného času počas 24 hodín u zamestnankýň K. H. a P. T. v presne uvedených dňoch, kedy došlo k prekročeniu pracovného času o 1 hodinu (z 12 hodín na 13 hodín). Žalobca porušil aj ustanovenie § 120 ods. 1 Zákonníka práce u zamestnankýň K. H. a P. T., ktorým za vykonanú prácu, ktorá je zaradená do druhého stupňa náročnosti nevyplácal mesačne minimálnu mzdu v súlade so stanovením jej výšky pre rozhodné obdobie, t. j. pre rok 2016, ktorá mala zodpovedať koeficientu minimálnej mzdy 1,2, taktiež porušil ustanovenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce, keď u zamestnankýň S. N., A. K. a J. U., s ktorými mal uzavretú dohodu o vykonaní práce „príležitostné čistenie a triedenie kvetov“, pričom išlo o prácu, ktorá nie je vymedzená výsledkom.

37. Nie je dôvodná námietka žalobcu, že sa k protokolu o výsledku inšpekcie práce vyjadril písomným podaním, pretože mu bolo uložené sa k protokolu vyjadriť do 09.09.2016. Podľa protokolu č. IKO-85-11-2.4/P-E22,24,25-16, ktorý konateľka žalobcu podpísala a vlastnoručne uviedla „berie na vedomie a zistené nedostatky odstráni“, teda tie, ktoré sú uvedené v protokole. Zároveň žalobcovi bolo uložené doručiť Inšpektorátu práce Košice písomnú správu o odstránení nedostatkov a o prijatých opatreniach na odstránenie zistených porušení predpisov a ich príčin do 09.09.2016. Ako vyplýva z obsahu spisu, takúto správu žalobca inšpektorátu práce nezaslal, ale je pravdou, že v spise je založené písomné vyjadrenie a námietky žalobcu k protokolu vyhotovené 06.09.2016 a inšpektorátu práce bolo doručené 09.09.2016. Na toto vyjadrenie inšpektorát práce zaslal žalobcovi písomnú odpoveď zo dňa 10.10.2016.

38. Je pravda, že žalobca k vyjadreniu k oznámeniu o začatí konania zaslal písomné vyjadrenie Inšpektorátu práce Košice zo dňa 31.01.2017, ktoré bolo doručené 07.02.2017, ku ktorému pripojil vyjadrenie zamestnankýň P. T. a K. H. z 31.01.2017, v ktorom uviedli, že v júli - auguste 2016 nemali podpísanú hmotnú zodpovednosť so zamestnávateľom, že počas kontroly inšpektorátom práce nebola požiadaná nikým o podanie informácie k dodržiavaniu pracovnej doby, ani k spôsobu zapisovania do evidencie dochádzky a že zamestnávateľom bolo nariadené, aby do evidencie dochádzky zapisovali aj obedňajšie prestávky, pričom neúmyselne opomenula toto uviesť. Toto vyjadrenie uvedených zamestnankýň je však v rozpore s obsahom nimi podpísaných pracovných zmlúv, v ktorých je uvedené, že zamestnávateľ sa so zamestnancom dohodli na pracovnom čase zamestnanca v rozsahu 8 hodín denne, bez obedňajšej prestávky, celkom 40 hodín týždenne a podľa evidencie dochádzky do počtu odpracovaných hodín si každá z nich v mesiacoch január - máj 2016 zapísala počet hodín, ktorý zodpovedá aj tomu, keď v uvedené dní si uviedli, že odpracovali 13 hodín. Z uvedeného dôvodu, aj podľa názoru súdu nebol dôvod na vypočutie uvedených svedkýň, ktorých žalobca označil, pretože z predložených listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, v ktoré konkrétne dní, mesiacov január - máj 2016 tá ktorá zo zamestnankýň prekročila denný pracovný čas z 12 hodín na 13 hodín.

