Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17CoCsp-60-2020.pdf
PDF · 126.82 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoCsp/60/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Jozefa Zlochu, ako členov senátu, v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35724803, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, zastúpeného právnym zástupcom Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53255739, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, v mene ktorého pred súdom koná Mgr. Martina Klačanová, advokátka a konateľka, proti žalovanému Z. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom vo Z., A. č. XXX/XX, o zaplatenie 2.683,65 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Brezno č.k. 6Csp/80/2019-143 zo dňa 30.06.2020, ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a.
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“).
1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal (druhý výrok).
1.2 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého „právny predchodca žalobcu (O. banka, a.s.) a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.10.2014, v zmysle ktorej boli žalovanému ako dlžníkovi poskytnuté finančné prostriedky v sume 5.000,- €; zmluvou boli stanovené splátky v sume 118,- € mesačne v počte 120 s úrokovou sadzbou vo výške 25,90 % ročne, ročnou percentuálnou mierou nákladov (RPMN) vo výške 29,20 %, pri priemernej RPMN vo výške 16,80 % a celková výška platieb bola vyčíslená na 13.794,45 €; v zmluve, resp. všeobecných úverových podmienkach bola dohodnutá aj možnosť zosplatnenia pri omeškaní so splácaním úveru; z doloženého prehľadu splátok vyplýva, že žalovaný bol v omeškaní so splácaním stanovených splátok už v mesiaci december 2014, právny predchodca žalobcu svoje právo na zosplatnenie úveru využil až listom zo dňa 28.12.2015, ktorým najprv upozornil žalovaného na dlžné splátky za dobu viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti, kedy vyčíslený dlh predstavoval sumu 932,15 €, z toho omeškané splátky boli v sume 921,- €; súčasne týmto listom žalovaného upozornil na možnosť využitia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, t.j. právo vyhlásiť úver za predčasne splatný, ak nebude táto dlžná suma doplatená do 15 dní od tejto výzvy; k doplateniu dlhu zo strany žalovaného nedošlo, preto právny predchodca žalobcu listom zo dňa 25.01.2016 vyhlásil
úver za predčasne splatný so stanovenou dlžnou sumou 5.966,69 €, z toho dlžná istina predstavovala sumu 5.000,- €; na žalobcu bola pohľadávka z predmetného úverového vzťahu postúpená zmluvou zo dňa 20.06.2018“.
1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie „žalobou uplatnený nárok bolo potrebné posúdiť podľa ustanovenia § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka, keďže ide o úverový vzťah, ďalej podľa ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z., keďže ide o spotrebiteľský úver spadajúci pod právnu úpravu tohto zákona a napokon podľa ustanovení § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka, keďže ide o spotrebiteľský vzťah“; súd prvej inštancie uviedol, že „z doložených listín okrem iného vyplýva, že medzi stranami bolo v súlade s § 565 Občianskeho zákonníka dohodnuté, že v prípade riadneho a včasného nesplácania splátok úveru je banka oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný; podľa tohto ustanovenia zákona môže veriteľ toto právo využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky; v zmysle obmedzenia obsiahnutého v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, je veriteľ oprávnený toto právo využiť najskôr po 3 mesiacoch od omeškania so zaplatením splátky a len po písomnom upozornení na toto právo aspoň 15 dní vopred; právny predchodca žalobcu svoje právo požadovať zaplatenie celého dlhu naraz využil, keď dňa 25.01.2016 adresoval žalovanému výzvu na úhradu celého dlhu do 10 dní od doručenia výzvy; v zmysle citovaných ustanovení zákona sa tak mohlo stať len pre splátku splatnú v októbri 2015, s ktorou bol žalovaný v omeškaní (po uplynutí 3 mesiacov veriteľ adresoval žalovanému najprv výzvu na doplatenie dlhu a neskôr aj výzvu na zaplatenie celého dlhu naraz); v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti; ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky; omeškanou splátkou, pre ktorú k zosplatneniu došlo, bola tá, ktorá bola splatná dňa 20.10.2015, v tento deň tak začala bežať trojročná premlčacia doba pre celý zosplatnený nárok právneho predchodcu žalobcu, predchádzajúce nesplatené splátky sa premlčujú každá po troch rokoch od svojej zročnosti; trojročná premlčacia doba v prípade zosplatneného nároku právneho predchodcu žalobcu uplynula dňa 20.10.2018 (všetky predchádzajúce omeškané splátky sa premlčali skôr), žaloba v tejto veci bola podaná až po jej uplynutí dňa 17.01.2019; nárok je tak premlčaný a súd ho v zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôže žalobcovi priznať“; na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu žalobcu z dôvodu premlčania uplatneného nároku zamietol.
