Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_NR-12S-9-2022.pdf
PDF · 133.02 KB
Case nature
Area
Subarea
NR-12S/9/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a členov senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. a JUDr. Lukáša Galla (spravodajca), vo veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom A. C. D. XX, XXX XX E., štátny občan Ukrajiny, zastúpený: JANÍČEK LEGAL s. r. o, advokátska kancelária, so sídlom Kominárska 2,4, 831 04 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 52 961 249, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Krížna ulica 44, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA2-2021/045478-005, zo dňa 09.09.2021, takto
rozhodol:
I. Súd rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP- BA2-2021/045478-005 zo dňa 09. 09. 2021 a rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky č. p.: PPZ-HCP-BA12-1538-013/2021-PC zo dňa 11. 06. 2021 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Súd p r i z n á v a žalobcovi právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žaloba
1. Žalobou, doručenou pôvodne na Krajský súd v Bratislave dňa 13. 10. 2021, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2021/045478-005, zo dňa 09. 09. 2021 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ako aj rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky (ďalej len „prvostupňový orgán“) č. p.: PPZ-HCP-BA12-1538-013/2021-PC zo dňa 11. 06. 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), na základe ktorých došlo k zamietnutiu žiadosti žalobcu o udelenie prechodného pobytu na účel podnikanie na území Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“).
2. V úvodných častiach žaloby žalobca prvotne napádal, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovaným a prvostupňovým orgánom, čo malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí týmito orgánmi. V konkrétnostiach žalobca uviedol, že mu bola odňatá možnosť oboznámiť sa so stanoviskom Slovenskej informačnej služby (ďalej len „stanovisko“), príp. aspoň s podstatou dôvodov tohto stanoviska. Uvedené právo podľa žalobcu vyplýva z ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku, ktorý zakotvuje právo účastníka konania sa účinne brániť, ak má dôkazy, ktoré môžu vyvrátiť skutočnosti, ktoré tvoria podklad rozhodnutia. Podkladom rozhodnutia malo byť podľa žalobcu práve stanovisko. V tejto súvislosti sa žalobca odvolal na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ako na priamo aplikovateľné ustanovenie procesnej povahy, ktoré nie je možné obmedziť ani zákonom,
a teda ani ustanovením § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov. Orgány verejnej správy podľa žalobcu mu boli povinné poskytnúť v súlade s ustanovením čl. 152 ods. 4 ústavy možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, a teda aj k nesúhlasnému stanovisku, bez ohľadu na citované ustanovenie zákona o pobyte cudzincov.
3. Žalobca ďalej vo svojej žalobe napádal spôsob zisťovania podkladov rozhodnutia žalovaným, kedy bol podľa neho narušený ústavnoprávny princíp rovnosti účastníkov a princíp voľného hodnotenia a vykonávania dôkazov orgánmi verejnej správy. Podľa tvrdení žalobcu z ustanovenia § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že suverénom pri neposkytnutí rôznych foriem pobytu na území Slovenskej republiky je „de facto“ Slovenská informačná služba. Vyplýva to podľa žalobcu z rozhodnutia žalovaného ako aj z prvostupňového rozhodnutia, kedy tieto orgány výslovne konštatovali, že nemali žiadnu možnosť preskúmať stanovisko, pričom boli povinné sa ním riadiť a prechodný pobyt mu neudeliť. Rozhodovanie orgánov verejnej správy preto podľa žalobcu závisí výlučne od stanoviska, a to bez toho, aby tieto orgány, príp. súd, mali možnosť sa aspoň v primeranej forme oboznámiť s jeho obsahom. Týmto podľa žalobcu, okrem už uvedených skutočností, dochádza ku vylúčeniu zákonnej právomoci žalovaného posúdiť samotnú žiadosť žalobcu o udelenie prechodného pobytu. Žalobca súčasne žiadal súd, aby mu sprístupnil podstatu dôvodov, ktoré viedli Slovenskú informačnú službu k vydaniu stanoviska.
4. V ďalšej časti žaloby žalobca poukázal na skutočnosť, že stanovisko nebolo súčasťou administratívneho spisu, kedy nebolo ani rozhodnuté o tom, že stanovisko sa v súlade s § 23 ods. 3 Správneho poriadku z neho vylučuje. Spis preto žalobca považoval za neúplný, čo podľa neho nastoľuje podstatnú vadu v konaní podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3Sži/44/2014). Žalobca súčasne napádal nedostatočné zistenie skutkového stavu, keďže stanovisko neobsahuje žiadne dôvody pre neudelenie prechodného pobytu a v administratívnom spise sa nenachádza žiadny dôkaz, ktorý by odôvodňoval neudelenie prechodného pobytu žalobcu. Stanovisko podľa žalobcu nie je možné žiadnym iným subjektom preskúmať, pretože neobsahuje odôvodnenie. Skutkový stav preto žalobca považoval za nedostatočne zistený a v rozpore s administratívnym spisom.
5. Rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie podľa žalobcu vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože predmetné orgány zamietli jeho žiadosť o udelenie prechodného pobytu bez toho, aby poznali materiálne dôvody neudelenia prechodného pobytu žalobcu a súčasne nesprávne právne posúdili zásah do súkromného a rodinného života. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie, vrátil vec orgánu verejnej správy nižšieho stupňa a priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Návrh na prerušenie konania
6. Žalobca spolu so žalobou doručil súdu aj návrh na prerušenie konania a podanie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska o súlade § 33 ods. 6 písm. o) a §125 ods. 6 zákona o pobyte s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 ústavy, príp. aj s inými článkami. Ako dôvody svojho návrhu uviedol, že predmetné ustanovenia odnímajú účastníkom konania možnosť uplatniť svoje základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, narúšajú ústavnoprávny princíp rovnosti účastníkov v konaní pred orgánom inej právnej ochrany, majú za následok, že suverénom pri neposkytnutí prechodného pobytu je Slovenská informačná služba, ktorej procedúry nie je možné preveriť ani zo strany účastníka konania a ani zo strany orgánov verejnej správy, ktorý vo veci rozhoduje. Ďalej žalobca v návrhu uviedol, že dotknuté ustanovenia popierajú trojdelenie štátnej moci, kedy rozhodovanie o prechodnom pobyte je v rukách represívnej zložky, kedy preskúmanie jej konania je v maximálnej možnej miere obmedzené aj zo strany súdov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 14/98 a PL. ÚS 8/2016. Žalobca tiež upriamil pozornosť na konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky sp. zn. PL. 15/2020, v ktorom je preskúmavané obdobné ustanovenie zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, ako je to v posudzovanom prípade.
Vyjadrenie k žalobe
7. Podaním doručeným na súd dňa 20. 01. 2022 sa k žalobe vyjadril žalovaný (ďalej len „vyjadrenie“).
8. Vo vyjadrení žalovaný uviedol, že na základe posúdenia zistených dôkazov v administratívnom konaní bolo potrebné žiadosť žalobcu o udelenie prechodného pobytu v súlade s § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov zamietnuť, pretože hlavným podkladom napadnutého rozhodnutia bola informácia utajovaného charakteru, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba. Dôvodom na zamietnutie žiadosti žalobcu nebol podľa žalovaného bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ale nesúhlasné stanovisko Slovenskej informačnej služby. Podľa žalovaného nie je v jeho kompetencii zasahovať do činnosti Slovenskej informačnej služby a rovnako nemá dôvod spochybňovať relevantnosť a pravdivosť utajovaných (spravodajských) informácií, ktoré boli zistené vo vzťahu k žalobcovi. Žalovaný uviedol, že stanoviskom je viazaný a nie je možné ho ignorovať. Predmetné ustanovenie zákona o pobyte je podľa žalovaného kogentným ustanovením, a preto ako orgán verejnej správy nemá možnosť správnej úvahy, ak toto ustanovenie kladie dôraz na slovo „zamietne“.
9. K námietkam žalobcu ohľadne odňatia možnosti oboznámiť sa so stanoviskom žalovaný uviedol, že ako orgán verejnej správy nie je oprávnený sprístupniť obsah utajovaných informácií. Prípadné oboznámenie sa so stanoviskom nemá podľa žalovaného vplyv na skutkový stav a zákonnosť rozhodnutia, pretože dôvodom na zamietnutie žiadosti žalobcu bolo stanovisko ako také, a nie dôvody jeho vydania. Ohľadne námietky žalobcu o neúplnosti administratívneho spisu žalovaný uviedol, že súčasťou administratívneho spisu žalovaného je úradný záznam o oboznámení sa s utajovanou skutočnosťou, zo dňa 20.04.2021, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba.