39. Žalobkyňa nežiadala správny orgán, aby vo veci bolo nariadené pojednávanie, ale žiadala, aby správny orgán zastavil správne konanie v celom rozsahu. Preto ohľadne nariadenia ústneho pojednávania súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 10Sžo/387/2015, v rozsudku v tejto veci najvyšší súd vyslovil názor, že tým, že správny orgán vo veci nenariadil ústne pojednávanie, nemohlo dôjsť k takej procesnej vade, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Osobitný zákon a v danom prípade je ním zákon o inšpekcii práce, nariadenie ústneho pojednávania ani neukladá. Neuskutočnenie ústneho pojednávania v konaní pred správnymi orgánmi nespôsobuje ujmu požiadavkám podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru spočívajúcu v zachovaní princípu ústnosti, verejnosti a prítomnosti na prerokovaní veci v prípade, že rozhodnutia správnych orgánov je možné preskúmať súdom. V danom prípade však rozhodnutie správneho orgánu, t. j. žalovaného je preskúmateľné súdom na základe žaloby. Najvyšší súd v rozsudku v danej veci vyslovil aj názor, že ak žalobca vo svojom vyjadrení k začatiu správneho konania žiadal o výsluch svojich zamestnancov tak, ako v danom prípade žalobca, nemožno úplne stotožňovať s inštitútom súdneho pojednávania. Žalobca ako už bolo uvedené žiadal zastaviť správne konanie a poukazoval na vyjadrenie svojich zamestnankýň. Z uvedeného je teda zrejme, že v danom prípade žalobca ani sám nežiadal o nariadenie ústneho pojednávania pred správnym orgánom. Ako už bolo uvedené, prvostupňový správny orgán v danom prípade disponoval všetkými dôkaznými materiálmi a to predovšetkým listinnými dôkazmi, ktoré boli predložené žalobcom a ktoré sú aj uvedené v protokole o výsledku inšpekcie, z ktorých jednoznačne vyplýva, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu už citovaných ustanovení § 87 ods. 4, § 120 ods. 1 a § 223 ods. 1 Zákonníka práce.

40. Žalobca v žalobe namieta, že výrok prvostupňového správneho rozhodnutia neobsahuje riadne popísanie skutku, nakoľko v ňom absentuje čas, o ktorý mal byť presiahnutý pracovný čas uvedených zamestnankýň, že z výroku rozhodnutia nie je zrejme, v ktorý konkrétny deň a o koľko hodín mal byť presiahnutý pracovný čas tak, aby popis skutku uvedený vo výroku nemohol byť zameniteľný s iným skutkom. Táto námietka žalobcu je neopodstatnená, pretože z výroku prvostupňového správneho rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že tento výrok obsahuje všetky náležitosti, ktoré má mať. Je tam osobitne uvedené, ktoré dní zamestnankyňa žalobcu K. H. a ktoré dní zamestnankyňa žalobcu P. T. mala prekročený pracovný čas, v ktorý deň z 12 hodín na 13 hodín. Je konkrétne uvedené u ktorých zamestnankýň, t. j. u K. H. a P. T. došlo k porušeniu ustanovenia § 120 ods. 1 zo strany žalobcu, pretože im v mesiacoch január - máj 2016 nebola vyplácaná mzda najmenej v sume minimálnej mzdy pre druhý stupeň náročnosti práce a taktiež je konkrétne uvedené u ktorých zamestnankýň, ktoré mali uzavretú dohodu o vykonaní prác so žalobcom a to S. N., A. K., J. U. a že dohoda o vykonaní práce (príležitostné čistenie a triedenie kvetov) ide o prácu, ktorá nie je vymedzená výsledkom. Takto uvedený výrok zodpovedá zákonu a nie je možné tvrdiť, že by mohol byť zameniteľný s iným skutkom žalobcu.