1.4 Súd prvej inštancie ťažiskovo rozhodol s poukazom na ustanovenia § 53 ods. 9, § 54a, § 100 ods. 1, § 101, § 103 a § 565 Občianskeho zákonníka; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože „pre jeho nečinnosť mu žiadne trovy nevznikli“.
2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).
2.1.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 25.08.2020 (č.l. 149-162 spisu); rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu; vyjadril názor, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). V odvolaní konkrétne namietal, že (1) súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil začiatok plynutia premlčacej doby; uviedol, že „sa nestotožňuje s právnym posúdením veci súdu, v zmysle ktorého v prípade, ak dôjde k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka (ako v prejednávanom spore podaním zo dňa 25.01.2016), potom v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka začína plynúť premlčacia doba pre všetky splátky úveru splatné do budúcna od splátky úveru, ktorá predchádza vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru po dobu 3 mesiacov (v prejednávanom spore splátka splatná dňa 20.10.2015); súd prvej inštancie na podklade uvedenej úvahy dospel k právnemu záveru, že premlčacia doba začala plynúť odo dňa zročnosti nesplnenej splátky dňa 20.10.2015 a uplynula dňa 20.10.2018 a nakoľko žaloba bola podaná na súde dňa 17.01.2019, podľa názoru súdu prvej inštancie bola podaná po uplynutí trojročnej premlčacej doby“; v tejto súvislosti argumentoval, že „pri dohode o plnení dlhu v splátkach môže veriteľ od dlžníka žiadať vždy len splnenie príslušnej splátky, ktorá sa stane splatnou (zročnou); každá zo splátok tak predstavuje samostatné plnenie a preto pre každú z nich plynie trojročná premlčacia doba podľa § 103 Občianskeho zákonníka samostatne; ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka
umožňuje, aby sa veriteľ s dlžníkom dohodli, že ak sa nesplní niektorá splátka, môže veriteľ uplatniť právo na zosplatnenie celého dlhu (tzv. strata výhody splátok); veriteľ v takom prípade môže žiadať o zaplatenie celého dlhu, avšak toto svoje právo môže uplatniť len do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky, v opačnom prípade toto právo zaniká; ak toto právo veriteľ uplatní, trojročná premlčacia doba, pokiaľ ide o celý zostávajúci dlh, začína plynúť odo dňa splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu splatnosti celého dlhu; ak však veriteľ toto právo nevyužije a ďalšia splátka sa stane splatnou, potom toto právo zaniká a vzniká mu až v prípade, ak dlžník nezaplatí ani túto, ďalšiu splátku dlhu“; zdôraznil, že „neuplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky spôsobuje zánik tohto práva veriteľa; v posudzovanom prípade bolo preukázané, že žalovaní boli v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru v omeškaní s plnením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace (ako to vyžaduje § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka); keďže však právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť zaniká splatnosťou najbližšie nasledujúcej splátky, potom mimoriadna splatnosť úveru nemohla byť v posudzovanom prípade vyhlásená pre nesplnenie inej splátky, než splátky, ktorá vyhláseniu mimoriadnej splatnosti bezprostredne predchádzala, t.j. v danom prípade splátky splatnej dňa 20.01.2016; pre všetky splátky, ktoré vyhláseniu mimoriadnej splatnosti predchádzali, tak v súlade s § 103 Občianskeho zákonníka plynie samostatná trojročná premlčacia doba (napr. splátka splatná dňa 20.11.2015 by sa tak premlčala dňa 20.11.2018, splátka splatná dňa 20.12.2015 by sa tak premlčala až dňa 20.12.2018); pre splátky splatné po vyhlásení mimoriadnej splatnosti plynie premlčacia doba od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru (t.j. splátky splatnej dňa 20.01.2016); z uvedeného dôvodu žalobca považuje za nesprávny súdny výklad druhej vety § 103 Občianskeho zákonníka tak, ako ho uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie, a v zmysle ktorého za „nesplnenú splátku“ je potrebné považovať splátku, ktorá prechádza vyhláseniu mimoriadnej splatnosti po dobu 3 mesiacov, nakoľko takýto výklad je v priamom rozpore s § 565 Občianskeho zákonníka; takýto výklad uvedeného ustanovenia by v praxi znamenal, že niektoré splátky splatné pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti by nemuseli byť premlčané, avšak zostatok