10. Žalovaný ďalej v súvislosti s vydaním rozhodnutím uviedol, že pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd – práva žalobcu na súkromný a rodinný život a práva štátu na zásah do tohto práva – je potrebné, aby bolo v administratívnom konaní preukázané, že v prípade žalobcu neboli splnené zákonom stanovené podmienky na udelenie prechodného pobytu na účel podnikania. V konaní bolo preto podľa žalovaného potrebné uprednostniť verejný záujem pred záujmom samotného žalobcu. Jedným zo zákonom chráneným záujmom je podľa žalovaného aj regulácia príchodu a pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky. V tejto súvislosti preto žalovaný dodal, že v konaní došlo k posúdeniu žiadosti žalobcu, ktorá bola vyhodnotená so záverom, že žalobca nespĺňa podmienky pre udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky.
11. K tvrdeniam žalobcu ohľadne povinnosti sprístupnenia mu aspoň podstatu dôvodov uvedených v stanovisku žalovaný uviedol, že postupoval v súlade s usmernením Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru (ďalej len „úrad“) zo dňa 21. 03. 2019, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade doručenia stanoviska Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva príslušné oddelenie cudzineckej polície zabezpečí postup podľa § 33 ods. 6 písm. o), príp. § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov. Rovnako z ďalšieho usmernenia úradu zo dňa 17. 08. 2015 podľa žalovaného okrem iného vyplýva, že pozitívne stanoviská Slovenskej informačnej služby majú byť doručované na úrad. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na fakt, že zákon neustanovuje obsahové náležitosti stanoviska a rovnako neukladá, aby súčasťou nesúhlasného stanoviska bolo aj odôvodnenie s uvedením konkrétnych dôvodov. Ak by bola podľa žalovaného sprístupnená žalobcovi utajovaná skutočnosť, došlo by z jeho strany k porušeniu ustanovení na úseku ochrany utajovaných skutočností, keďže sa jedná o informácie získané spravodajskou činnosťou požívajúce ochranu podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“). Nahliadnutie do tejto časti administratívneho spisu podlieha režimu zákona o ochrane utajovaných skutočností, z ktorého vyplýva, že s utajovanými skutočnosťami sa môže oboznámiť len advokát žalobcu, a to na základe súhlasu vedúceho orgánu, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí. Orgány verejnej správy preto podľa žalovaného nemôžu konať na základe ľubovôle, ale podľa zákonných ustanovení.
12. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby súd žalobu zamietol.
Replika žalobcu
13. Na vyjadrenie žalovaného sa podaním doručeným dňa 16. 02. 2022 vyjadril žalobca. Uviedol, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení k žalobe nezmienil k ústavnoprávnemu princípu rovnosti účastníkov konania v konaní pred orgánom súdnej alebo inej právnej ochrany v kontexte nesúhlasného stanoviska Slovenskej informačnej služby ako aj k právu byť prítomný na prerokovaní svojej veci a vyjadriť sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom tak, ako to vyplýva z nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 8/2016 a PL. ÚS 14/98.
14. Podľa žalobcu žalovaný vo svojom vyjadrení potvrdil, že stanovisko neobsahovalo žiadne odôvodnenie, ale len samotný nesúhlas. Uvedený stav, kedy ani orgán verejnej správy rozhodujúci o udelení, resp. o zrušení rôznych foriem pobytu podľa zákona o pobyte cudzincov nepozná dôvody stanoviska je podľa žalobcu neakceptovateľný a nič na tom nemení ani možnosť sa s ním oboznámiť zo strany súdu. Žalobca ďalej poukázal na protirečivosť tvrdení žalovaného, kedy na jednej strane žalovaný uvádza, že dôvod pre zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu nebol bezpečnostný záujem Slovenskej republiky a na strane druhej, keď žalovaný konštatuje u žalobcu existenciu bezpečnostných rizík. Obdobne žalobca odkázal na nepravdivé tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca nevyužil svoje právo oboznámiť sa so stanoviskom prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu, keď jeho žiadostiam o oboznámenie sa nebolo vyhovené.
15. Žalobca súčasne uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného v tom, že zákonná úprava je postavená na dôvere v spravodajské poznatky Slovenskej informačnej služby s nutnosťou dôvery v politickú kontrolu, a to hlavne so zreteľom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Varga proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 58361/12), z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že politická kontrola Slovenskej informačnej služby neexistuje a je prakticky vylúčená.