41. K námietkam žalobcu týkajúcich sa protokolu o výsledku inšpekcii práce je potrebné uviesť, že v protokole o výsledku inšpekcii práce č. IKO-85-11-2.4/P-E22,24,25-16 z 18.08.2016 sú zaznamenané skutočnosti vyplývajúce z podkladov, ktoré si inšpektori práce zaobstarali od žalobcu. Protokol je vyhotovený v súlade so zákonom o inšpekcii práce, obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, čím ho možno považovať za zákonný podklad pre vydanie rozhodnutia. Protokol je iba jedným z podkladov pre rozhodnutia a v danom prípade okrem protokolu, podkladov pre rozhodnutie boli aj ďalšie listinné dôkazy, ktoré si inšpektori práce zabezpečili od žalobcu. Protokol obsahuje označenie príslušného inšpektorátu práce, mená a priezviská inšpektorov práce, ktorí vykonali kontrolu, označenie kontrolovaného subjektu, t. j. žalobcu podľa platného výpisu z obchodného registra, je tam uvedené miesto a dátum výkonu inšpekcie práce, predmet inšpekcie práce. Je tam uvedený zoznam podkladov, na základe ktorých nedostatky v ňom uvedené boli zistené, samotný popis zistených nedostatkov v nariaďovacej časti protokolu v súlade s § 14 ods. 2 v nadväznosti na § 12 ods. 2 inšpektorát práce nariadil žalobcovi prijať opatrenie, aby tam uvedené nedostatky v stanovenej lehote odstránil. Inšpektorát práce nie je povinný, ale ani oprávnený podľa zákona o inšpekcii práce konkretizovať spôsob, akým má kontrolovaný subjekt nedostatky vo svojej prevádzke odstrániť, alebo mu určiť presný postup, lebo týmto by zasahoval do jeho práv a povinností ako zamestnávateľa. Je na samotnom kontrolovanom subjekte (žalobcovi) akým spôsobom zamedzí porušeniam zisteným inšpekciou práce a bude riadne dodržiavať povinností, ktoré pre neho vyplývajúc z právnych predpisov. Žalobca mal doručiť Inšpektorátu práce Košice písomnú správu o odstránení nedostatkov a o prijatých opatreniach do 09.09.2016, ale ako uviedol inšpektorát práce, žalobca túto uloženú povinnosť nesplnil. S obsahom protokolu bola oboznámená konateľka žalobcu, ktorá v časti, aby sa k nemu vyjadrila uviedla: „beriem na vedomie a zistené nedostatky odstránim“, protokol aj vlastnoručne podpísala a prevzala. Žalobcovi, ak mal

pochybnosti o nezákonnosti protokolu nič nebránilo napadnúť ho samostatnou správnou žalobou a to v zákonnom stanovenej lehote, čo však neučinil.

42. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak

a) zamestnávateľovi za porušenie povinnosti vyplývajúcich z tohto zákona o predpisoch uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) v 1 až 3 bode, 6 bode a 8 bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100.000,00 Eur a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33.000,00 Eur.

43. Podľa § 19 ods. 6 citovaného zákona inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa ods. 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na

a) závažnosť zisteného porušenia povinnosti a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa ods. 2 písm. a) 1. bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinnosti je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku.

44. Z citovaného ustanovenia teda jednoznačne vyplýva, že v danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť žalobcu ako zamestnávateľa za porušenie povinnosti vyplývajúcich z pracovno-právnych predpisov a to predovšetkým za porušenie ustanovenia § 87 ods. 4, § 120 ods. 1 a § 223 Zákonníka práce. V danom prípade správny orgán pri ukladaní pokuty za správny delikt v súlade s citovaným ustanovením § 19 ods. 6 prihliadal na závažnosť charakteru porušení pracovných predpisov, vyšší počet zamestnancov žalobcu (22), čas trvania nedostatkov (pri inšpekcii zisťovanom období január - máj 2016) na riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti žalobcu, celkový vyšší počet zistených nedostatkov (v danom prípade bolo ich 5) na následok, ktorým je neplnenie si povinnosti, ktoré sú spojené so zamestnávaním zamestnancov, ako aj na to, že v prípade porušenia § 120 ods. 1 a § 223 ods. 1 Zákonníka práce už bolo zistené toto porušenie pri výkone inšpekcie práce 19.03.2013, teda ide o opakované porušenie, čo je taktiež priťažujúcou okolnosťou. Za správne delikty podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce možno uložiť pokutu až do výšky 100.000,00 Eur, a preto v danom prípade, ak správny orgán uložil žalobcovi pokutu vo výške 2.000,00 Eur vzhľadom na počet, rozsah zistených nedostatkov, ako aj na ich opakovanie, správny súd má za to, že takto uložená pokuta je primeraná. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v rozsudku vo veci sp. zn. 2 Sž-oKs 56/2006, v ktorom uvádza: „musí mať silu odradiť od nezákonného postupu aj iné právnické osoby, ktoré sú nositeľmi rovnakých zákonných povinností. Takýto účinok však môže vyvolať iba postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu včas a vecne, správne vyvodený. Ak ide o finančný postih, nemôže byť neprimerane mierny vo vzťahu k závažnosti protiprávneho konania a jeho následkom, nevyhnutne teda musí v sebe obsahovať aj represívnu zložku.“

45. Správny súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.

46. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý v konaní úspešný nebol nepriznal právo na ich náhradu.

47. Toto rozhodnutie senát krajského súdu prijal v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v platnom znení).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania.

Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.