dlhu (splátky úveru splatné od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti) by už v ten istý moment bol premlčaný, nakoľko by plynutie premlčacej doby splátok splatných od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru bolo posunuté o 3 mesiace pozadu, t.j. splátka úveru splatná napr. 2 mesiace pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti by sa premlčala neskôr ako splátky úveru splatné od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, čo považuje žalobca za absurdné“; žalobca uzavrel, že „oprávnenie právneho predchodcu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.10.2015 zaniklo v súlade s § 565 Občianskeho zákonníka splatnosťou ďalšej splátky úveru; z uvedených dôvodov je zrejmé, že v prípade, ak právny predchodca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 25.01.2016, tak toto svoje právo uplatnil v súlade s § 565 Občianskeho zákonníka pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.01.2016 (t.j. splátky, ktorá vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru bezprostredne predchádzala a pre ktorej nezaplatenie mohol v súlade s § 565 Občianskeho zákonníka vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru), a súčasne toto svoje právo uplatnil v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka po omeškaní spotrebiteľa (žalovaného) s platením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace“; žalobca vyjadril názor, že uvedená argumentácia je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, pričom poukázal na niektoré konkrétne rozhodnutia krajských súdov.
2.1.2 Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 54a Občianskeho zákonníka, čím podľa jeho názoru „došlo k značnému narušeniu princípov právneho štátu, k porušeniu zákazu diskriminácie, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania“; argumentoval, že „uvedené ustanovenie vykazuje obdobný zásah do Ústavou SR garantovaného práva na súdnu ochranu tak, ako vykazovalo protiústavné ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa), ktoré bolo Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd SR“) dňa 07.02.2018 vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 11/2016 vyhlásené za nesúladné s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR; aktuálne znenie ustanovenia § 54a Občianskeho zákonníka vykazuje zhodné znaky protiústavnosti ako ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pri interpretácii ktorého mal Ústavný súd SR za to, že jednostranne zvýhodňuje zmluvnú stranu, čo nie je v súlade s princípom nestrannosti súdu, teda ani s princípmi právneho štátu; zásadný rozpor predmetného ustanovenia § 54a Občianskeho zákonníka s Ústavou SR spočíva najmä v jednostrannom zvýhodňovaní spotrebiteľa ako dlžníka tým, že inak nestranný súd je z úradnej povinnosti povinný prihliadať na premlčanie práva, na ktoré inak prihliada len na námietku
dlžníka, pričom takáto ochrana jednej zo strán sporu je v rozpore s princípom nestrannosti súdu, a teda aj s princípom právneho štátu“; vyjadril názor, že „pokiaľ Ústavný súd SR rozhodol o protiústavnosti ustanovenia o povinnosti súdov z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských sporoch, potom by mal zaujať rovnaký postoj aj v prípadnom konaní o nesúlade právnych predpisov s Ústavou SR k právnej úprave fakticky ešte prísnejšej, t.j. takej podľa ktorej premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nielen, že nie je možné vymáhať (t.j. súd z úradnej povinnosti prihliada na premlčanie obdobne ako pri § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa), ale ani ho platne zabezpečiť; v prejednávanom prípade boli splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov (§ 54a Občianskeho zákonníka) s Ústavou SR; aj Okresný súd Martin dospel k záveru, že uvedená úprava následkov premlčania práva a prihliadania naň, v zmysle aktuálneho znenia § 54a Občianskeho zákonníka, nie je v súlade s Ústavou SR, preto Okresný súd Martin podal dňa 30.07.2020 na Ústavný súd SR návrh na začatie konania o súlade § 54a Občianskeho zákonníka s Ústavou SR; konanie sa vedie pod evidenčným číslom spisu 1730/2020“; žalobca uzavrel, že „sa nestotožňuje s postupom konajúceho súdu, ktorý napriek vyššie uvedenému aplikoval na prejednávaný prípad § 54a Občianskeho zákonníka a pred vydaním rozhodnutia mal postupovať v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 C.s.p., konanie prerušiť a podať návrh na začatie