16. Ďalej žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný nerešpektoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2016-131, zo dňa 12. 12. 2018, ktorý podľa žalobcu určuje, že účastníkovi konania nie je možné obmedziť právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, a to ani v prípade skutočnosti označenej ako tajná. Žalobca tiež zdôraznil, že žalovaný priznal, že stanovisko nikdy nebolo súčasťou administratívneho spisu a ani sa nikdy nenachádzalo v sídle oddelenia ako prvostupňového orgánu, čím došlo k porušeniu povinnosti úplnosti administratívneho spisu. Usmernenia v rámci štruktúry žalovaného označil žalobca za rozporné so Správnym poriadkom, ktoré nemôžu byť nikdy nadradené zákonným ustanoveniam.
Duplika žalovaného
17. Žalovaný sa na repliku žalobcu, ktorá mu bola doručená dňa 20. 07. 2022, do dňa konania pojednávania nevyjadril.
Prerušenie konania a pokračovanie v konaní
18. Uznesením Správneho súdu v Bratislave č. k. NR-12S/9/2022-83 zo dňa 06. 12. 2023, právoplatným dňa 11. 12. 2023, bolo prebiehajúce konanie prerušené do právoplatného skončenia konania vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS 17/2022, v ktorom bolo vedené konanie o súlade ustanovenia § 48 ods. 2 písm. h), § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov s príslušnými článkami ústavy ako aj Charty základných práv Európskej únie, predmetom ktorého bolo okrem ďalších otázok aj prístup účastníka konania k dôkazom, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť.
19. Uznesením predsedníčky senátu Správneho súdu v Bratislave č. k. NR-12S/9/2022-88 zo dňa 11. 03. 2024 bolo rozhodnuté o pokračovaní v konaní z dôvodu, že Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. PL. ÚS 17/2022 rozhodol nálezom, že ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, t. j. ustanovenia, na ktorých bolo založené rozhodnutie žalovaného, nie sú v súlade s príslušnými článkami ústavy (ďalej len „nález ústavného súdu“). Predmetný nález bol dňa 14. 02. 2024 pod č. 13/2024 Z. z. vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, kedy podľa § 19 ods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Zbierke zákonov“) nadobudol záväznosť.
Priebeh administratívneho konania a rozhodnutia orgánov verejnej správy
20. Žalobca ako účastník konania podal dňa 17.03.2021 na prvostupňový orgán žiadosť o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania spolu s príslušnými zákonom stanovenými prílohami.
21. Za účelom posúdenia žiadosti žalobcu si prvostupňový orgán prípisom zo dňa 25.03.2021 podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov na posúdenie vyžiadal stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva.
22. Dňa 27. 04. 2021 bolo na Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky doručené stanovisko. Prvostupňový orgán sa s ním oboznámil na základe výzvy Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky dňa 04.05.2021
23. Prvostupňový orgán svojim rozhodnutím zo dňa 11. 06. 2021 zamietol žiadosť žalobcu o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky. Dôvody prvostupňového rozhodnutia spočívali v poukaze na vydanie stanoviska, ktorého existencia je dôvodom na postup podľa § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov ako aj v poukaze na dôvodnú obavu, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Súčasne prvostupňový orgán uviedol, že práve Slovenská informačná služba je orgánom kompetentným v plnej miere zhodnotiť osobu účastníka konania s prihliadnutím na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti.
24. Na základe podaného odvolania zo strany žalobcu žalovaný svojím rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie a odvolanie žalobcu zamietol. V odôvodnení uviedol, že dôvodom na zamietnutie žiadosti žalobcu nebol bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ale stanovisko, ktoré nemôže ignorovať a ktoré je pre prvostupňový orgán ako aj pre žalovaného záväzné. Súčasne žalovaný dodal, že ustanovenie § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov je kogentné, z čoho podľa žalovaného vyplýva, že orgán verejnej správy nemá možnosť správnej úvahy, keďže zákon kladie dôraz na slovo „zamietne“. Rovnako žalovaný uviedol, že prípadné oboznámenie sa žalobcu so stanoviskom by nemalo vplyv na skutkový stav a zákonnosť rozhodnutia, pretože podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia bolo nesúhlasné stanovisko, a nie dôvod vydania nesúhlasného stanoviska. Stanovisko bolo uložené na Úrade hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, o čom bol vyhotovený úradný záznam, ktorý je súčasťou spisu.
Relevantná právna úprava ku dňu vydania rozhodnutia žalovaného
25. Podľa § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov Policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahuje nesúhlas s udelením prechodného pobytu.
26. Podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktorí pri nesúhlase s udelením pobytu zašlú nesúhlasné stanovisko policajnému útvaru do pätnástich dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety prihliadajú na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti.