konania o nesúlade právnych predpisov s Ústavou SR podľa článku 125 ods. 1 Ústavy SR; súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; z nepráva nemôže nikdy vzniknúť právo, a preto by bolo krajne nespravodlivé, ak by bola žaloba žalobcu zamietnutá z dôvodu aplikácie zákonného ustanovenia, ktoré vykazuje obdobné, dokonca prísnejšie znaky ako ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré bolo Ústavným súdom SR vyhlásené za protiústavné a o ktorom sa k dnešnému dňu vedie na Ústavnom súde SR konanie o jeho súlade s Ústavou SR“; na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v zmysle vyhovenia žalobe v plnom rozsahu, resp. aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo, aby konanie prerušil do rozhodnutia o návrhu Okresného súdu Martin o súlade ustanovenia § 54a Občianskeho zákonníka s Ústavou Slovenskej republiky.
2.2 Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).
3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).
4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).
4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
4.2 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
4.3 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
4.4 Odvolací súd sa v prvom rade musel zaoberať návrhom žalobcu na prerušenie konania. Žalobca navrhol prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o návrhu Okresného súdu Martin na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 54a Občianskeho zákonníka s Ústavou Slovenskej republiky, ktorý je vedený pod zn. Rvp 1730/2020. Podľa zistenia odvolacieho súdu bol uvedený návrh doručený ústavnému súdu dňa 30.07.2020; ústavný súd o tomto návrhu doposiaľ nerozhodol, návrh bol pridelený sudcovi spravodajcovi (JUDr. Libor Duľa). Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z názoru, že je v jeho výlučnej právomoci posúdenie splnenia podmienok na prerušenie konania (§ 164
C.s.p.) a nie je v tomto smere viazaný návrhom žalobcu a ani skutočnosťou, že iný súd v inom konaní dospel k záveru, že je potrebné konanie prerušiť a podať ústavnému súdu návrh na posúdenie súladu ustanovenia § 54a Občianskeho zákonníka s ústavou (§ 162 ods. 1 písm. b/ C.s.p.). Odvolací súd zdôrazňuje, že „v teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť; v zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv“ (porovnaj napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 74/2019 zo dňa 07.02.2019); na uvedenom závere nič nemení skutočnosť, že aktuálne prebieha konanie o vyslovenie nesúladu tohto ustanovenia s ústavou; ani prípadné rozhodovanie súdu podľa predmetnej právnej normy pred rozhodnutím ústavného súdu nepredstavuje porušenie práva strany na spravodlivý proces (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 572/2017 zo dňa 20.09.2017); podľa odvolacieho súdu napadnuté ustanovenie § 54a Občianskeho zákonníka nesignalizuje celkom zjavné vybočenie z medzí ústavnosti a jeho prijatie je reakciou na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo dňa 07.02.2018 o vyslovení nesúladu ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorej právnej úprave ústavný súd v uvedenom náleze vyčítal „kontroverzné komponenty“, pretože nebolo zrejmé, či „(i) ide o premlčanie, či preklúziu, (ii) ide o hmotné, či procesné právo, (iii) ide o okamžitý účinok zákona alebo inú temporalitu, (iv) je možné žiadať sudcu, aby sa takmer meritórne angažoval vo veci a (v) nie je úprava príliš plošná, priamočiara, neberúca do úvahy kategórie spotrebiteľov“ (bod 50 odôvodnenia nálezu), preto ústavný súd dospel k záveru, že „tieto jednotlivé ústavne sporné komponenty napadnutého ustanovenia nie jednotlivo, ale vo svojom súčte, berúc do úvahy ústavnú profylaxiu, prekračujú prah komponentu právnej istoty ako súčasti princípu právneho štátu, ako aj práva na súdnu ochranu“ (bod 51 odôvodnenia nálezu); zo sporného ustanovenia § 54a Občianskeho zákonníka je pritom (na rozdiel od zrušeného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.) zrejmé, že ide (i) o úpravu následkov premlčania práva zo spotrebiteľskej zmluvy, (ii) ktorá patrí do hmotného práva, (iii) časové účinky právnej úpravy upravuje prechodné ustanovenie (§ 879v Občianskeho zákonníka), (iv) právna úprava neporušuje (a) rovnosť procesných strán v rámci civilného sporového konania, pretože nevyžaduje jednostrannú ingerenciu súdu v rámci procesu v prospech spotrebiteľa ani (b) rovnosť práv a povinností v rámci