27. Podľa § 93 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom súdnom konaní alebo správnom súdnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
28. Podľa § 41b ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení účinnom do 28. 02. 2019 (ďalej len „zákon o organizácii ústavného súdu“ ) ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
Rozhodnutie o správnej žalobe
29. Správny súd v Bratislave začal svoju činnosť 01.06.2023, kedy na základe príslušných ustanovení zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov prešiel naň výkon súdnictva z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Posudzovaná vec bola preto zo zákonných dôvodov pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie do senátu 5S tunajšieho súdu.
30. Rozsah súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného súd vyvodil zo žalobných bodov, ktoré v prevažnej väčšine napádajú odňatie možnosti žalobcovi oboznámiť sa so stanoviskom Slovenskej informačnej služby ako s podkladom pre rozhodnutie (príp. aspoň s podstatou dôvodov) a s tým súvisiacim odňatím možnosti sa vyjadriť k obsahu stanoviska (celkom alebo aspoň čiastočne), čo má podľa žalobcu za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného.
31. Okrem vymedzených žalobných bodov súd upriamuje pozornosť na fakt, že pre vedené konanie bola podstatná aj ďalšia právna otázka, pre ktorú nakoniec súd konanie prerušil (bod 18 a 19 rozsudku). Išlo o konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 17/2022, o súlade ustanovení § 48 ods. 2 písm. h) a § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 ústavy. Výsledkom tohto konania bolo konštatovanie ústavného súdu, že ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov bolo nosným základom rozhodnutí žalovaného ako aj prvostupňového orgánu.
32. V spojitosti s predmetným nálezom ústavného súdu vyplývala pre súd povinnosť vysporiadať sa s účinkami tohto nálezu v prebiehajúcom konaní.
33. Z porovnania citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde a už neúčinného zákona o organizácii ústavného súdu (body 27 a 28 rozsudku) je zrejmé, že účinky nálezu ústavného súdu, v ktorom sa rozhodlo o nesúlade dotknutého právneho predpisu s ústavou, nemali podľa úpravy zákona o organizácii ústavného súdu dopad na právoplatné rozhodnutia vydané v správnom konaní, okrem možnosti ich nútene vymáhať. Takáto úprava účinkov nálezov ústavného súdu pre rozhodnutia vydané v správnom konaní už ale v novom zákone o ústavnom súde chýba.
34. Nový zákon o ústavnom súde prevzal z pôvodného zákona o organizácii ústavného súdu (okrem úpravy rozhodnutí súdov v trestnom konaní) úpravu účinkov nálezu ústavného súdu týkajúcich sa právoplatných súdnych rozhodnutí v civilnom konaní, pričom zákonodarca doplnil rovnaký princíp účinkov aj pre správne súdne konanie. Hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu, v ktorom sa rozhodlo o nesúlade určitej právnej normy s ústavou, ktorú aplikoval správny súd, nemajú dopad na už právoplatné rozhodnutia správnych súdov a dochádza len k odopretiu možnosti ich výkonu.
35. Z legislatívneho textu zákona o ústavnom súde a jeho porovnania s ustanoveniami už neúčinného zákona o organizácii činnosti ústavného súdu spolu s použitím výkladovej metódy argumentum a contrario sa preto pre súd núka také riešenie, že ak po predmetnom náleze ústavného súdu právoplatné rozhodnutia vydané v správnom súdnom konaní ostávajú nedotknuté, tak prebiehajúcich (neprávoplatne skončených) súdnych správnych konaní sa účinky nálezu ústavného súdu budú dotýkať. Pri absencii zákonnej úpravy ohľadne účinkov nálezov ústavného súdu na rozhodnutia v správnych (administratívnych) konaniach je možné rovnako uviesť, že aj na tieto (právoplatné) rozhodnutia sa budú vzťahovať účinky nálezov ústavného súdu, a teda aj nálezu ústavného súdu PL. ÚS 17/2022.
36. Rozhodovacia činnosť Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pri tejto problematike uvádza, že „Aj keď Ústava SR ani zákon č. 314/2018 Z. z. neobsahujú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu ústavného súdu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením správneho súdneho konania, no logicky možno konštatovať, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu ústavného súdu o nesúlade, potom to a fortiori musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente vyhlásenia nálezu ústavného súdu o nesúlade. Opačný výklad by popieral princíp zachovávania ústavnosti a zároveň by neprípustne absolutizoval princíp právnej istoty. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že zákon č. 314/2018 Z.z. nepojednáva o dopadoch nálezu Ústavného súdu SR na právoplatne skončené administratívne konania. Zo samotného znenia totiž možno vyvodiť, že hmotnoprávne
následky nálezu dopadajú aj na správne súdne konania v ktorých je pravidlom, že predmetom ich prieskumu sú práve právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy. Ak bolo teda iniciované správne súdne konanie, ktoré do vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR nebolo právoplatne skončené, je to práve to konanie, v ktorom môže dôjsť ku zhojeniu postupu orgánu verejnej správy v administratívnom konaní a nadväzujúceho rozhodnutia, ktorý (nevedome) postupoval na základe ustanovenia, ktoré bolo vyhlásené za nesúladné s právnym predpisom vyššej právnej sily“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 2Sžrk/6/2020, zo dňa 24. 02. 2022, obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 1Sžak/15/2019, zo dňa 23. 06. 2023)
37. V tejto súvislosti súd uvádza, že uvedené právne závery boli prevzaté z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PLz. ÚS 1/06, ktorým bolo prijaté zjednocujúce stanovisko v otázke derogačného nálezu ústavného súdu a jeho účinkov „ex tunc“ na súdne konania pred ich právoplatným skončením.
38. Obdobné právne stanoviská vyplývajú aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí č. j. 7 A 146/2001, zo dňa 13. 5. 2003, uviedol, že „Zruší-li Ústavní soud některé ustanovení zákona pro jeho neústavnost, odpovídá principu oprávněného očekávání, aby soud v přezkumném řízení zrušil rozhodnutí správního orgánu, které se o ně opírá. Při přezkoumání zákonnosti rozhodnutí proto správní soud není vázán ustanovením takto zrušeného zákonného ustanovení, ale musí dbát nálezu Ústavního soudu; v takovém případě není rozhodující, že napadené rozhodnutí správního orgánu bylo vydáno ještě před tím, než Ústavní soud zákonné ustanovení zrušil.“ https://sbirka.nssoud.cz/cz/zruseni-pravniho-predpisu-ustavnim-soudem-a- spravni soudnictvi.p1.html?q= (obdobne aj rozsudok Nejvyššího správního soudu České republiky, č. j. 9 As 173/2020, zo dňa 29. 10. 2020)
39. Rovnako Ústavný súd Českej republiky v náleze pod sp. zn. Pl. ÚS 28/13, zo dňa 10. júla 2014, 161/2014 Sb., uviedol, že „jestliže Ústavní soud ve svém nálezu konstatuje, že zákon nebo jiný právní předpis je v rozporu s ústavním pořádkem, pak tento rozpor byl dán i po dosavadní dobu jeho účinnosti. Zejména v případech, kdy je derogačním důvodem zjištění, že aplikace zrušeného právního předpisu působí porušení základních práv jednotlivců, je proto přirozeným důsledkem, že se dotčeným jednotlivcům poskytne ochrana jejich základních práv a svobod právě tím, že se předmětný právní předpis v rozsahu, na který dopadá derogační důvod vyslovený v nálezu Ústavního soudu, zpětně neaplikuje.
40. Vyhlásením nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky preto nastali jeho účinky aj na prebiehajúce konanie o prieskume zákonnosti rozhodnutia žalobcu. Súd prijal záver o potrebe aplikácie citovaných stanovísk vyšších súdnych inštancií aj s ohľadom na účel správneho súdnictva, v ktorom súd má poskytovať účinnú ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickým alebo právnickým osobám (§ 2 ods. 1 SSP).
41. Ustanovenie § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov bolo v čase vydania rozhodnutia žalovaného platným a účinným ustanovením, ktoré zakotvovalo hmotnoprávnu podmienku – existencia nesúhlasného stanoviska Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva - na zamietnutie žiadosti štátneho príslušníka tretej krajiny o udelenie prechodného pobytu. Žalovaný postupoval podľa v tom čase účinného zákonného textu, ktorý podľa svojho znenia obmedzoval jeho rozhodovaciu právomoc, keďže už len samotná existencia nesúhlasného stanoviska jedného zo zákonnom vymedzených orgánov spravodajských služieb štátu napĺňala skutkovú podstatu pre zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu. V tomto je možné prisvedčiť argumentácii obidvoch účastníkov konania, kedy žalobca poukázal na fakt, že tzv. „suverénom“ pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu je Slovenská informačná služba a kedy žalobca uviedol, že jeho správna úvaha bola predmetným ustanovením negovaná, pretože pri existencii stanoviska nebolo iného procesného postupu ako predmetnú žiadosť žalobcu zamietnuť.