spotrebiteľského vzťahu, pretože dopadá rovnako na dodávateľa aj spotrebiteľa a (v) akcentuje princíp právnej istoty v právnych vzťahoch vzniknutých zo spotrebiteľskej zmluvy, pretože sankcionuje veriteľa (dodávateľa rovnako ako spotrebiteľa) za nedostatočnú starostlivosť o svoje práva (princíp vigilantibus iura scripta sunt); podľa odvolacieho súdu tak sporná právna úprava odstránila väčšinu „kontroverzných komponentov“, ktoré vo svojom súhrne viedli ústavný súd k zrušeniu predchádzajúcej právnej úpravy; pokiaľ Okresný súd Martin vo svojom návrhu na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 54a Občianskeho zákonníka s ústavou poukazuje aj na ustanovenie článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, tak uvedené ustanovenie dopadá výlučne na otázky procesnej rovnosti strán v konaní a nie na hmotnoprávne otázky (premlčanie práva zo spotrebiteľskej zmluvy); odvolací súd preto v prejednávanom spore nevidel žiadny taký zjavný dôvod na odmietnutie aplikácie platného a účinného ustanovenia § 54a Občianskeho zákonníka a uprednostnil záujem strán na prerokovaní veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Na základe uvedeného odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 164 C.s.p. zamietol.
4.5.1 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutiu žaloby žalobcu z dôvodu premlčania uplatneného nároku, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. na tieto v plnom rozsahu poukazuje; na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil; z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).
4.5.2 Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd sa po preskúmaní veci stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore boli splnené zákonné podmienky na zamietnutie žaloby žalobcu; medzi stranami nebol sporný spotrebiteľský charakter sporu; pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadne aplikácie ustanovenia § 54a Občianskeho zákonníka zo strany súdu prvej inštancie, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie bol oprávnený a povinný aplikovať uvedené ustanovenie, ktoré je stále platné a účinné (bod 4.4 odôvodnenia); v odvolacom konaní bolo sporné skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že dôvodom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti sporného úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu bolo nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.10.2015 (žalobca tvrdil, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti sporného úveru mohlo dôjsť len pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.01.2016); v odvolacom konaní tak zostala predovšetkým sporná aplikácia ustanovenia § 103 Občianskeho zákonníka a jej vplyv na plynutie premlčacej doby v prípade vyhlásenia mimoriadnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Pre rozhodnutie o odvolaní žalobcu bolo potrebné posúdiť začiatok plynutia premlčacej doby na uplatnenie práva (pohľadávky) na súde v prejednávanom spore za účelom zodpovedania otázky, či žalobca uplatnil svoje právo (pohľadávku) včas pred márnym uplynutím premlčacej doby na uplatnenie práva; podľa názoru súdu prvej inštancie začala premlčacia doba plynúť od splatnosti omeškanej splátky, kvôli ktorej vyhlásil žalobca mimoriadnu splatnosť úveru; medzi stranami nebolo sporné, že boli splnené podmienky na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a tiež, že žalobca využil svoje právo a vyhlásil mimoriadnu splatnosť sporného úveru; zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere zo dňa 16.10.2014, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru v sume 5.000,- €, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť v 120 splátkach mesačne v sume 118,- € so splatnosťou prvej splátky dňa 20.11.2014 s tým, že právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 25.01.2016; z ustanovenia § 103 prvá veta Občianskeho zákonníka vyplýva, že pokiaľ bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti (splatnosti), pričom v takomto prípade by v prípade sporu musel súd zisťovať, ktoré splátky sú predmetom sporu a podľa splatnosti jednotlivých splátok posudzovať začiatok a koniec plynutia premlčacej doby; podľa ustanovenia § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka, ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565 Občianskeho zákonníka), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti (splatnosti) nesplnenej splátky; z uvedeného ustanovenia vyplýva, že pokiaľ sú splnené podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, stane sa splatným celý dlh, pričom premlčacia doba má v tomto prípade jeden začiatok, t.j. deň zročnosti (splatnosti) nesplnenej splátky, kvôli ktorej pristúpil veriteľ k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti dlhu (t.j. využil svoje právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti); právnou skutočnosťou, ktorá určuje začiatok plynutia premlčacej doby je preto v tomto prípade omeškanie s platením tej splátky, pre ktorú veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého dlhu; vzhľadom na to, že v prejednávanom spore ide o spotrebiteľskú zmluvu, pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti dlhu museli byť splnené aj podmienky stanovené v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania zo zaplatením splátky, ak súčasne upozorní spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva; z citovaného ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vyplýva, že upozornenie veriteľa vo vzťahu ku spotrebiteľovi (v stanovenej lehote) na uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka je podmienkou pre výkon tohto práva; súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.10.2015 (odvolací súd sa tak nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu, podľa ktorej k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti sporného úveru došlo pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.01.2016); podľa názoru odvolacieho súdu k vyhláseniu mimoriadnej (predčasnej) splatnosti úveru (pohľadávky) podľa § 565 druhá veta Občianskeho zákonníka možno v spotrebiteľskom spore zo strany veriteľa pristúpiť v prípade, že v čase výkonu (uplatnenia) práva na vyhlásenie mimoriadnej (predčasnej) splatnosti úveru (pohľadávky) je dlžník (spotrebiteľ) v omeškaní aspoň s jednou splátkou úveru dlhšie ako tri mesiace, keď predtým veriteľ splnil svoju povinnosť a upozornil dlžníka (spotrebiteľa) na možnosť uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka aspoň 15 dní pred skutočným uplatnením práva na vyhlásenie mimoriadnej (predčasnej) splatnosti úveru, pričom toto právo veriteľa trvá až do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky (v okamihu splatnosti tejto splátky, t.j. splatnosťou štvrtej splátky v prípade mesačných splátok právo veriteľa na vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru kvôli predchádzajúcej splátke zaniká); rozhodujúce je, či na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sú splnené zákonné podmienky (t.j. či má veriteľ na tento postup právo); ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka tak v podstate zakotvuje akúsi notifikačnú povinnosť (upozornenie) veriteľa smerom k spotrebiteľovi v omeškaní, že
môže pristúpiť k využitiu svojho práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru v prípade kvalifikovaného omeškania dlžníka (spotrebiteľa), t.j. omeškania dlhšieho ako tri mesiace od splatnosti splátky, keď súčasne ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v prípade mesačných splátok úveru redukuje počet možností pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru na najviac štyri do roka; mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil právny predchodca žalobcu ku dňu 25.01.2016; je síce zrejmé, že účinky vyhlásenia mimoriadnej splatnosti ako jednostranného úkonu nemôžu nastať spätne, ale najskôr doručením oznámenia o tejto skutočnosti dlžníkovi, táto skutočnosť však nemá vplyv na správnosť napadnutého rozsudku; odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že z hľadiska prejednávaného sporu premlčacia doba na uplatnenie práva začína plynúť od splatnosti prvej omeškanej splátky, pre ktorú veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru (§ 103 druhá veta Občianskeho zákonníka); ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka slúži na ochranu veriteľa; za splnenia zákonných podmienok toto ustanovenie umožňuje veriteľovi vymáhať celý dlh, t.j. aj plnenie, ktoré by ešte nebolo splatné, pokiaľ by nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti; ide o voľbu veriteľa (právo veriteľa), či si bude vymáhať jednotlivé omeškané splátky alebo využije ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka a vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru, čo mu umožní vymáhať celý dlh; len veriteľ môže rozhodnúť či a kedy vyhlási mimoriadnu splatnosť