42. Súd berie na zreteľ ustanovenie § 135 Správneho súdneho poriadku, kedy pre jeho rozhodovanie je rozhodujúci stav v čase vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy. Na druhej strane súd musí prihliadať na fakt, že nálezom ústavného súdu bola konštatovaná protiústavnosť právnej normy, podľa ktorej orgán verejnej správy rozhodol. V tomto kontexte preto súd nemôže pristupovať formalisticky a konať len podľa čisto slovného (gramatického) výkladu, kedy by došlo k popretiu ústavno-právnych účinkov
nálezu ústavného súdu. Ak preto žalobca napáda svojou žalobou nezákonnosť vydaného rozhodnutia žalovaného, súd nemôže rozhodnúť o zamietnutí žaloby len preto, že v dobe vydania rozhodnutia žalovaného bolo predmetné ustanovenie zákona o pobyte cudzincov súčasťou vtedy platného právneho poriadku. Súd musí prihliadať na to, že ustanovenie zákona o pobyte cudzincov, na ktorom bolo založené rozhodnutie žalovaného, bolo ústavným súdom vyhlásené za protiústavné. Súd preto konštatuje, že zamietnutie žaloby, kedy by došlo ku potvrdeniu zákonnosti rozhodnutia žalovaného, by nebolo možné považovať za ústavne konformné a súd by nekonal s rešpektom ku právnym záverom ústavného súdu vysloveným v predmetnom nálete (obdobne aj rozsudok Nejvyššího správního soudu České republiky, zo dňa 30. 6. 2004, čj. 7 A 48/2002-98, uverejnené v Sbírka rozhodnutí Nejvyššího správního soudu č.1041/2007) https://sbirka.nssoud.cz/cz/zruseni-pravniho-predpisu-ustavnim-soudem-neprezkoumatelnost- rozhodnuti-sprav-organu.p1167.html?q).
43. Súd preto dospel k záveru, že žalovaný rozhodol podľa protiústavnej právnej normy, pri aplikácii ktorej nebol nútený uviesť žiadne ďalšie skutkové a právne dôvody svojho rozhodnutia. Rozhodnutie preto neobsahuje náležitosti podľa ustanovenia § 46 a najmä § 47 ods. 3 Správneho poriadku, z ktorých pre orgán verejnej správy vyplýva, aby sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Sžk/1/2018, zo dňa 28. 03. 2019).
44. Na podklade uvedených dôvodov preto súd rozhodnutie žalovaného zrušil, ako aj prvostupňové rozhodnutie, pre ich nepreskúmateľnosť a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
45. V ďalšom konaní orgány verejnej správy opätovne posúdia žiadosť žalobcu o udelenie prechodného pobytu na účely podnikania a prihliadnu na stanoviská a závery uvedené v tomto rozsudku ako aj na závery vyslovené v náleze ústavného súdu. Žalovaný a prvostupňový orgán pri posudzovaní žiadosti žalobcu už nebudú môcť len formálne odkázať na samotnú existenciu stanoviska alebo na samotnú existenciu utajovaných skutočností, ale budú musieť 1) preskúmať a vyhodnotiť skutočnosti vyplývajúce zo stanoviska, 2) oboznámiť žalobcu v primeranom rozsahu aspoň s podstatou dôvodov a dať mu priestor sa k nim vyjadriť a 3) opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcu o udelenie prechodného pobytu.
46. Preskúmanie a vyhodnotenie skutočností vyplývajúce zo stanoviska budú žalovaný a prvostupňový orgán musieť vyhodnotiť v rozsahu, či
1. stanovisko obsahuje opis konkrétnych skutkových zistení o konaní žalobcu, t. j. či nejde len o informácie všeobecného charakteru, 2. informácie v stanovisku nemajú len povahu názorov alebo domnienok, 3. dosahujú určitý stupeň dôveryhodnosti a či 4. informácie v stanovisku majú v súhrne taký stupeň dôležitosti, aby založili niektorý z dôvodov na zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov.
(obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 15Snr/1/2021, zo dňa 15. 5. 2023, body 38 a nasl.)
47. Súd len v tomto kontexte pripomína, že ak by na základe popísaného postupu došlo k vyhodnoteniu orgánov verejnej správy, že je potrebné žiadosť o udelenie prechodného pobytu zamietnuť, orgány rozhodujúce vo veci sú povinné v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj úvahy, ktorými sa riadili pri vyhodnocovaní utajovaných informácií. Súčasne budú musieť dbať na to, aby nedošlo k zmareniu účelu utajovania informácií, príp. k sprístupneniu foriem, metód a prostriedkov ich získavania spravodajskými službami.