dlhu, čím si určuje aj začiatok plynutia premlčacej doby; pokiaľ veriteľ svoje právo využije so značným časovým odstupom od zmeškanej splátky, vystavuje sa riziku, že časť premlčacej doby (ktorá by inak plynula od splatnosti) je v dôsledku jeho pasivity konzumovaná; odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ by aj nedošlo k využitiu práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti dlhu, premlčacia doba pre vymáhanie zmeškanej splátky (splatnej k 20.10.2015) objektívne plynie od jej zročnosti (§ 103 Občianskeho zákonníka); pri využití práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti dlhu veriteľ „vstupuje“ do premlčacej doby, ktorá už začala plynúť, a to nielen ohľadne uplatnenia práva na zaplatenie zmeškanej splátky, ale aj celého dlhu (ustanovenie § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka tak možno chápať ako špeciálne ustanovenie k § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ ide o počiatok plynutia premlčacej doby na uplatnenie práva); pokiaľ ide o plynutie premlčacej doby považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že premlčacia doba pre jednotlivú splátku alebo v prípade vyhlásenia mimoriadnej splatnosti pre celý dlh, začína plynúť odo dňa zročnosti (splatnosti) nesplnenej splátky; pokiaľ je splátka splatná (zročná) 15. dňa v mesiaci, veriteľ si môže svoje právo na súde uplatniť najskôr 16. dňa, kedy sa dostáva dlžník do omeškania (actio nata); z tohto dôvodu v prejednávanom spore začala premlčacia doba plynúť dňa 21.10.2015; nakoľko ide o lehotu určenú podľa rokov, táto lehota končí dňom, ktorý sa číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína (§ 122 Občianskeho zákonníka); touto udalosťou je podľa § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka zročnosť (splatnosť) nesplnenej splátky, t.j. 20.10.2015 a preto posledný deň všeobecnej trojročnej premlčacej doby na uplatnenie práva pripadol na deň 22.10.2018, ktorý bol riadnym pracovným dňom (pondelok); v tomto smere sa súd prvej inštancie síce dopustil nepresnosti (nesprávneho právneho posúdenia), pokiaľ uviedol, že trojročná premlčacia doba uplynula dňa 20.10.2018, pretože v rámci tohto právneho posúdenia nerešpektoval ustanovenie § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka o presune posledného dňa premlčacej doby na najbližší nasledujúci pracovný deň, pretože dňa 20.10.2018 bola sobota; nakoľko v prejednávanom spore podal žalobca žalobu na súd až dňa 17.01.2019, uplatnil svoje právo po márnom uplynutí premlčacej doby, na ktorú skutočnosť bol súd prvej inštancie povinný prihliadnuť a žalobu žalobcu zamietnuť pre nevymáhateľnosť uplatneného nároku žalobcu podaním žaloby na súd (§ 54a Občianskeho zákonníka); súd prvej inštancie správne žalobu zamietol aj v časti uplatneného príslušenstva, ktoré zdieľa osud pohľadávky; na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby (prvý výrok) ako vecne správny potvrdil.
5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).
5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal.
6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).
6.1 Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj právne posúdenie veci sú však podľa odvolacieho súdu správne a obsahom uplatnených odvolacích dôvodov sa ich podľa odvolacieho súdu žalobcovi nepodarilo spochybniť (body 4.5.1 a 4.5.2 odôvodnenia). Odvolací súd nezistil ani tvrdené porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces, pretože aplikáciou platného a účinného ustanovenia § 54a Občianskeho zákonníka nemohlo dôjsť k znemožneniu uplatnenia žiadneho procesného práva žalobcu v prejednávanom spore (bod 4.4 odôvodnenia).
7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a to vrátane závislého výroku (§ 379 písm. a/ C.s.p.) o trovách konania pred súdom prvej inštancie (druhý výrok), ktorý bol vecne správny a odôvodnený skutočnosťou, že napriek plnému úspechu žalovanému v spore žiadne trovy konania nevznikli.
8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, vznikol mu proti plne neúspešnému žalobcovi (odvolateľovi) nárok na plnú náhradu trov konania (100 %); žalovaný bola však v odvolacom konaní úplne nečinný a žiadne trovy odvolacieho konania mu nevyplývajú ani zo spisu, preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi nepriznal (R 72/2018).
9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 2 : 1 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).