48. Súd berie na zreteľ, že stanovisko podlieha režimu utajovaných skutočností podľa platnej a účinnej úpravy zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Na druhej strane je v konaní nutné rešpektovať aj ústavnoprávne východiská vyplývajúce nielen z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. 17/2022, ale aj zo skoršieho nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 8/2016, čím dôjde k aplikácii ústavnoprávneho výkladu relevantných právnych noriem podľa čl. 152 ods. 4 ústavy.
49. Súd nepopiera názor žalovaného, že štát má právo na reguláciu príchodu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na svoje územie a že na vstup na územie Slovenskej republiky tieto osoby nemajú právny nárok. Rovnako súd priznáva, že štátny príslušníci tretích krajín sa nemôžu oboznamovať s utajovanými skutočnosťami v rozpore so zákonom. Tieto osoby majú ale právo na spravodlivé konanie a tiež právo na to, aby rozhodnutia o ich žiadostiach na udelenie pobytu nevykazovali prípadné znaky svojvôle a nepreskúmateľnosti. Súčasne je tiež potrebné uviesť, že orgány verejnej správy musia učiniť zadosť ustanoveniu § 33 ods. 2 Správneho poriadku, kedy sú povinné aspoň vo všeobecnej, resp. minimálnej možnej miere, sprostredkovať, resp. zreprodukovať (nie sprístupniť) účastníkovi konania podstatu skutočností, ktoré vyplývajú z utajovaných skutočností.
50. Tieto povinnosti vyplývajú pre štátne orgány aj z práva Európskej únie, čo uvádza aj judikatúra Súdneho dvora EÚ, vo veci ZZ proti Secretary of State for the Home Department, C-300/11, zo dňa 4. júna 2013, (body rozsudku č. 65-69) ktorý uviedol, že „V tejto súvislosti na jednej strane – vzhľadom na nevyhnutnosť dodržať článok 47 Charty (pozn. Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces) – treba pri tomto konaní v čo najväčšej miere dodržať zásadu kontradiktórnosti, aby dotknutá osoba mohla spochybniť dôvody, na ktorých sa dotknuté rozhodnutie zakladá, ako aj predložiť vyjadrenia k dôkazom, ktoré s tým súvisia, a tým účinne uplatniť svoje prostriedky obhajoby. Predovšetkým je potrebné, aby sa dotknutej osobe v každom prípade oznámila podstata dôvodov, na ktorých sa zakladá rozhodnutie o odopretí vstupu prijaté na základe článku 27 smernice 2004/38, pričom potreba chrániť bezpečnosť štátu nemôže viesť k tomu, že dotknutá osoba príde o svoje právo byť vypočutá a jej právo na účinný prostriedok nápravy zakotvené v článku 31 tejto smernice tak bude neúčinné.“ (...) „V tejto súvislosti musí príslušný vnútroštátny súd posúdiť, či a v akom rozsahu môžu obmedzenia práv odvolateľa na obhajobu vyplývajúce z toho, že mu neboli sprístupnené dôkazy a presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté na základe článku 27, ovplyvniť dôkaznú silu dôverných dôkazov. Za týchto okolností je na príslušnom vnútroštátnom súde, aby jednak zabezpečil, že sa podstata dôvodov, na ktorých sa zakladá sporné rozhodnutie, oznámi dotknutej osobe takým spôsobom, pri ktorom sa riadne zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov, a jednak aby na základe vnútroštátneho práva vyvodil dôsledky z prípadného nesplnenia si tejto povinnosti oznámenia.“ (https://curia.europa.eu/juris/liste.jsf?num=C-300/11)
51. V ďalšom konaní preto bude potrebné vyvážiť záujem na ochrane utajovaných skutočností a umožneniu výkonu procesných práv účastníka konania – právo sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia
- aspoň v minimálnej možnej miere. Orgány verejnej správy súčasne prihliadnu na presvedčivosť odôvodnenia svojich prípadných budúcich rozhodnutí, keďže tieto sú spôsobilé byť následne predmetom súdneho prieskumu.
52. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku tak, že žalobcovi ako úspešnému účastníkovi v konaní, na základe ktorého žaloby došlo k zrušeniu rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového orgánu, priznal právo na úplnú náhradu trov konania.
53. Rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP).
Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, e) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, f) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, g) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo h) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).